Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 407/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-605

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2017

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpených advokátom

JUDr. Samuelom Baránikom, Podjavorinskej 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť

(sťažovateľov v 1. až 67. rade, 69. až 82. rade, 84. rade, 86. až 97. rade,

99. až 103. rade, 105. až 238. rade a v 240. až 272. rade) o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

2. Konanie o sťažnosti (sťažovateľky v 68. rade),

(sťažovateľky v 83. rade), (sťažovateľa v 85. rade),

(sťažovateľky v 98. rade), (sťažovateľa v 104. rade) a

(sťažovateľa v 239. rade) z a s t a v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola

19. októbra 2016 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovatelia“),

vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú v procesnom postavení

žalobcov účastníkmi napadnutého konania, ktoré začalo na okresnom súde 28. januára 2011

doručením žaloby spolu s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia. Predmetom

napadnutého konania je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, určenie neplatnosti

záložných zmlúv a nárok na vydanie nehnuteľností. Sťažovatelia v odôvodnení sťažnosti

podrobne opisujú priebeh napadnutého konania, ktoré dosiaľ nie je právoplatne skončené.

Okresný súd vo veci sťažovateľov ani raz meritórne nerozhodol napriek tomu, že konanie

trvá už takmer 6 rokov.

3. Sťažovatelia v odôvodnení sťažnosti bližšie argumentovali:

« Konanie sa týka rozsiahlych prevažne lesných pozemkov v k. ú.

. Z hľadiska právnej zložitosti veci možno konštatovať, že vlastnícke spory tvoria

jednak častú súčasť ustálenej judikatúry a rovnako aj štandardnú agendu okresných súdov

(por. , , ), vec sa nedá hodnotiť ako zložitá

z hľadiska právneho posúdenia. Z faktickej stránky sa rovnako nedá vec hodnotiť zložito,

nie je potrebné nariaďovať znalecké dokazovanie, ani rozsiahle výsluchy svedkov -

rozhodnutie súdu je takmer výhradne odkázané na listinné dôkazy, ktoré sú pre dokazovanie

kľúčové. Faktickú zložitosť nemožno pripustiť ani na základe toho, že na strane žalobcov je

viac ako 400 subjektov - všetci sú totiž zastúpení v konaní jedným právnym zástupcom, takže

súd nie je zaťažovaný rozsiahlym doručovaním, zisťovaním pobytu, výsluchmi žalobcov.

Veľký počet žalobcov si vyžaduje akurát vyššiu sústredenosť súdu pri evidencii žalobcov,

s čím počas celého konania právny zástupca žalobcov priebežne súdu systematicky pomáhal

(priebežným oznamovaním úmrtí, dohľadávaním spisových značiek dedičských rozhodnutí,

dokladaním nových plnomocenstiev, zasielaním podaní elektronicky príslušnej asistentke

z dôvodu uľahčenia opisových prác zoznamu účastníkov). Aj z pohľadu širokého okruhu

žalobcov, ktorí sú prevažne vyššieho veku, sa rýchle skončenie veci javí viac ako naliehavé.

Správanie sťažovateľov je maximálne súčinnostné, nijako sa na vzniknutých

prieťahoch nepodieľali, na nariadené pojednávania sa vždy riadne dostavili, súdne zásielky

riadne preberali, nežiadali o odročenie pojednávaní, či prerušenie konania. Práve naopak -

žalobcovia stále upozorňovali okresný súd na nevyhnutnosť vec prejednať bez zbytočných

prieťahov, postup súdu urgovali, o čom svedčia podania (urgencie) zo dňa 24.5.2011,

11.3.2013, 9.5.2014, sťažnosti zo dňa 17.6.2013, 5.11.2013, 26.6.2015 a žiadosť

o preskúmanie vybavenia sťažnosti zo dňa 20.8.2015. Na vrub sťažovateľov nemožno

pripísať ani skutočnosť, že vo veci podali opravné prostriedky voči niektorým nemeritórnym

rozhodnutiam a námietku zaujatosti, pretože ústavný súd opakovane vyslovil, že „využitie

možností daných sťažovateľovi na uplatňovanie

a presadzovanie jeho práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce predĺženie

konania, ale nemožno ho kvalifikovať ako postup súdu, ktorého dôsledkom sú zbytočné

prieťahy“ (napr. , ). Naviac, treba povedať že pri odvolaní

žalobcov voči uzneseniu o čiastočnom zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku

zo dňa 6.12.2011 bol spis na odvolacom súde cca 3 týždne, pri odvolaní žalobcov voči

uzneseniu zo dňa 23.10.2015 o zastavení konania voči žalovanému v 3. rade cca 8 týždňov

a pri podanej námietke zaujatosti cca 5 týždňov. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že

z celkovej dĺžky daného konania mala doba, po ktorú bol spis na odvolacom súde,

zanedbateľný rozmer a rozhodovanie odvolacieho súdu (resp. nadriadeného súdu v prípade

námietky zaujatosti) možno hodnotiť ako plynulé.

... Pri skúmaní tretieho kritéria, t.j. postupu súdu v konaní, je potrebné uviesť, že

procesný postup súdu z hľadiska časového je upravený jednak procesnými normami

( a naň časovo nadväzujúci )

a posudzovaný aj z pohľadu kritérií judikatúry ústavného súdu.

Podľa (rozhodnutie o predbežnom opatrení), podľa

(rozhodnutie o pristúpení účastníka do konania), (rozhodnutie o späťvzatí),

v spojení s (písomné vyhotovenie vyhláseného uznesenia),

v spojení s (doplnenie chýbajúceho výroku uznesenia), ktoré

ustanovenia boli účinné v relevantnom čase, kedy ich okresný súd mal aplikovať, je

stanovená lehota na rozhodnutie súdu v dĺžke 30 dní, pričom:

- o návrhu žalobcov na nariadenie predbežného opatrenia zo dňa 27.1.2011

rozhodoval okresný súd namiesto 30 dní až 118 dní (od 28.1.2011 do 26.5.2011),

- o návrhu žalobcov na pristúpenie účastníkov do konania zo dňa 27.10.2011

rozhodoval okresný súd namiesto 30 dní až 755 dní (od 28.10.2011 do 21.11.2013),

- o čiastočnom späťvzatí žalobcov voči žalovanému v 3. rade zo dňa 10.10.2014

rozhodoval okresný súd namiesto 30 dní až 375 dní (od 13.10.2014 do 23.10.2015),

- písomné vyhotovenie procesného uznesenia zo dňa 22.7.2014 odoslal okresný súd

namiesto do 30 dní od jeho vyhlásenia až 183 dní (od 22.7.2014 do 21.1.2015),

- o návrhu žalobcov na doplnenie výrokovej časti uznesenia č.k. - 976,

ktorý bol súdu podaný dňa 16.11.2015, okresný súd namiesto 30 dní rozhoduje ku dňu

spísania tejto sťažnosti už 336 dní.

V konaní sú evidentné aj dlhšie obdobia nečinnosti okresného súdu, a to najmä:

- od 8.2.2011 do 26.5.2011,

- od 25.1.2013 do 21.11.2013,

- od 16.12.2013 do 5.3.2014,

- od 18.3.2014 do 19.6.2014,

- od 22.7.2014 do 21.1.2015,

- od 23.1.2015 do 19.8.2015,

- od 23.10.2015 do 14.12.2015,

- od 4.1.2016 do 1.3.2016,

- od 4.5.2016 do 22.9.2016.

Poukazujeme na to, že okresný súd opakovane musel vo veci rozhodovať opravným

uznesením, čo podľa stabilizovanej judikatúry rovnako predstavuje prieťahy v konaní,

pretože „k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho

neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie

k odstráneniu právnej neistoty účastníkov v primeranom čase“ (nap. ,

).

Pokiaľ ide o obdobie od mája 2012 do januára 2013, kedy bol spis na dovolacom

súde, tak uvádzame, že dovolacie konanie si vynútilo výhradne nesprávne rozhodnutie

okresného súdu zo dňa 6.12.2011, pričom uvedené rozhodnutie bolo dovolacím súdom

následne zrušené a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie. Z týchto dôvodov

tvrdíme, že aj obdobie, kedy bol spis na dovolacom súde, do doby vrátenia spisu dovolacím

súdom dňa 25.1.2013, je potrebné pričítať na vrub okresnému súdu ako prieťah, pretože

toto oddialenie meritórneho rozhodnutia bolo spôsobené nesprávnym rozhodovaním

okresného súdu o čiastočnom zastavení konania. K tomu, že za prieťah je možné považovať

aj nesprávne procesné rozhodnutie okresného súdu, ktoré si vyžiada jeho reparáciu

nadriadenými súdmi, dospel aj ústavný súd, napr. v náleze sp.zn. , ktoré

rozhodnutie označilo taký postup okresného súdu za „neospravedlniteľnú procesnú

činnosť“.

Zhrnúc postup okresného súdu v konaní možno povedať, že konanie trvá bezmála

takmer 6 rokov bez toho, že by okresný súd jediný krát meritórne rozhodol, ku dňu spísania

tejto sťažnosti neboli vykonané žiadne listinné dôkazy či výsluchy svedkov a zhodne

s judikatúrou ústavného súdu žalobcovia uvádzajú, že konanie na prvom stupni nemôže

trvať viac ako 5 rokov bez meritórneho rozhodnutia ().»

4. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia v petite sťažnosti navrhli, aby

ústavný súd rozhodol o porušení ich v záhlaví rozhodnutia označených práv postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , prikázal okresnému súdu konať

vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal každému zo sťažovateľov finančné

zadosťučinenie v sume 3 000 €, ako aj náhradu trov konania.

5. Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd, zastúpený

jeho predsedom, podaním sp. zn. Spr. z 22. mája 2017, ktorý okrem podrobnej

chronológie úkonov okresného súdu v napadnutom konaní k veci uviedol:

„Na Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej len okresný súd) bolo doručené podanie

žalobcu 27. januára 2011, o ktorom okresný súd rozhodol 22. mája 2017, z čoho vyplýva, že

od doručenia žaloby do rozhodnutia vo veci samej uplynula doba viac ako 6 rokov. Táto

skutočnosť bola podmienená tak

- skutkovou náročnosťou - vo veci je 378 žalobcov, 9 žalovaných a spis sa skladá

z dvoch zväzkov, ktorý obsahuje viac ako 1480 listov,

- právnou náročnosťou - predmetom konania je určenie neplatnosti zmlúv

o vydanie nehnuteľnosti a určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

V neposlednom rade dĺžka konania bola ovplyvnená i tým, že zákonná sudkyňa,

ktorej vec bola pôvodne pridelená na rozhodnutie má prerušený výkon funkcie sudcu,

v dôsledku čoho bola vec prerozdelená inému zákonnému sudcovi, ktorý musel najskôr vec

naštudovať a po jej naštudovaní vykonávať jednotlivé procesné úkony.

Navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky pri rozhodovaní... tieto skutočnosti

zohľadnil a nepripísal ich na ťarchu okresného súdu.

Rovnako poukazujem na tú skutočnosť, že počas celého obdobia sa spis nachádzal

na nadriadených súdoch počas obdobia cca jedného roka.

V súčasnosti je vec rozhodnutá a zákonný sudca pripravuje písomné vyhotovenia

rozhodnutia.“

5.1 Súčasťou vyjadrenia predsedu okresného súdu bolo aj stanovisko zákonného

sudcu konajúceho vo veci sťažovateľov, ktorý predovšetkým poukázal na neprimerané

zaťaženie veľkým počtom vecí, ktoré mu boli pridelené na prejednanie a rozhodnutie,

v dôsledku čoho nie je schopný konať vo všetkých veciach plynulo a bez zbytočných

prieťahov. Vo svojom stanovisku ďalej uviedol: „... zo spisu je zrejmé, že po tom ako mi

vec bola pridelená som realizoval úkony smerujúce k jej rozhodnutiu, vykonal som niekoľko

pojednávaní, na ktorých sa vec aj skutočne meritórne prejednávala... a k tomu, že vec

doteraz nebola meritórne rozhodnutá prispelo okrem vyššie uvedených skutočnosti aj to, že

žalobcovia opakovane v roku 2015 namietali pridelenie veci mne ako zákonnému sudcovi

(o čom následne dvakrát rozhodoval nadriadený súd). Tiež poukazujem na fakt, že sa jedná

o vlastnícky spor, ide o konanie s takmer štyristo účastníkmi a vo svojej podstate je

do jedného konania skumulovaných minimálne 115 žalôb (!!!). Čiže nejde o vec, ktorú

možno naštudovať za pár hodín a hneď na prvom pojednávaní rozhodnúť.

Záverom chcem dodať, že... zákonným sudcom som v tejto veci približne dva roky

a z tohto obdobia sa takmer rok riešili len námietky žalobcov voči prideleniu veci do môjho

senátu. Nebyť toho, vec mohla byť už rozhodnutá.“

6. Právny zástupca sťažovateľov podaniami doručenými ústavnému súdu

18. januára 2017 a 30. mája 2017 oznámil úmrtie sťažovateľov:

(ďalej len „sťažovateľka v 68. rade“),

(ďalej len „sťažovateľka

v 83. rade“), (ďalej len

„sťažovateľ v 85. rade“),

(ďalej len „sťažovateľka v 98. rade“),

(ďalej len „sťažovateľ v 104. rade“) a

(ďalej len „sťažovateľ v 239. rade“) a súčasne navrhol konanie o ich

sťažnosti zastaviť.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

).

10. Predmetom sťažnosti je sťažovateľmi namietané porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

11. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom.

12. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ,

).

13. K otázke posudzovania dĺžky konania a jej primeranosti (resp. neprimeranosti)

ústavný súd pripomína, že túto nemožno vyjadriť numericky, lebo je podmienená

objektívne charakterom prejednávanej veci a musí byť skúmaná s ohľadom na konkrétne

okolnosti prípadu, zložitosť veci, požiadavky na vykonávanie dokazovania v priebehu

konania, ako i správanie účastníkov a samotného súdu; do úvahy je pritom nutné vziať i to,

čo je pre sťažovateľa v konaní predmetom sporu, resp. jeho význam pre účastníkov konania.

14. Záver o tom, či dĺžka konania je ešte primeraná a či už nie je, možno teda

formulovať vždy s ohľadom na uvedené faktory, ktorými bolo konanie bezprostredne

ovplyvnené, pričom pri posudzovaní dôvodnosti tvrdenia o porušení práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je nutné ku každej veci pristupovať individuálne a zvažovať,

či s ohľadom na okolnosti prípadu ide o prieťahy odôvodnené, t. j. či sú pričítateľné súdu,

a teda zakladajúce porušenie práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Toto

právo totiž nie je dotknuté, ak sú prieťahy spôsobené výlučne konaním účastníka, prípadne

ak ide o vec, keď dĺžka konania zodpovedá jej zložitosti. V takých prípadoch trvanie

konania istú dobu spravidla nie je nedôvodné a potreba zásahu ústavného súdu nie je daná.

15. Pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu

základného práva podľa , ústavný súd zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú

právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania

a spôsob, akým súd v konaní postupoval (napr. , ).

16. Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj z prehľadu úkonov okresného súdu

v napadnutom konaní uvedených v prílohe vyjadrenia k sťažnosti ústavný súd zistil takýto

priebeh napadnutého konania:

Dňa 28. januára 2011 žalobcovia v 1. až 377. rade doručili žalobu s návrhom

na nariadenie predbežného opatrenia. Dňa 8. februára 2011 okresný súd vyzval žalobcov

na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na vydanie predbežného opatrenia a na predloženie

dôkazov (rozhodnutí). Dňa 18. februára 2011 žalobcovia doručili požadované rozhodnutia

a zaplatili súdny poplatok. Dňa 15. apríla 2011 žalobcovia doplnili doklady na preukázanie

aktívnej legitimácie. Okresný súd 26. mája 2011 nariadil predbežné opatrenie. V júni 2011

žalobcovia a žalovaní v 1., 2. a 3. rade doručili odvolania proti uzneseniu o nariadení

predbežného opatrenia. V júni až auguste 2011 okresný súd realizoval úkony súvisiace

s podanými odvolaniami (výzvy na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie, zasielanie

odvolaní a vyjadrení k odvolaniam protistrane). Dňa 11. augusta 2011 bol spis predložený

Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“), ktorý uznesením z 3. októbra

2011 uznesenie okresného súdu potvrdil. Dňa 17. októbra 2011 bol spis vrátený okresnému

súdu. Dňa 28. októbra 2011 žalobcovia doručili návrh na pristúpenie ďalších účastníkov

do konania. Okresný súd 10. novembra 2011 vyzval žalobcov na zaplatenie súdnych

poplatkov. Dňa 24. novembra 2011 žalobcovia čiastočne splnili poplatkovú povinnosť

a vo zvyšku podali námietku. Okresný súd uznesením zo 6. decembra 2011 rozhodol

o zastavení konania v časti I. výroku z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku.

Dňa 15. decembra 2011 sa žalobcovia odvolali proti uzneseniu o zastavení konania.

Dňa 12. januára 2012 bol spis predložený krajskému súdu, ktorý uznesením z 3. februára

2012 potvrdil uznesenie okresného súdu v časti zastavenia konania. Dňa 8. februára 2012

bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa 14. marca 2012 žalobcovia podali dovolanie proti

potvrdzujúcemu uzneseniu krajského súdu z 3. februára 2012. Dňa 26. apríla 2012 bol spis

predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý

uznesením z 18. decembra 2012 rozhodol o zrušení uznesení krajského súdu aj okresného

súdu o zastavení konania a vrátení veci na ďalšie konanie. Dňa 25. januára 2013 bol spis

vrátený okresnému súdu. Dňa 21. novembra 2013 okresný súd uznesením rozhodol

o návrhu na pristúpenie účastníkov do konania z 27. októbra 2011. Dňa 16. decembra 2013

okresný súd vydal opravné uznesenie. Dňa 12. marca 2014 okresný súd opäť vyzval

žalobcov na zaplatenie súdnych poplatkov. Dňa 28. marca 2014 žalobcovia uhradili súdne

poplatky. Dňa 2. apríla 2014 žalobcovia doručili návrh na čiastočné zastavenie konania

a pristúpenie účastníkov do konania z dôvodu úmrtí žalobcov. Dňa 23. júna 2014 okresný

súd nariadil pojednávanie na 22. júl 2014. Dňa 22. júla 2014 sa uskutočnilo pojednávanie,

na ktorom okresný súd uznesením čiastočne zastavil konanie a pripustil vstup ďalších

účastníkov do konania. Pojednávanie bolo odročené pre účel vylúčenia vecí na samostatné

konanie. Dňa 22. augusta 2014 žalobcovia požiadali o predĺženie lehoty na splnenie

povinnosti uloženej okresným súdom na ostatnom pojednávaní. Dňa 13. októbra 2014

žalobcovia doručili čiastočné späťvzatie žaloby. Dňa 18. novembra 2014 okresný súd zaslal

čiastočné späťvzatie žaloby žalovaným na vyjadrenie. Dňa 8. a 11. decembra 2014 sa

žalovaní vyjadrili k späťvzatiu žaloby. Dňa 18. decembra 2014 žalobcovia splnili povinnosť

uloženú na ostatnom pojednávaní a oznámili úmrtie niektorých účastníkov v priebehu

konania. Dňa 2. februára 2015 žalobcovia doručili vyjadrenie k stanovisku žalovaných.

Dňa 25. mája 2015 žalobcovia oznámili úmrtie niektorých účastníkov v priebehu konania.

Dňa 17. augusta 2015 žalobcovia podali námietku zaujatosti proti sudcovi

Mgr. Štubniakovi. Dňa 18. augusta 2015 sa sudca vyjadril k podanej námietke.

Dňa 19. augusta 2015 okresný súd vyrubil súdny poplatok za podanú námietku.

Dňa 24. augusta 2015 bol spis predložený krajskému súdu, ktorý uznesením z 31. augusta

2015 rozhodol o nevylúčení sudcu z prejednávania a rozhodnutia veci.

Dňa 5. októbra 2015 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa 23. októbra 2015 okresný súd

uznesením rozhodol o čiastočnom zastavení konania. Dňa 9. novembra 2015 okresný súd

nariadil pojednávanie na 27. november 2015 a súčasne vyzval Okresný úrad Žarnovica,

katastrálny odbor (ďalej len „okresný úrad“), na zaslanie výpisov z listov vlastníctva

a na zapožičanie vkladových spisov. Dňa 16. novembra 2015 žalobcovia doručili

odvolanie proti uzneseniu z 23. októbra 2015 a návrh na jeho doplnenie a opravu.

Dňa 23. novembra 2015 okresný úrad doručil požadované dokumenty. Dňa 27. novembra

2015 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené pre účel predloženia spisu

odvolaciemu súdu. Dňa 14. decembra 2015 okresný súd vydal opravné uznesenie.

Dňa 20. januára 2016 žalovaný v 1. rade doručil vyjadrenie k odvolaniu a procesnému

návrhu žalobcov. Dňa 1. marca 2016 bol spis predložený krajskému súdu, ktorý uznesením

z 19. apríla 2016 uznesenie okresného súdu potvrdil. Dňa 4. mája 2016 bol spis

vrátený okresnému súdu. Dňa 5. augusta 2016 okresný súd nariadil pojednávanie

na 22. september 2016. Dňa 22. septembra 2016 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré

bolo odročené na 3. november 2016 s cieľom vykonania ďalšieho dokazovania.

Dňa 12. októbra 2016 žalovaný v 1. rade doručil vyjadrenie k predmetu konania.

Dňa 24. októbra 2016 okresný súd telefonicky žiadal okresný úrad o zaslanie vkladových

spisov. Dňa 3. novembra 2016 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené

na 6. december 2016. Dňa 15. novembra 2016 okresný súd požiadal o súčinnosť

Okresný úrad Žiar nad Hronom, ktorý oznámil, že požadované spisy nie je možné predložiť.

Dňa 6. decembra 2016 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 26. január 2017

s cieľom predloženia listinných dôkazov účastníkmi konania. Dňa 8. decembra 2016

žalobcovia doručili návrh na zmenu žaloby. Dňa 24. januára 2017 okresný súd zrušil

nariadené pojednávanie z dôvodu na strane zákonného sudcu. Dňa 21. marca 2017 okresný

súd vyzval Slovenský pozemkový fond (ďalej len „fond“) na vyjadrenie, či súhlasí

so zmenou žaloby. Dňa 3. apríla 2017 fond doručil nesúhlas so zmenou žaloby.

Dňa 28. apríla 2017 okresný súd nariadil pojednávanie na 19. máj 2017. Dňa 19. mája 2017

sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd rozhodol meritórnym rozsudkom.

17. Z uvedeného prehľadu vyplýva, že napadnuté konanie trvalo viac ako šesť rokov

(šesť rokov a štyri mesiace), v rámci tohto konania rozhodoval opakovane aj krajský súd

ako odvolací súd a tiež najvyšší súd ako dovolací súd a konanie na týchto stupňoch trvalo

celkovo jeden rok a tri a pol mesiaca. Okresný súd takto v napadnutom konaní konal

približne päť rokov.

18. V súvislosti s posúdením kritéria zložitosti veci ústavný súd konštatuje, že

vzhľadom na veľký počet účastníkov napadnuté konanie vykazuje faktickú zložitosť, ktorá

mala výrazný podiel na jeho doterajšej dĺžke. Na strane žalobcov je 377 účastníkov,

na strane žalovaných 9 účastníkov a v konaní vystupujú aj 2 vedľajší účastníci. Vzhľadom

na veľký počet účastníkov konania, ako aj úmrtie viacerých z nich v jeho priebehu musel

okresný súd viackrát upravovať okruh účastníkov konania a prihliadať na priebeh

dedičských konaní. Predmetom napadnutého konania je určenie vlastníckeho práva, resp.

určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po zomrelých vlastníkoch; určenie neplatnosti

záložných zmlúv a uloženie povinnosti „vydať do užívania pozemky“ . Napadnuté konanie

preto vykazuje aj určitý stupeň právnej zložitosti, keďže v jednom žalobnom návrhu sú

skumulované viaceré nároky uplatnené na samostatnom skutkovom základe. Priebeh

napadnutého konania komplikovala aj skutočnosť, že okresnému súdu sa nepodarilo

zadovážiť požadované dokumenty z Okresného úradu Žiar nad Hronom, resp. zo Štátneho

archívu v Liptovskom Mikuláši.

19. Ústavný súd tiež poukazuje na skutočnosť, že priebeh konania pred okresným

súdom bol viackrát charakterizovaný využitím procesných dispozičných oprávnení

sťažovateľov, ktoré na strane okresného súdu vyvolali povinnosť reagovať predpísaným

spôsobom na tieto procesné návrhy. Sťažovatelia podali odvolanie proti uzneseniu

o nariadení predbežného opatrenia, návrh na pristúpenie účastníkov do konania

z 27. októbra 2011, odvolanie proti uzneseniu o čiastočnom zastavení konania

zo 6. decembra 2011, dovolanie proti potvrdzujúcemu uzneseniu krajského súdu

z 3. februára 2012, návrh na čiastočné zastavenie konania z 2. apríla 2014, čiastočné

späťvzatie žaloby z 13. októbra 2014, námietku zaujatosti zo 17. augusta 2015, odvolanie

proti čiastočnému zastaveniu konania z 23. októbra 2015 a návrh na zmenu žaloby

z 8. decembra 2016. V súvislosti s touto procesnou aktivitou sťažovateľov ústavný súd

poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej uviedol, že v dôsledku uplatnenia procesných práv

účastníkom konania nepochybne dochádza k predĺženiu konania, zodpovednosť za tento

stav neznáša oprávnená osoba, ale nemožno ju pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu

vo veci (, , ). Uvedená procesná aktivita

sťažovateľov podľa názoru ústavného súdu nepochybne ovplyvnila celkovú dĺžku

napadnutého konania.

20. Vo vzťahu k námietke sťažovateľov, že okresný súd nerozhodol o ich procesných

návrhoch v zákonnej lehote, ústavný súd konštatuje, že aj v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje

zákonná lehota, vyslovil právny názor, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48

ods. 2 (obdobne aj pojem v „primeranej lehote“ obsiahnutý v dohovoru)

je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone

ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu.

Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich

nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj

v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku

nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne

nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (, ). Ústavný

súd v tomto smere uvádza, že okresný súd o uvedených procesných návrhoch objektívne

nemohol rozhodnúť v zákonnej lehote nielen vzhľadom na zložitosť veci, ale aj z dôvodu,

prebiehajúcich odvolacích konaní, ktoré boli výsledkom procesnej aktivity sťažovateľov.

21. Čo sa týka neefektívnosti konania, tá sa vyskytla v postupe okresného súdu

v tom, že jeho uznesenie o čiastočnom zastavení konania z dôvodu nezaplatenia súdneho

poplatku, ktoré bolo odvolacím súdom potvrdené, najvyšší súd v dovolacom konaní zrušil

z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti. Nemožno však súhlasiť s názorom sťažovateľov, že

na vrub okresnému súdu je potrebné pričítať aj dobu, počas ktorej sa vec nachádzala

na dovolacom súde, keďže zjednať nápravu v tomto smere mohol už v rámci odvolacieho

konania krajský súd, ktorého postup sťažovatelia v sťažnosti ani nenamietali.

22. K tvrdeniu sťažovateľov, že v napadnutom konaní sú evidentné aj „dlhšie

obdobia nečinnosti okresného súdu“, ústavný súd predovšetkým uvádza, že namietané

obdobia nečinnosti v trvaní dvoch mesiacov (od 16. decembra 2013 do 5. marca 2014,

od 23. októbra 2015 do 14. decembra 2015 a od 4. januára 2016 do 1. marca 2016) nemožno

považovať za významné z hľadiska posúdenia prieťahov v napadnutom konaní. Ústavný súd

nezistil nečinnosť okresného súdu ani pri rozhodovaní o predbežnom opatrení

(teda v období od 8. februára 2011 do 26. mája 2011), keďže sťažovatelia preukázali

aktívnu legitimáciu v konaní až 15. apríla 2011. Obdobie od 22. júla 2014

do 21. januára 2015 nemožno pričítať na vrub okresnému súdu, pretože samotní

sťažovatelia požiadali 22. augusta 2014 okresný súd o predĺženie lehoty na splnenie im

uloženej povinnosti, ktorú splnili až 18. decembra 2014. Ústavný súd zistil v postupe

okresného súdu nečinnosť iba v období od 28. marca 2014 do 22. júla 2014 (štyri mesiace),

od 2. februára 2015 do 19. augusta 2015 (šesť a pol mesiaca) a od 4. mája 2016

do 22. septembra 2016 (štyri a pol mesiaca). Možno preto konštatovať, že hoci doterajší

postup okresného súdu v napadnutom konaní nebol celkom bez prieťahov, ich intenzita

s prihliadnutím na všetky okolnosti konania okresného súdu nedosiahla podľa názoru

ústavného súdu taký stupeň závažnosti, ktorý by mohol jednoznačne viesť k záveru

o porušení základného práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných

prieťahov podľa .

23. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nie každý zistený prieťah (nečinnosť,

resp. neefektívna činnosť) v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2

, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru (, , ). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý

v je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať

predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup

dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by

bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle

(napr. ). Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval,

že ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov ešte nemusí zakladať

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 (napr. ). Na kratšie obdobia nečinnosti ústavný súd spravidla

prihliada vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili

dĺžku súdneho konania (napr. , , ).

24. V prípade, ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že postup

všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné

kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle (či v zmysle

dohovoru), sťažnosť odmietne z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (napr. ,

, , ).

25. Zohľadňujúc svoje zistenia ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade sa

postup okresného súdu v napadnutom konaní nevyznačoval takými významnými prieťahmi,

ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v konaní. Ústavný súd v rámci

tohto hodnotenia prihliadol aj na skutočnosť, že v čase jeho rozhodovania bolo už vo veci

sťažovateľov okresným súdom meritórne rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené skutočnosti

a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby

ústavný súd mohol postup okresného súdu v napadnutom konaní po prípadnom prijatí

návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva

sťažovateľov zaručeného v či práva zaručeného v dohovoru,

preto sťažnosť sťažovateľov odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

26. Keďže sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného

finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva

alebo slobody sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd o týchto návrhoch

sťažovateľov už nerozhodoval.

27. Na základe oznámenia právneho zástupcu sťažovateľov a v súčinnosti

s Matričným úradom Nová Baňa a Obecným úradom Tekovská Breznica ústavný súd zistil,

že sťažovateľka v 68. rade zomrela 16. augusta 2015, sťažovateľka v 83. rade zomrela

18. apríla 2017, sťažovateľ v 85. rade zomrel 15. februára 2017, sťažovateľka v 98. rade

zomrela 3. marca 2017, sťažovateľ v 104. rade zomrel 24. marca 2017 a sťažovateľ

v 239. rade zomrel 25. novembra 2016.

28. Podľa ustanovenia ak tento zákon neustanovuje

inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane

ustanovenia (ďalej aj „“).

Podľa ustanovenia ak strana nemá procesnú subjektivitu, súd konanie

zastaví.

Podľa ustanovenia ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa

konanie právoplatne skončí, súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo

či v ňom môže pokračovať.

29. Z charakteru konania o sťažnosti pred ústavným súdom podľa čl. 127 ods. 1

, predmetom ktorého je ochrana základných práv a slobôd, ktorých povaha je

výsostne osobnej povahy, vyplýva, že ich ochrana je zásadne neprevoditeľná na iné osoby.

V prípade konania o sťažnosti ide preto o také konanie, ktorého povaha po smrti

sťažovateľa spravidla nedovoľuje, aby sa v ňom pokračovalo. Vzhľadom na to, ako aj

na skutočnosť, že sťažovateľka v 68. rade zomrela ešte pred podaním sťažnosti, ústavný súd

konanie o sťažnosti sťažovateľov v 68., 83., 85., 98., 104. a v 239. rade zastavil podľa § 31a

v spojení s a (bod 2 výroku rozhodnutia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2017