Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 347/2013
PDF · 157.71 KB
No categories available
I. ÚS 347/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť F. Z., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. Ď., B.,
pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Sociálnej poisťovne
v konaní o priznanie starobného dôchodku vedenom pod č. 460 222 1650 0 a takto
rozhodol:
Sťažnosť F. Z. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 7. marca
2013 doručená sťažnosť F. Z. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) postupom Sociálnej poisťovne v konaní
o priznanie starobného dôchodku vedenom pod č. 460 222 1650 0.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľovi bol rozhodnutím Sociálnej
poisťovne č. 460 222 1650 0 zo 7. apríla 2008 priznaný starobný dôchodok v sume
13 688 Sk od 22. februára 2008 a súčasne odňatý invalidný dôchodok. Na návrh sťažovateľa
Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 6 Sd 79/2008 zo 7. októbra 2011 zrušil toto
rozhodnutie Sociálnej poisťovne (v spojení s ďalšími rozhodnutiami v jeho veci) z dôvodu
aplikácie neúčinného právneho predpisu a nepreskúmateľnosti. Následne Sociálna
poisťovňa rozhodnutím č. 460 222 1650 0 zo 17. februára 2012 opätovne rozhodla
o priznaní starobného dôchodku sťažovateľovi v sume 13 688 Sk od 22. februára 2008.
Aj toto rozhodnutie bolo na návrh sťažovateľa zrušené rozsudkom Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 23 Sd 143/2012 z 29. októbra 2012 pre nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť.
V poradí tretím rozhodnutím č. 460 222 1650 0 z 11. januára 2013 Sociálna poisťovňa opäť
rozhodla o priznaní starobného dôchodku sťažovateľovi v sume 13 688 Sk od 22. februára
2008. Sťažovateľ podľa vlastného vyjadrenia podal aj proti tomuto rozhodnutiu
na príslušnom všeobecnom súde opravný prostriedok, o ktorom ku dňu podania sťažnosti
usudzujúc z jej obsahu nebolo rozhodnuté.
3. Sťažovateľ v sťažnosti v podstatnom uviedol, že Sociálna poisťovňa ,,... vydala
fakticky rovnaké rozhodnutie, ktoré bolo predmetom aj predchádzajúceho súdneho sporu,
sa situácia identicky opakovala a jemu nezostávalo nič iné, ako toto rozhodnutie po tretí
raz... opäť napadnúť z rovnakých dôvodov, pretože Sociálna poisťovňa sústavne bráni
nástupu spravodlivosti a trvalo zachováva prvky diskriminácie voči svojmu občanovi...
Celý tento proces o priznanie starobného dôchodku sa doposiaľ vyznačuje
nezvyčajnou liknavosťou... V dôsledku podávania sériových rozhodnutí... dochádza
k nekonečným prieťahom, bol vytvorený neprimerane veľký časový priestor na to, aby ako
účastník tohto súdneho sporu bol dlhodobo právne zneistený...
Sťažovateľ je nespokojný s výsledkom a priebehom konania o skutočnej výške jeho
starobného dôchodku, ktoré sa malo už dávno skončiť u Sociálnej poisťovni... Žiaľ,
ani dvomi rozsudkami krajských súdov sa mu nevytvorila právna istota... Sústavné
podávanie nepreskúmateľných rozhodnutí, nie je korektným konaním... Sťažovateľ je toho
právneho názoru, že postupom Sociálnej poisťovne dochádza k porušeniu jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože koná zjavne neefektívne
a svojvoľne s cieľom riadne nepreskúmať námietky sťažovateľa uvedené v opravných
prostriedkoch.“.
4. V petite sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prerokovaní sťažnosti
rozhodol tak, že Sociálna poisťovňa v konaní o priznanie starobného dôchodku porušila
jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, a aby mu priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov
konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
6. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
7. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu
základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém
tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci
ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv
a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. V čl. 127 ods. 1 ústavy už spomenutý princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať jeho sťažnosťou
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať
ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov,
ktoré mu zákon na to poskytuje. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva
alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne
upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
9. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal proti poslednému rozhodnutiu
Sociálnej poisťovne opäť opravný prostriedok, o ktorom bude rozhodovať príslušný
všeobecný súd, a tento v konaní opäť posúdi zákonnosť tohto rozhodnutia. Táto skutočnosť
však z pohľadu odmietnutia tejto sťažnosti nemala zásadný význam, keďže všeobecný súd
sa v tomto konaní bude zaoberať iba zákonnosťou rozhodnutia Sociálnej poisťovne,
a nie dĺžkou jej konania, prípadnými prieťahmi či neefektívnosťou jej postupu. Vzhľadom
na skutočnosť, že konanie o opravnom prostriedku patrí do právomoci všeobecného súdu,
právomoc ústavného súdu na preskúmanie posledného rozhodnutia Sociálnej poisťovne
je vylúčená.
10. Sťažnosť bola ústavným súdom odmietnutá z dôvodu, že tu existujú iné súdy
v sústave všeobecného súdnictva, ktoré sú oprávnené poskytnúť sťažovateľovi ochranu
pred namietanou nečinnosťou Sociálnej poisťovne, prípadne prieťahmi v jej konaní
o priznaní starobného dôchodku sťažovateľovi.
11. Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci,
ak tak ustanoví zákon.
Podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom
ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže
sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.
12. Z citovaných ustanovení vyplýva, že ochranu pred prípadnou nečinnosťou
a zbytočnými prieťahmi v konaní správnych orgánov (teda aj Sociálnej poisťovne)
poskytujú príslušné správne súdy v konaní podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku, čo zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu. Z obsahu sťažnosti
nemožno vyvodiť, že by sťažovateľ tento účinný prostriedok nápravy porušenia označeného
práva využil.
13. Na situáciu, v ktorej sa ocitol sťažovateľ a ktorá spočíva v podstate v tom,
že (podľa jeho názoru) Sociálna poisťovňa odmieta rozhodnúť o jeho starobnom dôchodku
v súlade s právnym názorom všeobecných súdov, však dopadajú aj iné právne normy
umožňujúce sťažovateľovi dosiahnuť ochranu svojho práva v konaní pred všeobecnými
súdmi. Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon
č. 514/2003 Z. z.“) upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci
pri výkone verejnej moci.
Podľa § 3 ods. 1 písm. a) a d) zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci
pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím a/alebo nesprávnym úradným
postupom.
Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku
rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy,
ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené
pre nezákonnosť príslušným orgánom.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné
prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 17 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. skutočná škoda a ušlý
zisk sa uhrádza, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza
sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška
nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
14. Z označených ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že sťažovateľ
sa môže domáhať nároku na náhradu škody vrátane nemajetkovej ujmy, a to tak z dôvodu
nezákonného rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ako aj z dôvodu nesprávneho úradného
postupu (nečinnosť, zbytočné prieťahy). Ak príslušný orgán (v tomto prípade Sociálna
poisťovňa) neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich
mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému,
že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na príslušnom všeobecnom súde. Právomoc
všeobecného súdu poskytnúť ochranu sťažovateľovmu právu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov (vrátane právomoci priznať mu náhradu škody a nemajetkovej
ujmy) taktiež vylučuje právomoc ústavného súdu na prerokovanie a rozhodnutie jeho
sťažnosti.
15. Sťažnosť je teda podaná predčasne, keďže stále existujú iné súdy, ktoré
sú v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnené poskytnúť ochranu sťažovateľovým základným
právam. Táto skutočnosť zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu, čo bolo dôvodom
odmietnutia jeho sťažnosti. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa,
ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia a náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. mája 2013