Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 407/2017
PDF · 297.7 KB
No categories available
I. ÚS 407/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 407/2017-605
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2017
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpených advokátom
JUDr. Samuelom Baránikom, Podjavorinskej 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 18/2013 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť
(sťažovateľov v 1. až 67. rade, 69. až 82. rade, 84. rade, 86. až 97. rade,
99. až 103. rade, 105. až 238. rade a v 240. až 272. rade) o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
2. Konanie o sťažnosti (sťažovateľky v 68. rade),
(sťažovateľky v 83. rade), (sťažovateľa v 85. rade),
(sťažovateľky v 98. rade), (sťažovateľa v 104. rade) a
(sťažovateľa v 239. rade) z a s t a v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola
19. októbra 2016 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovatelia“),
vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 18/2013
(ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú v procesnom postavení
žalobcov účastníkmi napadnutého konania, ktoré začalo na okresnom súde 28. januára 2011
doručením žaloby spolu s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia. Predmetom
napadnutého konania je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, určenie neplatnosti
záložných zmlúv a nárok na vydanie nehnuteľností. Sťažovatelia v odôvodnení sťažnosti
podrobne opisujú priebeh napadnutého konania, ktoré dosiaľ nie je právoplatne skončené.
Okresný súd vo veci sťažovateľov ani raz meritórne nerozhodol napriek tomu, že konanie
trvá už takmer 6 rokov.
3. Sťažovatelia v odôvodnení sťažnosti bližšie argumentovali:
« Konanie sa týka rozsiahlych prevažne lesných pozemkov v k. ú.
. Z hľadiska právnej zložitosti veci možno konštatovať, že vlastnícke spory tvoria
jednak častú súčasť ustálenej judikatúry a rovnako aj štandardnú agendu okresných súdov
(por. II. ÚS 540/2015, IV. ÚS 431/2013, IV. ÚS 41/2009), vec sa nedá hodnotiť ako zložitá
z hľadiska právneho posúdenia. Z faktickej stránky sa rovnako nedá vec hodnotiť zložito,
nie je potrebné nariaďovať znalecké dokazovanie, ani rozsiahle výsluchy svedkov -
rozhodnutie súdu je takmer výhradne odkázané na listinné dôkazy, ktoré sú pre dokazovanie
kľúčové. Faktickú zložitosť nemožno pripustiť ani na základe toho, že na strane žalobcov je
viac ako 400 subjektov - všetci sú totiž zastúpení v konaní jedným právnym zástupcom, takže
súd nie je zaťažovaný rozsiahlym doručovaním, zisťovaním pobytu, výsluchmi žalobcov.
Veľký počet žalobcov si vyžaduje akurát vyššiu sústredenosť súdu pri evidencii žalobcov,
s čím počas celého konania právny zástupca žalobcov priebežne súdu systematicky pomáhal
(priebežným oznamovaním úmrtí, dohľadávaním spisových značiek dedičských rozhodnutí,
dokladaním nových plnomocenstiev, zasielaním podaní elektronicky príslušnej asistentke
z dôvodu uľahčenia opisových prác zoznamu účastníkov). Aj z pohľadu širokého okruhu
žalobcov, ktorí sú prevažne vyššieho veku, sa rýchle skončenie veci javí viac ako naliehavé.
Správanie sťažovateľov je maximálne súčinnostné, nijako sa na vzniknutých
prieťahoch nepodieľali, na nariadené pojednávania sa vždy riadne dostavili, súdne zásielky
riadne preberali, nežiadali o odročenie pojednávaní, či prerušenie konania. Práve naopak -
žalobcovia stále upozorňovali okresný súd na nevyhnutnosť vec prejednať bez zbytočných
prieťahov, postup súdu urgovali, o čom svedčia podania (urgencie) zo dňa 24.5.2011,
11.3.2013, 9.5.2014, sťažnosti zo dňa 17.6.2013, 5.11.2013, 26.6.2015 a žiadosť
o preskúmanie vybavenia sťažnosti zo dňa 20.8.2015. Na vrub sťažovateľov nemožno
pripísať ani skutočnosť, že vo veci podali opravné prostriedky voči niektorým nemeritórnym
rozhodnutiam a námietku zaujatosti, pretože ústavný súd opakovane vyslovil, že „využitie
možností daných sťažovateľovi Občianskym súdnym poriadkom na uplatňovanie
a presadzovanie jeho práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce predĺženie
konania, ale nemožno ho kvalifikovať ako postup súdu, ktorého dôsledkom sú zbytočné
prieťahy“ (napr. II. ÚS 31/01, III. ÚS 166/2012). Naviac, treba povedať že pri odvolaní
žalobcov voči uzneseniu o čiastočnom zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku
zo dňa 6.12.2011 bol spis na odvolacom súde cca 3 týždne, pri odvolaní žalobcov voči
uzneseniu zo dňa 23.10.2015 o zastavení konania voči žalovanému v 3. rade cca 8 týždňov
a pri podanej námietke zaujatosti cca 5 týždňov. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že
z celkovej dĺžky daného konania mala doba, po ktorú bol spis na odvolacom súde,
zanedbateľný rozmer a rozhodovanie odvolacieho súdu (resp. nadriadeného súdu v prípade
námietky zaujatosti) možno hodnotiť ako plynulé.
... Pri skúmaní tretieho kritéria, t.j. postupu súdu v konaní, je potrebné uviesť, že
procesný postup súdu z hľadiska časového je upravený jednak procesnými normami
(Občiansky súdny poriadok a naň časovo nadväzujúci Civilný sporový poriadok)
a posudzovaný aj z pohľadu kritérií judikatúry ústavného súdu.
Podľa § 75 ods. 4 OSP (rozhodnutie o predbežnom opatrení), podľa § 92 ods. 5 OSP
(rozhodnutie o pristúpení účastníka do konania), § 96 ods. 3 OSP (rozhodnutie o späťvzatí),
§ 167 ods. 1 v spojení s § 158 ods. 5 OSP (písomné vyhotovenie vyhláseného uznesenia),
§ 167 ods. 2 v spojení s § 166 ods. 2 OSP (doplnenie chýbajúceho výroku uznesenia), ktoré
ustanovenia boli účinné v relevantnom čase, kedy ich okresný súd mal aplikovať, je
stanovená lehota na rozhodnutie súdu v dĺžke 30 dní, pričom:
- o návrhu žalobcov na nariadenie predbežného opatrenia zo dňa 27.1.2011
rozhodoval okresný súd namiesto 30 dní až 118 dní (od 28.1.2011 do 26.5.2011),
- o návrhu žalobcov na pristúpenie účastníkov do konania zo dňa 27.10.2011
rozhodoval okresný súd namiesto 30 dní až 755 dní (od 28.10.2011 do 21.11.2013),
- o čiastočnom späťvzatí žalobcov voči žalovanému v 3. rade zo dňa 10.10.2014
rozhodoval okresný súd namiesto 30 dní až 375 dní (od 13.10.2014 do 23.10.2015),
- písomné vyhotovenie procesného uznesenia zo dňa 22.7.2014 odoslal okresný súd
namiesto do 30 dní od jeho vyhlásenia až 183 dní (od 22.7.2014 do 21.1.2015),
- o návrhu žalobcov na doplnenie výrokovej časti uznesenia č.k. 6C 18/2013 - 976,
ktorý bol súdu podaný dňa 16.11.2015, okresný súd namiesto 30 dní rozhoduje ku dňu
spísania tejto sťažnosti už 336 dní.
V konaní sú evidentné aj dlhšie obdobia nečinnosti okresného súdu, a to najmä:
- od 8.2.2011 do 26.5.2011,
- od 25.1.2013 do 21.11.2013,
- od 16.12.2013 do 5.3.2014,
- od 18.3.2014 do 19.6.2014,
- od 22.7.2014 do 21.1.2015,
- od 23.1.2015 do 19.8.2015,
- od 23.10.2015 do 14.12.2015,
- od 4.1.2016 do 1.3.2016,
- od 4.5.2016 do 22.9.2016.
Poukazujeme na to, že okresný súd opakovane musel vo veci rozhodovať opravným
uznesením, čo podľa stabilizovanej judikatúry rovnako predstavuje prieťahy v konaní,
pretože „k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho
neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie
k odstráneniu právnej neistoty účastníkov v primeranom čase“ (nap. II. ÚS 145/2015,
Pokiaľ ide o obdobie od mája 2012 do januára 2013, kedy bol spis na dovolacom
súde, tak uvádzame, že dovolacie konanie si vynútilo výhradne nesprávne rozhodnutie
okresného súdu zo dňa 6.12.2011, pričom uvedené rozhodnutie bolo dovolacím súdom
následne zrušené a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie. Z týchto dôvodov
tvrdíme, že aj obdobie, kedy bol spis na dovolacom súde, do doby vrátenia spisu dovolacím
súdom dňa 25.1.2013, je potrebné pričítať na vrub okresnému súdu ako prieťah, pretože
toto oddialenie meritórneho rozhodnutia bolo spôsobené nesprávnym rozhodovaním
okresného súdu o čiastočnom zastavení konania. K tomu, že za prieťah je možné považovať
aj nesprávne procesné rozhodnutie okresného súdu, ktoré si vyžiada jeho reparáciu
nadriadenými súdmi, dospel aj ústavný súd, napr. v náleze sp.zn. II. ÚS 212/2011, ktoré
rozhodnutie označilo taký postup okresného súdu za „neospravedlniteľnú procesnú
činnosť“.
Zhrnúc postup okresného súdu v konaní možno povedať, že konanie trvá bezmála
takmer 6 rokov bez toho, že by okresný súd jediný krát meritórne rozhodol, ku dňu spísania
tejto sťažnosti neboli vykonané žiadne listinné dôkazy či výsluchy svedkov a zhodne
s judikatúrou ústavného súdu žalobcovia uvádzajú, že konanie na prvom stupni nemôže
trvať viac ako 5 rokov bez meritórneho rozhodnutia (I. ÚS 466/2015).»
4. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia v petite sťažnosti navrhli, aby
ústavný súd rozhodol o porušení ich v záhlaví rozhodnutia označených práv postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 18/2013, prikázal okresnému súdu konať
vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal každému zo sťažovateľov finančné
zadosťučinenie v sume 3 000 €, ako aj náhradu trov konania.
5. Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd, zastúpený
jeho predsedom, podaním sp. zn. Spr. A/209/17 z 22. mája 2017, ktorý okrem podrobnej
chronológie úkonov okresného súdu v napadnutom konaní k veci uviedol:
„Na Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej len okresný súd) bolo doručené podanie
žalobcu 27. januára 2011, o ktorom okresný súd rozhodol 22. mája 2017, z čoho vyplýva, že
od doručenia žaloby do rozhodnutia vo veci samej uplynula doba viac ako 6 rokov. Táto
skutočnosť bola podmienená tak
- skutkovou náročnosťou - vo veci je 378 žalobcov, 9 žalovaných a spis sa skladá
z dvoch zväzkov, ktorý obsahuje viac ako 1480 listov,
- právnou náročnosťou - predmetom konania je určenie neplatnosti zmlúv
o vydanie nehnuteľnosti a určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.
V neposlednom rade dĺžka konania bola ovplyvnená i tým, že zákonná sudkyňa,
ktorej vec bola pôvodne pridelená na rozhodnutie má prerušený výkon funkcie sudcu,
v dôsledku čoho bola vec prerozdelená inému zákonnému sudcovi, ktorý musel najskôr vec
naštudovať a po jej naštudovaní vykonávať jednotlivé procesné úkony.
Navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky pri rozhodovaní... tieto skutočnosti
zohľadnil a nepripísal ich na ťarchu okresného súdu.
Rovnako poukazujem na tú skutočnosť, že počas celého obdobia sa spis nachádzal
na nadriadených súdoch počas obdobia cca jedného roka.
V súčasnosti je vec rozhodnutá a zákonný sudca pripravuje písomné vyhotovenia
rozhodnutia.“
5.1 Súčasťou vyjadrenia predsedu okresného súdu bolo aj stanovisko zákonného
sudcu konajúceho vo veci sťažovateľov, ktorý predovšetkým poukázal na neprimerané
zaťaženie veľkým počtom vecí, ktoré mu boli pridelené na prejednanie a rozhodnutie,
v dôsledku čoho nie je schopný konať vo všetkých veciach plynulo a bez zbytočných
prieťahov. Vo svojom stanovisku ďalej uviedol: „... zo spisu je zrejmé, že po tom ako mi
vec bola pridelená som realizoval úkony smerujúce k jej rozhodnutiu, vykonal som niekoľko
pojednávaní, na ktorých sa vec aj skutočne meritórne prejednávala... a k tomu, že vec
doteraz nebola meritórne rozhodnutá prispelo okrem vyššie uvedených skutočnosti aj to, že
žalobcovia opakovane v roku 2015 namietali pridelenie veci mne ako zákonnému sudcovi
(o čom následne dvakrát rozhodoval nadriadený súd). Tiež poukazujem na fakt, že sa jedná
o vlastnícky spor, ide o konanie s takmer štyristo účastníkmi a vo svojej podstate je
do jedného konania skumulovaných minimálne 115 žalôb (!!!). Čiže nejde o vec, ktorú
možno naštudovať za pár hodín a hneď na prvom pojednávaní rozhodnúť.
Záverom chcem dodať, že... zákonným sudcom som v tejto veci približne dva roky
a z tohto obdobia sa takmer rok riešili len námietky žalobcov voči prideleniu veci do môjho
senátu. Nebyť toho, vec mohla byť už rozhodnutá.“
6. Právny zástupca sťažovateľov podaniami doručenými ústavnému súdu
18. januára 2017 a 30. mája 2017 oznámil úmrtie sťažovateľov:
(ďalej len „sťažovateľka v 68. rade“),
(ďalej len „sťažovateľka
v 83. rade“), (ďalej len
„sťažovateľ v 85. rade“),
(ďalej len „sťažovateľka v 98. rade“),
(ďalej len „sťažovateľ v 104. rade“) a
(ďalej len „sťažovateľ v 239. rade“) a súčasne navrhol konanie o ich
sťažnosti zastaviť.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
10. Predmetom sťažnosti je sťažovateľmi namietané porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 18/2013.
11. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom.
12. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,
13. K otázke posudzovania dĺžky konania a jej primeranosti (resp. neprimeranosti)
ústavný súd pripomína, že túto nemožno vyjadriť numericky, lebo je podmienená
objektívne charakterom prejednávanej veci a musí byť skúmaná s ohľadom na konkrétne
okolnosti prípadu, zložitosť veci, požiadavky na vykonávanie dokazovania v priebehu
konania, ako i správanie účastníkov a samotného súdu; do úvahy je pritom nutné vziať i to,
čo je pre sťažovateľa v konaní predmetom sporu, resp. jeho význam pre účastníkov konania.
14. Záver o tom, či dĺžka konania je ešte primeraná a či už nie je, možno teda
formulovať vždy s ohľadom na uvedené faktory, ktorými bolo konanie bezprostredne
ovplyvnené, pričom pri posudzovaní dôvodnosti tvrdenia o porušení práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je nutné ku každej veci pristupovať individuálne a zvažovať,
či s ohľadom na okolnosti prípadu ide o prieťahy odôvodnené, t. j. či sú pričítateľné súdu,
a teda zakladajúce porušenie práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Toto
právo totiž nie je dotknuté, ak sú prieťahy spôsobené výlučne konaním účastníka, prípadne
ak ide o vec, keď dĺžka konania zodpovedá jej zložitosti. V takých prípadoch trvanie
konania istú dobu spravidla nie je nedôvodné a potreba zásahu ústavného súdu nie je daná.
15. Pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú
právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania
a spôsob, akým súd v konaní postupoval (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98).
16. Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj z prehľadu úkonov okresného súdu
v napadnutom konaní uvedených v prílohe vyjadrenia k sťažnosti ústavný súd zistil takýto
priebeh napadnutého konania:
Dňa 28. januára 2011 žalobcovia v 1. až 377. rade doručili žalobu s návrhom
na nariadenie predbežného opatrenia. Dňa 8. februára 2011 okresný súd vyzval žalobcov
na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na vydanie predbežného opatrenia a na predloženie
dôkazov (rozhodnutí). Dňa 18. februára 2011 žalobcovia doručili požadované rozhodnutia
a zaplatili súdny poplatok. Dňa 15. apríla 2011 žalobcovia doplnili doklady na preukázanie
aktívnej legitimácie. Okresný súd 26. mája 2011 nariadil predbežné opatrenie. V júni 2011
žalobcovia a žalovaní v 1., 2. a 3. rade doručili odvolania proti uzneseniu o nariadení
predbežného opatrenia. V júni až auguste 2011 okresný súd realizoval úkony súvisiace
s podanými odvolaniami (výzvy na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie, zasielanie
odvolaní a vyjadrení k odvolaniam protistrane). Dňa 11. augusta 2011 bol spis predložený
Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“), ktorý uznesením z 3. októbra
2011 uznesenie okresného súdu potvrdil. Dňa 17. októbra 2011 bol spis vrátený okresnému
súdu. Dňa 28. októbra 2011 žalobcovia doručili návrh na pristúpenie ďalších účastníkov
do konania. Okresný súd 10. novembra 2011 vyzval žalobcov na zaplatenie súdnych
poplatkov. Dňa 24. novembra 2011 žalobcovia čiastočne splnili poplatkovú povinnosť
a vo zvyšku podali námietku. Okresný súd uznesením zo 6. decembra 2011 rozhodol
o zastavení konania v časti I. výroku z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku.
Dňa 15. decembra 2011 sa žalobcovia odvolali proti uzneseniu o zastavení konania.
Dňa 12. januára 2012 bol spis predložený krajskému súdu, ktorý uznesením z 3. februára
2012 potvrdil uznesenie okresného súdu v časti zastavenia konania. Dňa 8. februára 2012
bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa 14. marca 2012 žalobcovia podali dovolanie proti
potvrdzujúcemu uzneseniu krajského súdu z 3. februára 2012. Dňa 26. apríla 2012 bol spis
predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý
uznesením z 18. decembra 2012 rozhodol o zrušení uznesení krajského súdu aj okresného
súdu o zastavení konania a vrátení veci na ďalšie konanie. Dňa 25. januára 2013 bol spis
vrátený okresnému súdu. Dňa 21. novembra 2013 okresný súd uznesením rozhodol
o návrhu na pristúpenie účastníkov do konania z 27. októbra 2011. Dňa 16. decembra 2013
okresný súd vydal opravné uznesenie. Dňa 12. marca 2014 okresný súd opäť vyzval
žalobcov na zaplatenie súdnych poplatkov. Dňa 28. marca 2014 žalobcovia uhradili súdne
poplatky. Dňa 2. apríla 2014 žalobcovia doručili návrh na čiastočné zastavenie konania
a pristúpenie účastníkov do konania z dôvodu úmrtí žalobcov. Dňa 23. júna 2014 okresný
súd nariadil pojednávanie na 22. júl 2014. Dňa 22. júla 2014 sa uskutočnilo pojednávanie,
na ktorom okresný súd uznesením čiastočne zastavil konanie a pripustil vstup ďalších
účastníkov do konania. Pojednávanie bolo odročené pre účel vylúčenia vecí na samostatné
konanie. Dňa 22. augusta 2014 žalobcovia požiadali o predĺženie lehoty na splnenie
povinnosti uloženej okresným súdom na ostatnom pojednávaní. Dňa 13. októbra 2014
žalobcovia doručili čiastočné späťvzatie žaloby. Dňa 18. novembra 2014 okresný súd zaslal
čiastočné späťvzatie žaloby žalovaným na vyjadrenie. Dňa 8. a 11. decembra 2014 sa
žalovaní vyjadrili k späťvzatiu žaloby. Dňa 18. decembra 2014 žalobcovia splnili povinnosť
uloženú na ostatnom pojednávaní a oznámili úmrtie niektorých účastníkov v priebehu
konania. Dňa 2. februára 2015 žalobcovia doručili vyjadrenie k stanovisku žalovaných.
Dňa 25. mája 2015 žalobcovia oznámili úmrtie niektorých účastníkov v priebehu konania.
Dňa 17. augusta 2015 žalobcovia podali námietku zaujatosti proti sudcovi
Mgr. Štubniakovi. Dňa 18. augusta 2015 sa sudca vyjadril k podanej námietke.
Dňa 19. augusta 2015 okresný súd vyrubil súdny poplatok za podanú námietku.
Dňa 24. augusta 2015 bol spis predložený krajskému súdu, ktorý uznesením z 31. augusta
2015 rozhodol o nevylúčení sudcu z prejednávania a rozhodnutia veci.
Dňa 5. októbra 2015 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa 23. októbra 2015 okresný súd
uznesením rozhodol o čiastočnom zastavení konania. Dňa 9. novembra 2015 okresný súd
nariadil pojednávanie na 27. november 2015 a súčasne vyzval Okresný úrad Žarnovica,
katastrálny odbor (ďalej len „okresný úrad“), na zaslanie výpisov z listov vlastníctva
a na zapožičanie vkladových spisov. Dňa 16. novembra 2015 žalobcovia doručili
odvolanie proti uzneseniu z 23. októbra 2015 a návrh na jeho doplnenie a opravu.
Dňa 23. novembra 2015 okresný úrad doručil požadované dokumenty. Dňa 27. novembra
2015 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené pre účel predloženia spisu
odvolaciemu súdu. Dňa 14. decembra 2015 okresný súd vydal opravné uznesenie.
Dňa 20. januára 2016 žalovaný v 1. rade doručil vyjadrenie k odvolaniu a procesnému
návrhu žalobcov. Dňa 1. marca 2016 bol spis predložený krajskému súdu, ktorý uznesením
z 19. apríla 2016 uznesenie okresného súdu potvrdil. Dňa 4. mája 2016 bol spis
vrátený okresnému súdu. Dňa 5. augusta 2016 okresný súd nariadil pojednávanie
na 22. september 2016. Dňa 22. septembra 2016 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré
bolo odročené na 3. november 2016 s cieľom vykonania ďalšieho dokazovania.
Dňa 12. októbra 2016 žalovaný v 1. rade doručil vyjadrenie k predmetu konania.
Dňa 24. októbra 2016 okresný súd telefonicky žiadal okresný úrad o zaslanie vkladových
spisov. Dňa 3. novembra 2016 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené
na 6. december 2016. Dňa 15. novembra 2016 okresný súd požiadal o súčinnosť
Okresný úrad Žiar nad Hronom, ktorý oznámil, že požadované spisy nie je možné predložiť.
Dňa 6. decembra 2016 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 26. január 2017
s cieľom predloženia listinných dôkazov účastníkmi konania. Dňa 8. decembra 2016
žalobcovia doručili návrh na zmenu žaloby. Dňa 24. januára 2017 okresný súd zrušil
nariadené pojednávanie z dôvodu na strane zákonného sudcu. Dňa 21. marca 2017 okresný
súd vyzval Slovenský pozemkový fond (ďalej len „fond“) na vyjadrenie, či súhlasí
so zmenou žaloby. Dňa 3. apríla 2017 fond doručil nesúhlas so zmenou žaloby.
Dňa 28. apríla 2017 okresný súd nariadil pojednávanie na 19. máj 2017. Dňa 19. mája 2017
sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd rozhodol meritórnym rozsudkom.
17. Z uvedeného prehľadu vyplýva, že napadnuté konanie trvalo viac ako šesť rokov
(šesť rokov a štyri mesiace), v rámci tohto konania rozhodoval opakovane aj krajský súd
ako odvolací súd a tiež najvyšší súd ako dovolací súd a konanie na týchto stupňoch trvalo
celkovo jeden rok a tri a pol mesiaca. Okresný súd takto v napadnutom konaní konal
približne päť rokov.
18. V súvislosti s posúdením kritéria zložitosti veci ústavný súd konštatuje, že
vzhľadom na veľký počet účastníkov napadnuté konanie vykazuje faktickú zložitosť, ktorá
mala výrazný podiel na jeho doterajšej dĺžke. Na strane žalobcov je 377 účastníkov,
na strane žalovaných 9 účastníkov a v konaní vystupujú aj 2 vedľajší účastníci. Vzhľadom
na veľký počet účastníkov konania, ako aj úmrtie viacerých z nich v jeho priebehu musel
okresný súd viackrát upravovať okruh účastníkov konania a prihliadať na priebeh
dedičských konaní. Predmetom napadnutého konania je určenie vlastníckeho práva, resp.
určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po zomrelých vlastníkoch; určenie neplatnosti
záložných zmlúv a uloženie povinnosti „vydať do užívania pozemky“ . Napadnuté konanie
preto vykazuje aj určitý stupeň právnej zložitosti, keďže v jednom žalobnom návrhu sú
skumulované viaceré nároky uplatnené na samostatnom skutkovom základe. Priebeh
napadnutého konania komplikovala aj skutočnosť, že okresnému súdu sa nepodarilo
zadovážiť požadované dokumenty z Okresného úradu Žiar nad Hronom, resp. zo Štátneho
archívu v Liptovskom Mikuláši.
19. Ústavný súd tiež poukazuje na skutočnosť, že priebeh konania pred okresným
súdom bol viackrát charakterizovaný využitím procesných dispozičných oprávnení
sťažovateľov, ktoré na strane okresného súdu vyvolali povinnosť reagovať predpísaným
spôsobom na tieto procesné návrhy. Sťažovatelia podali odvolanie proti uzneseniu
o nariadení predbežného opatrenia, návrh na pristúpenie účastníkov do konania
z 27. októbra 2011, odvolanie proti uzneseniu o čiastočnom zastavení konania
zo 6. decembra 2011, dovolanie proti potvrdzujúcemu uzneseniu krajského súdu
z 3. februára 2012, návrh na čiastočné zastavenie konania z 2. apríla 2014, čiastočné
späťvzatie žaloby z 13. októbra 2014, námietku zaujatosti zo 17. augusta 2015, odvolanie
proti čiastočnému zastaveniu konania z 23. októbra 2015 a návrh na zmenu žaloby
z 8. decembra 2016. V súvislosti s touto procesnou aktivitou sťažovateľov ústavný súd
poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej uviedol, že v dôsledku uplatnenia procesných práv
účastníkom konania nepochybne dochádza k predĺženiu konania, zodpovednosť za tento
stav neznáša oprávnená osoba, ale nemožno ju pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu
vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04, II. ÚS 865/2014). Uvedená procesná aktivita
sťažovateľov podľa názoru ústavného súdu nepochybne ovplyvnila celkovú dĺžku
napadnutého konania.
20. Vo vzťahu k námietke sťažovateľov, že okresný súd nerozhodol o ich procesných
návrhoch v zákonnej lehote, ústavný súd konštatuje, že aj v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje
zákonná lehota, vyslovil právny názor, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48
ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem v „primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru)
je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone
ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu.
Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich
nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj
v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy
nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne
nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012). Ústavný
súd v tomto smere uvádza, že okresný súd o uvedených procesných návrhoch objektívne
nemohol rozhodnúť v zákonnej lehote nielen vzhľadom na zložitosť veci, ale aj z dôvodu,
prebiehajúcich odvolacích konaní, ktoré boli výsledkom procesnej aktivity sťažovateľov.
21. Čo sa týka neefektívnosti konania, tá sa vyskytla v postupe okresného súdu
v tom, že jeho uznesenie o čiastočnom zastavení konania z dôvodu nezaplatenia súdneho
poplatku, ktoré bolo odvolacím súdom potvrdené, najvyšší súd v dovolacom konaní zrušil
z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti. Nemožno však súhlasiť s názorom sťažovateľov, že
na vrub okresnému súdu je potrebné pričítať aj dobu, počas ktorej sa vec nachádzala
na dovolacom súde, keďže zjednať nápravu v tomto smere mohol už v rámci odvolacieho
konania krajský súd, ktorého postup sťažovatelia v sťažnosti ani nenamietali.
22. K tvrdeniu sťažovateľov, že v napadnutom konaní sú evidentné aj „dlhšie
obdobia nečinnosti okresného súdu“, ústavný súd predovšetkým uvádza, že namietané
obdobia nečinnosti v trvaní dvoch mesiacov (od 16. decembra 2013 do 5. marca 2014,
od 23. októbra 2015 do 14. decembra 2015 a od 4. januára 2016 do 1. marca 2016) nemožno
považovať za významné z hľadiska posúdenia prieťahov v napadnutom konaní. Ústavný súd
nezistil nečinnosť okresného súdu ani pri rozhodovaní o predbežnom opatrení
(teda v období od 8. februára 2011 do 26. mája 2011), keďže sťažovatelia preukázali
aktívnu legitimáciu v konaní až 15. apríla 2011. Obdobie od 22. júla 2014
do 21. januára 2015 nemožno pričítať na vrub okresnému súdu, pretože samotní
sťažovatelia požiadali 22. augusta 2014 okresný súd o predĺženie lehoty na splnenie im
uloženej povinnosti, ktorú splnili až 18. decembra 2014. Ústavný súd zistil v postupe
okresného súdu nečinnosť iba v období od 28. marca 2014 do 22. júla 2014 (štyri mesiace),
od 2. februára 2015 do 19. augusta 2015 (šesť a pol mesiaca) a od 4. mája 2016
do 22. septembra 2016 (štyri a pol mesiaca). Možno preto konštatovať, že hoci doterajší
postup okresného súdu v napadnutom konaní nebol celkom bez prieťahov, ich intenzita
s prihliadnutím na všetky okolnosti konania okresného súdu nedosiahla podľa názoru
ústavného súdu taký stupeň závažnosti, ktorý by mohol jednoznačne viesť k záveru
o porušení základného práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
23. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nie každý zistený prieťah (nečinnosť,
resp. neefektívna činnosť) v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, II. ÚS 57/01). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý
v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať
predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup
dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by
bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy
(napr. I. ÚS 63/00). Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval,
že ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov ešte nemusí zakladať
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01). Na kratšie obdobia nečinnosti ústavný súd spravidla
prihliada vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili
dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).
24. V prípade, ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že postup
všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (či v zmysle čl. 6 ods. 1
dohovoru), sťažnosť odmietne z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (napr. I. ÚS 17/01,
I. ÚS 41/01, III. ÚS 59/05, III. ÚS 82/07).
25. Zohľadňujúc svoje zistenia ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade sa
postup okresného súdu v napadnutom konaní nevyznačoval takými významnými prieťahmi,
ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v konaní. Ústavný súd v rámci
tohto hodnotenia prihliadol aj na skutočnosť, že v čase jeho rozhodovania bolo už vo veci
sťažovateľov okresným súdom meritórne rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby
ústavný súd mohol postup okresného súdu v napadnutom konaní po prípadnom prijatí
návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva
sťažovateľov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy či práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru,
preto sťažnosť sťažovateľov odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
26. Keďže sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného
finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva
alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto návrhoch
sťažovateľov už nerozhodoval.
27. Na základe oznámenia právneho zástupcu sťažovateľov a v súčinnosti
s Matričným úradom Nová Baňa a Obecným úradom Tekovská Breznica ústavný súd zistil,
že sťažovateľka v 68. rade zomrela 16. augusta 2015, sťažovateľka v 83. rade zomrela
18. apríla 2017, sťažovateľ v 85. rade zomrel 15. februára 2017, sťažovateľka v 98. rade
zomrela 3. marca 2017, sťažovateľ v 104. rade zomrel 24. marca 2017 a sťažovateľ
v 239. rade zomrel 25. novembra 2016.
28. Podľa ustanovenia § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje
inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane
ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“).
Podľa ustanovenia § 62 CSP ak strana nemá procesnú subjektivitu, súd konanie
zastaví.
Podľa ustanovenia § 63 ods. 1 CSP ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa
konanie právoplatne skončí, súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo
či v ňom môže pokračovať.
29. Z charakteru konania o sťažnosti pred ústavným súdom podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, predmetom ktorého je ochrana základných práv a slobôd, ktorých povaha je
výsostne osobnej povahy, vyplýva, že ich ochrana je zásadne neprevoditeľná na iné osoby.
V prípade konania o sťažnosti ide preto o také konanie, ktorého povaha po smrti
sťažovateľa spravidla nedovoľuje, aby sa v ňom pokračovalo. Vzhľadom na to, ako aj
na skutočnosť, že sťažovateľka v 68. rade zomrela ešte pred podaním sťažnosti, ústavný súd
konanie o sťažnosti sťažovateľov v 68., 83., 85., 98., 104. a v 239. rade zastavil podľa § 31a
zákona o ústavnom súde v spojení s § 62 a § 63 ods. 1 CSP (bod 2 výroku rozhodnutia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. augusta 2017