Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 138 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (149)IV. ÚS 1/2012
PDF · 310.38 KB
No categories available
IV. ÚS 1/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. H., N., zastúpenej advokátkou Mgr. E. S., N., ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom
pod sp. zn. 25 Co 62/2010 a jeho rozsudkom z 13. októbra 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
25. februára 2011 doručená sťažnosť M. H., N. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátkou Mgr. E. S., N., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a tiež „porovnateľných práv“ garantovaných Listinou základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a Dohovorom o ochrane základných práv a slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 25 Co 62/2010 a jeho rozsudkom z 13. októbra 2010.
Keďže sťažnosť nespĺňala náležitosti ustanovené v zákone Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“), ústavný súd prípisom z 18. októbra 2011 vyzval sťažovateľku na jej
doplnenie a odstránenie nedostatkov. Nadväzne na to právna zástupkyňa sťažovateľky
podaním doručeným ústavnému súdu 11. novembra 2011 doplnila sťažnosť o chýbajúce
náležitosti.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou doručenou
Okresnému súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) 2. februára 2009 domáhala proti
Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky (ďalej len
„žalovaná“), zaplatenia sumy 129 456,28 € s príslušenstvom ako náhrady škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej
a kriminálnej polície Komárno (ďalej len „policajný orgán“) v trestnom konaní vedenom
pod sp. zn. ČVS: ORP-489/OEK-KN-2001 Bs.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 6 C 11/2009 z 2. februára 2010 žalobu v celom
rozsahu zamietol. Proti označenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka
odvolanie, o ktorom rozhodol namietaným rozsudkom krajský súd tak, že odvolaním
napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil.
Ku skutkovým okolnostiam prípadu sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
«... Na pojednávaní pred OS Komárno dňa 10. 11. 2009 sa navrhovateľka vyjadrila,
a to tak písomným podaním (protokolované v súdnom spise), ako aj vo svojom ústnom
prednese k nemajetkovej ujme, ktorú vidí v tom, že je preukázateľne znevýhodnená ako
poškodená v trestnom konaní, nie je chránený jej majetok, kým osoba ňou označená ako
páchateľ je zvýhodňovaný vo svojich právach, orgány činné v trestnom konaní nekonali
vo veci ani v jej podaniach a návrhoch, v konaní sa neplnili ani pokyny prokurátorov,
polícia nevyhodnotila ani dôkazy, ktoré boli v konaní vykonané (kriminalistická expertíza,
posudok o požiari), prokuratúrou viacnásobne rušené uznesenia policajného zboru
o prerušení trestného stíhania z dôvodu pochybení polície, nedostatok ochoty polície
vyšetriť tento prípad. Na tom istom pojednávaní odporca navrhol vypočuť výsluch svedkov,
ktorí vo veci konali ako vyšetrovatelia. Procesným uznesením súd uložil žalovanému
oznámiť mená a adresy svedkov s uvedením skutočností, na ktoré by mali byť vypočutý,
predložiť pokračovanie vyšetrovacieho spisu od str. 164 a rovnopis iného vyšetrovacieho
spisu. Pojednávanie bolo odročené na 2. 2. 2010.
... Na pojednávaní pred OS Komárno dňa 2. 2. 2010 súd prečítaním oboznámil obsah
pripojeného spisu, žalobkyňa zdôvodnila, prečo žiada vykonať dôkaz výsluchom svedka F. a
navrhla vykonanie ďalších dôkazov. Žalovaný odôvodnil, prečo nesplnil procesné uznesenie
súdu.
... Bez postupu dľa § 118 ods. 2 O. s. p. (teda vyjadrenia, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré za sporné, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré súd
nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli), súd procesne poučil účastníkov podľa § 120 ods. 4
O. s. p. Žalobkyňa navrhla vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré špecifikovala a odôvodnila,
a to aj vo vzťahu k vyčísleniu škody v trestnom konaní, ktoré namietala.
... Súd bez toho, aby sa vysporiadal s procesným uznesením z predošlého
pojednávania (uloženie povinnosti žalovanému označiť mená a bydliská svedkov, ktorých
žiada vypočuť žalobkyňa) a bez odôvodnenia, prečo navrhované dôkazy nevykonal (§ 118
ods. 2 O. s. p) vyhlásil dokazovanie za skončené a rozsudkom rozhodol, že žalobu zamieta.
... Súd svoje rozhodnutie argumentačne oprel o nesplnenia kumulatívnych
predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu spôsobenú nesprávnym úradným postupom -
existencia nesprávneho úradného postupu, vznik škody a príčinná súvislosť. Vo vzťahu
k škode konštatoval, že škoda jej nevznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu, ale
v dôsledku požiaru, a preto absentuje zákonný predpoklad zodpovednosti žalovaného.
Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd tvrdí, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, keď
nekonkretizovala, „v akých skutočnostiach sa nemajetková ujma prejavovala a kedy
vznikla“, a nepreukázala vznik nemajetkovej ujmy, z čoho odvodil absenciu zákonnej
podmienky vzniku zodpovednosti štátu. V rozsudku formuluje, že vznik prieťahov, ktoré boli
aj prokurátorom konštatované, nespôsobuje vznik zodpovednosti štátu, a tvrdenú
nemajetkovú ujmu považoval za „tvrdenú vo všeobecnej rovine“.»
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka formulovala výhrady proti dôvodom,
na základe ktorých bol vydaný namietaný rozsudok krajského súdu, a v tejto súvislosti
najmä uvádza:
«Odvolací súd vec prejednal v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p., pričom pred vynesením
uznesenia protokoloval, že žalobkyňa žiadala o odročenie „z dôvodu porušovania jej
ústavných práv“, teda bez uvedenia dôvodu, že z dôvodu zákonného vymedzenia rámca
prejednania sa nemôže žalobkyňa pripraviť na pojednávanie. Na pojednávaní súd
nevykonal dokazovanie výsluchom účastníkov (tak, ako avizoval v písomnosti z 10. 8. 2010),
podľa protokolácie iba oboznámil prítomnú zástupkyňu žalovaného a prokurátora
s obsahom súdneho spisu a dal im právo záverečného zhrnutia a návrhu. Vo veci rozhodol
rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
... V písomnom vyhotovení rozsudku sp. zn. 25Co 62/2010 súd konštatuje, že
zodpovednosti podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. sa v zmysle ods. 2
predmetného ustanovenia nemožno zbaviť, a je to zodpovednosť objektívna. V odôvodnení
rozsudku ďalej definuje nesprávny úradný postup a spôsob a rozsah náhrady škody
a príčinnú súvislosť. Ztotožňuje sa s právnym posúdení veci súdom prvého stupňa, pričom
konštatuje, že v konaní bezesporu došlo k zbytečným prieťahov pri porušení základnej
zásady trestného konania prejednávať trestné veci čo najrýchlejšie a dôsledne zachovávať
občianske práva zaručené ústavou, jako aj povinnosti vyplývajúce mu z § 164 ods. 2
zák. č. 141/1961 Zb. A § 209 ods. 2 zák. č. 301/2005 Z. z., čo mal za preukázané aj
citovanými ustanoveniami prokurátorov. Vo vzťahu k škode odvolací súd konštatuje, že nie
je daná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a touto škodou, lebo
„nesprávny úradný postup nebol príčinou vzniku požiaru“. K nemajetkovej ujme sa súd
vyjadruje tak, že síce jej určenie je sice predmetom voľnej úvahy súdu, nie však ľubovôľou.
Dôkazná povinnosť na splnenie podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy a kritérií pre
ich určenie stíha výlučne poškodeného. Konštatoval, že žalobkyňa neuniesla dôkazné
bremeno, keď nepreukázala, akú kvalifikovanú ujmu nesprávny úradný postup u nej vyvolal,
akým spôsobom sa táto ujma prejavila a aké následky v jej súkromnom živote alebo
spoločenskom postavení vznikli, pričom musí ísť o objektívne zistiteľný stav, ktorého
existencia musí byť preukázaná nad všetky pochybnosti. V odôvodnení rozsudku tiež
poukázal na to, že odvolanie bolo prejednané v neprítomnosti žalobkyne, ktorá z dôležitého
dôvodu nepožiadala o odročenie pojednávania.»
Vo vzťahu k požadovanej náhrade majetkovej ujmy poukazuje sťažovateľka na to, že
«vznik zodpovednosti za škodu nie je neodlučiteľne zviazaný s primárnou škodou, teda
„založením požiaru žalovaným“ (ako tvrdí odvolací súd), a rovnako vo vzťahu k majetkovej,
ako aj k nemajetkovej škode poukazuje na judikatúru ESĽP, napr. vo veci K. proti
Slovenskej republike (záväzok štátu pri potieraní trestnej činnosti), ako aj na priložené
rozhodnutia».
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ju ústavný
súd prijal na ďalšie konanie a následne o nej nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Nitre v konaní spisová značka 25 Co 62/2010 porušil základné
práva sťažovateľky M. H. v zmysle čl. 46 ods. 1, 3, článku 47 ods. 2, 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a porovnateľné práva garantované Listinou základných práv a slobôd
a Dohovoru o ochrane základných práva slobôd,
2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25 Co 62/2010
z 13. 10. 2010 a vracia mu vec späť na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľke M. H., nar. ..., bytom N., priznáva primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 10000 EUR, ktoré je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu
4. Priznáva sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v konaní o ústavnej
sťažnosti, ktoré je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť jej advokátke Mgr. E. S., N., do
jedného mesiaca po právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným
zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie
žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným
rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).
Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý
pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv
(napr. m. m. I. ÚS 178/09, IV. ÚS 428/09).
Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že petit je právnym základom pre jeho rozhodnutie,
a preto musí byť dostatočne určitý a zrozumiteľný, a to zvlášť vtedy, ak je sťažovateľ
v konaní pred ústavným súdom zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. V danom
prípade je petit navrhovaný sťažovateľkou nepochybne dostatočne určitý a zrozumiteľný
v tej časti, v ktorej sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vyslovil, že namietaným
rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3,
čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, pričom v ďalšej časti, ktorou sa sťažovateľka domáha
tiež vyslovenia porušenia „porovnateľných práv“ garantovaných listinou a dohovorom,
požiadavku dostatočnej určitosti a zrozumiteľnosti nespĺňa. Za daných okolností sa ústavný
súd pri predbežnom prerokovaní zameral na posúdenie opodstatnenosti sťažnosti len
v rozsahu namietaného porušenia sťažovateľkou označených základných práv podľa ústavy,
zohľadňujúc pritom, že ak sťažovateľka namieta aj porušenie „porovnateľných práv“ podľa
listiny a dohovoru, tak z povahy veci vyplýva, že ide o práva, ktoré nemožno identifikovať
v širšom rozsahu ako „porovnateľné“ základné práva podľa ústavy.
Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47
ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy došlo postupom krajského súdu v odvolacom konaní
vedenom pod sp. zn. 25 Co 62/2010 a jeho rozsudkom z 13. októbra 2010, ktorým potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 6 C 11/2009 z 2. februára 2010.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
so základnými právami podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 47 ods. 3 ústavy
Sťažovateľka v prvom rade namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy právoplatným rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 25 Co 62/2010 z 13. októbra 2010 tvrdiac, že v zmysle tohto
ustanovenia ústavy (čl. 46 ods. 3 ústavy, pozn.) má právo domáhať sa náhrady škody, ktorá
jej vznikla nekonaním – nesprávnym úradným postupom štátu – policajného orgánu.
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany
garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Podstatou
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj umožniť každému (teda aj sťažovateľke)
reálny prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (m. m.
I. ÚS 26/94). Základného práva na súdnu ochranu sa v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy možno
domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (II. ÚS 1/95,
III. ÚS 124/04). Nespochybniteľnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na súdnu ochranu
(m. m. III. ÚS 209/04).
Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy patrí v zmysle doterajšej
judikatúry ústavného súdu v zásade do právomoci všeobecných súdov (napr. II. ÚS 71/04).
Túto právomoc všeobecných súdov v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy ustanovuje zákon
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“)
účinný od 1. júla 2004.
Sťažovateľka si svoje základné právo garantované v čl. 46 ods. 3 ústavy uplatnila
na všeobecnom súde žalobou z 2. februára 2009, o ktorej rozhodol okresný súd rozsudkom
sp. zn. 6 C 11/2009 z 2. februára 2010 tak, že ju zamietol, pričom krajský súd namietaným
rozsudkom označený rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Zamietnutie žaloby
sťažovateľky všeobecnými súdmi v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. samo osebe
nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy.
Z petitu sťažnosti však možno vyvodiť, že sťažovateľka v danom prípade namieta porušenie
čl. 46 ods. 3 ústavy v spojení s porušením čl. 46 ods. 1 ústavy, čo zakladá dôvod, aby
ústavný súd preskúmal, či je namietaný rozsudok krajského súdu sp. zn. 25 Co 62/2010
z 13. októbra 2010 akceptovateľný z hľadiska možného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy,
ktorého obsah a rozsah je vymedzený v už uvedenej judikatúre ústavného súdu. Ústavný súd
rovnako skúmal, či v spojení s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu
mohlo dôjsť tiež k porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47
ods. 3 ústavy v kontexte s tvrdením sťažovateľky, že „súd... prenášal dôkazné bremeno
na sťažovateľku“, pričom dospel k záveru, že „dôkazné bremeno neuniesla“.
Vychádzajúc z okolností posudzovanej veci ústavný súd považoval za podstatné
preskúmať, či sa krajský súd v namietanom rozsudku ústavne akceptovateľným spôsobom
vysporiadal s dvoma kľúčovými právnymi problémami vyplývajúcimi z podstaty konania
o zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a to:
a) či boli splnené všetky zákonné podmienky na priznanie náhrady škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom a
b) či v okolnostiach posudzovanej veci boli relevantným spôsobom preukázané
podmienky na priznanie nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z.
v dôsledku nesprávneho úradného postupu.
Krajský súd v odôvodnení sťažovateľkou namietaného rozsudku najprv poukázal
na skutkové okolnosti posudzovanej veci a podstatu konania podľa zákona
č. 514/2003 Z. z., pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:
„... Predmetom tohto konania je žaloba žalobkyne, ktorou sa voči žalovanej domáha
zaplatenia sumy 129.456,28 eura s príslušenstvom z titulu náhrady škody spôsobenej jej
nesprávnym úradným postupom Okresného riaditeľstva Policajného Zboru, Úradu justičnej
a kriminálnej polície Komárno, vo vecí vedenej pod ČVS: OÚV 489/10-KN.2001.
Žalobkyňa nesprávny úradný postup orgánu činného v trestnom konaní vzhliadla v
nevykonávaní jednotlivých úkonov včas a v súlade so zákonom. Náhrada škody uplatnená
žalobkyňou v tomto konaní pozostávala zo skutočnej škody spôsobenej jej požiarom na
majetku v celkovej výške 19.916,351 eur a nemajetkovej ujmy v celkovej výške 109.539,93
eura. Výšku nemajetkovej ujmy žalobkyňa vyvodila z porušenia článku 12 Ústavy SR v sume
16.596,959 eura, článku 13 v sume 16.596,959 eura, článku 16 v sume 29.874,526 eura,
článku 19 v sume 26.555,135 eura a článku 20 v sume 19.916,351 eura.
Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem
tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 cit. zákona).
Zodpovednosť podľa uvedeného zákonného ustanovenia je jednou z foriem
objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie). Ako už uviedol súd prvého
stupňa, štát zodpovedá za škodu za súčasného splnenia troch podmienok. Týmito
podmienkami sú: 1. nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, 2. existencia škody
a 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Je potrebné
dodať, že zákon je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom špeciálnym
a ustanovenia Občianskeho zákonníka sa uplatnia vtedy, ak zákon nemá vlastnú úpravu.“
V ďalšej časti odôvodnenia namietaného rozsudku krajský súd skúmal, či boli
v danom prípade splnené súčasne všetky (tri) podmienky na vyvodenie zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a v tejto súvislosti uviedol:
„1. Bližšia definícia pojmu nesprávneho úradného postupu je obsiahnutá v § 9 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné
prieťahy v konaní, alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických a právnických osôb. Zároveň ods. 2 tohto zákonného ustanovenia zakotvuje, že
právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola
takýmto postupom spôsobená škoda.
2. Zákon taktiež v ust. § 17 upravuje spôsob a rozsah náhrady škody. Podľa ods. 1
tohto zákonného ustanovenia uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak. Skutočnou škodou je potrebné rozumieť ujmu, ktorá znamená zmenšenie
majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou, ktorá predstavuje
majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu. Naproti
tomu ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový prospech (prekazené zväčšenie alebo
rozmnoženie majetku poškodeného), ktorý bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky
okolnosti prípadu, no nenastalo v dôsledku škodnej udalosti. Podľa odseku 2 tohto
ustanovenia v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym
úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť
ju inak. Výška tejto nemajetkovej ujmy sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje; závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo; závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenému v súkromnom živote, ako i závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v spoločenskom uplatnení (§ 17ods. 3).
3. O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide
vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu. t. j. ak medzi nimi je
vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu, nevznikla by ani škoda.
Zhrnúc výklad uvedený pod bodmi 1/ až 3/ je zrejmé, že súd prvého stupňa otázku
splnenia podstatných zložiek vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom založil na správnom právnom posúdení.“
Krajský súd v namietanom rozsudku pripustil, že postup policajného orgánu
v označenom trestnom konaní vykazoval znaky nesprávneho úradného postupu v zmysle § 9
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (zbytočné prieťahy), keď uviedol:
„... Je totiž nesporné, ako vyplýva z výsledkov vykonaného dokazovania, že
uznesením Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru v Komárne zo dňa 20. 7. 2001
pod ČVS: OÚV-489/10-KN-2001 bolo začaté trestne stíhanie za trestný čin poškodzovania
cudzej veci podľa § 257 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona, lebo zistené skutočnosti
nasvedčovali, že nezistený páchateľ v presne nezistenom čase od 24:00 hod. dňa 19. 7. 2001
do 02:00 hod. dňa 20. 7. 2001 za doposiaľ nezistených okolností a za použitia nezistenej
látky založil požiar pod drevenou šopou, nachádzajúcou sa v zadnom dvore rodinného
domu v obci N., v dôsledku ktorého požiaru vyhorela drevená šopa a v nej sa nachádzajúce
veci, medzi inými malotraktor s rotavátorom, 50 ks včelých úľov, elektromotor, bunka k
včelárskemu vozu na točenie medu a steny a strecha šopy a prístavby, čím pre ich majiteľku
M. H. (žalobkyňu) spôsobil škodu asi vo výške 477.000,- Sk. Z obsahu tohto vyšetrovacieho
spisu je zrejmé, že vyšetrovateľ až do 29. 11. 2001, kedy uznesením prerušil trestné stíhanie,
lebo sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči určitej
osobe, vykonával úkony priebežne. Okresný prokurátor v Komárne uznesením zo dňa 14. 1.
2002 č. PV 812/01-15 uvedené uznesenie o prerušení trestného stíhania ako nedôvodné
zrušil. Od tejto doby až do 30. 1. 2007 (okrem výsluchu manžela žalobkyne dňa 25. 1. 2005)
nebol v danej trestnej veci vykonaný žiaden úkon. Bezosporu tak v konaní došlo k
zbytočným prieťahom, keď zhora označený orgán činný v trestnom konaní porušil jednu zo
základných zásad trestného konania, prejednávať trestné veci čo najrýchlejšie a dôsledne
zachovávať občianske práva zaručené ústavou (§ 2 ods. 4 zák. č. 141/1961 Zb. o trestnom
konaní súdnom a § 2 ods. 7 zák. č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok), ako i povinnosti
vyplývajúce mu z ust. § 164 ods. 2 zák. č. 141/l961 Zb. a § 209 ods. 2 zák. č. 301/2005 Z. z.
Správnosť tohto záveru v plnom rozsahu potvrdzujú i uznesenia Okresného prokurátora v
Komárne zo dňa 21. 9. 2004 a 4. 1. 2007, ktorým bola predmetná trestná vec odňatá ako
vyšetrovateľovi Mjr. L. B., tak i npor. Ing. R. Š. práve pre prieťahy v konaní a rovnako tak i
Správa riaditeľa Prezídia Policajného zboru B. zo dňa 30. 1. 2007, podľa ktorej previerkou
inkriminovaného spisu bolo zistené, že od 14. 1. 2002 sa vo veci de facto nekoná.“
Vzhľadom na uvedené sa krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku ďalej
zaoberal tým, či boli splnené aj ďalšie podmienky na vznik zodpovednosti žalovanej podľa
zákona č. 514/2003 Z. z., pričom v tejto súvislosti uviedol:
„V prípade žalobkyňou uplatnenej skutočnej škody spôsobenej požiarom na jej
majetku, ktorú žalobkyňa vyčíslila sumou 19.916,35 eur, odvolací súd v zhode s právnym
názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru, že zodpovednosť žalovanej nie je daná pre
absenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a touto škodou.
Nesprávny úradný postup konajúceho policajného orgánu totiž preukázateľne nebol
príčinou vzniku požiaru, ktorý spôsobil ujmu v majetkovej sfére žalobkyne a k tomuto došlo
až následne po vzniku samotnej škody v priebehu trestného stíhania pre trestný čin
poškodzovania cudzej veci spôsobenej neznámym páchateľom práve inkriminovaným
požiarom.
Odlišná je situácia pokiaľ ide o žalobkyňou požadovanú nemajetkovú ujmu vo výške
109.539,93 eur. Z ust. § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že ak iba samotné
konštatovanie práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je
možné uspokojiť ju inak. Priznanie zadosťučinenia v peniazoch teda predpokladá splnenie
určitých zákonom kvalifikovaných podmienok. Prípustnosť peňažnej satisfakcie je teda
opodstatnená tam, kde samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením a kde zmenšenie a vyváženie spôsobenej nemajetkovej ujmy nemožno
napraviť inak, ako cestou zadosťučinenia vo forme peňažného plnenia. Určenie výšky
peňažnej náhrady pri splnení podmienok podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. je síce
predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon jej maximálnu ani minimálnu hranicu
nestanovuje, nie však ľubovôľou. Pri svojej úvahe musí prihliadnuť najmä na osobu
poškodeného (jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje), závažnosť ujmy
a na okolnosti jej vzniku a závažnosť následkov v súkromnom živote a spoločenskom
uplatnení poškodeného. V tomto smere súd musí vychádzať z riadne zisteného skutkového
stavu a na základe neho rozhodnutie založiť na celkom konkrétnych a preskúmateľných
hľadiskách. Dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre
priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky stíha výlučne poškodeného.
Posudzujúc prejednávanú vec vo svetle uvedených záverov je nutné konštatovať, že
žalobkyňa dôkazné bremeno neuniesla, keď v konaní nepreukázala, akú kvalifikovanú ujmu
konštatovaný nesprávny úradný postup u nej vyvolal, akým spôsobom sa táto ujma prejavila
a aké následky jej v súkromnom živote alebo spoločenskom uplatnení vznikli. Keďže v tomto
smere musí ísť o objektívne zistiteľný stav, ktorého existencia musí byť preukázaná nad
všetky pochybnosti, bez splnenia si mininálne povinnosti tvrdenia zo strany žalobkyne, bolo
potrebné žalobu i v tejto časti zamietnuť tak, ako to učinil správne i súd prvého stupňa. Pre
úplnosť odvolací súd dodáva, že v tomto smere je absolútne nepostačujúci len odkaz
na jednotlivé články Ústavy SR tak, ako to učinila žalobkyňa. Tieto len vymenúvajú
vo všeobecnosti práva občanov, ktoré im ústava zaručuje, pri ich porušení a s tým spojeným
morálnym zadosťučinením však je potrebné vychádzať zo závažnosti následkov, tak ako
sa tieto konkrétne prejavili u jednotlivých poškodených. I napriek tomu, že súd prvého
stupňa na pojednávaní konanom dňa 10. 11. 2009 vyzval žalobkyňu na konkretizáciu
nemajetkovej ujmy a jej výšky, žalobkyňa sa k týmto skutočnostiam nevedela vyjadriť
s odôvodnením, že nie je právnik a tieto otázky potrebuje prekonzultovať s advokátom. Ani
na ďalšom pojednávaní konanom dňa 2. 2. 2010 (takmer po 3 mesiacoch) však žalobkyňa
požadované okolnosti vo vzťahu k nemajetkovej ujme neozrejmila a neučinila tak ani ku dňu
rozhodovania odvolacieho súdu. Tento vo veci určil celkovo 5 pojednávaní, z ktorých
4 z dôvodov na strane žalobkyne boli odročené.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil, keď na procesné vady konania pred
súdom prvého stupňa neprihliadol, pretože tieto nemali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 212 ods. 3 OSP).“
Rovnako tak odvolací súd v konaní nezaznamenal sťažovateľkou namietané odňatie
jej možnosti konať pred súdom, keďže „žalobkyňa bola na pojednávania riadne a včas
predvolaná, v priebehu konania boli vykonané dôkazy zákonným spôsobom, s týmito
žalobkyňa mala možnosť sa oboznámiť a vyjadriť sa k nim, prvostupňovým súdom bola
realizovaná i jeho poučovacia povinnosť a dodržané procesné predpisy“.
Ústavný súd v nadväznosti na citované časti namietaného rozsudku krajského súdu
považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je oprávnený
skutkové a právne závery všeobecných súdov kontrolovať z hľadiska ich ústavnej
konformity iba vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody sťažovateľky (obdobne III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej, alebo aj celkom
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
I. ÚS 301/06, IV. ÚS 158/2010). Právne závery krajského súdu uvedené v napadnutom
rozsudku však nevyvolávajú pochybnosti z hľadiska ich ústavnej konformity.
Podľa názoru ústavného súdu v odôvodnení sťažnosťou namietaného rozsudku
krajský súd podal jasný a zrozumiteľný výklad aplikovaného právneho predpisu (zákona
č. 514/2003 Z. z.) a dostatočne vyargumentoval svoj meritórny výrok, ktorým potvrdil
odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny. V okolnostiach
posudzovanej veci ústavný súd považoval za kľúčový právny názor krajského súdu, podľa
ktorého neboli splnené všetky podmienky na vznik zodpovednosti žalovanej podľa zákona č.
514/2003 Z. z., keďže „... zodpovednosť žalovanej nie je daná pre absenciu príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a touto škodou. Nesprávny úradný postup
konajúceho policajného orgánu totiž preukázateľne nebol príčinou vzniku požiaru, ktorý
spôsobil ujmu v majetkovej sfére žalobkyne...“. Rovnako tak je podľa názoru ústavného
súdu v okolnostiach posudzovanej veci z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný
právny názor krajského súdu, v zmysle ktorého „Dôkazná povinnosť na preukázanie
splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre
určenie jej výšky stíha výlučne poškodeného“ (prenesenie dôkazného bremena
na sťažovateľku ako poškodenú sťažovateľka v danom prípade považovala za porušenie
základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, pozn.).
V namietanom rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti nezistil žiadne také dôvody, na základe ktorých by ho mohol
kvalifikovať z ústavného hľadiska ako neakceptovateľný a neudržateľný. Sťažnosťou
namietaný rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je ani prejavom aplikačnej
a interpretačnej svojvôle, a taktiež ho nemožno označiť za arbitrárny, pretože podáva
zrozumiteľným spôsobom vysvetľujúcu odpoveď na všetky podstatné otázky, pre ktoré bol
prvostupňový rozsudok (o zamietnutí návrhu sťažovateľky) odvolacím súdom potvrdený.
Vzhľadom na uvedené neexistuje z ústavnoprávneho hľadiska dôvod k tomu, aby sa
spochybňovali právne závery obsiahnuté v namietanom rozsudku krajského súdu, ktoré sú
primeraným spôsobom odôvodnené. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu
nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto
postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. Ú 209/04) a v tejto situácii
nemá dôvod zasiahnuť do právnych názorov krajského súdu, keď navyše nie je a ani
nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že krajský súd namietaným
rozhodnutím sťažovateľke neodoprel spravodlivosť, ibaže jej návrhu na zaplatenie sumy
129 456,28 € s príslušenstvom ako náhrady škody spôsobenej jej nesprávnym úradným
postupom policajného orgánu nevyhovel, avšak skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom
krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie eventuálneho záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa
ktorého nemožno právo na súdnu ochranu (resp. na spravodlivý proces) stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že namietaným rozsudkom krajského
súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
v spojení so základnými právami podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čo zakladá
dôvod na jej odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy
ústavný súd poznamenáva, že z predloženej spisovej dokumentácie nezistil, že by
sťažovateľka v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 6 C 11/2009 a v odvolacom
konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 25 Co 62/2010 žiadala o ustanovenie zástupcu
z radov advokátov. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že k prípadnému
porušeniu čl. 47 ods. 2 ústavy by mohlo dôjsť len v prípade, ak by okresný súd a krajský
súd vôbec nerozhodli o ustanovení právneho zástupcu napriek skutočnosti, že sťažovateľka
o ustanovenie právneho zástupcu požiadala, čo sa v danom prípade nestalo. Sťažovateľka
navyše neuviedla v sťažnosti žiadne iné relevantné argumenty, na základe ktorých by
ústavný súd mohol dospieť k záveru o porušení jej základného práva podľa čl. 47 ods. 2
ústavy, čo zakladá dôvod na odmietnutie aj tejto časti sťažnosti pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
Z čl. 48 ods. 2 ústavy vyplýva jednak základné právo každého, aby sa jeho vec
prerokovala bez zbytočných prieťahov, a tiež základné právo, aby sa vec prerokovala v jeho
prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom.
Pokiaľ ide o základné právo sťažovateľky, aby sa jej vec prerokovala v jej
prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom, ústavný súd
konštatuje, že krajský súd o veci rozhodol na pojednávaní konanom podľa § 101 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku („Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak
sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého
dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne
pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.“) v neprítomnosti riadne predvolanej
sťažovateľky, ktorá nepožiadala o odročenie tohto pojednávania, pričom odvolací súd
na tomto pojednávaní nevykonal žiadne nové dôkazy (vychádzal z výsledkov dokazovania
vykonaných okresným súdom). Z uvedeného dôvodu neexistujú žiadne relevantné
skutočnosti, ktoré by zakladali dôvod na vyslovenie porušenia uvedeného základného práva
garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd teda nezistil žiadnu príčinnú súvislosť
medzi označeným rozsudkom krajského súdu, resp. postupom krajského súdu
predchádzajúcim jeho vydaniu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky,
aby sa jej vec prerokovala v jej prítomnosti a mohla sa vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Sťažovateľka namieta aj porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 25 Co 62/2010.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd
poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej k odmietnutiu sťažnosti pre jej
zjavnú neopodstatnenosť môže dôjsť aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný
súd) porušoval základné právo označené sťažovateľom, pretože uvedená situácia alebo stav
takú možnosť reálne nepripúšťajú (m. m. IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, IV. ÚS 55/05).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je
odstránenie právnej neistoty (III. ÚS 61/98). Vzhľadom na takto vymedzenú podstatu a účel
tohto základného práva ústavný súd poskytuje ústavnú ochranu len vtedy, ak bola sťažnosť
ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu ešte mohlo dochádzať
a neodôvodnená nečinnosť, príp. neefektívna činnosť príslušného orgánu verejnej moci
v tom čase ešte mohla trvať (m. m. II. ÚS 387/06, IV. ÚS 46/07, IV. ÚS 263/08).
Rozsudok okresného súdu sp. zn. 6 C 11/2009 z 2. februára 2010 v spojení
s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 25 Co 62/2010 z 13. októbra 2010 nadobudli
právoplatnosť 27. decembra 2010, čím bolo napadnuté konanie právoplatne skončené.
V uvedenom prípade teda sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v takom konaní
pred všeobecnými súdmi, v ktorom už okresný súd aj krajský súd meritórne rozhodli pred
podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, čo zakladá dôvod
na odmietnutie sťažnosti aj v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Ústavný súd sumarizujúc svoje čiastkové závery pri predbežnom prerokovaní
konštatoval, že v danom prípade rozsudkom krajského súdu sp. zn. 25 Co 62/2010
z 13. októbra 2010 a ani postupom predchádzajúcim jeho vydaniu nemohlo dôjsť
k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa ústavy, a preto sťažnosť
sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. januára 2012