Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 821/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. novembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, advokátska kancelária,

L. Novomeského 25, Pezinok, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na

súdnu ochranu podľa , práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie

a prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice

I v konaní vedenom pod sp. zn. (po právoplatnosti nálezu ústavného súdu

č. k. -25 z 12. marca 2013) a jeho uznesením č. k. -265

z 2. júna 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením sp. zn. z 26. mája 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. septembra 2015 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, advokátska

kancelária, L. Novomeského 25, Pezinok, ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“), práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na

účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru postupom Okresného súdu Košice I

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

č. k. -265 z 2. júna 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“)

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn.

z 26. mája 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 21. septembra 2004 sa začalo

konanie o ochranu osobnosti, ktoré bolo pôvodne vedené Okresným súdom Pezinok a od

2. novembra 2004 je vedené okresným súdom pod sp. zn. . V uvedenom

konaní je sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu. Toto konanie nie je dosiaľ právoplatne

skončené, a to ani po rozhodnutí ústavného súdu nálezom č. k. -25

z 12. marca 2013 v prospech sťažovateľa.

Podľa názoru sťažovateľa napadnutým uznesením z 2. júna 2014 okresný súd bez

rozumného a presvedčivého odôvodnenia návrh na rozšírenie, resp. návrh na zmenu

žalobného návrhu svojvoľne zamietol s tým, že neprípustne a nespravodlivo nepripustil

proti tomuto uzneseniu odvolanie s poukazom na § 202 ods. 3 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku platného a účinného do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“), a to na podklade

nedostatočného zistenia skutkového stavu veci a jej nesprávneho právneho posúdenia bez

vykonania sťažovateľom navrhovaných dôkazov a vypočutia svedkov súdom. Toto

uznesenie je podľa slov sťažovateľa prekvapivé a pre nedostatok dôvodov a absencie

riadneho odôvodnenia nepreskúmateľné.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že vzhľadom na to, že okresný súd nepripustil

voči napadnutému uzneseniu okresného súdu podanie odvolania, odňal mu tým právo riadne

konať pred súdom (teda aj pred Krajským súdom v Košiciach), a preto sťažovateľ podal

proti napadnutému uzneseniu okresného súdu dovolanie. Sťažovateľovi bolo 7. septembra

2015 doručené prekvapivé a arbitrárne odôvodnené uznesenie najvyššieho súdu z 26. mája

2015, ktorým dovolací súd bez rozumného a riadne preskúmateľného odôvodnenia

dovolacie konanie zastavil. Sťažovateľ v sťažnosti taktiež namietal, že mu dosiaľ nebolo

doručené vyjadrenie žalovaného k dovolaniu, čím mu bola odňatá možnosť riadne konať

pred súdom, pretože sťažovateľ sa k tomuto vyjadreniu nemohol vyjadriť aj napriek tomu,

že obsahovalo právnu argumentáciu žalovaného.

Pokiaľ ide o prieťahy v napadnutom konaní vedenom okresným súdom, sťažovateľ

uviedol, že tieto boli konštatované ústavným súdom už nálezom č. k. -25

z 12. marca 2013, a je nesporné, že aj po predošlom náleze ústavného súdu okresný súd

nekonal vo veci s urýchlením, o vec sa riadne nestaral, čím opätovne porušil zásadu

rýchlosti súdneho konania, a to aj napriek tomu, že ústavný súd mu prikázal konať bez

zbytočných prieťahov.

3. V petite svojej sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom:

„1. Základné právo na súdnu ochranu a na prístup k súdu

podľa , na právo vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym súdom

podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky a vydaním uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k.

-309 zo dňa 26. mája 2015 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -309 zo dňa

26. mája 2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Základné právo na súdnu ochranu a prístup k súdu podľa

, právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Košice I vydaním uznesenia č.k. -265 zo dňa 2.6.2014 porušené boli.

4. Uznesenie Okresného súdu Košice I č.k. -265 zo dňa 2.6.2014

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

5. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručené podľa a právo na

prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní č.k. aj

po vydaní Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -25 zo dňa

12. marca 2013 porušené boli.

6 . Okresnému súdu Košice I sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod č.k.

konal.

7. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 11.000,- Eur,

ktoré je Okresný súd Košice I povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

8. priznáva náhradu trov konania v sume 294,08 Eur, ktorú je

Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokátky... do dvoch mesiacov

od právoplatnosti nálezu.

9. priznáva náhradu trov konania v sume 294,08 Eur, ktorú je

Okresný súd Košice I povinný zaplatiť na účet advokátky... do dvoch mesiacov od

právoplatnosti nálezu.“

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

7. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

8. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

).

9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (, ).

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

12. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez

ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

13. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

14. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením okresného súdu č. k. -265 z 2. júna 2014

14.1 Podľa sťažnosť možno podať v lehote

dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa

sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

14.2 Nedodržanie lehoty podľa je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V tejto súvislosti je zároveň potrebné pripomenúť, že ustanovenie

o lehote na podanie sťažnosti je ustanovením kogentným, to znamená, že ústavný súd

nemôže zmeškanie tejto lehoty odpustiť alebo ju predĺžiť (pozri napr. m. m. ,

, , ).

14.3 Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti

sťažnosti musel zaoberať v prvom rade otázkou včasnosti jej podania ako jednou

z procesných podmienok prípustnosti sťažnosti. V tejto súvislosti ústavný súd zistil, že táto

je vo vzťahu k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

uznesením okresného súdu č. k. -265 z 2. júna 2014 podaná oneskorene.

14.4 Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na

ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

14.5 Sťažovateľom podané dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti

uzneseniu okresného súdu č. k. -265 z 2. júna 2014 nemá na plynutie lehoty

uvedenej v žiadny vplyv, a to z toho dôvodu, že

podanie tohto dovolania nemožno považovať za využitie účinného právneho prostriedku

nápravy, ktorý bol sťažovateľ povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo

slobôd ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Ustanovenie , podľa

ktorého dovolaním možno napadnúť len právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa, totiž vylučovalo možnosť podať dovolanie proti rozhodnutiu okresného

súdu, pretože okresný súd nie je odvolacím súdom. Keďže podľa

odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. -265 z 2. júna 2014, ktorým

súd zmenu návrhu nepripustil, nebolo prípustné, počnúc dňom právoplatnosti napadnutého

uznesenia okresného súdu (29. decembra 2014) mal sťažovateľ možnosť v lehote dvoch

mesiacov ( ) obrátiť sa vo veci porušenia svojich

základných práv alebo slobôd so sťažnosťou priamo na ústavný súd. So zreteľom na deň

doručenia predmetnej sťažnosti ústavnému súdu (28. septembra 2015) je bez akýchkoľvek

pochybností zrejmé, že sťažnosť bola podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená

v . Ústavný súd sa preto nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok uvedených v tejto časti sťažnosti.

14.6 Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol

podľa ako podanú oneskorene.

15. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva na

účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu z 26. mája 2015

15.1 Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podstata jeho argumentácie

spočíva v námietke nedostatočného, arbitrárneho a nepreskúmateľného odôvodnenia

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

15.1.1 Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie

sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej

právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.

Úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom

doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných

súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite

zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať.

15.1.2 Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu konštatuje, že rozhodnutie je založené na právnych záveroch, ktoré v žiadnom prípade

nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd postupoval

správne, keď po zistení, že dovolanie podal účastník konania, bez nariadenia dovolacieho

pojednávania skúmal, či dovolaním napadnuté uznesenie je spôsobilým predmetom tohto

opravného prostriedku, a vychádzajúc zo zákonného ustanovenia , podľa

ktorého dovolaním možno napadnúť iba právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, správne

usúdil, že v uvedenom prípade nejde o rozhodnutie odvolacieho súdu vydané v inštančnom

postupe, proti ktorému by bolo prípustné dovolanie, a že mu tak na prejednanie

predmetného dovolania chýba funkčná príslušnosť, čo predstavuje neodstrániteľný

nedostatok podmienky konania a čo je dôvodom na zastavenie dovolacieho konania.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je teda presvedčivé, zrozumiteľné

a ústavne konformné, preto ústavný súd dospel k záveru, že túto námietku sťažovateľa je

potrebné považovať za neopodstatnenú.

15.1.3 Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti a s poukazom na to, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania (), sťažnosť sťažovateľa

v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ktoré považoval za arbitrárne, odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

15.2 Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež namietal, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13

dohovoru.

15.2.1 Rovnako ako v prípade namietaného porušenia a

ods. 1 dohovoru ústavný súd nezistil ani porušenie práva na účinný právny prostriedok

nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

15.2.2 Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho z čl. 13

dohovoru musí totiž nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení

iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti

Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady,

v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou

porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu,

rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131 a nálezy ústavného súdu sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. ).

15.2.3 Citovaná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré

dohovor garantuje, a keďže ústavný súd zistil, že k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1

dohovoru nedošlo, nemohol dospieť ani k záveru, že by najvyšší súd porušil právo

sťažovateľa zaručené čl. 13 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu, ktorý ústavne konformným spôsobom v súlade so zákonom dovolacie

konanie zastavil, nemôže predstavovať porušenie zákazu odmietnutia spravodlivosti.

Ústavný súd uvádza, že čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné

právo na účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sa

dovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore. Tento účinný prostriedok

nápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľa (podobne

, ).

15.2.4 Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej

namietal porušenie svojho práva podľa čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho

súdu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

15.3 Sťažovateľ vo svojej sťažnosti napokon namietal, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa , keďže mu dosiaľ nebolo doručené vyjadrenie

žalovaného k dovolaniu, čím mu bola odňatá možnosť riadne konať pred súdom.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa ústavný súd uvádza, že k odňatiu možnosti

konať pred súdom, resp. k porušeniu procesných práv sťažovateľa tým, že mu dosiaľ nebolo

doručené vyjadrenie žalovaného k dovolaniu, nemohlo dôjsť, a to vzhľadom na to, že

v uvedenom prípade najvyšší súd nepristúpil k meritórnemu preskúmaniu dovolania

podaného sťažovateľom a napadnutým uznesením dovolacie konanie zastavil, pretože mu

na prejednanie predmetného dovolania chýbala funkčná príslušnosť.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

16. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn.

16.1 Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného

súdu v označenom konaní, ústavný súd uvádza, že pri výklade základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa citovaného článku si ústavný súd

zároveň osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (napr. , ).

16.2 Ústavný súd taktiež poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednou

zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je požiadavka

smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do

základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého sťažnosť

zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní

základných práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

16.3 Ak ústavný súd dospeje k záveru, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval

takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné posúdiť ako „zbytočné prieťahy“

v zmysle i práva podľa dohovoru, nevysloví porušenie

základného práva zaručeného v tomto článku (napr. , ,

) alebo sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. ,

, , , , ).

16.4 Ústavný súd v zhode so svojou doterajšou judikatúrou poznamenáva, že nie

každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa i práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (, , , ,

, , ).

16.5 Z pripojeného spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd

posudzujúc napadnuté konanie v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k.

-25 z 12. marca 2013, t. j. po 6. máji 2013, zistil, že v predmetnom období

okresný súd vykonával procesné úkony v zásade priebežne, pravidelne nariaďoval vo veci

pojednávania (pojednávania boli vo veci nariadené na 9. september 2013, 21. február 2014,

7. august 2014, 31. október 2014, 5. február 2015, 11. december 2015, 11. február 2016,

23. jún 2016, 29. september 2016 a 7. november 2016) a jeho konanie nevykazuje obdobia

nečinnosti. V čase od 20. januára 2015, keď bolo okresnému súdu doručené dovolanie

sťažovateľa ako žalobcu v napadnutom konaní proti uzneseniu okresného súdu č. k.

-265 z 2. júna 2014, do 13. apríla 2015, keď bol spis zaslaný dovolaciemu

súdu, okresný súd sústredene vykonával úkony spojené s predložením spisu najvyššiemu

súdu na rozhodnutie o dovolaní. V čase od 13. apríla 2015 do 4. júna 2015 bol spis

okresného súdu na najvyššom súde pre účely rozhodnutia o podanom dovolaní, a teda

okresný súd počas tohto obdobia vo veci konať nemohol. Ústavný súd pripúšťa, že

k predĺženiu napadnutého konania došlo najmä v súvislosti s realizáciou nariadených

pojednávaní vo veci, ktoré však boli s výnimkou pojednávaní nariadených na 9. september

2013 a 21. február 2014 (k odročeniu ktorých došlo z dôvodov na strane súdu –

práceneschopnosť zákonnej sudkyne a jej odchod do starobného dôchodku) odročené najmä

z dôvodu existencie prekážok na strane účastníkov konania (práceneschopnosť, účasť na

iných pojednávaniach v rovnakom termíne). K predĺženiu napadnutého konania v súvislosti

s odročením pojednávaní nariadených na 7. august 2014 a 31. október 2014 (keď súd zistil,

že sťažovateľ sa nachádza vo väzbe, a v súvislosti s tým zisťoval adresu ústavu na výkon

väzby) došlo aj neposkytnutím potrebnej súčinnosti súdu sťažovateľom v tom zmysle, že

sťažovateľ súdu neoznámil adresu ústavu na výkon väzby, v ktorom sa v čase nariadenia

predmetných pojednávaní nachádzal. Sťažovateľ taktiež neoznámil súdu, že sa v čase

pojednávania nariadeného na 29. september 2016 bude zdržiavať 2 mesiace v zahraničí. Súd

sa o tejto skutočnosti dozvedel iba z vrátenej zásielky, ktorej obsahom bolo oznámenie

termínu pojednávania. Okresnému súdu tak možno vytknúť len prieťahy spojené

s odročením pojednávaní nariadených na 9. september 2013 a 21. február 2014, ktoré boli

odročené z dôvodu existencie prekážok na strane súdu, t. j. z dôvodu práceneschopnosti

zákonnej sudkyne (v prípade pojednávania nariadeného na 9. september 2013) a z dôvodu

jej odchodu do starobného dôchodku (v prípade pojednávania nariadeného na 21. február

2014). Podľa názoru ústavného súdu však uvedené prieťahy nemožno považovať za také

významné, ktoré by bolo možné posúdiť ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2

i práva podľa dohovoru.

16.6 Vzhľadom na to, že argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase

podania sťažnosti takú intenzitu porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby bola sťažnosť v tejto časti prijatá na ďalšie

konanie, ústavný súd na základe uvedeného podľa

sťažnosť v tejto časti odmietol vyhodnotiac ju ako zjavne neopodstatnenú.

16.7 Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci

rozhodnutej v zmysle , a preto nebráni tomu, aby

sťažovateľ za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo

k zbytočným prieťahom alebo by činnosť okresného súdu bola neefektívna, predložil

ústavnému súdu novú sťažnosť.

17. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2016