Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 35 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (40)III. ÚS 82/07
PDF · 144.26 KB
No categories available
III. ÚS 82/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2007
predbežne prerokoval sťažnosť J. B., D., pre namietané porušenie jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.
18 C 187/04 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť J. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2006
doručená sťažnosť J. B., D. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 187/04.
Sťažovateľ uviedol, že 3. augusta 2004 podal okresnému súdu návrh „pre neplnenie
dohody o pracovnej činnosti nevyplatením mzdy a nevyplatenie autorských odmien
za dodané objednané autorské materiály“. Konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.
18 C 187/04 prebieha viac ako 2 roky, avšak vo veci nebol určený žiaden termín
pojednávania. Keďže bol nespokojný s postupom okresného súdu, 2. januára 2006
podal jeho predsedovi sťažnosť na prieťahy v konaní, ale napriek tomu „sa vo veci
nič nezmenilo“.
Sťažovateľ uviedol, že sťažnosťou sa domáha:
„1. prijatia takého uznesenia Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorým by bol
Okresný súd Bratislava II zaviazaný odstrániť prieťahy v súdnom konaní a zabezpečiť
tak priebeh súdneho konania bez prieťahov, v primeranom časovom limite tak,
ako to o. i. upravuje aj O. s. p. A ako to vyplýva zo základného ústavného zákona,
2. právoplatným uznesením Ústavného súdu vyplatiť mi odškodné vo forme
zadosťučinenia vo výške 50 000 Sk, čo takisto upravuje O. s. p.“
Okrem toho sťažovateľ žiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom, čo odôvodnil svojou nepriaznivou finančnou situáciou.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).
Aj keď sťažovateľ v sťažnosti výslovne neoznačil základné právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov jeho zákonným označením ako čl. 48 ods. 2 ústavy,
na základe obsahu sťažnosti, predovšetkým jej odôvodnenia možno konštatovať, že niet
pochybností o tom, že sťažovateľ mal na mysli práve základné právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažnosť, ktorou
sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 187/04, predmetom ktorého
je návrh o nevyplatenie mzdy za redakčnú činnosť a autorských odmien, je zjavne
neopodstatnená.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať
aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným
súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovať
o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).
Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že konanie vedené okresným súdom prebieha
od 6. augusta 2004, keď mu bol doručený návrh sťažovateľa. Pritom sťažnosť pre namietané
porušenie označeného základného práva sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 3. júla
2006. Z uvedeného vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu konanie vedené
okresným súdom pod sp. zn. 18 C 187/04 netrvalo ani 2 roky. Okrem toho ústavný súd
zistil, že aj keď v priebehu tohto konania okresný súd neurčil žiaden termín pojednávania,
vykonal vo veci viaceré procesné úkony. Vzhľadom na to, že podanie sťažovateľa bolo
neúplné, okresný súd ho vyzval na jeho doplnenie, zisťoval majetkové pomery sťažovateľa,
priznal mu oslobodenie od súdnych poplatkov, nevyhovel jeho žiadosti o ustanovenie
právneho zástupcu a vykonal jeho informatívny výsluch. Vo vzťahu k dĺžke konania
okresného súdu ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že aj keď v súčasnej dobe konanie
predstavuje dĺžku 2 roky a 8 mesiacov, z tohto obdobia sa spis 1 rok a takmer 3 mesiace
(z dôvodu podania odvolania sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu o nevyhovení
jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu) nachádzal na krajskom súde, postup ktorého
však sťažovateľ nenamietal. Na základe toho dospel ústavný súd k zisteniu, že konanie
vedené okresným súdom v reálnom čase prebieha 1 rok a 5 mesiacov.
Dĺžka doterajšieho konania (1 rok a 5 mesiacov) spolu s charakterom veci
(aj keď v danom prípade ide o nevyplatenie mzdy za redakčnú činnosť a autorských
odmien) zatiaľ vylučujú, aby uvedené konanie bolo možné pokladať za konanie
so zbytočnými prieťahmi. Ústavný súd už v predchádzajúcich prípadoch judikoval,
že ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí
zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti
všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane
a zároveň významným spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00,
Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03).
V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu
sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného
práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel
(napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01,
Ústavný súd je toho názoru, že aj keď okresný súd v danej veci neurčil žiaden termín
pojednávania a v podstate sa nezaoberal meritom veci, ale riešil len otázky procesného
charakteru, ktoré v konaní, samozrejme, nemožno prehliadnuť, doterajšia dĺžka konania,
a to aj s prihliadnutím na charakter súdneho sporu nepredstavuje takú intenzitu, ktorá
by mohla zasiahnuť do základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol už na svojom
predbežnom prerokovaní pre zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, žiadosťou sťažovateľa
o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako aj jeho žiadosťou o ustanovenie
právneho zástupcu v konaní pred ústavný súdom sa už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. apríla 2007