Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 271/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátom JUDr. Františkom

Sobekom, Hertník 10, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo 16. augusta 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2018

osobne doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Františkom Sobekom, Hertník 10,

ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 16. augusta 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou

doručenou Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) 25. februára 2013

domáhal náhrady škody podľa príslušných ustanovení

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“).

Okresný súd žalobu rozsudkom sp. zn. z 5. júna 2014 (ďalej len „rozsudok

z 5. júna 2014“) zamietol. O odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 5. júna 2014 krajský

súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že označené rozhodnutie prvostupňového súdu

potvrdil ako vecne správne.

Sťažovateľ v úvodnej časti sťažnosti zdôrazňuje, že v súlade s príslušnými

ustanoveniami zákona o zodpovednosti za škodu je štát objektívne zodpovedný za škodu,

ktorá vznikla pri výkone verejnej moci a v konkrétnostiach uvádza, že nebolo sporné, že

zo strany Okresného súdu Zvolen došlo k opakovanému nesprávnemu úradnému postupu

spočívajúcemu v nečinnosti, keď „po rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa

26. 11. 2009, v konaní vedenom pod sp. zn. , uhradil navrhovateľ uložený

peňažný trest, čím malo zo zákona dôjsť k zahladeniu odsúdenia, avšak zákonná sudkyňa

túto skutočnosť podľa o registri trestov v znení

neskorších predpisov písomne bezodkladne neoznámila registru trestov... dňa 22. 10. 2010

bol doručený Okresnému súdu Zvolen rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

ktorý na verejnom zasadnutí konanom dňa 14. 10. 2010, v konaní vedenom pod sp. zn.

rozhodol, že rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26. 11.

2009, sp. zn. , a v konaní ktoré mu predchádzalo, bol z dôvodu uvedeného

v porušený zákon v trestného

poriadku porušený zákon v v neprospech

navrhovateľa a preto tento rozsudok sa zrušuje v časti týkajúcej sa žalobcu; v časti

týkajúcej sa žalobcu sa zrušuje aj rozsudok Okresného súdu Zvolen zo dňa 17. 12. 2007,

sp. zn. a zrušujú sa aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo

nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad...“.

Aj napriek uvedeným skutočnostiam zostal Okresný súd Zvolen podľa názoru

sťažovateľa neodôvodnene nečinný, keďže nepostupoval v súlade s § 7 ods. 1 písm. f)

o registri trestov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o registri trestov“) a bezodkladne neodoslal „do

registra trestov písomné oznámenie o všetkých údajoch týkajúcich sa dodatočných zmien

právoplatného odsúdenia vo výroku o vine a vo výroku o treste“. Sťažovateľ akcentuje, že

k náprave uvedeného stavu došlo až na základe jeho žiadosti z 25. januára 2012 adresovanej

Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky.

K splneniu ďalšej podmienky pre uplatnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom sťažovateľ uvádza, že v jeho prípade išlo o „opakovanú,

dlhodobú nečinnosť príslušného súdu ako orgánu verejnej moci, ktorá sťažovateľovi

v občianskom a profesijnom živote spôsobila pokračujúce ťažkosti spočívajúce v nemožnosti

preukázania bezúhonnosti pri účasti na výberových konaniach do štátnej správy

a samosprávy, ako aj pri opätovnom zápise do zoznamu advokátov, a teda spôsobila

pokračujúce ťažkosti nájsť si po rokoch nezákonného trestného stíhania zamestnanie

zodpovedajúce vzdelaniu a skúsenostiam sťažovateľa...“.

Sťažovateľ s prihliadnutím na ujmu, ktorá mu bola spôsobená, žiadal v konaní

pred všeobecnými súdmi náhradu nemajetkovej ujmy, a to s poukazom na skutočnosť, že

v roku 2000 získal vysokoškolské vzdelanie v odbore práva a následne v roku 2001 obhájil

rigoróznu prácu a vykonal rigoróznu skúšku a v období od 11. októbra 2000 až do 30. júna

2004 pracoval ako advokátsky koncipient a od 1. júla 2004 bol zapísaný do zoznamu

advokátov vedeného Slovenskou advokátkou komorou.

Sťažovateľ ďalej namieta, že „pri advokátoch špeciálne, ale pri všetkých

právnických povolaniach všeobecne sa kladie zvýšená požiadavka na bezúhonnosť subjektu

a s touto požiadavkou plne korešponduje aj vyššia náhrada nemajetkovej ujmy. Okrem tejto

zvýšenej požiadavky na bezúhonnosť sťažovateľa je namieste zohľadnenie aj tej skutočnosti,

že v súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu bol sťažovateľ prezentovaný ako

odsúdený advokát... resp. nie bezúhonná osoba... bez možnosti kvalifikovanej a účinnej

obrany...“.

Napadnutý rozsudok krajského súdu, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ nepreukázal,

resp. neuniesol dôkazné bremeno vo veci splnenia podmienok pre vznik zodpovednosti štátu

za škodu, resp. nemajetkovú ujmu, považuje za vecne nesprávny a arbitrárny.

Krajský súd podľa sťažovateľa porušil základné právo na súdnu ochranu zaručené

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

keďže v „rozpore so zmyslom zákonnej úpravy obsahu podania v civilnom konaní, pre ktoré

boli objektívne zistené hmotnoprávne dôvody ochrany práv sťažovateľa, tomuto právu

neposkytol zodpovedajúcu ochranu, či už vo forme morálneho zadosťučinenia alebo aj

formou relutárnej náhrady. Pokiaľ by ústavný súd akceptoval výklad krajského súdu, že

sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno tým, že v konaní nepreukázal splnenie podmienok

pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, resp. nemajetkovú ujmu, výrazne by sťažovateľovi

znemožnil domáhať sa tejto náhrady proti porušovateľovi- štátu, čiže by na neho uvalil

excesívne dôkazné bremeno, čo je neprípustné.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnutý rozsudok

krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a súčasne prizná

sťažovateľovi úhradu trov konania a primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 500 €.

Suma žiadaného primeraného finančného zadosťučinenia podľa sťažovateľa

zohľadňuje nemajetkovú ujmu spočívajúcu v pocitoch právnej neistoty a straty dôvery

sťažovateľa v efektívne a správne poskytnutie súdnej ochrany v danej veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená. V súlade

s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď

označeným postupom alebo označeným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Ústavný súd považoval v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti

za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach,

ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou alebo mimoriadnom

opravnou inštanciou. Ústavný súd preto vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že

v týchto veciach nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo zisteného skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, m. m. , ), resp. posúdenie, či

nie sú skutkové a právne závery všeobecného súdu, na ktorých je založené namietané

rozhodnutie zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, pričom majú zároveň za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

V súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zo sťažnosti vyplýva, že kľúčové námietky sťažovateľa smerujú proti právnemu

posúdeniu podmienok, splnenie ktorých je nevyhnutné pre vznik zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v konaní podľa zákona

o zodpovednosti za škodu zo strany krajského súdu. Sťažovateľ považuje napadnutý

rozsudok krajského súdu, z ktorého vyplýva, že nepreukázal, resp. neuniesol dôkazné

bremeno vo veci splnenia podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, resp.

nemajetkovú ujmu za vecne nesprávny a arbitrárny.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu z 5. júna 2014

potvrdil ako vecne správny a keďže sa stotožnil s dôvodmi rozsudku prvostupňového súdu

v súlade s až 3 (ďalej len „“), ďalšie dôvody

neuviedol, pričom na zdôraznenie správnosti záverov okresného súdu uviedol:

„Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej

inštancie dňa 1. 3. 2013 domáha náhrady nemajetkovej ujmy v sume 16.600,- € titulom

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenej mu Okresným súdom Zvolen v konaní vedenom

pod sp. zn. , nesprávnym úradným postupom podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov.

Žalobca namietal nesprávny úradný postup Okresného súdu Zvolen v trestnom konaní

spočívajúci v tom, že bezodkladne neoznámil rozhodujúce právne skutočnosti založené

rozhodnutiami v danej trestnej veci Registru trestov Slovenskej republiky. Správne uvádzal

súd prvej inštancie, že pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, nemajetkovú ujmu,

spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, jeho nesprávnym úradným postupom, podľa zákona

č. sa vyžaduje nesprávny úradný postup orgánu štátu, vznik škody,

nemajetkovej ujmy, a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym

úradným postupom, a vzniknutou škodou, nemajetkovou ujmou (keď zavinenie je objektívna

kategória). Na to, aby žalobca bol v konaní úspešný, bolo nevyhnutné tvrdiť a preukázať,

uniesť dôkazné bremeno, súčasne všetky vyššie uvedené podmienky. Ak nie je splnená čo

i len jedna z nich, nemôže byť žalobca v spore o náhradu škody, o náhradu nemajetkovej

ujmy, úspešný. V tomto smere odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na dôvody uvádzané

v napadnutom rozsudku. Všetko ďalšie by bolo len zopakovaním správnych vecných

a právnych záverov súdom prvej inštancie.

13. V neposlednom rade odvolací súd dôvodí, že žalobca v odvolaní (veľmi

všeobecné) tvrdenie opieral o o zodpovednosti za škodu spôsobenú

orgánom štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktorý ale s účinnosťou od

1. 7. 2004 bol zrušený o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov; žalobcom tvrdené rozhodujúce právne

skutočnosti ale nastali najskôr v roku 2005. V žalobe a v celom konaní pred súdom prvej

inštancie svoj nárok neodôvodňoval nezákonnými rozhodnutiami Okresného súdu Zvolen vo

veci vedenej pod sp. zn. (ako to uvádzal v odvolaní), ale nesprávnym úradným

postupom pri oznamovaní skutočností registru trestov. Napokon v odvolaní uvádzal

skutočnosti, ktoré uvádzal už v žalobe, s ktorými sa súd prvej inštancie v napadnutom

rozsudku vyporiadal.

14. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné

dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov

sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre

rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva strany sporu na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany sporu nie je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných

stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m. m. rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25. 9. 2012 vo veci Vojtechová proti Slovenskej

republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. 9.

2011, č. k. -34...]. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že

všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem

rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté

v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý

proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný

súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov

(), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná,

teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami ().“

V nadväznosti na citované ústavný súd považoval v prvom rade za potrebné

poukázať na (predtým ),

podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

odvolaním napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na (obdobne

predtým ) ústavný súd zdôrazňuje, že

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria

jeden celok (, , ). Tento právny názor zahŕňa aj

požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak

prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania ().

V nadväznosti na už citovaný , ako aj citovanú judikatúru ústavný

súd považoval za potrebné poukázať v ďalšom aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku

okresného súdu z 5. júna 2014, v ktorej sú podrobne rozoberané námietky sťažovateľa

týkajúce sa právneho posúdenia (ne)splnenia podmienok pre vznik zodpovednosti štátu

za nesprávny úradný postup. Okresný súd vo svojom rozsudku z 5. júna 2014

po konštatovaní, že nečinnosťou Okresného súdu Zvolen v súvislosti s oznamovaním zmien

právoplatného odsúdenia sťažovateľa registru trestov v súlade so zákonom o registri trestov

došlo k nesprávnemu úradnému postupu, takže je naplnený prvý predpoklad pre vznik

zodpovednosti štátu za škodu, predovšetkým uviedol:

„Druhou podmienkou pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu je

preukázanie vzniku škody a jej výšky. Základným predpokladom uplatnenia majetkovej

satisfakcie je existencia nemajetkovej ujmy, teda skutočnosť, že došlo k neoprávnenému

zásahu a nemajetková ujma už vznikla a preukázanie, že zásah do osobnostných práv mal

skutočne za následok zníženie dôstojnosti alebo vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti

v značnej miere. Preukázanie vzniku takéhoto následku zaťažuje postihnutú fyzickú osobu.

Nemajetkovú ujmu možno priznať len v prípadoch, kde došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej

osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere a kde intenzita tohto zásahu nie je

primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami. Vo vzťahu k uplatnenej náhrade

nemajetkovej ujmy súd uvádza, že v prejednávanom prípade navrhovateľ v priebehu

konania nepreukázal, že v dôsledku ním vytýkaného nesprávneho úradného postupu mu

bola spôsobená nemajetková ujma. Navrhovateľ sa v konaní domáhal náhrady

nemajetkovej ujmy v sume 16.600,- eur. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ

odôvodnil tým, že opakovaná nečinnosť súdu spôsobila v občianskom a profesijnom živote

ťažkosti spočívajúce v nemožnosti preukázania sa bezúhonnosti pri účasti na výberových

konaniach do štátnej správy a samosprávy ako aj pri zápise do zoznamu advokátov a de

facto navrhovateľa vylúčila bez právneho dôvodu zo spoločnosti. Navrhovateľ celý svoj

profesijný život pracoval v oblasti práva až do momentu podania obžaloby v októbri 2005.

Ujma, ktorá mu vznikla je mimoriadne intenzívna pretože sa neobmedzila len na oblasť

pracovnú, ale intenzívne sa dotkla navrhovateľa aj vo sfére rodinného a osobného života.

Navrhovateľ stratil možnosť vykonávať advokáciu a mať príjem. Prebiehajúce trestné

konanie, opakované odsúdenia navrhovateľa súdom prvého stupňa a odvolacím súdom,

výkon trestu devastačným spôsobom poznačili vzťah navrhovateľa s rodičmi, starými

rodičmi a širšou rodinou, a navrhovateľ i napriek tomu, že bol spod obžaloby oslobodený

pociťuje doposiaľ difamujúce účinky nezákonných rozhodnutí v trestnom konaní, ktorých

výsledkom je strata navrhovateľovej cti, ľudskej dôstojnosti, rodinného zázemia

a profesijného života. Navrhovateľ v súvislosti s nárokom na priznanie nemajetkovej ujmy

nepreukázal, že v dôsledku ním vytýkanému nesprávnemu úradnému postupu došlo ako sám

tvrdil v značnej miere k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti a ostatným

následkom, ktorými vznik nemajetkovej ujmy odôvodňoval. Tieto skutočnosti navrhovateľ

nijakým spôsobom nepreukázal. Navrhovateľom tvrdené okolnosti vzniku nemajetkovej

ujmy sú totožné s okolnosťami navrhovateľom tvrdeného vzniku nemajetkovej ujmy, ktorá

mu však mala vzniknúť v dôsledku nezákonného trestného stíhania čo vyplýva z

odôvodnenia tohto nároku navrhovateľom v konaní sp. zn. . Samotná

skutočnosť, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany súdu sama o sebe

nezakladá nárok na nemajetkovú ujmu. V zmysle citovaného ustanovenia § 17 ods. 2

sa uhrádza nemajetková ujma v peniazoch ak ju nie je možné

uspokojiť inak a to len v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je

dostatočným zadosťučinením. Bolo povinnosťou navrhovateľa, ktorý mal v konaní dôkazné

bremeno, preukázať vznik nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy t. j. preukázať, že bola

znížená dôstojnosť navrhovateľa a jeho vážnosť v spoločnosti a preukázať závažnosť

vzniknutej ujmy a závažnosť okolností za ktorých došlo k porušeniu jeho práv.“

Aj napriek tomu, že okresný súd vo svojom rozsudku z 5. júna 2014 dospel k záveru

o absencii škody (nemajetkovej ujmy) v posudzovanej veci, zaoberal sa pre účely podpory

svojho záveru o nesplnení podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za nesprávny úradný

postup v ďalšej časti svojho rozsudku aj existenciou ďalšieho podstatného prvku

uplatňovania právnej zodpovednosti, a síce príčinnej súvislosti (tzv. kauzálny nexus) medzi

namietaným protiprávnym konaním a (prípadnou) vzniknutou škodou. Nevyhnutným

predpokladom úspešného uplatnenia právnej zodpovednosti je totiž aj požiadavka, aby

protiprávne konanie a vznik prípadnej škody boli vo vzájomnej príčinnej súvislosti

(v logickom slede), teda aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody (vrátane jej

rozsahu) následkom tejto príčiny.

Okresný súd v rozsudku k podmienke príčinnej súvislosti medzi vytýkaným

nesprávnym úradným postupom a vznikom prípadnej škody uviedol:

„O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom nesprávneho

úradného postupu, teda vtedy, ak nesprávny úradný postup resp. nezákonné rozhodnutie

a škoda sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku a ak je preukázané, že ak by nebolo

nesprávneho úradného postupu resp. nezákonného rozhodnutia, ku škode by nebolo bývalo

došlo. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej

podstaty. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie v tomto prípade

nesprávny úradný postup a vznik nemajetkovej ujmy sú v logickom slede, a teda ak

protiprávne konanie škodcu bolo príčinou a vznik nemajetkovej ujmy následkom tejto

príčiny. Vzťah príčiny a následku musí byť bezprostredný (priamy). Nestačí iba

pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú

súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto

nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku

škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok

nevznikol. Musí byť teda doložené, že nebyť protiprávneho konania (opomenutia) škodcu,

škodlivý následok by nenastal. Ak príčinou škody je iná skutočnosť zodpovednosť za škodu

nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou

škodou je otázkou skutkovou. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením

veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou)

tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má

preto určujúci význam, v čom konkrétne spočíva nemajetková ujma, za ktorú je požadovaná

náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym

konaním škodcu (ak je protiprávne), sa príčinná súvislosť zisťuje(uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky ). Vo vzťahu k príčinnej súvislosti medzi

uplatnenou nemajetkovou ujmou a nesprávnym úradným postupom súd uvádza, že

navrhovateľ nepreukázal, že nemajetková ujma, ktorá mu mala vzniknúť má priamu

príčinnú súvislosť s neprávnym úradným postupom súdu t. j. s nezaslaním údajov do

registra trestov. Navrhovateľ v tejto súvislosti neuniesol dôkazné bremeno, z výpovede

navrhovateľa bolo naopak preukázané, že ujma, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť

nesúvisí s navrhovateľom vytýkaným nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ jednak

nepreukázal, že mu ujma vznikla vo sfére rodinného a osobného života a jednak nie je vôbec

zrejmá príčinná súvislosť medzi prípadne takouto vzniknutou ujmou a nesprávnym úradným

postupom. Navrhovateľ tiež v rámci odôvodňovania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy

poukazoval na tú skutočnosť, že stratil možnosť vykonávať advokáciu, mať príjem, z ktorého

by uhrádzal základné životné potreby vrátane potrieb rodiny, ale v konaní bolo preukázané,

že navrhovateľ bol vyčiarknutý zo zoznamu advokátov z dôvodu neplatenia príspevkov

Slovenskej advokátskej komory a napokon sám uviedol, že advokátsku činnosť vykonával až

do 31. 01. 2013, pričom zmena v evidencii registra trestov nastala dňa 06. 02. 2012.Ujma,

ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť v dôsledku prebiehajúceho trestného konania,

opakovaného odsúdenia navrhovateľa, verejného oznámenia pozastavenia jeho výkonu

advokácie v bulletine SAK, opakované vyčiarknutie zo zoznamu advokátov v roku 2008

a 2010, opakované disciplinárne konanie vedené SAK, v súvislosti s bývalými klientmi po

pozastavení výkonu advokáta je z hľadiska nesprávneho úradného postupu nezaslaním

oznámenia registru trestov irelevantná, nakoľko preukázateľne s predmetom tohto konania

nesúvisí. V dôsledku bezodkladného nezaslania oznámenia údajov registru trestov zo strany

súdu takáto ujma navrhovateľovi nevznikla a ani vzniknúť nemohla. Navrhovateľ, tak ako je

uvedené už vyššie si duplicitne uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v dvoch

prebiehajúcich konaniach, pričom tento nárok odvodzuje síce od rozdielnych skutočností,

keď v tom konaní od nesprávneho úradného postupu súdu v dôsledku nezaslania oznámení

údajov registru trestov a v konaní sp. zn. v dôsledku nezákonných

rozhodnutí v trestnom konaní, ale dôvody vzniku ujmy a rozsah odôvodňuje totožnými

skutočnosťami. Súd sumarizáciou vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že

navrhovateľ nepreukázal súčasné splnenie všetkých zákonom predpokladaných podmienok

zodpovednosti štátu za škodu v zmysle , keď nepreukázal nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi vytýkaným nesprávnym úradným

postupom a nárokom na uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju

stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

zrozumiteľne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na súdnu ochranu

(m. m. ).

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku (v spojení s odôvodnením

rozsudku okresného súdu z 5. júna 2014, na ktoré krajský súd odkazuje a s ktorým sa

stotožňuje) konštatuje, že krajský súd v ňom vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu

ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné

ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu, pričom jeho skutkové a právne závery sú

primeraným spôsobom odôvodnené a nemožno ich považovať za arbitrárne.

Nemajetková ujma, ktorej sa sťažovateľ v súvislosti s nesprávnym úradným

postupom Okresného súdu Zvolen domáhal, mala byť úhradou za protiprávny stav, ktorý

spôsobil nenapraviteľnú ujmu v jeho nemajetkovej sfére. V okolnostiach prejednávanej veci

podstatnou okolnosťou bolo zistenie, v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť

a vážnosť sťažovateľa v súvislosti s nečinnosťou Okresného súdu Zvolen pri bezodkladnom

oznamovaní údajov týkajúcich sa sťažovateľa registru trestov. Ústavný súd sa stotožňuje

s názorom vo veci konajúcich všeobecných súdov o tom, že sťažovateľ neuniesol dôkazné

bremeno týkajúce sa tvrdenia o existencii následkov takej intenzity, ktorá by zakladala jeho

právo na priznanie peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy.

Rovnako je ústavne udržateľný aj záver vo veci konajúcich všeobecných súdov, že

sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno ani vo veci tvrdenia, že medzi údajnou

nemajetkovou ujmou a nesplnením povinnosti bezodkladného oznámenia údajov registru

trestov Okresným súdom Zvolen nie je priama príčinná súvislosť.

Za týchto okolností neexistuje podľa názoru ústavného súdu medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a sťažovateľom označenými právami zaručenými čl. 46 ods. 1

a dohovoru taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť

vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, čo zakladá

dôvod na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal

ďalšími návrhmi uplatnenými sťažovateľom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2018