Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

B1-12C/6/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jany Janics Bajánkovej a členiek senátu JUDr. Otílie Belavej a JUDr. Renáty Janákovej v spore žalobcu: Z.. P.. A. K., H.. XX.XX.XXXX, F. XXX/X, F., právne zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Malacká 2/ B, Pezinok, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska 71, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 26.mája 2025, č. k. -362, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovanej proti žalobcovi nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom č. k. -362, zo dňa 26.5.2025, súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanej nepriznal náhradu trov konania (výrok II.).

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou bývalému Okresnému súdu Bratislava I dňa 12.1.2012 domáhal od žalovanej zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 7.000 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania od 6.10.2011 do zaplatenia, podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej ako „“). Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že štát zodpovedá za nemajetkovú ujmu, ktorá mu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom - prieťahmi a neprejednaním veci v primeranej lehote, v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. o ochranu osobnosti, a porušením , veta prvá , Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej ako „Dohovor“), čo konštatoval aj Okresný súd Košice I v Spr. 105/11 zo dňa 14.9.2011, keď uviedol, že od 2.11.2004 až doposiaľ, okrem prípravy pojednávania, doručenia výzvy na zaplatenie súdneho poplatku, rozhodnutia o neoslobodení žalobcu od súdnych poplatkov a požiadania Okresného súdu v Pezinku o výsluch žalobcu, neurobil žiaden iný úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej. Žalobca v žalobe uviedol, že k prieťahom v konaní neprispel, z dôvodu práceneschopnosti bol vypočutý dožiadaným súdom a vo veci po viac ako 7 rokov nebolo vydané ani prvostupňové rozhodnutie; pritom vec mala pre neho v rozhodnom období mimoriadny význam. Podotkol, že nemajetková ujma sa nedokazuje; v súlade s konštantnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a v súlade so žiadosťou o predbežné prerokovanie jeho nároku zo dňa 6.10.2011 ju určil vo výške 1.000 eur za každý rok prieťahov, čo za 7 rokov predstavuje sumu 7.000 eur.

3. Súd prvej inštancie na úvod skonštatoval, že rozsudkom č. k. -131, zo dňa 7.5.2014 - právoplatným v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. - 150, zo dňa 30.5.2017, dňa 3.7.2017, rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania.

4. Na dovolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako dovolací súd, uznesením sp. zn. , zo dňa 27.11.2019, právoplatným dňa 14.1.2020, rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. - 150, zo dňa 30.5.2017 a rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. -131, zo dňa 7.5.2014 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa pochybil, keď vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu podľa v znení neskorších prepisov (ďalej aj „“), ktorý sa na pojednávanie nedostavil, pričom doručenie predvolania mal vykázané v zmysle . Skonštatoval, že keď odvolací súd uviedol, že v zmysle je rozhodujúcim dátum prvého pokusu o doručenie, t. j. 4.4.2014, resp. 7.4.2014, kedy sa žalobca na adrese doručovania zdržiaval, tento záver nie je v súlade s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveným v náleze sp. zn. , zo dňa 3.4.2019, ktorý je pre Najvyšší súd Slovenskej republiky ako aj krajský a okresný súd záväzný. Odvolací súd nesprávne konštatoval naplnenie fikcie doručenia v zmysle , pretože vzatím do väzby sa žalobca počas plynutia odbernej lehoty na adrese doručovania už nezdržiaval. Doručenie predvolania na pojednávanie bolo právne neúčinné a neboli tak splnené podmienky pre možnosť pojednávania veci v jeho neprítomnosti v zmysle ; pretože odvolací súd tento nedostatok neodstránil, konanie pred oboma súdmi je zaťažené vadou vyplývajúcou z ustanovenia v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

5. Súd prvej inštancie po vrátení veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky vec opätovne prejednal a súc viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, rozhodol rozsudkom zo dňa 2.10.2020 tak, že žalobu zamietol; žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania.

6. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, rozsudkom č. k. -277, zo dňa 8.9.2021, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanej proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

7. Na dovolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, uznesením sp. zn. zo dňa 31.7.2024 rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -277 zo dňa 8.9.2021 zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie z dôvodu procesného pochybenia

- opomenutia konať s advokátkou žalobcu a doručiť jej rozsudok odvolacieho súdu a nedodržaním postupu v zmysle ustanovenia .

8. Krajský súd v Bratislave po vrátení veci na ďalšie konanie vec opätovne prejednal a uznesením č. k. -338, zo dňa 30.9.2024 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; v odôvodnení okrem iného uviedol, že súd prvej inštancie doručoval zásielku - predvolanie na pojednávanie výlučne žalobcovi, hoci tento do spisu na č. l. 164 doložil tzv. generálnu plnú moc na zastupovanie vo všetkých právnych konaniach udelenú advokátke JUDr. Emílii Korčekovej. Skonštatoval, že pokiaľ strany alebo ich zástupcovia neboli riadne predvolaní alebo im predvolanie na pojednávanie bolo doručené v lehote kratšej ako 5 dní pred pojednávaním a na pojednávanie sa nedostavili, pojednávanie v ich neprítomnosti sa vykonať nemôže.

9. Súd prvej inštancie po vrátení veci Krajským súdom v Bratislave vec opätovne prejednal a viazaný záväzným právnym názorom odvolacieho súdu rozhodol vo veci napadnutým rozsudkom č. k. -362, zo dňa 26.5.2025 tak, že žalobu zamietol; žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

10. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku úvodom zhrnul priebeh konania, skutkové zdôvodnenie žaloby, podstatný obsah vyjadrení sporových strán a uviedol, že vo veci nariadil pojednávanie na deň 26.5.2025; pričom na pojednávaní dal priestor žalobcovi ako aj žalovanej na vyjadrenie sa k žalobe a k vyjadreniam protistrany, ako aj k doterajšiemu priebehu konania. Poznamenal, že lustráciou v spise zistil, že súčasťou odvolania žalobcu doručeného súdu dňa 23.11.2020 bol aj návrh na zmenu žaloby o jej rozšírenie o ďalších 10.000 eur odškodného titulom extrémnej dĺžky konania v tejto veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. , vinou svojvoľného rozhodovania súdu a zneužitím práva; pričom uznesením tento návrh na zmenu žaloby nepripustil a pokračoval v konaní ďalej v zmysle pôvodne uplatneného nároku žalobcu v sume 7.000 eur.

11. Pripomenul, že žalobca sa domáhal od žalovanej zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 7.000 eur z titulu nesprávneho úradného postupu za prieťahy a neprejednanie veci v primeranej lehote v súdnom konaní o ochranu osobnosti vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. . Uviedol, že zo spisu Okresného súdu Košice I vedeného pod sp. zn. (ktorý je súčasťou spisového materiálu, a s ktorým boli strany oboznámené na pojednávaniach konaných 7.5.2014 a 2.10.2020), zistil, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 21.9.2004, rozšírenou dňa 11.3.2005, domáhal ochrany osobnosti proti advokátovi JUDr. Alexandrovi Farkašovskému. Žalobca sa sťažnosťou zo dňa 19.8.2001 sťažoval na prieťahy v konaní u predsedu uvedeného súdu; podpredsedníčka Okresného súdu Košice I vybavením sťažnosti na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. , Spr. 105/11, zo dňa 14.9.2001, uznala sťažnosť žalobcu za dôvodnú. Žalobca podal v súvislosti s postupom Okresného súdu Košice I aj sťažnosť na porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejedanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa Dohovoru na Ústavnom súde Slovenskej republiky; s tým, že Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. k. -25, zo dňa 12.3.2013, vyslovil, že základné právo žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo na prejedanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa Dohovoru postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo, a prikázal Okresnému súdu Košice I konať bez zbytočných prieťahov; súčasne žalobcovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 500 eur. Ústavný súd Slovenskej republiky v predmetnom náleze zistil okolnosti signalizujúce podiel žalobcu na predĺžení konania narušením jeho plynulosti a konštatoval, že relevantným faktorom, ktorý mal negatívny dopad na plynulý priebeh posudzovaného konania, bol postup Okresného súdu Košice I a zbytočné prieťahy, ktorých sa tento súd dopustil predovšetkým v dôsledku svojej nečinnosti v celkovom rozsahu 1 roka a 10 mesiacov, ako aj svojim neefektívnym postupom. Na uvedenom základe súd prvej inštancie dospel k záveru, že v prejednávanej veci je týmto preukázaná podmienka nesprávneho úradného postupu, ako jednej z podmienok pre úspešné uplatňovanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy podľa

12. Súd prvej inštancie následne skúmal ďalšie dve podmienky pre úspešné uplatňovanie práva na náhradu škody podľa , a to vznik nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou nemajetkovou ujmou. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy žalobca odôvodnil tým, že predmetné konanie o ochranu osobnosti malo pre neho v rozhodnom období mimoriadny význam a vzniknuté prieťahy u neho vyvolali stav právnej neistoty, bezmocnosť a beznádej; žalobca sa domnieval, že nemajetková ujma sa nedokazuje. Súd prvej inštancie nesúhlasil s týmto názorom žalobcu; argumentoval tým, že podľa a sa náhrada nemajetkovej ujmy uhrádza analogicky ako škoda, t. j. tomu, komu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom za podmienky, že je v príčinnej súvislosti s preukázaným nesprávnym úradným postupom. Skonštatoval, že žalobca síce za nemajetkovú ujmu označil stav právnej neistoty, bezmocnosť a beznádej, ale neuviedol ako konkrétne sa tento stav prejavil v jeho osobnostných právach, a preto nebolo možné toto všeobecné tvrdenie žalobcu o stave právnej neistoty, bezmocnosti a beznádeji posúdiť a vyhodnocovať jeho dôvodnosť. Ďalej objasnil, že strany sporu znášajú zodpovednosť za skutkový stav a musia dokazovať svoje tvrdenia; v prípade, že si strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia platí, že neuniesla bremeno tvrdenia. V tejto súvislosti poznamenal, že strany musia svoje tvrdenia preukázať, keď existencia tvrdenej skutočnosti je podmienená existenciou dôkaznej povinnosti, teda povinnosti strany predložiť, resp. označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení; s tým, že nedodržanie povinnosti tvrdenia alebo dôkaznej povinnosti sa prejaví v rozhodnutí vo forme neúspechu strany v spore. Na uvedenom základe dospel k záveru, že žalobca v prejednávanej veci neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o vzniku nemajetkovej ujmy.

13. K spôsobu určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu v sume 7.000 eur, ktorý ju počítal v súlade s konštantnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej ako „ESĽP“) ako 1.000 eur za každý rok prieťahov, keď bol toho názoru, že prieťah v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. trval 7 rokov; súd prvej inštancie poznamenal, že v konaní o náhradu škody podľa titulom nesprávneho úradného postupu nemal právomoc skúmať prieťahy v inom súdnom konaní. Toto právo podľa článku 127 ods. 1 patrí Ústavnému súdu Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie preto pri posudzovaní prieťahov v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. mohol vychádzal len z prieťahov konštatovaných v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , podľa ktorého prieťahy v tomto konaní trvali 1 rok a 10 mesiacov a žalobca sa svojim správaním podieľal na predĺžení

konania narušením jeho plynulosti. Uzavrel, že nesprávny úradný postup spočívajúci v 7 ročných prieťahoch v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. v prejednávanej veci preukázaný nebol. Ďalej dôvodil, že Ústavný súd Slovenskej republiky v spomínanom náleze sp. zn. za zistené prieťahy v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. priznal žalobcovi finančné zadosťučinenie v sume 500 eur a prikázal Okresnému súdu Košice I konať v predmetnom konaní bez zbytočných prieťahov. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že toto rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na nepreukázanú ujmu spôsobenú žalobcovi nesprávnym úradným postupom a dostatočným uspokojením nemajetkovej ujmy žalobcu, ktoré v zmysle vylučujú priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Dodal, že samotná skutočnosť, že žalobca sa s výškou nemajetkovej ujmy priznanej mu nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky nestotožnil a považoval ju za nedostatočnú v zmysle judikatúry ESĽP, automaticky nezakladá jeho nárok na jej opätovné priznanie vo vyššej výške.

14. Z takto ustáleného skutkového stavu dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, a teda nie je daná ani podmienka príčinnej súvislosti medzi nemajetkovou ujmou a preukázaným nesprávnym úradným postupom; a teda nie sú súčasne splnené všetky tri titulom preukázaného nesprávneho úradného postupu v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. . Právne odkazujúc na , , , , , a žalobu ako nedôvodnú zamietol.

15. Nad rámec uvedeného súd prvej inštancie ešte skonštatoval, že žalobcom avizované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. sa prejednávanej problematiky netýkalo. Pokiaľ by konajúce súdy pripustili záver, že v spore o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej neprimeranou dĺžkou konania sa nevyžaduje od žalobcu unesenie dôkazného bremena, a teda že sa od žalobcu nevyžaduje preukazovanie existencie a rozsahu ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa a , vytvoril by sa priestor na svojvôľu súdu v dôsledku absolútneho odchýlenia sa od znenia príslušných zákonných ustanovení, čím by sa zásadne poprel ich účel a význam (). Naproti tomu považoval za potrebné (v zhode s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ) zdôrazniť, že je norma súkromného práva, ktorá pri určovaní výšky morálnej ujmy ukladá prihliadať na kvalifikované nepriaznivé následky, ktorých existenciu a rozsah musí žalobca preukázať v priebehu dokazovania v súdnom konaní (). S odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.3.2023 sp. zn. zdôraznil, že pri určení existencie nároku a následne výšky nemajetkovej ujmy v zmysle ustanovenia v konaní o náhradu škody spôsobenú orgánom verejnej moci v podobe náhrady materiálnej škody a nemajetkovej ujmy má žalobca bremeno tvrdenia v tom, že žalovaný mu spôsobil škodu a zasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, pričom musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať aká ujma mu vznikla. Dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy ako i kritérií pre určenie jej výšky stíha výlučne poškodeného (). K žalobcom uvedeným rozhodnutiam ESĽP vo veci priznávania odškodnenia a preukazovania nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie ozrejmil, že ESĽP má v hierarchii súdov špecifické postavenie, nie je súčasťou všeobecného súdnictva, konania sú realizované a vedené v osobitne upravenom konaní bez realizácie dokazovania, pričom sa postupuje podľa noriem medzinárodného práva a verejného práva. Práve v konaniach pred týmito súdmi (Ústavný súd Slovenskej republiky a Európsky súd pre ľudské práva) stačí vo všeobecnosti konštatovanie prieťahov v súdnom konaní, pričom výšku morálnej ujmy (spočívajúcej i v stave neistoty ohľadom výsledku konania) nie je potrebné preukazovať, nakoľko táto sa priznáva automaticky v závislosti od prieťahov v konaní. Vyplýva to priamo z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky, týkajúcej sa ústavných sťažností vo veciach zbytočných prieťahov, v rámci ktorých ani Ústavný súd Slovenskej republiky pri rozhodovaní o žiadostiach o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako kompenzačného prostriedku nemajetkovej ujmy nepostupuje paušálne, ale vždy vychádza z konkrétnych okolností toho-ktorého prípadu, ktoré konanie žalobca v konečnom dôsledku aj inicioval a bol úspešný. Judikatúru ESĽP uvedenú žalobcom tak súd prvej inštancie nepovažoval pre túto vec za relevantnú. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa , podľa pomeru úspechu vo veci a úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, pretože jej žiadne trovy nevznikli.

16. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie v celom rozsahu, označujúc odvolacie dôvody podľa ustanovenia , , , , , , , čl. ods. 2 . Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku v zmysle , keď súd prvej inštancie postupoval v rozpore s a ods. 2, , ignorujúc rozhodovaciu prax ESĽP, čím boli porušené žalobcove základné práva a slobody chránené a Dohovoru. Zastával názor, že súd prvej inštancie mal v čase vydania rozsudku (26.5.2025) tento už napísaný a rozhodla nová sudkyňa, ktorá si riadne a ústavne konformne voči žalobcovi ako aj voči jeho právnej zástupkyni nesplnila povinnosť podľa ustanovenia ; zo zápisnice z 26.5.2025 totiž v dôsledku prílišného formalizmu nevyplýva, čo súd prvej inštancie považoval za sporné a čo za nesporné, čo malo byť údajne predbežné právne posúdenie veci, preto tu neboli ani splnené podmienky pre záverečné reči; vyčítal súdu prvej inštancie, že si nepripojil celý a úplný spis Okresného súdu Košice I vedený pod sp. zn. , jemu (žalobcovi) ani jeho právnej zástupkyni neumožnil sa s jeho obsahom riadne a v primeranej lehote do konania pojednávania (26.5.2025) oboznámiť, a tak na podklade jeho obsahu navrhnúť súdu vykonanie ďalších dôkazov. Mal za to, že súd si sfotil iba niektoré časti zo spisu Okresného súdu Košice I vedeného pod sp. zn. , a neoboznámil s nimi právnu zástupkyňu žalobcu, neumožnil jej sa vyjadriť, a preto flagrantne porušil právo rovnosti a právo na kontradiktórne súdne konanie, bolo porušené právo na fair trial, aj právo žalobcu na spravodlivé súdne konanie, keďže podľa judikatúry ESĽP vo veci Brandstatter proti Rakúsku a vo veci Ziegler proti Švajčiarsku, účastník súdneho konania má právo oboznámiť sa s každou písomnosťou v spise, bez ohľadu, či bola dodaná do spisu účastníkom konania (v danom prípade žalovanou ) alebo bola obstaraná súdom a vyjadriť sa k nej.

17. Žalobca vychádzal z toho, že nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. mu bolo priznané odškodnenie nemajetkovej ujmy v nízkej výške 500 eur; podľa judikatúry ESĽP pritom požíva status poškodenej osoby v zmysle čl. 34 Dohovoru. V tejto súvislosti odkázal na rozhodnutia vo veciach Zongorová proti Slovensku zo dňa 19.1.2010, Ďurech a ďalší proti Slovensku zo dňa 7.7.2009, Keszely proti Slovensku zo dňa 14.10.2014, Sarkocy proti Slovensku zo dňa 20.7.2023, sťažnosť č. 51334/21, Sarkocy proti Slovensku zo dňa 21.9.2023, sťažnosť č. 1971 /22, a ďalšie. Dôvodil, že podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj ESĽP nie je možné spoľahlivo preukázať psychickú traumu v prípade uplatňovania nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku extrémnej dĺžky súdneho konania a táto sa preto nepreukazuje, súd o nej rozhoduje s citom pre spravodlivosť, primerane a spravodlivo, ergo v súlade s rozhodovacou praxou ESĽP. Mal za to, že jeho trauma bola preukázaná v spise Okresného súdu Košice I vedenom pod sp. zn. , ktorý si súd prvej inštancie nevyžiadal a nepripojil ako dôkaz do tohto konania.

18. Súdu prvej inštancie ďalej vytkol, že nesprávne posúdil generálnu plnú moc udelenú žalobcom dňa 12.9.2017 (č.1. 164 ), ktorá bola vydaná advokátke na celé konanie s tým že ak mal súd pochybnosti, či je toto procesné splnomocnenie vydané na celé konanie, tak mal konať riadne a ústavne konformne podľa a a do odstránenia prípadnej vady splnomocnenia nemohol rozhodnúť rozsudkom; ďalej oponoval proti tomu, že nebolo riadne konané a rozhodnuté o návrhu (žalobcu) zo dňa 11.3.2021 na č. l. 262 na priznanie odškodného v sume 10.000 eur. V tejto súvislosti dodal, že uznesenie na str. 3 zápisnice o pojednávaní (26.5.2025), ktorým súd prvej inštancie nepripustil zmenu žaloby o ďalších 10.000 eur je nezákonné a protiústavné, keďže o tomto návrhu žalobcu mal riadne konať, odstúpiť ho Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky postupom podľa , a nasl. , resp. vytvoriť mu (žalobcovi) priestor na predbežné prerokovanie tohto návrhu na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky. Zdôraznil, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna, nesústredená a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie (Dohovorom) zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa žalobca naň obrátil s návrhom, aby o jeho veci rozhodol, a to s odkazom na č. l. 262 spisu v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou ESĽP a iných súdov vyspelých krajín (Rakúsko, Taliansko). Odkázal aj na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky , s tým, že základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Dodal, že pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočných prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa Dohovoru, ústavný súd v súlade s jeho judikatúrou (napr. , ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú (i) právna a

faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, (ii) správanie účastníkov súdneho konania a (iii) postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria Ústavný súd Slovenskej republiky prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov ().

19. Záverom odvolania žalobca zdôraznil, že suma ním požadovaného odškodnenia nemajetkovej ujmy vo výške 7.000 eur v základnom konaní a následne odvodenej nemajetkovej ujmy v sume 10.000 eur (č. l. 262 spisu) je primeraná a spravodlivá, súladná s rozhodovacou praxou ESĽP (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Apicella proti Taliansku zo dňa 29.3.2006, sťažnosť č . 64890/01, vo veci Martin Castro a iní proti Portugalsku zo dňa 10.6.2008, sťažnosť č. 33729/06), podľa ktorej je primeraná a priemerná výška náhrady nemajetkovej ujmy 1.000 eur až 1500 eur za rok trvania konania, na čo súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nedal odpoveď, a preto rozsudok nie je riadne, presvedčivo a konzistentne odôvodnený v súlade s rozhodovacou praxou ESĽP. Súd prvej inštancie sa dôsledne nevysporiadal s právnym názorom a pokynmi Krajského súdu v Bratislave v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 30.9.2024.

20. Žalobca v lehote na podanie odvolania (13.6.2025) doručil súdu prvej inštancie „Doplnenie odvolania“; uviedol v ňom, že súd prvej inštancie ignoroval právne postavenie jeho právnej zástupkyne, právo rovnosti a právo na kontradiktórne súdne konanie, keď jeho právnej zástupkyni doposiaľ nedoručil písomnosť na č. l. 204, nepredvolal ju na pojednávanie dňa 2.10.2020 (č. l. 215), nedoručil jej vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobcu zo dňa 11.12.2020 na č. l. 249, a náprava nebola zjednaná. Na uvedenom základe mal za to, že bolo zmarené jeho právo ako odvolateľa na právnu pomoc prostredníctvom advokátky, došlo k porušeniu práva odvolateľa na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru, k porušeniu , Listiny, Listiny a Listiny; tiež k porušeniu práva odvolateľa na zákonného sudcu aj v časti (ne)konania a včasného nerozhodnutia súdu prvej inštancie na zaplatenie odškodného v sume 10.000 eur (Pintov zákon v tzv. obdobných veciach) a to všetko v súlade s judikatúrou ESĽP po náleze ústavného súdu. Dodal, že súd prvej inštancie sa dôsledne nevysporiadal s jeho argumentáciou obsiahnutou v odvolaní zo dňa 23.11.2020 (č. l. 231 spisu).

21. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žiadala, aby odvolací súd podľa odvolanie odmietol, alternatívne, aby napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Uviedla, že zákonné náležitosti odvolania predpokladajú nielen formálne označenie jedného či viacerých odvolacích dôvodov vymedzených v , alebo ich výlučné citovanie, ale každý odvolací dôvod je potrebné identifikovať, to znamená vymedziť v akom konkrétnom pochybení odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu. Mala za to, že žalobca si túto povinnosť dostatočne nesplnil. Nesúhlasila s námietkou žalobcu v odvolaní, že nová zákonná sudkyňa si riadne a ústavne konformne nesplnila povinnosť uloženú v , a že zo zápisnice z pojednávania (str. 3) zo dňa 26.5.2025 nevyplýva, čo súd určil za sporné a čo za nesporné. V tejto súvislosti aj s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. pripomenula, že zatiaľ, čo zmyslom zvukového záznamu je zachytiť doslovne priebeh pojednávania, účelom zápisnice je zachytiť priebeh pojednávania stručne a výstižne, pričom zápisnica nemá byť doslovným prepisom všetkých prednesov, ktoré na pojednávaní odzneli. Žalovaná ďalej nesúhlasila s námietkou, že neboli splnené podmienky pre záverečné reči, pretože žalobca bol na poslednom pojednávaní prítomný a právo prednesu záverečnej reči využil. Výhradu, že súd prvej inštancie si ku konaniu nepripojil celý a úplný spis Okresného súdu Košice I (sp. zn. ) a neumožnil žalobcovi a jeho advokátke sa s jeho obsahom oboznámiť v primeranej lehote, zhodnotila ako účelovú, lebo súd prvej inštancie vo vzťahu k dokazovaniu v bode 14. napadnutého rozsudku explicitne uviedol, že „časť predmetného spisu je súčasťou spisového materiálu, spis bol pôvodne pripojený k tomuto spisu, a strany boli s obsahom pripojených listín oboznámené na predchádzajúcich pojednávaniach, preto dokazovanie ich čítaním v zmysle ust. opätovne (tretíkrát) nevykonával. Následne boli strany vyzvané k tomu, aby doplnili dokazovanie, prípadne sa vyjadrili, či majú návrhy na nové dôkazy. Obe strany vyhlásili, že nenavrhujú vykonať žiadne dôkazy.“ Mala za to, že žalobca mal od doručenia predvolania na pojednávanie do 26.5.2025 dostatok času na to, aby si spis preštudoval, a v prípade, ak mal žalobca akékoľvek námietky, mohol sa pojednávaní riadne vyjadriť. Napokon žalobca bol dňa 26.5.2025 osobne prítomný na pojednávaní, absenciu právnej zástupkyne nenamietal a predniesol i záverečnú reč.

22. Žalovaná sa stotožnila s postupom súdu prvej inštancie, ktorý uznesením nepripustil návrh na zmenu žaloby, ktorou žalobca žiadal rozšírenie žaloby v rámci odvolacieho konania (v odvolaní žalobcu zo dňa 2.10.2020) o ďalších 10.000 eur, ktoré malo predstavovať náhradu nemajetkovej ujmy za extrémnu dĺžku konania v aktuálne prejednávanej veci, a to s poukazom na a . Záverom vyjadrila názor, že napadnutý rozsudok je riadne, presvedčivo a konzistentne odôvodnený; akékoľvek ďalšie vykonanie dokazovania na preukázanie s prihliadnutím na dĺžku trvania sporu, považovala za neúčelné a nehospodárne. Čo do právneho posúdenia veci žalovaná poukázala aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -277, zo dňa 8.9.2021, osobitne bod 12 odôvodnenia, s ktorým sa názorovo stotožnila.

23. Žalobca v odvolacej replike zopakoval svoju predchádzajúcu argumentáciu. Všetky úkony súdu prvej inštancie od vydania splnomocnenia advokátke, ktorú súd odignoroval, sú absolútne neúčinné, neplatné a treba ich zopakovať. Súdu prvej inštancie vyčítal, že zaťažil konanie vadou, lebo sa nevysporiadal s jeho argumentáciou, že: „Suma odškodnenia nemajetkovej ujmy (primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle kompenzačnej žaloby ) 7.000 eur a 10.000 eur titulom nemajetkovej ujmy mu vzniknutej v priamej príčinnej súvislosti s extrémnou dĺžkou tohto konania je primeraná a spravodlivá, súladná s rozhodovacou praxou ESĽP (rozhodnutie ESĽP vo veci Apicella proti Taliansku zo dňa 29.3.2006, sťažnosť č. 64890/01, rozhodnutie ESĽP vo veci Martin Castro a iní proti Portugalsku zo dňa 10.6.2008, sťažnosť č. 33729/06...... ), podľa ktorých je primeraná a priemerná výška náhrady nemajetkovej ujmy 1.000 eur až 1.500 eur za rok trvania konania.“

24. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ) a po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), a postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ) dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v zásadných otázkach posúdenia vecne správny a odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

25. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v a odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje, konštatuje jeho správnosť; odvolací súd využíva možnosť danú ustanovením v odôvodnení sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumentáciu žalobcu v odvolaní.

26. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcu v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie), s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať ( ) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na dostatočné a správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby.

27. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu prechádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie postačovalo na zistenie pre rozhodnutie relevantných skutočností, ako aj pre samotné rozhodnutie vo veci. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.

28. Pokiaľ sa jedná o odvolaciu námietku žalobcu, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nedal odpoveď na to, že žalobcom požadované odškodnenie nemajetkovej ujmy vo výške 7.000 eur v základnom konaní a následne odvodenej nemajetkovej ujmy v sume 10.000 eur (čl. 262 spisu) je primerané a spravodlivé, súladné s rozhodovacou praxou ESĽP (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Apicella proti Taliansku zo dňa 29.3.2006, sťažnosť č. 64890/01, vo veci Martin Castro a iní proti Portugalsku zo dňa 10.6.2008, sťažnosť č. 33729/06), podľa ktorej je primeraná a priemerná výška náhrady nemajetkovej ujmy 1.000 eur až 1.500 eur za rok trvania konania; odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie dal v napadnutom rozsudku ohľadne podpornej aplikácie rozhodnutí ESĽP na

prejednávanú vec dostačujúcu odpoveď a odvolací súd sa s ňou aj názorovo stotožňuje; nemožno totiž bez ďalšieho aplikovať výroky rozhodnutí ESĽP na prípady odškodňovania morálnej ujmy podľa , nakoľko predmetný zákon pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy ukladá povinnosť vziať do úvahy kvalifikované nepriaznivé následky, ktorých existenciu a rozsah musí žalobca nielen tvrdiť, ale aj preukázať v priebehu dokazovania. V konaniach pred ESĽP, ako aj Ústavným súdom Slovenskej republiky naopak stačí vo všeobecnosti konštatovanie prieťahov v súdnom konaní, a výšku morálnej ujmy (spočívajúcej i v stave neistoty ohľadom výsledku konania) nie je potrebné preukazovať, nakoľko táto sa priznáva automaticky v závislosti od prieťahov v konaní.

29. Odvolací súd ďalej upriamuje pozornosť na skutočnosť, že žalobca pri jednotlivých odkazoch na judikatúru ESĽP argumentuje len výňatkami z jednotlivých rozhodnutí, bez ďalších súvislostí odôvodňujúcich to, na akom základe dospel ESĽP k svojim záverom. Podrobným zhodnotením rozhodnutí, na ktoré odkazuje žalobca v odvolaní totiž možno konštatovať, že aj samotný ESĽP kladie dôraz na to, že „podobnými prípadmi“, z ktorých možno vychádzať, aby boli vnútroštátne rozhodnutia v súlade s judikatúrou ESĽP (v prípadoch prieťahov v súdnych konaniach konaní a s tým súvisiacim vznikom nemajetkovej ujmy účastníkov konaní) sa rozumejú konania, ktoré prebiehajú rovnaký počet rokov, na rovnakom počte stupňov sústavy súdov s rovnocenným významom, prevažne s rovnakým správaním sťažovateľov a najmä v rovnakom štáte. Žalobca pritom odkazuje na konania vo veciach štátov, ktoré majú úplne iný systém súdnictva a vnútroštátnych právnych prostriedkov nápravy prieťahov v súdnych konaniach; a preto nemôžu byť v prejednávanej veci relevantné. ESĽP napr. v rozsudku vo veci Apicella proti Taliansku zo dňa 29.3.2006, výslovne uviedol, že ak štát urobí ten významný krok a zavedie kompenzačný prostriedok nápravy v prípade prieťahov v súdnom konaní, tak ESĽP mu musí ponechať širší priestor pre uváženie, ako tento vnútroštátny právny prostriedok nápravy vhodne začleniť do vlastného právneho systému a do svojich tradícií v zhode so životnou úrovňou v danom štáte; pričom vnútroštátne súdy potom budú môcť odkazovať aj na čiastky prisúdené na vnútroštátnej úrovni za iné druhy škôd, t. j. napríklad za ujmu na zdraví, ujmu spôsobenú smrťou blízkej osoby, alebo ujmu v prípade ohovárania, a mali by teda vychádzať zo svojho vnútorného presvedčenia, aj keď to povedie k priznaniu nižších čiastok, než aké v podobných prípadoch priznáva ESĽP. Z uvedeného je zrejmé, že nie je možné bez ďalšieho - tak ako to navrhuje žalobca - uvažovať tak, že keď ESĽP napr. v rozsudku vo veci Apicella proti Taliansku zo dňa 29.3.2006 priznal primerané zadosťučinenie ako sumu v určitej výške za každý rok trvania prieťahov súdneho konania, tak uvedené platí absolútne, a je aplikovateľné v každom štáte a v každom jednotlivom prípade.

30. V súvislosti s podpornou aplikáciou judikatúry ESĽP na prípady prieťahov v súdnom konaní a s tým súvisiacim vznikom nemajetkovej ujmy účastníkov, nemožno opomenúť, že Slovenská republika má kompenzačný prostriedok nápravy a to v podobe rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky, týkajúcej sa ústavných sťažností vo veciach zbytočných prieťahov, v rámci ktorých ústavný súd pri rozhodovaní o žiadostiach o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako kompenzačného prostriedku nemajetkovej ujmy vždy vychádza z konkrétnych okolností toho-ktorého prípadu, a postupuje podľa noriem verejného práva, kde stačí vo všeobecnosti konštatovanie prieťahov, pričom výšku morálnej ujmy (spočívajúcej i v stave neistoty ohľadom výsledku konania) nie je potrebné preukazovať, nakoľko táto sa priznáva automaticky v závislosti od trvania prieťahov v konaní. Čo sa týka ďalšej kompenzácie v podobe náhrady nemajetkovej ujmy podľa , o ktorej rozhodoval súd prvej inštancie v prejednávanej veci, túto nemožno vykladať tak, ako žiada žalobca, t. j., že náhrada nemajetkovej ujmy má byť priznávaná bez dokazovania, nakoľko táto kompenzácia už je nad rozsah tej primárnej, na ktorú apeluje ESĽP vo svojich rozhodnutiach. Argumentácia žalobcu k výkladu , podľa ktorého by mala byť priznávaná finančná kompenzácia na základe púheho skonštatovania, že žalobcovi vznikla nemajetková ujma v dôsledku prieťahov v súdnom konaní, by bolo v priamom v rozpore so , ktorého účelom nie je zabezpečiť primárnu kompenzáciu nemajetkovej ujmy v prípade prieťahov v súdnom konaní, ale kompenzáciu ďalšiu, v prípadoch, ak ide o ujmu značnú, kedy už nestačí iná forma zadosťučinenia. Odvolací súd zdôrazňuje, že iný výklad (vrátane žalobcom predostretého v odvolaní) by bol v rozpore s ustanovením , ktorý nepochybne vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch okrem existencie samotného nesprávneho úradného postupu podmieňuje i tým, že na poskytnutie primeraného zadosťučinenia nepostačuje konštatovanie porušenia práva a vzniknutú nemajetkovú ujmu nemožno reparovať inak (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30.3.2023)

31. Hodno podotknúť, že ESĽP vo svojich rozhodnutiach navyše vychádza aj z toho, že úroveň náhrady morálnej ujmy v prípade prieťahov v súdnom konaní závisí na charakteristikách a na činnosti vnútroštátneho právneho prostriedku nápravy. ESĽP akceptuje, aby štát, ktorý si vytvoril rôzne právne prostriedky nápravy, z ktorých napr. jeden smeruje k zrýchleniu konaní a jeden je kompenzačnej povahy, priznával aj čiastky, ktoré sú nižšie ako tie ktoré stanovuje ESĽP (ale nie sú neprimerané) - ak tieto sú zabezpečené rozhodnutiami vydávanými v súlade s právnou tradíciou a s životnou úrovňou daného štátu, rýchlo, s náležitým odôvodnením a bez prieťahov (napr. rozhodnutie vo veci Dubjakova proti Slovensku zo dňa 10.10.2004).

32. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie pri posúdení dôvodnosti žaloby správne vychádzal z toho, že žalobcovi bolo ústavným súdom priznané primerané finančné zadosťučinenie za prieťahy v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. , t. j. že žalobca úspešne využil primárny kompenzačný prostriedok nápravy vnútroštátneho práva Slovenskej republiky. V prejednávanej veci, keď sa žalobca domáha aj ďalšieho odškodnenia z dôvodu, že priznané zadosťučinenie považuje za nedostatočné a „too low“, je potrebné ďalej postupovať aplikáciou , ktorý v priznáva poškodeným, ktorým vznikla škoda nesprávnym úradným postupom okrem práva na náhradu skutočnej škody a ušlého zisku, aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy a to za súčasného splnenia podmienky, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu, a že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napríklad formou verejného ospravedlnenia a pod. V tomto prípade samotný zákonodarca stanovuje okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť, z čoho potom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. I keď nečinnosť orgánu verejnej moci, ako i zbytočné prieťahy v konaní nepochybne už samé o sebe znamenajú pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, na ktorú skutočnosť žalobca v priebehu celého konania poukazoval, to ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Takúto dôkaznú silu nemôže dosiahnuť len samotná výpoveď poškodeného. Hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania možno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je už predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, o ujmu akej intenzity ide, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, hodnoverne v konaní preukázal (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30.3.2023). V súvislosti s uvedeným je to práve žalobca ako poškodený, ktorého v spore zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch. Dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky, tak stíha výlučne poškodeného ().

33. V nadväznosti na uvedený výklad ustanovenia tak súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že v prejednávanom spore nie sú súčasne splnené všetky tri zákonné podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy z titulu preukázaného nesprávneho úradného postupu v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. a správne žalobu zamietol, nakoľko žalobca v konaní nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach jeho života, intenzity zásahu, a zostal len v rovine samotného tvrdenia, že vzniknuté prieťahy v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice I sp. zn. u neho vyvolali stav právnej neistoty, bezmocnosť a beznádej.

34. V súvislosti s rozsiahlou argumentáciou žalobcu v odvolaní zameranou na to, že súd prvej inštancie postupoval v rozpore s Dohovorom a judikatúrou ESĽP, keď dospel k záveru, že vznik nemajetkovej ujmy je potrebné dokazovať; odvolací súd dodáva, že samotný ESĽP vo svojom rozsudku vo veci Apicella proti Taliansku zo dňa 29.3.2006 uviedol, že pokiaľ ide o morálnu ujmu, pripúšťa ESĽP a taliansky Kasačný súd (viď jeho rozsudok č. 8568/05, § 31) sa k jeho názoru prikláňa, že východiskom môže byť pevná, ale vyvrátiteľná domnienka, že neprimeraná dĺžka konania spôsobuje morálnu ujmu; ESĽP však tiež

pripúšťa, že v určitých prípadoch dĺžka konania spôsobuje iba nepatrnú, či dokonca nulovú morálnu ujmu (Nardone proti Taliansku). Vnútroštátny súd teda musí svoje rozhodnutie podložiť dostatočným odôvodnením.

35. Pokiaľ sa jedná o odvolacie námietky žalobcu smerujúce k tomu, že súd prvej inštancie nekonal s právnou zástupkyňou žalobcu, tak odvolací súd konštatuje, že z tohto dôvodu na dovolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. zo dňa 31.7.2024 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -277, zo dňa 8.9.2021, a vrátil vec tomuto súdu na ďalšie, pričom následne po vrátení veci Krajský súd v Bratislave opätovne vec prejednal a rozhodol uznesením č. k. -338, zo dňa 30.9.2024 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom konaní bolo potom vyššie uvedené pochybenie zhojené, nakoľko súd prvej inštancie ďalej riadne konal s právnou zástupkyňou žalobcu, keď jej (2.4.2025) bolo riadne doručené aj predvolanie na pojednávanie konané dňa 26.5.2025, na ktorom bol vyhlásený aj napadnutý rozsudok. Právna zástupkyňa sa však na uvedené pojednávanie nedostavila a svoju neprítomnosť nijak neospravedlnila, preto súd prvej inštancie konal bez jej prítomnosti, avšak v prítomnosti žalobcu, ktorý pojednávanie odročiť nežiadal.

36. Odvolaciu námietku žalobcu, že zo zápisnice z pojednávania konaného dňa 26.5.2025 nevyplýva, čo súd prvej inštancie považoval za sporné a čo za nesporné, čo malo byť údajné predbežné právne posúdenie veci, teda tu neboli ani splnené podmienky pre záverečné reči; odvolací súd vyhodnotil ako neopodstatnenú, pretože vypočutím si zvukového záznamu z predmetného pojednávania zistil, že strany sporu boli na predmetnom pojednávaní oboznámené s tým, že súd prvej inštancie považuje za nesporné to, že v konaní na Okresnom súde Košice I vedenom pod sp. zn. došlo v zmysle rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky k vzniku prieťahov, pričom spornou je najmä existencia vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. V rámci predbežného právneho posúdenia na predmetnom pojednávaní súd prvej inštancie uviedol, že na prejednávanú vec bude aplikovať a Žalobca mal na pojednávaní konanom dňa 26.5.2025 možnosť predniesť záverečnú reč a túto možnosť aj využil.

37. K odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie opomenul riadne konať a rozhodnúť o jeho návrhu zo dňa 11.3.2021 na č.1. 262 - na priznanie odškodného v sume 10.000 eur odvolací súd uvádza, že zo zápisnice z pojednávania konaného dňa 26.5.2025 (na č. l. 360) je zrejmé, že súd prvej inštancie rozhodol o návrhu žalobcu na rozšírenie žaloby o ďalších 10.000 eur, a to uznesením, ktorým návrh na zmenu žaloby nepripustil. Zo zvukového záznamu z predmetného pojednávania odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie toto uznesenie aj riadne odôvodnil tým, že by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe. Uvedený postup je plne v súlade s ustanoveniami , a .

38. Pokiaľ mal žalobca výhrady k tomu, že si súd prvej inštancie ku konaniu nepripojil celý spis Okresného súdu Košice I sp. zn. , a tým mu (žalobcovi) ani jeho právnej zástupkyni neumožnil sa s jeho obsahom ako celku riadne a v primeranej lehote do 26.5.2025 oboznámiť; odvolací súd podotýka, že súd prvej inštancie dôkaz - vyžiadaním si spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. riadne vykonal, nakoľko si spis vyžiadal (č.l. 39), vyhotovil kópie relevantných častí spisu (č. l. 45-103) a tento dôkaz riadne vykonal čítaním na pojednávaní konanom dňa 7.5.2014 (aj dňa 24.6.2020); pričom v tom čase žalobca ešte nebol v prejednávanej veci zastúpený advokátkou, plná moc advokátke na je datovaná 12.9.2017, ktorá sa následne mohla oboznámiť s dôkazmi zo spisového materiálu Okresného súdu Košice I. sp. zn. , nahliadnutím do spisu v tejto prejednávanej veci (č. l. 45-103). Odvolací súd dáva do pozornosti, že túto odvolaciu námietku žalobca ani riadne nevyšpecifikoval, lebo z odvolania nie je zrejmé, akú relevantnú časť spisu vedeného pod sp. zn. na Okresnom súde Košice I postráda (v kópiách vyhotovených súdom prvej inštancie), t. j. ktoré konkrétne listiny, časti spisu a pod. Nad rámec uvedeného odvolací súd v súvislosti s vykonaním dôkazu - pripojením súdneho spisu ozrejmuje, že pripojením súdneho spisu je potrebné rozumieť pripojenie listín tvoriacich súdny spis, vrátane právnych vyjadrení, listinných dôkazov, zápisníc o procesných úkonoch ako je napríklad výsluch svedka alebo strany a podobne. Podľa názoru odvolacieho súdu, pripojenie spisu z iného konania samo o sebe nemôže predstavovať dôkazný prostriedok preukazujúci tvrdenie žalobcu o vzniku nemateriálnej ujmy, resp. traumy, nakoľko obsahom každého súdneho spisu, zachyteného v písomnej forme, je celý súhrn procesných úkonov súdu a strán sporu, zápisníc o obsahu pojednávania, znaleckých posudkov a podobne, ktoré ako celok

nie je možné a ani efektívne vykonať ako dôkaz na pojednávaní súdu v inej veci. Je povinnosťou tej- ktorej strany sporu na preukázanie svojho tvrdenia označiť alebo predložiť konkrétny dôkaz, ktorým je možné a efektívne jeho tvrdenie preukázať. Za takýto dôkaz odvolací súd nepovažuje pripojenie celého spisu z iného konania, bez toho, aby žalobca poukázal na čo sa má súd prvej inštancie zamerať, pretože v súdnom spore súd namiesto strany nemôže určovať, ktorý dôkazný prostriedok, vykonaný v inom súdnom konaní, ktorého obsah je zachytený v súdnom spise, preukazuje tvrdenie strany sporu v tom-ktorom prejednávanom spore, pretože by tým v spore zvýhodnil jednu stranu sporu oproti inej strane sporu, čo je neprípustné, keďže strany sporu majú v konaní rovné postavenie (uplatňuje sa princíp rovnosti sporových strán) (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 10.12.2020).

39. Súd nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

40. Na základe uvedeného, obsah odvolania žalobcu nebol spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.

41. Na uvedenom základe odvolací súd v názorovej zhode so súdom prvej inštancie uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o vzniku nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach jeho života v súvislosti s prieťahmi v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. . Odvolací súd na uvedenom základe dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, preto ho v súlade s , potvrdil (vrátane závislého výroku o trovách konania).

42. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s a tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko jej žiadne trovy konania nevznikli.

43. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( prvá veta ) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).