Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 821/2016
PDF · 255.17 KB
No categories available
III. ÚS 821/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. novembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, advokátska kancelária,
L. Novomeského 25, Pezinok, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie
a prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice
I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 182/2004 (po právoplatnosti nálezu ústavného súdu
č. k. III. ÚS 586/2012-25 z 12. marca 2013) a jeho uznesením č. k. 22 C 182/2004-265
z 2. júna 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Cdo 283/2015 a jeho uznesením sp. zn. 3 Cdo 283/2015 z 26. mája 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
28. septembra 2015 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, advokátska
kancelária, L. Novomeského 25, Pezinok, ktorou namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na
účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru postupom Okresného súdu Košice I
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 182/2004 a jeho uznesením
č. k. 22 C 182/2004-265 z 2. júna 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“)
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 283/2015 a jeho uznesením sp. zn. 3 Cdo 283/2015
z 26. mája 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 21. septembra 2004 sa začalo
konanie o ochranu osobnosti, ktoré bolo pôvodne vedené Okresným súdom Pezinok a od
2. novembra 2004 je vedené okresným súdom pod sp. zn. 22 C 182/2004. V uvedenom
konaní je sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu. Toto konanie nie je dosiaľ právoplatne
skončené, a to ani po rozhodnutí ústavného súdu nálezom č. k. III. ÚS 586/2012-25
z 12. marca 2013 v prospech sťažovateľa.
Podľa názoru sťažovateľa napadnutým uznesením z 2. júna 2014 okresný súd bez
rozumného a presvedčivého odôvodnenia návrh na rozšírenie, resp. návrh na zmenu
žalobného návrhu svojvoľne zamietol s tým, že neprípustne a nespravodlivo nepripustil
proti tomuto uzneseniu odvolanie s poukazom na § 202 ods. 3 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku platného a účinného do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“), a to na podklade
nedostatočného zistenia skutkového stavu veci a jej nesprávneho právneho posúdenia bez
vykonania sťažovateľom navrhovaných dôkazov a vypočutia svedkov súdom. Toto
uznesenie je podľa slov sťažovateľa prekvapivé a pre nedostatok dôvodov a absencie
riadneho odôvodnenia nepreskúmateľné.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že vzhľadom na to, že okresný súd nepripustil
voči napadnutému uzneseniu okresného súdu podanie odvolania, odňal mu tým právo riadne
konať pred súdom (teda aj pred Krajským súdom v Košiciach), a preto sťažovateľ podal
proti napadnutému uzneseniu okresného súdu dovolanie. Sťažovateľovi bolo 7. septembra
2015 doručené prekvapivé a arbitrárne odôvodnené uznesenie najvyššieho súdu z 26. mája
2015, ktorým dovolací súd bez rozumného a riadne preskúmateľného odôvodnenia
dovolacie konanie zastavil. Sťažovateľ v sťažnosti taktiež namietal, že mu dosiaľ nebolo
doručené vyjadrenie žalovaného k dovolaniu, čím mu bola odňatá možnosť riadne konať
pred súdom, pretože sťažovateľ sa k tomuto vyjadreniu nemohol vyjadriť aj napriek tomu,
že obsahovalo právnu argumentáciu žalovaného.
Pokiaľ ide o prieťahy v napadnutom konaní vedenom okresným súdom, sťažovateľ
uviedol, že tieto boli konštatované ústavným súdom už nálezom č. k. III. ÚS 586/2012-25
z 12. marca 2013, a je nesporné, že aj po predošlom náleze ústavného súdu okresný súd
nekonal vo veci s urýchlením, o vec sa riadne nestaral, čím opätovne porušil zásadu
rýchlosti súdneho konania, a to aj napriek tomu, že ústavný súd mu prikázal konať bez
zbytočných prieťahov.
3. V petite svojej sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto
nálezom:
„1. Základné právo na súdnu ochranu a na prístup k súdu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na právo vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym súdom
podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a vydaním uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k.
3Cdo/283/2015-309 zo dňa 26. mája 2015 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Cdo 283/2015-309 zo dňa
26. mája 2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Základné právo na súdnu ochranu a prístup k súdu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Košice I vydaním uznesenia č.k. 22C/182/2004-265 zo dňa 2.6.2014 porušené boli.
4. Uznesenie Okresného súdu Košice I č.k. 22C/182/2004-265 zo dňa 2.6.2014
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
5. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní č.k. 22C/182/2004 aj
po vydaní Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 586/2012-25 zo dňa
12. marca 2013 porušené boli.
6 . Okresnému súdu Košice I sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod č.k.
22C/182/2004 konal.
7. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 11.000,- Eur,
ktoré je Okresný súd Košice I povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
8. priznáva náhradu trov konania v sume 294,08 Eur, ktorú je
Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokátky... do dvoch mesiacov
od právoplatnosti nálezu.
9. priznáva náhradu trov konania v sume 294,08 Eur, ktorú je
Okresný súd Košice I povinný zaplatiť na účet advokátky... do dvoch mesiacov od
právoplatnosti nálezu.“
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
8. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 136/05,
9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
12. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez
ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.
13. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
14. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením okresného súdu č. k. 22 C 182/2004-265 z 2. júna 2014
14.1 Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote
dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa
sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
14.2 Nedodržanie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V tejto súvislosti je zároveň potrebné pripomenúť, že ustanovenie
o lehote na podanie sťažnosti je ustanovením kogentným, to znamená, že ústavný súd
nemôže zmeškanie tejto lehoty odpustiť alebo ju predĺžiť (pozri napr. m. m. I. ÚS 64/03,
I. ÚS 188/03, IV. ÚS 14/03, II. ÚS 330/06).
14.3 Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti
sťažnosti musel zaoberať v prvom rade otázkou včasnosti jej podania ako jednou
z procesných podmienok prípustnosti sťažnosti. V tejto súvislosti ústavný súd zistil, že táto
je vo vzťahu k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením okresného súdu č. k. 22 C 182/2004-265 z 2. júna 2014 podaná oneskorene.
14.4 Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na
ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
14.5 Sťažovateľom podané dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti
uzneseniu okresného súdu č. k. 22 C 182/2004-265 z 2. júna 2014 nemá na plynutie lehoty
uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde žiadny vplyv, a to z toho dôvodu, že
podanie tohto dovolania nemožno považovať za využitie účinného právneho prostriedku
nápravy, ktorý bol sťažovateľ povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo
slobôd ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Ustanovenie § 236 ods. 1 OSP, podľa
ktorého dovolaním možno napadnúť len právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa, totiž vylučovalo možnosť podať dovolanie proti rozhodnutiu okresného
súdu, pretože okresný súd nie je odvolacím súdom. Keďže podľa § 202 ods. 3 písm. f) OSP
odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 22 C 182/2004-265 z 2. júna 2014, ktorým
súd zmenu návrhu nepripustil, nebolo prípustné, počnúc dňom právoplatnosti napadnutého
uznesenia okresného súdu (29. decembra 2014) mal sťažovateľ možnosť v lehote dvoch
mesiacov (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde) obrátiť sa vo veci porušenia svojich
základných práv alebo slobôd so sťažnosťou priamo na ústavný súd. So zreteľom na deň
doručenia predmetnej sťažnosti ústavnému súdu (28. septembra 2015) je bez akýchkoľvek
pochybností zrejmé, že sťažnosť bola podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená
v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd sa preto nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok uvedených v tejto časti sťažnosti.
14.6 Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
15. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na
účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu z 26. mája 2015
15.1 Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namietal
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podstata jeho argumentácie
spočíva v námietke nedostatočného, arbitrárneho a nepreskúmateľného odôvodnenia
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
15.1.1 Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie
sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej
právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.
Úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom
doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných
súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite
zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať.
15.1.2 Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu konštatuje, že rozhodnutie je založené na právnych záveroch, ktoré v žiadnom prípade
nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd postupoval
správne, keď po zistení, že dovolanie podal účastník konania, bez nariadenia dovolacieho
pojednávania skúmal, či dovolaním napadnuté uznesenie je spôsobilým predmetom tohto
opravného prostriedku, a vychádzajúc zo zákonného ustanovenia § 236 ods. 1 OSP, podľa
ktorého dovolaním možno napadnúť iba právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, správne
usúdil, že v uvedenom prípade nejde o rozhodnutie odvolacieho súdu vydané v inštančnom
postupe, proti ktorému by bolo prípustné dovolanie, a že mu tak na prejednanie
predmetného dovolania chýba funkčná príslušnosť, čo predstavuje neodstrániteľný
nedostatok podmienky konania a čo je dôvodom na zastavenie dovolacieho konania.
Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je teda presvedčivé, zrozumiteľné
a ústavne konformné, preto ústavný súd dospel k záveru, že túto námietku sťažovateľa je
potrebné považovať za neopodstatnenú.
15.1.3 Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti a s poukazom na to, že
obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania (II. ÚS 218/02), sťažnosť sťažovateľa
v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, ktoré považoval za arbitrárne, odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
15.2 Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež namietal, že napadnutým uznesením
najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13
dohovoru.
15.2.1 Rovnako ako v prípade namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru ústavný súd nezistil ani porušenie práva na účinný právny prostriedok
nápravy podľa čl. 13 dohovoru.
15.2.2 Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho z čl. 13
dohovoru musí totiž nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení
iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti
Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady,
v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou
porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu,
rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131 a nálezy ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 24/2010,
sp. zn. IV. ÚS 325/2011 a sp. zn. I. ÚS 538/2013).
15.2.3 Citovaná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré
dohovor garantuje, a keďže ústavný súd zistil, že k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru nedošlo, nemohol dospieť ani k záveru, že by najvyšší súd porušil právo
sťažovateľa zaručené čl. 13 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu, ktorý ústavne konformným spôsobom v súlade so zákonom dovolacie
konanie zastavil, nemôže predstavovať porušenie zákazu odmietnutia spravodlivosti.
Ústavný súd uvádza, že čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné
právo na účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sa
dovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore. Tento účinný prostriedok
nápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľa (podobne
III. ÚS 86/05, I. ÚS 538/2013).
15.2.4 Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej
namietal porušenie svojho práva podľa čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho
súdu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
15.3 Sťažovateľ vo svojej sťažnosti napokon namietal, že napadnutým uznesením
najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže mu dosiaľ nebolo doručené vyjadrenie
žalovaného k dovolaniu, čím mu bola odňatá možnosť riadne konať pred súdom.
V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa ústavný súd uvádza, že k odňatiu možnosti
konať pred súdom, resp. k porušeniu procesných práv sťažovateľa tým, že mu dosiaľ nebolo
doručené vyjadrenie žalovaného k dovolaniu, nemohlo dôjsť, a to vzhľadom na to, že
v uvedenom prípade najvyšší súd nepristúpil k meritórnemu preskúmaniu dovolania
podaného sťažovateľom a napadnutým uznesením dovolacie konanie zastavil, pretože mu
na prejednanie predmetného dovolania chýbala funkčná príslušnosť.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
16. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 22 C 182/2004
16.1 Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného
súdu v označenom konaní, ústavný súd uvádza, že pri výklade základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa citovaného článku ústavy si ústavný súd
zároveň osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
16.2 Ústavný súd taktiež poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednou
zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je požiadavka
smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do
základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní
základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
16.3 Ak ústavný súd dospeje k záveru, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné posúdiť ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nevysloví porušenie
základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03,
III. ÚS 52/05) alebo sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 17/01,
I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04, III. ÚS 252/05).
16.4 Ústavný súd v zhode so svojou doterajšou judikatúrou poznamenáva, že nie
každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy i práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03,
I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).
16.5 Z pripojeného spisu okresného súdu sp. zn. 22 C 182/2004 ústavný súd
posudzujúc napadnuté konanie v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k.
III. ÚS 586/2012-25 z 12. marca 2013, t. j. po 6. máji 2013, zistil, že v predmetnom období
okresný súd vykonával procesné úkony v zásade priebežne, pravidelne nariaďoval vo veci
pojednávania (pojednávania boli vo veci nariadené na 9. september 2013, 21. február 2014,
7. august 2014, 31. október 2014, 5. február 2015, 11. december 2015, 11. február 2016,
23. jún 2016, 29. september 2016 a 7. november 2016) a jeho konanie nevykazuje obdobia
nečinnosti. V čase od 20. januára 2015, keď bolo okresnému súdu doručené dovolanie
sťažovateľa ako žalobcu v napadnutom konaní proti uzneseniu okresného súdu č. k.
22 C 182/2004-265 z 2. júna 2014, do 13. apríla 2015, keď bol spis zaslaný dovolaciemu
súdu, okresný súd sústredene vykonával úkony spojené s predložením spisu najvyššiemu
súdu na rozhodnutie o dovolaní. V čase od 13. apríla 2015 do 4. júna 2015 bol spis
okresného súdu na najvyššom súde pre účely rozhodnutia o podanom dovolaní, a teda
okresný súd počas tohto obdobia vo veci konať nemohol. Ústavný súd pripúšťa, že
k predĺženiu napadnutého konania došlo najmä v súvislosti s realizáciou nariadených
pojednávaní vo veci, ktoré však boli s výnimkou pojednávaní nariadených na 9. september
2013 a 21. február 2014 (k odročeniu ktorých došlo z dôvodov na strane súdu –
práceneschopnosť zákonnej sudkyne a jej odchod do starobného dôchodku) odročené najmä
z dôvodu existencie prekážok na strane účastníkov konania (práceneschopnosť, účasť na
iných pojednávaniach v rovnakom termíne). K predĺženiu napadnutého konania v súvislosti
s odročením pojednávaní nariadených na 7. august 2014 a 31. október 2014 (keď súd zistil,
že sťažovateľ sa nachádza vo väzbe, a v súvislosti s tým zisťoval adresu ústavu na výkon
väzby) došlo aj neposkytnutím potrebnej súčinnosti súdu sťažovateľom v tom zmysle, že
sťažovateľ súdu neoznámil adresu ústavu na výkon väzby, v ktorom sa v čase nariadenia
predmetných pojednávaní nachádzal. Sťažovateľ taktiež neoznámil súdu, že sa v čase
pojednávania nariadeného na 29. september 2016 bude zdržiavať 2 mesiace v zahraničí. Súd
sa o tejto skutočnosti dozvedel iba z vrátenej zásielky, ktorej obsahom bolo oznámenie
termínu pojednávania. Okresnému súdu tak možno vytknúť len prieťahy spojené
s odročením pojednávaní nariadených na 9. september 2013 a 21. február 2014, ktoré boli
odročené z dôvodu existencie prekážok na strane súdu, t. j. z dôvodu práceneschopnosti
zákonnej sudkyne (v prípade pojednávania nariadeného na 9. september 2013) a z dôvodu
jej odchodu do starobného dôchodku (v prípade pojednávania nariadeného na 21. február
2014). Podľa názoru ústavného súdu však uvedené prieťahy nemožno považovať za také
významné, ktoré by bolo možné posúdiť ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2
ústavy i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
16.6 Vzhľadom na to, že argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase
podania sťažnosti takú intenzitu porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby bola sťažnosť v tejto časti prijatá na ďalšie
konanie, ústavný súd na základe uvedeného podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť v tejto časti odmietol vyhodnotiac ju ako zjavne neopodstatnenú.
16.7 Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby
sťažovateľ za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo
k zbytočným prieťahom alebo by činnosť okresného súdu bola neefektívna, predložil
ústavnému súdu novú sťažnosť.
17. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. novembra 2016