Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 586/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. marca 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť Ing. Mgr. J. S., L., zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., Advokátska

kancelária, P., vo veci namietaného porušenia svojho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. Mgr. J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. p r i k a z u j e

konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. Mgr. J. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto eur),

ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť Ing. Mgr. J. S. trovy právneho

zastúpenia v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov)

na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. K., Advokátska kancelária, P., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -9 z 27. novembra 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť

Ing. Mgr. J. S., L. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ je účastníkom namietaného

konania, a to na strane žalobcu vedeného pred okresným súdom na základe žaloby

o ochranu osobnosti podanej 2. novembra 2004.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa doterajšia doba konania okresného súdu

predstavujúca viac ako osem rokov je aj s prihliadnutím na samotnú povahu konania

neprimerane dlhá a okresný súd spôsobuje v predmetnom konaní zbytočné prieťahy, v čom

vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva zaručeného a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ vo svojej argumentácii dôvodí, že postup okresného súdu v namietanom

konaní je poznačený «„ad hoc úkonmi súdu“, vydávaním nezákonných rozhodnutí

zrušených pre nezákonnosť Krajským súdom Košice spôsobujúcich ďalšie prieťahy», a to

i napriek tomu, že porušenie svojich práv namietal opakovane prostredníctvom sťažností

na prieťahy v konaní, z ktorých prvá v poradí bola podpredsedníčkou okresného súdu

posúdená ako dôvodná.

Sťažovateľ je toho názoru, že mu realizovaný právny prostriedok ochrany

nepriniesol požadovaný efekt, a na základe všetkých uvedených argumentov preto navrhuje,

aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. , prikázal okresnému súdu konať v označenej veci bez zbytočných

prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 8 000 €, ako aj trovy

právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd

prostredníctvom svojho predsedu, ktorého vyjadrenie doručené ústavnému súdu

14. januára 2013 obsahovalo podrobný chronologický prehľad procesných úkonov konania

a v ktorom predseda okresného súdu zároveň uviedol: „Vzhľadom na vyššie uvedený

procesný postup súdu a celkovú dĺžku konania som dospel k záveru, že priebeh konania bol

do určitej miery ovplyvnený procesnými návrhmi žalobcu, o ktorých musel rozhodovať

prvostupňový aj odvolací súd, ospravedlnenými neúčasťami žalobcu i žalovaného

na vytýčených pojednávaniach, nepreberaním zásielok adresovaných žalobcovi ale aj

postup súdu nebol dostatočne rýchly a efektívny. Súd o predmete konania doposiaľ

nerozhodol a okrem výsluchu žalobcu nevykonal žiaden dôkaz smerujúci k rozhodnutiu

vo veci samej. Vo veci došlo k prieťahom v konaní.“

V liste predseda okresného súdu zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho

pojednávania v danej veci.

V podaní doručenom ústavnému súdu 31. januára 2013 vyjadril súhlas s upustením

od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu sťažnosti, stanoviska okresného

súdu, súvisiaceho súdneho spisu, ako aj relevantnej právnej úpravy dospel k týmto

pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:

Sťažovateľ podal 21. septembra 2004 žalobu o ochranu osobnosti Okresnému súdu

Pezinok, ktorý vec sťažovateľa postúpil okresnému súdu ako súdu miestne príslušnému, a to

2. novembra 2004. Okresný súd uznesením z 9. novembra 2004 vyzval účastníkov konania

vyjadriť sa k podanej žalobe a predložiť navrhované dôkazy, pričom sťažovateľ reagoval

na výzvu 12. januára 2005 a žalovaný 10. februára 2005. Okresný súd predmetné vyjadrenie

žalovaného doručil sťažovateľovi 15. júna 2005, ktorý naň reagoval 10. augusta 2005

svojím podaním („úprava žaloby“). Toto podanie sťažovateľa doručil okresný súd

žalovanému 13. septembra 2006.

Okresný súd vyzval 22. decembra 2006 sťažovateľa na úhradu súdneho poplatku

(za rozšírenie žaloby), zásielka sa však vrátila okresnému súdu s označením „adresát

zásielku neprevzal v odbernej lehote“, preto jej doručenie okresný súd zopakoval

prostredníctvom orgánu polície, ktorý mu oznámil, že bolo zistené, že sa sťažovateľ síce

na adrese doručenia zdržiava, no zásielku sa mu doručiť nepodarilo, pretože nebol

pri doručovaní zastihnutý.

Okresný súd vykonal 11. februára 2008 pojednávanie, ktoré odročil na neurčito

z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil preukázanou

práceneschopnosťou. Okresný súd preto 2. apríla 2008 vyzval sťažovateľa na predloženie

vyjadrenia o predpokladanej práceschopnosti, teda o možnej fyzickej účasti

na pojednávaní. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 21. apríla 2008 návrh na vykonanie

dôkazov a k otázke svojej práceschopnosti sa nevyjadril. Okresný súd vykonal 8. júna 2009

pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa, ktorý svoju

neprítomnosť ospravedlnil kolíziou pojednávaní.

Okresný súd uznesením zo 6. júla 2009 konanie vo veci sťažovateľa v časti sumy

33 193,92 € zastavil z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku zo strany sťažovateľa.

O opravnom prostriedku uplatnenom sťažovateľom rozhodol nadriadený súd uznesením

zo 7. decembra 2010 tak, že napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec okresnému súdu

na nové konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia nadriadený súd uviedol, že

prvostupňový súd v rámci konania nedodržal zákonom predpísaný postup náhradného

doručovania písomnosti podľa ustanovenia Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), a teda bez toho, aby

preukázateľne doručil výzvu na zaplatenie súdneho poplatku sťažovateľovi do vlastných

rúk, prípadne formou náhradného doručenia podľa citovaného ustanovenia, zastavil konanie

(v časti) bez splnenia zákonných podmienok na jeho zastavenie, čím svojím postupom

sťažovateľovi odňal možnosť konať pred súdom podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f)

. Nadriadený súd preto uložil okresnému súdu, aby po vrátení veci na ďalšie konanie

v prvom rade rozhodol o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov,

a pokiaľ tejto žiadosti vyhovené nebude, aby výzvu na zaplatenie súdneho poplatku doručil

sťažovateľovi zákonom predpísaným spôsobom.

Okresný súd vyzval sťažovateľa 7. októbra 2009 na predloženie vyplneného tlačiva

pre účely posúdenia jeho žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, zásielka sa mu však

vrátila s označením „adresát zásielku neprevzal v odbernej lehote“. Okresný súd preto

požiadal o doručenie zásielky orgán polície, ktorý ho informoval, že sa mu zásielku

nepodarilo doručiť z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa v mieste jeho bydliska, napriek

viacerým opakovaným pokusom o jej doručenie (okresnému súdu sa podarilo sťažovateľovi

zásielku doručiť až 11. marca 2010).

Uznesením z 22. februára 2011 rozhodol okresný súd o nepriznaní oslobodenia

sťažovateľa od súdnych poplatkov. O opravnom prostriedku uplatnenom sťažovateľom

rozhodol nadriadený súd tak, že napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil, pričom

spisový materiál okresnému súdu vrátil 17. júna 2011.

Pojednávanie určené na 25. jún 2012 okresný súd odročil z dôvodu

práceneschopnosti zákonného sudcu, svoju neúčasť však ospravedlnil aj sťažovateľ.

K tomu je potrebné poukázať na relevantnú právnu úpravu účinnú od 1. januára

2012:

Podľa pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Podľa účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu

oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu, po tom, čo sa o ňom

dozvedel alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky

okolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na odročenie pojednávania obsahuje najmä:

a) dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, b) deň, keď sa účastník o dôvode

dozvedel, c) ak je to možné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu alebo telefónu, na ktoré

súd bezodkladne oznámi, ako návrh posúdil.

Podľa ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie

pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo

upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod

na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pojednávanie určené na 29. október 2012 z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti

žalovaného (kolízia s pojednávaniami, na ktorých žalovaný ako právny zástupca zastupoval

svojich klientov) okresný súd odročil na neurčito. Okresný súd o odročení pojednávania

rozhodol napriek tomu, že návrh žalovaného na odročenie pojednávania doručený

okresnému súdu 25. októbra 2012 neobsahoval náležitosť požadovanú ustanovením § 119

ods. 2 písm. b) (deň, keď sa účastník konania navrhujúci odročenie pojednávania

o dôvode odročenia dozvedel), ktorá je nevyhnutná na posúdenie skutočnosti, či účastník

konania oznámil konajúcemu súdu dôvod odročenia bez zbytočného odkladu. Naopak,

k preskúmaniu splnenia označenej podmienky (oznámenie dôvodu odročenia bez

zbytočného odkladu) pristúpil okresný súd až dodatočne po rozhodnutí o odročení

pojednávania, keď žalovanému 2. novembra 2012 adresoval výzvu, aby oznámil relevantné

údaje v intenciách citovaných ustanovení .

V čase rozhodovania ústavného súdu nebola vec sťažovateľa pred okresným súdom

meritórne skončená.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

garantovaného , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , , , ).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva

podľa ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu,

a preto aj v prípade sťažovateľa preskúmal z hľadiska charakteru prerokúvanej veci jej

skutkovú a právnu zložitosť, ako aj jej významnosť z pohľadu sťažovateľa (1), ďalej

správanie sťažovateľa v priebehu konania (2) a napokon aj postup konajúceho súdu (3).

1. Pokiaľ ide o otázku právnej a faktickej zložitosti sporu, v ktorom je sťažovateľ

žalobcom, ústavný súd konštatuje, že doterajšia dĺžka konania nebola závislá od právnej

náročnosti či skutkovej náročnosti prerokovávanej veci, pretože, tak ako to vyplýva

z obsahu spisového materiálu, konajúci súd doteraz vykonával iba vedľajšie procesné úkony

a k vlastnému meritórnemu prerokovaniu veci (s výnimkou jediného výsluchu sťažovateľa

vykonaného dožiadaným súdom) dosiaľ nepristúpil.

2. Ústavný súd v rámci hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v súdnom

konaní z hľadiska druhého kritéria zistil okolnosti signalizujúce podiel sťažovateľa ako jeho

účastníka na predĺžení konania narušením jeho plynulosti.

V prvom rade ústavný súd poukazuje predovšetkým na to, že podľa § 5 ods. 1

písm. a) v spojení s o súdnych poplatkoch a poplatku

za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov poplatková povinnosť vzniká

podaním návrhu a súdny poplatok sa stáva splatným už týmto okamihom. V danom

prípade sťažovateľ si túto povinnosť nesplnil (spoplatnený úkon urobil 11. februára

2005), čím vyvolal reťaz úkonov a rozhodnutí okresného súdu i druhostupňového súdu

zavŕšenú až právoplatným rozhodnutím o nepriznaní oslobodenia od platenia súdnych

poplatkov (26. mája 2011). Odhliadnuc od pochybení okresného súdu v tejto súvislosti

(ktoré sú vyhodnotené na inom mieste) sťažovateľ ako iniciátor posudzovaného konania

nesplnením predpokladov prípustnosti jeho žaloby, ku ktorým patrí aj zaplatenie

súdneho poplatku, nepochybne sťažil postup konania v jeho veci (m. m. ).

Ďalej ide o pasivitu sťažovateľa, ktorý po odročení pojednávania 11. februára 2008

(z dôvodu jeho neúčasti ospravedlnenej práceneschopnosťou) nesplnil výzvu uloženú mu

súdom, a to informovať konajúci súd bezodkladne o jeho zdravotnej spôsobilosti, a teda

o schopnosti zúčastniť sa fyzicky ďalšieho termínu pojednávania. Táto okolnosť zbytočne

predĺžila súdne konanie, v ktorom následne okresný súd pokračoval až vykonaním

pojednávania 8. júna 2009, ktoré však bolo opätovne odročené pre neprítomnosť

sťažovateľa (kolízia pojednávaní), aj keď ospravedlnenú, avšak pripísateľnú práve na vrub

sťažovateľovi ako účastníkovi konania.

Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k skutočnosti, že sťažovateľ značne sťažil postup

súdu pri doručovaní jemu adresovaných zásielok, ktoré na adrese svojho aktuálneho,

konajúcemu súdu známeho pobytu, nepreberal.

Ústavný súd sa v rámci druhého kritéria relevantného pre posúdenie otázky

zbytočných prieťahov konania vysporiadal aj s obranou okresného súdu, ktorý vo svojom

stanovisku poukazoval na realizáciu procesných návrhov zo strany sťažovateľa majúcich

podľa názoru okresného súdu tiež negatívny vplyv na plynulý priebeh konania.

Vo svojich rozhodnutiach už viackrát ústavný súd vyslovil, že v dôsledku uplatnenia

procesných práv účastníkom konania neznáša zodpovednosť za predĺženie konania

oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani štátnemu

orgánu konajúcemu vo veci (, ). V súlade s touto judikatúrou

preto dobu potrebnú na rozhodnutie o sťažovateľových procesných návrhoch ústavný súd

zohľadnil pri stanovení výšky finančného zadosťučinenia, ktoré sťažovateľovi týmto

nálezom priznal.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v posudzovanom konaní.

Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená

a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie

zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť

štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli

ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. ,

, ).

Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní dospel

k záveru, že závažnými nedostatkami, ktoré narušili plynulosť konania, boli obdobia

nečinnosti, v ktorých okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila závažná

prekážka, ako aj jeho neefektívny postup.

Už v úvodnej fáze konania okresného súdu sa vyskytlo obdobie pasivity

kvantifikovateľné nečinnosťou v rozsahu približne troch mesiacov, a to v období konania

od 10. februára 2005, keď bolo okresnému súdu predložené vyjadrenie žalovaného k žalobe,

do 15. júna 2005, keď okresný súd doručil sťažovateľovi predmetné vyjadrenie žalovaného.

Ďalšie obdobie nečinnosti v rozsahu približne dvanásť mesiacov zaznamenal ústavný

súd v etape konania od 10. augusta 2005, keď bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie

sťažovateľa („úprava žaloby“), do 13. septembra 2006, keď okresný súd toto vyjadrenie

doručil žalovanému.

Nečinnosťou zodpovedajúcou dĺžke približne siedmich mesiacov bolo poznačené

obdobie konania od mája 2007, keď okresný súd doručoval sťažovateľovi výzvu na úhradu

súdneho poplatku, do 11. februára 2008, keď vykonal okresný súd pojednávanie.

Neefektívny postup okresného súdu potvrdzuje rozhodnutie nadriadeného súdu

zo 7. decembra 2010, ktorým tento zrušil uznesenie okresného súdu o zastavení časti

konania z dôvodu odňatia možnosti sťažovateľovi konať pred súdom a vrátil mu vec

na ďalšie konanie so záväznými právnymi pokynmi ďalšieho postupu.

Rovnako za nesústredený, a teda neefektívny považuje ústavný súd postup okresného

súdu, ktorý vyhovel návrhu žalovaného na odročenie pojednávania (určeného na 29. október

2012) bez toho, aby vopred preskúmal splnenie podmienok predpísaných relevantnou

právnou úpravou (už citované ustanovenia ), keď okresný súd ich splnenia

zisťoval v rozpore s právnou úpravou až dodatočne.

Ústavný súd konštatuje, že relevantným faktorom, ktorý mal negatívny dopad

na plynulý priebeh posudzovaného konania, bol postup okresného súdu a zbytočné

prieťahy, ktorých sa dopustil predovšetkým v dôsledku označených období nečinnosti (v

celkovom rozsahu jedného roka a desiatich mesiacov), ako aj v dôsledku svojho

neefektívneho postupu.

S ohľadom na všetky už uvedené závery nemožno doterajšiu dobu konania vedeného

pred okresným súdom (viac ako osem rokov) považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1

dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu

sťažovateľa zaručenému . Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené

práva sťažovateľa boli porušené.

Podľa druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj porušenie práva

na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a konanie

nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu pred okresným súdom meritórne skončené,

prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav

právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci

nachádza.

III.

Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku boli

porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ

nemajetkovou ujmou vyplývajúcou z pocitov neistoty, krivdy, morálneho utrpenia

prameniacich zo situácie navodenej súdom, keď konanie na ochranu osobnosti trvá

neprimerane dlhú dobu – viac ako osem rokov.

Pretože porušenie základného práva zaručeného sťažovateľovi

a jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť

obnovením stavu pred jeho porušením, a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie

nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú nápravu,

priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu

500 €, ktorá zohľadňuje charakter zbytočných prieťahov v konaní a nemajetkovú ujmu

sťažovateľa spočívajúcu v pocite právnej neistoty. Ústavný súd však musel v danom

prípade položiť osobitný dôraz na hodnotenie správania sťažovateľa v konaní. Pasivita

alebo až ignorovanie súdu takým spôsobom, aký vyplýva zo zistení ústavného súdu (napr.

opakované neúplné podania súdu, nereagovanie na výzvy súdu, opakované nepreberanie

súdnych zásielok a pod.) zo strany účastníka konania, ktorý ho sám svojím návrhom

inicioval, pôsobí protichodne vo vzťahu k jeho tvrdeniam o „pocitoch právnej neistoty,

krivdy a morálneho utrpenia“ v súvislosti s dlhotrvajúcim súdnym konaním. Aj na tento

prípad sa vzťahuje zásada „bdelým patrí právo“.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (,

).

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie náhrady trov konania pred ústavným

súdom, ktorých výšku špecifikoval sumou 334,29 €.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá predstavovala

sumu 763 €.

Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava

zastúpenia, podanie sťažnosti ) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a)

a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov. Vychádzajúc z uvedeného za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012

patrí odmena v sume 2 x 127,16 €, k tomu tiež 2 x režijný paušál v sume 7,63 €. Ústavný

súd tak priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej sume 269,58 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa okresný súd, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2013