Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 507/2014
PDF · 161.33 KB
No categories available
II. ÚS 507/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca
spravodajca) a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť P. D., zastúpeného
advokátom Mgr. Miroslavom Golianom, Advokátska kancelária, Budatínska 16, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 11 P 119/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2014
doručená sťažnosť P. D., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
Mgr. Miroslavom Golianom, Advokátska kancelária, Budatínska 16, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
11 P 119/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol, že sa návrhom zo 7. mája 2012
podaným okresnému súdu domáhal, aby súd rozhodol o zverení jeho maloletej dcéry, M. D.,
do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov.
V čase podania návrhu mala maloletá M. 10 rokov. Sťažovateľ svoj návrh odôvodnil
najmä skutočnosťou, že naposledy bol jeho styk s maloletou upravený rozhodnutím
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 CoP 64/10-105 z 25. mája
2010, čo však považuje za nedostatočné z hľadiska možnosti udržania vzájomných citových
väzieb, možnosti vplývať na maloletú výchovne v potrebnom rozsahu tak, aby aj on ako
otec mohol v maloletej budovať niečo z neho samého.
V ďalšom sťažovateľ uviedol, že „sa podaným návrhom snaží dosiahnuť práva
na vyvážený styk s maloletou v striedavej starostlivosti v prostredí rodinného domu, ktorý
medzičasom so svojou priateľkou si otec postavil, tak aby maloletej mohol poskytnúť aj iný
pohľad na život, správanie sa a pod., aký má vžitý od svojej matky, ale najmä aby si
maloletá začala uvedomovať aj samotného otca ako jej prirodzenú súčasť, jej života, aby sa
citové väzby nepretrhli, a maloletá otca prijímala ako súčasť jej života, bez toho aby svojho
otca pokladala za cudzí prvok v jej živote, aby nevznikali situácie, keď maloletá sa k svojmu
otcovi správa rezervovane, s odstupom, akoby k cudziemu človeku! ...
... Otec ako sťažovateľ mal vedomosť, že súdy v tzv. poručenských veciach konajú
rýchlo, spravidla do polroka, ako im ukladá zákon, preto ostal prekvapený, akým spôsobom
sa v jeho veci, podaného návrhu na úpravu výkonu rodičovských práv k maloletej,
na Okresnom súde v Pezinku vyvíjajú, resp. že súd jeho návrhu nevenuje nie že potrebnú
pozornosť, ale žiadnu, a teda vo veci vôbec nekoná.“
Sťažovateľ zastáva názor, „že súd svojou nečinnosťou tak porušil základné práva
sťažovateľa na verejný proces bez prieťahov ale tiež aj práva maloletej na osobnú
starostlivosť a jej výchovu oboma rodičmi“.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa na verejné prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Pezinok v konaní starostlivosti súdu o maloletú M. D.... vedenom pod spis. zn.
11P/119/2012 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Pezinok sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod spis. zn.
11P/119/2012 konal bez zbytočných prieťahov.
3. P. D. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,00 € (slovom:
päťtisíc EUR), ktoré je Okresný súd Pezinok povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Pezinok je povinný nahradiť P. D. trovy právneho zastúpenia v sume
284,08 € (slovom: dvestoosemdesiatštyri/08 EUR) na účet jeho právneho zástupcu
Mgr. Miroslava Goliana, advokáta... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej
prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže odmietnuť aj
sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07, II. ÚS 315/2014).
Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
11 P 119/2012 došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02,
II. ÚS 57/01). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).
Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá
nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov ešte nemusí zakladať porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(napr. I. ÚS 42/01). Na kratšie obdobia nečinnosti ústavný súd spravidla prihliada vtedy,
keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho
konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).
V prípade, ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že postup všeobecného
súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
„zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť odmietne z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, III. ÚS 59/05, III. ÚS 82/07,
II. ÚS 495/2013, II. ÚS 582/2013).
V namietanej veci si ústavný súd zadovážil spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie
vedené okresným súdom, z ktorého zistil tieto skutočnosti:
Dňa 7. mája 2012 sťažovateľ doručil okresnému súdu „žiadosť o zverenie dieťaťa
do striedavej starostlivosti“. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 11 P 119/2012.
Dňa 15. júna 2012 okresný súd uznesením vyzval sťažovateľa na doplnenie návrhu
v lehote 15 dní.
Dňa 17. júla 2012 sťažovateľ doplnil návrh.
Dňa 22. októbra 2012 okresný súd uznesením ustanovil úrad práce, sociálnych vecí
a rodiny (ďalej len „úrad“) za opatrovníka pre maloletú. Súčasne úrad vyzval do termínu
pojednávania predložiť správu o šetrení pomerov.
Dňa 22. októbra 2012 okresný súd vyzval matku maloletej, aby sa v lehote 15 dní
vyjadrila k návrhu.
Dňa 4. decembra 2012 sťažovateľ doručil okresnému súdu listinné dôkazy.
Dňa 5. decembra 2012 sa k návrhu vyjadrila matka maloletej.
Dňa 28. novembra 2012 bol spísaný úradný záznam zo šetrenia pomerov maloletej
úradom.
Dňa 4. decembra 2012 bola okresnému súdu doručená správa úradu.
Dňa 5. decembra 2012 sa uskutočnilo pojednávanie. Účastníci boli prítomní.
Pojednávanie bolo odtočené na neurčito s tým, že bude nariadené znalecké dokazovanie.
Okresný súd účastníkom uznesením uložil povinnosť zaplatiť preddavok na trovy
znaleckého dokazovania a zároveň im uložil, aby v lehote 20 dní predložili otázky
na znalca.
Dňa 21. decembra 2012 sťažovateľ doručil okresnému súdu odvolanie proti
uzneseniu o povinnosti zaplatiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania. Súčasne
doložil plnú moc pre svojho právneho zástupcu ‒advokáta Mgr. Goliana.
Dňa 21. decembra 2012 doručila matka maloletej otázky na znalca.
Dňa 28. decembra 2012 doručil sťažovateľ otázky na znalca.
Dňa 28. júna 2013 okresný súd uznesením č. k. 11 P 119/2012-66 nariadil znalecké
dokazovanie znalcom z odboru psychológie, odvetvia klinickej psychologie detí a klinickej
psychológie dospelých M. B., ktorému uložil vypracovať posudok v lehote 60 dní
od doručenia spisu.
Dňa 20. septembra 2013 bol spis zaslaný znalcovi.
Dňa 14. apríla 2014 sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi
okresného súdu.
Dňa 28. apríla 2014 okresný súd oznámil znalcovi, že trvá na nariadenom znaleckom
dokazovaní. Účastníkov poučil, že v prípade, ak nebudú spolupracovať so znalcom, môže
ich dať súd k znalcovi predviesť a uložiť im poriadkovú pokutu podľa § 53 Občianskeho
súdneho poriadku.
Dňa 12. mája 2014 sťažovateľ doručil svoje výhrady k znaleckému dokazovaniu.
Dňa 14. júla 2014 znalec mailom oznámil konajúcemu súdu, že sťažovateľ mu
14. októbra 2013 oznámil, že svoj návrh zoberie späť. Dňa 9. mája 2014 sťažovateľ
znalcovi oznámil, že on s dcérou sa na vyšetrenie nedostavia.
Dňa 18. júla 2014 znalec vrátil spis okresnému súdu bez vypracovania znaleckého
posudku.
Z chronológie procesných úkonov vykonaných v doterajšom priebehu napadnutého
konania ústavný súd zistil, že 7. mája 2012 sťažovateľ podal „žiadosť o zverenie dieťaťa
do striedavej starostlivosti“. Keďže nešlo o kvalifikovaný návrh na začatie konania, musel
ho okresný súd vyzvať na jeho doplnenie. Po odstránení nedostatkov návrhu a ustanovení
opatrovníka maloletej konajúci súd v rýchlom slede nariadil pojednávanie, zo záverov
ktorého vyplynula potreba vykonať znalecké dokazovanie znalcom z odboru psychológie.
Potom, ako konajúcemu súdu doručili otázky na znalca obaja rodičia maloletej, okresný súd
uznesením nariadil znalecké dokazovanie.
Sťažovateľ proti povinnosti zaplatiť preddavok na znalecké dokazovanie uloženej
okresným súdom podal odvolanie a v ďalšom období so znalcom nespolupracoval.
Z vyjadrenia znalca B. vyplýva, že mu sťažovateľ oznámil, že sa na vyšetrenie nedostaví
a svoj návrh zoberie späť.
Ústavný súd na základe uvedených zistení a s prihliadnutím aj na celkovú dĺžku
konania, ktorá do podania sťažnosti ústavnému súdu bola dva roky, dospel k záveru, že
v napadnutom konaní nedošlo k takým prieťahom, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
zbytočné prieťahy a na tomto základe vysloviť porušenie základného práva sťažovateľa
na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ sťažnosť
na prieťahy, ktorú adresoval predsedovi okresného súdu, podal len dva mesiace
pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Na ústavný súd sa obrátil napriek tomu, že
predseda okresného súdu jeho sťažnosť uznal za čiastočne dôvodnú a poučil ho, že
v prípade, ak nesúhlasí s takýmto vybavením sťažnosti, môže požiadať predsedu krajského
súdu o prešetrenie jej vybavenia. Uvedené správanie sťažovateľa preto nesie znaky
účelovosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2014