Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 145 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (150)III. ÚS 391/09
PDF · 288.51 KB
No categories available
III. ÚS 391/09
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. januára 2012 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci
sťažnosti Ing. V. G., B., zastúpenej advokátkou JUDr. K. H., K., pre namietané porušenie
jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 70/2008
zo 17. júna 2009 takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. V. G. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
5 Co 70/2008 zo 17. júna 2009 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 70/2008 zo 17. júna 2009
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť Ing. V. G. trovy konania
v sume 373,14 € (slovom tristo sedemdesiattri eur a štrnásť centov) do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet jej právnej zástupkyne JUDr. K. H., K.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 391/09-12
zo 16. decembra 2009 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. V. G., B. (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. K. H., K., pre namietané porušenie jej
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 70/2008 zo 17. júna 2009.
Podstatou námietok sťažovateľky boli tvrdenia o porušení zásad spravodlivého
procesu, a tým aj o porušení jej základného práva vlastniť majetok rozsudkom krajského
súdu č. k. 5 Co 70/08-298 zo 17. júna 2009, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného
súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 12 C 138/04-261 zo 7. novembra 2007.
Sťažovateľka tvrdila, že rozsudok krajského súdu považuje za nedostatočne odôvodnený
a svojvoľný, pretože oba vo veci konajúce súdy „neakceptovateľným spôsobom
bagatelizovali flagrantné porušenia konkrétnych a najmä kogentných ustanovení zákona
č. 277/1994 Z. z. a zjavne nepochopili, v čom spočíva súvislosť medzi takýmto postupom
žalovaného a mojou škodou... Odvolací súd sa teda stotožnil s plytkým, nepresvedčivým
odôvodnením, opierajúcim sa nie o dôkazy, ale o vyjadrenia žalovaného.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí
jej sťažnosti na ďalšie konanie v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k.
5 Co 70/08-298 zo 17. júna 2009 boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, namietaný rozsudok zrušil a vec
vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrila predsedníčka krajského
súdu listom sp. zn. Spr. 3525/2009 z 13. októbra 2009, z ktorého okrem iného vyplynulo:
„Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry
ESĽP nevyplýva, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonať
verejne. Ak teda rozhodne súd prvého stupňa na pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí
nariadiť pojednávanie a môže rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
... keďže nebolo potrebné dopĺňať dokazovanie, a to ani prípadnými ďalšími
prednesmi účastníkov, ktoré by ani nemohli mať žiadny vplyv na iné rozhodnutie
odvolacieho súdu, postačovalo o odvolaní navrhovateľky rozhodnúť aj bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 372 p ods. 1 O. s. p...
Taktiež nepovažujem za dôvodnú námietku uvedenú v sťažnosti navrhovateľky, že
odvolací súd sa stotožnil s plytkým, nepresvedčivým odôvodnením, opierajúcim sa nie
o dôkazy, ale o vyjadrenia odporcu a že rozsudok odvolacieho súdu nie je odôvodnený
využijúc ust. § 219 ods. 2 O. s. p..
Ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. bolo už aj podľa obsahu dôvodovej správy reakciou
na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy
odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu by bolo len kopírovaním vecne správnych
dôvodov. Rozhodnutia odvolacích súdov potom obsahujú už len stručné konštatovania
o správnosti a presvedčivosti napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne
stotožňuje a umožňuje odvolaciemu súdu len prípadne doplniť presvedčivosť rozhodnutia
sústredením sa na judikatúru a odbornú literatúru.
Odvolací súd s prihliadnutím na výsledky dokazovania vykonaného súdom prvého
stupňa, ktoré nebolo potrebné dopĺňať, mal za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je
vecne správne a s dôvodmi jeho rozhodnutia sa aj v celom rozsahu v zmysle § 219 ods. 2
O. s. p. stotožnil len so stručným skonštatovaním a doplnením jeho rozhodnutia, pretože by
rozsiahlejšie odôvodnenie by bolo zbytočným opakovaním právneho a vecného odôvodnenia
použitého súdom prvého stupňa.
Vzhľadom na vyššie uvedené v postupe odvolacieho súdu nejde o zjavne tendenčný
odklon od požiadaviek riadneho procesu a rešpektovania práva na súdnu ochranu tak ako
navrhovateľka uviedla vo svojej sťažnosti, naopak odvolací súd sa riadil pri svojom
rozhodovaní platnými príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré sú
v súlade s Ústavou SR a neoberajú účastníka o právo na riadny a spravodlivý proces.“
Predsedníčka krajského súdu listom sp. zn. Spr. 3525/2009 z 26. januára 2010
ústavnému súdu oznámila, že netrvá na ústnom prerokovaní danej veci.
Podaním doručeným ústavnému súdu 15. februára 2010 právna zástupkyňa
sťažovateľky oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v tejto veci.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej
veci od ústneho pojednávania, pretože od tohto nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom neverejnom
zasadnutí bez prítomnosti účastníkov.
II.
Ústavný súd v rámci konania vo veci samej vychádzal z obsahu sťažnosti, vyjadrení
účastníkov konania a zo spisu okresného súdu sp. zn. 12 C 138/2004, pričom zistil takýto
skutkový stav veci:
Žalobou doručenou okresnému súdu 16. júla 2004 sa sťažovateľka podľa zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „zákon
č. 58/1969 Zb.“) domáhala voči Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom
zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“), náhrady škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup videla sťažovateľka v postupe
žalovaného v súvislosti s vydaním rozhodnutia č. FV-002/97-zruš. z 2. júna 1997 o zrušení
povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení
v odbore zásobovania liečivami, zdravotníckymi pomôckami a zdravotníckymi potrebami
pre spoločnosť F., spol. s r. o., B., v ktorej bola sťažovateľka spoločníčkou. Podľa názoru
sťažovateľky sa žalovaný dopustil nesprávneho úradného postupu aj v súvislosti s vydaním
rozhodnutia č. FV-264/97 z 2. júna 1997 na poskytovanie zdravotnej starostlivosti
v neštátnom zdravotníckom zariadení v odbore zásobovania liečivami, zdravotníckymi
pomôckami a zdravotníckymi potrebami pre spoločnosť F., a. s., V. Podľa názoru
sťažovateľky tieto rozhodnutia vydal žalovaný v rozpore so zákonom č. 277/1994 Z. z.
o zdravotnej starostlivosti v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „zákon
č. 277/1994 Z. z.“), pričom ak by ich nevydal, spoločnosť F., spol. s r. o., B., v ktorej mala
majetkový podiel, by aj naďalej podnikala v oblasti distribúcie liečiv. Podľa vyjadrenia
sťažovateľky sa spoločnosť F., a. s., V., stala faktickým nástupcom F., spol. s r. o., B.,
a v roku 2003 jej akcionári predali akcionárske podiely zahraničnému investorovi za sumu
5 000 000 000 Sk. Sťažovateľka sa teda domnieva, že ak by nedošlo v súvislosti s vydaním
uvedených rozhodnutí zo strany žalovaného k nesprávnemu úradnému postupu, mohla ako
spoločníčka F., spol. s r. o., B., získať za predaj svojho podielu v tejto spoločnosti sumu
150 000 000 Sk, čo predstavuje 3 % z celkovej kúpnej ceny, a teda 3 % jej majetkového
podielu na základnom imaní F., spol. s r. o., B. Uvedená suma podľa sťažovateľky
predstavovala škodu, ktorá jej bola spôsobená nesprávnym úradným postupom žalovaného.
O návrhu sťažovateľky rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 12 C 138/04
zo 7. novembra 2007 tak, že ho zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného
konštatoval:
„Pojem nesprávneho úradného postupu sa v zákone bližšie nešpecifikuje. V praxi sa
vychádza z toho, že ustanovenie § 18 zák. č. 58/1969 Zb. predpokladá, že ide o tie prípady
vzniku škôd, ktoré boli vyvolané inou činnosťou štátnych orgánov než rozhodovacou.
O nesprávny úradný postup by v danom prípade išlo napr. vtedy, keby rozhodnutie nebolo
vydané, alebo oneskorene vydané za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda v priamej
príčinnej súvislosti s uvedeným postupom.
V danom prípade bolo preukázané, že štátny orgán konal riadne a včas, prieťahy
zistené neboli. Pokiaľ ide o prvé rozhodnutie odporcu, ktorým zrušil na návrh štatutárnych
orgánov povolenie pre F., s. r. o., zo dňa 02. 06. 1997, teda v čase, v ktorom bola
navrhovateľka spoločníčkou tejto spoločnosti, odporca žiadnu povinnosť neporušil, nakoľko
v zmysle § 33 ods. 3 zák. č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti môže rozhodnutie
zrušiť, ak o to prevádzkovateľ požiada. Prevádzkovateľom bola F. s. r. o., za ktorú konali
a žiadosť o zrušenie podali jej konatelia. Súd sa plne stotožňuje s názorom odporcu, že
pokiaľ tento obdržal žiadosť o zrušenie povolenia, je to rozhodnutie kompetentných orgánov
spoločnosti, a to všetkých štatutárnych orgánov spol. F. s.r.o., ktorí ako jediní zastupujú
spoločnosť navonok a za svoje rozhodnutia nesú zodpovednosť, odporca nemal zákonnú
povinnosť skúmať ich spoločenskú zmluvu a z toho vyplývajúce záväzky, vo vzťahu napr. i
spoločníkom spoločnosti, ako to namietala navrhovateľka. Prevádzkovatelia spol. F. s r. o.,
súčasne s podaním žiadosti o zrušenie povolenia pre túto spoločnosť žiadali odporcu
i o vystavenie povolenia pre novovzniknutú spol. F., a. s., a keďže táto neobsahovala
prílohy, ako to ukladá ust. § 32 cit. zákona, odporca ich listom zo dňa 14. 04. 1997 vyzval
na ich doplnenie. Po doplnení všetkých zákonnom požadovaných dokladov povolenie pod č.
FV-264/97 dňa 02. 1997 vydal. Pokiaľ ide o vydanie nového povolenia pre F. a. s., s týmto
novovzniknutým subjektom navrhovateľka v žiadnom právnom vzťahu nebola a preto nie je
dôvod, aby sa domáhala preskúmavania ním predložených dokladov, a tieto spochybňovala,
keďže nežaluje tento subjekt, ktorí nie je účastníkom tohto konania a nemohol by sa voči jej
námietkam náležite brániť. Preto sa súd plne stotožňuje s názorom odporcu, že nie je daná
žiadna príčinná súvislosť medzi náhradou škody, ktorú vyčíslila navrhovateľka a žiaden
zákonný dôvod, aby odporca škodu za nevyplatenie jej obchodných podielov za spol. F.
s.r.o. znášal. Nebolo ani preto potrebné preskúmavať, ako k tejto výške škody dospela...“
Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom okrem
iného tvrdila, že spoločnosť F., spol. s r. o., B. sa nikdy netransformovala na spoločnosť
F., a. s., V., ale že išlo o vznik a zánik dvoch samostatných subjektov. Taktiež
argumentovala tým, že spoločnosť F., a. s., V., nikdy žiadnu žiadosť o povolanie podnikať
v oblasti distribúcie liečiv nepodala, ale aj napriek tomu žalovaný vydal povolenie, a to
na základe žiadosti iného právneho subjektu – spoločnosti F., spol. s r. o., B.. Okrem toho
sťažovateľka tvrdila, že žalovaný zrušil spoločnosti F., spol. s r. o., B., povolenie podnikať
v predmetnej oblasti, ale pritom jej žiadosť neobsahovala náležitosti podľa § 33 ods. 3
zákona č. 277/1994 Z. z., pretože z nej nebolo zrejmé, že bola podaná dva mesiace pred
dátumom, ku ktorému táto spoločnosť žiadala povolenie zrušiť. Sťažovateľka súčasne
poukázala na viaceré tvrdenia okresného súdu, ktoré považovala za nepravdivé (napr. že sa
domáhala náhrady škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu žalovaného, a nie na
základe prijatých rozhodnutí, ako tvrdil okresný súd; že okresný súd sa nemohol oboznámiť
so žiadosťou F., a. s., V., pretože táto spoločnosť žiadnu žiadosť žalovanému nepodala
a podobne).
O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 70/08-298
zo 17. júna 2009 tak, že prvostupňový rozsudok potvrdil.
V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol podstatu napadnutého rozsudku
okresného súdu, argumenty sťažovateľky vyjadrené v odvolaní, ako aj vyjadrenie
žalovaného. Vzhľadom na to, že odvolací súd sa stotožnil so závermi okresného súdu, podľa
§ 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) sa obmedzil len na
konštatovanie o správnosti dôvodov napadnutého rozsudku a dodal, že v danom prípade
nebol preukázaný nesprávny úradný postup žalovaného ani žiadna príčinná súvislosť,
a preto sa výškou uplatnenej škody nebolo potrebné ďalej zaoberať.
III.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých účastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci
plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1
nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Podľa ods. 2 uvedeného
ustanovenia sa zodpovednosti podľa odseku 1 nemožno zbaviť.
Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 277/1994 Z. z. ministerstvo zdravotníctva alebo okresný
úrad povolí poskytovanie zdravotnej starostlivosti na základe žiadosti prevádzkovateľa
neštátneho zdravotníckeho zariadenia. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia žiadosť musí
obsahovať:
a) meno, priezvisko, miesto trvalého pobytu, rodné číslo a štátne občianstvo, ak je
prevádzkovateľom neštátneho zdravotníckeho zariadenia fyzická osoba; ak je
prevádzkovateľom neštátneho zdravotníckeho zariadenia právnická osoba, jej názov, sídlo,
právnu formu, meno, priezvisko, miesto trvalého pobytu a rodné číslo osoby alebo osôb,
ktoré sú štatutárnym orgánom, a meno, priezvisko, miesto trvalého pobytu a rodné číslo
odborného zástupcu, ak bol ustanovený,
b) druh a rozsah poskytovania zdravotnej starostlivosti,
c) miesto výkonu činnosti neštátneho zdravotníckeho zariadenia vrátane nájomného
vzťahu alebo dokladu o vlastníctve alebo nájme priestorov, v ktorých sa bude poskytovať
zdravotná starostlivosť,
d) deň začatia prevádzky neštátneho zdravotníckeho zariadenia.
Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia k žiadosti o povolenie je prevádzkovateľ
neštátneho zdravotníckeho zariadenia povinný predložiť tieto doklady:
a) stanovisko okresného úradu príslušného podľa sídla neštátneho zdravotníckeho
zariadenia k odbornému zameraniu, umiestneniu a spádovému územiu,
b) vyjadrenie príslušnej stavovskej organizácie o etickej a odbornej spôsobilosti
prevádzkovateľa alebo osoby zodpovednej za poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ak je
žiadateľom o povolenie právnická osoba, a o personálnom a vecnom vybavení zariadenia,
c) kladný záväzný posudok príslušného obvodného hygienika na zriadenie
a prevádzku neštátneho zdravotníckeho zariadenia,
d) vyjadrenie Štátneho ústavu pre kontrolu liečiv o priestorovom a technickom
vybavení, ak ide o prevádzkovanie lekárne, zariadenia na hromadnú výrobu liečiv,
zariadenia na zásobovanie liečivami, zdravotníckymi pomôckami a zdravotníckymi
potrebami, alebo o výdajňu zdravotníckych pomôcok a zdravotníckych potrieb,
e) súhlas ministerstva zdravotníctva – Inšpektorátu kúpeľov a žriediel, ak ide
o prevádzkovanie neštátneho zdravotníckeho zariadenia kúpeľnej starostlivosti,
f) výpis z registra trestov osoby, ktorá je štatutárnym zástupcom neštátneho
zdravotníckeho zariadenia, a osoby zodpovednej za poskytovanie zdravotnej starostlivosti,
ktorý nemôže byť starší ako šesť mesiacov,
g) doklad o založení, ak o vydanie povolenia žiada právnická osoba,
h) stanovisko obce k začatiu činnosti neštátneho zdravotníckeho zariadenia.
Podľa § 33 ods. 1 prvej vety zákona č. 277/1994 Z. z. povolenie na poskytovanie
zdravotnej starostlivosti sa vydáva rozhodnutím.
Podľa § 33 ods. 3 zákona č. 277/1994 Z. z. orgán príslušný na vydanie povolenia
môže rozhodnutie zrušiť, ak o to prevádzkovateľ požiada. Žiadosť o zrušenie povolenia je
prevádzkovateľ povinný podať najmenej dva mesiace pred dňom, od ktorého žiada
povolenie zrušiť.
Podľa § 33 ods. 6 zákona č. 277/1994 Z. z. pri vydávaní rozhodnutí o povolení
na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ich zmene a zrušení sa postupuje podľa
všeobecných predpisov o správnom konaní.
Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)
v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „Správny poriadok“) správny orgán je
povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné
podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
Podľa § 34 ods. 1 Správneho poriadku na dokazovanie možno použiť všetky
prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade
s právnymi predpismi.
Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že zásadne
nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 5/00,
Takýto prístup ústavného súdu vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov je
dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokúvaní a rozhodovaní vecí
patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a vlastnej interpretácie zákonov
a podzákonných úprav. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti vyplýva, že môže preskúmať rozhodnutia všeobecných súdov v prípade,
ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť
konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného súdu, ktorý by
rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené právo účastníka konania pred všeobecným
súdom (III. ÚS 260/07).
Ústavný súd zastáva názor, že úlohou právneho štátu je pripraviť legitímne
podmienky, ktoré by boli zárukou spravodlivého prerokovania veci pred kompetentným
orgánom verejnej moci. Vytvorenie takýchto podmienok tkvie v právnej úprave
jednotlivých konaní, v rámci ktorých dochádza k ochrane hmotnoprávnych vzťahov, a tým
aj k reálnemu výkonu a ochrane základných práv a slobôd. Je nepochybné, že len
objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím
nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov,
ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať
rozhodnutie (obdobne III. ÚS 229/06).
Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že krajský súd v rámci odvolacieho konania
o žalobe o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom sa stotožnil
s nedostatočným odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý prehliadol porušenie
kogentných ustanovení zákona č. 277/1994 Z. z. zo strany žalovaného a rozhodol len na
základe dôkazov a vyjadrení protistrany (žalovaného).
Vzhľadom na to, že krajský súd sa v rozsudku č. k. 5 Co 70/08-298 zo 17. júna 2009
odvolávajúc sa na § 219 ods. 2 OSP v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozsudku okresného súdu a obmedzil sa len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, bolo z hľadiska skúmania dodržania záruk spravodlivého procesu
pre ústavný súd určujúce odôvodnenie rozsudku okresného súdu.
Podstatou sťažovateľkinho problému bolo odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu,
ktoré sa opieralo o závery rozsudku okresného súdu. A práve tieto závery a ich nedostatočné
preskúmanie zo strany odvolacieho súdu boli jadrom námietok sťažovateľky.
S prihliadnutím na predmet konania (žaloba o náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom), ako aj argumenty sťažovateľky obsiahnuté v žalobe je rozsudok
okresného súdu z pohľadu jeho odôvodnenia nedostatočne odôvodnený. Okresný súd sa
vôbec nezaoberal eventualitou, že postupom žalovaného pri vydávaní rozhodnutia o zrušení
povolania pre F., spol. s r. o., B., a pri vydaní rozhodnutia o povolení pre F., a. s., V., mohlo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pre tento záver ústavného súdu svedčí aj zistenie,
že okresný súd v rozsudku konštatoval, že aj keď právny predpis nestanovuje definíciu
nesprávneho úradného postupu, k vzniku škody v dôsledku takéhoto postupu by mohlo
dôjsť len inou ako rozhodovacou činnosťou orgánu verejnej moci. To znamená, že okresný
súd hneď na začiatku vylúčil, aby k nesprávnemu úradnému postupu mohlo dôjsť aj
spôsobom, na ktorý poukazovala sťažovateľka. Tento názor okresného súdu, ktorým
dopredu predurčil hodnoty vydania rozhodnutia o povolení, znamená, že vo veci nemožno
očakávať objektívne a legitímne rozhodnutie. Všeobecný súd bol povinný námietku
sťažovateľky preskúmať a zistené skutkové závery vyhodnotiť podľa právneho poriadku
a zaujať k ním stanovisko, na ktoré má ústavnú právomoc, teda skutkové zistenie
dotýkajúce sa vydania rozhodnutia o povolení pre právnické osoby na podnikanie podrobiť
aj právnemu hodnoteniu.
V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné poukázať na svoju doterajšiu
judikatúru (napr. III. ÚS 328/09), v rámci ktorej vyslovil, že z ustanovení zákona
č. 58/1969 Zb. vyplýva, že štát zodpovedá aj za škodu, ktorú spôsobili jeho orgány pri
uplatňovaní svojej právomoci nesprávnym úradným postupom či nezákonným rozhodnutím.
Keďže pojem nesprávneho úradného postupu tento zákon neupravuje, je potrebné
vychádzať zo zmyslu takéhoto postupu, ako aj cieľa, ktorý sa ním sleduje. K nesprávnemu
úradnému postupu môže dôjsť jednak v rámci rozhodovacej činnosti orgánov štátu, ako aj
v rámci činnosti, ktorá nesmeruje k rozhodnutiu. Vo všeobecnosti je potrebné konštatovať,
že za nesprávny úradný postup treba považovať taký postup orgánov štátu, ktorý je
v rozpore s pravidlami a podmienkami, ktoré ustanovujú všeobecne záväzné právne
predpisy. Za takýto postup možno považovať aj postup podľa zákona č. 277/1994 Z. z.,
ktorý predstavuje lex specialis pre dané odvetvie podnikania, ktorý znamená zásadnú
právnu úpravu v oblasti nakladania s liekmi.
Vychádzajúc z uvedeného je namieste konštatovať, že okresný súd, s ktorého
názorom sa stotožnil aj krajský súd, sa predmetu konania venoval len veľmi okrajovo
a povrchne. O tom svedčí aj skutočnosť, že z hľadiska skutkových zistení predostrel
tvrdenia, ktoré síce vychádzali z listinných dôkazov založených v spise ale ktoré zároveň
podporovali argumenty žalovaného bez toho, aby boli konfrontované s dôkazmi
a tvrdeniami sťažovateľky (napr. že išlo o žiadosť o povolenie pre F., a. s., V., ale pritom
žiadosť o povolenie podal iný právny subjekt – F., spol. s r. o.; že okresný súd sa
nevysporiadal s tým, z akého dôvodu žalovaný akceptoval žiadosť F., spol. s r. o., ak
nespĺňala podmienku uvedenú v § 33 ods. 3 zákona č. 277/1994 Z. z., keďže z nej nebolo
zrejmé, že bola podaná v lehote dvoch mesiacov pred dátumom, ku ktorému žiadala
povolenie zrušiť).
Ústavný súd konštatuje, že okresný súd a krajský súd sa vôbec nevenovali
argumentom sťažovateľky, ktoré uvádzala jednak v žalobe, ale aj v odvolaní voči rozsudku
okresného súdu. Podľa ústavného súdu išlo o zásadné argumenty, ktoré by jej dali jasnú
odpoveď na to, z akého dôvodu nebola v predmetnom súdnom spore úspešná. Namiesto
toho okresný súd len konštatoval, že žalovaný postupoval v súlade so zákonom a že medzi
postupom žalovaného, ktorý nebol označený za nesprávny, neexistuje príčinná súvislosť,
a preto sa rozsahom škody ani nezaoberal. Taktiež ani krajský súd v rámci odvolacieho
konania sťažovateľke neozrejmil, prečo posudzovanie žiadosti F., spol. s r. o., B., bolo
v súlade so zákonom, hoci sťažovateľka poukazovala na konkrétne nedostatky, ktoré sa ani
ústavnému súdu nejavia ako bezpredmetné (existencia len jednej žiadosti pre prípad
povolenia, ako aj pre prípad zrušenia povolenia; sťažovateľkou namietané nedodržanie
lehoty uvedenej v § 33 ods. 3 zákona č. 277/1994 Z. z.; problematika transformácie
spoločnosti a podobne). Pokiaľ teda krajský súd uvedené argumenty sťažovateľky nemienil
zohľadniť, bolo jeho povinnosťou ozrejmiť, z akého dôvodu k takémuto záveru dospel, tak
aby sťažovateľka v tejto zásadnej veci dostala náležitú odpoveď.
Vzhľadom na to, že okresný súd, ale ani krajský súd sa nevenovali skúmaniu postupu
žalovaného, preto ani nemohli nájsť príčinnú súvislosť medzi jeho postupom a škodou,
ktorú sťažovateľka žiadala nahradiť. Krajský súd, ktorý sa stotožnil s názorom okresného
súdu, sa nezaoberal tým, či sa žalovaný postupom podľa § 31 a násl. zákona
č. 277/1994 Z. z. správne riadil predpismi o správnom konaní (§ 33 ods. 6 zákona
č. 277/1994 Z. z.), keď povinnosťou žalovaného bolo zistiť úplný a skutočný stav danej veci
(§ 32 ods. 1 Správneho poriadku) a či takýto jeho postup nemohol mať známky
nesprávneho úradného postupu. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že k nesprávnemu
úradnému postupu môže dôjsť aj v rámci rozhodovacej činnosti orgánu verejnej moci,
nielen v prípadoch škôd, ktoré podľa názoru okresného súdu boli vyvolané len inou ako
rozhodovacou činnosťou tohto orgánu.
Okresný súd, na ktorého závery sa odvolával aj krajský súd, prezentoval len
správnosť tvrdení žalovaného bez toho, aby výsledok konfrontácie medzi argumentmi
účastníkov konania predstavil ústavne konformným spôsobom. Z tohto pohľadu sa potom
rozsudok krajského súdu javí ako tendenčný, svojvoľne vyznievajúci v prospech
žalovaného.
Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia súdu boli zdôvodnené
a presvedčivé. Výrok súdu je koncentrovaným vyjadrením jeho záverov vykonaných
v priebehu celého konania. Takýto postup vyplýva z potreby transparentnosti vysluhovania
spravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného aktu (III. ÚS 311/07).
Tendenčnosť a vo výraznej miere sledovanie len jednej línie právnych názorov
spôsobujú, že rozsudok krajského súdu, ktorý sa odvolával na závery okresného súdu, je
nepresvedčivý a v konečnom dôsledku skĺzava do roviny svojej nepreskúmateľnosti.
Z uvedeného dôvodu rozhodnutie krajského súdu pre svoju tendenčnosť
a nedostatočnú odôvodnenosť vyvoláva účinky nezlučiteľné s obsahom základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu, ústavný súd k tomu uvádza, že čl. 20 ods. 1 ústavy
vykladá a aplikuje tak, aby bol v súlade s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) [PL. ÚS
17/00].
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), v rámci ktorej
bola posudzovaná otázka porušenia práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, vyplýva, že „majetky“ môžu byť buď majetky existujúce, alebo majetkové
hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých sťažovateľ môže tvrdiť, že má aspoň „legitímnu
nádej“ na ich zhmotnenie (rozsudok ESĽP vo veci PINE VALLEY DEVELOPMENTS
LTD. a iní v. Írsko z 29. novembra 1991 a rozsudok ESĽP vo veci PRESSOS COMPANIA
NAVIERA S. A. a iní v. Belgicko z 20. novembra 1995).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že u sťažovateľky takáto legitímna
nádej existovala, pričom krajský súd tým, že sa uspokojil s nepreskúmateľným
odôvodnením prvostupňového rozhodnutia, svojím rozsudkom č. k. 5 Co 70/08-298
zo 17. júna 2009 porušil nielen základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj jej
základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona
o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že
právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo
slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie označených práv rozsudkom
krajského súdu č. k. 5 Co 70/08-298 zo 17. júna 2009, tento rozsudok zrušil a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
Krajský súd bude v danom prípade v súlade s ustanovením § 56 ods. 6 zákona
o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu, ktorý je vyjadrený v tomto
rozhodnutí.
Sťažovateľka žiadala priznať aj náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorej
výšku vyčíslila jej právna zástupkyňa v podaní doručenom ústavnému súdu 15. februára
2010 sumou 373,14 €.
Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch
podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti
uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd vyčíslil trovy konania sťažovateľky v sume 373,14 €, pričom postupoval
podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov. Na základe toho priznal sťažovateľke náhradu trov konania za dva úkony právnej
služby vykonané v roku 2009 – prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti, t. j. 2-
krát po 115,90 € a 2-krát režijný paušál po 6,95 €; za jeden úkon právnej služby vykonaný
v roku 2010, t. j. 120,23 € a 1-krát režijný paušál v sume 7,21 €.
Na základe uvedeného a v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ústavný súd uložil krajskému súdu zaplatiť trovy konania sťažovateľky na účet jej právnej
zástupkyne v sume 373,14 € (bod 3 výroku nálezu).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť jeho
doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. januára 2012