Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 52/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2005

predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. T., bytom Z., zastúpeného advokátom JUDr. M. V., Z.,

pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v postupom Okresného

súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. novembra

2004 doručená sťažnosť Ľ. T., bytom Z. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. M. V., Z., ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v (ďalej len

„ústava“) postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľ uviedol, že 8. apríla 2002 podal na okresnom súde návrh na zrušenie

vyživovacej povinnosti voči plnoletému synovi R. T. (ďalej aj „odporca“). Sťažovateľ bol

pôvodne zaviazaný prispievať na výživu odporcu rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 11. júna 1998 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“ alebo „odvolací súd“) sp. zn. z 10. septembra 1998 sumou 900

Sk mesačne.

Okresný súd nariadil prvé pojednávanie vo veci na 22. apríl 2002. Pojednávanie bolo

následne odročené na neurčito bez uvedenia dôvodu. Ďalšie pojednávanie vo veci sa na

základe žiadosti právneho zástupcu sťažovateľa z 28. októbra 2002 uskutočnilo

16. decembra 2002. Pojednávanie bolo odročené na 18. december za účelom vyhlásenia

rozhodnutia. Na tomto pojednávaní okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým návrh zamietol.

Na základe sťažovateľom podaného odvolania krajský súd uznesením sp. zn.

z 28. novembra 2003 rozsudok okresného súdu z 18. decembra 2002 zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie uložiac mu doplniť dokazovanie vo veci.

Okresný súd nariadil pojednávanie na 29. marec 2004. Pojednávanie bolo odročené

na neurčito. Podľa sťažovateľa okresný súd vo veci „riadne nekonal“ a bol „nečinný aj

niekoľko mesiacov“, preto podal 6. septembra 2004 predsedovi okresného súdu sťažnosť na

prieťahy v označenom konaní podľa

o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní

sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Po podaní sťažnosti nariadil okresný súd

pojednávanie na 6. október 2004. Následne pojednával aj 25. októbra 2004

a 27. októbra 2004. Na pojednávaní konanom 27. októbra 2004 vyhlásil okresný súd vo veci

rozsudok, ktorým zrušil vyživovaciu povinnosť sťažovateľa k odporcovi s účinnosťou od

24. októbra 2004. Konanie tak trvalo takmer dva a pol roka, čo podľa názoru sťažovateľa

nezodpovedá povahe a zložitosti predmetnej veci.

Sťažovateľ tvrdí, že v tejto súvislosti neobstojí ani argumentácia predsedu okresného

súdu obsiahnutá v jeho odpovedi na jeho sťažnosť podľa , podľa

ktorej nemohol okresný súd vo veci konať a následne rozhodnúť, pretože odporca sa

dlhodobo zdržiaval v cudzine. Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že okresný súd

„... nevykonal v období od apríla 2002 do augusta 2004 žiadne opatrenia na zabezpečenie

žalovaného na pojednávaní, nevykonal jediný procesný úkon smerujúci k zisteniu pobytu

žalovaného v cudzine, resp. k získaniu ďalších pre súdne konanie relevantných informácií.

Rovnako sa tak v danom prípade ponúkala možnosť využiť postup podľa ustanovenia § 29

ods. 2 , t. j. ustanovenia opatrovníka účastníkovi konania. Okresný súd v Spišskej

Novej Vsi neorganizoval svoj procesný postup v súlade s ustanoveniami v platnom

znení, najmä a , podľa ktorých súd postupuje v konaní so všetkými

účastníkmi tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a akonáhle sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná

a rozhodnutá. Toto naše tvrdenie opierame o tú skutočnosť, že ak súd mal vedomosť o tom,

že žalovaný sa dlhodobo zdržuje v cudzine, absolútne zbytočne predvolával účastníkov na

pojednávanie konané v dňoch 16. 12. 2002 a 29. 3. 2004 a v rozpore s touto vedomosťou

rozhodol v neprospech sťažovateľa...“

Sťažovateľ uzatvára, že podľa jeho názoru „... ku zbytočným prieťahom v súdnom

konaní došlo v čase od podania návrhu, t. j. apríla 2002 do novembra 2002, a následne

v čase od apríla do augusta 2004“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu

žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1/ Okresný súd v Spišskej Novej Vsi v konaní vedenom pod sp. zn.

porušil základné právo Ľ. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené

v .

2/ Ľ. T. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 80.000,- Sk (slovom

osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd v Spišskej Novej Vsi povinný

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Na základe výzvy ústavného súdu z 20. decembra 2004 sa k sťažnosti vyjadril

okresný súd listom sp. zn. Spr 2078/04 z 11. januára 2005 vrátane stanoviska zákonnej

sudkyne v posudzovanom konaní, v ktorom okrem iného uviedla : «Dňa 8. 4. 2002 žalobca

Ľ. T., právne zastúpený JUDr. P. H., advokátom vo Z. podal na tunajší súd žalobu o

zrušenie vyživovacej povinnosti, kde v žalobe uviedol, že ju žiada zrušiť k mal. synovi R. T.,

a proti M. T., matke dieťaťa. Nakoľko už v čase podania žaloby bol žalovaný R. T. plnoletý,

súd takto zistil, že aj keď žalobca mal právneho zástupcu, žaloba v časti označenia pasívne

legitimovaných subjektov nebola správna.

Dňa 11. 4. 2002 súd vyzval žalobcu, aby predložil k žalobe potrebné dôkazy, vyzval

ho k zaplateniu súdneho poplatku z návrhu a vytýčil termín pojednávania

na 22. apríla 2002.

Na pojednávaní dňa 22. 4. 2002 žalobca bol osobne prítomný, pojednávania

sa zúčastnil aj jeho právny zástupca JUDr. P. H., ktorých súd vyzval na úpravu žaloby

vzhľadom na to, že Ľ. T. je plnoletý a nakoľko žalovaní neprevzali predvolania na

pojednávanie, súd vyzval žalobcu a JUDr. H., aby v lehote 20 dní doplnili žalobu s

oznámením adresy pobytu žalovaného R. T..

Žalobca a jeho právny zástupca nedodržali súdom stanovenú lehotu, neoznámili

adresu pobytu žalovaného. Dňa 23. 9. 2002 JUDr. P. H. písomne oznámil súdu, že iné

adresy žalovaných ako uviedli v pôvodnom návrhu nie sú známe, preto žiadali súd, aby on

vykonal dokazovanie a zistil pobyt žalovaných. Súd však ešte pred prevzatím tohto

písomného oznámenia právneho zástupcu žalobcu dňa 27. 5. 2002 vyzval M. T., aby

oznámila miesto pobytu jej syna a dňa 26. 7. 2002 urgoval výzvu žalobcovi a jeho

právnemu zástupcovi na doplnenie adries žalovaných. Súd teda nebol vo veci nečinný,

práve naopak vynaložil všetko úsilie na zistenie adresy pobytu syna žalobcu.

V súvislosti s vyššie popísanými úkonmi ako konajúca sudkyňa dôrazne odmietam

tvrdenie žalobcu a jeho právneho zástupcu uvedené na druhej strane sťažnosti v časti

I. popísanej ako skutkový stav, kde nepravdivo uvádzajú: „Súd 22. apríla 2002 odročil

pojednávanie bez uvedenia dôvodu na neurčito“.

Výsledkom dokazovania zo strany súdu bolo, že dňa 18. 7. 2002 matka R. T., M. T.

súdu písomne oznámila, že syn R. študuje v Sydney v Austrálii a pričom jednu formu štúdia

ma ukončiť v októbri 2002 a následne má nastúpiť na ďalšiu formu štúdia.

V mesiaci august a september som ako konajúca sudkyňa čerpala zákonnú dovolenku

a po prevzatí oznámenia dňa 23. 9. 2002 zo strany žalobcu, že doposiaľ im nie je známa

adresa žalovaného, súd dňa 11. októbra 2002 v rámci urýchlenia dokazovania vo veci

vyzval matku M. T., aby predložila súdu potvrdenie o návšteve školy syna, k čomu táto dňa

23. októbra 2002 pristúpila. Do uvedeného dátumu právny zástupca žalobcu nepristúpil k

úprave žaloby a neoznámil súdu adresu žalovaných. Napriek tomu dňa 6. novembra 2002

žiadal, aby súd vytýčil termín pojednávania a vo veci rozhodol aj napriek tomu, že žalobca

nepredložil žiadne doklady.

Dňa 29. 12. 2002 súd vytýčil termín pojednávania, ktorého sa zúčastnil koncipient

advokáta JUDr. P. H. a to JUDr. M. V., ktorý na pojednávaní uviedol, že žalobca nemá

vedomosť o tom, aby jeho syn študoval v cudzine. Žalobu proti M. T. zobral späť, a preto

súd proti tejto žalovanej konanie zastavil. Matka R. T. ho zastupovala na pojednávaní dňa

16. 12. 2002 ako splnomocnená zástupkyňa pričom plnomocenstvo bolo súdu doručené z

cudziny dňa 28. 12. 2002. Súd teda konal v záujme urýchlenia veci takýmto spôsobom, aj

keď procesne pochybil. Nebolo teda v žiadnom prípade v úmysle súdu spôsobovať v danej

veci prieťahy v konaní.

(...) súd vo veci rozhodol na základe dôkazov, ktoré predložila matka ako

jeho splnomocnená zástupkyňa, a to na základe písomného potvrdenia R. T. o návšteve

dennej formy štúdia v cudzine. Predmetné dôkazy sú založené v spise. Žalobca teda do

vyhlásenia rozsudku nepredložil súdu žiadne dôkazy o svojom tvrdení, ponechával dôkazné

bremeno na žalovaného, a ako on aj jeho právny zástupca nedodržiaval pokyny a výzvy

súdu a súdom určené lehoty. Toto konanie žalobcu ja ako konajúca sudkyňa hodnotím ako

konanie, ktoré sťažovalo postup súdu.

Dňa 6. 2. 2003 žalobca prostredníctvom právneho zástupcu (...) podal proti

rozsudku tunajšieho súdu odvolanie (...).

Dňa 10. 3. 2003 bol spis predložený Krajskému súdu v Košiciach. Krajský súd

v Košiciach uznesením zo dňa 28. novembra 2003, ktoré bolo tunajšiemu súdu doručené

19. 2. 2004, vec zrušil a vrátil ju na ďalšie dokazovanie. (...) Dňa 19. 2. 2004, teda hneď

v deň, ako súd doručil rozhodnutie tunajšiemu súdu som ako konajúca sudkyňa vyzvala

žalobcu k predloženiu mzdových listov a ďalších dôkazov, ktoré by preukázali osobné,

majetkové pomery žalobcu, jeho manželky a jeho vyživovaciu povinnosť voči ostatným

osobám. Napriek tejto výzve žalobca opäť nesplnil pokyn súdu, pri ďalšom dokazovaní

nespolupracoval, a preto súd dňa 12. 3. 2004 vytýčil termín pojednávania na 29. 3. 2004

a opakovane vyzval žalobcu a jeho splnomocneného zástupcu, toho času už JUDr. J. S. k

predloženiu súdom požadovaných dôkazov.

Žalobca sa pojednávania dňa 29. 3. 2004 osobne nezúčastnil a jeho právny zástupca

predložil súdu potrebné dôkazy priamo na pojednávaní. Týmito dôkazmi bol rozsudok

č. k. Okresného súdu vo Zvolene o ďalšej vyživovacej povinnosti žalobcu,

prehľad príjmov žalobcu od podania žaloby od apríla 2002 do februára 2004. Žiadne iné

dôkazy žalobca súdu nepredložil. Na uvedenom pojednávaní JUDr. V. doslovne v zápisnici

uviedol, že v predmetnom štádiu konania má ďalšie návrhy, a to aby súd prostredníctvom

Ministerstva školstva skúsil zistiť o akú formu štúdia sa jedná u žalovaného a cez Daňový

úrad Bratislava 1, či žalovaný odvádza dane zo svojich príjmov v Austrálii.

Splnomocnená zástupkyňa žalovaného na predmetnom pojednávaní opakovane

uviedla, že jej syn navštevuje formu denného štúdia v cudzine, nevedela však presne

popísať o aké formy štúdia sa jedná a oznámila súdu, že zadováži písomne dôkazy o štúdiu,

upozornila však, že toto dokazovanie bude trvať dlhšie, nakoľko korešpondencia so synom,

ktorý je v Austrálii je zdĺhavá.

Dňa 31. marca 2004 súd vyzval Daňový úrad v Bratislave 1, aby oznámil súdu, či R.

T. je daňovým poplatníkom v cudzine a ďalej vyzval Ústav informácii a prognóz školstva v

Bratislave aby oznámil súdu, či forma štúdia, ktorú navštevuje žalovaný v cudzine je

kvalifikovaná ako zahraničné štúdium , ktoré sa u nás posudzuje ako sústavná príprava na

budúce povolanie podľa , . Súd obdržal odpovede na výzvy

26. apríla 2004 a 19. apríla 2004. Vo veci však nebolo možné ešte rozhodnúť len na základe

týchto dôkazov, pretože súd musel viesť ďalšie dokazovanie, a to v intenciách odôvodnenia

uznesenia krajského súdu, v zmysle ktorého musel náležite zisťovať súd zárobkové pomery

vyplývajúce z brigádnickej činnosti žalovaného, aké sú jeho náklady spojené so štúdiom v

Austrálii, aké sú jeho ostatné odôvodnené potreby. Žalobca o týchto skutočnostiach

nepredkladal žiadne dôkazy, žalovaný bol naďalej v cudzine, pojednávania sa nemohol

osobne zúčastňovať a splnomocnená zástupkyňa - matka žalovaného je pochopiteľné, že

nevedela tieto údaje naspamäť, musela so synom komunikovať písomne, takže súdu bolo

zrejmé, že proces dokazovania nebude jednoduchý. V tejto časti môjho vyjadrenia k

ústavnej sťažnosti kategoricky odmietam tvrdenie žalobcu a jeho právneho zástupcu, že som

riadne nekonala v predmetnej veci a nebola som účinná niekoľko mesiacov. O tom svedčia

písomné prípisy referujúceho spisu, kde som po obdržaní dôkazov v apríli 2004, dňa

27. apríla 2004 opätovne vyzvala matku žalovaného, aby súdu oznámila v akom štádiu

vybavovania je zabezpečenie písomných dôkazov od syna a súd dňa 10. 5. 2004 obdržal

odpoveď, že tieto dôkazy zatiaľ od syna neobdržala, nakoľko tento jej odpovedá na jej

písomnú poštu až po mesiaci. Dňa 10. 5. 2004 súd preto odročil pojednávanie na dobu

dvoch mesiacov, resp. do obdržania písomnej zásielky matky žalovaného, dňa 27. 7. 2004

súd opätovne vyzval M. T. k predloženiu dôkazov, táto odpovedala, že písomné dôkazy

zatiaľ neobdržala, avšak oznámila súdu, že jej syn koncom septembra 2004 sa vráti na

Slovensko, a tak bude môcť na pojednávaní osobne vypovedať. Preto súd odročil

pojednávanie do 1. októbra 2004 a následne dňa 6. októbra 2004 vytýčil pojednávanie,

ktorého sa žalovaný osobne zúčastnil.

Toto pojednávanie odročil za účelom ďalšieho dokazovania, nakoľko žalovaný nemal

na poslednom pojednávaní k dispozícii všetky listinné dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia

o príjmoch a výdajoch v Austrálii a zároveň žalovaný navrhol ďalšie dokazovanie

výsluchmi svedkov. Dňa 27. októbra súd ukončil dokazovanie, vypočul navrhnutých svedkov

a vo veci za prítomnosti JUDr. M. V., za neprítomnosti žalobcu a za prítomnosti žalovaného

rozhodol. Tu je potrebné zdôrazniť, že právny zástupca žalobcu na pojednávaní z výsledkov

dokazovania sám zistil, že žalovaný do 24. októbra 2004 sa štúdiom v cudzine pripravoval

na budúce povolanie, a teda nebol dôvod na zrušenie vyživovacej povinnosti do uvedeného

dátumu. Preto právny zástupca zobral návrh v časti zrušenia vyživovacej povinnosti od

1. 5. 2002 do 24. októbra 2004 späť. Súd následne v tejto časti konanie zastavil. V

prevyšujúcej časti súd žalobe vyhovel, pričom zúčastnené strany s rozsudkom súhlasili a

vzdali sa práva odvolania proti nemu.

S poukazom na vyššie popísané skutočnosti považujem tvrdenie žalobcu a jeho

právneho zástupcu v sťažnosti uvedené v II. časti ako právny stav, že som ako konajúca

sudkyňa od apríla 2002 do augusta 2004 neurobila žiadne opatrenia na zabezpečenie

žalovaného na pojednávaní a nevykonala jediný procesný úkon za nepravdivé a ústavný súd

zavádzajúce. Z obsahu spisu predsa jasne vyplýva, že súd vo veci v tomto období konal, a to

dostupným spôsobom zabezpečoval dôkazy od žalovaného, ktoré sa iným spôsobom ako

písomnou korešpondenciou s ním, aj keď nepriamo prostredníctvom splnomocnenej

zástupkyne nedali získať. Sťažovateľ uvádza, že súd mohol využiť postup podľa § 29 ods. 2

a ustanoviť žalovanému opatrovníka. Takýto postup predsa vôbec nebol potrebný,

nakoľko žalovaný mal splnomocnenú zástupkyňu svoju matku, ktorá sa pojednávaní

pravidelne zúčastnila a bola pri zabezpečení dôkazov súdu nápomocná. Tak tieto tvrdenie

sťažovateľa, že súd zbytočne predvolal účastníkov na pojednávanie je absolútne

nepodložené. Svedčia o tom obsahy zápisníc z pojednávaní zo dňa 29. marca 2004, kedy

konečne na pojednávaní právny zástupca žalovaného predložil súdom dovtedy požadované

dôkazy. Tak isto obsah zápisnice zo dňa 16. 12. 2002 svedčí o potrebe tohto pojednávania,

kedy konečne až na tomto pojednávaní (podotýkam že žalobcovi a právnemu zástupcovi

bolo od podania žaloby známe, že žalovaný je už plnoletý), žalobca prostredníctvom

koncipienta právneho zástupcu zobral návrh voči žalovanému v 1. rade späť a na tomto

pojednávaní bol žalobca prvýkrát osobne prítomný a súdom vypočutý. Nesúhlasím teda

s tvrdením sťažovateľa, že takýto procesný postup súdu bol neefektívny. Opäť poukazujem

na to, že ako je z obsahu spisu zrejmé, žalobca nebol v tomto konaní dostatočne súčinný,

práve naopak sťažoval postup súdu. (...)»

II.

Z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu okresného súdu, ktorý si ústavný súd

vyžiadal, vyplýva nasledovný priebeh a stav posudzovaného konania.

Sťažovateľ podal 8. apríla 2002 na okresnom súde návrh na začatie konania,

v ktorom sa domáhal zrušenia vyživovacej povinnosti proti svojmu plnoletému synovi R. T.

Pokynom súdnej kancelárii z 11. apríla 2002 nechala vo veci konajúca sudkyňa

pripojiť spis okresného súdu sp. zn. (vo veci určenia výživného na odporcu),

vyzvať sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh, zaslať návrh na vyjadrenie

odporcovi a nariadila vo veci pojednávanie na 22. apríl 2002.

Súdny poplatok bol zaplatený 22. apríla 2002. V ten istý deň okresný súd pojednával

vo veci. Pojednávanie, na ktorom sa nezúčastnili odporca (predvolanie sa mu nepodarilo

doručiť) ani jeho matka (označená v návrhu ako účastník konania) bolo odročené o 20 dní.

Okresný súd vyzval sťažovateľa na úpravu návrhu vzhľadom na skutočnosť, že odporcom je

plnoletá osoba, a zároveň mu uložil oznámiť v uvedenej lehote aktuálne miesto pobytu

odporcu.

Vo veci konajúca sudkyňa uložila 27. mája 2002 súdnej kancelárii vyzvať matku

odporcu, aby v lehote 10 dní oznámila miesto pobytu odporcu, ako aj kde je odporca

zamestnaný. Obdobne uložila vo veci konajúca sudkyňa 26. júla 2002 súdnej kancelárii

vyzvať právneho zástupcu sťažovateľa, aby v lehote 10 dní oznámil miesto pobytu odporcu.

List matky odporcu, ktorým reagovala na výzvu okresného súdu, bol okresnému súdu

doručený 18. júla 2002. Matka odporcu oznámila, že jej syn je študentom „Lloyds

International College“ v Sydney, ktoré má ukončiť v októbri 2002 s tým, že nastupuje na

štúdium v novej škole v dĺžke dvoch rokov, o čom bude spôsobilá predložiť v novembri

2002 potvrdenie.

Vo veci konajúca sudkyňa uložila 23. augusta 2002 súdnej kancelárii vyzvať matku

odporcu, aby predložila okresnému súdu písomné potvrdenie o štúdiu odporcu v Austrálii,

a uložiť spis na lehotu do októbra 2002.

Právny zástupca sťažovateľa listom z 18. septembra 2002 (doručeným

23. septembra 2002) oznámil, že iné adresy odporcu a jeho matky okrem adresy označenej

v návrhu na začatie konania nie sú sťažovateľovi známe a pre prípad, že títo nepreberajú

zásielky súdu, navrhol vykonať šetrenie v Centrálnej evidencii pobytu obyvateľov

v Banskej Bystrici a v prípade negatívneho výsledku ustanoviť odporcovi opatrovníka

podľa (ďalej len „OSP“) a nariadiť vo veci

pojednávanie.

Vo veci konajúca sudkyňa uložila 11. októbra 2002 súdnej kancelárii vyzvať matku

odporcu, aby predložila okresnému súdu v lehote 20 dní písomné potvrdenie o štúdiu

odporcu v Austrálii alebo aspoň doklad o podaní žiadosti o vydanie takéhoto potvrdenia.

Dňa 23. októbra 2002 predložila matka odporcu okresnému súdu žiadané potvrdenie.

Vo veci konajúca sudkyňa nariadila 29. novembra 2002 pojednávanie vo veci na

16. december 2002. Uložila súdnej kancelárii zaslať predvolanie matke odporcu a predvolať

taktiež sťažovateľa vrátane jeho právneho zástupcu s výzvou, aby sťažovateľ predložil

potvrdenie o svojom príjme a príjme jeho súčasnej manželky.

Na pojednávaní konanom 16. decembra 2002 okresný súde vypočul sťažovateľa

a matku odporcu. Právny zástupca sťažovateľa vzal návrh na začatie konania vo vzťahu

k matke odporcu späť, na základe čoho okresný súd uznesením konanie v tejto časti

zastavil. Pojednávanie bolo odročené na 18. december za účelom vyhlásenia rozhodnutia.

Na pojednávaní konanom 18. decembra 2002 bol vyhlásený rozsudok, ktorým

okresný súd žalobu zamietol. Písomné vyhotovenie rozsudku bolo splnomocneným

zástupcom účastníkov konania - matke odporcu (ktorá predložila okresnému súdu

plnomocenstvo udelené jej odporcom 23. decembra 2002) a právnemu zástupcovi

sťažovateľa doručené 20. januára 2003.

Dňa 6. februára 2003 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti

rozsudku. Okresný súd zaslal 10. februára 2003 odvolanie na vyjadrenie splnomocnenej

zástupkyni odporcu (matke odporcu), ktorá sa vyjadrila listom zo 6. marca 2003 doručeným

okresnému súdu 7. marca 2003. Spis bol krajskému súdu predložený 19. marca 2003.

Krajský súd uznesením č. k. -54 z 28. novembra 2003 prvostupňový

rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie krajského

súdu a spisový materiál týkajúci sa posudzovaného konania bol okresnému súdu vrátený

19. februára 2004.

Vo veci konajúca sudkyňa uložila 19. februára 2004 súdnej kancelárii doručiť

písomné vyhotovenie rozhodnutia odvolacieho súdu splnomocneným zástupcom účastníkov

konania, vyzvať matku odporcu na oznámenie miesta jeho pobytu, resp. predpokladanú

dobu štúdia odporcu v zahraničí, na predloženie dôkazov ohľadne jej tvrdenia o predaji bytu

(za účelom hradenia študijných nákladov syna) a sťažovateľa vyzvať na predloženie

mzdových listov za obdobie od mája 2002 a na predloženie listín preukazujúcich jeho

vyživovaciu povinnosť k ďalším dvom deťom.

Matka odporcu reagovala listom z 2. marca 2004 doručeným okresnému súdu v ten

istý deň, v ktorom oznámila, že odporcovo štúdium v Sydney potrvá do 6. septembra 2004.

Vo veci konajúca sudkyňa nariadila 12. marca 2004 termín pojednávania vo veci na

29. marec 2004. Zároveň uložila súdnej kancelárii opäť vyzvať sťažovateľa a matku

odporcu na predloženie podkladov požadovaných už vo výzve súdu z februára 2004.

Na pojednávaní konanom 29. marca 2004 dopĺňal okresný súd dokazovanie v zmysle

záverov odvolacieho súdu vyjadrených v rozhodnutí z 28. novembra 2003. Pojednávanie

bolo odročené na neurčito za účelom doplnenia dokazovania, okrem iného aj na základe

návrhov právneho zástupcu sťažovateľa ohľadne zistenia povahy štúdia odporcu v Austrálii

a výšky jeho príjmov dosahovaných popri štúdiu brigádnickou činnosťou.

Na základe pokynu vo veci konajúcej sudkyne súdnej kancelárii z 31. marca 2004

zisťoval okresný súd dopytom na Daňovom úrade Bratislava I a na Ústave informácií

a prognóz školstva v Bratislave informácie o výške príjmov odporcu v období rokov

2002 - 2003 a o charaktere štúdia odporcu v Austrálii.

Z odpovedí doručených okresnému súdu 26. apríla 2004 vyplýva, že Daňový úrad

Bratislava I neevidoval odporcu, pokiaľ ide o daň z príjmu fyzických osôb, a že jeho

štúdium na „SAE Technology College“ v Sydney možno kvalifikovať ako ekvivalent

pomaturitného štúdia v Slovenskej republike.

Na základe pokynu vo veci konajúcej sudkyne z 27. apríla 2004 zisťoval okresný súd

u matky odporcu, v akom štádiu je zabezpečovanie písomných dokladov preukazujúcich

výšku príjmov odporcu z brigádnickej činnosti popri štúdiu v Austrálii.

Odpoveď bola doručená okresnému súdu 10. mája 2004 s tým, že uvedené doklady

sa dosiaľ nepodarilo zabezpečiť. Okresný súd opakoval svoju výzvu v júli 2004 na základe

pokynu vo veci konajúcej sudkyne súdnej kancelárii 27. júla 2004. Odpoveď bola

okresnému súdu doručená 6. augusta 2004 s tým, že žiadané podklady sa stále nepodarilo

zabezpečiť.

Vo veci konajúca sudkyňa dala 17. augusta 2004 súdnej kancelárii pokyn uložiť spis

na lehotu do 1. októbra 2004.

Pokynom z 24. septembra 2004 však uložila vo veci konajúca sudkyňa predvolať

splnomocnených zástupcov účastníkov konania, ako aj sťažovateľa na pojednávanie, ktoré

nariadila na 6. október 2004. Matku odporcu uložila vyzvať na predloženie písomných

dokladov o výške príjmov a výdavkov odporcu počas jeho pobytu v Austrálii v období od

1. mája 2002.

Okresný súd pojednával vo veci 6. októbra 2004, na pojednávaní doplnil

dokazovanie aj výsluchom odporcu, ktorý sa pojednávania osobne zúčastnil. Pojednávanie

bolo odročené na 25. október 2004. Na základe žiadosti odporcu zo 7. októbra 2004 bol

termín pojednávania zmenený na 27. október 2004 z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti

navrhnutých svedkov.

Dňa 18. októbra 2004 boli okresnému súdu odporcom predložené listinné dôkazy

týkajúce sa nákladov na jeho štúdium v Austrálii.

Na pojednávaní konanom 27. októbra 2004 doplnil okresný súd dokazovanie

výsluchom navrhnutých svedkov. Následne vzal sťažovateľ prostredníctvom právneho

zástupcu návrh späť v časti týkajúcej sa zrušenia výživného za obdobie od 1. mája 2002 do

24. októbra 2004. Odporca so späťvzatím súhlasil. Okresný súd následne vyhlásil vo veci

rozsudok, ktorým zrušil vyživovaciu povinnosť sťažovateľa k odporcovi, a to od

24. októbra 2004, vo zvyšnej časti konanie zastavil. Sťažovateľ aj odporca sa po vyhlásení

rozsudku vzdali práva odvolania proti nemu.

Písomné vyhotovenie rozhodnutia okresného súdu bolo právnemu zástupcovi

sťažovateľa doručené 18. novembra 2004 a pokiaľ ide o odporcu, zásielku pošta vrátila späť

ako nevyzdvihnutú v odbernej lehote.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri

predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že okresný súd v označenom konaní

porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené

v .

Podľa ustanovenia prvej vety : „Každý má právo, aby sa jeho vec

(...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného

práva podľa skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti

prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníka konania a podľa

spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. ).

Z judikatúry ústavného súdu však taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah

v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (, , ,

, , , ). Podľa doterajšej judikatúry

ústavného súdu ani jednorazová nečinnosť súdu v trvaní niekoľkých mesiacov nie je

automaticky prejavom takej nečinnosti, ktorá odôvodňuje vyslovenie zbytočných prieťahov

v konaní (pozri napr. ).

Obsah predloženého súdneho spisu potvrdzuje skutkové tvrdenia okresného súdu

o priebehu posudzovaného konania a o postupe okresného súdu v ňom. Podľa názoru

ústavného súdu sa v tomto postupe nevyskytli dlhšie obdobia nečinnosti okresného súdu,

ktoré by odôvodňovali záver o porušení základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho

veci bez zbytočných prieťahov.

Postup okresného súdu v posudzovanom konaní bol limitovaný skutočnosťou, že

odporca sa dlhodobo zdržiaval v zahraničí (v Austrálii), čo prirodzene ovplyvnilo dĺžku

konania vzhľadom na dobu potrebnú na zabezpečenie relevantných podkladov na

rozhodnutie vo veci, najmä ak z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplynula povinnosť

okresného súdu „... konštruktívnym a cieleným výsluchom odporcu, ktorý v priebehu

odvolacieho konania zrejme ukončil zahraničné štúdium, nepochybne zistiť za

preskúmavané obdobie jeho príjem z brigádnickej činnosti a preveriť použitie týchto

finančných prostriedkov, najmä, do akej miery mohli pokryť náklady na štúdium, ako aj

odôvodnené potreby odporcu...“ Okresný súd nečakajúc na návrat odporcu zo zahraničia

realizoval procesné úkony s cieľom zabezpečiť potrebné dôkazy v súčinnosti s matkou

odporcu splnomocnenou neskôr na jeho zastupovanie v konaní. Uvedený postup nemožno

považovať za neprimeraný či neefektívny v situácii, keď sťažovateľ ako žalobca v konaní

pred okresným súdom žiadne dôkazy ohľadne zamestnania, štúdia či zárobkových pomerov

svojho syna okresnému súdu nepredložil. Rovnako na pojednávaniach konaných

16. decembra 2002 a 29. marca 2004, ktoré sťažovateľ v sťažnosti spomína, vykonával

okresný súd dokazovanie, preto sa ústavný súd nestotožnil so sťažovateľovou námietkou

o ich zbytočnosti, resp. formálnosti.

S ohľadom na tieto skutočnosti preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup

okresného súdu v predmetnom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie

konanie kvalifikoval ako porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci

bez zbytočných prieťahov.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2005