Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 101/2013
PDF · 215.94 KB
No categories available
IV. ÚS 101/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. N. P., Š., ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 37 C 138/2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. N. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra
2012 doručená sťažnosť JUDr. N. P., Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 37 C 138/2011 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým uvádza:
„Vo veci žaloby sťažovateľky zo dňa 25. 5. 2010 vo veci ochrany osobnosti, na
vyslovenie porušovania ľudských práv a základných slobôd, na vyslovenie porušovania
ústavných a zákonných práv, na vyslovenie porušenia práva na ochranu osobných údajov,
na vyslovenie neoprávnenosti zhromažďovania, spracovávania, rozširovania, zverejňovania
a iného zneužívania údajov o osobe, na vyslovenie neplatnosti zmluvy, na uloženie
povinnosti odstrániť protiprávny stav na OS Prešov bolo 1. 6. 2010 začaté a prebiehalo
súdne konanie pod sp. zn. 13 C/115/2010. Dňa 5. 4. 2011 k predmetnému konaniu
sťažovateľka podala v zákonnej lehote podľa § 240 OSP Dovolanie NS proti uzneseniu
Krajského súdu v Prešove č. k. 6 Co/71/2010, 6 Co/72/2010 a 6 Co/73/2010 z 8. 12. 2010,
doručeného sťažovateľke dňa 25. 03. 2011. Dňa 7. 6. 2011 k predmetnému konaniu
sťažovateľka doručila v zákonnej lehote podľa § 105 ods. 3) OSP námietku proti miestnej
príslušnosti /proti postúpení veci/ z dôvodu rozhodnutia o postúpení predmetnej veci
okresnému súdu KE I.“
Podľa sťažovateľky je zjavné, že „Okresnému súdu KE I k predmetnému spisu bolo
podľa predsedníčky OS Prešov doručené Dovolanie sťažovateľky zo dňa 5. 4. 2011 proti
uzneseniu Krajského súdu v Prešove č. k. 6 Co/71/2010, 6 Co/72/2010 a 6 Co/73/2010
z 8. 12. 2010 , na ktoré podľa predsedníčky bol upozornený OS KE I. Predmetné Dovolanie
OS KE I od 30. 5. 2011 doposiaľ teda až do 11. 12. 2012 nedoručil Najvyššiemu súdu
a doposiaľ sa s ním nevyporiadal a vo veci Dovolania nebolo uskutočnené žiadne konanie,
pričom za stavu dodržania sťažovateľkou zákonnej lehoty na jeho podanie, čím zo strany
OS KE I došlo k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, právo na súdnu ochranu a spravodlivosť bol jej tým spôsobený stav právnej
neistoty pretrvávajúci zo dňa 30. 5. 2011.“.
K námietke miestnej príslušnosti okresného súdu sťažovateľka predovšetkým
uvádza, že „Okresnému súdu KE I k predmetnému spisu, bola podľa predsedníčky OS
Prešov doručená námietka sťažovateľky zo dňa 7. 6. 2011 proti miestnej príslušnosti
OS KE I (námietka postúpenia veci), z ktorou podľa predsedníčky sa mal vysporiadať
OS KE I v zmysle príslušných zákonných ustanovení. S predmetnou námietkou sa OS KE I
však od 30. 5. 2011 doposiaľ teda až do 11. 12. 2012 nevysporiadal, nadriadenému súdu
námietku nepostúpil a vo veci námietky neuskutočnil žiadne konanie, pričom aj za stavu
dodržania sťažovateľkou zákonnej lehoty na jej podanie, čim zo strany OS KE I opakovane
došlo k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, právo
na súdnu ochranu a spravodlivosť a opakovane bol jej týmto spôsobený stav právnej
neistoty pretrvávajúcej zo dňa 30. 5. 2011. Ničím neopodstatnené prieťahy v namietanom
konaní OS KE I pretrvávajú skoro 18 mesiacov, čím súd braní sťažovateľke v realizácie jej
práva na súdnu ochranu. Zároveň porušením základného práva sťažovateľky na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, spôsobením jej stavu právnej neistoty
a odmietnutím v súdnej ochrane došlo zo strany OS KE I k nesprávnemu úradnému postupu,
ktorým bola sťažovateľke odoprená spravodlivosť, pretože oneskorená spravodlivosť nie je
žiadna spravodlivosť.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo JUDr. N. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v
primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.: 37 C/138/2011
porušené bolo.
2. Základné právo JUDr. N. P. na spravodlivé prejednanie veci zaručené v čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.: 37 C/138/2011 porušené bolo.
3. Základné právo JUDr. N. P. na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom
pod sp. zn. 37 C/138/2011 porušené bolo.
4. Okresnému súdu Košice I Ústavný súd prikazuje, aby v namietanej sťažovateľkou
veci v konaní vedenom pod sp. zn.: 37 C/138/2011 konal bez zbytočných prieťahov.
5. JUDr. N. P. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva primerané finančné
zadosťučinenie v sume 2 tisíc Eur, ktoré je Okresný súd Košice I povinný zaplatiť do dvoch
mesiacov odo dňa vyhlásenia tohto rozhodnutia.“
Súčasťou sťažnosti je vyhlásenie sťažovateľky, že „neovláda slovenský jazyk
v dostatočnom rozsahu a využíva týmto svoje ústavné a zákonné právo... na komunikáciu
v jej materčine – ruštine“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal sťažnosť z hľadiska
existencie dôvodov na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 37 C 138/2011
Sťažovateľka sťažnosťou namieta postup okresného súdu v napadnutom konaní
z dôvodov, že do času doručenia sťažnosti ústavnému súdu okresný súd „nedoručil
Najvyššiemu súdu“ dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6 Co 71/2010, 6 Co 72/2010 a 6 Co 73/2010 z 8. decembra 2010 (ďalej len
„uznesenie Krajského súdu v Prešove z 8. decembra 2010“) a nerozhodol o sťažovateľkou
doručenej námietke „miestnej príslušnosti OS KE I“ zo 7. júna 2011.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
V konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých sťažovatelia
namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd
v súlade so svojou ustálenou judikatúrou vyžaduje preukázanie podania sťažnosti
predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa § 3 ods. 4 v spojení s § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o súdoch“). Takúto sťažnosť totiž ústavný súd považuje za účinný prostriedok ochrany
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorý
vzhľadom na subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd
treba využiť pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 153/03,
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05), že účelom práva
účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní podľa
zákona o súdoch je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil
protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou. Ústavný súd
preto o sťažnosti, predmetom ktorej je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (čo platí aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru), koná iba za predpokladu, že
sťažovateľ preukáže, že využil právne prostriedky podľa zákona o súdoch (§ 53 ods. 2
zákona o ústavnom súde), avšak ich využitím nedosiahol účinnú nápravu namietaného
porušenia označených práv.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka žiadala Okresný súd Prešov (pred postúpením
veci z Okresného súdu Prešov na okresný súd s poukazom na § 84 Občianskeho súdneho
poriadku, pozn.) a následne okresný súd (po postúpení veci, pozn.) o poskytnutie informácií
týkajúcich sa napadnutého konania v súlade so zákonom č. 211/2000 Z. z. o slobodnom
prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov (sťažovateľka v sťažnosti poukazuje
na prípis predsedníčky Okresného súdu Prešov „Poskytnutie informácie po sp. zn.
1 Spr 1/2012“ a prípis predsedu okresného súdu „Poskytnutie informácií podľa zák.
211/2000 Z. z., pod sp. zn. 1 Spr 39/2012“, pozn.). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje
na svoj právny názor, podľa ktorého žiadosti „o informáciu o stave konania“, aj keď
opakované, nemožno považovať za podanie kvalifikovaných sťažností podľa § 62 a nasl.
zákona o súdoch (pozri napr. IV. ÚS 137/2012).
Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto
časti sťažnosti konštatoval, že sťažovateľka nevyužila účinný právny prostriedok ochrany
v podobe sťažnosti na prieťahy podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch a nepreukázala ani to, že
uvedenú podmienku nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona
o ústavnom súde), pričom existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu
sťažnosti, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti jej sťažnosti ako neprípustnej (§ 25
ods. 2 a § 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde).
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní zameral aj na posúdenie, či nemožno
považovať sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú. V tejto súvislosti ústavný súd
preskúmal doterajší postup okresného súdu v napadnutom konaní, pričom z vyžiadaného
spisu okresného súdu zistil toto:
Predmetný spis bol okresnému súdu postúpený prípisom Okresného súdu Prešov
z 23. mája 2011 (na základe žalovaným vznesenej námietky miestnej príslušnosti
s poukazom na § 84 Občianskeho súdneho poriadku, pozn.); súčasťou označeného prípisu
bolo aj upozornenie adresované okresnému súdu o sťažovateľkou podanom dovolaní
zo 6. apríla 2011 a návrhu na vydanie predbežného opatrenia a na zabezpečenie dôkazu
z 20. mája 2011.
Okresný súd prijatie veci vedenej pôvodne Okresným súdom Prešov pod sp. zn.
13 C 115/2010 potvrdil 30. mája 2011; vec sťažovateľky je okresným súdom vedená pod
sp. zn. 37 C 138/2011.
Okresný súd uznesením č. k. 37 C 138/2011-182 z 20. júna 2012 návrh sťažovateľky
na nariadenie predbežného opatrenia zamietol (sťažovateľke bolo označené uznesenie
v slovenskom jazyku doručené 2. augusta 2012).
Sťažovateľka 20. júla 2011 doručila okresnému súdu podanie označené ako „Žiadosť
o postúpení súdneho spisu do miestne príslušného Okresného súdu Prešov a doloženie
dôkazov“, pričom 17. augusta 2012 doručila okresnému súdu opakovanú námietku miestnej
nepríslušnosti.
Dňa 23. júla 2012 okresný súd uznesením č. k. 37 C 138/2011-202 ustanovil
prekladateľku na účely prekladu uznesenia okresného súdu sp. zn. 37 C 138/2011 z 20. júna
2011 z jazyka slovenského do jazyka ruského.
Dňa 24. júla 2012 okresný súd postúpil spis Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) na rozhodnutie o sťažovateľkou podanej námietke miestnej nepríslušnosti.
Krajský súd uznesením č. k. 8 NcC 28/2012-210 z 5. septembra 2012 námietkam
sťažovateľky nevyhovel a rozhodol, že na konanie vo veci vedenej okresným súdom pod
sp. zn. 37 C 138/2011, predtým vedenej Okresným súdom Prešov pod sp. zn.
13 C 115/2010, je miestne príslušný okresný súd.
Okresný súd uznesením č. k. 37 C 138/2011-216 z 8. októbra 2012 ustanovil
prekladateľku z jazyka slovenského do jazyka ruského na účely prekladu uznesenia
krajského súdu č. k. 8 NcC 28/2012-210 z 5. septembra 2012.
Na liste č. 240 sa nachádza poznámka zákonného sudcu z 27. novembra
2012 o doručovaní „rozhodnutí z č. l. 182 a 210“ (uznesenie okresného súdu
č. k. 37 C 138/2011-182 z 20. júna 2012 a uznesenie krajského súdu
č. k. 8 NcC 28/2012-210 z 5. septembra 2012, pozn.) preložených do ruského jazyka. Zo
spisu vyplýva, že uznesenia okresného súdu a krajského súdu boli doručované aj
sťažovateľke, pričom zásielka bola vrátená ako nedoručená 4. januára 2013. Z doručenky
vyplýva, že prvý neúspešný pokus o doručenie s výzvou na opakované doručenie bol
vykonaný 7. decembra 2012 a následne opakovane 10. decembra 2012, keď bola zásielka
zároveň uložená na lehotu. Opätovné doručovanie označených uznesení uskutočnil okresný
súd 14. januára 2013.
Dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 8. decembra
2010 bolo Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) okresným
súdom doručované 28. januára 2013.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že v období po postúpení veci
okresný súd v napadnutom konaní nebol dlhodobejšie nečinný, keďže konal a rozhodoval
o procesných návrhoch sťažovateľky (námietka miestnej nepríslušnosti, požiadavka
prekladu súdnych rozhodnutí zo slovenského jazyka do ruského jazyka), pričom jeho postup
mal logickú postupnosť spočívajúcu v potrebe zabezpečiť ešte pred doručením dovolania
sťažovateľky najvyššiemu súdu právoplatné rozhodnutie o jej námietke miestnej
nepríslušnosti. Na ťarchu okresného súdu nemožno pripísať ani neúspešné doručovanie
zásielky obsahujúcej uznesenie okresného súdu z 20. júna 2012 a uznesenie krajského súdu
z 5. septembra 2012, ktorú si sťažovateľka neprevzala ani v úložnej lehote, keďže táto
zásielka bola sťažovateľke doručovaná riadne (v súlade so zákonom).
V nadväznosti na svoje zistenia ústavný súd poukázal na svoju doterajšiu judikatúru,
v zmysle ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03, I. ÚS 197/03,
I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04). Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu ani jednorazová
nečinnosť súdu v trvaní niekoľkých mesiacov nie je automaticky prejavom takej nečinnosti,
ktorá odôvodňuje vyslovenie zbytočných prieťahov v konaní (pozri napr. II. ÚS 21/01,
III. ÚS 52/05). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že sa postup
všeobecného súdu v napadnutom konaní nevyznačoval takými významnými prieťahmi,
ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (či
v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru), sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr.
I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, III. ÚS 59/05, III. ÚS 82/07).
Sumarizujúc dosiaľ uvedené ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu
v napadnutom konaní nebol síce dostatočne efektívny, ale podľa názoru ústavného súdu
nespôsobil také prieťahy v konaní, na základe ktorých by mohol po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľky na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ani jej práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti, ako aj
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 37 C 138/2011
Sťažovateľka sťažnosťou namieta aj porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, pričom z jej argumentácie
vyplýva, že ich porušenie namieta v priamej príčinnej súvislosti (z obdobných dôvodov)
s namietaným porušením svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd poukazujúc na svoj záver vyjadrený v časti II.1
tohto uznesenia, v zmysle ktorého v napadnutom konaní nie sú splnené podmienky
na vyslovenie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, konštatoval, že z uvedených dôvodov rovnako nemožno vyhovieť
sťažnosti ani v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby
ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch sťažovateľky uplatnených v jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. februára 2013