Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 448/2014
PDF · 215.88 KB
No categories available
I. ÚS 448/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014
predbežne prerokoval sťažnosť J. G., zastúpeného JUDr. Jozefom Boledovičom, Rovinka
578, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na spravodlivé a uspokojujúce
pracovné podmienky, najmä ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci podľa čl. 36 písm. c)
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v
starobe a pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1 a základného práva na ochranu
zdravia podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky nečinnosťou Sociálnej poisťovne
Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 300-4908/2005 a základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.
14 C 135/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. G. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára
2014 doručená sťažnosť J. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, najmä ochranu
bezpečnosti a zdravia pri práci podľa čl. 36 písm. c) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri
nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1 ústavy a základného práva na ochranu zdravia
podľa čl. 40 ústavy nečinnosťou Sociálnej poisťovne Bratislava (ďalej len „Sociálna
poisťovňa“) v konaní vedenom pod sp. zn. 300-4908/2005 o posúdenie nároku na úrazové
dávky a svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 135/2008.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ doručil 5. júna 2008 okresnému
súdu určovaciu žalobu, v ktorej sa domáhal, aby okresný súd „určil mieru zodpovednosti
zamestnávateľa za pracovný úraz sťažovateľa“.
3. Okresný súd vo veci rozhodol medzitýmnym rozsudkom č. k. 14 C 135/2008-136
zo 6. októbra 2010 a mieru zodpovednosti zamestnávateľa určil v rozsahu 70 %, ale toto
rozhodnutie bolo zrušené odvolacím súdom 30. októbra 2011 pre nepreskúmateľnosť.
Neskôr aj druhé rozhodnutie okresného súdu z 9. januára 2013 napadnuté Sociálnou
poisťovňou ako vedľajším účastníkom bolo zrušené uznesením krajského súdu
sp. zn. 6 Co 323/2013 z 20. júna. 2013. Konanie nie je právoplatne skončené a okresný súd
v jeho veci nekoná.
4. Podaniu žaloby predchádzala nečinnosť Sociálnej poisťovne „v konaní
o posúdenie nároku na úrazové dávky číslo 300-4908/2005 za pracovný úraz sťažovateľa
zo dňa 30. 06. 2005, začatom na základe oznámenia zamestnávateľa, v ktorom do dnešného
dňa nebolo vydané a sťažovateľovi zákonným spôsobom doručené kvalifikované
rozhodnutie vo veci, vychádzajúce z riadneho zistenia skutkového stavu“.
5. Sťažovateľ ďalej uviedol, že „Sociálna poisťovňa tvrdí, že v predmetnej veci
rozhodla rozhodnutím zo dňa 6. decembra 2005, toto rozhodnutie však nebolo doručené
do vlastných rúk sťažovateľa, nemohlo preto nadobudnúť právoplatnosť ani vyvolať žiadne
iné účinky, ide o zjavne zmätočné rozhodnutie...“, ako aj to, že „je v dôsledku pracovného
úrazu ťažko zdravotne postihnutý, úplne ochrnul, zostal úplne imobilný, s nedostatočnou
dychovou aktivitou, neschopný samostatne konať a komunikovať s okolím, s obtiažmi
hovorí, nie je schopný sa podpísať. Podľa posudkov lekára zdravotný stav sťažovateľa je
bez perspektívy zlepšenia...“.
6. Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom
takto rozhodol:
„... Základné právo sťažovateľa, upravené čl. 36, 39 a 40 Ústavy... bolo nečinnosťou
porušiteľa Sociálna poisťovňa porušené.
... Základné právo sťažovateľa, upravené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
bolo nečinnosťou porušiteľa Okresný súd Bratislava II. porušené.
... Ústavný súd SR prikazuje Sociálnej poisťovni, aby vo veci posúdenia nárokov
sťažovateľa na úrazové dávky za pracovný úraz zo dňa 30. 06. 2005 bezodkladne konal
a rozhodol.
... Ústavný súd SR prikazuje Okresnému súdu Bratislava II., aby v konaní
14 C 135/2008 bezodkladne konal.
... Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 30.000
EUR...
... Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 5.000
EUR..., ktoré je Okresný súd Bratislava II. povinný sťažovateľovi vyplatiť do 15 dní od
právoplatnosti rozhodnutia.
... Ústavný súd SR sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný
súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na
ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
9. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
10. Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde“), a to jednak jeho petitom, ale aj odôvodnením. Ústavný súd poukazuje
na to, že petit sťažnosti (i napriek skutočnosti, že sťažovateľ je kvalifikovane zastúpený
advokátom) v takej podobe, ako ho formuloval, nie je dostatočne určitý a jasný, pretože
vôbec nekonkretizoval konanie Sociálnej poisťovne a ani konanie okresného súdu, v ktorom
malo dôjsť k porušeniu základných práv a slobôd. Sťažnosť teda neobsahuje zrozumiteľne
vymedzený návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovateľ
od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), teda takým spôsobom,
aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci. Okrem toho
právny zástupca sťažovateľa v sťažnosti neuviedol – domáhajúc sa priznania finančného
zadosťučinenia – dôvody, ktoré mal uviesť podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde, čím
jeho sťažnosť nespĺňa ďalšiu zákonnú náležitosť. Z uvedených dôvodov je možné sťažnosť
sťažovateľa odmietnuť bez posúdenia prípadnej argumentácie uvedenej v odôvodnení
sťažnosti už pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Napriek tomu však ústavný súd preskúmal, či neexistujú aj iné dôvody
odmietnutia jeho sťažnosti, prípadne či sťažnosť sťažovateľa nie je v časti aj dôvodná.
11. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu
základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém
tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci
ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv
a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. V čl. 127 ods. 1 ústavy už spomenutý princíp subsidiarity znamená, že ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať jeho
sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani
v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných
právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto
základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť
využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným
zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
13. Sťažovateľ v sťažnosti namieta najprv nečinnosť Sociálnej poisťovne, ktorou
mali byť porušené jeho označené práva podľa čl. 36, čl. 39 ods. 1 a čl. 40 ústavy.
14. Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci,
ak tak ustanoví zákon.
Podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu
spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže
sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.
15. Z citovaných ustanovení ústavy a Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že
ochranu pred prípadnou nečinnosťou a zbytočnými prieťahmi v konaní správnych orgánov
(teda aj Sociálnej poisťovne) poskytujú príslušné správne súdy v konaní podľa štvrtej hlavy
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, čo zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu.
Z obsahu sťažnosti nemožno vyvodiť, že by sťažovateľ tento účinný prostriedok nápravy
porušenia označeného práva využil.
16. Sťažnosť v tejto časti bolo teda potrebné odmietnuť z dôvodu, že tu existujú iné
súdy v sústave všeobecného súdnictva, ktoré sú oprávnené poskytnúť sťažovateľovi
ochranu pred namietanou nečinnosťou Sociálnej poisťovne, prípadne prieťahmi v jej konaní
o posúdenie nároku na úrazové dávky. Právomoc ústavného súdu na preskúmanie nečinnosti
Sociálnej poisťovne je preto v okolnostiach danej veci vylúčená (obdobne m. m.
17. Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti namieta tiež porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 135/2008.
18. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
19. Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa
citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené
podmienky na konanie pred ním, a to vzhľadom na situáciu, že sťažovateľ v konaní pred
ústavným súdom nepreukázal podanie sťažnosti proti porušovaniu práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o súdoch“).
20. Podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch sťažnosť môže podať účastník konania alebo
strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti porušovaniu práva
na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo porušovaniu zásad dôstojnosti
súdneho konania sudcami, súdnymi úradníkmi alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy
pri výkone súdnictva. Podľa § 64 ods. 1, 2 a 3 zákona o súdoch účelom vybavovania
sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní alebo porušené zásady
dôstojnosti súdneho konania, a odstránenie zistených nedostatkov. Orgán, ktorý vybavuje
sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti. Ak je to
na riadne vybavenie sťažnosti potrebné, vypočuje sa sťažovateľ a vyjadria sa k nej osoby,
proti ktorým sťažnosť smeruje, alebo ďalšie osoby, ktoré môžu pomôcť pri prešetrení
sťažnosti. Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme
a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, a ak je to potrebné, vyvodí
za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky. Podľa § 66 zákona o súdoch
o spôsobe vybavenia sťažnosti a prijatých opatreniach na odstránenie zistených nedostatkov
musí byť sťažovateľ upovedomený písomne.
21. Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03,
I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť
na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny
stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil
označené právne prostriedky, ktoré mal k dispozícii podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch,
alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného
zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde); takéto dôvody však ústavný súd nezistil.
22. Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle
citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných
práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom
na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť
takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní
potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“), ktorý
vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov
a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4,
§ 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobné konzekvencie
vyplývajú aj z už citovaného ustanovenia § 64 a § 66 zákona o súdoch.
23. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj
v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady
subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť
iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom
rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
24. Sťažovateľ v podanej sťažnosti a k nej pripojených prílohách netvrdil a ani
nedoložil podstatné skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že
pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podal sťažnosť na prieťahy v postupe okresného
súdu adresovanú predsedovi okresného súdu. Na základe týchto zistení ústavný súd dospel
k záveru, že v zmysle § 53 ods. 1 v spojení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť
v tejto časti nie je prípustná.
25. V neposlednom rade ústavný súd zistil aj ďalší dôvod na odmietnutie sťažnosti
v tejto časti, a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je inter alia posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V prípade, keď ústavný súd zistí, že charakter postupu všeobecného súdu
sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné
prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr.
I. ÚS 41/01, III. ÚS 59/05, III. ÚS 82/07).
26. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu takisto nie každý zistený prieťah
v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01,
I. ÚS 66/02). Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle
čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre
vychádza aj z toho, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov,
sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05).
27. Sťažovateľ porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vidí
najmä v tom, že „súdne konanie v tak citlivej otázke akou je odškodnenie ťažkého
pracovného úrazu ... nie je ukončené od júna 2008 dodnes (t. j. za 5, 5 roka)“.
28. Ústavný súd po preskúmaní priebehu konania okresného súdu konštatuje, že
doba, ktorá uplynula od podania žaloby (júl 2008) do podania sťažnosti ústavnému súdu
(február 2014), nie je v danej veci síce bezrozporná, ale s ohľadom na skutočnosť, že počas
nej okresný súd na základe žiadostí samotného sťažovateľa konal o procesných otázkach
(o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, ustanovil advokáta
na jeho zastupovanie v spore, rozhodoval o pripustení zmeny petitu návrhu žaloby, ktorú
podal 14. augusta 2009, ako aj o čiastočnom späťvzatí žaloby), nariadil aj viacero
pojednávaní, na ktorých vykonával dokazovanie (výsluchy svedkov), a dvakrát vo veci
rozhodol, nemožno hovoriť o jeho opakujúcej nečinnosti, ktorá by zakladala možnosť
prípadného prijatia jeho sťažnosti na ďalšie konanie.
29. Okresný súd v zásade konal plynulo a ojedinelú nečinnosť ústavný súd zistil iba
od doručenia vyjadrenia sťažovateľa (t. j. od 23. augusta 2013), až do podania sťažnosti
ústavnému súdu (február 2014), t. j. zbytočný prieťah v trvaní viac ako 5 mesiacov. Hoci je
pravdou, že dva rozsudky okresného súdu boli zrušené odvolacím súdom, čím sa konanie
čiastočne predĺžilo o niekoľko mesiacov, celkovú dobu nečinnosti v konaní pred okresným
súdom ústavný súd ešte nepovažuje za neprimeranú. Obdobie zbytočných prieťahov
v konaní advokát sťažovateľa riadne v sťažnosti ani nevymedzil a z celkovej dĺžky sa viac
ako 11 mesiacov spis nachádzal aj na odvolacom súde (od 1. februára do 9. novembra 2011
a tiež od 22. mája 2013 do 3. júla 2013), ktorého nečinnosť sťažovateľ v sťažnosti ani
nenamietal. Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti vychádza aj z toho názoru, že
„Dĺžku trvania súdneho konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich
nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných prieťahov v súdnom
konaní“ (II. ÚS 41/00).
30. Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 14 C 135/2008, mohol odmietnuť aj ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. augusta 2014