Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 1/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. H., N., zastúpenej advokátkou Mgr. E. S., N., ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48

ods. 2 postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 13. októbra 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. februára 2011 doručená sťažnosť M. H., N. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátkou Mgr. E. S., N., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 3, a 3 a (ďalej len „“)

a tiež „porovnateľných práv“ garantovaných Listinou základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a Dohovorom o ochrane základných práv a slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 13. októbra 2010.

Keďže sťažnosť nespĺňala náležitosti ustanovené v zákone Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“), ústavný súd prípisom z 18. októbra 2011 vyzval sťažovateľku na jej

doplnenie a odstránenie nedostatkov. Nadväzne na to právna zástupkyňa sťažovateľky

podaním doručeným ústavnému súdu 11. novembra 2011 doplnila sťažnosť o chýbajúce

náležitosti.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou doručenou

Okresnému súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) 2. februára 2009 domáhala proti

Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky (ďalej len

„žalovaná“), zaplatenia sumy 129 456,28 € s príslušenstvom ako náhrady škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej

a kriminálnej polície Komárno (ďalej len „policajný orgán“) v trestnom konaní vedenom

pod sp. zn. ČVS: ORP-489/OEK-KN-2001 Bs.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 2. februára 2010 žalobu v celom

rozsahu zamietol. Proti označenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka

odvolanie, o ktorom rozhodol namietaným rozsudkom krajský súd tak, že odvolaním

napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil.

Ku skutkovým okolnostiam prípadu sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«... Na pojednávaní pred OS Komárno dňa 10. 11. 2009 sa navrhovateľka vyjadrila,

a to tak písomným podaním (protokolované v súdnom spise), ako aj vo svojom ústnom

prednese k nemajetkovej ujme, ktorú vidí v tom, že je preukázateľne znevýhodnená ako

poškodená v trestnom konaní, nie je chránený jej majetok, kým osoba ňou označená ako

páchateľ je zvýhodňovaný vo svojich právach, orgány činné v trestnom konaní nekonali

vo veci ani v jej podaniach a návrhoch, v konaní sa neplnili ani pokyny prokurátorov,

polícia nevyhodnotila ani dôkazy, ktoré boli v konaní vykonané (kriminalistická expertíza,

posudok o požiari), prokuratúrou viacnásobne rušené uznesenia policajného zboru

o prerušení trestného stíhania z dôvodu pochybení polície, nedostatok ochoty polície

vyšetriť tento prípad. Na tom istom pojednávaní odporca navrhol vypočuť výsluch svedkov,

ktorí vo veci konali ako vyšetrovatelia. Procesným uznesením súd uložil žalovanému

oznámiť mená a adresy svedkov s uvedením skutočností, na ktoré by mali byť vypočutý,

predložiť pokračovanie vyšetrovacieho spisu od str. 164 a rovnopis iného vyšetrovacieho

spisu. Pojednávanie bolo odročené na 2. 2. 2010.

... Na pojednávaní pred OS Komárno dňa 2. 2. 2010 súd prečítaním oboznámil obsah

pripojeného spisu, žalobkyňa zdôvodnila, prečo žiada vykonať dôkaz výsluchom svedka F. a

navrhla vykonanie ďalších dôkazov. Žalovaný odôvodnil, prečo nesplnil procesné uznesenie

súdu.

... Bez postupu dľa (teda vyjadrenia, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré za sporné, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré súd

nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli), súd procesne poučil účastníkov podľa § 120 ods. 4

Žalobkyňa navrhla vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré špecifikovala a odôvodnila,

a to aj vo vzťahu k vyčísleniu škody v trestnom konaní, ktoré namietala.

... Súd bez toho, aby sa vysporiadal s procesným uznesením z predošlého

pojednávania (uloženie povinnosti žalovanému označiť mená a bydliská svedkov, ktorých

žiada vypočuť žalobkyňa) a bez odôvodnenia, prečo navrhované dôkazy nevykonal (§ 118

ods. 2 O. s. p) vyhlásil dokazovanie za skončené a rozsudkom rozhodol, že žalobu zamieta.

... Súd svoje rozhodnutie argumentačne oprel o nesplnenia kumulatívnych

predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu spôsobenú nesprávnym úradným postupom -

existencia nesprávneho úradného postupu, vznik škody a príčinná súvislosť. Vo vzťahu

k škode konštatoval, že škoda jej nevznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu, ale

v dôsledku požiaru, a preto absentuje zákonný predpoklad zodpovednosti žalovaného.

Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd tvrdí, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, keď

nekonkretizovala, „v akých skutočnostiach sa nemajetková ujma prejavovala a kedy

vznikla“, a nepreukázala vznik nemajetkovej ujmy, z čoho odvodil absenciu zákonnej

podmienky vzniku zodpovednosti štátu. V rozsudku formuluje, že vznik prieťahov, ktoré boli

aj prokurátorom konštatované, nespôsobuje vznik zodpovednosti štátu, a tvrdenú

nemajetkovú ujmu považoval za „tvrdenú vo všeobecnej rovine“.»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka formulovala výhrady proti dôvodom,

na základe ktorých bol vydaný namietaný rozsudok krajského súdu, a v tejto súvislosti

najmä uvádza:

«Odvolací súd vec prejednal v zmysle , pričom pred vynesením

uznesenia protokoloval, že žalobkyňa žiadala o odročenie „z dôvodu porušovania jej

ústavných práv“, teda bez uvedenia dôvodu, že z dôvodu zákonného vymedzenia rámca

prejednania sa nemôže žalobkyňa pripraviť na pojednávanie. Na pojednávaní súd

nevykonal dokazovanie výsluchom účastníkov (tak, ako avizoval v písomnosti z 10. 8. 2010),

podľa protokolácie iba oboznámil prítomnú zástupkyňu žalovaného a prokurátora

s obsahom súdneho spisu a dal im právo záverečného zhrnutia a návrhu. Vo veci rozhodol

rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

... V písomnom vyhotovení rozsudku sp. zn. súd konštatuje, že

zodpovednosti podľa sa v zmysle ods. 2

predmetného ustanovenia nemožno zbaviť, a je to zodpovednosť objektívna. V odôvodnení

rozsudku ďalej definuje nesprávny úradný postup a spôsob a rozsah náhrady škody

a príčinnú súvislosť. Ztotožňuje sa s právnym posúdení veci súdom prvého stupňa, pričom

konštatuje, že v konaní bezesporu došlo k zbytečným prieťahov pri porušení základnej

zásady trestného konania prejednávať trestné veci čo najrýchlejšie a dôsledne zachovávať

občianske práva zaručené , jako aj povinnosti vyplývajúce mu z

A , čo mal za preukázané aj

citovanými ustanoveniami prokurátorov. Vo vzťahu k škode odvolací súd konštatuje, že nie

je daná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a touto škodou, lebo

„nesprávny úradný postup nebol príčinou vzniku požiaru“. K nemajetkovej ujme sa súd

vyjadruje tak, že síce jej určenie je sice predmetom voľnej úvahy súdu, nie však ľubovôľou.

Dôkazná povinnosť na splnenie podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy a kritérií pre

ich určenie stíha výlučne poškodeného. Konštatoval, že žalobkyňa neuniesla dôkazné

bremeno, keď nepreukázala, akú kvalifikovanú ujmu nesprávny úradný postup u nej vyvolal,

akým spôsobom sa táto ujma prejavila a aké následky v jej súkromnom živote alebo

spoločenskom postavení vznikli, pričom musí ísť o objektívne zistiteľný stav, ktorého

existencia musí byť preukázaná nad všetky pochybnosti. V odôvodnení rozsudku tiež

poukázal na to, že odvolanie bolo prejednané v neprítomnosti žalobkyne, ktorá z dôležitého

dôvodu nepožiadala o odročenie pojednávania.»

Vo vzťahu k požadovanej náhrade majetkovej ujmy poukazuje sťažovateľka na to, že

«vznik zodpovednosti za škodu nie je neodlučiteľne zviazaný s primárnou škodou, teda

„založením požiaru žalovaným“ (ako tvrdí odvolací súd), a rovnako vo vzťahu k majetkovej,

ako aj k nemajetkovej škode poukazuje na judikatúru ESĽP, napr. vo veci K. proti

Slovenskej republike (záväzok štátu pri potieraní trestnej činnosti), ako aj na priložené

rozhodnutia».

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ju ústavný

súd prijal na ďalšie konanie a následne o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Nitre v konaní spisová značka porušil základné

práva sťažovateľky M. H. v zmysle , 3, článku 47 ods. 2, 3 a

Slovenskej republiky a porovnateľné práva garantované Listinou základných práv a slobôd

a Dohovoru o ochrane základných práva slobôd,

2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 13. 10. 2010 a vracia mu vec späť na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke M. H., nar. ..., bytom N., priznáva primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 10000 EUR, ktoré je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu

4. Priznáva sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v konaní o ústavnej

sťažnosti, ktoré je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť jej advokátke Mgr. E. S., N., do

jedného mesiaca po právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným

zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie

žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným

rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

(napr. m. m. , ).

Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že petit je právnym základom pre jeho rozhodnutie,

a preto musí byť dostatočne určitý a zrozumiteľný, a to zvlášť vtedy, ak je sťažovateľ

v konaní pred ústavným súdom zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. V danom

prípade je petit navrhovaný sťažovateľkou nepochybne dostatočne určitý a zrozumiteľný

v tej časti, v ktorej sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vyslovil, že namietaným

rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3,

a 3 a , pričom v ďalšej časti, ktorou sa sťažovateľka domáha

tiež vyslovenia porušenia „porovnateľných práv“ garantovaných listinou a dohovorom,

požiadavku dostatočnej určitosti a zrozumiteľnosti nespĺňa. Za daných okolností sa ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní zameral na posúdenie opodstatnenosti sťažnosti len

v rozsahu namietaného porušenia sťažovateľkou označených základných práv podľa ,

zohľadňujúc pritom, že ak sťažovateľka namieta aj porušenie „porovnateľných práv“ podľa

listiny a dohovoru, tak z povahy veci vyplýva, že ide o práva, ktoré nemožno identifikovať

v širšom rozsahu ako „porovnateľné“ základné práva podľa .

Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47

ods. 2 a 3 a došlo postupom krajského súdu v odvolacom konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 13. októbra 2010, ktorým potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. z 2. februára 2010.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

so základnými právami podľa a

Sťažovateľka v prvom rade namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a základného práva podľa právoplatným rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 13. októbra 2010 tvrdiac, že v zmysle tohto

ustanovenia ( , pozn.) má právo domáhať sa náhrady škody, ktorá

jej vznikla nekonaním – nesprávnym úradným postupom štátu – policajného orgánu.

Článok 46 ods. 1 je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy (). Podstatou

základného práva podľa je aj umožniť každému (teda aj sťažovateľke)

reálny prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (m. m.

). Základného práva na súdnu ochranu sa v zmysle možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (,

). Nespochybniteľnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu (m. m. , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na súdnu ochranu

(m. m. ).

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom v zmysle patrí v zmysle doterajšej

judikatúry ústavného súdu v zásade do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Túto právomoc všeobecných súdov v súlade s ustanovuje zákon

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

účinný od 1. júla 2004.

Sťažovateľka si svoje základné právo garantované v uplatnila

na všeobecnom súde žalobou z 2. februára 2009, o ktorej rozhodol okresný súd rozsudkom

sp. zn. z 2. februára 2010 tak, že ju zamietol, pričom krajský súd namietaným

rozsudkom označený rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Zamietnutie žaloby

sťažovateľky všeobecnými súdmi v konaní podľa samo osebe

nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia základného práva podľa .

Z petitu sťažnosti však možno vyvodiť, že sťažovateľka v danom prípade namieta porušenie

v spojení s porušením , čo zakladá dôvod, aby

ústavný súd preskúmal, či je namietaný rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 13. októbra 2010 akceptovateľný z hľadiska možného porušenia ,

ktorého obsah a rozsah je vymedzený v už uvedenej judikatúre ústavného súdu. Ústavný súd

rovnako skúmal, či v spojení s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu

mohlo dôjsť tiež k porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47

ods. 3 v kontexte s tvrdením sťažovateľky, že „súd... prenášal dôkazné bremeno

na sťažovateľku“, pričom dospel k záveru, že „dôkazné bremeno neuniesla“.

Vychádzajúc z okolností posudzovanej veci ústavný súd považoval za podstatné

preskúmať, či sa krajský súd v namietanom rozsudku ústavne akceptovateľným spôsobom

vysporiadal s dvoma kľúčovými právnymi problémami vyplývajúcimi z podstaty konania

o zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a to:

a) či boli splnené všetky zákonné podmienky na priznanie náhrady škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom a

b) či v okolnostiach posudzovanej veci boli relevantným spôsobom preukázané

podmienky na priznanie nemajetkovej ujmy podľa a

v dôsledku nesprávneho úradného postupu.

Krajský súd v odôvodnení sťažovateľkou namietaného rozsudku najprv poukázal

na skutkové okolnosti posudzovanej veci a podstatu konania podľa zákona

č. , pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:

„... Predmetom tohto konania je žaloba žalobkyne, ktorou sa voči žalovanej domáha

zaplatenia sumy 129.456,28 eura s príslušenstvom z titulu náhrady škody spôsobenej jej

nesprávnym úradným postupom Okresného riaditeľstva Policajného Zboru, Úradu justičnej

a kriminálnej polície Komárno, vo vecí vedenej pod ČVS: OÚV 489/10-KN.2001.

Žalobkyňa nesprávny úradný postup orgánu činného v trestnom konaní vzhliadla v

nevykonávaní jednotlivých úkonov včas a v súlade so zákonom. Náhrada škody uplatnená

žalobkyňou v tomto konaní pozostávala zo skutočnej škody spôsobenej jej požiarom na

majetku v celkovej výške 19.916,351 eur a nemajetkovej ujmy v celkovej výške 109.539,93

eura. Výšku nemajetkovej ujmy žalobkyňa vyvodila z porušenia článku 12 SR v sume

16.596,959 eura, článku 13 v sume 16.596,959 eura, článku 16 v sume 29.874,526 eura,

článku 19 v sume 26.555,135 eura a článku 20 v sume 19.916,351 eura.

Podľa štát zodpovedá za podmienok

ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem

tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 cit. zákona).

Zodpovednosť podľa uvedeného zákonného ustanovenia je jednou z foriem

objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie). Ako už uviedol súd prvého

stupňa, štát zodpovedá za škodu za súčasného splnenia troch podmienok. Týmito

podmienkami sú: 1. nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, 2. existencia škody

a 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Je potrebné

dodať, že zákon je vo vzťahu k predpisom špeciálnym

a ustanovenia sa uplatnia vtedy, ak zákon nemá vlastnú úpravu.“

V ďalšej časti odôvodnenia namietaného rozsudku krajský súd skúmal, či boli

v danom prípade splnené súčasne všetky (tri) podmienky na vyvodenie zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a v tejto súvislosti uviedol:

„1. Bližšia definícia pojmu nesprávneho úradného postupu je obsiahnutá v § 9 ods. 1

, podľa ktorého za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie

povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom

ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné

prieťahy v konaní, alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov

fyzických a právnických osôb. Zároveň ods. 2 tohto zákonného ustanovenia zakotvuje, že

právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola

takýmto postupom spôsobená škoda.

2. Zákon taktiež v ust. § 17 upravuje spôsob a rozsah náhrady škody. Podľa ods. 1

tohto zákonného ustanovenia uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak. Skutočnou škodou je potrebné rozumieť ujmu, ktorá znamená zmenšenie

majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou, ktorá predstavuje

majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu. Naproti

tomu ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový prospech (prekazené zväčšenie alebo

rozmnoženie majetku poškodeného), ktorý bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky

okolnosti prípadu, no nenastalo v dôsledku škodnej udalosti. Podľa odseku 2 tohto

ustanovenia v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným

zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym

úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť

ju inak. Výška tejto nemajetkovej ujmy sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu

poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje; závažnosť

vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo; závažnosť následkov, ktoré vznikli

poškodenému v súkromnom živote, ako i závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému

v spoločenskom uplatnení (§ 17ods. 3).

3. O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide

vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu. t. j. ak medzi nimi je

vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému

postupu, nevznikla by ani škoda.

Zhrnúc výklad uvedený pod bodmi 1/ až 3/ je zrejmé, že súd prvého stupňa otázku

splnenia podstatných zložiek vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom založil na správnom právnom posúdení.“

Krajský súd v namietanom rozsudku pripustil, že postup policajného orgánu

v označenom trestnom konaní vykazoval znaky nesprávneho úradného postupu v zmysle § 9

ods. 1 (zbytočné prieťahy), keď uviedol:

„... Je totiž nesporné, ako vyplýva z výsledkov vykonaného dokazovania, že

uznesením Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru v Komárne zo dňa 20. 7. 2001

pod ČVS: OÚV-489/10-KN-2001 bolo začaté trestne stíhanie za trestný čin poškodzovania

cudzej veci podľa § 257 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona, lebo zistené skutočnosti

nasvedčovali, že nezistený páchateľ v presne nezistenom čase od 24:00 hod. dňa 19. 7. 2001

do 02:00 hod. dňa 20. 7. 2001 za doposiaľ nezistených okolností a za použitia nezistenej

látky založil požiar pod drevenou šopou, nachádzajúcou sa v zadnom dvore rodinného

domu v obci N., v dôsledku ktorého požiaru vyhorela drevená šopa a v nej sa nachádzajúce

veci, medzi inými malotraktor s rotavátorom, 50 ks včelých úľov, elektromotor, bunka k

včelárskemu vozu na točenie medu a steny a strecha šopy a prístavby, čím pre ich majiteľku

M. H. (žalobkyňu) spôsobil škodu asi vo výške 477.000,- Sk. Z obsahu tohto vyšetrovacieho

spisu je zrejmé, že vyšetrovateľ až do 29. 11. 2001, kedy uznesením prerušil trestné stíhanie,

lebo sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči určitej

osobe, vykonával úkony priebežne. Okresný prokurátor v Komárne uznesením zo dňa 14. 1.

2002 č. -15 uvedené uznesenie o prerušení trestného stíhania ako nedôvodné

zrušil. Od tejto doby až do 30. 1. 2007 (okrem výsluchu manžela žalobkyne dňa 25. 1. 2005)

nebol v danej trestnej veci vykonaný žiaden úkon. Bezosporu tak v konaní došlo k

zbytočným prieťahom, keď zhora označený orgán činný v trestnom konaní porušil jednu zo

základných zásad trestného konania, prejednávať trestné veci čo najrýchlejšie a dôsledne

zachovávať občianske práva zaručené ( o trestnom

konaní súdnom a ), ako i povinnosti

vyplývajúce mu z ust. zák. č. 141/l961 Zb. a

Správnosť tohto záveru v plnom rozsahu potvrdzujú i uznesenia Okresného prokurátora v

Komárne zo dňa 21. 9. 2004 a 4. 1. 2007, ktorým bola predmetná trestná vec odňatá ako

vyšetrovateľovi Mjr. L. B., tak i npor. Ing. R. Š. práve pre prieťahy v konaní a rovnako tak i

Správa riaditeľa Prezídia Policajného zboru B. zo dňa 30. 1. 2007, podľa ktorej previerkou

inkriminovaného spisu bolo zistené, že od 14. 1. 2002 sa vo veci de facto nekoná.“

Vzhľadom na uvedené sa krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku ďalej

zaoberal tým, či boli splnené aj ďalšie podmienky na vznik zodpovednosti žalovanej podľa

, pričom v tejto súvislosti uviedol:

„V prípade žalobkyňou uplatnenej skutočnej škody spôsobenej požiarom na jej

majetku, ktorú žalobkyňa vyčíslila sumou 19.916,35 eur, odvolací súd v zhode s právnym

názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru, že zodpovednosť žalovanej nie je daná pre

absenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a touto škodou.

Nesprávny úradný postup konajúceho policajného orgánu totiž preukázateľne nebol

príčinou vzniku požiaru, ktorý spôsobil ujmu v majetkovej sfére žalobkyne a k tomuto došlo

až následne po vzniku samotnej škody v priebehu trestného stíhania pre trestný čin

poškodzovania cudzej veci spôsobenej neznámym páchateľom práve inkriminovaným

požiarom.

Odlišná je situácia pokiaľ ide o žalobkyňou požadovanú nemajetkovú ujmu vo výške

109.539,93 eur. Z ust. vyplýva, že ak iba samotné

konštatovanie práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je

možné uspokojiť ju inak. Priznanie zadosťučinenia v peniazoch teda predpokladá splnenie

určitých zákonom kvalifikovaných podmienok. Prípustnosť peňažnej satisfakcie je teda

opodstatnená tam, kde samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným

zadosťučinením a kde zmenšenie a vyváženie spôsobenej nemajetkovej ujmy nemožno

napraviť inak, ako cestou zadosťučinenia vo forme peňažného plnenia. Určenie výšky

peňažnej náhrady pri splnení podmienok podľa je síce

predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon jej maximálnu ani minimálnu hranicu

nestanovuje, nie však ľubovôľou. Pri svojej úvahe musí prihliadnuť najmä na osobu

poškodeného (jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje), závažnosť ujmy

a na okolnosti jej vzniku a závažnosť následkov v súkromnom živote a spoločenskom

uplatnení poškodeného. V tomto smere súd musí vychádzať z riadne zisteného skutkového

stavu a na základe neho rozhodnutie založiť na celkom konkrétnych a preskúmateľných

hľadiskách. Dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre

priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky stíha výlučne poškodeného.

Posudzujúc prejednávanú vec vo svetle uvedených záverov je nutné konštatovať, že

žalobkyňa dôkazné bremeno neuniesla, keď v konaní nepreukázala, akú kvalifikovanú ujmu

konštatovaný nesprávny úradný postup u nej vyvolal, akým spôsobom sa táto ujma prejavila

a aké následky jej v súkromnom živote alebo spoločenskom uplatnení vznikli. Keďže v tomto

smere musí ísť o objektívne zistiteľný stav, ktorého existencia musí byť preukázaná nad

všetky pochybnosti, bez splnenia si mininálne povinnosti tvrdenia zo strany žalobkyne, bolo

potrebné žalobu i v tejto časti zamietnuť tak, ako to učinil správne i súd prvého stupňa. Pre

úplnosť odvolací súd dodáva, že v tomto smere je absolútne nepostačujúci len odkaz

na jednotlivé články SR tak, ako to učinila žalobkyňa. Tieto len vymenúvajú

vo všeobecnosti práva občanov, ktoré im zaručuje, pri ich porušení a s tým spojeným

morálnym zadosťučinením však je potrebné vychádzať zo závažnosti následkov, tak ako

sa tieto konkrétne prejavili u jednotlivých poškodených. I napriek tomu, že súd prvého

stupňa na pojednávaní konanom dňa 10. 11. 2009 vyzval žalobkyňu na konkretizáciu

nemajetkovej ujmy a jej výšky, žalobkyňa sa k týmto skutočnostiam nevedela vyjadriť

s odôvodnením, že nie je právnik a tieto otázky potrebuje prekonzultovať s advokátom. Ani

na ďalšom pojednávaní konanom dňa 2. 2. 2010 (takmer po 3 mesiacoch) však žalobkyňa

požadované okolnosti vo vzťahu k nemajetkovej ujme neozrejmila a neučinila tak ani ku dňu

rozhodovania odvolacieho súdu. Tento vo veci určil celkovo 5 pojednávaní, z ktorých

4 z dôvodov na strane žalobkyne boli odročené.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

ako vecne správny podľa potvrdil, keď na procesné vady konania pred

súdom prvého stupňa neprihliadol, pretože tieto nemali za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci ( ).“

Rovnako tak odvolací súd v konaní nezaznamenal sťažovateľkou namietané odňatie

jej možnosti konať pred súdom, keďže „žalobkyňa bola na pojednávania riadne a včas

predvolaná, v priebehu konania boli vykonané dôkazy zákonným spôsobom, s týmito

žalobkyňa mala možnosť sa oboznámiť a vyjadriť sa k nim, prvostupňovým súdom bola

realizovaná i jeho poučovacia povinnosť a dodržané procesné predpisy“.

Ústavný súd v nadväznosti na citované časti namietaného rozsudku krajského súdu

považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je oprávnený

skutkové a právne závery všeobecných súdov kontrolovať z hľadiska ich ústavnej

konformity iba vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody sťažovateľky (obdobne , ).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej, alebo aj celkom

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

, ). Právne závery krajského súdu uvedené v napadnutom

rozsudku však nevyvolávajú pochybnosti z hľadiska ich ústavnej konformity.

Podľa názoru ústavného súdu v odôvodnení sťažnosťou namietaného rozsudku

krajský súd podal jasný a zrozumiteľný výklad aplikovaného právneho predpisu (zákona

č. ) a dostatočne vyargumentoval svoj meritórny výrok, ktorým potvrdil

odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny. V okolnostiach

posudzovanej veci ústavný súd považoval za kľúčový právny názor krajského súdu, podľa

ktorého neboli splnené všetky podmienky na vznik zodpovednosti žalovanej podľa zákona č.

, keďže „... zodpovednosť žalovanej nie je daná pre absenciu príčinnej

súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a touto škodou. Nesprávny úradný postup

konajúceho policajného orgánu totiž preukázateľne nebol príčinou vzniku požiaru, ktorý

spôsobil ujmu v majetkovej sfére žalobkyne...“. Rovnako tak je podľa názoru ústavného

súdu v okolnostiach posudzovanej veci z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný

právny názor krajského súdu, v zmysle ktorého „Dôkazná povinnosť na preukázanie

splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre

určenie jej výšky stíha výlučne poškodeného“ (prenesenie dôkazného bremena

na sťažovateľku ako poškodenú sťažovateľka v danom prípade považovala za porušenie

základného práva podľa , pozn.).

V namietanom rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti nezistil žiadne také dôvody, na základe ktorých by ho mohol

kvalifikovať z ústavného hľadiska ako neakceptovateľný a neudržateľný. Sťažnosťou

namietaný rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je ani prejavom aplikačnej

a interpretačnej svojvôle, a taktiež ho nemožno označiť za arbitrárny, pretože podáva

zrozumiteľným spôsobom vysvetľujúcu odpoveď na všetky podstatné otázky, pre ktoré bol

prvostupňový rozsudok (o zamietnutí návrhu sťažovateľky) odvolacím súdom potvrdený.

Vzhľadom na uvedené neexistuje z ústavnoprávneho hľadiska dôvod k tomu, aby sa

spochybňovali právne závery obsiahnuté v namietanom rozsudku krajského súdu, ktoré sú

primeraným spôsobom odôvodnené. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu

nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto

postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii

nemá dôvod zasiahnuť do právnych názorov krajského súdu, keď navyše nie je a ani

nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že krajský súd namietaným

rozhodnutím sťažovateľke neodoprel spravodlivosť, ibaže jej návrhu na zaplatenie sumy

129 456,28 € s príslušenstvom ako náhrady škody spôsobenej jej nesprávnym úradným

postupom policajného orgánu nevyhovel, avšak skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom

krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie eventuálneho záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje názor, podľa

ktorého nemožno právo na súdnu ochranu (resp. na spravodlivý proces) stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok

().

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že namietaným rozsudkom krajského

súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa

v spojení so základnými právami podľa a , čo zakladá

dôvod na jej odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

ústavný súd poznamenáva, že z predloženej spisovej dokumentácie nezistil, že by

sťažovateľka v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. a v odvolacom

konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. žiadala o ustanovenie zástupcu

z radov advokátov. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že k prípadnému

porušeniu by mohlo dôjsť len v prípade, ak by okresný súd a krajský

súd vôbec nerozhodli o ustanovení právneho zástupcu napriek skutočnosti, že sťažovateľka

o ustanovenie právneho zástupcu požiadala, čo sa v danom prípade nestalo. Sťažovateľka

navyše neuviedla v sťažnosti žiadne iné relevantné argumenty, na základe ktorých by

ústavný súd mohol dospieť k záveru o porušení jej základného práva podľa čl. 47 ods. 2

, čo zakladá dôvod na odmietnutie aj tejto časti sťažnosti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

Z vyplýva jednak základné právo každého, aby sa jeho vec

prerokovala bez zbytočných prieťahov, a tiež základné právo, aby sa vec prerokovala v jeho

prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom.

Pokiaľ ide o základné právo sťažovateľky, aby sa jej vec prerokovala v jej

prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom, ústavný súd

konštatuje, že krajský súd o veci rozhodol na pojednávaní konanom podľa § 101 ods. 2

(„Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak

sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého

dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne

pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.“) v neprítomnosti riadne predvolanej

sťažovateľky, ktorá nepožiadala o odročenie tohto pojednávania, pričom odvolací súd

na tomto pojednávaní nevykonal žiadne nové dôkazy (vychádzal z výsledkov dokazovania

vykonaných okresným súdom). Z uvedeného dôvodu neexistujú žiadne relevantné

skutočnosti, ktoré by zakladali dôvod na vyslovenie porušenia uvedeného základného práva

garantovaného . Ústavný súd teda nezistil žiadnu príčinnú súvislosť

medzi označeným rozsudkom krajského súdu, resp. postupom krajského súdu

predchádzajúcim jeho vydaniu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky,

aby sa jej vec prerokovala v jej prítomnosti a mohla sa vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa .

Sťažovateľka namieta aj porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. .

V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľky

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa ústavný súd

poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej k odmietnutiu sťažnosti pre jej

zjavnú neopodstatnenosť môže dôjsť aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný

súd) porušoval základné právo označené sťažovateľom, pretože uvedená situácia alebo stav

takú možnosť reálne nepripúšťajú (m. m. , , ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa je

odstránenie právnej neistoty (). Vzhľadom na takto vymedzenú podstatu a účel

tohto základného práva ústavný súd poskytuje ústavnú ochranu len vtedy, ak bola sťažnosť

ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu ešte mohlo dochádzať

a neodôvodnená nečinnosť, príp. neefektívna činnosť príslušného orgánu verejnej moci

v tom čase ešte mohla trvať (m. m. , , ).

Rozsudok okresného súdu sp. zn. z 2. februára 2010 v spojení

s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 13. októbra 2010 nadobudli

právoplatnosť 27. decembra 2010, čím bolo napadnuté konanie právoplatne skončené.

V uvedenom prípade teda sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa v takom konaní

pred všeobecnými súdmi, v ktorom už okresný súd aj krajský súd meritórne rozhodli pred

podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa , čo zakladá dôvod

na odmietnutie sťažnosti aj v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd sumarizujúc svoje čiastkové závery pri predbežnom prerokovaní

konštatoval, že v danom prípade rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 13. októbra 2010 a ani postupom predchádzajúcim jeho vydaniu nemohlo dôjsť

k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa , a preto sťažnosť

sťažovateľky odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2012