Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 642/2015
PDF · 157.06 KB
No categories available
III. ÚS 642/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
16. decembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
, , zastúpenej advokátskou kanceláriou
, , v mene ktorej koná advokát
, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom
pod sp. zn. 20 Cb 5/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
20 Cb 5/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že v napadnutom konaní vydal okresný súd 28. októbra 2013
platobný rozkaz, ktorý vzhľadom na podaný odpor proti platobnému rozkazu
z 15. novembra 2013 nenadobudol právoplatnosť. Následne 8. apríla 2014 okresný súd
doručil odpor proti platobnému rozkazu právnemu zástupcovi sťažovateľky, ku ktorému sa
sťažovateľka vyjadrila až podaním z 29. júla 2014, pričom okresnému súdu zároveň
doručila žiadosť o určenie termínu pojednávania. V namietanej veci určil okresný súd
termín pojednávania až na 16. január 2015 o 13.00 h a aj tento termín bol zrušený z dôvodu
práceneschopnosti zákonného sudcu.
Sťažovateľka ďalej uvádza, že na okresnom súde podala 17. februára 2015 sťažnosť
na prieťahy v konaní, ktorú vybavil predseda okresného súdu listom z 23. februára 2015
„tým spôsobom, že konštatoval procesné úkony zákonného sudcu a následne prezumoval
práceneschopnosť zákonného sudcu v trvaní viac ako 6 týždňov s tým, že po uplynutí tejto
lehoty bude toto konanie pridelené inému zákonnému sudcovi“. Na základe podnetu
na prešetrenie vybavenia sťažnosti podpredseda Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský
súd“) v oznámení z 30. marca 2015 «konštatoval, že sťažnosť nebola vybavená predsedom
Okresného súdu Nitra riadnym spôsobom, a taktiež zaujal stanovisko, že: „Je pravdou,
že doterajší postup okresného súdu v danej veci nebol celkom bez prieťahov, avšak
je potrebné konštatovať, pokiaľ ide o Vašu žiadosť, že ani po pridelení veci inému
zákonnému sudcovi pri súčasnej enormnej zaťaženosti súdov, nie je možné zaručiť
bezprieťahový priebeh konania.“ Taktiež prisľúbil prijať opatrenie, ktorým by nariadil
predsedovi Okresného súdu Nitra, aby v tejto veci zabezpečil bezprieťahové konanie.
Do dnešného dňa však nebol nový termín pojednávania vytýčený a ani neboli vykonané
žiadne ďalšie procesné úkony súdu smerujúce k urýchleniu rozhodnutia vo veci.».
Podľa názoru sťažovateľky tak v označenom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní už pri vydávaní platobného rozkazu, ku ktorému došlo až po 9 mesiacoch
od podania návrhu, pričom v tejto súvislosti sťažovateľka poukázala „na svoju súčinnosť
s konajúcim súdom, ktorý ho vyzval na odstránenie nedostatku žalobného návrhu spolu
s výzvou na zaplatenie súdneho poplatku“. Taktiež tvrdí, že odpor proti platobnému rozkazu
jej nebol odoslaný bezodkladne a prieťahy v konaní považuje za zjavné „aj v dobe plynúcej
od doručenia odporu po nariadenie pojednávania, t. j. viac ako 7 mesiacov, pričom ako
protiargument nemožno považovať skutočnosť, že sa navrhovateľ vyjadril k doručenému
odporu cestou svojho právneho zástupcu až po takmer 4 mesiacoch, pretože vyjadrenie
k odporu je právom sťažovateľa v pozícii navrhovateľa, ktoré môže ale aj nemusí využiť,
a teda nemôže byť prekážkou pre súd jeho neskoršie doručenie“. Celkovú dĺžku zbytočných
prieťahov v konaní sťažovateľka odhaduje na približne 24 mesiacov, pričom popiera, že by
k ich vzniku prispelo jej správanie.
Výšku požadovaného finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodňuje
„poukazom na množstvo a intenzitu jednotlivých prieťahov v konaní, čím bola nastolená
právna neistota sťažovateľa, ako aj vzhľadom na hodnotu sporu, ktorej výška po dobu
nerozhodovania príslušného súdu, má výrazný ekonomický a hospodársky dopad
na podnikateľskú činnosť sťažovateľa“.
V súvislosti so skutočnosťami uvedenými v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby
ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:
„1.) Okresný súd v Nitre v konaní sp. zn. 20Cb/5/2013 porušil právo sťažovateľa
definované v článku 48 ods. 2 Ústavy SR,
2.) Okresný súd v Nitre v konaní sp. zn. 20Cb/5/2013 porušil právo sťažovateľa
definované v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
3.) Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu v Nitre, aby v konaní 20Cb/5/2013
bez ďalších prieťahov meritórne rozhodol.
4.) Ústavný súd priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,-
Eur (slovom: päťtisíc Eur) a náhradu trov konania pred Ústavným súdom SR...“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola...
v primeranej lehote prejednaná... súdom.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03, III. ÚS 263/03,
Ústavný súd na základe svojej konštantnej judikatúry berie do úvahy, že odmietnuť
sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba
konania pred súdom..., ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť
zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“
(II. ÚS 109/03), „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti
takú intenzitu porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby bola sťažnosť
prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03), resp. že „na základe skutočností uvedených
v sťažnosti nemožno postup súdu považovať za taký, ktorý by signalizoval pri predbežnom
prerokovaní možné porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“
Ak ústavný súd dospeje k záveru, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné posúdiť ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), nevysloví porušenie
základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03,
III. ÚS 52/05) alebo sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 17/01,
I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04, III. ÚS 252/05).
K týmto ustáleným právnym názorom ústavný súd v zhode so svojou doterajšou
judikatúrou poznamenáva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy [i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02,
III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04)].
Ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že v sťažovateľovej veci bolo
nariadené pojednávanie na 3. september 2015 (toto pojednávanie bolo odročené
pre neprítomnosť účastníkov konania a ich právnych zástupcov), 13. október 2015
a na 1. december 2015 (v týchto termínoch sa pojednávanie aj uskutočnilo), pričom
posledné pojednávanie bolo odročené na 22. január 2016.
Ústavný súd konštatuje, že celková dĺžka súdneho konania, ktorá v čase prerokovania
sťažnosti dosahovala takmer 3 roky by mohla signalizovať možnosť vzniku zbytočných
prieťahov, a tým aj porušenie práv zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
avšak zistené konkrétne okolnosti prípadu, ako aj argumenty formulované sťažovateľkou
neodôvodňujú záver o takej intenzite porušenia týchto práv, ktoré by odôvodňovali prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na správanie
sťažovateľky, najmä že pôvodný návrh na začatie konania vyžadoval pred vydaním
platobného rozkazu opravu náležitostí, na ktorú sťažovateľku musel okresný súd vyzvať,
pričom v danom období nebola splnená ani jej poplatková povinnosť, ktorá vznikla
pri podaní návrhu. Napriek v sťažnosti prezentovanému nesúhlasu ústavný súd vzal zreteľ
aj na omeškanie sťažovateľky pri vyjadrení sa k odporu proti platobnému rozkazu.
Na uvedenom závere nič nemení ani názor podpredsedu krajského súdu vyjadrený
v jeho odpovedi sťažovateľke z 30. marca 2015 v súvislosti s prešetrením jeho sťažnosti
podanej predsedovi okresného súdu podľa § 67 ods. 1 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o súdoch“), že vykonané úkony okresného súdu síce viedli k zisteniu skutkového
stavu a rozhodnutiu vo veci, avšak odstupy medzi nimi trvali dlhšiu dobu, čím jej sťažnosť
uznal „čiastočne za dôvodnú“. Je totiž žiaduce pripomenúť, že podpredseda krajského súdu
sťažovateľku informoval o nariadení dohľadu v danej veci predsedom okresného súdu
pre účely dosiahnutia ďalšieho bezprieťahového konania, táto však neposkytla okresnému
súdu dostatočný priestor na nápravu zistených nedostatkov, ale namiesto toho po krátkej
dobe podala ústavnému súdu sťažnosť namietajúc porušenie označených práv. Opísaný
priebeh konania realizovaný okresným súdom po podaní tejto sťažnosti však
aj bez ingerencie ústavného súdu po prešetrení vybavenia sťažnosti podľa § 67 ods. 1
písm. a) zákona o súdoch podpredsedom krajského súdu vykazuje nápravu zistených
nedostatkov svedčiacich o predchádzajúcej neefektívnej činnosti okresného súdu v danej
veci.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postup okresného súdu
v danej veci signalizuje len ojedinelý prieťah, ktorý však svojou intenzitou zatiaľ relevantne
nezasiahol do sťažovateľkinho základného práva na prerokovanie jej veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani práva na prerokovanie jej veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto ústavný súd sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde vyhodnotiac ju ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd však pripomína, že prípadne dlhšie obdobie nečinnosti všeobecného
súdu, resp. iné jeho ďalšie konanie (neefektívny, nesústredený postup súdu), ktoré by boli
v príčinnej súvislosti s porušovaním základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, by nemuseli byť prekážkou prípustnosti opätovného konania
a rozhodovania vo veci samej podľa § 24 zákona o ústavnom súde. Dlhšie obdobie
(táto otázka závisí od povahy veci) by totiž mohlo založiť inú kvalitu posudzovania
zbytočných prieťahov v súdnom konaní.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. decembra 2015