Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21Co/67/2025

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobcu: A. B., C. XX. XXXXXXXX XXXX, D. E. C. XX, zastúpeného advokátom: Mgr. Matej Vida, Papraďová 3, 821 01 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 52522822, proti žalovanému: F. G., za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 40959571, o náhradu nemajetkovej ujmy 8.513,22 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 6. decembra 2024 č.k. -129, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol; II. žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil a 5, a 2, veta prvá ústavného (ďalej len „“); , Zmluvy o fungovaní Európskej únie; a 2, /, /, a 2, ods. 3 písm. b/ a iii/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“); , a 2 Smernice Rady č. 89/391/EHS z 12.6.1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej len „smernica č. 89/391/ EHS“); , a , a , , a , , a o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len ZoHaZZ“); , až 3, , (ďalej len „“); základných princípov, , , , a , , v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Vecne dôvodil, že žalobca sa žalobou z 12.4.2024, doručenou súdu prvej inštancie dňa 15.4.2024 (poznámka odvolacieho súdu správne 12.4.2024), domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.513,22 eur, ako aj priznania nároku na náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (HaZZ) na útvare v pôsobnosti Okresného riaditeľstva HaZZ D.. V zmysle článku 6 písm. b/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.11.2003 je priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov maximálne 48 hodín. Vzhľadom na skutočnosť, že smernica nebola žalovaným správne implementovaná do právneho poriadku SR, ZoHaZZ umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkom HaZZ týždenný pracovný čas tak, že tento opakovane presahuje limit stanovený / smernice. Uvedené porušovanie maximálne stanoveného týždenného pracovného času príslušníka HaZZ spočíva aj v tom, že v zmysle ZoHaZZ sa služobná pohotovosť nepovažuje za súčasť jeho pracovného času, a to v rozpore s ustanoveniami smernice a v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. V zmysle konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ môže náhradu takejto ujmy spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj samotný štát, pričom právo EÚ žiadnym spôsobom nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu

spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Súdny dvor vo svojej judikatúre uvádza, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody porušením práva EÚ zo strany štátu v prípade, ak sú splnené nasledovné 3 podmienky: a/ že cieľom porušenej právnej normy EU je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, b/ existencia škody, a c/ priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Porušenie práva EÚ je v tomto prípade dostatočne závažné najmä vzhľadom na skutočnosť, že samotný Súdny dvor EÚ konštatoval, že nedodržanie požiadaviek upravených v článku 6 písm. b/ smernice je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a musí sa považovať za dostatočne závažné. Žalobca vzhľadom na pracovný čas rozvrhnutý v uplatňovanom období odpracoval v rozpore s ustanoveniami smernice, a to na úkor svojho voľného času. Žalobca bol v uplatňovanom období ukrátený najmä o svoj súkromný a rodinný život, keďže v danom období strávil priamo vo výkone činnosti príslušníka alebo pracovnej pohotovosti podstatné množstvo času, ktorý mal byť za iných okolností venovaný jeho rodine, regenerácií, osobným záujmom a osobnému rozvoju. O uvedené bol žalobca konaním žalovaného v podstatnej miere ukrátený, z čoho žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu takto vzniknutej nemajetkovej ujmy. Preukázanie príčinnej súvislosti medzi porušením práva EÚ zo strany žalovaného a existenciou ujmy je jednoznačne preukázané. Je zrejmé, že v prípade implementovania smernice do právneho poriadku SR žalovaným riadnym spôsobom by bolo objektívne zamedzené tomu, aby služobný úrad rozvrhol žalobcovi v uplatňovanom období pracovný čas pravidelne presahujúci maximálny 48 hodinový týždenný limit. Žalobca ďalej uviedol, že jeho týždenný pracovný čas pozostával v období rokov 2020 a 2021 zo 17 hodinových zmien s bezprostredne nasledujúcou 7 hodinovou pohotovosťou a v rokoch 2022 a 2023 zo 16 hodinových zmien s bezprostredne nasledujúcou 8 hodinovou pohotovosťou. Žalobca tak v uplatňovanom období odpracoval vždy 24 hodinovú pracovnú zmenu s následným odpočinkom 48 hodín. Pri takom rozvrhnutí pracovného času došlo u žalobcu v priemere každý tretí týždeň k odpracovaniu troch takých 24 hodinových zmien za týždeň, a teda k prekročeniu 48 hodinového týždenného pracovného času, ktorý povoľuje článok 6 písm. b/ smernice. Vo veci pracovnej pohotovosti, ktorá je žalovaným nesprávne zaradená mimo súhrnu týždenného pracovného času, žalobca poukazuje na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ktorý konštatuje, že nariadená pracovná pohotovosť predstavuje u príslušníkov HaZZ súčasť ich pracovného času a spolu s riadnym pracovným časom nesmie prekračovať maximálny týždenný pracovný čas stanovený článkom 6 písm. b/ smernice. Súčasný právny stav v zmysle ZoHaZZ je taký, že nariadená pracovná pohotovosť v mieste výkonu služby príslušníka HaZZ nie je považovaná za súčasť týždenného pracovného času, ako vyplýva z výplatných pások žalobcu za uplatňované obdobie. Nároku žalobcu na náhradu škody zodpovedá v právnom poriadku SR inštitút náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 O.z., a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že porušením smernice, resp. jej neimplementovaním do vnútroštátneho právneho poriadku, došlo k závažným zásahom do práv žalobcu na ochranu osobnosti, najmä práva na súkromný a rodinný život. Nárok žalobca odvodzuje z porušenia práva EÚ, keďže pracovný čas žalobcu v uplatňovanom období február 2021 až december 2023 presiahol opakovane hranicu 48 hodín týždenne, a to celkovo o 830,5 hodín nad rámec takto stanoveného maximálneho týždenného pracovného času. Žalobca pri vyčíslení nemajetkovej ujmy vychádza najmä z toho, že pôjde zo strany súdu o napravenie ujmy, ktorá žalobcovi vznikla a uloženie takej sankcie žalovanému, ktorá bude pôsobiť dostatočne odradzujúco k opakovaniu obdobných prípadov zneužitia. Žalovaný dlhodobo odmieta odstrániť zjavne protiprávny stav priečiaci sa právu EÚ, a zároveň dlhodobo odmieta dobrovoľne nahrádzať poškodeným spôsobenú nemajetkovú ujmu. Za podstatný zásah do svojich osobnostných práv považuje žalobca najmä podstatné skrátenie času odpočinku, na ktorý by bol mal nárok, ak by došlo k riadnej implementácií smernice žalovaným. Dlhodobé plnenie pracovného času žalobcom výrazne nad rámec určený smernicou sa prejavilo u žalobcu nenávratným zásahom do jeho osobnej a fyzickej integrity. V prvom rade ide najmä o právo žalobcu na ochranu zdravia, ktoré je nadmerným zaťažením podstatne ohrozované, ak nie priamo porušované. Čas strávený žalobcom v práci mohol byť strávený s jeho rodinnými príslušníkmi a inými jemu blízkymi osobami. V neposlednom rade žalobca poukazuje na čas, ktorý mu bol nenávratne odňatý, a ktorý mohol venovať iným činnostiam, najmä svojim osobným záľubám, športu, záujmom, iným aktivitám a činnostiam za účelom osobného rozvoja. Žalobca nie je ani objektívne schopný sám zabrániť prekračovaniu smernicou stanoveného týždenného pracovného času, keďže na tvorbu plánu služieb ako zamestnanec nemá dosah a rozvrh služieb určuje služobný úrad (zamestnávateľ). Žalobca vystupuje ako slabší subjekt a iná než súdna ochrana pri uvedenej intenzite zásahov do jeho osobnostných práv neprichádza do úvahy. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti si žalobca voči žalovanému uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to popri upustení od neoprávnených zásahov do práv na ochranu jeho osobnosti a žiada o odstránenie následkov týchto zásahov. Akákoľvek iná forma zadosťučinenia nie je postačujúca. Výška uplatňovanej náhrady

nemajetkovej ujmy je tvorená súčinom nasledovných hodnôt: a) počet hodín, ktoré žalobca odpracoval nad rámec stanovený článkom 6 písm. b/ smernice; a b) hodinová sadzba funkčného platu žalobcu za mesiac január každého kalendárneho roka v uplatňovanom období. Celková výška uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje sumu 8.513,22 Eur, čo predstavuje primerané zadosťučinenie za spôsobenú ujmu a je úplným vyjadrením ako reparačnej, tak satisfakčnej a sankčnej zložky inštitútu primeraného zadosťučinenia formou peňažného plnenia. Žalobca ďalej poukazoval na rozhodnutia slovenských súdov vo veci náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch príslušníkov HaZZ voči štátu titulom neimplementovania smernice do vnútroštátneho právneho poriadku. Žalovaný sa k žalobe vyjadril tak, že žalobca nepreukázal existenciu porušenia povinnosti štátu, škodu a príčinnú súvislosť medzi nimi. Článok 6 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES priznáva sociálne právo pracovníkom, avšak to neznamená, že je predmetný článok porušený vo vzťahu ku každému príslušníkovi HaZZ v SR a vo vzťahu ku každej hodine služobnej pohotovosti. Predmetné žalovaný podporuje aj odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. z 31.1.2023. Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že na účely stanovenia výšky sumy nemajetkovej ujmy je zásada individuálneho prístupu ku každej žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy nevyhnutná. Zároveň nemožno výšku náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecniť a odvolávať sa na iné rozhodnutia súdov SR, nakoľko každý spor má svoje špecifické osobitosti, čo platí aj v prípade obdobných sporov. V tabuľke žalobca vypisuje počty svojho naplneného fondu pracovného času, čo mylne a účelne zamieňa s odpracovanými hodinami podľa článku 2 ods. 1 smernice. Tieto údajné odpracované hodiny nad rámec 48 hodín týždenne spočíta a vynásobí hodinovou mzdou za január daného roku. Predmetný spôsob výpočtu odslúžených hodín žalobcu je zavádzajúci, nepresný a nekorešponduje so skutočnosťou, a to z dôvodu, že do fondu pracovného času sa započítavajú aj hodiny času odpočinku v zmysle článku 2 ods. 2 smernice z dôvodu podľa § 97 ZoHaZZ. Zároveň vychádza zo striktných referenčných období kalendárneho týždňa, čo je v rozpore s dikciou článku 6 písm. b/ smernice. Nemožno zamieňať fond pracovného času s pojmom pracovný čas podľa článku 2 ods. 1 smernice. Žalovaný ďalej uviedol, že „maximálny“ nám definuje určitú hornú hranicu počtu hodín, ktorú nemožno prekročiť. V tomto prípade ide o hranicu 48 hodín „týždenne“, čo predstavuje 7 dní, pričom nejde o striktne 7 dní kalendárneho týždňa, čo vyplýva z článku 6 písm. b/, ktorý hovorí o období siedmich dní a teda ide o určité obdobie siedmich po sebe nasledujúcich dní, ktoré nemusia začínať pondelkom kalendárneho týždňa. Článok 6 smernice zároveň pojednáva o „priemernom“ čase, teda nemožno hovoriť o doslovnom výklade, že každých 7 po sebe nasledujúcich dní musí byť striktne dodržaná horná hranica 48 hodín. V zmysle ods. 15 preambuly smernica jasne poukazuje na potrebu a nie na možnosť odchýlky od určitých ustanovení. Túto potrebu jasne definuje v článku 17 ods. 3 písm. b/ bodu iii/, kedy v prípade protipožiarnych služieb poukazuje na skutočnosť, že je potrebné sa odchýliť od článku 16 (4-mesačné referenčné obdobie), čím v článku 19 rozširuje referenčné obdobie až na 6 mesiacov. Zároveň v rovnakom článku ukladá možnosť členským štátom rozšíriť toto referenčné obdobie až na 12 mesiacov. Ďalej, 6-mesačné referenčné obdobie vyplýva aj z logiky veci, keďže fond pracovného času sa rozpočítava na 6-mesačné obdobia. Žalovaný znovu poukazuje na skutočnosť, že článok 6 písm. b/ hovorí o priemernom pracovnom čase a teda s poukazom na článok 16 písm. b/, článok 17 ods. 3 písm. b/ bod iii/ a článok 19 smernice, ktoré bližšie definujú pojem „priemerný“ z článku 6 písm. b/ je nevyhnutné na predmetné ustanovenia prihliadnuť a to predovšetkým aj z dôvodu správnej transpozície predmetných článkov do § 86 ods. 1 ZoHaZZ, ktorý bezpochyby upravuje rozvrhnutie služobného času príslušníkov HaZZ. V zmysle vyššieho uvedeného má žalovaný za to, že pojem „priemerný“ je nutné vykladať ako priemerný maximálny týždenný čas v referenčnom období šiestich mesiacov a teda v priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých 7 po sebe nasledujúcich dní. V neposlednom rade, článok 6 smernice pojednáva o „pracovnom“ čase. S poukazom na článok 2 ods. 1 a 2 smernice má žalovaný za to, že do výpočtu, či teda bola smernica porušená vo vzťahu k žalobcovi, je nutné započítavať len odpracované hodiny, počas ktorých žalobca buď pracoval na mieste výkonu práce alebo pracoval podľa pokynov zamestnávateľa. Žalobca mylne vykladá extenzívnym spôsobom pojem „odpracované hodiny“, keď v tabuľke v časti „hodiny“ a „nad 48 h“ započítava aj čas odpočinku v zmysle článku 2 ods. 2 smernice. Dokonca sem započítava aj dni neutrálne (riadna ročná dovolenka a dni práceneschopnosti) v zmysle článku 16 písm. b/ smernice. Ide o účelný a mylný extenzívny výklad pojmu pracovný čas zo strany žalobcu, ktorým sa snaží dosiahnuť čo najvyšší počet údajných odpracovaných hodín. Žalovaný má stále za to, že: 1. žalobca nepreukázal, že vôbec došlo k porušeniu článku 6 smernice, nakoľko predmetná tabuľka celkom zjavne odporuje aj samotnému článku 6, na ktorý sa žalobca odvoláva; 2. žalobca stále nepreukázal akúkoľvek ujmu, ktorá mu údajným porušením smernice mala vzniknúť, nakoľko NS SR poukazuje na potrebu individuálneho prístupu ku každej žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy, a teda žalobca musí preukázať akúkoľvek ujmu; 3. nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno

ani vo vzťahu k preukázaniu porušenia smernice a ani ujmy na ktoromkoľvek z tvrdených práv, tak logicky nikdy nebola preukázaná ani príčinná súvislosť. Keďže skutočnosťou, ktorá zakladá uplatnené právo, je podľa žalobcu nesprávna transpozícia smernice, ktorá patrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra SR, je miestne príslušným súdom okresný súd, v ktorého obvode má ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za transpozíciu namietanej smernice svoje sídlo. Žalovaný preto navrhol, aby bola vec postúpená na Mestský súd Bratislava IV. Záverom navrhol žalovaný žalobu zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu trov konania. V replike žalobca uviedol, že z bodu 5 Prílohy č. 4 ZoHaZZ vyplýva, že žalovaný prebral Smernicu 2003/88/ES do predmetného zákona. Žalobca má však za to, že cieľ sledovaný čl. 6 písm. b/ smernice nebol v ZoHaZZ dosiahnutý. V súčasnosti je prítomné množstvo právoplatných rozhodnutí vo veciach príslušníkov HaZZ domáhajúcich sa náhrady nemajetkovej ujmy proti žalovanému, v ktorých je výslovne konštatované, že došlo k nesprávnej transpozícií smernice 2003/88/ES a tým ku vzniku nemajetkových ujem príslušníkov HaZZ. Žalobca ďalej uviedol, že výpočet hodín v priloženej tabuľke určenej na výpočet nároku vychádza z jeho plánov služieb za každý kalendárny mesiac uplatňovaného obdobia (tzv. plachiet). Tieto údaje predstavujú skutočný čas, ktorý žalobca v daný kalendárny mesiac odslúžil a tvrdenie žalovaného je v tejto časti zmätočné a nič nepreukazujúce. Žalovaný taktiež poukazuje na farebné rozlíšenie tzv. dní odpočinku v rámci dôkazu - plachiet - predložených žalobcom. V prvom rade žalobca poukazuje na skutočnosť, že žalovaný žiadne zo svojich tvrdení nepodložil relevantnými dôkazmi a len neúčinne popiera skutkové tvrdenia žalobcu. Žalobca má za to, že hodiny svojho odpracovaného času riadne preukázal a že najmä skutočnosť, že približne každé tri týždne došlo k nariadeniu troch 24-hodinových zmien v jednom kalendárnom týždni, je nesporná. Žalobca má za to, že 48-hodinový limit v zmysle smernice nie je žiadnym spôsobom vyjadrený v ZoHaZZ a vnútroštátnom právnom poriadku SR. Týždenný súčet služobného času príslušníkov HaZZ a nariadenej služobnej pohotovosti prekračuje 48 hodín týždenne, čím dochádza k porušeniu čl. 6 písm. b/ smernice na ujmu žalobcu. Tvrdeniu žalovaného, že v danom prípade by malo byť možné uplatnenie tzv. odchýlok, odporuje najmä skutočnosť, že čl. 17 ods. 3 smernice neumožňuje odchýlenie od čl. 6 smernice. Žalovaný v rámci svojho vyjadrenia ďalej poukazuje na potrebu použitia tzv. referenčných období a uvádza vlastné výpočty počtu odpracovaných hodín, viazaných na referenčné obdobie 4 resp. 6 mesiacov. Žalovaný pravdepodobne vychádza z ustanovenia čl. 16 písm. b/ smernice, v zmysle ktorej si štát môže stanoviť referenčné obdobie nepresahujúce dobu 4 mesiacov. Žalovaný však opomenul uviesť dôležitú skutočnosť, že štát žiadne referenčné obdobie žiadnym spôsobom neurčil, t. j. neprijal žiadnu vnútroštátnu normu - zákon, ktorý by takéto referenčné obdobie upravoval. Vyčíslenie náhrady nemajetkovej ujmy považuje žalobca za primerané najmä z dôvodu, že opomenutím konania žalovaného mu bol spôsobený podstatný zásah do jeho osobnostných práv. Žalobca ďalej uviedol, že podľa § 97 ods. 1 písm. a/ ZoHaZZ sa ako vykonávanie štátnej služby posudzuje aj čas čerpania dovolenky a v zmysle písm. j/ bod 1. ustanovenia aj dočasná neschopnosť na vykonávanie štátnej služby z dôvodu choroby alebo úrazu, čo je taktiež v zrejmom nesúlade s ustanovením čl. 16 smernice. Ďalej sa ako výkon štátnej služby na účely ZoHaZZ posudzuje aj čas plateného služobného voľna, zdokonaľovacej služby, účasti na rekondičnom pobyte, prehlbovania kvalifikácie, zvyšovania kvalifikácie, a pod. Z uvedeného dôvodu tvoria súčet odpracovaných hodín žalobcu aj časy, ktoré strávil týmto výkonom štátnej služby. Ďalej poukazuje žalobca na skutočnosť, že keby mu bol jeho služobný čas rozvrhovaný tak, aby neprekročil limit stanovený v zmysle čl. 6 písm. b/ smernice, nebol by nútený čerpať dovolenku, pretože na niektoré dni čerpania dovolenky alebo plateného voľna by inak pripadol deň bežného služobného voľna medzi smenami, ktoré trávi žalobca odpočinkom, regeneráciou, a to v zmysle rozvrhu pracovného času. Vzhľadom na to, že smernica nebola ani len v tomto smere transponovaná žalovaným správne, považuje žalobca vyčíslenie svojho odpracovaného času v zmysle predložených dôkazov za opodstatnené a vecne správne. Napokon žalobca uvádza, že práceneschopnosť alebo sprevádzanie/opatrovanie člena rodiny alebo návšteva lekára neboli započítané do celkového súčtu hodín. Nie je možné sa stotožniť ani s tvrdením žalovaného, že „celá tabuľka predložená žalobcom je v tomto zmysle irelevantná a účelne mylná.“. Žalovaný za účelom riadneho a účelného popretia skutkových tvrdení a preukazovaných skutočností nepredkladá žiadne relevantné dôkazy. Žalobca ďalej uviedol, že plachty, ako dôkazný prostriedok, predstavujú pre žalobcu z objektívnych príčin jediný prostriedok preukázania skutočnosti, koľko hodín strávil výkonom štátnej služby ako príslušník HaZZ. Tvrdenie žalovaného, že predmetné plachty, resp. tabuľka sú mylné a irelevantné, je absolútne tendenčné. Žalobca ďalej uviedol, že osobitne v prípade hasičov súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09 vo veci Fuß, C-52/04 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg). Žalobca

nemá za to, že v danom prípade vystupuje v procesnom postavení tzv. slabšej strany, poukázal výlučne na faktický stav, a teda že objektívne nemá napr. také prístupy k databázam, aké môže mať žalovaný. Za zásah do práva na vedenie súkromného a rodinného života považuje žalobca najmä nemožnosť venovania dostatku času (o ktorý bol konaním žalovaného ukrátený) svojej rodine a priateľom, s ktorými žalobca udržiava intenzívne vzťahy. Žalobca okrem uvedeného mohol tento svoj čas venovať aktívnym a pasívnym rekreačným činnostiam, individuálnemu alebo inštitucionálnemu vzdelávaniu, svojim záľubám, športovej činnosti, cestovaniu, starostlivosti o domácnosť a činnostiam každodenného života. Zásah do práva na ochranu svojho zdravia vníma žalobca najmä v tom, že hoci nemá dlhodobo zdravotné ťažkosti spojené s prekračovaním maximálne stanoveného pracovného času, toto jeho právo bolo podstatne ohrozené tým, že preukázateľne pracoval viac, ako dovoľuje právo Únie a nemal tak dostatok času na riadny odpočinok medzi jednotlivými výkonmi služby. Žalobca je ženatý a je otcom dvoch detí, dcéry H., C. XXXX a syna A., C. XXXX. Žalobca žije spoločne so svojou rodinou v spoločnej domácnosti, o ktorú sa s manželkou spoločne starajú. Za najpodstatnejší zásah do svojich práv považuje žalobca práve ukrátenie jeho času, ktorý by inak mohol a chcel stráviť so svojou rodinou, ako blízkou, tak širšou, a taktiež čas, ktorý chcel a mohol venovať svojim priateľom, záľubám, športu, iným rekreačným aktivitám a mentálnej a fyzickej regenerácií. Práve v dôsledku času, ktorý žalobca strávil v práci nad rámec času stanoveného v zmysle smernice 2003/88/ES, žalobca nenávratne prišiel o drahocenný čas so svojou rodinou, čo ho v podstatnej miere ťaží. Nadmerné pracovné zaťaženie znemožnilo žalobcovi viesť plnohodnotný a vyvážený život mimo pracoviska. Uvedené malo negatívny vplyv na rodinné vzťahy, osobné záujmy žalobcu, jeho fyzický a duševný stav. Žalobca v uplatňovanom období nemal dostatok voľného času na svojich blízkych, priateľov, záľuby, šport, či zaslúžený odpočinok. Žalobca uvádza, že negatívny následok porušenia povinností žalovaného sa aj skutočne a hmatateľne prejavil. De facto zabránením možnosti venovať svoj voľný čas vyššie popísaným aktivitám žalobca nenávratne prišiel najmä o zážitky so svojimi blízkymi osobami, ale aj sa to negatívne podpísalo na jeho fyzickom a psychickom stave. Následok vyššie uvedených zásahov je podľa názoru žalobcu potrebné zo zrejmých príčin považovať za závažnú ujmu. Ako takú ju vníma samotný žalobca, čo aj riadne preukazuje svojimi tvrdeniami a predloženými dôkazmi. Žalobca má za to, že spôsobená ujma je natoľko závažná, že ktorákoľvek iná fyzická osoba by celkom objektívne vnímala ako mimoriadne závažnú ujmu to, že bola nenávratne ukrátená o svoj voľný čas v takom veľkom rozsahu, ako žalobca. Vzhľadom na povahu, intenzitu, opakovanie, trvanie a širší okruh pôsobenia nepriaznivého následku žalobca pociťuje a prežíva túto ujmu ako závažnú. Žalobca pritom zdôrazňuje, že iná forma zadosťučinenia z objektívnych príčin nie je v danom prípade možná a postačujúca. Žalobca, ale aj ostatní príslušníci HaZZ pracujú aj k dnešnému dňu v nezmenenom režime. Žalovaný nemá absolútne žiadnu snahu vzniknutú situáciu riešiť alebo napraviť, hoci má o vzniknutom stave viac než dostatočné vedomosti. V duplike žalovaný uviedol, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaným subjektom na to, aby vôbec žiadal náhradu nemajetkovej ujmy, resp. akejkoľvek škody z dôvodu, že akákoľvek smernica nebola správne, resp. úplne transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky. Ak by aj súd vyslovil názor, že nedošlo k správnej, resp. úplnej transpozícií smernice 2003/88/ES do ZoHaZZ, tak táto skutočnosť by len znamenala konštatovanie porušenia povinnosti SR vo vzťahu k EÚ a nie vo vzťahu k žalobcovi. Podľa žalovaného je tiež rozhodujúce rozlišovať medzi pojmami služobný a pracovný čas, ale taktiež ich odlišovať aj od pojmu fond pracovného času. Služobným časom a ani pracovným časom nie sú dni odpočinku v zmysle § 97 ZoHaZZ, nakoľko sa jedná o voľné dni, ktoré žalobca trávi podľa vlastného uváženia či podľa vlastných potrieb. V tomto čase žalobca nie je prítomný na pracovisku, nevykonáva žiadnu činnosť súvisiacu s jeho náplňou práce a nevykonáva ani žiadnu úlohu zamestnávateľa. Avšak, predmetný čas sa musí započítať do fondu pracovného času (z ktorého vychádza žalobca pri výpočte jeho údajne skutočne odpracovaných hodín), pretože tento slúži na výpočet mzdy, teda finančnej odmeny, ktorá žalobcovi patrí. Čo sa týka použitia tzv. „Odchýlok“, článok 17 ods. 3 smernice bol aplikovaný vo vzťahu k článku 16 písm. b/ smernice, ktorý stanovuje odchýlku od 4-mesačného referenčného obdobia, v rámci ktorého sa má počítať týždenný priemerný pracovný čas, čím žalovaný poukazoval na to, že počítanie svojho pracovného času žalobca nemôže aplikovať na každý týždeň jednotlivo, ale môže tak urobiť iba v rámci 6-mesačných referenčných období. Článok 16 písm. b/ a článok 19 smernice jasne stanovujú, že referenčné obdobie na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času je 4, resp. 6 mesiacov. Účelom predmetných ustanovení je vytvorenie priestoru pre zamestnávateľa, aby rozvrhol služby tak, aby bola jeho prevádzka životaschopná, ale zároveň, aby mal priestor na dodržiavanie povinného oddychu pre pracovníkov na potrebnú regeneráciu. Teda účelom článku 16 písm. b/ alebo článku 19 je rozvrhnutie pracovného času do určitých období. Podľa žalovaného sa žalobcovi zároveň do tohto momentu nepodarilo preukázať ani len porušenie smernice 2003/88/ES vo vzťahu k nemu, nakoľko celkom jednoznačne vychádza z neexistujúcich a

bez právneho základu referenčných období dlhých 1 týždeň. Žalovaný má teda za to, že tvrdenia o akomkoľvek stratenom čase odpočinku nemožno hovoriť. Žalovaný poukázal na základné zásady civilného sporového konania a predovšetkým na zásadu procesných bremien, z ktorých vyplýva, že žalobca je nositeľom nie len bremena tvrdenia, ale rovnako a predovšetkým aj dôkazného bremena. Žalovaný má tak za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani čo do základu, tak tobôž čo do výšky uplatneného nároku. Žalobca nepreukázal akýkoľvek zásah do svojich práv, z čoho má žalovaný za to, že nedošlo k žiadnemu negatívnemu dôsledku na strane žalobcu. Konštatovanie žalobcu, že odpracoval nad rámec 48 hodín týždenného pracovného času 830,5 hodín je iba tvrdením žalobcu bez toho, aby to akýmkoľvek spôsobom dokázal, pričom sa žalobca snaží navodiť dojem, že „pracuje“ aj počas dovolenky, či iného voľna. Žalobcovi sa tiež nepodarilo preukázať, ako takýto údajný rozsah zasahuje do jeho práva na rodinný život, predovšetkým z dôvodu, že služobná pohotovosť je vykonávaná v čase medzi 22:00 a 6:00, teda v čase nočných hodín. Žalobcovi sa zároveň nepodarilo preukázať, ako takýto rozsah zasahuje do jeho práva na ochranu života, predovšetkým z dôvodu, že počas nočnej služobnej pohotovosti je mu poskytnutý priestor na spánok, resp. iné priestory na oddych a na činnosti podľa vlastného uváženia. Okrem uvedeného je žalobcovi poskytovaná nadštandardná zdravotná starostlivosť, ako aj sociálne zabezpečenie. Žalobca pred vznikom služobného pomeru so žalovaným, po tom, čo sa oboznámil so všetkými právami, ale aj povinnosťami, zložil prísahu, ktorá vytvára aj určitý morálny záväzok žalobcu k štátu. Namietať zásah do práv žalobcu na rodinný život po viac ako 14 rokoch služby po tom, čo žalobca využíva všetky výhody a benefity služobného pomeru, že by v posledných troch rokoch údajne pracoval nad rámec 48 hodinového pracovného času, považuje žalovaný za absurdné. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými stranami, ako aj výsluchom žalobcu, pričom zistil nasledovný skutkový stav: Žalobca je od roku 2010 až doposiaľ v štátnej službe vo funkcii hasič, na KR HaZZ v Trnave, na Hasičskej stanici v Trnave. Služobný čas žalobcu je rozvrhnutý tak, že v roku 2021 sa týždenný pracovný čas skladal zo 17 hodinových zmien s bezprostredne nasledujúcou 7 hodinovou pohotovosťou a v roku 2022 sa týždenný pracovný čas skladal zo 16 hodinových zmien s bezprostredne nasledujúcou 8 hodinovou pohotovosťou. Žalobca sa aj počas neaktívnej časti služobnej pohotovosti musel zdržiavať na pracovisku, pričom neaktívna časť pracovnej pohotovosti sa žalobcovi nezapočítavala do fondu pracovného času. Na pojednávaní žalobca uviedol, že vôbec prvá zmienka o limite maximálneho pracovného času za obdobie 6 mesiacov sa do zákona dostala až novelou účinnou od 15.10.2024. Podľa predložených plánov služieb však možno konštatovať, že žalobca v drvivej väčšine mesiacov počas uplatňovaného obdobia prekročil maximálny týždenný limit pracovného času aspoň raz, niekedy aj 2-krát za mesiac. K prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času došlo 33-krát, a to v 33 kalendárnych týždňoch o 830,5 hodiny. Do výpočtu času odslúženého nad rámec smernice boli započítané iba časy dovolenky a služobného voľna, ktoré sa považujú za výkon služby. Skutočne odpracovaný čas, ktorý žalobca reálne odslúžil, však predstavuje 603,5 hodiny. Služobná pohotovosť sa v zmysle judikatúry ESD považuje za pracovný čas príslušníka, avšak žalobcovi nie je započítaná do fondu jeho pracovného času. Služobná pohotovosť sa delí na neaktívnu a aktívnu. Aktívna nastáva v prípade poplachu a považuje sa za prácu nadčas. Po ukončení zásahu nasleduje neaktívna pohotovosť, ktorá už nie je prácou nadčas, avšak je potrebné odstrojiť nielen seba, ale aj techniku. Žalobca je počas tejto neaktívnej pohotovosti ohodnotený len približne 15% jeho hodinovej mzdy. Tento čas sa nepoužíva na účely výpočtu výsluhového dôchodku a nepočíta sa ani ako výkon samotnej služby. Žalobca tak musí pravidelne dopracovať čas, ktorý mu vo fonde chýba, hoci tento už odslúžil prácou v nočnej pohotovosti. Podľa žalobcu v dôsledku rozvrhnutia pracovného času strávi v službe preukázateľne viac času ako umožňuje smernica a v podstatnej miere práve v danom čase, kedy slúži nad rámec, prišiel o svoj voľný čas, a to všetko na úkor jeho súkromného života, rodiny, regenerácie a jeho voľnočasových aktivít. Uvedené vyčíslenie náhrady nemajetkovej ujmy predstavuje žalobcom subjektívne pociťovanú nemajetkovú ujmu. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že otázka správnej a nesprávnej transpozície akejkoľvek smernice je v rukách Európskej komisie v zmysle článku 258 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktorá v prípade, ak zistí akýkoľvek nedostatok, vydá stanovisko o tomto nedostatku a požiada členský štát o vyjadrenie sa. Až následne môže podať žalobu na ESD, avšak k žiadnemu takémuto kroku nikdy nedošlo. Podľa žalovaného ak by sme prijali názor, že žiadny pracovník nemôže odpracovať v rámci jedného týždňa viac ako 48 hodín, tak by to predstavovalo kolaps nielen u hasičov, ale aj u lekárov, v školstve a pod. Podľa žalovaného žalobca svoje subjektívne tvrdenia dôkazne nepodložil, uviedol len svoje osobné pocity a pocity svojej rodiny, neuviedol žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by mala spôsobiť porušenie jeho práv. Subjektívne a ničím nepodložené tvrdenia tak nemôžu predstavovať neoprávnený zásah do osobnosti žalobcu, čo uviedol i NS SR v rozsudku č. k. z 19.5.2010.

Súd prvej inštancie dôvodil, že predmetom tohto konania je žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená v dôsledku prekročenia limitu maximálneho týždenného pracovného času stanoveného v / smernice č. 2003/88/ES v období od februára 2021 do decembra 2023, pretože v dôsledku nesprávneho prebratia smernice č. 2003/88/ES do (ZoHaZZ) sa neaktívna časť služobnej pohotovosti žalobcu ako hasiča nezapočítavala do fondu jeho služobného času. Žalovaný v konaní vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Trnava a žiadal spor postúpiť Mestskému súdu Bratislava IV. Súd mal za to, že námietka miestnej nepríslušnosti nebola dôvodná, keďže miestna príslušnosť Okresného súdu Trnava bola daná ust. , podľa ktorého všeobecným súdom štátu je súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá uplatnené právo, pričom škoda žalobcovi mala vzniknúť v mieste jeho služobnej činnosti, čo bolo na hasičskej stanici v Trnave. Súd dodal, že v konaní išlo o uplatnenie nároku na náhradu škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť pri nesprávnej implementácii pravidla úniového práva do slovenského právneho poriadku. Uvedený nárok patrí do agendy všeobecného súdnictva ( ) s poukazom na to, že žalobca si uplatňoval voči žalovanému nárok na náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva v dôsledku nesprávnej transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku, čo možno subsumovať pod súkromnoprávny spor. Zároveň, žalobca sa nedomáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia alebo postupu žalovaného, ale zaplatenia konkrétnej sumy, o čom nemôže rozhodovať správny súd. Ide tak o súkromnoprávny spor medzi žalobcom a žalovaným, a nie o vec patriacu do správneho súdnictva. Súd pritom podporne odkázal na uznesenie S SR sp. zn. z 25.11.2020. V konaní nebolo sporným, že žalobca je v štátnej službe vo funkcii hasič, na hasičskej stanici v Trnave od roku 2010 až doposiaľ a zároveň, že žalobcovi sa neaktívna časť pracovnej pohotovosti nezapočítavala do fondu pracovného času. Spornou bola najmä pasívna vecná legitimácia žalovaného a skutočnosť, či a aká ujma žalobcovi vznikla a následne aj primeranosť výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy. Sporným bolo aj to skutkové tvrdenie žalobcu, že žalobca v rozhodnom období odpracoval celkovo o 830,5 hodín nad rámec maximálneho týždenného pracovného času. Po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že týždenný pracovný (služobný) čas žalobcu ako príslušníka hasičského zboru SR sa v rozhodnom období skladal zo 17 resp. 16-hodinových pracovných zmien, po ktorých nasledovala 7 resp. 8-hodinová služobná pohotovosť žalobcu, pričom súhrn takéhoto týždenného pracovného času má potenciál prekračovať 48 hodín, pretože neaktívna časť služobnej pohotovosti žalobcu sa nezapočítava do služobného času. Uvedené je zrejmé z ustanovení ZoHaZZ a ZoHaZZ, z ktorých vyplýva, že zákon rozlišuje medzi vykonávaním štátnej služby hasiča v rámci služobného času a vykonávaním štátnej služby hasiča v rámci určenej služobnej pohotovosti, keď služobná pohotovosť bezprostredne nadväzuje na služobný čas hasiča. V oboch prípadoch síce ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa však v zmysle zákona do služobného (pracovného) času hasiča nezapočítava, a to napriek tomu, že nejde o čas odpočinku predpokladaný smernicou. Súd mal však za to, že čas služobnej pohotovosti je potrebné zahrnúť do výpočtu maximálneho týždenného pracovného času, pretože rozhodujúcim faktorom pre to, či sú naplnené znaky pojmu služobný alebo pracovný čas je skutočnosť, že hasič je povinný byť prítomný na mieste určenom služobným úradom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby. Vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ teda umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi pracovný čas tak, že ten presiahne maximálnu hranicu týždenného pracovného času stanovenú v / smernice č. 2003/88/ES. ZoHaZZ v rozpore so smernicou č. 2003/88/ES tak vyčleňuje zo služobného (pracovného) času príslušníka HaZZ čas určenej pohotovosti, hoci smernica neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“. Žalovaný v rámci preberania smernice č. 2003/88/ES po vstupe do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná pohotovosť je pracovným (služobným) časom hasiča. Smernica č. 2003/88/ES síce bola podľa bodu 5. Prílohy č. 4 ZoHaZZ prebratá do uvedeného zákona, avšak len formálne, pretože cieľ sledovaný jej / (t. j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov) nebol v uvedenom zákone dosiahnutý. Podľa . a 2. smernice č. 2003/88/ES pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Prekročenie maximálneho týždenného pracovného času 48 hodín stanoveného v / smernice č. 2003/88/ES pritom umožňuje skutočnosť, že predmetná smernica nebola správne prebratá do slovenského právneho poriadku, resp. do ZoHaZZ, keďže žalovaný v rámci preberania smernice nezohľadnil skutočnosť, že pracovná pohotovosť predstavuje pracovný čas pracovníka.

Výsledkom nesprávnej transpozície bola skutočnosť, že ZoHaZZ v rozpore so smernicou č. 2003/88/ ES vyčleňuje zo služobného času hasiča čas určenej služobnej pohotovosti, z ktorého dôvodu služobný úrad nezapočítava čas strávený služobnou pohotovosťou príslušníka HaZZ do fondu pracovného času. Ustanovenie § 86 ods. 1 ZoHZZ pritom nepredstavuje transpozíciu čl. 6 písm. b/ smernice, ale rieši len nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času na obdobie 6 mesiacov. Na službu hasiča sa pritom nevzťahuje vylúčenie z pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES uvedené v článku 2 ods. 2 smernice č. 89/391/EHS. Cieľom smernice č. 89/391/EHS je zavedenie opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. V zmysle čl. 1 ods. 3 smernice č. 2003/88/ES sa táto vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku /EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. Rozsah pôsobnosti smernice č. 89/391/EHS sa má vykladať v širšom zmysle, pričom výnimky z jej pôsobnosti stanovené v čl. 2 ods. 2 sa musia vykladať reštriktívnym spôsobom. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 smernice č. 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti tejto smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ktorých osobitná povaha je nevyhnutne v rozpore s pravidlami uvedenými v tejto smernici. Súd mal tiež za to, že na žalobcu sa vzťahuje čl. 17 ods. 3 písm. b) bod iii) smernice č. 2003/88/ES, ktorý odklon od čl. 6 neumožňuje. Súd tiež odkázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ (veľká komora) z 5.10.2004 v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 (Bernhard Pfeiffer a i. proti Deutsches Rotes Kreuz, Kreisverband Waldshut eV), v ktorom súdny dvor uviedol, že „článok 2 ods. 2 prvý pododsek smernice 89/391 nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Táto výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti smernice 89/391 sa teda musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje smernica členským štátom chrániť. Z tohto hľadiska bola výnimka uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391 prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy.“ Smernica č. 2003/88/ES je v zmysle čl. 29 adresovaná členským štátom a tieto zodpovedajú za jej správne prebratie, a preto žalovanému ako členskému štátu Európskej únie a adresátovi smernice v konaní o náhradu škody spôsobenej jej nesprávnym prebratím do právneho poriadku svedčí pasívna vecná legitimácia. Článok 6 písm. b/ smernice č. 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (viď napr. rozhodnutie Súdneho dvora C-429/09 z 25.11.2010 vo veci Günter Fuß proti Stadt Halle). S poukazom na uvedené sa žalobca ako jednotlivec môže voči Slovenskej republike ako žalovanému domáhať náhrady škody, ktorá mu vznikla porušením práva EÚ, čím je daná aktívna legitimácia žalobcu a pasívna legitimácia žalovaného v tomto konaní. Porušenie čl. 6 písm. b/ smernice č. 2003/88/ES možno považovať za dostatočne závažné, pretože došlo k porušeniu jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá, pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a zároveň ide o porušenie práva únie, ktoré je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie. Napriek všetkému vyššie uvedenému nebolo možné žalobe vyhovieť, a to z nasledovných dôvodov. Sám žalobca v žalobe uviedol, že súdny dvor vo svojej judikatúre uvádza, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody porušením úniového práva zo strany štátu v prípade, ak sú splnené tri podmienky, a to: a) že cieľom porušenej právnej normy EÚ je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, b) existencia škody, c) priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom. V tu prejednávanej veci však žalobca ani vznik škody resp. ujmy, a tým ani priamu príčinnú súvislosť medzi porušením a škodou, nepreukázal. V sporovom konaní má strana jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (viď napr. rozsudok NS SR sp. zn. z 22.9.2010). Žalobca je predovšetkým povinný v žalobe uviesť také skutočnosti (skutkové tvrdenia), ktorými vymedzí skutok (skutkový dej), na základe ktorého si v spore uplatňuje svoj nárok, a to v takom rozsahu, ktorý umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu. Znamená to, že žalobca je povinný vymedziť predmet konania po skutkovej stránke.

Obsah relevantných skutkových tvrdení, ktoré je žalobca povinný v spore tvrdiť, vychádza z hmotného práva, resp. z hypotézy hmotnoprávnej normy a tieto tvrdenia možno považovať za podstatné a rozhodujúce. V tu prejednávanej veci žalobca svoj nárok uplatnený žalobou skutkovo vymedzil tak (a takto ho urobil predmetom posúdenia súdom), že ide o nemajetkovú ujmu žalobcu s poukazom na porušenie práva žalobcu na ochranu zdravia, na súkromie a rodinný život, z dôvodu, že musel na úkor svojho zdravia, súkromia a rodinného života po práci reálne odpracovať viac, ako v zmysle smernice odpracovať mal a mohol, pričom prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojej rodine, priateľom, rekreácii, vzdelávaniu, záľubám, športu, cestovaniu, starostlivosti o domácnosť a činnostiam každodenného života. Zároveň žalobca tvrdil, že jeho pracovný čas v uplatňovanom období presiahol opakovane hranicu 48 hodín týždenne, a to celkovo o 830,5 hodín nad rámec takto stanoveného maximálneho týždenného pracovného času. Každá fyzická osoba má o. i. právo na ochranu svojej osobnosti, svojho života a zdravia, ako aj súkromia ( ), pričom súčasťou súkromného života je nepochybne tiež rodinný život, ktorý zahŕňa vzťahy medzi blízkymi príbuznými, ich rozvíjanie, čím sa napĺňa a rozvíja vlastná osobnosť danej fyzickej osoby. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného a predstavuje negatívne zásahy do jeho osobnostnej integrity, vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a podobne. V prípade zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby má táto v zmysle O.z. právo požadovať zodpovedajúce zadosťučinenie, a to morálne a v odôvodnených prípadoch aj majetkové, ktoré je primerané závažnosti ujmy a okolnostiam, za ktorých k porušeniu práva došlo, pričom určenie výšky zadosťučinenia v peniazoch je výsledkom voľnej úvahy súdu. vychádza zo zásady, že do súkromného života osoby sa nesmie neoprávnene zasahovať, resp. spôsobiť mu ujmu, pričom rodinný život a právo na jeho ochranu je súčasťou súkromia. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti podľa O.z. je existencia neoprávneného zásahu a skutočnosť, že takýto zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach. Zákon teda neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu. Predovšetkým musí ísť o zásah protiprávny (neoprávnený), ktorý je súčasne objektívne spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu v narušení súkromia (nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo 6.11.2014). Súd v tejto súvislosti poukázal na to, že nie sú rozhodujúce subjektívne pocity osoby, ktorej sa tvrdený zásah týka, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne v spoločenskom postavení) vnímala aj každá iná fyzická osoba (uznesenie NS SR sp. zn. z 18.2.2010). Vzhľadom na vyššie uvedené, súdnu ochranu osobnostnému právu žalobcu na zdravie a súkromný život by bolo možné poskytnúť vtedy, ak by konanie pôvodcu zásahu bolo protiprávne, ďalej bolo by objektívne spôsobilé do práva na ochranu osobnosti zasiahnuť a zároveň by existovala príčinná súvislosť medzi protiprávnym zásahom do osobnosti fyzickej osoby objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby a vznikom tejto nemajetkovej ujmy. Žalobca ako obdobie, za ktoré si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy, označil v žalobe obdobie február 2021 - december 2023. Ako poškodený bol povinný tvrdiť, aké konkrétne následky v jednotlivých oblastiach jeho života v dôsledku nesprávnej transpozície smernice nastali, pričom zároveň bol povinný svoje tvrdenia aj preukázať relevantnými dôkazmi. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je možné vyvodiť len zo samotnej nesprávnej transpozície smernice bez ohľadu, na to, aká (a či vôbec) bola ujma na jednotlivých stránkach života dotknutej osoby. Žalobca mal naopak povinnosť v prípade uplatňovania peňažnej náhrady hodnoverne preukázať, jednak vznik nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života, rozsah a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Napriek tomu, že žalovaný v priebehu celého konania poukazoval na to, že žalobca žiadnu konkrétnu ujmu netvrdí, žalobca neuviedol žiadne konkrétne skutkové tvrdenia, z ktorých by bolo možné vyvodiť, v čom pociťoval ujmu na súkromnom a rodinnom živote, resp. na jeho zdraví. Žalobcova argumentácia v konaní bola len všeobecnou, pričom žalobca ani konkrétne netvrdil, ani nepreukázal, dopad prekračovania maximálneho týždenného pracovného času na jeho rodinný a spoločenský život, na jeho zdravie, prípadne iné sféry života. V tu prejednávanej veci mal súd za to, že samotnú nesprávnu transpozíciu smernice, ktorá umožňuje prekračovať maximálny týždenný pracovný čas príslušníka HaZZ, nemožno považovať bez ďalšieho za konanie, v dôsledku ktorého automaticky vzniká ujma na osobnostných právach príslušníka HaZZ, ale túto ujmu je potrebné tvrdiť a preukázať. Žalobca nepreukázal žiadne konkrétne následky, ktoré mu mali v súvislosti s vyššie uvedeným na jeho osobnostných právach vzniknúť. Pre úspech v tomto konaní nestačilo preukázať iba nesprávne transponovanie smernice, ale aj vznik nemajetkovej ujmy a tiež príčinnú súvislosť medzi nesprávnym transponovaním smernice a vznikom nemajetkovej ujmy. V žiadnom prípade nie je možné vychádzať z toho, že vznik ujmy sa v

prípade nesprávnej transpozície smernice prezumuje. Nesprávna transpozícia smernice totiž iba vytvára možnosť rozvrhnutia pracovného času žalobcu v rozpore so smernicou zo strany zamestnávateľa žalobcu, avšak tento môže urobiť rozvrhnutie pracovného času aj v súlade so smernicou. Z uvedeného vyplýva, že je vylúčené, aby pre úspech v konaní bola preukázaná len nesprávna transpozícia smernice, ale bolo potrebné preukázať konkrétne následky u konkrétneho žalobcu. V konaní bolo sporným, či a aké následky na súkromný život a zdravie žalobcu mala skutočnosť, že v niektoré týždne pracoval nad rámec maximálneho týždenného pracovného času. Dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky stíha výlučne poškodeného, t. j. žalobcu (porovnaj napr. uznesenie ÚS SR sp. zn. z 15.8.2018, uznesenie ÚS SR sp. zn. z 12.1.2012). Súd mal za to, že žalobcovi sa v konaní nepodarilo preukázať, že nastali akékoľvek konkrétne následky v jeho živote z dôvodu nesprávnej transpozície smernice, ktoré by skutočne vnímal ako zásah do práva na ochranu osobnosti príp. zdravia. Žalobca o následkoch v rámci výsluchu vypovedal, že odpracuje za mesiac 10 služieb po 24 hodín, to znamená, že je tam 240 hodín za mesiac a na konci mesiaca mu ešte vyjde, že mu 5 hodín chýba, ktoré musí dorobiť, pričom je stále na stanici. To isté sa týka aj času, keď má prerušenú pohotovosť, príde z výjazdu, hneď mu to ukončia, ale kým všetko očistí, vymení hadice, umyje sa, to je ďalšia hodina. Do hodiny keď zaspí, tak to je na tom ešte dobre. Žalobca má dve deti, hrávajú futbal, dcéra hrá až na Myjave, žalobca sa potom venuje len im, toho času má málo, keďže cez víkendy je futbal a cez týždeň sú tréningy. Manželka žalobcu tiež pracuje na zmeny, je zdravotná sestra, pracuje na 12tky, preto to majú komplikovanejšie a doma si podávajú len kľučky. Žalobca má menej času na koníčky, stará sa aj o manželkinu sestru a mamu, ktoré bývajú samé, stará sa im o dom a záhradu, pomáha tiež svojim rodičom, ktorí sú na dôchodku. Výkon služby ho však obmedzuje len vtedy, keď sa to nuluje na konci polroka a na konci roka a keď mu chýbajú hodiny, ktoré musí dorobiť. Rodina a blízki vnímajú prácu žalobcu tak, že je stále preč. Odrobí si 16 hodín, ale 24 hodín je preč, ráno odíde a ráno príde, s deťmi v ten deň vôbec nie je a keď je ešte aj nejaké školenie, tak je s nimi až večer, a to žalobcu tiež obmedzuje. S rodinou má však vzťah dobrý, bolo by to ale lepšie, keby je s nimi dlhšie, najmä s deťmi. Čo sa týka oddychu medzi službami, to záleží, či má žalobca výjazd alebo nie. Keď nie je výjazd, je to podľa žalobcu v pohode, vtedy vykonáva odpočinok. Keď však je výjazd, do minúty musí byť oblečený a v aute, keďže je strojník. Avšak aj keď nejde na výjazd, tak sa zobudí a kým zase zaspí, je to aj hodina. Čo sa týka jeho zdravotného stavu, pravidelne každý rok absolvuje preventívnu lekársku prehliadku, cíti sa zdravý. S finančným ohodnotením je žalobca tiež spokojný. Žalobca niekoľkokrát vyjadril aj svoj nesúhlas nadriadeným, ale to bolo vždy len slovne, písomne nežiadal nejakú zmenu. K riešeniu však nikdy nedošlo. Na začiatku, keď začal vykonávať službu hasiča, mu toto až tak nevadilo. Teraz ako je starší, je to horšie, aj to prerušenie pohotovosti, aj dosluhovať hodiny. Žalobca zároveň uviedol, že o náhradné voľno namiesto finančnej kompenzácie nikdy nežiadal, pretože voľna má až až. Z výsluchu žalobcu ako dôkazného prostriedku nebolo možné mať za nepochybne preukázané, že práca žalobcu nad rámec maximálneho týždňového pracovného času v rozhodnom období mala skutočne negatívny dopad na súkromný a rodinný život žalobcu alebo na jeho zdravie, resp. že by sa tým zasiahlo do jeho osobnostných práv. Hoci žalobca v replike výslovne tvrdil, že porušenie povinností žalovaného malo negatívny vplyv na rodinné vzťahy, osobné záujmy žalobcu, jeho fyzický a psychický stav, a že negatívny následok porušenia povinností žalovaného sa aj skutočne a hmatateľne prejavil a negatívne sa to podpísalo na jeho fyzickom a psychickom stave, pravdivosť uvedeného tvrdenia žalobca ničím nepreukázal. Z výsluchu žalobcu, ako jediného relevantného dôkazu, žiadne negatívne následky na jeho fyzickom a psychickom stave preukázané neboli. Pokiaľ ide o zdravotný stav, pri výsluchu žalobca naopak uviedol, že zdravotne sa cíti dobre. Vzhľadom na vyššie uvedené nebolo možné dospieť k inému záveru ako k tomu, že nielen že žalobca ani netvrdil konkrétny vznik nemajetkovej ujmy, vznik nemajetkovej ujmy nevyplynul ani z jeho výpovede na pojednávaní. Ak žalobca tvrdí zásah do práva na ochranu jeho osobnosti a zdravia, musí tvrdiť, ale aj preukázať, či, ako konkrétne a v akom rozsahu k nemu prišlo. Ide o požiadavku, ktorá platí aj pre konanie napr. o ochrane osobnosti v prípade úmrtia blízkej osoby pri dopravnej nehode, o ochrane osobnosti v prípade prieťahov v konaní, o ochrane osobnosti v prípade nezákonného rozhodnutia, atď. Niet dôvodu, prečo by uvedené nemalo platiť v tu prejednávanej veci. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je existencia závažnej ujmy, pričom za závažnú ujmu je potrebné považovať ujmu, ktorú osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Nie sú pritom rozhodujúce subjektívne pocity tejto osoby, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. V tejto súvislosti súd poukázal na to, že v tu prejednávanej veci žalobca nielen že nepreukázal, že sám ujmu pociťuje ako značnú (pritom to nevyplýva ani z jeho skutkových tvrdení týkajúcich sa jeho

života a zdravia), nie je naplnená ani podmienka objektívneho vnímania ujmy, pretože nie každá osoba považuje prácu na úkor voľného času za ujmu na svojich právach. Bez ohľadu na vyššie uvedené, ak by sa aj žalobcovi podarilo v konaní preukázať zásah do svojich osobnostných práv v zmysle vzniku ujmy, súd poukazuje na skutočnosť, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať závažnosť zásahu, ktorý by odôvodňoval akúkoľvek náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nestačí, aby žalobca zásah do svojich osobnostných práv označoval ako podstatný, či vážny, ale je potrebné to aj preukázať, čo sa však žalobcovi nepodarilo. V súvislosti s vyššie uvedeným súd uviedol, že v konaní bolo sporným, či žalobca v uplatňovanom období odpracoval o 830,5 hodín nad rámec maximálneho 48-hodinového týždenného pracovného času. Tu je potrebné poukázať na to, že žalovaný nespochybňoval plán služieb predložený žalobcom ako taký, ale iba výpočty, ku ktorým žalobca dospel, keď vychádzal z tohto plánu. Žalovaný konkrétne namietal, že žalobca pri výpočte uvedených hodín nesprávne započítal aj čas dovolenky a dni plateného voľna, čím žalovaný účinne spochybnil výpočet v tabuľke predloženej žalobcom. Súd mal za to, že pri výpočte pre ustálenie rozsahu prípadnej ujmy nebolo možné vychádzať z fondu pracovného času, pretože tento pojem nie je totožný s pojmom pracovný čas v zmysle smernice. Vychádzajúc z definícií pojmov pracovný čas a čas odpočinku v čl. 2 smernice, je zrejmé, že čas dovolenky a voľna nemôže spadať pod pojem pracovný čas (pretože žalobca v tomto čase nepracuje podľa pokynov zamestnávateľa a ani nevykonáva svoju činnosť), ale ide o čas odpočinku. Fond pracovného času slúži len na výpočet platu a sú v ňom zahrnuté všetky tie hodiny, za ktoré patrí žalobcovi plat. Nie všetky takto zahrnuté hodiny sú však reálne odpracovanými hodinami, keďže sú v ňom zahrnuté aj dovolenka a rôzne dni plateného voľna (ako napr. služobné voľno, náhradné voľno za prácu vo sviatok, práceneschopnosť, návšteva lekára, sprevádzanie rodinného príslušníka,...). Znamená to teda, že fond pracovného času nie je ukazovateľom počtu reálne odpracovaných hodín. Napriek tomu žalobca aj odpočinok zarátava medzi odpracované hodiny a od týchto odvíja svoje výpočty, hoci za odpracované hodiny by mal zarátať iba hodiny strávené v práci alebo pohotovosťou v mieste výkonu štátnej služby. Vzhľadom na uvedené nebolo možné mať v konaní za preukázaný žalobcom tvrdený rozsah hodín 830,5 hodín, ktoré mal skutočne odpracovať nad rámec maximálneho týždenného pracovného času v rozhodnom období. Na uvedený záver nemá vplyv novelizácia § 97 ZoHZZ, keďže ako už súd uviedol, je potrebné vychádzať z definícií pojmov pracovný čas a čas odpočinku v čl. 2 smernice. Samotné konštatovanie žalobcu, že v uplatňovanom období odpracoval spravidla každý tretí týždeň tri 24-hodinové zmeny za týždeň, pre záver o závažnosti ujmy nepostačuje. Jednak žalobca uvádza termín „spravidla“ a zároveň nie je zrejmé, v akom rozsahu celkovo išlo o prekročenie maximálneho týždenného pracovného času v uplatňovanom období, t. j. o koľko hodín nad rámec maximálneho 48-hodinového týždenného pracovného času žalobca v uplatňovanom období odpracoval. Ak nie je známy rozsah hodín reálne odpracovaných žalobcom nad rámec maximálneho týždenného pracovného času v uplatňovanom období, nie je možné mať za preukázaný rozsah, v akom sa mohla práca nad uvedený rámec dotknúť života žalobcu. Následne potom nemožno konštatovať, že by išlo o zásah závažný. Sám žalobca v replike pritom uvádzal, že má za to, že spôsobená ujma je natoľko závažná, že ktorákoľvek iná fyzická osoba by celkom objektívne vnímala ako mimoriadne závažnú ujmu to, že bola nenávratne ukrátená o svoj voľný čas v takom veľkom rozsahu, ako žalobca. Žalobca však v konaní konkrétny rozsah ukrátenia o voľný čas z vyššie uvedených dôvodov nepreukázal. Nie je tiež možné neprihliadnuť na to, že podľa prepočtu žalovaného v duplike, žalobca v iných týždňoch odpracoval podstatne menej ako 48 hodín, čo znižuje intenzitu prípadného zásahu v „spravidla každom treťom týždni“. Súd dodal, že nemožno tiež opomenúť prevenčnú povinnosť vyžadovanú ustanovením § 415 O.z., podľa ktorého je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Je zrejmé, že žalobca pred vstupom do zboru bol oboznámený, ako bude fungovať jeho rozvrhnutie služobného času. Napriek tomu žalobca do zboru vstúpil, hoci si v rámci prevenčnej povinnosti uvedený vstup mohol a mal zvážiť a prípadne sa zamestnať u iného zamestnávateľa. Zároveň nebolo preukázané, že by žalobca namietal proti rozpisu služieb alebo proti prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času u zamestnávateľa. Práve naopak sám žalobca uviedol, že výkon služby ho reálne obmedzuje len vtedy, keď sa to nuluje na polroka a na konci roka, keď mu vtedy chýbajú hodiny, ktoré musí dorobiť a zároveň sám uviedol, že voľna má až až a nikdy nežiadal o náhradné voľno namiesto peňažnej kompenzácie. Z uvedeného nie je možné dospieť k záveru, že by si žalobca splnil prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 O.z. Súd tiež poukázal na to, že žalobcovi nič nebránilo a nebráni (vychádzajúc z priameho účinku smernice) domáhať sa svojho nároku prostredníctvom žaloby podanej proti zamestnávateľovi a domáhať sa dodržiavania článku 6 písm. b/ smernice pri plánovaní služieb, ako aj prípadne mzdových nárokov. Aj zo skutočnosti, že žalobca sa žiadnych nárokov voči svojmu zamestnávateľovi nedomáha, možno mať

pochybnosti o tom, či žalobca skutočne pociťuje nesprávnu transpozíciu smernice za zásah do svojich osobnostných práv. Okrem vyššie uvedeného poukázal súd na to, že zo znenia ust. § 13 O.z. nevyplýva možnosť súdu poskytnúť primeranú peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy len na základe existencie neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti, t. j. bez preukázania negatívneho prejavu vo sfére osobnosti fyzickej osoby. Okrem toho, právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zmysle § 13 ods. 2 O.z. nastupuje až po tom, čo by sa zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 O.z. (upustenie od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti; odstránenie následkov týchto zásahov; primerané zadosťučinenie vo forme napr. ospravedlnenia) nezdalo postačujúce. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch teda môže byť priznaná za podmienok, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, a to napr. formou ospravedlnenia, uverejnenia rozsudku, a podobne. Žalobca bol pre úspech v spore povinný uniesť aj dôkazné bremeno o tvrdení, že v dôsledku nesprávnej transpozície smernice mu vznikla závažná ujma, ktorú je potrebné odškodniť finančne. Žalobca nepreukázal, prečo nemožno jeho nemajetkovú ujmu (ak by preukázal jej vznik a rozsah) uspokojiť inak než peňažnou formou, t. j. prečo by nepostačovalo zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 O.z. (t. j. napr. ospravedlnenie, zverejnenie rozsudku, ...). Z ust. § 13 O.z. pritom vyplýva postupnosť krokov, ktoré je potrebné naplniť pre preukázanie nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy. Súd dodal, že v tu prejednávanej veci nebol viazaný rozhodnutiami odvolacích súdov v iných veciach, na ktoré poukazoval žalobca, keďže nejde o záväzné rozhodnutia pre súd v tomto konaní. Najmä však poukázal na skutočnosť, že súd musí ku každej žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy pristupovať individuálne. V tejto súvislosti súd odkázal na uznesenie NS SR sp. zn. z 31.1.2023, v ktorom dovolací k otázke náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že „otázka výšky náhrady nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady. Pokiaľ účelom je to, aby sa vyriešením niektorej, doposiaľ ešte dovolacím súdom nevyriešenej právnej otázky vytvorila a ustálila rozhodovacia prax dovolacieho súdu, je namieste konštatovanie, že vyriešením takto individuálnej otázky ako je určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy postupujú súdy vždy rozdielne v každom konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. V takto individualizovanom rámci určovania konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy, keďže rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvalifikovať a vyčísliť ().“ Uvedené rozhodnutie je použiteľné aj v tu prejednávanej veci, pretože ide rovnako o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, a to rovnako vychádzajúc z ust. a nasl. O.z. Súd mal za to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nemožno vyvodiť len zo samotnej nesprávnej transpozície smernice, bez ohľadu na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. Práca žalobcu nad rámec maximálneho týždenného pracovného času môže predstavovať určitú nemateriálnu ujmu, to však ale žalobcu nezbavuje povinnosti preukázať vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že napr. ospravedlnenie nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Je predmetom dokazovania posúdenie toho, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, pričom je na žalobcovi ako poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, v konaní hodnoverne preukázal. Žalobcu v spore zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávnej transpozície smernice a následného prekračovania maximálneho týždenného pracovného času vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 25.7.2017). Súd tiež podporne poukázal na uznesenie ÚS SR sp. zn. z 15.8.2018, uznesenie ÚS SR sp. zn. z 19.4.2018, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 27.5.2020, uznesenie NS SR sp. zn. z 29.6.2011 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 29.10.2019. V konaní bolo pre úspech žaloby potrebné, aby žalobca preukázal zásah (vrátane rozsahu tohto zásahu) do jeho osobnostnej sféry, teda do rodinných väzieb a zdravotného stavu v rozhodnom období a aby zároveň preukázal príčinnú súvislosť medzi prácou nad rámec maximálneho týždenného pracovného času v rozhodnom období a týmto zásahom. Súd mal za to, že žalobca v konaní nepreukázal ani vznik

samotnej nemajetkovej ujmy, ani jej rozsah, a teda nemohol ani preukázať príčinnú súvislosť medzi prácou nad rámec maximálneho týždenného pracovného času a vznikom nemajetkovej ujmy. Žalobca v konaní nepreukázal taký zásah do súkromného alebo rodinného života, či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napríklad v medziľudských vzťahoch či nepriaznivom zdravotnom stave žalobcu v príčinnej súvislosti s výkonom práce, hoci to v žalobe tvrdil. V dôsledku nesprávnej transpozície smernice bez ďalšieho nie je možné priznať nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca neuniesol ani bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno, vo vzťahu k preukázaniu vzniku nemajetkovej ujmy, rozsahu ujmy, príčinnej súvislosti a primeranosti požadovanej náhrady, z ktorého dôvodu bolo potrebné žalobu zamietnuť. V neposlednom rade je však potrebné poukázať na to, že náhrada nemajetkovej ujmy nie je ekvivalentom straty na zárobku a nemôže byť určovaná matematickým výpočtom majúcim základ v mzdových nárokoch. Súd dal do pozornosti nález ÚS SR sp. zn. zo 6.11.2014, ktorý pripúšťa neúspešnosť žaloby o ochranu osobnosti pri nízkom stupni závažnosti zásahu, keď uzatvára, že dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených ustanovením § 11 O.z. je určitá ujma, pričom z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za ktorých k nemu došlo a stupňa negatívnych dôsledkov dopadu zásahu na chránené práva sa v praxi môžu vyskytnúť ujmy, ktoré svojou povahou alebo stupňom závažnosti a) neopodstatňujú ani nemateriálnu ani materiálnu satisfakciu, b) opodstatňujú (len) nemateriálnu satisfakciu, c) opodstatňujú tak nemateriálnu, ako aj materiálnu satisfakciu. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. , a , a , a poukazom na uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. -111 z 2.6.2021, vecne plným úspechom žalovaného v konaní a tým, že v konaní neboli produkované žiadne také dôvody hodné osobitného zreteľa, žiadne výnimočné okolnosti veci alebo na strane žalobcu, ktoré by odôvodňovali použitie ust. .

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie žalobca, s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Uviedol odvolacie dôvody podľa , a . Dôvodil, že uplatnený nárok pozostáva najmä zo skutočnosti, že žalovaný, ako služobný úrad žalobcu, rozvrhuje žalobcovi pracovné zmeny tak, že tento bežne odpracuje 3 x 24 hodinové zmeny v priebehu jedného týždňa - odpracuje 72 hodín, hoci zo Smernice jednoznačne vyplýva, že maximálny týždenný pracovný čas žalobcu je 48 hodín, pričom žalovaný neprijal žiadne také opatrenia a mechanizmy, aby mohol byť tento čas počítaný iným spôsobom, v tzv. referenčných obdobiach. Skutočnosť, že služobná pohotovosť nie je súčasťou fondu pracovného času je pravdivá, a prekračovanie maximálneho týždenného pracovného času je spôsobené zo strany žalovaného najmä týmto pochybením, avšak podstatou okolnosťou je, že žalovaný počíta priemerný čas žalobcu za určité 6-mesačné obdobia a má za to, že čas je rozvrhovaný správne. Žalobca v priebehu celého konania poukazoval na skutočnosť, že žalovaný neimplementoval žiadne také mechanizmy, ktoré by umožnili predmetné rozpočítanie času v takýchto obdobiach. Podľa názoru žalobcu je potrebné priemerný čas počítať za obdobie 7 kalendárnych dní priamo podľa / Smernice. Najmä, avšak nielen v tejto skutočnosti, je potrebné vnímať Smernicu ako nesprávne implementovanú, pričom vnútroštátny právny poriadok umožňuje žalovanému rozvrhovať zmeny tak, že výsledný čas pravidelne a dlhodobo prekračuje limit stanovený Smernicou. Žalobca v priebehu konania poukazoval aj na rozhodnutie ESD sp. zn. z 11.4.2019, osobitne na body č. 43, č. 45 a č. 48 jeho odôvodnenia: „43.... treba konštatovať, že dosiahnutie cieľa smernice 2003/88 by bolo ohrozené, ak by používanie pevných referenčných období nebolo spojené s mechanizmami umožňujúcimi zabezpečiť, že priemerný maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období." „45. Vnútroštátnemu súdu v dôsledku toho prislúcha overiť, či vnútroštátna právna úprava sporná vo veci samej stanovuje mechanizmy, ktoré, ako vyplýva z bodu 43 tohto rozsudku, umožňujú zabezpečiť, že priemerný maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období." „48.... ), ) a prvý odsek smernice 2003/88 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času stanovuje referenčné obdobia, ktoré sa začínajú a končia v určitých kalendárnych dátumoch, pokiaľ táto právna úprava obsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú zabezpečiť, že priemerný maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období." Žalobca uviedol, že akékoľvek mechanizmy na zabezpečenie dodržiavania Smernicou stanoveného limitu v referenčných obdobiach absentovali počas celého uplatňovaného obdobia. Vôbec prvá zmienka

o akomkoľvek limite maximálneho pracovného času za obdobie 6 mesiacov sa dostala do ZoHaZZ v až novelou zákona účinnou od 15.10.2024 v novom ust. § 97 ods. 3. Vo vnútroštátnej právnej úprave, ale aj kolektívnych zmluvách, taktiež absolútne absentoval mechanizmus úpravy, kedy referenčné obdobia začínajú a kedy končia. Žalovaný neprijal žiadnu takú úpravu, ktorá by umožňovala rozdeľovať a rozpočítavať priemerný týždenný pracovný čas žalobcu na obdobie šiestich mesiacov. Je nevyhnutné podotknúť, že žalovaný vo viacerých konaniach, v ktorých vystupuje, mení trvanie referenčných období (v niektorých prípadoch operuje so 4-mesačnými obdobiami, v iných so 6-mesačnými), prípadne si nekonštantne upravuje ich začiatok a koniec (niekde začína obdobie marcom, v iných prípadoch januárom a pod.). Vzhľadom na absenciu mechanizmov, ktoré by zabezpečili, že priemerný pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas stanovených 6 mesačných referenčných období, pri výpočte priemerného pracovného času a jeho prekročenia nemožno vychádzať z referenčných období v trvaní 6 mesiacov tak, ako to robí žalovaný a je možné vychádzať len priamo z čl. 6 písm. b/ Smernice a priemerný pracovný čas počítať len za každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov. Súd ďalej v priebehu konania ani len z predložených dôkazov neskúmal, či k prekročeniu pracovného času, či už v 6-mesačných alebo 7-dňových obdobiach, vôbec došlo, čo malo jednoznačne za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. V konaní bola spornou najmä pasívna vecná legitimácia žalovaného a tiež skutočnosť, či a aká ujma žalobcovi vznikla a následne aj primeranosť výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy. V súvislosti s vyššie uvedeným súd uviedol, že v konaní bolo sporným, či žalobca v uplatňovanom období odpracoval o 830,5 hodín nad rámec maximálneho 48-hodinového týždenného pracovného času. Žalovaný pritom nespochybňoval plán služieb predložený žalobcom, ale iba výpočty, ku ktorým žalobca dospel, keď vychádzal z tohto plánu. Žalovaný namietal, že žalobca pri výpočte uvedených hodín nesprávne započítal aj čas dovolenky a dni plateného voľna, čím podľa názoru súdu žalovaný účinne spochybnil výpočet v tabuľke predloženej žalobcom. K uvedenému žalobca v prvom rade uvádza, že priložená tabuľka predstavovala v priebehu celého konania dôkaz za účelom preukázania a výpočtu a výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy. Pracovný čas žalobcu bolo potrebné preukazovať z predložených plánov služieb za celé uplatňované obdobie. Z uvedených plánov služieb jednoznačne vyplýva, že u žalobcu pravidelne, približne každý 3. týždeň uplatňovaného obdobia, vo väčšine mesiacov aspoň raz, niekedy aj dvakrát, došlo k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času skutočným výkonom služby. Súd v priebehu konania z predložených dôkazov neskúmal, či k prekročeniu pracovného času vôbec a v akej miere došlo, čo malo jednoznačne za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Súd si osvojil len námietku žalovaného, ktorý namietal, že v súhrne 830,5 hodiny boli započítané aj časy dovolenky a plateného voľna (bod 73. odôvodnenia rozsudku). Súd konštatoval, že nebolo možné mať v konaní za preukázaný žalobcom tvrdený rozsah 830,5 hodín, ktoré mal skutočne odpracovať nad rámec maximálneho týždenného pracovného času v rozhodnom období. Zároveň súd uviedol, že ak nie je známy rozsah hodín reálne odpracovaných žalobcom nad rámec maximálneho týždenného pracovného času v uplatňovanom období, nie je možné mať za preukázaný rozsah, v akom sa mohla práca nad uvedený rámec dotknúť života žalobcu. Následne potom nemožno konštatovať, že by išlo o zásah závažný. Žalobca v replike pritom uvádzal, že má za to, že spôsobená ujma je natoľko závažná, že ktorákoľvek iná fyzická osoba by celkom objektívne vnímala ako mimoriadne závažnú ujmu to, že bola nenávratne ukrátená o svoj voľný čas v takom veľkom rozsahu, ako žalobca. Žalobca uviedol, že z predložených plánov služieb bolo v konaní možné bez väčších ťažkostí abstrahovať mieru skutočne odpracovaného času výkonom služby, z čoho by vyplynula skutočná miera času, o ktorý bol žalobca konaním žalovaného ukrátený, o čo sa však súd v konaní nepokúsil a k skutočne odpracovanému času žalobcu sa dokazovanie nekonalo. Žalobca uviedol, že z predložených plánov služieb jednoznačne vychádza, že skutočným výkonom práce prekročil limit maximálneho týždenného pracovného času podľa Smernice v nasledovných kalendárnych týždňoch uplatňovaného obdobia, a to celkovo o 603,5 hodín (uvedené nie je novou skutočnosťou, keďže táto vyplývala z dôkazov predložených žalobcom už k samotnej žalobe, na túto skutočnosť poukázal žalobca aj na jedinom pojednávaní vo veci; uvedené tvorilo prevažnú časť celkového súhrnu hodín tvrdených žalobou, pričom čas, ktorý sa podľa názoru súdu prvého stupňa považuje za čas odpočinku - dovolenky a služobné voľno, predstavuje hodnotu len 227h). V roku 2021 v nasledovných kalendárnych týždňoch: 31.05.-06.06. - prekročenie o 24 hodín; 02.08.-08.08. - prekročenie o 24 hodín; 16.08.-22-08. - prekročenie o 8,5 hodín; 06.09.-12.09. - prekročenie o 7,5 hodín; 25.10.31.10. - prekročenie o 24 hodín; 15.11.-21.11. - prekročenie o 1 O hodín;

29.11.-05.12. - prekročenie o 8 hodín; 06.12.-12.12. - prekročenie o 24 hodín; V roku 2022 v nasledovných kalendárnych týždňoch: 21.03.-27.03. - prekročenie o 24 hodín; -17 .04. - prekročenie o 24 hodín; 23.05.-29.05. - prekročenie o 24 hodín; 13.06.-19.06. - prekročenie o 24 hodín; 15.08.-21.08. - prekročenie o 24 hodín; 17.10.-23.10. - prekročenie o 24 hodín; 07.11.-13.11. - prekročenie o 20 hodín; 21.11.-27.11 - prekročenie o 8 hodín; 28.11.-04.12. - prekročenie o 24 hodín; V roku 2023 v nasledovných kalendárnych týždňoch: 09.01 .-15.01. - prekročenie o 24 hodín; 13.02.-19.02. - prekročenie o 4 hodiny; 27.03.-02.04. - prekročenie o 4 hodiny; 03.04.-10.04. - prekročenie o 24 hodín; prekročenie o 24 hodín; 05.06.-11.06. - prekročenie o 7,5 hodín; 19.06.-25.06. - prekročenie o 12 hodín; 26.06.-02.07. - prekročenie o 24 hodín; 07.08.-13.08. - prekročenie o 24 hodín; 28.08.-03.09. - prekročenie o 24 hodín; 02.10.-08.1 O. - prekročenie o 5 hodín; 09.10.-15.10. - prekročenie o 24 hodín; 30.10.-05.11. - prekročenie o 24 hodín; 20.11.-26.11. - prekročenie o 24 hodín; 04.12.-10.12. - prekročenie o 5 hodín; 11.12.-17.12. -prekročenie o 24 hodín. Pre prehľadnosť predložil žalobca ešte raz plány svojich služieb za obdobie apríl 2021 až december 2023 (vrátane), so zvýraznenými dátumami, kedy malo dôjsť k jednotlivým prekročeniam. Žalobca prišiel nenávratne skutočným výkonom služby o 603,5 hodín svojho voľného času, svojho života so svojou rodinou a priateľmi. Žalobca mal a naďalej má za to, že v uvedených časoch v jednotlivých kalendárnych týždňoch, nemohol objektívne tráviť svoj čas so svojou rodinou, priateľmi, voľnočasovými aktivitami, oddychom a pod., pretože mal nariadené služby v rozpore so Smernicou. O uvedený čas bol ukrátený nenávratne, čo žalobcu v podstatnej miere mrzí. Tento čas žalobca preukázateľne mohol a chcel využiť tak, že by za iných okolností tento venoval najmä svojej manželke a maloletému synovi, alebo aj sám sebe - rekreáciou medzi jednotlivými zmenami na útvare HaZZ. Žalobca má za to, že pri posudzovaní vzniku nemajetkovej ujmy je vždy potrebné brať ohľad na to, ako uvedenú situáciu subjektívne vníma jednak samotná fyzická osoba, ktorá vznik ujmy tvrdí, ale aj na to, ako by vzniknutú situáciu vnímala aj akákoľvek iná fyzická osoba byť v jej postavení. Uviedol, že ho nenávratne stratený čas v tak podstatnej miere na úkor jeho rodiny, jeho aktivít a jeho odpočinku mrzí a ťaží. Predmetný čas mohol žalobca objektívne investovať do iných aktivít, do rozvíjania rodinných väzieb alebo jednoduchým odpočinkom. Miesto toho žalobca za uplatňované obdobie strávil viac než 25 dní čistého času v službe (603,5 hodín). Žalobca uvedené subjektívne vníma ako závažnú ujmu, a má jednoznačne za to, že akákoľvek iná osoba v postavení žalobcu by takúto stratu svojho času vnímala rovnako. Stratu času, ktorý síce mal žalobca zaplatený ako výkon služby, avšak tento v podstate nedobrovoľne strávil na pracovisku, namiesto vyššie uvedenými aktivitami a so svojou rodinou, je potrebné aj vzhľadom na intenzitu zásahu (uvedený stav trvá nemenne už niekoľko rokov) a vzhľadom na mieru straty času (v súhrne viac ako 25 skutočne odpracovaných dní čistého času), objektívne vnímať ako závažný zásah do práv žalobcu. Nemenej podstatnou je aj skutočnosť, že v uvedenom čase bol žalobcovi odňatý aj čas na odpočinok. ESD už judikoval, že prekročenie maximálneho týždenného pracovného času upraveného v čl. 6 písm. b/ Smernice, ktorým sa pracovníkovi odníma odpočinok, pracovníkovi z tohto dôvodu samo osebe spôsobuje ujmu, keďže znamená zasahovanie aj do jeho bezpečnosti a zdravia. Článok 6 písm. b/ Smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne

stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide o veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (rozsudok zo 14.10.2010, Günter Fuß, C- 243/09, EU:C:2010:60, bod 54). Okrem toho žalobca poukázal na skutočnosť, že v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 24.3.2009 C-445/06, vo veci Danske Slagterier proti Spolkovej republike Nemecko sa uvádza, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, keď sú splnené tri predpoklady, to znamená, že porušená právna norma Spoločenstva má za cieľ priznať jednotlivcom práva, že porušenie je dostatočne závažné a že medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť (okrem toho aj rozsudky Brasserie du pécheur a Factortame, bod 51; Hedley Lomas, bod 25, ako aj Dillenkofer a i., bod 21 ). Navyše, stále tvrdiac, že ujma na strane žalobcu je nepochybne závažná, judikatúra ESD vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v prípade nesprávnej transpozície smernice neviaže na preukázanie závažnosti vzniknutej ujmy alebo na existenciu závažnej ujmy. Vzhľadom na to, že súd pri rozhodovaní o nárokoch vyplývajúcich z práva Únie musí zachovať zásadu efektivity nemôže splnením takýchto neexistujúcich podmienok podmieňovať vznik žalovaného nároku, pretože inak by to viedlo k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady a zásada efektivity by bola porušená (napr. rozsudok ESD z 9. septembra 2015, Joäo Filipe Ferreira da Silva e Brito a i., C-160/14. EU:C:2015:565, bod 50). Žalobca má za to, že nie je možné sa stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca netvrdil a ani nepreukázal nemajetkovú ujmu s poukazom na porušenie práva na ochranu zdravia, na súkromie a rodinný život, z dôvodu, že musel na úkor svojho zdravia, súkromia a rodinného života po práci reálne odpracovať viac, ako v zmysle Smernice odpracovať mal a mohol, pričom prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojej rodine, priateľom, rekreácii, vzdelávaniu, záľubám, športu, cestovaniu, starostlivosti o domácnosť a činnostiam každodenného života. V prvom rade žalobca uvádza, že o svoj čas neprichádzal a ani neprichádza po práci. Žalobca o svoj čas prichádzal a naďalej prichádza najmä odslúžením tretej 24-hodinovej zmeny za jeden kalendárny týždeň, alebo hodín v službe naviac, ktoré v zmysle Smernice odslúžiť v tomto týždni už nemal. Konkrétne u žalobcu je to už vyššie uvedený počet 603,5 hodín. Žalobca má za to, že súd si nesprávne osvojil hypotézu, že prekračovanie maximálneho týždenného času je spôsobené výlučne v časoch služobnej pohotovosti. Keďže táto sa považuje za pracovný čas, Žalobca v prípade, že má určené zmeny v pondelok, štvrtok a v nedeľu, dosiahne limit 48 hodín už po odslúžení štvrtkovej zmeny. Nedeľnú zmenu je žalobca v takom prípade v službe už navyše a v rozpore so Smernicou. Okrem toho žalobca v celom svojom konaní riadne tvrdil a podľa jeho názoru aj preukázal objektívnu skutočnosť, že nedostatok času s jeho rodinou, na jeho aktivity alebo na odpočinok, spôsobený práve v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice, má negatívy dopad na neho a aj na jeho okolie. Žalobca v priebehu konania preukázal, že má rodinu - manželku a dve maloleté deti, s ktorými žijú v spoločnej domácnosti a trávia spolu svoj voľný čas. Uvedené nebolo žalovaným popierané ani vyvrátené. Je podľa názoru žalobcu absolútne logické a nie je potrebné voči uvedenému ani realizovať dokazovanie, aby bolo ustálené, že rodina spolu rada trávi svoj čas. Logicky sa vzťahy medzi rodinnými príslušníkmi a žalobcom nezlepšujú, pokiaľ žalobca trávi svoj čas v práci (hoci tam byť nemá). Takýto vzťah trpí, a buď stagnuje, alebo sa rovno zhoršuje. Uvedené je možné aplikovať aj na okolie a priateľov žalobcu a vzťahy medzi nimi. Je rovnako notoricky známe, aký dosah na duševnú pohodu má na človeka, pokiaľ kvôli práci nestíha svoje hobby a nestíha si oddýchnuť. Nedostatok oddychu v povolaní, aké vykonáva žalobca, je obzvlášť nebezpečné, nielen pre žalobcu, ale aj jeho kolegov alebo širokú verejnosť, v ktorej záujme nie je, aby vykonával službu hasiča človek, ktorý je unavený z nadmerného pracovného zaťaženia. Všetky uvedené skutočnosti boli žalobcom v priebehu konania tvrdené a tieto aj podľa svojho vedomia súdu preukázal, najmä v zmysle jeho výsluchu. Nemajetková ujma spôsobená na tak citlivom prostredí ako je rodina alebo hlboko súkromná sféra ako voľný čas, nie je preukázateľná tak, ako bežný vznik škody, napr. listinnými dôkazmi. Žalobca má za to, že súd sa mal zaoberať aj jeho vnútorným pohľadom na riešenú situáciu a zhodnotiť, ako by uvedenú stratu času vnímala aj každá iná fyzická osoba. Čo sa týka žalobcovho práva na ochranu zdravia, má žalobca za to, že na porušenie tohto práva postačuje jeho podstatné ohrozenie, najmä s poukazom na povahu predpisu EÚ, ktorou je Smernica, a ktorej základným cieľom je ochrana zdravia a bezpečnosti pracovníkov, akými sú aj hasiči. Žalobcov zdravotný stav je v poriadku a v celom konaní žalobca ani opak netvrdil. Avšak nie je možné objektívne vylúčiť, aký dopad bude mať nadmerné pracovné zaťaženie na žalobcu za mesiac, za rok, za dvadsať rokov ... Uvedené ohrozenie vyplýva priamo z neimplementovania a nerešpektovania ustanovení Smernice o maximálnom týždennom pracovnom čase a o čase odpočinku. Žalobca má za to, že tvrdené a preukázané porušenie žalovaného je dostatočne závažné, keďže došlo k porušeniu práva Únie, podľa ktorého bolo potrebné ochrániť bezpečnosť a zdravie okrem iných aj žalobcu ako príslušníka HaZZ tým, že pracovný čas za každé obdobie 7 dní nemal prekračovať

48 hodín, pričom slovenský ZoHaZZ také prekročovanie priemerného pracovného času umožňuje. Uvedené zasahuje do práv žalobcu na ochranu jeho bezpečnosti a zdravia. Žalobca nemal v priebehu celého relevantného obdobia možnosť viesť plnohodnotný život mimo pracoviska. Bolo mu znemožnené viesť svoj život tak, ako je to u iných zamestnancov, pracujúcich a slúžiacich na 8, 12, 16, či 24 hodinové zmeny a u ktorých sú ustanovenia o maximálnom pracovnom čase za týždeň dodržiavané. Obzvlášť vzhľadom na povolanie žalobcu je zarážajúce, ako štát dlhodobo ignoruje protesty a potreby príslušníkov HaZZ. Nie je tajomstvom, že HaZZ má vážne personálne problémy. Uvedeným konaním, kedy dochádza k systematickej ignorácii požiadaviek súčasných hasičov, sa vzniknutá kríza len prehlbuje. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 a čl. 6 Smernice žalovaným prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu osobných rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci, právo na vedenie súkromného/rodinného života). Je teda daná priama príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti žalovaným a škodou, ktorá vznikla na strane žalobcu v dôsledku straty odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas dodržaný. Z výsluchu žalobcu na pojednávaní vo veci bolo podľa názoru žalobcu preukázané, že žalobca v prípade, ak by nemusel pracovať nad rámec Smernicou maximálne stanovený počet hodín za obdobie siedmich dní, by tento čas venoval svojej rodine, ale aj regenerácii či športu. Svoju preťaženosť a vyčerpanosť tlmočil aj svojim nadriadeným. Ujmu, ktorá mu vzniká v dôsledku dlhodobého prekračovania časového pracovného limitu stanoveného Smernicou pociťuje dlhodobejšie, ale k podaniu žaloby ho to donútilo až teraz. Žalobca nesúhlasí s konštatovaním súdu, že je povinný vždy a za každých okolností preukázať, aké konkrétne negatívne následky v jednotlivých oblastiach jeho života v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice v relevantnom období nastali. Je neudržateľné požadovať, aby žalobca dokazoval konkrétne následky v každej jednotlivosti svojho života, navyše v konkrétnych dátumoch takmer 3 ročného uplatňovaného obdobia. Nemajetková ujma je už od svojej podstaty nehmotná, ťažko kvantifikovateľná a často sa prejavuje v obzvlášť subjektívnej rovine, napr. vo forme duševnej nepohody, stresu, tlaku alebo v obmedzení určitých, za iných okolností bežných možností života. Dôkazné bremeno žalobcu má byť preto primerané a spočívať v preukázaní samotného zásahu a jeho dôsledkov v širšom kontexte, nie v podrobnej analýze každého konkrétneho aspektu, na ktorý malo vplyv konanie žalovaného. Okrem toho, podľa zásady efektivity a účinnosti ochrany práv (zásada vlastná pre právo EÚ), žalobca ani nemôže byť zbytočne zaťažený neprimeranými požiadavkami na dokazovanie, ktoré by fakticky znemožnili uplatnenie jeho nároku. Je zodpovednosťou žalovaného ako štátu, aby tvrdil a preukázal, že neimplementovanie Smernice nemalo za následok ujmu, alebo že boli prijaté dostatočné opatrenia na jej zmiernenie alebo neopakovanie v budúcnosti. Takéto skutočnosti z realizovaného konania neboli preukázané a aj všetky popretia skutkových tvrdení žalovaným boli podľa žalobcu v priebehu konania len všeobecné a teda v súlade s ustanoveniami neúčinné. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobcova argumentácia v konaní bola len všeobecnou, pričom žalobca ani konkrétne netvrdil, ani nepreukázal, dopad prekračovania maximálneho týždenného pracovného času na jeho rodinný a spoločenský život, na jeho zdravie, prípadne iné sféry života. Uvedené je však podľa názoru žalobcu v priamom rozpore s obsahom žaloby, písomných podaní žalobcu, alebo prednesom a výsluchom žalobcu realizovaného na pojednávaní vo veci. Žalobca má za to, že zásah vyvolaný žalovaným je u každej jednej fyzickej osoby objektívne spôsobilý vyvolať ujmu. Každá jedna fyzická osoba by nesporne vnímala ako podstatný zásah do svojho súkromia, pokiaľ by bola odtrhnutá, tak ako žalobca - v súhrne takmer na mesiac, od svojho zázemia, domova, rodiny, voľného času alebo odpočinku. Žalobca ani nikdy netvrdil, že sa vznik ujmy priamo z nesprávnej transpozície Smernice prezumuje. Uvedené je zmysleným konštatovaním súdu, ktoré sa snaží navodiť dojem, že žalobca sa spoliehal na automatické priznanie nároku bez potreby náležitého preukázania. Samozrejme, že sa vznik ujmy neprezumuje. U žalobcu ako bolo už skôr viacnásobne uvedené, došlo v dôsledku nesprávnej transpozície k nesprávnemu rozvrhovaniu jeho pracovného času. Žalobca slúžil viac ako mal, na úkor svojej rodiny a svojho zdravia. Súd v bode 76. odôvodnenia dodal, že nemožno opomenúť prevenčnú povinnosť vyžadovanú ustanovením O.z., podľa ktorého je každý povinný počínať si tak, aby nedochádza/o ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. V konaní nebolo preukázané, že by žalobca namietal proti rozpisu služieb alebo proti prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času u zamestnávateľa. Z uvedeného nie je možné dospieť k záveru, že by si žalobca splnil prevenčnú povinnosť v zmysle O.z. Vyššie uvedené konštatovanie súdu je v priamom rozpore s judikatúrou ESD. Súdny dvor vo viackrát spomínanej veci C-429/09 Fuf1 dospel k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady škody,

najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v rozpore so zásadou efektivity (bod 76 až 87 C-429/09 Fuß). Z uvedených dôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu žalovaným pri implementácii noriem práva Únie. Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred uplatnením nároku na súde nepožiadal zamestnávateľa o „dodržiavanie noriem úniového práva" by bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva Únie na jednotlivcov a umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva (bod 83-86 C-429/09 Fuß). Klásť na žalobcu požiadavku, aby využil akékoľvek právne prostriedky pred podaním žaloby nie je namieste (v opačnom prípade by došlo k porušeniu zásady ekvivalencie). Žalovaný sa k nárokom žalobcu postavil odmietavo (a to aj po podaní žaloby) a preto len sotva si možno predstaviť, že by porušovaniu Smernice žalovaný zamedzil, ak by sa žalobca ešte pred podaním žaloby obrátil na služobný úrad s nejakou požiadavkou alebo sťažnosťou. Súd poukázal ďalej v bode 77. odôvodnenia aj na to, že žalobcovi nič nebránilo a nebráni (vychádzajúc z priameho účinku smernice) domáhať sa svojho nároku prostredníctvom žaloby podanej proti zamestnávateľovi a domáhať sa dodržiavania článku 6 písm. b/ smernice pri plánovaní služieb, ako aj prípadne mzdových nárokov. Aj zo skutočnosti, že žalobca sa žiadnych nárokov voči svojmu zamestnávateľovi nedomáha, možno mať pochybnosti o tom, či žalobca skutočne pociťuje nesprávnu transpozíciu smernice za zásah do svojich osobnostných práv. Aj toto konštatovanie súdu považuje žalobca za nesprávne, a svedčí o tom, že zo strany súdu prvej inštancie nebol nárok uplatnený žalobcom skutkovo a ani právne správne interpretovaný. V prvom rade uvádza žalobca, že je na jeho slobodnom uvážení, ktorý nárok, kedy a akou cestou si voči žalovanému uplatní. V danom prípade bolo po dobu celého konania tvrdené, že žalobca prichádza o svoj voľný čas, náhradu ktorého si uplatňuje. Voči žalovanému si neuplatňuje žiadny mzdový nárok a tento mzdový nárok žalobca ani netvrdí. Uvedené konštatovanie súdu považuje žalobca za arbitrárne a ničím v priebehu konania nepodložené. Navyše je podľa názoru žalobcu potrebné považovať aj takúto podmienku uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za neprimeranú, pokiaľ by podaniu žaloby muselo predchádzať podanie inej žaloby za účelom dodržiavania Smernice, prípadne na úhradu mzdových nárokov. Okrem uvedeného, vzhľadom na povahu žalovaného, ktorým je štát, žaloba na domáhanie sa dodržiavania Smernice by nebola spôsobilá privodiť akúkoľvek nápravu. Štát má za to, že koná v súlade s vlastným zákonom. Na zmenu legislatívy (implementáciu referenčných období, považovanie pohotovosti za služobný čas a pod.) by bolo potrebné vyvinúť iniciatívu od ktorejkoľvek inej zložky trojdelenia moci, než zo strany moci súdnej. Podľa bodu 79. odôvodnenia rozsudku bol žalobca pre úspech v spore povinný uniesť aj dôkazné bremeno o tvrdení, že v dôsledku nesprávnej transpozície smernice mu vznikla závažná ujma, ktorú je potrebné odškodniť finančne. Žalobca nepreukázal, prečo nemožno jeho nemajetkovú ujmu (ak by preukázal jej vznik a rozsah) uspokojiť inak než peňažnou formou, t.j. prečo by nepostačovalo zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 O. z. (t. j. napr. ospravedlnenie, zverejnenie rozsudku, .. .). Z ust. § 13 O. z. pritom vyplýva postupnosť krokov, ktoré je potrebné naplniť pre preukázanie nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca má za to, že pokiaľ bolo žalobcovi v dôsledku konania žalovaného zasiahnuté do jeho osobnostných práv takto závažným spôsobom, zverejnenie rozhodnutia, ospravedlnenie alebo len samotné konštatovanie porušenia práva nie je jednoznačne dostatočným zadosťučinením. Náprava závadného stavu na základe rozhodnutia všeobecného súdu u žalovaného, ako štátu, nie je objektívne možná a práve peňažná náhrada sa javí ako jediná spôsobilá forma odškodnenia takto vzniknutej ujmy. Čo sa týka spôsobu satisfakcie, ktorej sa žalobca žalobou domáhal, t. j. náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, žalobca uviedol, že vzhľadom na povahu žalovaného subjektu, ktorým je štát, ako aj vzhľadom na podobu, intenzitu a mieru zásahu a vyvolanej ujmy, sa akákoľvek iná forma satisfakcie nedá objektívne považovať za dostatočnú. Ospravedlnenie zo strany štátu alebo zverejnenie rozsudku, pokiaľ bude v závadnom konaní štát naďalej pokračovať, v skutočnosti nič nevyrieši a žalobcovi stratený čas nevráti. Zadosťučinenie formou uloženia povinnosti štátu upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti nie je vzhľadom na kompetencie súdov SR objektívne možné. Peňažná forma náhrady sa tak javí ako jediná možná forma satisfakcie škodlivého následku, ktorý nastal z dôvodov závažného pochybenia na strane štátu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keďže nesprávne ustálil, že žalobca v priebehu konania netvrdil a nepreukázal vzniknutú nemajetkovú ujmu; nesprávne ustálil, že žalobca prichádza o svoj voľný čas po práci; z predložených dôkazov v priebehu konania na súde prvého stupňa bolo možné vyvodiť, že žalobca odpracoval skutočným výkonom služby 603,5 hodín nad limit stanovený / Smernice. Žalobca tak považuje odvolací dôvod podľa za daný. Rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súd aplikoval síce správne ustanovenia o ochrane osobnosti a náhrade nemajetkovej ujmy, ale tieto

nesprávne vyložil a v rozpore s právom EÚ a judikatúrou ESO nesprávne ustálil, že do práv žalobcu zo strany štátu zasiahnuté nebolo, nemajetková ujma žalobcovi nevznikla a v spojitosti s tým nevznikol žalobcovi ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie bol povinný zabezpečiť žalobcovi právnu ochranu najmä vtedy, ak to vyplýva z priamo účinných ustanovení, ale aj prostredníctvom využitia nepriameho účinku práva EÚ tak, že mal vyložiť všetky procesné ustanovenia eurokonformným spôsobom tak, aby ich aplikácia prispela k realizácii požiadavky na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany práv, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplávajú z úniového právneho poriadku (viď. rozhodnutia Kronberger, T-18/07, Úz. 21.5.2008, Zb. s UU-77, bod 49; Unibet, C-432/05, 13.3.2007, Zb. s. I-2271, bod 44). Vnútroštátny súd je v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo, povinný vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom EÚ tak, aby ich následná aplikácia prispela k vykonaniu úniového práva (viď. Lucchini, C-119/05, 18. 7. 2007, Zb.s. 1-6199, body 60 a 61 ). Okrem toho má žalobca za to, že dôsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci je aj skutočnosť, že súd prvej inštancie nesprávne konštatoval, že žalobca si nesplnil pred podaním žaloby svoju všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa § 415 O.z. a taktiež, že porušenie povinnosti žalovaného transponovať Smernicu nie je dostatočne závažné na to, aby privodilo svojimi následkami žalobcovi nemajetkovú ujmu, čím nezohľadnil zásadu efektivity ochrany práv EÚ, to všetko v priamom rozpore s judikatúrou ESD a úniovým právom. Žalobca považuje odvolací dôvod podľa taktiež za daný. Súd prvej inštancie taktiež nevykonal navrhované dôkazy - Plány služieb žalobcu za roky 2021, 2022 a 2023 predložené k žalobe. Z uvedených dôkazných prostriedkov je možné určiť čas, ktorý žalobca strávil v službe nad rámec limitu 48 hodín, pretože v týchto je zaznamenaná každá jedna hodina pracovného času žalobcu v uplatňovanom období. Súd prvej inštancie si len bez ďalšieho osvojil námietku žalovaného (ktorý plány služieb ani nerozporoval), že výpočet žalobcu je nesprávny. Žalobca považuje odvolací dôvod podľa taktiež za nesporne daný. Žalobca dal do pozornosti rozhodnutia ďalších odvolacích súdov v skutkovo podobných a právne úplne totožných veciach, ktorými odvolacie súdy potvrdili rozhodnutia v prospech príslušníkov HaZZ v Košickom, Prešovskom, Banskobystrickom, Trenčianskom a Bratislavskom kraji. napr. rozsudky Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 21.11.2024, Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 5.11.2024, Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo 6.11.2024, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 27.11.2024, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 28.11.2024, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 27.11.2024.

3. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. V celosti zotrváva na svojej skutkovej a právnej argumentácii konštantne zastávanej od počiatku konania. Nestotožňuje s právnym názorom žalobcu v jeho písomných, ako aj ústnych vyjadreniach, tobôž s názorom vyjadreným v odvolaní a to z dôvodu detailne špecifikovaného odlišného právneho názoru, ktorý žalovaný prezentoval počas konania pred súdom prvej inštancie. Žalovaný má za to, že ani jeden z odvolacích dôvodov uvedených žalobcom nebol v konaní naplnený, súd prvej inštancie sa správne a v dostatočnom rozsahu vysporiadal s navrhovaným námietkami žalobcu v jeho odvolaní. Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal s podstatnými otázkami ako otázka referenčného a pracovného času s časom odpočinku (viď bod 74. a 75. napadnutého rozsudku), ako aj s otázkou dôkazného bremena čo do tvrdenej nemajetkovej ujmy (viď body napr. 66. až 70., resp. 76. až 86. napadnutého rozsudku). Pokiaľ žalobca uviedol, že údajne sa má žaloba týkať skutočnosti, že žalobcovi sú pracovné zmeny rozvrhované tak, že sa niekedy stáva, že behom jedného týždňa odpracuje 3 x 24 hod. zmenu, žalovaný k tomu uviedol, že otázka plánovania zmien je otázkou na služobný úrad žalobcu, t. j. potenciálne pasívne vecne legitimovaným subjektom môže byť iba služobný úrad žalobcu a nie Slovenská republika. Žalobca poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ sp. zn. z 11.4.2019, pričom práve z citovaného úryvku jasne vyplýva, že ak členský štát chce stanoviť pevné referenčné obdobie, tak musí zabezpečiť ďalšie mechanizmy na účely smernice 2003/88/ES. V konaní však žiadna sporová strana nepoukazovala na pevné referenčné obdobia. Žalobca ďalej poukazuje na skutočnosť, že referenčné obdobie bolo transponované do právneho poriadku Slovenskej republiky až novelou zákona účinnou od 15.10.2024 a preto nemožno referenčné obdobia aplikovať. Žalobca ďalej nezmyselne odkazuje na iné konania, kde údajne malo dôjsť k aplikácií 4-mesačných referenčných období. Žalobca tak stanovuje, že vzhľadom na uvedené skutočnosti sa má pracovný čas počítať za obdobie 7 dní. S uvedeným tvrdením žalobcu sa nemožno stotožniť. K smernici 2003/88/ES Európska komisia vydala Výkladové oznámenie Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času č. 2017/C 165/01 (ďalej ako „Výkladové oznámenie“), ktorým bližšie rozoberá konkrétne časti smernice v zmysle

judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej ako „SD EÚ“). Podľa časti VI. Maximálny týždenný pracovný čas bodu c/ výkladového oznámenia, cit.: „Súdny dvor usúdil, že článok 6 ods. 2 v spojení s ustanoveniami o referenčnom období spĺňa všetky predpoklady na to, aby vyvolal priame účinky.“ Následne výkladové oznámenie ďalej rozoberá možnosť odchýliť sa od referenčného obdobia, teda toto stanoviť dlhšie ako sú 4 mesiace, pričom stanovuje hornú hranicu, t. j. 12 mesiacov. Na strane 7 výkladového oznámenia Európska komisia jasne stanovila, cit.: „V oznámení sa okrem zdôraznenia, že sa do tohto limitu musí započítavať všetok „pracovný čas“, pripomína, že tento limit je priemer, ktorý možno vypočítať za referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace, dokonca aj v situáciách, na ktoré sa nevzťahujú žiadne odchýlky.“ Z vyššie uvedeného jasne vyplýva, že podľa názoru Európskej komisie, ktorý vychádza z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie sú ustanovenia o referenčnom období priamo aplikovateľné. Z vyššie uvedeného je nepochybné, že tabuľka predložená žalobcom týkajúca sa konkrétnych týždňov je neaplikovateľná v tomto konaní a teda na ňu nemožno prihliadať. Okrem uvedeného otázka referenčných období je premietnutá aj v ZoHZZ, konkrétne v § 86 ods. 1, z ktorého vyplýva, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas žalobcu sa rozvrhuje do obdobia 6 mesiacov. Uvedené vyplýva aj z praxe, kde sa služby žalobcu plánujú v období 6 mesiacov. Uvedené dokonca vyplýva aj z praxe, keď sú služby žalobcu plánované v 2 kalendárnych polrokoch, t. j. v 6- mesačných referenčných obdobiach. Uvedené sám žalobca potvrdil vo svojej výpovedi na pojednávaní. Ak si žalobca pod pojmom „pracovný čas“ uplatňuje nesprávne vstupné dáta, t. j. aj časy v rozpore so smernicou 2003/88/ES a judikatúrou SD EÚ, tak je irelevantné v akom časovom horizonte si tento čas vypočíta, keďže tento bude za každým obsahovať nesprávne vstupné dáta. Ďalej žalobca skonštatoval, že odpracoval 830,5 hodiny nad rámec maximálneho priemerného týždenného pracovného času v zmysle článku 6 písm. b/ smernice. Ďalej sám žalobca skonštatoval, cit.: „Pracovný čas žalobcu bolo potrebné preukazovať z predložených plánov služieb za celé uplatňované obdobie.“ Súd prvej inštancie správne skonštatoval, cit.: „74. Súd mal za to, že pri výpočte pre ustálenie rozsahu prípadnej ujmy nebolo možné vychádzať z fondu pracovného času, pretože tento pojem nie je totožným s pojmom pracovný čas v zmysle smernice.“ Žalovaný sa plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie správne skonštatoval aj, cit.: „Žalobca však v konaní konkrétny rozsah ukrátenia o voľný čas z vyššie uvedených dôvodov nepreukázal.“ (bod 75. napadnutého rozsudku). Žalobca na pojednávaní zmenil svoj výpočet, keď uviedol, že odpracoval nad rámec smernice iba 603,5 hodín, čoho sa už aj vo svojom odvolaní pridržiava. Žalovanému teda nie je jasné, ak v úvode konania žalobca v žalovanom období (teda v období, ktoré sa stalo v minulosti) odpracoval 830,5 skutočne odpracovaných hodín (viď bod V. repliky), tak ako je možné, že od pojednávania odpracoval už len 603,5 skutočne odpracovaných hodín (viď bod II. odvolania). Okrem skutočnosti, že ide o maximálne zmätočné tvrdenia, tak ani táto skutočnosť nie je dokázaná. Ako bolo vyššie uvedené a ako vyplýva aj z výkladového oznámenie Európskej komisie je zrejmé, že takýto výpočet, ktorý predkladá žalobca je absolútne nesprávny. Sám žalobca niekoľkokrát uviedol, že do pojmu „pracovný čas“ započítava aj dni voľna a dovolenky; a dokonca aj vlastnú práceneschopnosť (napr. 6. týždeň roku 2022 od 7.2.2022, kedy žalobca bol celý týždeň práceneschopný, pričom vo svojej tabuľke uviedol, že odpracoval 48 hodín.) Žalovaný poukazuje aj na výkladové oznámenie Európskej komisie vo vzťahu k otázke pracovného času a času odpočinku. Podľa výkladového oznámenia, cit.: „V zmysle znenia smernice Súdny dvor rozhodol, že v súlade s logikou smernice pracovný čas „je potrebné chápať ako protiklad k času odpočinku, pričom oba pojmy sa navzájom vylučujú“ 2 (...) Súdny dvor rozhodol, že pojmy „pracovný čas“ a „čas odpočinku“ „sa nemôžu vykladať z hľadiska požiadaviek rôznych právnych úprav členských štátov, ale že predstavujú pojmy práva Spoločenstva, ktoré je potrebné definovať na základe objektívnych znakov a pri zohľadnení systému a cieľa uvedenej smernice, ktorým je stanovenie minimálnych požiadaviek určených na zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Iba takýto nezávislý výklad totiž zaručí smernici plnú účinnosť, ako aj jednotné uplatňovanie uvedených pojmov vo všetkých členských štátoch“.“ „Ak sú vnútroštátne súdy vyzvané, aby rozhodli o tom, či sa príslušný čas považuje za pracovný čas alebo čas odpočinku, nesmú obmedziť svoju analýzu na ustanovenia vnútroštátneho práva. Mali by preskúmať podmienky, ktoré sa v praxi vzťahujú na pracovný čas dotknutého pracovníka.“ „Ak nakoniec, v súlade so znením smernice a s judikatúrou Súdneho dvora, ak príslušný čas nespĺňa tieto kritériá, treba ho považovať za „čas odpočinku“.“ Ako vyplýva aj z judikatúry SD EÚ, týmito kritériami sú: 1/ pracovník pracuje, 2/ pracovník vykonáva svoju činnosť a svoje povinnosti a 3/ pracovník je k dispozícií zamestnávateľovi. Dni voľna, dovolenky či práceneschopnosti nespĺňajú ani jedno z kritérií a teda sú časom odpočinku. V zmysle uvedeného sa súd prvej inštancie správne vysporiadal s prepočtami žalobcu, keď v bode 74. napadnutého rozsudku správne uviedol, že nemožno vychádzať z fondu pracovného času a správne na vec aplikoval článok 2 smernice, čo od vnútroštátnych súdov členských štátov vyžaduje aj Európska komisia v zmysle výkladového oznámenia. Vo vzťahu

k predmetnému tvrdeniu poukázal aj na rozsudok Mestského súdu Bratislava IV v obdobnej veci sp. zn. zo dňa 26.8.2024. Otázka mzdových nárokov, t. j. finančnej odmeny za rozdielne časy služobnej pohotovosti, kedy žalobca nevykonáva žiadnu prácu neodporuje smernici, tak ako to vyplýva aj z Výkladového oznámenia Európskej komisie: „Smernica o pracovnom čase sa nezaoberá ani problematikou odmeňovania vrátane úrovne platov a metód odmeňovania a rôznych mzdových úrovní, ktoré môžu byť stanovené na vnútroštátnej úrovni.“ Rovnako vyplýva aj z uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci Jan Vorel proti Nemocnice Český Krumlov sp. zn. C-437/05 z 11.1.2007, že smernici „neodporuje, aby členský štát uplatňoval právnu úpravu, ktorá z hľadiska odmeňovania pracovníka a vo vzťahu k pracovnej pohotovosti vykonávanej týmto pracovníkom na pracovisku zohľadňuje odlišne obdobie, počas ktorého je práca skutočne vykonávaná, a obdobie, počas ktorého v skutočnosti nie je vykonávaná...“ Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to, že žalobca, ani z hľadiska odmeny vyplatenej v predmetnom období za vykonanú štátnu službu, nebol na svojich právach ukrátený, čo potvrdil aj doloženými výplatnými páskami. Žalovaný sa ďalej v odvolaní vyjadruje k existencii nemajetkovej ujmy a k príčinnej súvislosti k údajne strateným 25 dňom čistého času v službe. Žalovaný znovu uvádza, že ide o rozdielny údaj zo strany žalobcu oproti jeho tvrdeniam zo žaloby ohľadom jeho údajne strateného času, ktorý do tohto momentu nepreukázal. Okrem uvedeného, táto zmena v jeho tvrdení naznačuje špekulatívnosť tejto žaloby. Okrem toho, že žalobca do tohto momentu neuniesol dôkazné bremeno čo do otázky straty času, má žalovaný za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani čo do otázky existencie nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal s predmetnou otázkou v 68. bode odôvodnenia rozsudku. Všeobecné odkazy žalobcu na nedokázané tvrdenia ohľadom straty času, pričom žalobca bezpochyby predložil konajúcemu súdu prepočty v rozpore s judikatúrou SD EÚ, smernicou 2003/88/ES ako aj s výkladovým oznámením Komisie nemožno považovať za preukázanie existencie nemajetkovej ujmy a to ani potenciálne. Žalobca de facto počas celého konania iba odkazoval na rozhodnutie Günter Fuß a rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach či Krajského súdu v Banskej Bystrici, dokonca poukazoval na ujmu iných kolegov. Žalobca do tohto momentu nepreukázal ani stratu času, pričom nepreukázal ani žiaden negatívny dopad na jeho súkromný či rodinný život, resp. na jeho zdravie. Z výpovede žalobcu ani nevyplynuli akékoľvek negatívne následky. Žalobca dokonca uviedol, že má náhradného voľná má „až až“ a preto nemá dôvod si v zmysle § 116 ods. 2 ZoHZZ žiadať namiesto finančného ohodnotenia náhradné voľno za prácu nadčas. Žalobca síce uviedol, že na údajný problém s rozvrhovaním času poukázal a aktívne s kolegami poukazuje u ich nadriadených, avšak žiadnu takúto žiadosť/sťažnosť nepredložil, pričom Ministerstvo vnútra SR takúto sťažnosť ani neeviduje. Žalobca vo svojom odvolaní uvádza, že štát dlhodobo ignoruje protesty a potreby príslušníkov HaZZ. Žalovaný však neeviduje žiadnu žiadosť vo vzťahu k zmene plánu služieb. Dokonca ani sám žalobca netvrdil, že by akokoľvek požiadal o zmenu služobného času, resp. že by vopred nepodpísal ktorýkoľvek plán služieb na ktorýkoľvek mesiac, teda ani on sám neurobil žiadne kroky vedúce k prípadnej zmene jeho vlastného plánu služieb, dokonca si ani nepožiadal o náhradné voľno. Žalovaný považuje predmetné tvrdenia z bodu IV. odvolania žalobcu za zmätočné. Žalobca ďalej uvádza hypotetické situácie ohľadom jeho zdravia a bezpečnosti na pracovisku, pričom sám žalobca na pojednávaní uviedol, že sa práca neodzrkadľuje na jeho zdravotnom stave (bod 67. napadnutého rozsudku). Okrem uvedeného žalovanému rovnako nie je zrejmé, ak žalobca tvrdí, že chcel tráviť viac času doma s rodinnou, prečo si namiesto finančnej odmeny nevyžiadal náhradné voľno (§ 116 ods. 2 ZoHZZ). Dokonca sám uviedol, že má voľna „až až“ a teda nepociťuje potrebu žiadať o ďalšie náhradné voľno. Ani jedno tvrdenie žalobcu v odvolaní v konaní nepreukázal žiadnym dôkazom, pričom aj v odvolaní odkazuje iba na jeho vlastný výsluch, z ktorého bezpochyby vyplynuli práveže opačné závery než tie, o ktorých to v odvolaní tvrdí. Žalovaný sa nemôže stotožniť so zarážajúcim tvrdením žalobcu, že by žalobca nebol povinný vždy a za každých okolností preukázať, aké konkrétne negatívne následky v jednotlivých oblastiach jeho života v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice v relevantnom období nastali. Žalobca ďalej tvrdí: „Dôkazné bremeno žalobcu má byť preto primerané a spočívať v preukázaní samotného zásahu a jeho dôsledkov v širšom kontexte, nie v podrobnej analýze každého konkrétneho aspektu, na ktorý malo vplyv konanie žalovaného.“ Žalovaný považuje predmetné tvrdenia žalobca za zmätočné a špekulatívne. Ak by sme prijali závery žalobcu, tak by sme dospeli k záveru, že de facto konania o náhradu nemajetkovej ujmy by stratili zmysel, ak by v nich nebolo potrebné dokazovať existenciu nemajetkovej ujmy. Ako sám žalobca uviedol, tak v prvom rade je povinný preukázať porušenie ustanovení smernice 2003/88/ ES, pričom v konaní pred súdom prvej inštancie neuniesol dôkazné bremeno ani čo do tejto otázky. Súd prvej inštancie správne v týchto otázkach poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 31.1.2023, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 23.11.2014, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. z 15.8.2018 a uznesenie Ústavného súdu SR

sp. zn. z 19.4.2018 či nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo 6.11.2014. Žalovaný však z opatrnosti poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho Dvora EÚ vo veci Konle C-302/97: „aj jednoznačný rozpor s právom EÚ nemusí automaticky zakladať vznik zodpovednosti, pokiaľ je vnútroštátna úprava ospravedlnená napr. všeobecným záujmom.“ Dôkazné bremeno v kontradiktórnom spore síce nesvedčí len žalobcovi, ale v tejto súvislosti sa dôkazné bremeno prirovnáva ku stromu, ktorého koruna sa podľa vývoja konkrétneho sporu nakláňa raz na stranu žalobcu a inokedy na stranu žalovaného. Dôkazné bremeno v spore nepredstavuje statický prvok, ale nasleduje konkrétny priebeh kontradiktórneho sporu, pri ktorom procesné strany procesne útočia alebo sa procesne bránia. Možno teda konštatovať, že v spore stíha dôkazné bremeno obe sporové strany, hoci nie v rovnakom rozsahu. Rozsah dôkazného bremena žalovaného sa odvíja od miery aktivity žalobcu. Ak je samotný žalobca v spore pasívny, unesie žalovaný jemu prislúchajúce dôkazné bremeno ľahšie, keďže mu v zásade stačí vierohodne spochybňovať nedôsledné skutkové tvrdenia žalobcu. Z vyššie uvedeného je nesporné, že dôkazné bremeno je na strane žalobcu a tento musí preukázať existenciu porušenia jeho práv a následne vznik nemajetkovej ujmy, pričom „koruna stromu“ bola počas celého konanie pred súdom prvej inštancie naklonená na stranu žalobcu, ktorému sa nepodarilo ani len preukázať porušenie únijného práva, t. j. prekročenie maximálneho týždenného priemerného pracovného času, tobôž existenciu nemajetkovej ujmy. K plánu služieb žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie sa s predmetným dôkazom vysporiadal dostatočne. Súd nie je povinný a dokonca nemôže nahrádzať prácu žalobcu, dokonca zastúpeného kvalifikovaným právnym zástupcom, aby namiesto neho dohľadával konkrétne skutkové tvrdenia namiesto žalobcu. Priamo z vyplýva, že opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Ak žalobca nesprávne interpretuje plán služieb, tak nie je povinnosťou súdu prvej inštancie a tobôž odvolacieho súdu, aby zisťoval ex offo konkrétne tvrdenia z tohto listinného dôkazu. Sám žalobca dokonca netrval na vykonaní predmetného dôkazu na pojednávaní, keďže tento bol stranám sporu známy a ani žalovaný tento nespochybnil. Ide predsa o výkaz dochádzky žalobcu, v ktorom sú uvedené okrem pracovného času, tak aj dni voľna, dovolenky či iné skutočnosti. Nemožno sa stotožniť ani s názorom žalobcu, že údajne súd ani len z predložených dôkazov neskúmal, či k prekročeniu pracovného času, či už v 6-mesačných alebo 7-dňových obdobiach, vôbec došlo. Žalovaný považuje takéto konštatovanie žalobcu za absurdné. Žiaden súd v civilnom sporovom konaní ani len nemôže sám bez ďalšie skúmať konkrétne skutkové udalosti. je ovládaný prejednacím princípom a teda ak žalobca nesprávne predkladá skutkové tvrdenia (ohľadom času odpracovaného nad rámec smernice, ktorý už 2x počas konania zmenil), tak nie je úlohou súdu túto skutočnosť skúmať namiesto žalobcu. Jednalo by sa o podstatný zásah do zásady rovnosti sporových strán, ak by sa súd postavil do pozície obhajcu žalobcu. Súd prvej inštancie sa s predmetným dôkazom vysporiadal dostatočne a nemožno tak považovať za naplnený.

4. Žalobca k vyjadreniu žalovaného uviedol, že má za to, že v priebehu celého konania dostatočne tvrdil a preukazoval nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla na jeho súkromnom a rodinnom živote, ako aj porušením jeho práva na ochranu zdravia. Je možné sa čiastočne stotožniť len s názorom súdu prvej inštancie že Smernica nebola implementovaná správne. Samozrejme, že len samotná nesprávna transpozícia nemôže spôsobiť nemajetkovú ujmu. Avšak priamym dôsledkom nesprávnej implementácie (ktorá je sama o sebe závažným porušením v zmysle skôr označenej judikatúry ESD) je a bolo, že žalobca v skutočnosti slúži oveľa viac, ako predmetná Smernica umožňuje. Je absolútne zrejmé, že pokiaľ príslušník HaZZ nedobrovoľne pracuje vo vypätom prostredí podstatne viac, ako by mal, prichádza o čas na seba, odpočinok a najmä na svojich blízkych. Žalobcovi tak bolo znemožnené viesť plnohodnotný život mimo pracoviska, bolo mu znemožnené venovať sa najbližším, ale aj sám sebe - oddychom, rekreáciou, športom a i. Taktiež je jednoznačne dané, že pokiaľ žalobca netrávil čas so svojimi blízkymi, prirodzene sa vzťahy v rodine alebo medzi priateľmi nemohli rozvíjať, pretože spolu s nimi žalobca svoj čas tráviť nemohol. Nemenej podstatným je aj porušenie práva žalobcu na ochranu jeho zdravia, čo mu garantuje nielen , ale viaceré základné ľudsko-právne predpisy, a taktiež samotná nesprávne prevzatá Smernica. Nemajetková ujma bola preukázaná najmä z výsluchu žalobcu, kde dostatočne vysvetlil, v akých aspektoch svojho života sa u neho nepriaznivo prejavila nesprávna implementácie Smernice. Výsluch žalobcu je už z podstaty inštitútu nemajetkovej ujmy kľúčovým dôkazom v danom konaní. Ide totiž o subjektívnu ujmu, ktorá sa primárne prejavuje v osobnom prežívaní a psychickom stave. Žalobca je jediným, kto môže autenticky popísať, aké negatívne dôsledky na jeho zdravie, rodinný a spoločenský život mala nadmerná pracovná záťaž a porušovanie jeho práv. Vzhľadom na povahu nemajetkovej ujmy, ktorá nie je priamo merateľná objektívnymi ukazovateľmi ako napríklad majetková škoda, jeho osobné svedecké výpovede o strese, únave, narušení rodinného života

či iných psychických a fyzických dopadoch sú nevyhnutné na to, aby súd mohol zvážiť mieru zásahu do jeho osobnostných práv. Ignorovanie tohto dôkazu by znamenalo popretie zásady spravodlivého procesu a práv žalobcu na efektívnu súdnu ochranu. Pokiaľ žalobca preukázal, že reálne bol vystavený nadmernému pracovnému zaťaženiu v rozpore so Smernicou, dôkazné bremeno vo veci namietania tohto skutkového tvrdenia, t. j. preukázania, že toto nadmerné zaťaženie nemalo negatívny dopad na život a zdravie žalobcu, sa presúva na žalovaného. Ten však celé konanie len všeobecne a neúčinne popieral skutkové tvrdenia žalobcu, ktoré boli založené na jeho vlastnom vnímaní reality. Žalobca má za to, že samotná nadmerná pracovná záťaž môže byť sama o sebe dostatočným dôkazom zásahu do osobnostných práv každej fyzickej osoby, keďže každá fyzická osoba by to vnímala ako podstatnú ujmu na svojom voľnom čase, čase s rodinou, priateľmi, čase na regeneráciu a pod. Odňatie času na zaslúžený odpočinok je závažným zásahom do osobnostných práv. Pri určení formy satisfakcie je nutné vychádzať nielen z počtu nadčasových hodín, ale prihliadať aj na celkovú intenzitu zásahu do života žalobcu, ako aj jeho trvanie - tento stav trvá nemenne už niekoľko rokov. Akákoľvek iná forma satisfakcie, ako náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, jednoznačne nie je v danom prípade dostatočná. Žalobca poukazuje najmä na zápisnicu z pojednávania vo veci, kde detailne popísal prvky vzniku nemajetkovej ujmy na jeho strane. Žalobca zotrváva na prednesenom názore, že referenčné obdobia 6 mesiacov na účely výpočtu priemerného pracovného času za toto obdobie nemožno použiť a je potrebné sa riadiť priamo výkladom čl. 6 písm. b/ Smernice. S poukazom na označenú judikatúru ESD (C-254/18) má za to, že žalovaný neprijal žiadne také mechanizmy, ktoré by stanovili kedy také referenčné obdobie začína, kedy končí, koľko trvá a aký je maximálny pracovný čas v ňom. Uvedené nie je možné zhojiť ani tvrdením, že čl. 16 a čl. 17 Smernice sú priamo vykonateľné, pretože štát pochybil pri procese prijatia takej úpravy, aby táto bola v súlade s právnym predpisom EÚ. Štátu bola daná v zmysle daných článkov Smernice len možnosť upraviť si obdobia odlišne. Uvedené štát opomenul a za transpozíciu čl. 6 písm. b/ Smernice v spojení s vyššie uvedenými čl. 16 a čl. 17 vydával ust.§ 86 ods. 1 zákona o HaZZ, s čím sa jednoznačne nemožno stotožniť. Ďalej, jednoznačne sa možno stotožniť s tým, že flexibilita pracovného času je nevyhnutná pre zachovanie nepretržitej prevádzky hasičských staníc a že smernica umožňuje výnimky pre povolania s potrebou kontinuálnej služby. Žalobca však dodáva, že je to práve štát, ktorý si svoju povinnosť nesplnil a je práve jeho zavinením, ak dochádza k rozsiahlym prekročeniam maximálneho pracovného času, oproti tomu, ako to umožňuje Smernica. Opakovane žalobca poukazuje na skutočnosť, že čas odpočinku, ako tento nazýva žalovaný - t. j. dovolenky, služobné voľná, náhradné a voľná a pod. tvoria len zlomok z celkového času, za ktorý sa uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Skutočným výkonom služby nad rámec Smernice (službou na stanici, výcvikmi a pod.) žalobca strávil o 603,5 hodín viac, než umožňuje predmetná Smernica. Nemožno opomenúť ani to, že Súdny dvor judikoval, a to opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod 95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva. Uvedené je žalovaným absolútne ignorované, pokiaľ služobnú pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva mimo domova na hasičskej stanici v nervovom vypätí z prípadného zásahu, ako pracovný čas nepovažuje a tento ani nezapočítava do fondu pracovného času.

5. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu uviedol, že žalobca do tohto momentu nepreukázal, že by bolo akokoľvek do jeho práv zasiahnuté, t. j. že by odpracoval viac ako to smernica umožňuje. Prepočet údajne „pracovného času“, ktorý predložil žalobca je bezpochyby v rozpore so ZoHZZ, ale taktiež aj so samotnou smernicou a judikatúrou SD EÚ a to aj v rovine otázky referenčného obdobia, tak aj v rovine pojmu „pracovný čas“ (bližšie viď čl. III. vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu). Podporne žalovaný nad rámec odkazuje na tabuľku zhody k , ktorým sa mení a dopĺňa o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov a o doplnení o vnútrozemskej plavbe a o zmene a doplnení niektorých (ďalej len „“). ZoHZZ je z 2.7.2001. Smernica 2003/88/ ES je zo 4.11.2003. Slovenská republika pristúpila k Európskej únií dňa 1.5.2004. V čase pristúpenia SR do EÚ už existovalo množstvo smerníc, pri ktorých bolo nevyhnutné posúdiť ich transpozíciu do právneho poriadku Slovenskej republiky. Vo vzťahu k ZoHZZ tak bolo urobené , ktorým boli posudzované už existujúce ustanovenia ZoHZZ, či tieto reflektujú smernicu 2003/88/ES. Vo vzťahu k ZoHZZ bolo posúdenie transpozície smernice 2003/88/ES urobené prostredníctvom nasledovne: Vo vzťahu k článku 2 smernice 2003/88/ES sú transpozičnými článkami: – 2, – 4, – 4, – 2, – 3, – 2, ods.

1 3, – 4 a ZoHZZ. Vo vzťahu k článku 6 smernice 2003/88/ES sú transpozičnými článkami: – 2, – 4, – 2, – 3, a ZoHZZ. Vo vzťahu k článku 15 smernice 2003/88/ES neobsahuje transpozičné články. Vo vzťahu k článku 17 smernice 2003/88/ES sú transpozičnými článkami: – 7, – 2, – 4, – 4, -2, – 3, – 2, – 3, – 4, – 4, a ZoHZZ. Dôkaz: Tabuľka zhody. Z vyššie uvedeného možno bezpochyby historickým výkladom dospieť k záveru, že ZoHZZ, na ktorý opakovane poukazuje žalobca nebol, nie je a ani nikdy nebude transpozičným článkom k údajnému rozšíreniu pojmu „pracovný čas“ v Slovenskej republike a teda časy dovolenky a rôznych druhov voľna nemožno považovať za pracovný čas tak, ako to robí žalobca. Z vyššie uvedeného možno rovnako bezpochyby historickým výkladom dospieť aj k záveru, že ZoHZZ je transpozičným článkom čo do otázky samotnej existencie, ale rovnako aj dĺžky referenčného obdobia v zákone. Žalovaný má teda za to, že tvrdenie žalobcu, že by referenčné obdobie nebolo transponované do právneho poriadku Slovenskej republiky, nie je pravdivým. Žalobca počas celého konania predkladal rozsudky rôznych krajských súdov, pričom ani v jednom nebol uplatnený tento nárok obdobne, tak ako to uplatňuje on sám. Okrem uvedeného, rozsudky, ktoré žalobca predkladá vychádzajú zo zisteného skutkového stavu, ktorý je podstatne odlišný od zisteného skutkového stavu v tomto konaní. Základným rozdielom je fakt, že žalovaný v predmetných súdnych konaniach nevznášal námietky voči predkladaným prepočtom žalobcami ohľadom ich pracovného času a teda súdy mali za preukázané porušenie ich práv (1. podmienku). Tu si žalovaný dovolí poukázať na fakt, že v konaniach, kde tieto námietky už vznesené boli, tak okrem rozsudkov prvostupňových súdov, na ktoré žalovaný už v konaní poukázal, sa k nim pridali aj rozhodnutia krajských súdov. Krajský súd v Prešove uznesením č. k. -192 z 18.12.2024 zrušil rozsudok Okresného súdu Humenné č. k. -117 zo 10.4.2024 a vec vrátil na nové konania (priznaná suma vo výške 1.200 eur zo žalovaných 5.000 eur) z dôvodu, že sa súd prvej inštancie nesprávne vysporiadal s otázkou pojmu „referenčného obdobie“, pričom odvolací súd akcentoval na ZoHZZ s odôvodnením, že ak by nejaká časť smernice () nebola správne transponovaná do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky, tak predmetná skutočnosť nevylučuje správnosť transpozície ostatnej časti smernice 2003/88/ ES. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. -163 z 21.2.2025 zrušil rozsudok Okresného súdu Pezinok č. k. -118 z 24.5.2024 a vec vrátil na nové konanie (priznaná suma 2.500 eur zo žalovaných 6.9747,44 eur) z dôvodu, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav a teda nedostatočne odôvodnil priznanú výšku nemajetkovej ujmy. Tu si dovolí žalovaný uviesť, že súd prvej inštancie vychádzal zo šesť mesačných referenčných období (zhodne navrhnuté žalobcom aj žalovaným – nesporné tvrdenie), ale v otázke pracovného času vychádzal z fondu pracovného času. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, pretože žalobca nemôže iba tvrdiť, ale musí aj preukázať dopad porušenia práv na jeho osobu (2. podmienka). Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie vydal vecne správny rozsudok, ktorým správne zamietol žalobu v celom rozsahu a priznal žalovanému náhradu trov konania v plnej výške.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (, a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je sčasti dôvodné, v dôsledku čoho bolo nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie ( v spojení s ).

7. Predmetom odvolacieho prieskumu, v rámci ktorého je odvolací súd viazaný nielen rozsahom, ale i uplatnenými odvolacími dôvodmi, bolo posúdiť, či v danom prípade došlo k naplneniu žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov v zmysle , že prvoinštančný súd nevykonal navrhované dôkazy, , že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a v zmysle , že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci tak, ako ich žalobca špecifikoval v podanom odvolaní popísanom vyššie.

8. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalobca svoj nárok uplatnený žalobou skutkovo vymedzil tak, že ide o nemajetkovú ujmu žalobcu s poukazom na porušenie práva žalobcu na ochranu zdravia, na súkromie a rodinný život, a to z dôvodu, že musel na úkor svojho zdravia, súkromia a rodinného života po práci reálne odpracovať viac, ako v zmysle smernice odpracovať mal a mohol, pričom prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojej rodine, priateľom, rekreácii, vzdelávaniu, záľubám, športu, cestovaniu, starostlivosti o domácnosť a činnostiam každodenného života. Zároveň žalobca tvrdil, že jeho pracovný čas v uplatňovanom období presiahol opakovane hranicu 48 hodín týždenne, a to celkovo o 830,5 hodín nad rámec takto stanoveného maximálneho týždenného pracovného času. Na pojednávaní žalobca uviedol, že z uvedeného celkového počtu 830,5 hodín skutočne odslúžil odpracoval 603,5 hodín, viac než 48 hodín v týždni, v období od februára 2021 do decembra 2023. Súd prvej inštancie uzavrel, že v prejednávanej veci žalobca neuniesol ani bremeno tvrdenia, ani dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu vzniku nemajetkovej ujmy, rozsahu ujmy, príčinnej súvislosti a primeranosti požadovanej náhrady, z ktorého dôvodu bolo potrebné žalobu zamietnuť. Odvolací súd sa s uvedeným záverom prvoinštančného súdu nestotožňuje. V danom prípade bolo nevyhnutné zohľadniť, že uvedeným postupom došlo k porušeniu základných ľudských práv a slobôd chránených a to v SR, podľa ktorého každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, v SR, podľa ktorého zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky; zákon im zabezpečuje najmä d/ najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a e/ primeraný odpočinok po práci, ako i v SR, podľa ktorého každý má právo na ochranu zdravia. Podľa názoru odvolacieho súdu relevantnou v danom prípade je už samotná skutočnosť, že v dôsledku nesprávnej transpozície smernice došlo v rámci referenčných období k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, čo logicky znamená, že žalobca musel v danom období odpracovať viac ako bol v zmysle smernice povinný a to nesporne na úkor svojich osobnostných práv, v dôsledku čoho došlo k porušeniu citovaných ústavných práv. S ohľadom na povahu škody nie je nevyhnutné, aby žalobca predložil dôkazy na svoje tvrdenia, akým konkrétnym spôsobom sa ho nesprávna transpozícia smernice osobne dotkla. Dôležitým aspektom pre posúdenie ujmy je objektívne kritérium a to, že žalobcovi bolo v dôsledku porušenia práva únie zasiahnuté do jeho osobnostných práv zaručených . Odvolací súd je toho názoru, že predmetný zásah do osobnostných práv žalobcu vyvolaný žalovaným, je spôsobilý u každej jednej fyzickej osoby objektívne vyvolať ujmu, ktorú odôvodnene vníma ako podstatný zásah do svojho súkromia. Iba pokiaľ dotknutá osoba tvrdí, že rozsah jej ujmy bol vyšší ako takto objektívne predpokladaný, je potrebné, aby túto skutočnosť preukázala. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade postačuje už samotné zistenie, že v referenčnom období k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času skutočne došlo a to v nie zanedbateľnom rozsahu, keďže je dôvodné všeobecne predpokladať, že uvedený zásah nevyhnutne musí mať negatívny dopad na osobný život dotknutej osoby a v závislosti od intenzity je objektívne spôsobilý zapríčiniť závažnú ujmu na osobnostných právach dotknutého hasiča. Uvedené by neplatilo len v prípade preukázania iba nízkeho stupňa závažnosti zásahu, ktorý by v konkrétnej veci neodôvodňoval materiálnu satisfakciu ( zo 6.11.2014). Otázka intenzity tohto zásahu bude mať potom vplyv na ustálenie výšky primeraného zadosťučinenia. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje najmä na rozsudok Súdneho dvora z 19.11.1991 v spojených veciach C-6/90 a C-9/90 (Francovich) v bode 58, podľa ktorého nedodržanie požiadaviek upravených v / Smernice 2003/88 počas obdobia dotknutého vo veci samej bolo zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora, musí sa považovať za dostatočne závažné porušenie práva Únie, a preto je vo veci samej splnená aj druhá podmienka, ktorá je nevyhnutná pre uznanie existencie nároku na náhradu škody (t. j. existencia škody). Podľa rozsudku Súdneho dvora zo 14.10.2010 vo veci C-243/09 Günter Fuß proti Stadt Halle, prekročenie priemerného maximálneho týždenného pracovného času upraveného v / Smernice 2003/88 predstavuje samo osebe porušenie tohto ustanovenia a nie je potrebné preukázať ešte aj osobitnú ujmu (bod 53 rozsudku). Vzhľadom na to, že cieľom Smernice 2003/88 je zabezpečiť bezpečnosť a zdravie pracovníkov uplatnením dostatočného odpočinku zákonodarca Únie sa domnieval, že prekročenie maximálneho týždenného pracovného času upraveného v tomto /, ktorým sa pracovníkovi odníma takýto odpočinok, mu z tohto dôvodu samo osebe spôsobuje ujmu, keďže znamená zasahovanie do jeho bezpečnosti a zdravia (bod 54). Vnútroštátna právna úprava, aká je v konaní vo veci samej, ktorá upravuje v prípade pracovníkov zamestnaných ako hasič v zásahovej službe, pracovný čas prekračujúci maximálnu hranicu pracovného času uvedenú v / Smernice 2003/88, predstavuje porušenie tohto ustanovenia a to bez toho, aby bolo potrebné dokazovať ďalej existenciu osobitnej ujmy, ktorú utrpel pracovník (bod 55).

Zamietnutie žaloby súd prvej inštancie odôvodnil aj tým, že žalobca bol pred vstupom do zboru bol oboznámený ako bude fungovať jeho rozvrhnutie služobného času a napriek tomu do zboru vstúpil, hoci si v rámci prevenčnej povinnosti uvedený vstup mohol a mal zvážiť, prípadne sa zamestnať u iného zamestnávateľa. Zároveň nebolo preukázané, že by žalobca namietal proti rozpisu služieb alebo proti prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času u zamestnávateľa a teda nie je možné dospieť k záveru, že by si žalobca splnil prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 O.z.. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 25.11.2010 vo veci C- 429/09 Günter Fuß proti Stadt Halle v obdobnom prípade uviedol, že povinnosť dotknutých pracovníkov najprv požiadať svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania tohto ustanovenia (článku 6 písm. b/ Smernice 2003/88) na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia, má za následok, že orgánom dotknutého členského štátu sa umožní, aby bola povinnosť dbať o dodržiavanie takýchto noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania (bod 83). Čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88 ani zďaleka nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek spojených s týmto ustanovením (bod 84). Nadväzne Súdny dvor odpovedal na druhú časť druhej otázky tak, že právo Únie bráni takej vnútroštátnej právnej úprave o akú ide vo veci samej, ktorá podriaďuje právo pracovníka zamestnaného vo verejnom sektore na náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88 zo strany dotknutého členského štátu podmienke, aby o dodržiavanie tohto ustanovenia najskôr požiadal svojho zamestnávateľa (bod 90). Z citovaného, vzťahujúceho sa aj na daný prípad, je potrebné vyvodiť, že žalobou uplatnený nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej v dôsledku prekročenia limitu maximálneho týždenného pracovného času stanoveného čl. 6 písm. b/ Smernice č. 2003/88 ES nemôže byť podmienený tým, či žalobca predtým namietal proti rozpisu služieb a prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času u svojho zamestnávateľa a teda tým, či si ne/splnil prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 O.z. Pri zamietnutí žaloby súd prvej inštancie tiež argumentooval tým, že žalobcovi nič nebránilo a nebráni domáhať sa svojho nároku prostredníctvom žaloby podanej voči zamestnávateľovi a domáhať sa dodržiavania čl. 6 písm. b/ Smernice pri plánovaní služieb, ako aj v prípade mzdových nárokov. Z viacerých rozhodnutí SD EÚ ale vyplýva, že jednotlivci sú oprávnení dovolávať sa ustanovení danej smernice pred vnútroštátnymi súdmi priamo voči štátu, a to či už v prípade, že štát smernicu včas neimplementoval, tak i v prípade, že ju implementoval nesprávne (bod 103 rozsudku Súdneho dvora zo dňa 5.10.204 v spojených veciach C-397/01 až C-403/01-Pfeiffer). Zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie... platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu uhradiť (bod 45 a 46 rozsudku Súdneho dvora zo dňa 25.11.2010 vo veci C- 429/09 Günter Fuß proti Stadt Halle). Právo Únie navyše nebráni ani tomu, aby mohla zodpovednosť takéhoto verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi takýmito opatreniami vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát (bod 61 rozsudku Súdneho dvora zo dňa 25.11.2010 vo veci C- 429/09 Günter Fuß proti Stadt Halle). Podľa rozsudku Súdneho dvora z 19.11.1991 v spojených veciach C-6/90 a C-9/90 (Frankovich) zásada zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva Spoločenstva, ktoré mu možno pripísať, je v systéme Zmluvy obsiahnutá. Povinnosť členských štátov nahradiť tieto škody má svoj základ aj v článku 5 Zmluvy, ...právo Spoločenstva ukladá zásadu, podľa ktorej sú členské štáty povinné nahradiť škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Spoločenstva, ktoré im možno pripísať. (bod 35, 36, 37). Z ostatne citovaných rozhodnutí Súdneho dvora vyplýva, že zamestnanec môže uplatniť nárok z titulu porušenia ustanovení smernice priamo voči štátu, bez ohľadu na prípadnú danosť súbežnej zodpovednosti zamestnávateľa. Žalobca teda v danom prípade postupoval správne a nepochybil, keď si predmetný nárok uplatnil priamo voči štátu. Odvolací súd sa ale zhoduje s názorom súdu prvej inštancie (v 73. bode odôvodnenia rozsudku), že v konaní bolo sporným, či žalobca v uplatňovanom období odpracoval o 830,5 hodín nad rámec maximálneho 48-hodinového týždenného pracovného času. Žalovaný nespochybňoval plán služieb predložený žalobcom ako taký, ale iba výpočty, ku ktorým žalobca dospel, keď vychádzal z tohto plánu. Žalovaný konkrétne namietal, že žalobca pri výpočte uvedených hodín nesprávne započítal aj čas dovolenky a dni plateného voľna, čím žalovaný účinne spochybnil výpočet v tabuľke predloženej žalobcom. Po výhradách žalovaného, aj po vyslovení predbežného názoru konajúceho súdu, žalobca pripustil, že by možno mal súd vychádzať z presahu 603,5 hodín reálne odpracovaného času žalobcom v období od februára 2021 do decembra 2023. Súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že na

účely určenia rozsahu prípadnej ujmy nebolo možné vychádzať z fondu pracovného času, pretože tento pojem nie je totožný s pojmom pracovný čas v zmysle smernice. Vychádzajúc z definícií pojmov pracovný čas a čas odpočinku v čl. 2 smernice, je zrejmé, že čas dovolenky a voľna nemôže spadať pod pojem pracovný čas, ale ide o čas odpočinku. Fond pracovného času slúži len na výpočet platu, a sú v ňom zahrnuté všetky tie hodiny, za ktoré patrí žalobcovi plat. Nie všetky takto zahrnuté hodiny sú však reálne odpracovanými hodinami, keďže sú v ňom zahrnuté aj dovolenka a rôzne dni plateného voľna (ako napr. služobné voľno, náhradné voľno za prácu vo sviatok, práceneschopnosť, návšteva lekára, sprevádzanie rodinného príslušníka,...). Fond pracovného času teda nie je ukazovateľom počtu reálne odpracovaných hodín. Napriek tomu žalobca aj odpočinok zarátaval medzi odpracované hodiny, a od týchto odvíjal svoje výpočty, hoci za odpracované hodiny by mal zarátať iba hodiny strávené v práci alebo pohotovosťou v mieste výkonu štátnej služby. Vzhľadom na uvedené v konaní nebol preukázaný žalobcom tvrdený rozsah hodín 830,5 hodín, ktoré mal skutočne odpracovať nad rámec maximálneho týždenného pracovného času v rozhodnom období. Vzhľadom na to, že v tomto prípade vo vzťahu k špecifikácii a vyčísleniu uplatňovaného nároku išlo o podstatné a rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa sporu, po zistení že žalobca pripustil nižší presah 603,5 hodín reálne odpracovaného času žalobcom v rozhodnom období, súd prvej inštancie mohol a mal v zmysle na zistenie daných podstatných a rozhodujúcich skutočností žalobcu vyzvať na ďalšie skutkové tvrdenia, resp. ich doplnenie, najmä o prehľadnú a preskúmateľnú špecifikáciu vyčíslenia žalobcom uplatneného nároku. Odvolací súd dodáva, že povaha daného neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu, vždy s prihliadnutím na preukázaný rozsah (intenzitu porušenia), môže odôvodňovať právo na primerané zadosťučinenie vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ( O.z.), keď iná forma zadosťučinenia ( O.z.) by bola nepostačujúca. V otázke náhrady nemajetkovej ujmy je potom potrebné vychádzať zo zásady primeranosti, ktorá musí odzrkadľovať mieru intenzity zásahu do práv poškodeného žalobcu. V danom prípade bude preto v tomto smere nevyhnutné zohľadniť porušenie maximálneho priemerného týždenného času stanoveného danou smernicou, s potrebou zistenia v koľkých referenčných obdobiach v žalovanom čase k porušeniu tohto limitu došlo, ako aj zistenie intenzity presahu maximálneho priemerného týždenného pracovného času v rámci týchto referenčných období, ktoré je potrebné súdom ustáliť, v ktorých k porušeniu limitu skutočne došlo. Pre účely ustálenia primeranej výšky náhrady ujmy pritom nebude rozhodujúci výlučne číselný presah hodín nad limit 48 hodín priemerného týždenného pracovného času. Záver o primeranosti musí zohľadňovať všetky aspekty porušenia práva na maximálny priemerný týždenný pracovný čas. To neznamená, že žalobca nemôže ako východisko použiť určitý matematický výpočet k ustáleniu výšky ujmy. Konečným kritériom ale musí byť vždy aspekt primeranosti tejto náhrady k okolnostiam a následkom nezákonného zásahu do sféry poškodeného žalobcu. Ďalšie odvolacie námietky odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa s nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. , , a podobne). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na každú otázku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava (). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na princíp hospodárnosti konania ( ), odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. S poukazom a vyššie uvedené odvolacím súdom, po vyčerpaní relevantnej odvolacej argumentácie žalobcu, po zistení, že preskúmavaný rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím bol naplnený uplatnený odvolací dôvod podľa , bolo potom potrebným, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s použitím zrušil a vec mu podľa vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. Povinnosťou súdu prvej inštancie, viazaného právnym názorom odvolacieho súdu, tak bude v ďalšom konaní uplatnený nárok žalobcu znova posúdiť a vo veci opätovne rozhodnúť. Pri posudzovaní, či

žalobca splnil podmienky na náhradu nemajetkovej ujmy, bude potrebné prihliadnuť aj na to, či žalobca preukázal rozsah v akom vykonával práce nad rámec maximálnej hodnoty priemerného týždenného pracovného času (i s použitím cit. ust. ), správne ustáliť referenčné obdobie, ktoré má priamy dopad na zistenie rozsahu porušenia / Smernice EP a Rady č. 2003/88/ES, teda v koľkých referenčných obdobiach došlo k prekročeniu hranice 48 hodín; následne z hľadiska primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy súd posúdi charakter a závažnosť zásahu do osobnostných práv, aj povahu samotného porušeného práva žalobcu. Výsledky vykonaného dokazovania súd vyhodnotí v súlade s ust. , najmä so zameraním sa na sporné otázky. Súd prvej inštancie sa pritom starostlivo vysporiada so všetkým rozhodným, čo vyšlo v konaní najavo, včítane argumentov protistrany. Pri hodnotení použitých prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany bude dôsledne vychádzať z preukázaných tvrdení strán konania a pri vykonávaní dokazovania bude súd prvej inštancie okrem prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti konania, aplikovať i zásadu predvídateľnosti postupu súdu. Skutkové tvrdenia žalujúcej strany sú prostriedkami procesného útoku a skutkové tvrdenia žalovanej strany sú prostriedkami procesnej obrany ( ). Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia zodpovedá procesná povinnosť protistrany účinne poprieť tvrdené skutočnosti, pričom z ustanovenia vyplýva procesná sankcia za nesplnenie procesnej povinnosti ( ). Súd prvej inštancie na základe vyhodnotenia splnenia procesnej povinnosti strán konania podľa a posúdi spornosť skutkových tvrdení strán, s vyvodením dôsledkov nesplnenia procesnej povinnosti. Súd prvej inštancie pri písomnom vyhotovení rozhodnutia bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo určité a presvedčivé, s uvedením obsahových náležitostí podľa , vrátane uvedenia použitých prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil, prípadne prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán konania. Svoj právny záver zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania dá odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , ).

10. Podľa ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania.

11. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( ) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. ( ) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. ( )

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n/. ( ) Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. ( ) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( ) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( ) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. ( ) Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa . ( ) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. ( ) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. ( ) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. ( ) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( ) Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci. ( ) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. ( ) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. ( ) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.( ) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. ( ) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. ( ) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. ( ) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. ( ) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. ( ) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( ) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. ( )