Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 713/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

advokátom JUDr. Tiborom Šafárikom, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia

jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom

pod sp. zn. , postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vednom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta

2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.

48 ods. 2 (ďalej len „“) postupom Okresného súdu

Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. ,

postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vednom pod sp. zn. .

Sťažovateľka uvádza, že je navrhovateľkou v súdnom spore vedenom proti

Ministerstvu zdravotníctva Slovenskej republiky, v ktorom si uplatňuje náhradu škody

z titulu nesprávneho úradného postupu podľa o zodpovednosti

za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

V sťažnosti opisuje priebeh doterajšieho konania, predovšetkým že konanie začalo už

16. júla 2004 a prvý rozsudok okresného súdu bol vydaný 7. novembra 2007. Krajský súd

mal svojím uznesením zo 17. júna 2009 napadnutý rozsudok potvrdiť, avšak nálezom

ústavného súdu sp. zn. zo 7. januára 2012 bol rozsudok krajského súdu

zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Po zrušení rozsudku okresného súdu krajským

súdom sťažovateľkinu vec okresný súd opätovne prerokoval a o žalobe rozhodol rozsudkom,

ktorý mala sťažovateľka napadnúť odvolaním. Sťažovateľka tvrdí, že sudkyňa okresného

súdu «odmietla vypočuť manžela navrhovateľky ako svedka, hoci bol a je s vecou dokonale

oboznámený... Po opätovnom prevzatí zastupovania došlo k procesným nedorozumeniam,

takže dovolanie, podané pre odňatie možnosti konať pred súdom, „dostalo“ vec pred

Najvyšší súd, kde je doposiaľ.».

K zložitosti veci sťažovateľka uvádza, že spor je po právnej stránke mierne

nad priemerom náročnosti. K svojmu podielu na vzniku zbytočných prieťahov v konaní

uvádza, že v priebehu konania „podávala sťažnosti vedeniu súdu, pričom niekedy bola

úspešná, inokedy nie...

Spor trvá desať rokov. Malo by byť pravidlom, že na túto skutočnosť by mal každý

súd prihliadať pri určení poradia pri vybavovaní. Napriek uvedenému stanovisku ESĽP

každý súd uhýba zodpovednosti s poukazom na dátum, kedy u neho vec napadla.

Pri takomto stanovisku by nemohlo dôjsť k prieťahom, ak by v primeraných lehotách spis

cirkuloval po inštanciách hoci nespočetnekrát.

Sťažovateľka je frustrovaná rovnakým dielom zo spôsobu jednania sudkyne, v prvom

prípade z nepochopiteľne plytkého prístupu odvolacieho súdu a v nemalej miere

z ochranárskeho prístupu zodpovedných subjektov pri poukázaní na dokonale protiprávne

konanie.“.

Vo vzťahu k návrhu na priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľka uvádza, že

«za situácie kumulatívnej účasti všetkých stupňov súdov... následok by mal znášať okresný

súd ako zjavne „prioritný“ porušovateľ práva».

V konečnom návrhu rozhodnutia navrhuje sťažovateľka vysloviť porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom najvyššieho súdu v konaní

vednom pod sp. zn. , priznať jej finančné zadosťučinenie v sume 5 000 eur

a okresný súd zaviazať na náhradu trov konania. V doplnení sťažnosti doručenom

okresnému súdu 28. októbra 2014 sťažovateľka upravila svoj návrh požadovaného

finančného zadosťučinenia na sumu 10 000 €.

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov...

1. K namietanému porušeniu označeného práva postupom okresného súdu

a krajského súdu

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, ) vyplýva, že základnému právu na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov sa v konaní pred ústavným súdom poskytuje ochrana len vtedy, ak

v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej

moci ešte trvalo. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už k porušovaniu

označeného základného práva nedochádzalo, ústavný súd sťažnosť zásadne ako zjavne

neopodstatnenú odmietne ( ). Účelom práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je totiž odstránenie stavu právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci.

V súvislosti s tým ústavný súd už opakovane judikoval, že jednou zo základných

pojmových náležitostí sťažnosti podľa je v prípadoch, keď sa ňou

namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že

musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných

práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva

preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu

do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej

nepokračovalo (napr. , , ).

Ústavný súd v danom prípade dopytom na okresnom súde zistil, že okresný súd

po zrušení prvého meritórneho rozsudku o žalobe sťažovateľky znovu konal a rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 13. februára 2013, ktorým bola žaloba zamietnutá.

Označený rozsudok nadobudol právoplatnosť 3. mája 2013. O odvolaní sťažovateľky

rozhodol krajský súd uznesením č. k. z 28. júna 2013, ktoré nadobudlo

právoplatnosť 28. augusta 2013. Označeným uznesením krajský súd odvolanie sťažovateľky

odmietol podľa z dôvodu jeho podania neoprávnenou osobou.

Na základe dovolania podaného sťažovateľkou bol okresným súdom spis 30. apríla 2014

zaslaný najvyššiemu súdu, ktorý však dosiaľ o podanom dovolaní nerozhodol.

Zo sťažovateľkou pripojenej odpovede predsedu okresného súdu z 12. decembra 2012

na sťažnosť podanú podľa o súdoch v znení neskorších

predpisov ďalej ústavný súd zistil, že konanie vedené pod sp. zn. (po

právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. zo 17. januára 2012 vedené pod

sp. zn. ) bolo skončené uznesením krajského súdu sp. zn. zo 16.

mája 2012. Toto uznesenie krajského súdu bez pochyby už dávno nadobudlo právoplatnosť,

keďže na základe neho bolo okresným súdom vedené pod sp. zn. konanie,

ktoré skončilo vydaním už uvedeného rozsudku okresného súdu z 13. februára 2013.

Z uvedeného teda vyplýva, že okresný súd ani krajský súd už v sťažovateľkinej veci

nekonajú, pričom v súčasnosti možno prípad považovať za právoplatne skončený.

V súčasnosti prebieha na najvyššom súde len konanie o dovolaní sťažovateľky a z jeho

priebehu sa javí, že okresný súd realizoval všetky úkony podľa § 241 ods. 3 v spojitosti

s predpísané v súvislosti s podaním dovolania. Ďalší

postup ani úkony vo veci už okresný súd vykonávať nemôže, a preto je potrebné vec

posudzovať so zreteľom na ako na takú, v ktorej ústavná úloha okresného

súdu a krajského súdu pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľky skončila rozhodnutím

vo veci samej za predpokladu, že toto rozhodnutie bude napokon konečným rozhodnutím

vo veci samej. Je teda zrejmé, že okresný súd ani krajský súd už v čase podania sťažnosti

na ústavnom súde (august 2014) nemohli žiadnym ústavne relevantným spôsobom

ovplyvniť priebeh konania. V čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená,

už k prieťahom, resp. nečinnosti, ako to tvrdí sťažovateľka, v konaní pred okresným súdom

vedenom pod sp. zn. nedochádzalo, keďže vo veci už bolo právoplatne

rozhodnuté. Rovnako je vylúčené, aby dochádzalo aj k prieťahom v konaní krajského súdu

vedenom pod sp. zn. (neskôr vedenom pod sp. zn. ).

Vzhľadom na uvedené považoval ústavný súd za dôvodné sťažnosť v tejto časti

odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť (napr. , ,

). Ústavný súd v tejto spojitosti pripomína, že proti porušovaniu

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sa

sťažovateľka mohla brániť podaním sťažnosti podľa len

do právoplatného skončenia konania.

2. K namietanému porušeniu označeného práva postupom najvyššieho súdu

Ústavný súd na základe svojej konštantnej judikatúry berie do úvahy, že odmietnuť

sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba

konania pred súdom..., ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť

zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa “

(), „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti

takú intenzitu porušenia základného práva podľa , aby bola sťažnosť

prijatá na ďalšie konanie“ (), resp. že „na základe skutočností uvedených

v sťažnosti nemožno postup súdu považovať za taký, ktorý by signalizoval pri predbežnom

prerokovaní možné porušenie základného práva sťažovateľa podľa “

().

Ak ústavný súd dospeje k záveru, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval

takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné posúdiť ako „zbytočné prieťahy“

v zmysle (i práva podľa dohovoru), nevysloví porušenie

základného práva zaručeného v tomto článku (napr. , ,

) alebo sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. ,

, , , , ).

Pri posudzovaní ústavnej akceptovateľnosti dĺžky konania na najvyššom súde

ústavný súd vychádzal zo zistenia, že najvyššiemu súdu bolo predložené dovolanie spolu

so spisom k ďalšiemu postupu 30. apríla 2014. Sťažnosť ústavnému súdu bola pritom

doručená 27. augusta 2014, teda do 4 mesiacov od predloženia dovolania najvyššiemu súdu

na rozhodnutie o ňom. Skutočnosť, že o sťažovateľkinom dovolaní nebolo dosiaľ

rozhodnuté, vzhľadom na dĺžku doterajšieho konania na najvyššom súde, ktoré ku dňu

rozhodnutia ústavného súdu trvá približne 7 mesiacov, neodôvodňuje takú intenzitu

porušenia základného práva podľa , ktorá by mohla viesť k prijatiu

sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd konštatuje, že dĺžku konania o podanom dovolaní

(t. j. od 30. apríla 2014), keď bol spis najvyššiemu súdu predložený, nemožno považovať

za zjavne neprimeranú a ani celé toto obdobie ako zbytočné prieťahy, keďže pri jej

hodnotení je potrebné brať zreteľ aj na čas nevyhnutný na štúdium spisového materiálu, ako

aj na skutočnosť, že proti rozhodnutiu dovolacieho súdu nie je prípustný žiaden opravný

prostriedok.

S prihliadnutím na to vyhodnotil ústavný súd aj zvyšnú časť sťažnosti, ktorou je

namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. , za zjavne neopodstatnenú, na základe čoho ju podľa § 25 ods. 2

odmietol, tak ako to vyplýva z výroku tohto rozhodnutia.

Ústavný súd však pripomína, že prípadné zrušenie dovolaním napadnutého

rozhodnutia a vrátenie veci krajskému súdu a následne okresnému súdu na ďalšie konanie

by v súhrne s doterajším konaním okresného súdu, prípadne krajského súdu mohlo založiť

inú kvalitu posudzovania zbytočných prieťahov uvedených všeobecných súdov a prípadné

neefektívne (nesústredené) konania týchto súdov alebo konania poznačené ich zjavnou

nečinnosťou by mohli byť v príčinnej súvislosti s porušovaním základného práva na konanie

bez zbytočných prieťahov podľa . V takom prípade by toto rozhodnutie

nemalo byť prekážkou prípustnosti opätovného konania a rozhodovania vo veci samej podľa

.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2014