Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 391/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. januára 2012 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci

sťažnosti Ing. V. G., B., zastúpenej advokátkou JUDr. K. H., K., pre namietané porušenie

jej základného práva vlastniť majetok podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo 17. júna 2009 takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. V. G. vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo 17. júna 2009 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 17. júna 2009

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť Ing. V. G. trovy konania

v sume 373,14 € (slovom tristo sedemdesiattri eur a štrnásť centov) do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet jej právnej zástupkyne JUDr. K. H., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -12

zo 16. decembra 2009 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. V. G., B. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. K. H., K., pre namietané porušenie jej

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. zo 17. júna 2009.

Podstatou námietok sťažovateľky boli tvrdenia o porušení zásad spravodlivého

procesu, a tým aj o porušení jej základného práva vlastniť majetok rozsudkom krajského

súdu č. k. -298 zo 17. júna 2009, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného

súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. -261 zo 7. novembra 2007.

Sťažovateľka tvrdila, že rozsudok krajského súdu považuje za nedostatočne odôvodnený

a svojvoľný, pretože oba vo veci konajúce súdy „neakceptovateľným spôsobom

bagatelizovali flagrantné porušenia konkrétnych a najmä kogentných ustanovení zákona

č. a zjavne nepochopili, v čom spočíva súvislosť medzi takýmto postupom

žalovaného a mojou škodou... Odvolací súd sa teda stotožnil s plytkým, nepresvedčivým

odôvodnením, opierajúcim sa nie o dôkazy, ale o vyjadrenia žalovaného.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí

jej sťažnosti na ďalšie konanie v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k.

-298 zo 17. júna 2009 boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1

a a právo podľa dohovoru, namietaný rozsudok zrušil a vec

vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrila predsedníčka krajského

súdu listom sp. zn. Spr. 3525/2009 z 13. októbra 2009, z ktorého okrem iného vyplynulo:

„Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry

ESĽP nevyplýva, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonať

verejne. Ak teda rozhodne súd prvého stupňa na pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí

nariadiť pojednávanie a môže rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

... keďže nebolo potrebné dopĺňať dokazovanie, a to ani prípadnými ďalšími

prednesmi účastníkov, ktoré by ani nemohli mať žiadny vplyv na iné rozhodnutie

odvolacieho súdu, postačovalo o odvolaní navrhovateľky rozhodnúť aj bez nariadenia

pojednávania podľa v spojení s p ods. 1 ..

Taktiež nepovažujem za dôvodnú námietku uvedenú v sťažnosti navrhovateľky, že

odvolací súd sa stotožnil s plytkým, nepresvedčivým odôvodnením, opierajúcim sa nie

o dôkazy, ale o vyjadrenia odporcu a že rozsudok odvolacieho súdu nie je odôvodnený

využijúc ust. .

Ustanovenie bolo už aj podľa obsahu dôvodovej správy reakciou

na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy

odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu by bolo len kopírovaním vecne správnych

dôvodov. Rozhodnutia odvolacích súdov potom obsahujú už len stručné konštatovania

o správnosti a presvedčivosti napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne

stotožňuje a umožňuje odvolaciemu súdu len prípadne doplniť presvedčivosť rozhodnutia

sústredením sa na judikatúru a odbornú literatúru.

Odvolací súd s prihliadnutím na výsledky dokazovania vykonaného súdom prvého

stupňa, ktoré nebolo potrebné dopĺňať, mal za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je

vecne správne a s dôvodmi jeho rozhodnutia sa aj v celom rozsahu v zmysle § 219 ods. 2

stotožnil len so stručným skonštatovaním a doplnením jeho rozhodnutia, pretože by

rozsiahlejšie odôvodnenie by bolo zbytočným opakovaním právneho a vecného odôvodnenia

použitého súdom prvého stupňa.

Vzhľadom na vyššie uvedené v postupe odvolacieho súdu nejde o zjavne tendenčný

odklon od požiadaviek riadneho procesu a rešpektovania práva na súdnu ochranu tak ako

navrhovateľka uviedla vo svojej sťažnosti, naopak odvolací súd sa riadil pri svojom

rozhodovaní platnými príslušnými ustanoveniami , ktoré sú

v súlade s SR a neoberajú účastníka o právo na riadny a spravodlivý proces.“

Predsedníčka krajského súdu listom sp. zn. Spr. 3525/2009 z 26. januára 2010

ústavnému súdu oznámila, že netrvá na ústnom prerokovaní danej veci.

Podaním doručeným ústavnému súdu 15. februára 2010 právna zástupkyňa

sťažovateľky oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v tejto veci.

Ústavný súd podľa ustanovenia upustil v danej

veci od ústneho pojednávania, pretože od tohto nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom neverejnom

zasadnutí bez prítomnosti účastníkov.

II.

Ústavný súd v rámci konania vo veci samej vychádzal z obsahu sťažnosti, vyjadrení

účastníkov konania a zo spisu okresného súdu sp. zn. , pričom zistil takýto

skutkový stav veci:

Žalobou doručenou okresnému súdu 16. júla 2004 sa sťažovateľka podľa zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho

nesprávnym úradným postupom v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „zákon

č. “) domáhala voči Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom

zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“), náhrady škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup videla sťažovateľka v postupe

žalovaného v súvislosti s vydaním rozhodnutia č. FV-002/97-zruš. z 2. júna 1997 o zrušení

povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení

v odbore zásobovania liečivami, zdravotníckymi pomôckami a zdravotníckymi potrebami

pre spoločnosť F., spol. s r. o., B., v ktorej bola sťažovateľka spoločníčkou. Podľa názoru

sťažovateľky sa žalovaný dopustil nesprávneho úradného postupu aj v súvislosti s vydaním

rozhodnutia č. FV-264/97 z 2. júna 1997 na poskytovanie zdravotnej starostlivosti

v neštátnom zdravotníckom zariadení v odbore zásobovania liečivami, zdravotníckymi

pomôckami a zdravotníckymi potrebami pre spoločnosť F., a. s., V. Podľa názoru

sťažovateľky tieto rozhodnutia vydal žalovaný v rozpore so

o zdravotnej starostlivosti v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „zákon

č. “), pričom ak by ich nevydal, spoločnosť F., spol. s r. o., B., v ktorej mala

majetkový podiel, by aj naďalej podnikala v oblasti distribúcie liečiv. Podľa vyjadrenia

sťažovateľky sa spoločnosť F., a. s., V., stala faktickým nástupcom F., spol. s r. o., B.,

a v roku 2003 jej akcionári predali akcionárske podiely zahraničnému investorovi za sumu

5 000 000 000 Sk. Sťažovateľka sa teda domnieva, že ak by nedošlo v súvislosti s vydaním

uvedených rozhodnutí zo strany žalovaného k nesprávnemu úradnému postupu, mohla ako

spoločníčka F., spol. s r. o., B., získať za predaj svojho podielu v tejto spoločnosti sumu

150 000 000 Sk, čo predstavuje 3 % z celkovej kúpnej ceny, a teda 3 % jej majetkového

podielu na základnom imaní F., spol. s r. o., B. Uvedená suma podľa sťažovateľky

predstavovala škodu, ktorá jej bola spôsobená nesprávnym úradným postupom žalovaného.

O návrhu sťažovateľky rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn.

zo 7. novembra 2007 tak, že ho zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného

konštatoval:

„Pojem nesprávneho úradného postupu sa v zákone bližšie nešpecifikuje. V praxi sa

vychádza z toho, že ustanovenie predpokladá, že ide o tie prípady

vzniku škôd, ktoré boli vyvolané inou činnosťou štátnych orgánov než rozhodovacou.

O nesprávny úradný postup by v danom prípade išlo napr. vtedy, keby rozhodnutie nebolo

vydané, alebo oneskorene vydané za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda v priamej

príčinnej súvislosti s uvedeným postupom.

V danom prípade bolo preukázané, že štátny orgán konal riadne a včas, prieťahy

zistené neboli. Pokiaľ ide o prvé rozhodnutie odporcu, ktorým zrušil na návrh štatutárnych

orgánov povolenie pre F., s. r. o., zo dňa 02. 06. 1997, teda v čase, v ktorom bola

navrhovateľka spoločníčkou tejto spoločnosti, odporca žiadnu povinnosť neporušil, nakoľko

v zmysle o zdravotnej starostlivosti môže rozhodnutie

zrušiť, ak o to prevádzkovateľ požiada. Prevádzkovateľom bola F. s. r. o., za ktorú konali

a žiadosť o zrušenie podali jej konatelia. Súd sa plne stotožňuje s názorom odporcu, že

pokiaľ tento obdržal žiadosť o zrušenie povolenia, je to rozhodnutie kompetentných orgánov

spoločnosti, a to všetkých štatutárnych orgánov spol. F. s.r.o., ktorí ako jediní zastupujú

spoločnosť navonok a za svoje rozhodnutia nesú zodpovednosť, odporca nemal zákonnú

povinnosť skúmať ich spoločenskú zmluvu a z toho vyplývajúce záväzky, vo vzťahu napr. i

spoločníkom spoločnosti, ako to namietala navrhovateľka. Prevádzkovatelia spol. F. s r. o.,

súčasne s podaním žiadosti o zrušenie povolenia pre túto spoločnosť žiadali odporcu

i o vystavenie povolenia pre novovzniknutú spol. F., a. s., a keďže táto neobsahovala

prílohy, ako to ukladá ust. § 32 cit. zákona, odporca ich listom zo dňa 14. 04. 1997 vyzval

na ich doplnenie. Po doplnení všetkých zákonnom požadovaných dokladov povolenie pod č.

FV-264/97 dňa 02. 1997 vydal. Pokiaľ ide o vydanie nového povolenia pre F. a. s., s týmto

novovzniknutým subjektom navrhovateľka v žiadnom právnom vzťahu nebola a preto nie je

dôvod, aby sa domáhala preskúmavania ním predložených dokladov, a tieto spochybňovala,

keďže nežaluje tento subjekt, ktorí nie je účastníkom tohto konania a nemohol by sa voči jej

námietkam náležite brániť. Preto sa súd plne stotožňuje s názorom odporcu, že nie je daná

žiadna príčinná súvislosť medzi náhradou škody, ktorú vyčíslila navrhovateľka a žiaden

zákonný dôvod, aby odporca škodu za nevyplatenie jej obchodných podielov za spol. F.

s.r.o. znášal. Nebolo ani preto potrebné preskúmavať, ako k tejto výške škody dospela...“

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom okrem

iného tvrdila, že spoločnosť F., spol. s r. o., B. sa nikdy netransformovala na spoločnosť

F., a. s., V., ale že išlo o vznik a zánik dvoch samostatných subjektov. Taktiež

argumentovala tým, že spoločnosť F., a. s., V., nikdy žiadnu žiadosť o povolanie podnikať

v oblasti distribúcie liečiv nepodala, ale aj napriek tomu žalovaný vydal povolenie, a to

na základe žiadosti iného právneho subjektu – spoločnosti F., spol. s r. o., B.. Okrem toho

sťažovateľka tvrdila, že žalovaný zrušil spoločnosti F., spol. s r. o., B., povolenie podnikať

v predmetnej oblasti, ale pritom jej žiadosť neobsahovala náležitosti podľa § 33 ods. 3

, pretože z nej nebolo zrejmé, že bola podaná dva mesiace pred

dátumom, ku ktorému táto spoločnosť žiadala povolenie zrušiť. Sťažovateľka súčasne

poukázala na viaceré tvrdenia okresného súdu, ktoré považovala za nepravdivé (napr. že sa

domáhala náhrady škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu žalovaného, a nie na

základe prijatých rozhodnutí, ako tvrdil okresný súd; že okresný súd sa nemohol oboznámiť

so žiadosťou F., a. s., V., pretože táto spoločnosť žiadnu žiadosť žalovanému nepodala

a podobne).

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -298

zo 17. júna 2009 tak, že prvostupňový rozsudok potvrdil.

V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol podstatu napadnutého rozsudku

okresného súdu, argumenty sťažovateľky vyjadrené v odvolaní, ako aj vyjadrenie

žalovaného. Vzhľadom na to, že odvolací súd sa stotožnil so závermi okresného súdu, podľa

(ďalej len „OSP“) sa obmedzil len na

konštatovanie o správnosti dôvodov napadnutého rozsudku a dodal, že v danom prípade

nebol preukázaný nesprávny úradný postup žalovaného ani žiadna príčinná súvislosť,

a preto sa výškou uplatnenej škody nebolo potrebné ďalej zaoberať.

III.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých účastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci

plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1

nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Podľa ods. 2 uvedeného

ustanovenia sa zodpovednosti podľa odseku 1 nemožno zbaviť.

Podľa ministerstvo zdravotníctva alebo okresný

úrad povolí poskytovanie zdravotnej starostlivosti na základe žiadosti prevádzkovateľa

neštátneho zdravotníckeho zariadenia. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia žiadosť musí

obsahovať:

a) meno, priezvisko, miesto trvalého pobytu, rodné číslo a štátne občianstvo, ak je

prevádzkovateľom neštátneho zdravotníckeho zariadenia fyzická osoba; ak je

prevádzkovateľom neštátneho zdravotníckeho zariadenia právnická osoba, jej názov, sídlo,

právnu formu, meno, priezvisko, miesto trvalého pobytu a rodné číslo osoby alebo osôb,

ktoré sú štatutárnym orgánom, a meno, priezvisko, miesto trvalého pobytu a rodné číslo

odborného zástupcu, ak bol ustanovený,

b) druh a rozsah poskytovania zdravotnej starostlivosti,

c) miesto výkonu činnosti neštátneho zdravotníckeho zariadenia vrátane nájomného

vzťahu alebo dokladu o vlastníctve alebo nájme priestorov, v ktorých sa bude poskytovať

zdravotná starostlivosť,

d) deň začatia prevádzky neštátneho zdravotníckeho zariadenia.

Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia k žiadosti o povolenie je prevádzkovateľ

neštátneho zdravotníckeho zariadenia povinný predložiť tieto doklady:

a) stanovisko okresného úradu príslušného podľa sídla neštátneho zdravotníckeho

zariadenia k odbornému zameraniu, umiestneniu a spádovému územiu,

b) vyjadrenie príslušnej stavovskej organizácie o etickej a odbornej spôsobilosti

prevádzkovateľa alebo osoby zodpovednej za poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ak je

žiadateľom o povolenie právnická osoba, a o personálnom a vecnom vybavení zariadenia,

c) kladný záväzný posudok príslušného obvodného hygienika na zriadenie

a prevádzku neštátneho zdravotníckeho zariadenia,

d) vyjadrenie Štátneho ústavu pre kontrolu liečiv o priestorovom a technickom

vybavení, ak ide o prevádzkovanie lekárne, zariadenia na hromadnú výrobu liečiv,

zariadenia na zásobovanie liečivami, zdravotníckymi pomôckami a zdravotníckymi

potrebami, alebo o výdajňu zdravotníckych pomôcok a zdravotníckych potrieb,

e) súhlas ministerstva zdravotníctva – Inšpektorátu kúpeľov a žriediel, ak ide

o prevádzkovanie neštátneho zdravotníckeho zariadenia kúpeľnej starostlivosti,

f) výpis z registra trestov osoby, ktorá je štatutárnym zástupcom neštátneho

zdravotníckeho zariadenia, a osoby zodpovednej za poskytovanie zdravotnej starostlivosti,

ktorý nemôže byť starší ako šesť mesiacov,

g) doklad o založení, ak o vydanie povolenia žiada právnická osoba,

h) stanovisko obce k začatiu činnosti neštátneho zdravotníckeho zariadenia.

Podľa prvej vety povolenie na poskytovanie

zdravotnej starostlivosti sa vydáva rozhodnutím.

Podľa orgán príslušný na vydanie povolenia

môže rozhodnutie zrušiť, ak o to prevádzkovateľ požiada. Žiadosť o zrušenie povolenia je

prevádzkovateľ povinný podať najmenej dva mesiace pred dňom, od ktorého žiada

povolenie zrušiť.

Podľa pri vydávaní rozhodnutí o povolení

na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ich zmene a zrušení sa postupuje podľa

všeobecných predpisov o správnom konaní.

Podľa o správnom konaní (správny poriadok)

v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „Správny poriadok“) správny orgán je

povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné

podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

Podľa § 34 ods. 1 Správneho poriadku na dokazovanie možno použiť všetky

prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade

s právnymi predpismi.

Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že zásadne

nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

).

Takýto prístup ústavného súdu vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov je

dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokúvaní a rozhodovaní vecí

patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a vlastnej interpretácie zákonov

a podzákonných úprav. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti vyplýva, že môže preskúmať rozhodnutia všeobecných súdov v prípade,

ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť

konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného súdu, ktorý by

rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené právo účastníka konania pred všeobecným

súdom ().

Ústavný súd zastáva názor, že úlohou právneho štátu je pripraviť legitímne

podmienky, ktoré by boli zárukou spravodlivého prerokovania veci pred kompetentným

orgánom verejnej moci. Vytvorenie takýchto podmienok tkvie v právnej úprave

jednotlivých konaní, v rámci ktorých dochádza k ochrane hmotnoprávnych vzťahov, a tým

aj k reálnemu výkonu a ochrane základných práv a slobôd. Je nepochybné, že len

objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím

nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov,

ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať

rozhodnutie (obdobne ).

Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že krajský súd v rámci odvolacieho konania

o žalobe o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom sa stotožnil

s nedostatočným odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý prehliadol porušenie

kogentných ustanovení zo strany žalovaného a rozhodol len na

základe dôkazov a vyjadrení protistrany (žalovaného).

Vzhľadom na to, že krajský súd sa v rozsudku č. k. -298 zo 17. júna 2009

odvolávajúc sa na v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého

rozsudku okresného súdu a obmedzil sa len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, bolo z hľadiska skúmania dodržania záruk spravodlivého procesu

pre ústavný súd určujúce odôvodnenie rozsudku okresného súdu.

Podstatou sťažovateľkinho problému bolo odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu,

ktoré sa opieralo o závery rozsudku okresného súdu. A práve tieto závery a ich nedostatočné

preskúmanie zo strany odvolacieho súdu boli jadrom námietok sťažovateľky.

S prihliadnutím na predmet konania (žaloba o náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom), ako aj argumenty sťažovateľky obsiahnuté v žalobe je rozsudok

okresného súdu z pohľadu jeho odôvodnenia nedostatočne odôvodnený. Okresný súd sa

vôbec nezaoberal eventualitou, že postupom žalovaného pri vydávaní rozhodnutia o zrušení

povolania pre F., spol. s r. o., B., a pri vydaní rozhodnutia o povolení pre F., a. s., V., mohlo

dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pre tento záver ústavného súdu svedčí aj zistenie,

že okresný súd v rozsudku konštatoval, že aj keď právny predpis nestanovuje definíciu

nesprávneho úradného postupu, k vzniku škody v dôsledku takéhoto postupu by mohlo

dôjsť len inou ako rozhodovacou činnosťou orgánu verejnej moci. To znamená, že okresný

súd hneď na začiatku vylúčil, aby k nesprávnemu úradnému postupu mohlo dôjsť aj

spôsobom, na ktorý poukazovala sťažovateľka. Tento názor okresného súdu, ktorým

dopredu predurčil hodnoty vydania rozhodnutia o povolení, znamená, že vo veci nemožno

očakávať objektívne a legitímne rozhodnutie. Všeobecný súd bol povinný námietku

sťažovateľky preskúmať a zistené skutkové závery vyhodnotiť podľa právneho poriadku

a zaujať k ním stanovisko, na ktoré má ústavnú právomoc, teda skutkové zistenie

dotýkajúce sa vydania rozhodnutia o povolení pre právnické osoby na podnikanie podrobiť

aj právnemu hodnoteniu.

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné poukázať na svoju doterajšiu

judikatúru (napr. ), v rámci ktorej vyslovil, že z ustanovení zákona

č. vyplýva, že štát zodpovedá aj za škodu, ktorú spôsobili jeho orgány pri

uplatňovaní svojej právomoci nesprávnym úradným postupom či nezákonným rozhodnutím.

Keďže pojem nesprávneho úradného postupu tento zákon neupravuje, je potrebné

vychádzať zo zmyslu takéhoto postupu, ako aj cieľa, ktorý sa ním sleduje. K nesprávnemu

úradnému postupu môže dôjsť jednak v rámci rozhodovacej činnosti orgánov štátu, ako aj

v rámci činnosti, ktorá nesmeruje k rozhodnutiu. Vo všeobecnosti je potrebné konštatovať,

že za nesprávny úradný postup treba považovať taký postup orgánov štátu, ktorý je

v rozpore s pravidlami a podmienkami, ktoré ustanovujú všeobecne záväzné právne

predpisy. Za takýto postup možno považovať aj postup podľa ,

ktorý predstavuje lex specialis pre dané odvetvie podnikania, ktorý znamená zásadnú

právnu úpravu v oblasti nakladania s liekmi.

Vychádzajúc z uvedeného je namieste konštatovať, že okresný súd, s ktorého

názorom sa stotožnil aj krajský súd, sa predmetu konania venoval len veľmi okrajovo

a povrchne. O tom svedčí aj skutočnosť, že z hľadiska skutkových zistení predostrel

tvrdenia, ktoré síce vychádzali z listinných dôkazov založených v spise ale ktoré zároveň

podporovali argumenty žalovaného bez toho, aby boli konfrontované s dôkazmi

a tvrdeniami sťažovateľky (napr. že išlo o žiadosť o povolenie pre F., a. s., V., ale pritom

žiadosť o povolenie podal iný právny subjekt – F., spol. s r. o.; že okresný súd sa

nevysporiadal s tým, z akého dôvodu žalovaný akceptoval žiadosť F., spol. s r. o., ak

nespĺňala podmienku uvedenú v , keďže z nej nebolo

zrejmé, že bola podaná v lehote dvoch mesiacov pred dátumom, ku ktorému žiadala

povolenie zrušiť).

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd a krajský súd sa vôbec nevenovali

argumentom sťažovateľky, ktoré uvádzala jednak v žalobe, ale aj v odvolaní voči rozsudku

okresného súdu. Podľa ústavného súdu išlo o zásadné argumenty, ktoré by jej dali jasnú

odpoveď na to, z akého dôvodu nebola v predmetnom súdnom spore úspešná. Namiesto

toho okresný súd len konštatoval, že žalovaný postupoval v súlade so zákonom a že medzi

postupom žalovaného, ktorý nebol označený za nesprávny, neexistuje príčinná súvislosť,

a preto sa rozsahom škody ani nezaoberal. Taktiež ani krajský súd v rámci odvolacieho

konania sťažovateľke neozrejmil, prečo posudzovanie žiadosti F., spol. s r. o., B., bolo

v súlade so zákonom, hoci sťažovateľka poukazovala na konkrétne nedostatky, ktoré sa ani

ústavnému súdu nejavia ako bezpredmetné (existencia len jednej žiadosti pre prípad

povolenia, ako aj pre prípad zrušenia povolenia; sťažovateľkou namietané nedodržanie

lehoty uvedenej v ; problematika transformácie

spoločnosti a podobne). Pokiaľ teda krajský súd uvedené argumenty sťažovateľky nemienil

zohľadniť, bolo jeho povinnosťou ozrejmiť, z akého dôvodu k takémuto záveru dospel, tak

aby sťažovateľka v tejto zásadnej veci dostala náležitú odpoveď.

Vzhľadom na to, že okresný súd, ale ani krajský súd sa nevenovali skúmaniu postupu

žalovaného, preto ani nemohli nájsť príčinnú súvislosť medzi jeho postupom a škodou,

ktorú sťažovateľka žiadala nahradiť. Krajský súd, ktorý sa stotožnil s názorom okresného

súdu, sa nezaoberal tým, či sa žalovaný postupom podľa § 31 a násl. zákona

č. správne riadil predpismi o správnom konaní ( zákona

č. ), keď povinnosťou žalovaného bolo zistiť úplný a skutočný stav danej veci

(§ 32 ods. 1 Správneho poriadku) a či takýto jeho postup nemohol mať známky

nesprávneho úradného postupu. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že k nesprávnemu

úradnému postupu môže dôjsť aj v rámci rozhodovacej činnosti orgánu verejnej moci,

nielen v prípadoch škôd, ktoré podľa názoru okresného súdu boli vyvolané len inou ako

rozhodovacou činnosťou tohto orgánu.

Okresný súd, na ktorého závery sa odvolával aj krajský súd, prezentoval len

správnosť tvrdení žalovaného bez toho, aby výsledok konfrontácie medzi argumentmi

účastníkov konania predstavil ústavne konformným spôsobom. Z tohto pohľadu sa potom

rozsudok krajského súdu javí ako tendenčný, svojvoľne vyznievajúci v prospech

žalovaného.

Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia súdu boli zdôvodnené

a presvedčivé. Výrok súdu je koncentrovaným vyjadrením jeho záverov vykonaných

v priebehu celého konania. Takýto postup vyplýva z potreby transparentnosti vysluhovania

spravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného aktu ().

Tendenčnosť a vo výraznej miere sledovanie len jednej línie právnych názorov

spôsobujú, že rozsudok krajského súdu, ktorý sa odvolával na závery okresného súdu, je

nepresvedčivý a v konečnom dôsledku skĺzava do roviny svojej nepreskúmateľnosti.

Z uvedeného dôvodu rozhodnutie krajského súdu pre svoju tendenčnosť

a nedostatočnú odôvodnenosť vyvoláva účinky nezlučiteľné s obsahom základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , ako aj jej práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 rozsudkom krajského súdu, ústavný súd k tomu uvádza, že

vykladá a aplikuje tak, aby bol v súlade s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) [PL. ÚS

17/00].

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), v rámci ktorej

bola posudzovaná otázka porušenia práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, vyplýva, že „majetky“ môžu byť buď majetky existujúce, alebo majetkové

hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých sťažovateľ môže tvrdiť, že má aspoň „legitímnu

nádej“ na ich zhmotnenie (rozsudok ESĽP vo veci PINE VALLEY DEVELOPMENTS

LTD. a iní v. Írsko z 29. novembra 1991 a rozsudok ESĽP vo veci PRESSOS COMPANIA

NAVIERA S. A. a iní v. Belgicko z 20. novembra 1995).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že u sťažovateľky takáto legitímna

nádej existovala, pričom krajský súd tým, že sa uspokojil s nepreskúmateľným

odôvodnením prvostupňového rozhodnutia, svojím rozsudkom č. k. -298

zo 17. júna 2009 porušil nielen základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, ale aj jej

základné právo vlastniť majetok podľa (bod 1 výroku nálezu).

Podľa v spojení s ustanovením a zákona

o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že

právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo

slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie označených práv rozsudkom

krajského súdu č. k. -298 zo 17. júna 2009, tento rozsudok zrušil a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Krajský súd bude v danom prípade v súlade s ustanovením § 56 ods. 6 zákona

o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu, ktorý je vyjadrený v tomto

rozhodnutí.

Sťažovateľka žiadala priznať aj náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorej

výšku vyčíslila jej právna zástupkyňa v podaní doručenom ústavnému súdu 15. februára

2010 sumou 373,14 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2

, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch

podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti

uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd vyčíslil trovy konania sťažovateľky v sume 373,14 €, pričom postupoval

podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov. Na základe toho priznal sťažovateľke náhradu trov konania za dva úkony právnej

služby vykonané v roku 2009 – prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti, t. j. 2-

krát po 115,90 € a 2-krát režijný paušál po 6,95 €; za jeden úkon právnej služby vykonaný

v roku 2010, t. j. 120,23 € a 1-krát režijný paušál v sume 7,21 €.

Na základe uvedeného a v súlade s ustanovením

ústavný súd uložil krajskému súdu zaplatiť trovy konania sťažovateľky na účet jej právnej

zástupkyne v sume 373,14 € (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť jeho

doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2012