Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 18 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (23)III. ÚS 52/05
PDF · 279.6 KB
No categories available
III. ÚS 52/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2005
predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. T., bytom Z., zastúpeného advokátom JUDr. M. V., Z.,
pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného
súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 313/2002 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Ľ. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. novembra
2004 doručená sťažnosť Ľ. T., bytom Z. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. M. V., Z., ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 C 313/2002.
Sťažovateľ uviedol, že 8. apríla 2002 podal na okresnom súde návrh na zrušenie
vyživovacej povinnosti voči plnoletému synovi R. T. (ďalej aj „odporca“). Sťažovateľ bol
pôvodne zaviazaný prispievať na výživu odporcu rozsudkom okresného súdu sp. zn.
P 239/85 z 11. júna 1998 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“ alebo „odvolací súd“) sp. zn. 18 Co 345/98 z 10. septembra 1998 sumou 900
Sk mesačne.
Okresný súd nariadil prvé pojednávanie vo veci na 22. apríl 2002. Pojednávanie bolo
následne odročené na neurčito bez uvedenia dôvodu. Ďalšie pojednávanie vo veci sa na
základe žiadosti právneho zástupcu sťažovateľa z 28. októbra 2002 uskutočnilo
16. decembra 2002. Pojednávanie bolo odročené na 18. december za účelom vyhlásenia
rozhodnutia. Na tomto pojednávaní okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým návrh zamietol.
Na základe sťažovateľom podaného odvolania krajský súd uznesením sp. zn. 16 Cop 109/03
z 28. novembra 2003 rozsudok okresného súdu z 18. decembra 2002 zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie uložiac mu doplniť dokazovanie vo veci.
Okresný súd nariadil pojednávanie na 29. marec 2004. Pojednávanie bolo odročené
na neurčito. Podľa sťažovateľa okresný súd vo veci „riadne nekonal“ a bol „nečinný aj
niekoľko mesiacov“, preto podal 6. septembra 2004 predsedovi okresného súdu sťažnosť na
prieťahy v označenom konaní podľa § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb.
o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní
sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 80/1992 Zb.“). Po podaní sťažnosti nariadil okresný súd
pojednávanie na 6. október 2004. Následne pojednával aj 25. októbra 2004
a 27. októbra 2004. Na pojednávaní konanom 27. októbra 2004 vyhlásil okresný súd vo veci
rozsudok, ktorým zrušil vyživovaciu povinnosť sťažovateľa k odporcovi s účinnosťou od
24. októbra 2004. Konanie tak trvalo takmer dva a pol roka, čo podľa názoru sťažovateľa
nezodpovedá povahe a zložitosti predmetnej veci.
Sťažovateľ tvrdí, že v tejto súvislosti neobstojí ani argumentácia predsedu okresného
súdu obsiahnutá v jeho odpovedi na jeho sťažnosť podľa § 17 zákona č. 80/1992 Zb., podľa
ktorej nemohol okresný súd vo veci konať a následne rozhodnúť, pretože odporca sa
dlhodobo zdržiaval v cudzine. Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že okresný súd
„... nevykonal v období od apríla 2002 do augusta 2004 žiadne opatrenia na zabezpečenie
žalovaného na pojednávaní, nevykonal jediný procesný úkon smerujúci k zisteniu pobytu
žalovaného v cudzine, resp. k získaniu ďalších pre súdne konanie relevantných informácií.
Rovnako sa tak v danom prípade ponúkala možnosť využiť postup podľa ustanovenia § 29
ods. 2 o. s. p., t. j. ustanovenia opatrovníka účastníkovi konania. Okresný súd v Spišskej
Novej Vsi neorganizoval svoj procesný postup v súlade s ustanoveniami o. s. p. v platnom
znení, najmä § 6 a § 100 o. s. p., podľa ktorých súd postupuje v konaní so všetkými
účastníkmi tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a akonáhle sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá. Toto naše tvrdenie opierame o tú skutočnosť, že ak súd mal vedomosť o tom,
že žalovaný sa dlhodobo zdržuje v cudzine, absolútne zbytočne predvolával účastníkov na
pojednávanie konané v dňoch 16. 12. 2002 a 29. 3. 2004 a v rozpore s touto vedomosťou
rozhodol v neprospech sťažovateľa...“
Sťažovateľ uzatvára, že podľa jeho názoru „... ku zbytočným prieťahom v súdnom
konaní došlo v čase od podania návrhu, t. j. apríla 2002 do novembra 2002, a následne
v čase od apríla do augusta 2004“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu
žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1/ Okresný súd v Spišskej Novej Vsi v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 313/2002
porušil základné právo Ľ. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2/ Ľ. T. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 80.000,- Sk (slovom
osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd v Spišskej Novej Vsi povinný
vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Na základe výzvy ústavného súdu z 20. decembra 2004 sa k sťažnosti vyjadril
okresný súd listom sp. zn. Spr 2078/04 z 11. januára 2005 vrátane stanoviska zákonnej
sudkyne v posudzovanom konaní, v ktorom okrem iného uviedla : «Dňa 8. 4. 2002 žalobca
Ľ. T., právne zastúpený JUDr. P. H., advokátom vo Z. podal na tunajší súd žalobu o
zrušenie vyživovacej povinnosti, kde v žalobe uviedol, že ju žiada zrušiť k mal. synovi R. T.,
a proti M. T., matke dieťaťa. Nakoľko už v čase podania žaloby bol žalovaný R. T. plnoletý,
súd takto zistil, že aj keď žalobca mal právneho zástupcu, žaloba v časti označenia pasívne
legitimovaných subjektov nebola správna.
Dňa 11. 4. 2002 súd vyzval žalobcu, aby predložil k žalobe potrebné dôkazy, vyzval
ho k zaplateniu súdneho poplatku z návrhu a vytýčil termín pojednávania
na 22. apríla 2002.
Na pojednávaní dňa 22. 4. 2002 žalobca bol osobne prítomný, pojednávania
sa zúčastnil aj jeho právny zástupca JUDr. P. H., ktorých súd vyzval na úpravu žaloby
vzhľadom na to, že Ľ. T. je plnoletý a nakoľko žalovaní neprevzali predvolania na
pojednávanie, súd vyzval žalobcu a JUDr. H., aby v lehote 20 dní doplnili žalobu s
oznámením adresy pobytu žalovaného R. T..
Žalobca a jeho právny zástupca nedodržali súdom stanovenú lehotu, neoznámili
adresu pobytu žalovaného. Dňa 23. 9. 2002 JUDr. P. H. písomne oznámil súdu, že iné
adresy žalovaných ako uviedli v pôvodnom návrhu nie sú známe, preto žiadali súd, aby on
vykonal dokazovanie a zistil pobyt žalovaných. Súd však ešte pred prevzatím tohto
písomného oznámenia právneho zástupcu žalobcu dňa 27. 5. 2002 vyzval M. T., aby
oznámila miesto pobytu jej syna a dňa 26. 7. 2002 urgoval výzvu žalobcovi a jeho
právnemu zástupcovi na doplnenie adries žalovaných. Súd teda nebol vo veci nečinný,
práve naopak vynaložil všetko úsilie na zistenie adresy pobytu syna žalobcu.
V súvislosti s vyššie popísanými úkonmi ako konajúca sudkyňa dôrazne odmietam
tvrdenie žalobcu a jeho právneho zástupcu uvedené na druhej strane sťažnosti v časti
I. popísanej ako skutkový stav, kde nepravdivo uvádzajú: „Súd 22. apríla 2002 odročil
pojednávanie bez uvedenia dôvodu na neurčito“.
Výsledkom dokazovania zo strany súdu bolo, že dňa 18. 7. 2002 matka R. T., M. T.
súdu písomne oznámila, že syn R. študuje v Sydney v Austrálii a pričom jednu formu štúdia
ma ukončiť v októbri 2002 a následne má nastúpiť na ďalšiu formu štúdia.
V mesiaci august a september som ako konajúca sudkyňa čerpala zákonnú dovolenku
a po prevzatí oznámenia dňa 23. 9. 2002 zo strany žalobcu, že doposiaľ im nie je známa
adresa žalovaného, súd dňa 11. októbra 2002 v rámci urýchlenia dokazovania vo veci
vyzval matku M. T., aby predložila súdu potvrdenie o návšteve školy syna, k čomu táto dňa
23. októbra 2002 pristúpila. Do uvedeného dátumu právny zástupca žalobcu nepristúpil k
úprave žaloby a neoznámil súdu adresu žalovaných. Napriek tomu dňa 6. novembra 2002
žiadal, aby súd vytýčil termín pojednávania a vo veci rozhodol aj napriek tomu, že žalobca
nepredložil žiadne doklady.
Dňa 29. 12. 2002 súd vytýčil termín pojednávania, ktorého sa zúčastnil koncipient
advokáta JUDr. P. H. a to JUDr. M. V., ktorý na pojednávaní uviedol, že žalobca nemá
vedomosť o tom, aby jeho syn študoval v cudzine. Žalobu proti M. T. zobral späť, a preto
súd proti tejto žalovanej konanie zastavil. Matka R. T. ho zastupovala na pojednávaní dňa
16. 12. 2002 ako splnomocnená zástupkyňa pričom plnomocenstvo bolo súdu doručené z
cudziny dňa 28. 12. 2002. Súd teda konal v záujme urýchlenia veci takýmto spôsobom, aj
keď procesne pochybil. Nebolo teda v žiadnom prípade v úmysle súdu spôsobovať v danej
veci prieťahy v konaní.
(...) súd vo veci rozhodol na základe dôkazov, ktoré predložila matka ako
jeho splnomocnená zástupkyňa, a to na základe písomného potvrdenia R. T. o návšteve
dennej formy štúdia v cudzine. Predmetné dôkazy sú založené v spise. Žalobca teda do
vyhlásenia rozsudku nepredložil súdu žiadne dôkazy o svojom tvrdení, ponechával dôkazné
bremeno na žalovaného, a ako on aj jeho právny zástupca nedodržiaval pokyny a výzvy
súdu a súdom určené lehoty. Toto konanie žalobcu ja ako konajúca sudkyňa hodnotím ako
konanie, ktoré sťažovalo postup súdu.
Dňa 6. 2. 2003 žalobca prostredníctvom právneho zástupcu (...) podal proti
rozsudku tunajšieho súdu odvolanie (...).
Dňa 10. 3. 2003 bol spis predložený Krajskému súdu v Košiciach. Krajský súd
v Košiciach uznesením zo dňa 28. novembra 2003, ktoré bolo tunajšiemu súdu doručené
19. 2. 2004, vec zrušil a vrátil ju na ďalšie dokazovanie. (...) Dňa 19. 2. 2004, teda hneď
v deň, ako súd doručil rozhodnutie tunajšiemu súdu som ako konajúca sudkyňa vyzvala
žalobcu k predloženiu mzdových listov a ďalších dôkazov, ktoré by preukázali osobné,
majetkové pomery žalobcu, jeho manželky a jeho vyživovaciu povinnosť voči ostatným
osobám. Napriek tejto výzve žalobca opäť nesplnil pokyn súdu, pri ďalšom dokazovaní
nespolupracoval, a preto súd dňa 12. 3. 2004 vytýčil termín pojednávania na 29. 3. 2004
a opakovane vyzval žalobcu a jeho splnomocneného zástupcu, toho času už JUDr. J. S. k
predloženiu súdom požadovaných dôkazov.
Žalobca sa pojednávania dňa 29. 3. 2004 osobne nezúčastnil a jeho právny zástupca
predložil súdu potrebné dôkazy priamo na pojednávaní. Týmito dôkazmi bol rozsudok
č. k. Nc 540/98 Okresného súdu vo Zvolene o ďalšej vyživovacej povinnosti žalobcu,
prehľad príjmov žalobcu od podania žaloby od apríla 2002 do februára 2004. Žiadne iné
dôkazy žalobca súdu nepredložil. Na uvedenom pojednávaní JUDr. V. doslovne v zápisnici
uviedol, že v predmetnom štádiu konania má ďalšie návrhy, a to aby súd prostredníctvom
Ministerstva školstva skúsil zistiť o akú formu štúdia sa jedná u žalovaného a cez Daňový
úrad Bratislava 1, či žalovaný odvádza dane zo svojich príjmov v Austrálii.
Splnomocnená zástupkyňa žalovaného na predmetnom pojednávaní opakovane
uviedla, že jej syn navštevuje formu denného štúdia v cudzine, nevedela však presne
popísať o aké formy štúdia sa jedná a oznámila súdu, že zadováži písomne dôkazy o štúdiu,
upozornila však, že toto dokazovanie bude trvať dlhšie, nakoľko korešpondencia so synom,
ktorý je v Austrálii je zdĺhavá.
Dňa 31. marca 2004 súd vyzval Daňový úrad v Bratislave 1, aby oznámil súdu, či R.
T. je daňovým poplatníkom v cudzine a ďalej vyzval Ústav informácii a prognóz školstva v
Bratislave aby oznámil súdu, či forma štúdia, ktorú navštevuje žalovaný v cudzine je
kvalifikovaná ako zahraničné štúdium , ktoré sa u nás posudzuje ako sústavná príprava na
budúce povolanie podľa § 40 ods. 1, 2 zák. č. 387/1996. Súd obdržal odpovede na výzvy
26. apríla 2004 a 19. apríla 2004. Vo veci však nebolo možné ešte rozhodnúť len na základe
týchto dôkazov, pretože súd musel viesť ďalšie dokazovanie, a to v intenciách odôvodnenia
uznesenia krajského súdu, v zmysle ktorého musel náležite zisťovať súd zárobkové pomery
vyplývajúce z brigádnickej činnosti žalovaného, aké sú jeho náklady spojené so štúdiom v
Austrálii, aké sú jeho ostatné odôvodnené potreby. Žalobca o týchto skutočnostiach
nepredkladal žiadne dôkazy, žalovaný bol naďalej v cudzine, pojednávania sa nemohol
osobne zúčastňovať a splnomocnená zástupkyňa - matka žalovaného je pochopiteľné, že
nevedela tieto údaje naspamäť, musela so synom komunikovať písomne, takže súdu bolo
zrejmé, že proces dokazovania nebude jednoduchý. V tejto časti môjho vyjadrenia k
ústavnej sťažnosti kategoricky odmietam tvrdenie žalobcu a jeho právneho zástupcu, že som
riadne nekonala v predmetnej veci a nebola som účinná niekoľko mesiacov. O tom svedčia
písomné prípisy referujúceho spisu, kde som po obdržaní dôkazov v apríli 2004, dňa
27. apríla 2004 opätovne vyzvala matku žalovaného, aby súdu oznámila v akom štádiu
vybavovania je zabezpečenie písomných dôkazov od syna a súd dňa 10. 5. 2004 obdržal
odpoveď, že tieto dôkazy zatiaľ od syna neobdržala, nakoľko tento jej odpovedá na jej
písomnú poštu až po mesiaci. Dňa 10. 5. 2004 súd preto odročil pojednávanie na dobu
dvoch mesiacov, resp. do obdržania písomnej zásielky matky žalovaného, dňa 27. 7. 2004
súd opätovne vyzval M. T. k predloženiu dôkazov, táto odpovedala, že písomné dôkazy
zatiaľ neobdržala, avšak oznámila súdu, že jej syn koncom septembra 2004 sa vráti na
Slovensko, a tak bude môcť na pojednávaní osobne vypovedať. Preto súd odročil
pojednávanie do 1. októbra 2004 a následne dňa 6. októbra 2004 vytýčil pojednávanie,
ktorého sa žalovaný osobne zúčastnil.
Toto pojednávanie odročil za účelom ďalšieho dokazovania, nakoľko žalovaný nemal
na poslednom pojednávaní k dispozícii všetky listinné dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia
o príjmoch a výdajoch v Austrálii a zároveň žalovaný navrhol ďalšie dokazovanie
výsluchmi svedkov. Dňa 27. októbra súd ukončil dokazovanie, vypočul navrhnutých svedkov
a vo veci za prítomnosti JUDr. M. V., za neprítomnosti žalobcu a za prítomnosti žalovaného
rozhodol. Tu je potrebné zdôrazniť, že právny zástupca žalobcu na pojednávaní z výsledkov
dokazovania sám zistil, že žalovaný do 24. októbra 2004 sa štúdiom v cudzine pripravoval
na budúce povolanie, a teda nebol dôvod na zrušenie vyživovacej povinnosti do uvedeného
dátumu. Preto právny zástupca zobral návrh v časti zrušenia vyživovacej povinnosti od
1. 5. 2002 do 24. októbra 2004 späť. Súd následne v tejto časti konanie zastavil. V
prevyšujúcej časti súd žalobe vyhovel, pričom zúčastnené strany s rozsudkom súhlasili a
vzdali sa práva odvolania proti nemu.
S poukazom na vyššie popísané skutočnosti považujem tvrdenie žalobcu a jeho
právneho zástupcu v sťažnosti uvedené v II. časti ako právny stav, že som ako konajúca
sudkyňa od apríla 2002 do augusta 2004 neurobila žiadne opatrenia na zabezpečenie
žalovaného na pojednávaní a nevykonala jediný procesný úkon za nepravdivé a ústavný súd
zavádzajúce. Z obsahu spisu predsa jasne vyplýva, že súd vo veci v tomto období konal, a to
dostupným spôsobom zabezpečoval dôkazy od žalovaného, ktoré sa iným spôsobom ako
písomnou korešpondenciou s ním, aj keď nepriamo prostredníctvom splnomocnenej
zástupkyne nedali získať. Sťažovateľ uvádza, že súd mohol využiť postup podľa § 29 ods. 2
O. s. p. a ustanoviť žalovanému opatrovníka. Takýto postup predsa vôbec nebol potrebný,
nakoľko žalovaný mal splnomocnenú zástupkyňu svoju matku, ktorá sa pojednávaní
pravidelne zúčastnila a bola pri zabezpečení dôkazov súdu nápomocná. Tak tieto tvrdenie
sťažovateľa, že súd zbytočne predvolal účastníkov na pojednávanie je absolútne
nepodložené. Svedčia o tom obsahy zápisníc z pojednávaní zo dňa 29. marca 2004, kedy
konečne na pojednávaní právny zástupca žalovaného predložil súdom dovtedy požadované
dôkazy. Tak isto obsah zápisnice zo dňa 16. 12. 2002 svedčí o potrebe tohto pojednávania,
kedy konečne až na tomto pojednávaní (podotýkam že žalobcovi a právnemu zástupcovi
bolo od podania žaloby známe, že žalovaný je už plnoletý), žalobca prostredníctvom
koncipienta právneho zástupcu zobral návrh voči žalovanému v 1. rade späť a na tomto
pojednávaní bol žalobca prvýkrát osobne prítomný a súdom vypočutý. Nesúhlasím teda
s tvrdením sťažovateľa, že takýto procesný postup súdu bol neefektívny. Opäť poukazujem
na to, že ako je z obsahu spisu zrejmé, žalobca nebol v tomto konaní dostatočne súčinný,
práve naopak sťažoval postup súdu. (...)»
II.
Z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu okresného súdu, ktorý si ústavný súd
vyžiadal, vyplýva nasledovný priebeh a stav posudzovaného konania.
Sťažovateľ podal 8. apríla 2002 na okresnom súde návrh na začatie konania,
v ktorom sa domáhal zrušenia vyživovacej povinnosti proti svojmu plnoletému synovi R. T.
Pokynom súdnej kancelárii z 11. apríla 2002 nechala vo veci konajúca sudkyňa
pripojiť spis okresného súdu sp. zn. P 239/85 (vo veci určenia výživného na odporcu),
vyzvať sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh, zaslať návrh na vyjadrenie
odporcovi a nariadila vo veci pojednávanie na 22. apríl 2002.
Súdny poplatok bol zaplatený 22. apríla 2002. V ten istý deň okresný súd pojednával
vo veci. Pojednávanie, na ktorom sa nezúčastnili odporca (predvolanie sa mu nepodarilo
doručiť) ani jeho matka (označená v návrhu ako účastník konania) bolo odročené o 20 dní.
Okresný súd vyzval sťažovateľa na úpravu návrhu vzhľadom na skutočnosť, že odporcom je
plnoletá osoba, a zároveň mu uložil oznámiť v uvedenej lehote aktuálne miesto pobytu
odporcu.
Vo veci konajúca sudkyňa uložila 27. mája 2002 súdnej kancelárii vyzvať matku
odporcu, aby v lehote 10 dní oznámila miesto pobytu odporcu, ako aj kde je odporca
zamestnaný. Obdobne uložila vo veci konajúca sudkyňa 26. júla 2002 súdnej kancelárii
vyzvať právneho zástupcu sťažovateľa, aby v lehote 10 dní oznámil miesto pobytu odporcu.
List matky odporcu, ktorým reagovala na výzvu okresného súdu, bol okresnému súdu
doručený 18. júla 2002. Matka odporcu oznámila, že jej syn je študentom „Lloyds
International College“ v Sydney, ktoré má ukončiť v októbri 2002 s tým, že nastupuje na
štúdium v novej škole v dĺžke dvoch rokov, o čom bude spôsobilá predložiť v novembri
2002 potvrdenie.
Vo veci konajúca sudkyňa uložila 23. augusta 2002 súdnej kancelárii vyzvať matku
odporcu, aby predložila okresnému súdu písomné potvrdenie o štúdiu odporcu v Austrálii,
a uložiť spis na lehotu do októbra 2002.
Právny zástupca sťažovateľa listom z 18. septembra 2002 (doručeným
23. septembra 2002) oznámil, že iné adresy odporcu a jeho matky okrem adresy označenej
v návrhu na začatie konania nie sú sťažovateľovi známe a pre prípad, že títo nepreberajú
zásielky súdu, navrhol vykonať šetrenie v Centrálnej evidencii pobytu obyvateľov
v Banskej Bystrici a v prípade negatívneho výsledku ustanoviť odporcovi opatrovníka
podľa § 29 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a nariadiť vo veci
pojednávanie.
Vo veci konajúca sudkyňa uložila 11. októbra 2002 súdnej kancelárii vyzvať matku
odporcu, aby predložila okresnému súdu v lehote 20 dní písomné potvrdenie o štúdiu
odporcu v Austrálii alebo aspoň doklad o podaní žiadosti o vydanie takéhoto potvrdenia.
Dňa 23. októbra 2002 predložila matka odporcu okresnému súdu žiadané potvrdenie.
Vo veci konajúca sudkyňa nariadila 29. novembra 2002 pojednávanie vo veci na
16. december 2002. Uložila súdnej kancelárii zaslať predvolanie matke odporcu a predvolať
taktiež sťažovateľa vrátane jeho právneho zástupcu s výzvou, aby sťažovateľ predložil
potvrdenie o svojom príjme a príjme jeho súčasnej manželky.
Na pojednávaní konanom 16. decembra 2002 okresný súde vypočul sťažovateľa
a matku odporcu. Právny zástupca sťažovateľa vzal návrh na začatie konania vo vzťahu
k matke odporcu späť, na základe čoho okresný súd uznesením konanie v tejto časti
zastavil. Pojednávanie bolo odročené na 18. december za účelom vyhlásenia rozhodnutia.
Na pojednávaní konanom 18. decembra 2002 bol vyhlásený rozsudok, ktorým
okresný súd žalobu zamietol. Písomné vyhotovenie rozsudku bolo splnomocneným
zástupcom účastníkov konania - matke odporcu (ktorá predložila okresnému súdu
plnomocenstvo udelené jej odporcom 23. decembra 2002) a právnemu zástupcovi
sťažovateľa doručené 20. januára 2003.
Dňa 6. februára 2003 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti
rozsudku. Okresný súd zaslal 10. februára 2003 odvolanie na vyjadrenie splnomocnenej
zástupkyni odporcu (matke odporcu), ktorá sa vyjadrila listom zo 6. marca 2003 doručeným
okresnému súdu 7. marca 2003. Spis bol krajskému súdu predložený 19. marca 2003.
Krajský súd uznesením č. k. 16 CoP 109/03-54 z 28. novembra 2003 prvostupňový
rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie krajského
súdu a spisový materiál týkajúci sa posudzovaného konania bol okresnému súdu vrátený
19. februára 2004.
Vo veci konajúca sudkyňa uložila 19. februára 2004 súdnej kancelárii doručiť
písomné vyhotovenie rozhodnutia odvolacieho súdu splnomocneným zástupcom účastníkov
konania, vyzvať matku odporcu na oznámenie miesta jeho pobytu, resp. predpokladanú
dobu štúdia odporcu v zahraničí, na predloženie dôkazov ohľadne jej tvrdenia o predaji bytu
(za účelom hradenia študijných nákladov syna) a sťažovateľa vyzvať na predloženie
mzdových listov za obdobie od mája 2002 a na predloženie listín preukazujúcich jeho
vyživovaciu povinnosť k ďalším dvom deťom.
Matka odporcu reagovala listom z 2. marca 2004 doručeným okresnému súdu v ten
istý deň, v ktorom oznámila, že odporcovo štúdium v Sydney potrvá do 6. septembra 2004.
Vo veci konajúca sudkyňa nariadila 12. marca 2004 termín pojednávania vo veci na
29. marec 2004. Zároveň uložila súdnej kancelárii opäť vyzvať sťažovateľa a matku
odporcu na predloženie podkladov požadovaných už vo výzve súdu z februára 2004.
Na pojednávaní konanom 29. marca 2004 dopĺňal okresný súd dokazovanie v zmysle
záverov odvolacieho súdu vyjadrených v rozhodnutí z 28. novembra 2003. Pojednávanie
bolo odročené na neurčito za účelom doplnenia dokazovania, okrem iného aj na základe
návrhov právneho zástupcu sťažovateľa ohľadne zistenia povahy štúdia odporcu v Austrálii
a výšky jeho príjmov dosahovaných popri štúdiu brigádnickou činnosťou.
Na základe pokynu vo veci konajúcej sudkyne súdnej kancelárii z 31. marca 2004
zisťoval okresný súd dopytom na Daňovom úrade Bratislava I a na Ústave informácií
a prognóz školstva v Bratislave informácie o výške príjmov odporcu v období rokov
2002 - 2003 a o charaktere štúdia odporcu v Austrálii.
Z odpovedí doručených okresnému súdu 26. apríla 2004 vyplýva, že Daňový úrad
Bratislava I neevidoval odporcu, pokiaľ ide o daň z príjmu fyzických osôb, a že jeho
štúdium na „SAE Technology College“ v Sydney možno kvalifikovať ako ekvivalent
pomaturitného štúdia v Slovenskej republike.
Na základe pokynu vo veci konajúcej sudkyne z 27. apríla 2004 zisťoval okresný súd
u matky odporcu, v akom štádiu je zabezpečovanie písomných dokladov preukazujúcich
výšku príjmov odporcu z brigádnickej činnosti popri štúdiu v Austrálii.
Odpoveď bola doručená okresnému súdu 10. mája 2004 s tým, že uvedené doklady
sa dosiaľ nepodarilo zabezpečiť. Okresný súd opakoval svoju výzvu v júli 2004 na základe
pokynu vo veci konajúcej sudkyne súdnej kancelárii 27. júla 2004. Odpoveď bola
okresnému súdu doručená 6. augusta 2004 s tým, že žiadané podklady sa stále nepodarilo
zabezpečiť.
Vo veci konajúca sudkyňa dala 17. augusta 2004 súdnej kancelárii pokyn uložiť spis
na lehotu do 1. októbra 2004.
Pokynom z 24. septembra 2004 však uložila vo veci konajúca sudkyňa predvolať
splnomocnených zástupcov účastníkov konania, ako aj sťažovateľa na pojednávanie, ktoré
nariadila na 6. október 2004. Matku odporcu uložila vyzvať na predloženie písomných
dokladov o výške príjmov a výdavkov odporcu počas jeho pobytu v Austrálii v období od
1. mája 2002.
Okresný súd pojednával vo veci 6. októbra 2004, na pojednávaní doplnil
dokazovanie aj výsluchom odporcu, ktorý sa pojednávania osobne zúčastnil. Pojednávanie
bolo odročené na 25. október 2004. Na základe žiadosti odporcu zo 7. októbra 2004 bol
termín pojednávania zmenený na 27. október 2004 z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti
navrhnutých svedkov.
Dňa 18. októbra 2004 boli okresnému súdu odporcom predložené listinné dôkazy
týkajúce sa nákladov na jeho štúdium v Austrálii.
Na pojednávaní konanom 27. októbra 2004 doplnil okresný súd dokazovanie
výsluchom navrhnutých svedkov. Následne vzal sťažovateľ prostredníctvom právneho
zástupcu návrh späť v časti týkajúcej sa zrušenia výživného za obdobie od 1. mája 2002 do
24. októbra 2004. Odporca so späťvzatím súhlasil. Okresný súd následne vyhlásil vo veci
rozsudok, ktorým zrušil vyživovaciu povinnosť sťažovateľa k odporcovi, a to od
24. októbra 2004, vo zvyšnej časti konanie zastavil. Sťažovateľ aj odporca sa po vyhlásení
rozsudku vzdali práva odvolania proti nemu.
Písomné vyhotovenie rozhodnutia okresného súdu bolo právnemu zástupcovi
sťažovateľa doručené 18. novembra 2004 a pokiaľ ide o odporcu, zásielku pošta vrátila späť
ako nevyzdvihnutú v odbernej lehote.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri
predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že okresný súd v označenom konaní
porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené
Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec
(...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníka konania a podľa
spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. III. ÚS 29/03).
Z judikatúry ústavného súdu však taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah
v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02,
I. ÚS 154/03, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04). Podľa doterajšej judikatúry
ústavného súdu ani jednorazová nečinnosť súdu v trvaní niekoľkých mesiacov nie je
automaticky prejavom takej nečinnosti, ktorá odôvodňuje vyslovenie zbytočných prieťahov
v konaní (pozri napr. II. ÚS 21/01).
Obsah predloženého súdneho spisu potvrdzuje skutkové tvrdenia okresného súdu
o priebehu posudzovaného konania a o postupe okresného súdu v ňom. Podľa názoru
ústavného súdu sa v tomto postupe nevyskytli dlhšie obdobia nečinnosti okresného súdu,
ktoré by odôvodňovali záver o porušení základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho
veci bez zbytočných prieťahov.
Postup okresného súdu v posudzovanom konaní bol limitovaný skutočnosťou, že
odporca sa dlhodobo zdržiaval v zahraničí (v Austrálii), čo prirodzene ovplyvnilo dĺžku
konania vzhľadom na dobu potrebnú na zabezpečenie relevantných podkladov na
rozhodnutie vo veci, najmä ak z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplynula povinnosť
okresného súdu „... konštruktívnym a cieleným výsluchom odporcu, ktorý v priebehu
odvolacieho konania zrejme ukončil zahraničné štúdium, nepochybne zistiť za
preskúmavané obdobie jeho príjem z brigádnickej činnosti a preveriť použitie týchto
finančných prostriedkov, najmä, do akej miery mohli pokryť náklady na štúdium, ako aj
odôvodnené potreby odporcu...“ Okresný súd nečakajúc na návrat odporcu zo zahraničia
realizoval procesné úkony s cieľom zabezpečiť potrebné dôkazy v súčinnosti s matkou
odporcu splnomocnenou neskôr na jeho zastupovanie v konaní. Uvedený postup nemožno
považovať za neprimeraný či neefektívny v situácii, keď sťažovateľ ako žalobca v konaní
pred okresným súdom žiadne dôkazy ohľadne zamestnania, štúdia či zárobkových pomerov
svojho syna okresnému súdu nepredložil. Rovnako na pojednávaniach konaných
16. decembra 2002 a 29. marca 2004, ktoré sťažovateľ v sťažnosti spomína, vykonával
okresný súd dokazovanie, preto sa ústavný súd nestotožnil so sťažovateľovou námietkou
o ich zbytočnosti, resp. formálnosti.
S ohľadom na tieto skutočnosti preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup
okresného súdu v predmetnom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie
konanie kvalifikoval ako porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci
bez zbytočných prieťahov.
Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. februára 2005