Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)IV. ÚS 271/2018
PDF · 267.81 KB
No categories available
IV. ÚS 271/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátom JUDr. Františkom
Sobekom, Hertník 10, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 695/2014
zo 16. augusta 2017, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2018
osobne doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Františkom Sobekom, Hertník 10,
ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 695/2014
zo 16. augusta 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou
doručenou Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) 25. februára 2013
domáhal náhrady škody podľa príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“).
Okresný súd žalobu rozsudkom sp. zn. 16 C 46/2013 z 5. júna 2014 (ďalej len „rozsudok
z 5. júna 2014“) zamietol. O odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 5. júna 2014 krajský
súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že označené rozhodnutie prvostupňového súdu
potvrdil ako vecne správne.
Sťažovateľ v úvodnej časti sťažnosti zdôrazňuje, že v súlade s príslušnými
ustanoveniami zákona o zodpovednosti za škodu je štát objektívne zodpovedný za škodu,
ktorá vznikla pri výkone verejnej moci a v konkrétnostiach uvádza, že nebolo sporné, že
zo strany Okresného súdu Zvolen došlo k opakovanému nesprávnemu úradnému postupu
spočívajúcemu v nečinnosti, keď „po rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
26. 11. 2009, v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 54/09, uhradil navrhovateľ uložený
peňažný trest, čím malo zo zákona dôjsť k zahladeniu odsúdenia, avšak zákonná sudkyňa
túto skutočnosť podľa § 7 ods. 1 písm. f) zák. č. 330/2007 Z. z. o registri trestov v znení
neskorších predpisov písomne bezodkladne neoznámila registru trestov... dňa 22. 10. 2010
bol doručený Okresnému súdu Zvolen rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ktorý na verejnom zasadnutí konanom dňa 14. 10. 2010, v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Tdo 26/2010 rozhodol, že rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26. 11.
2009, sp. zn. 2 To 54/2009, a v konaní ktoré mu predchádzalo, bol z dôvodu uvedeného
v § 371 ods. 1 písm. i) trestného poriadku porušený zákon v § 209 ods. 1 písm. i) trestného
poriadku porušený zákon v § 209 ods. 1 písm. a) trestného zákona v neprospech
navrhovateľa a preto tento rozsudok sa zrušuje v časti týkajúcej sa žalobcu; v časti
týkajúcej sa žalobcu sa zrušuje aj rozsudok Okresného súdu Zvolen zo dňa 17. 12. 2007,
sp. zn. 2 T 137/2005 a zrušujú sa aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo
nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad...“.
Aj napriek uvedeným skutočnostiam zostal Okresný súd Zvolen podľa názoru
sťažovateľa neodôvodnene nečinný, keďže nepostupoval v súlade s § 7 ods. 1 písm. f)
zákona č. 330/2007 Z. z. o registri trestov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o registri trestov“) a bezodkladne neodoslal „do
registra trestov písomné oznámenie o všetkých údajoch týkajúcich sa dodatočných zmien
právoplatného odsúdenia vo výroku o vine a vo výroku o treste“. Sťažovateľ akcentuje, že
k náprave uvedeného stavu došlo až na základe jeho žiadosti z 25. januára 2012 adresovanej
Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky.
K splneniu ďalšej podmienky pre uplatnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom sťažovateľ uvádza, že v jeho prípade išlo o „opakovanú,
dlhodobú nečinnosť príslušného súdu ako orgánu verejnej moci, ktorá sťažovateľovi
v občianskom a profesijnom živote spôsobila pokračujúce ťažkosti spočívajúce v nemožnosti
preukázania bezúhonnosti pri účasti na výberových konaniach do štátnej správy
a samosprávy, ako aj pri opätovnom zápise do zoznamu advokátov, a teda spôsobila
pokračujúce ťažkosti nájsť si po rokoch nezákonného trestného stíhania zamestnanie
zodpovedajúce vzdelaniu a skúsenostiam sťažovateľa...“.
Sťažovateľ s prihliadnutím na ujmu, ktorá mu bola spôsobená, žiadal v konaní
pred všeobecnými súdmi náhradu nemajetkovej ujmy, a to s poukazom na skutočnosť, že
v roku 2000 získal vysokoškolské vzdelanie v odbore práva a následne v roku 2001 obhájil
rigoróznu prácu a vykonal rigoróznu skúšku a v období od 11. októbra 2000 až do 30. júna
2004 pracoval ako advokátsky koncipient a od 1. júla 2004 bol zapísaný do zoznamu
advokátov vedeného Slovenskou advokátkou komorou.
Sťažovateľ ďalej namieta, že „pri advokátoch špeciálne, ale pri všetkých
právnických povolaniach všeobecne sa kladie zvýšená požiadavka na bezúhonnosť subjektu
a s touto požiadavkou plne korešponduje aj vyššia náhrada nemajetkovej ujmy. Okrem tejto
zvýšenej požiadavky na bezúhonnosť sťažovateľa je namieste zohľadnenie aj tej skutočnosti,
že v súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu bol sťažovateľ prezentovaný ako
odsúdený advokát... resp. nie bezúhonná osoba... bez možnosti kvalifikovanej a účinnej
obrany...“.
Napadnutý rozsudok krajského súdu, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ nepreukázal,
resp. neuniesol dôkazné bremeno vo veci splnenia podmienok pre vznik zodpovednosti štátu
za škodu, resp. nemajetkovú ujmu, považuje za vecne nesprávny a arbitrárny.
Krajský súd podľa sťažovateľa porušil základné právo na súdnu ochranu zaručené
čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
keďže v „rozpore so zmyslom zákonnej úpravy obsahu podania v civilnom konaní, pre ktoré
boli objektívne zistené hmotnoprávne dôvody ochrany práv sťažovateľa, tomuto právu
neposkytol zodpovedajúcu ochranu, či už vo forme morálneho zadosťučinenia alebo aj
formou relutárnej náhrady. Pokiaľ by ústavný súd akceptoval výklad krajského súdu, že
sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno tým, že v konaní nepreukázal splnenie podmienok
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, resp. nemajetkovú ujmu, výrazne by sťažovateľovi
znemožnil domáhať sa tejto náhrady proti porušovateľovi- štátu, čiže by na neho uvalil
excesívne dôkazné bremeno, čo je neprípustné.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnutý rozsudok
krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a súčasne prizná
sťažovateľovi úhradu trov konania a primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 500 €.
Suma žiadaného primeraného finančného zadosťučinenia podľa sťažovateľa
zohľadňuje nemajetkovú ujmu spočívajúcu v pocitoch právnej neistoty a straty dôvery
sťažovateľa v efektívne a správne poskytnutie súdnej ochrany v danej veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená. V súlade
s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď
označeným postupom alebo označeným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Ústavný súd považoval v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti
za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach,
ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou alebo mimoriadnom
opravnou inštanciou. Ústavný súd preto vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že
v týchto veciach nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo zisteného skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), resp. posúdenie, či
nie sú skutkové a právne závery všeobecného súdu, na ktorých je založené namietané
rozhodnutie zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, pričom majú zároveň za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
V súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Zo sťažnosti vyplýva, že kľúčové námietky sťažovateľa smerujú proti právnemu
posúdeniu podmienok, splnenie ktorých je nevyhnutné pre vznik zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v konaní podľa zákona
o zodpovednosti za škodu zo strany krajského súdu. Sťažovateľ považuje napadnutý
rozsudok krajského súdu, z ktorého vyplýva, že nepreukázal, resp. neuniesol dôkazné
bremeno vo veci splnenia podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, resp.
nemajetkovú ujmu za vecne nesprávny a arbitrárny.
Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu z 5. júna 2014
potvrdil ako vecne správny a keďže sa stotožnil s dôvodmi rozsudku prvostupňového súdu
v súlade s § 387 ods. 1 až 3 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ďalšie dôvody
neuviedol, pričom na zdôraznenie správnosti záverov okresného súdu uviedol:
„Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej
inštancie dňa 1. 3. 2013 domáha náhrady nemajetkovej ujmy v sume 16.600,- € titulom
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenej mu Okresným súdom Zvolen v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 T 137/2005, nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov.
Žalobca namietal nesprávny úradný postup Okresného súdu Zvolen v trestnom konaní
spočívajúci v tom, že bezodkladne neoznámil rozhodujúce právne skutočnosti založené
rozhodnutiami v danej trestnej veci Registru trestov Slovenskej republiky. Správne uvádzal
súd prvej inštancie, že pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, nemajetkovú ujmu,
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, jeho nesprávnym úradným postupom, podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. sa vyžaduje nesprávny úradný postup orgánu štátu, vznik škody,
nemajetkovej ujmy, a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom, a vzniknutou škodou, nemajetkovou ujmou (keď zavinenie je objektívna
kategória). Na to, aby žalobca bol v konaní úspešný, bolo nevyhnutné tvrdiť a preukázať,
uniesť dôkazné bremeno, súčasne všetky vyššie uvedené podmienky. Ak nie je splnená čo
i len jedna z nich, nemôže byť žalobca v spore o náhradu škody, o náhradu nemajetkovej
ujmy, úspešný. V tomto smere odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na dôvody uvádzané
v napadnutom rozsudku. Všetko ďalšie by bolo len zopakovaním správnych vecných
a právnych záverov súdom prvej inštancie.
13. V neposlednom rade odvolací súd dôvodí, že žalobca v odvolaní (veľmi
všeobecné) tvrdenie opieral o zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
orgánom štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktorý ale s účinnosťou od
1. 7. 2004 bol zrušený zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov; žalobcom tvrdené rozhodujúce právne
skutočnosti ale nastali najskôr v roku 2005. V žalobe a v celom konaní pred súdom prvej
inštancie svoj nárok neodôvodňoval nezákonnými rozhodnutiami Okresného súdu Zvolen vo
veci vedenej pod sp. zn. 2 T 137/2005 (ako to uvádzal v odvolaní), ale nesprávnym úradným
postupom pri oznamovaní skutočností registru trestov. Napokon v odvolaní uvádzal
skutočnosti, ktoré uvádzal už v žalobe, s ktorými sa súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku vyporiadal.
14. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné
dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov
sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre
rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva strany sporu na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany sporu nie je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných
stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m. m. rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25. 9. 2012 vo veci Vojtechová proti Slovenskej
republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. 9.
2011, č. k. I. ÚS 361/2010-34...]. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že
všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem
rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté
v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(II. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná,
teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004).“
V nadväznosti na citované ústavný súd považoval v prvom rade za potrebné
poukázať na § 387 ods. 2 CSP (predtým § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku),
podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
odvolaním napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 387 ods. 2 CSP (obdobne
predtým § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) ústavný súd zdôrazňuje, že
odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria
jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj
požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak
prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho
konania (IV. ÚS 350/09).
V nadväznosti na už citovaný § 387 ods. 2 CSP, ako aj citovanú judikatúru ústavný
súd považoval za potrebné poukázať v ďalšom aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku
okresného súdu z 5. júna 2014, v ktorej sú podrobne rozoberané námietky sťažovateľa
týkajúce sa právneho posúdenia (ne)splnenia podmienok pre vznik zodpovednosti štátu
za nesprávny úradný postup. Okresný súd vo svojom rozsudku z 5. júna 2014
po konštatovaní, že nečinnosťou Okresného súdu Zvolen v súvislosti s oznamovaním zmien
právoplatného odsúdenia sťažovateľa registru trestov v súlade so zákonom o registri trestov
došlo k nesprávnemu úradnému postupu, takže je naplnený prvý predpoklad pre vznik
zodpovednosti štátu za škodu, predovšetkým uviedol:
„Druhou podmienkou pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu je
preukázanie vzniku škody a jej výšky. Základným predpokladom uplatnenia majetkovej
satisfakcie je existencia nemajetkovej ujmy, teda skutočnosť, že došlo k neoprávnenému
zásahu a nemajetková ujma už vznikla a preukázanie, že zásah do osobnostných práv mal
skutočne za následok zníženie dôstojnosti alebo vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti
v značnej miere. Preukázanie vzniku takéhoto následku zaťažuje postihnutú fyzickú osobu.
Nemajetkovú ujmu možno priznať len v prípadoch, kde došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej
osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere a kde intenzita tohto zásahu nie je
primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami. Vo vzťahu k uplatnenej náhrade
nemajetkovej ujmy súd uvádza, že v prejednávanom prípade navrhovateľ v priebehu
konania nepreukázal, že v dôsledku ním vytýkaného nesprávneho úradného postupu mu
bola spôsobená nemajetková ujma. Navrhovateľ sa v konaní domáhal náhrady
nemajetkovej ujmy v sume 16.600,- eur. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ
odôvodnil tým, že opakovaná nečinnosť súdu spôsobila v občianskom a profesijnom živote
ťažkosti spočívajúce v nemožnosti preukázania sa bezúhonnosti pri účasti na výberových
konaniach do štátnej správy a samosprávy ako aj pri zápise do zoznamu advokátov a de
facto navrhovateľa vylúčila bez právneho dôvodu zo spoločnosti. Navrhovateľ celý svoj
profesijný život pracoval v oblasti práva až do momentu podania obžaloby v októbri 2005.
Ujma, ktorá mu vznikla je mimoriadne intenzívna pretože sa neobmedzila len na oblasť
pracovnú, ale intenzívne sa dotkla navrhovateľa aj vo sfére rodinného a osobného života.
Navrhovateľ stratil možnosť vykonávať advokáciu a mať príjem. Prebiehajúce trestné
konanie, opakované odsúdenia navrhovateľa súdom prvého stupňa a odvolacím súdom,
výkon trestu devastačným spôsobom poznačili vzťah navrhovateľa s rodičmi, starými
rodičmi a širšou rodinou, a navrhovateľ i napriek tomu, že bol spod obžaloby oslobodený
pociťuje doposiaľ difamujúce účinky nezákonných rozhodnutí v trestnom konaní, ktorých
výsledkom je strata navrhovateľovej cti, ľudskej dôstojnosti, rodinného zázemia
a profesijného života. Navrhovateľ v súvislosti s nárokom na priznanie nemajetkovej ujmy
nepreukázal, že v dôsledku ním vytýkanému nesprávnemu úradnému postupu došlo ako sám
tvrdil v značnej miere k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti a ostatným
následkom, ktorými vznik nemajetkovej ujmy odôvodňoval. Tieto skutočnosti navrhovateľ
nijakým spôsobom nepreukázal. Navrhovateľom tvrdené okolnosti vzniku nemajetkovej
ujmy sú totožné s okolnosťami navrhovateľom tvrdeného vzniku nemajetkovej ujmy, ktorá
mu však mala vzniknúť v dôsledku nezákonného trestného stíhania čo vyplýva z
odôvodnenia tohto nároku navrhovateľom v konaní sp. zn. 18 C 151/2012. Samotná
skutočnosť, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany súdu sama o sebe
nezakladá nárok na nemajetkovú ujmu. V zmysle citovaného ustanovenia § 17 ods. 2
Zákona č. 514/2003 Z. z. sa uhrádza nemajetková ujma v peniazoch ak ju nie je možné
uspokojiť inak a to len v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením. Bolo povinnosťou navrhovateľa, ktorý mal v konaní dôkazné
bremeno, preukázať vznik nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy t. j. preukázať, že bola
znížená dôstojnosť navrhovateľa a jeho vážnosť v spoločnosti a preukázať závažnosť
vzniknutej ujmy a závažnosť okolností za ktorých došlo k porušeniu jeho práv.“
Aj napriek tomu, že okresný súd vo svojom rozsudku z 5. júna 2014 dospel k záveru
o absencii škody (nemajetkovej ujmy) v posudzovanej veci, zaoberal sa pre účely podpory
svojho záveru o nesplnení podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za nesprávny úradný
postup v ďalšej časti svojho rozsudku aj existenciou ďalšieho podstatného prvku
uplatňovania právnej zodpovednosti, a síce príčinnej súvislosti (tzv. kauzálny nexus) medzi
namietaným protiprávnym konaním a (prípadnou) vzniknutou škodou. Nevyhnutným
predpokladom úspešného uplatnenia právnej zodpovednosti je totiž aj požiadavka, aby
protiprávne konanie a vznik prípadnej škody boli vo vzájomnej príčinnej súvislosti
(v logickom slede), teda aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody (vrátane jej
rozsahu) následkom tejto príčiny.
Okresný súd v rozsudku k podmienke príčinnej súvislosti medzi vytýkaným
nesprávnym úradným postupom a vznikom prípadnej škody uviedol:
„O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom nesprávneho
úradného postupu, teda vtedy, ak nesprávny úradný postup resp. nezákonné rozhodnutie
a škoda sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku a ak je preukázané, že ak by nebolo
nesprávneho úradného postupu resp. nezákonného rozhodnutia, ku škode by nebolo bývalo
došlo. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej
podstaty. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie v tomto prípade
nesprávny úradný postup a vznik nemajetkovej ujmy sú v logickom slede, a teda ak
protiprávne konanie škodcu bolo príčinou a vznik nemajetkovej ujmy následkom tejto
príčiny. Vzťah príčiny a následku musí byť bezprostredný (priamy). Nestačí iba
pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú
súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto
nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku
škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok
nevznikol. Musí byť teda doložené, že nebyť protiprávneho konania (opomenutia) škodcu,
škodlivý následok by nenastal. Ak príčinou škody je iná skutočnosť zodpovednosť za škodu
nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou
škodou je otázkou skutkovou. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením
veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou)
tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má
preto určujúci význam, v čom konkrétne spočíva nemajetková ujma, za ktorú je požadovaná
náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym
konaním škodcu (ak je protiprávne), sa príčinná súvislosť zisťuje(uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky 6 MCdo 16/2012). Vo vzťahu k príčinnej súvislosti medzi
uplatnenou nemajetkovou ujmou a nesprávnym úradným postupom súd uvádza, že
navrhovateľ nepreukázal, že nemajetková ujma, ktorá mu mala vzniknúť má priamu
príčinnú súvislosť s neprávnym úradným postupom súdu t. j. s nezaslaním údajov do
registra trestov. Navrhovateľ v tejto súvislosti neuniesol dôkazné bremeno, z výpovede
navrhovateľa bolo naopak preukázané, že ujma, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť
nesúvisí s navrhovateľom vytýkaným nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ jednak
nepreukázal, že mu ujma vznikla vo sfére rodinného a osobného života a jednak nie je vôbec
zrejmá príčinná súvislosť medzi prípadne takouto vzniknutou ujmou a nesprávnym úradným
postupom. Navrhovateľ tiež v rámci odôvodňovania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
poukazoval na tú skutočnosť, že stratil možnosť vykonávať advokáciu, mať príjem, z ktorého
by uhrádzal základné životné potreby vrátane potrieb rodiny, ale v konaní bolo preukázané,
že navrhovateľ bol vyčiarknutý zo zoznamu advokátov z dôvodu neplatenia príspevkov
Slovenskej advokátskej komory a napokon sám uviedol, že advokátsku činnosť vykonával až
do 31. 01. 2013, pričom zmena v evidencii registra trestov nastala dňa 06. 02. 2012.Ujma,
ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť v dôsledku prebiehajúceho trestného konania,
opakovaného odsúdenia navrhovateľa, verejného oznámenia pozastavenia jeho výkonu
advokácie v bulletine SAK, opakované vyčiarknutie zo zoznamu advokátov v roku 2008
a 2010, opakované disciplinárne konanie vedené SAK, v súvislosti s bývalými klientmi po
pozastavení výkonu advokáta je z hľadiska nesprávneho úradného postupu nezaslaním
oznámenia registru trestov irelevantná, nakoľko preukázateľne s predmetom tohto konania
nesúvisí. V dôsledku bezodkladného nezaslania oznámenia údajov registru trestov zo strany
súdu takáto ujma navrhovateľovi nevznikla a ani vzniknúť nemohla. Navrhovateľ, tak ako je
uvedené už vyššie si duplicitne uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v dvoch
prebiehajúcich konaniach, pričom tento nárok odvodzuje síce od rozdielnych skutočností,
keď v tom konaní od nesprávneho úradného postupu súdu v dôsledku nezaslania oznámení
údajov registru trestov a v konaní sp. zn. 18 C 151/2013 v dôsledku nezákonných
rozhodnutí v trestnom konaní, ale dôvody vzniku ujmy a rozsah odôvodňuje totožnými
skutočnosťami. Súd sumarizáciou vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že
navrhovateľ nepreukázal súčasné splnenie všetkých zákonom predpokladaných podmienok
zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., keď nepreukázal nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi vytýkaným nesprávnym úradným
postupom a nárokom na uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy.“
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju
stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
zrozumiteľne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na súdnu ochranu
(m. m. IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku (v spojení s odôvodnením
rozsudku okresného súdu z 5. júna 2014, na ktoré krajský súd odkazuje a s ktorým sa
stotožňuje) konštatuje, že krajský súd v ňom vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu
ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné
ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu, pričom jeho skutkové a právne závery sú
primeraným spôsobom odôvodnené a nemožno ich považovať za arbitrárne.
Nemajetková ujma, ktorej sa sťažovateľ v súvislosti s nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Zvolen domáhal, mala byť úhradou za protiprávny stav, ktorý
spôsobil nenapraviteľnú ujmu v jeho nemajetkovej sfére. V okolnostiach prejednávanej veci
podstatnou okolnosťou bolo zistenie, v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť
a vážnosť sťažovateľa v súvislosti s nečinnosťou Okresného súdu Zvolen pri bezodkladnom
oznamovaní údajov týkajúcich sa sťažovateľa registru trestov. Ústavný súd sa stotožňuje
s názorom vo veci konajúcich všeobecných súdov o tom, že sťažovateľ neuniesol dôkazné
bremeno týkajúce sa tvrdenia o existencii následkov takej intenzity, ktorá by zakladala jeho
právo na priznanie peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy.
Rovnako je ústavne udržateľný aj záver vo veci konajúcich všeobecných súdov, že
sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno ani vo veci tvrdenia, že medzi údajnou
nemajetkovou ujmou a nesplnením povinnosti bezodkladného oznámenia údajov registru
trestov Okresným súdom Zvolen nie je priama príčinná súvislosť.
Za týchto okolností neexistuje podľa názoru ústavného súdu medzi napadnutým
rozsudkom krajského súdu a sťažovateľom označenými právami zaručenými čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť
vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, čo zakladá
dôvod na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Po odmietnutí sťažnosti bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal
ďalšími návrhmi uplatnenými sťažovateľom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2018