Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 361/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2011

v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu

Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti Ing. B. G., B., zastúpeného advokátskou kanceláriou B.,

B., za ktorú koná advokát a konateľ Mgr. J. B., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo

4. novembra 2008 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 23. júna 2010 takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. B. G. podľa a právo podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. zo 4. novembra 2008 a rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. júna 2010 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 4. novembra 2008 a

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. júna 2010

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť Ing. B. G. trovy právneho

zastúpenia v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na

účet advokátskej kancelárie B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta

2010 doručená sťažnosť Ing. B. G., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátskou

kanceláriou B., B., za ktorú koná advokát a konateľ Mgr. J. B., ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 4. novembra 2008

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. júna 2010 (ďalej len „rozsudok

najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo Ing. B. G… na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. zo dňa 23. 06. 2010 ako aj rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave, sp. zn. zo dňa 04. 11. 2008 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

sp. zn. z 23. 06. 2010 a rozsudok Krajského súdu Bratislava, sp. zn.

zo dňa 04. 11. 2008 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na

ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Ing. B. G. trovy konania o

ústavnej sťažnosti a trovy právneho zastúpenia v sume 250,00 €... do dvoch mesiacov od

doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu sťažovateľa.“

Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu a uznesením č. k.

-10 z 21. októbra 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci vyjadril krajský súd podaním sp. zn.

Spr. 3573/2010 zo 4. novembra 2010 a predseda najvyššieho súdu podaním č. k. KP 4/2010-

99 z 11. novembra 2010.

Právny zástupca sťažovateľa sa podaním z 27. novembra 2010 vyjadril k stanovisku

predsedníčky krajského súdu a predsedu najvyššieho súdu k sťažnosti.

Predsedníčka krajského súdu, predseda najvyššieho súdu a právny zástupca

sťažovateľa ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní.

Ústavný súd preto so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil v danej veci od ústneho

pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

II.

Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -196

z 5. decembra 2007 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) na základe návrhu sťažovateľa

určil neplatnosť dražby, predmetom ktorej bol byt spolu so spoluvlastníckym podielom na

spoločných častiach a zariadeniach bytového domu a pozemku (ďalej len „predmet dražby“)

v bezpodielovom spoluvlastníctve sťažovateľa a jeho bývalej manželky.

V čase vykonania spornej dražby bol predmet dražby v právnom režime

bezpodielového spoluvlastníctva manželov, keďže po rozvode manželstva sťažovateľa

a jeho manželky nedošlo k vyporiadaniu ich spoluvlastníctva a ani k uplynutiu lehoty na

vznik domnienky o vyporiadaní spoluvlastníctva k predmetu dražby.

Okresný súd vo vzťahu k odporcami namietanej neúčasti bývalej manželky

sťažovateľa v konaní v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„... ďalšiu námietku zo strany odporcov, že účastníčkou konania nebola manželka

navrhovateľa, pričom predmetný byt bol pred vykonaním napadnutej dražby

v bezpodielovom spoluvlastníctve navrhovateľa a jeho manželky súd nepovažoval za

relevantnú z dôvodu, že vychádzajúc z dikcie § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách

sa mohla určenia jej neplatnosti domáhať osoba, ktorá tvrdila, že tým bola dotknutá na

svojich právach, teda podľa názoru súdu ktorákoľvek z dotknutých strán. Preto mal súd za

to, že v danom prípade bol navrhovateľ ako jeden z bezpodielových spoluvlastníkov

nehnuteľnosti plne' individuálne aktívne legitimovaný na podanie predmetnej žaloby, keďže

neplatnosť tohto úkonu bude ako neplatnosť absolútna pôsobiť erga omnes, t. z. i na ostatné

dotknuté osoby.

V tejto súvislosti súd tiež považuje za potrebné uviesť, že pre posúdenie, či sa jedná

o samostatné, alebo nerozlučné spoločenstvo je rozhodná povaha predmetu konania

vyplývajúca z hmotného práva. Tam, kde hmotné právo neumožňuje, aby predmet konania

bol prejednaný samostatne voči každému spoločníkovi ide o nerozlučné spoločenstvo. Ak

zákon na strane aktívne legitimovaného účastníka vymedzuje osobu, ktorá tvrdí, že bola

dotknutá na svojich právach, v danom prípade ide o zásah do vlastníckeho práva

pôvodných vlastníkov vydraženej nehnuteľnosti. Pokiaľ ide o vec v bezpodielovom

spoluvlastníctve, každý z takýchto spoluvlastníkov má vlastnícke právo k celej veci. Právo

na ochranu vlastníckeho práva a teda i domáhanie sa jeho zachovania si podľa

všeobecných ustanovení môžu uplatniť buď všetci spoluvlastníci

spoločne, alebo každý spoluvlastník samostatne, prípadne len niekoľkí z nich, a to bez

ohľadu na veľkosť svojho spoluvlastníckeho podielu, resp. bez ohľadu na to, či ide o

podielové, alebo bezpodielové spoluvlastníctvo...“

Na odvolanie odporcu v 1. a 2. rade krajský súd svojím rozsudkom zmenil rozsudok

okresného súdu tak, že návrh sťažovateľa na určenie neplatnosti dražby zamietol, pričom

jediným dôvodom na zmenu rozsudku okresného súdu bola skutočnosť, že bývalá manželka

sťažovateľa nebola účastníčkou konania. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku citoval

ustanovenie a (ďalej aj „OSP“) a

ods. 2 o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej

národnej rady č. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení

neskorších predpisov v znení platnom do 31. decembra 2007 (ďalej len „zákon

o dobrovoľných dražbách“) a uviedol:

„Účastníkmi súdneho konania o neplatnosť dražby sú navrhovateľ dražby,

dražobník, vydražiteľ, predchádzajúci vlastník a osoba dotknutá na svojich právach

porušením zákona o dobrovoľných dražbách. Tieto osoby musia byť účastníkmi súdneho

konania buď na strane žalobcov alebo žalovaných a tvoria spolu nerozlučné procesné

spoločenstvo podľa buď aktívne (na strane žalobcov) alebo pasívne (na

strane žalovaných). V konaní o neplatnosti dražby vyplýva nerozlučnosť procesného

spoločenstva z povahy tohto konania, pretože účinok rozhodnutia o neplatnosti dražby sa

musí týkať všetkých osôb, ktorých práv a povinností sa výsledok dražby týka…

Predchádzajúcim vlastníkom predmetu dražby a zároveň aj osobou dotknutou na

svojich právach je navrhovateľ a jeho bývalá manželka…, ktorí mali sporný byt

v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, pričom ku dňu vykonania dražby nebolo ich

bezpodielové spoluvlastníctvo vyporiadané a ani nenastala zákonná fikcia o vyporiadaní

v zmysle . Manželka navrhovateľa mohla vstúpiť do konania na strane

navrhovateľa, pričom by spolu tvorili aktívne nerozlučné spoločenstvo, alebo ju

navrhovateľ mohol v spore označiť ako ďalšieho odporcu, a tvorila by s ostatnými

odporcami pasívne nerozlučné spoločenstvo. Ako spoluvlastníčka vydraženej nehnuteľnosti

musí byť účastníkom konania buď aktívne alebo pasívne legitimovaným, pretože predmet

konania sa dotýka jej práv a povinností ako spoluvlastníčky draženej nehnuteľnosti. Z

povahy konania o určenie neplatnosti dražby vyplýva, že rozsudok sa musí vzťahovať na

všetkých účastníkov právneho vzťahu ( ) a účastníkmi konania či už na

strane navrhovateľa alebo odporcu musia byť všetci jeho účastníci, pretože účinky

rozsúdenej veci sa vzťahujú iba na nich ( ). Nie je správny záver sudu

prvého stupňa v napadnutom rozsudku, že navrhovateľ ako jeden z bezpodielových

spoluvlastníkov vydraženej nehnuteľnosti bol plne aktívne legitimovaný na podanie

predmetnej žaloby, pretože neplatnosť tohto úkonu bude ako absolútna neplatnosť pôsobiť

aj na ostatné dotknuté osoby. Práve ustanovenie vymedzuje, že

právoplatný rozsudok je záväzný pre účastníkov a len rozhodnutia o osobnom stave sú

záväzné pre každého.

Keďže navrhovateľ neoznačil v spore ďalšieho účastníka, ktorého práva a povinnosti

boli spornou dražbou dotknuté, hoci táto osoba mala tvoriť nerozlučné procesné

spoločenstvo s ostatnými účastníkmi konania na strane odporcov, ide o nedostatok vecnej

legitimácie v spore, pretože dražba nemôže byť určená za neplatnú len vo vzťahu

k niektorým účastníkom nerozlučného spoločenstva...“

Najvyšší súd v konaní o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu svojím

rozsudkom zamietol dovolanie sťažovateľa, stotožnil sa so závermi rozsudku krajského

súdu v spornej otázke a v odôvodnení rozsudku uviedol:

«Ako už uviedol Najvyšší súdu Slovenskej republiky vo svojom rozsudku z 22. mája

2008 sp. zn. , (na ktorý správne poukázal i odvolací, súdu vo svojom

rozhodnutí), v konaní o určenie neplatnosti dobrovoľnej dlažby ide v prípade viacerých

účastníkov o ich nerozlučné spoločenstvo.

Aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. júna 2009, ktoré

bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky pod číslom 23, zošit 3, ročník 2010 dospel dovolací súd k záveru, že v konaní

o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby… vzniká nerozlučné spoločenstvo účastníkov

konania. Ak niektorá z osôb označených za účastníka konania o neplatnosť dobrovoľnej

dražby (§ 21 odst. 4 tohto zákona) nevystupuje na strane žalobcu, musí byť na žalovanej

strane.

Od uvedených právnych záverov nie je žiadny dôvod na odklonenie sa aj

v prejednávanej veci.

V občianskom súdnom konaní v prípade plurality účastníkov na jednej procesnej

strane vzniká tzv. spoločenstvo účastníkov konania. Ak je niekoľko žalobcov, vzniká medzi

nimi navzájom (aktívne) procesné spoločenstvo žalobcov; ak je niekoľko žalovaných, vzniká

medzi nimi navzájom (pasívne) procesné spoločenstvo žalovaných. Občiansky súdny

poriadok rozlišuje samostatné a nerozlučné spoločenstvo účastníkov konania. V prípade

samostatného spoločenstva ( ) koná každý z nich sám za seba

(samostatne), jeho procesné úkony nemajú žiadny vplyv na práva a povinnosti ostatných

účastníkov na tej istej procesnej strane a jeho práva a povinnosti sú nezávislé od práv

a povinností ostatných spoločníkov. O nerozlučné spoločenstvo ( ) ide

vtedy, keď z hľadiska hmotnoprávneho je predmetom konania právo alebo povinnosť

nedielnej povahy a je potrebné, aby sa účinok rozsudku vzťahoval spoločne na všetkých

účastníkov. Pri nerozlučnom spoločenstve platia úkony jedného zo spoločníkov aj za

ostatných spoločníkov.

Pre rozlíšenie, či ide o procesné spoločenstvo samostatné, alebo o procesné

spoločenstvo nerozlučné, je určujúca povaha predmetu konania vyplývajúca z hmotného

práva. V konaní o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby vyplýva nerozlučnosť

spoločenstva účastníkov konania z právnej povahy dobrovoľnej dražby, z predpokladov

určenia jej neplatnosti súdom, z dôsledkov, ktoré z určenia neplatnosti dražby vyplývajú pre

právne vzťahy týchto osôb a tiež aj z toho, že účinok rozhodnutia o žalobe sa musí

vzťahovať na všetkých, ktorých práv a povinností sa výsledok dražby týka.

Vzhľadom na uvedené, v prejednávanej veci odvolací súd vychádzal zo správneho

záveru, že v konám o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby ide v prípade viacerých

žalovaných o ich nerozlučné spoločenstvo y zmysle

Dovolateľom prezentovaný výklad o predmete sporu, a to neplatnosť právneho

úkonu, ktorý „pôsobí voči všetkým“ nepovažoval dovolací súd za správny. Ako už je hore

uvedené, o neplatnosti dražby môže rozhodnúť len súd, a táto neplatnosť má účinky len vo

vzťahu, k zúčastneným osobám, ktoré vymedzuje zákon o dobrovoľných dražbách, ako

uzavretý okruh dotknutých osôb.

V zmysle výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre

účastníkov a pre všetky orgány, ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre

každého. Obsah tohto ustanovenia vyjadruje tzv. materiálnu stránku právoplatnosti súdneho

rozhodnutia, ktorá spočíva v záväznosti tohto rozhodnutia pre určitý okruh subjektov, v tom

zmysle je výrok právoplatného rozsudku záväzný pre účastníkov konania a pre všetky

orgány. Tzv. statusové veci (rozhodnutia o osobnom stave) sú záväzné pre každého. Nie je

preto možné vo všeobecnosti akceptovať názor dovolateľa, že „neplatný právny úkon, je

neplatný pre každého“. Dovolací súd nad rámec uvedeného poznamenáva, že s účinnosťou

od 15. októbra 2008 () bolo do

pridané ustanovenie § 159 a, ktoré rozširuje hranice záväznosti rozhodnutia na určitý okruh

subjektov v určitých zákonom taxatívne stanovených prípadoch, okrem iného práve

v rozhodnutiach o určení neplatnosti dobrovoľnej dražby, kedy výrok rozsudku v takto

vymedzenej veci je záväzný aj pre osobu, ktorá nadobudla vecné právo k nehnuteľnosti

v čase, keď v katastri bola vykonaná poznámka o tomto súdnom konaní. Tým je len

zdôraznený vymedzený okruh účastníkov v konaní o určenie neplatnosti dražby s následne

zákonom určenou materiálnou stránkou záväznosti pre určený okruh subjektov, t. j.

v prípade neplatnosti nie „ pre každého“ ako namietal dovolateľ.

Dovolací súd sa preto stotožnil s právnym záverom odvolacieho súdu, že žalobca

neoznačil v spore ďalšieho účastníka, ktorého práva a povinnosti boli spornou dražbou

dotknuté, hoci táto osoba mala tvoriť nerozlučné procesné spoločenstvo s ostatnými

účastníkmi konania na strane žalovaných. Išlo teda o nedostatok vecnej legitimácie v spore,

pretože dražba nemôže byť určená za neplatnú len vo vzťahu k niektorým účastníkom

nerozlučného spoločenstva. V tomto smere nemožno považovať argumentáciu dovolateľa,

„že by bolo nelogické žalovať bývalú manželku ako spoluvlastnícku draženej

nehnuteľnosti“, za právne relevantnú.

Nemožno považovať za správnu ani námietku dovolateľa, že odvolací súd mal potom,

ako dospel k záveru, že účastníčkou konania mala byť aj jeho bývalá manželka z dôvodu,

že; sa koná o jej právach a povinnostiach, „konštatovať chybu“ a vec vrátiť

prvostupňovému súdu na odstránenie tejto vady.

V zmysle súdy poskytujú pri plnení svojich úloh účastníkom

v občianskom súdnom konám poučenia o ich procesných právach a povinnostiach.

V zmysle súdy povinnosť podľa odseku 1 nemajú, ak je účastník,

v občianskom konaní zastúpený advokátom.

Súdy poskytujú účastníkom poučenie o ich procesných právach a ich procesných

povinnostiach. Z uvedenej dikcie vyplýva, že poučenie o otázkach hmotného práva je

neprípustné. Otázka vecnej legitimácie v konaní je síce primárne otázkou hmotnoprávnou,

ale nachádza svoju reflexiu v mnohých procesných inštitútoch (napr. i otázky zámeny

účastníkov podľa . , či núteného procesného spoločenstva). Ak by však

súd pristúpil k poučeniu napr. o zámene účastníkov podľa , ktorá

primárne slúži na zhojenie nedostatku vecnej legitimácie v konaní, išlo by už o poučenie

o hmotnom práve, ktoré je v zmysle a contrario neprípustné...»

Sťažovateľ v sťažnosti namietal nesprávnosť právnych záverov krajského súdu

a najvyššieho súdu a uviedol:

«Takýto právny výklad spoločenstva účastníkov konania pokladáme za arbitrárny

a ústavne nekonformným spôsobom interpretovaný pojem spoločenstva účastníkov konania,

v dôsledku čoho právam sťažovateľa nebola poskytnutá príslušná účinná ochrana, ktorú mu

zaručuje SR a bola mu odňatá možnosť konať pred súdom.

Odvolací ako aj dovolací súd pri svojom rozhodovaní vážne pochybili a porušili tým

právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

tým, že sťažovateľovi odňali možnosť konať pred súdom. Krajský súd Bratislava svojim

napadnutým rozhodnutím, ktorým zamietol žalobu sťažovateľa o určenie neplatnosti dražby

z dôvodu nesprávneho záveru o nedostatku vecnej legitimácie sťažovateľa v spore, porušil

právo sťažovateľa na uplatnenie si svojich procesných práv, čím ho diskriminoval a svojím

rozsudkom mu odobral možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd SR svojim napadnutým

rozhodnutím, ktorým zamietol dovolanie z toho istého dôvodu (absencie vecnej legitimácie

sťažovateľa), uvedené pochybenie odvolacieho súdu nenapravil a zabránil sťažovateľovi

domôcť sa svojich práv.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým sa

znemožní navrhovateľovi žaloby realizácia tých práv, ktoré mu ,

SR ako aj Medzinárodné dohovory za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov priznávajú. Takýmto právom je i právo na súdnu ochranu a to, aby

žaloba bola riadne preskúmaná a prejednaná súdom. K odňatiu možnosti konať pred súdom

môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ale aj samotným rozhodnutím súdu o zamietnutí žaloby

z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie navrhovateľa v spore, ak záver o tejto otázke nie je

správny.

Právny názor uvedených súdov o nedostatku sťažovateľovej vecnej legitimácii

v danom spore podľa sťažovateľovho názoru správny nie je. K meritu veci, t. j. k otázke

platnosti či neplatnosti dražby z dôvodov porušenia zákonov či dobrých mravov tak, ako ju

zodpovedal Okresný súd Bratislava V, ani odvolací ani dovolací súd nezaujal stanovisko

a vec neprejednal.

Z dispozičnej zásady ovládajúcej začatie sporového konania vyplýva, že pristúpenie

ďalšieho účastníka na strane odporcu môže navrhnúť len navrhovateľ, resp. žalobca.

V tomto spore o neplatnosť tejto dražby spoločenstvo na strane odporcov tvorili dražobník,

navrhovateľ dražby a vydražiteľ, teda tí, ktorých ako účastníkov konania zákon určuje

a vymedzuje. Na strane žalobcov bol sťažovateľ ako výlučný a plnohodnotný vlastník

predmetu dražby a zároveň dotknutá osoba, a teda spoločenstvo účastníkov bolo tvorené tak

ako to požaduje ustanovenie o dobrovoľných dražbách.

Je zrejmé, že podľa platnej právnej úpravy nie je možné nikomu určovať a prikazovať, či sa

má cítiť nejakým konaním dotknutý na svojich právach alebo nie a či ma vystupovať na

strane žalobcu. Žalovanie bývalej manželky sťažovateľa v tomto spore ako jedného

z odporcov možno pokladať za úplne iracionálne a právne neodôvodniteľné.

Keď sa žalobca cíti dotknutý na svojich právach a požaduje žalobou o určenie

neplatnosti právneho úkonu súdnu ochranu, nestáva sa zástupcom ďalších osôb, ktoré by sa

eventuálne mohli cítiť dotknuté na svojich právach a nemôže ani vedieť, kto sa cíti byť

dotknutý na svojich právach alebo nie, a teda nemôže mať ani povinnosť vyhľadávať osoby,

ktoré by sa mohli cítiť dotknutými na svojich právach a žalovať ich ako odporcov.

Je nepochybné, že v tomto spore vystupujú všetci zákonom vymenovaní účastníci

konania tak, a preto odopretie súdnej ochrany sťažovateľovi zamietnutím žaloby na určenie

neplatnosti dražby z dôvodu nedostatku jeho vecnej legitimácie na základe napadnutého

rozsudku Krajského súdu v Bratislave, resp. jeho odobrením na základe napadnutého

rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, je evidentným odňatím možnosti konať pred súdom

a porušením jeho základných práv na súdnu ochranu v zmysle a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

V tejto súvislosti sťažovateľ taktiež poukazuje na rozsudky Najvyššieho súdu ČR,

sp. zn. a , z ktorých vyplýva, že každý z bezpodielových

spoluvlastníkov je samostatne oprávnený k podaniu žaloby v súvislosti s vecou

v bezpodielovom spoluvlastníctve a že toto oprávnenie má obdobne i v čase, keď

bezpodielové spoluvlastníctvo už síce zaniklo, avšak nebolo ešte vykonané jeho

vysporiadanie.

Na podporu svojich tvrdení uvádzame nasledovné súdne rozhodnutia Najvyššieho

súdu SR:

R 54/1973 (s. 213 ods. 3): „Niet dôvodu nepripustiť žalobu aj len jedného so

spoluvlastníkov nehnuteľnosti, ak podáva žalobu zapieraciu (negatórnu), ktorou sa domáha

určenia, že žalovaný nie je vlastníkom určitej nehnuteľnosti, alebo ak sa domáha iba

určenia svojho spoluvlastníctva na nehnuteľnosti.“

R 10/1990: „Každý z bezpodielových spoluvlastníkov je samostatne oprávnený na

podanie žaloby o vydanie neoprávnene zadržiavanej veci z bezpodielového spoluvlastníctva

(a tiež žaloby o vypratanie nehnuteľnosti, ktorej je bezpodielovým spoluvlastníkom).“

R 54/1973 (s. 212 – 213): „Spoluvlastník má nepochybné právnu ochranu, pokiaľ ide

o jeho spoluvlastnícky podiel. Môže teda uplatňovať nárok na ochranu práv vyplývajúcich

z jeho podielu. Môže sa domáhať napr. vydania úžitkov veci (ich primeranej časti), zákazu

zásahov do užívania veci, prípadne odstránenia trvajúcich následkov zásahu.

Vo vzájomnom pomere spoluvlastníkov budú tieto žaloby kryté ustanovením (teraz

, ), v pomere k tretím osobám pôjde o žaloby podľa (teraz

§ 126), Okrem toho sa môže spoluvlastník aj určujúcou žalobou za podmienok ustanovenia

domáhať určenia, že mu prislúcha spoluvlastnícke právo a v akom

podiele.“...

Z uvedených vyplýva, že zákon priznáva spoluvlastníkovi nehnuteľnosti domáhať sa

ochrany svojich vlastníckych práv aj samostatne. Zamietnutie návrhu odvolacím

a dovolacím súdom bolo v zmysle odôvodnenia ich rozsudkov nepodložené.

Vyššie uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, resp. Najvyššieho súdu SR

uvádzame na podporu našich argumentov, že pokiaľ ide aj o žalobu o určenie neplatnosti

dražby, ktorá bola predmetom konania na Krajskom súde Bratislava ako aj na Najvyššom

súde SR, je sťažovateľ sám individuálne vecne legitimovaný na jej podanie. Určením

neplatnosti dražby na základe podanej žaloby sťažovateľ sledoval ochranu svojho

vlastníckeho práva k predmetnému bytu, ku ktorému má výlučné vlastníctvo, t. j. podiel 1/1

k celku, rovnako ako jeho bývalá manželka. Podanie žaloby na určenie neplatnosti dražby

je takou dispozíciou ohľadne veci, nachádzajúcej sa v bezpodielovom spoluvlastníctve

manželov, resp. nachádzajúcej sa v podielovom spoluvlastníctve viacerých vlastníkov, ktorú

môže vybavovať každý (hociktorý) z bezpodielových alebo podielových spoluvlastníkov

(, resp. 139 ods. 1 ). Účinky podanej žaloby o určenie neplatnosti dražby ako

aj jej dôsledky sa vzťahovali teda aj na bývalú manželku sťažovateľa v zmysle § 91 ods. 2

Najvyšší súd SR ako aj Krajský súd Bratislava svojimi napadnutými rozhodnutiami

nesprávne právne posúdili otázku vecnej (aktívnej) legitimácie sťažovateľa, nakoľko ten ako

výlučný vlastník predmetu dražby a aj osoba dotknutá dražbou na svojich právach

(dotknutý na vlastníckom práve k predmetu dražby) bol v zmysle § 21 ods. 2 zákona o

dobrovoľných dražbách bezpochyby oprávnený namietať neplatnosť dražby žalobou, byť

účastníkom konania o určenie neplatnosti dražby. Skutočnosť, že sťažovateľ nežaloval svoju

bývalú manželku, nemôže sama o sebe viesť k rozhodnutiu o tom, že sťažovateľ nie je

aktívne legitimovaný na podanie žaloby o určenie neplatnosti dražby, nakoľko je nositeľom

práva vyplývajúcich z hmotného práva. Skutočnosť, že sťažovateľ je vlastníkom predmetu

dražby (bytu) je jednoznačná...»

Predsedníčka krajského súdu v podaní sp. zn. Spr. 3573/2010 zo 4. novembra 2010

k sťažnosti uviedla:

«Predsedníčka senátu „14 Co“ tunajšieho súdu sa k predmetnej sťažnosti

sťažovateľa vyjadrila podaním, doručeným dňa 04. 11. 2010 s tým, že zotrváva na

vyslovenom právnom názore vo vyššie uvedenom rozsudku Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. , pričom správnosť tohto názoru bola potvrdená aj rozsudkom

dovolacieho súdu – Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -338 zo dňa

23. 06. 2010.

S týmto vyjadrením k sťažnosti sťažovateľa sa v celom rozsahu stotožňujem...»

Predseda najvyššieho súdu vo svojom podaní č. k. -99 z 11. novembra

2010 uviedol:

„Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že najvyšší súd porušil jeho právo na súdnu

ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie tým, že sa ako dovolací súd priklonil

k právnemu názoru odvolacieho súdu, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že

sťažovateľ, ktorý podal žalobu o určenie neplatnosti dražby, bol nedostatočne vecne

legitimovaný v spore o určenie neplatnosti dražby z dôvodu, že jeho bývalá manželka,

Ing. Z. G., nebola účastníkom konania, hoci jej práva boli z titulu nevysporiadaného

bezpodielového spoluvlastníctva manželov touto žalobou dotknuté.

Najvyšší súd sa v dovolacom konaní stotožnil s právnym záverom odvolacieho súdu

a rozhodol, že sťažovateľ neoznačil v spore ďalšieho účastníka, ktorého práva a povinnosti

boli spornou dražbou dotknuté, pričom táto osoba mala tvoriť nerozlučné procesné

spoločenstvo s ostatnými účastníkmi konania. Najvyšší súd uskutočnil výklad ustanovení

a Z. z o dobrovoľných dražbách

a o doplnení zákona o notároch v súlade so zaužívanou praxou. Túto skutočnosť potvrdzujú

aj odkazy na predchádzajúce rozhodnutia najvyššieho súdu – rozsudok z 22. mája 2008

sp. zn. a rozhodnutie z 30. júna 2009 publikované v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod číslom 23, zošit 3, ročník

2010...

Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nie je možné považovať za svojvoľné alebo

zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu,

keďže najvyšší súd sa v dovolacom konaní vysporiadal s námietkami sťažovateľa a svoje

rozhodnutie riadne odôvodnil.

Keďže nemožno súhlasiť so závermi sťažovateľa uvedenými v jeho ústavnej sťažnosti,

navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky tejto sťažnosti nevyhovel...“

Právny zástupca sťažovateľa v podaní z 27. novembra 2010 uviedol:

«...vyjadreniam predsedov súdov… považujeme za prirodzené a predpokladané,

nakoľko je nepravdepodobné a neočakávané že by predsedovia týchto súdov argumentovali

proti rozhodnutiam senátov súdov ktoré riadia. Na rozdiel od vyjadrenia predsedu NS SR

ktorý sťažovateľom napadnuté rozsudky nepovažuje za svojvoľné a neodôvodnené, my ich

za také pokladáme.

Tvrdenia, že bývalá manželka sťažovateľa ako spoluvlastníčka draženáho bytu mala

byť žalovaná na strane odporcov v spore o určenie neplatnosti dražby ako aj tvrdenie že ju

sťažovateľ neoznačil ako osobu dotknutú na svojich právach považujeme za nepodložené,

svojvoľné, nepravdivé a nelogické.

Pravdou je, že sťažovateľ túto osobu uviedol v petite žaloby, teda ju označil.

Doplňujúcou vetou v petite žaloby „Vlastnícke právo podielových spoluvlastníkov Ing. B. G.

a Ing. Z. G.k predmetnému bytu zostáva zachované“ sa sťažovateľ nedomáhal určenia

vlastníckeho práva, ale označil tým svoju bývalú manželku ako osobu, ktorej sa daný

rozsudok bude týkať ako logický dôsledok vyslovenia neplatnosti dražby o ktoré v petite

žiadal.

V tejto súvislosti poukazujeme na rozsudok NS SR (sp. zn. ) v ktorom

NS SR vyslovil názor, že „vadu návrhu na začatie konania (žaloby) nemožno zamieňať za

nedostatok v podmienkach konania. Pokiaľ procesný úkon účastníka konania obsahuje

zjavnú nesprávnosť, ktorej odstránenie nevyžaduje značnú procesnú aktivitu súdu (napr.

rozsiahle dokazovanie), súd je povinný dať účastníkovi možnosť túto nesprávnosť napraviť

ďalším procesným úkonom. Opak by bol ničím neodôvodnený formalistický a svojvoľný

postup, ktorý je v rozpore s princípom materiálnej spravodlivosti, reprezentovaným

článkom 1 a ustanovením a Občianskeho

súdneho poriadku a tým aj v rozpore s článkom 46 ods. 1 .“

Teda aj NS SR považuje nedanie možnosti procesnú nesprávnosť napraviť za konanie,

ktorým dochádza k porušeniu základných práv garantovaných SR.

V inom rozsudku (sp. zn. ) Najvyšší súd SR judikoval, že „neurčitosť či

nezrozumiteľnosť žalobného petitu nie je dôvodom pre zamietnutie žaloby.“

Preto vyjadrenie predsedu NS SR pokladáme za rozporuplné …

Pýtame sa preto: Je z ústavného hľadiska ospravedlniteľné a udržateľné aby pri

vymáhaní dlhu v sume 150 000 Sk prišiel dlžník a jeho rodina o obydlie v hodnote 2 50 000

Sk a bola od neho následne v tejto súvislosti vymáhaná1 suma 1 408 000 Sk z titulu

bezdôvodného obohatenia a to všetko pri porušení jeho práva na súdnu ochranu

a neprejednaní jeho žaloby o určenie neplatnosti dražby?...

K odňatiu práva na súdnu ochranu dochádza podľa nášho názoru až vtedy, ak sa

osoba domáhala svojho práva na súde, ale súdna ochrana jej nebola poskytnutá vôbec

alebo nie v takej kvalite, ako jej náleží. Na podporu týchto tvrdení uvádzame:

Ústavní soud ČR: „K porušení ústavně garantovaného práva na soudní ochranu

může dojít nejen v případech, kdy je oprávněný zbaven vůbec možnosti k soudu přistoupit,

nýbrž i za situace, kdy stanoveným postupem své právo u soudu uplatnil, ovšem tento soud

v důsledku procesních pochybení o takovémto návrhu věcně nerozhodl.“ (sp. zn.

)...

Máme za to, že sťažovateľom napádané rozsudky uvedených súdov nie sú vecnými

rozhodnutiami k meritu veci a ani poskytnutím súdnej ochrany zákonom ustanoveným

postupom.

Vyhovením tejto sťažnosti by sa uvedené nedostatky odstránili a mohlo by dôjsť

k spravodlivému súdnemu konaniu a zodpovedaniu vzniknutých právnych otázok v súvislosti

s touto vykonanou dražbou tak, aby neboli porušené základné práva účastníkov konania...»

III.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu a rozsudkom

krajského súdu.

Podľa sťažovateľa rozsudok najvyššieho súdu a rozsudok krajského súdu sú založené

na nesprávnom právnom názore o (i) nevyhnutnom účastníctve oboch bezpodielových

spoluvlastníkov predmetu dražby podľa zákona o dobrovoľných dražbách v konaní

o určenie jej neplatnosti (ii) v tom, že sťažovateľ v spore neoznačil ďalšiu vecne

legitimovanú osobu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa

ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá

ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu

ochranu vykonávajú ( v spojení s ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa a právo na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Tomuto základnému právu podľa aj právu podľa

dohovoru zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne konformného výkladu, ktorý

ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb alebo právnických osôb,

pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri

uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich

právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp.

plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických

osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy

v prospech realizácie (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných

základných práv a slobôd (, ). Ústavný súd v tejto súvislosti

dodáva, že ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať

vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu

tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek

vyplývajúcich jednak z , ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a

základných slobodách, ktorým je Slovenská republika viazaná.

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií

procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Podľa súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a ústavne akceptovateľné.

V súlade s uvedeným ustanovením je teda

povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na

ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí

týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.

Podľa § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách v prípade, ak boli porušené

ustanovenia tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach,

požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby. Právo domáhať sa určenia neplatnosti dražby

zaniká, ak sa neuplatní do troch mesiacov odo dňa príklepu okrem prípadu, ak dôvody

neplatnosti dražby súvisia so spáchaním trestného činu a zároveň ide o dražbu domu alebo

bytu, v ktorom má predchádzajúci vlastník predmetu dražby v čase príklepu hlásený trvalý

pobyt podľa osobitného predpisu; v tomto prípade je možné domáhať sa neplatnosti dražby

aj po uplynutí tejto lehoty. V prípade spoločnej dražby bude neplatná len tá časť dražby,

ktorej sa takýto rozsudok týka (§ 23).

Podľa § 21 ods. 4 zákona o dobrovoľných dražbách účastníkmi súdneho konania

o neplatnosť dražby podľa odseku 2 sú navrhovateľ dražby, dražobník, vydražiteľ,

predchádzajúci vlastník a dotknutá osoba podľa odseku 2.

Sťažovateľ v petite svojej žaloby (ale aj v texte žaloby doručenej okresnému

súdu 12. apríla 2005, pozn.), ktorou sa domáhal určenia neplatnosti dražby, navrhoval

okrem iných aj určenie, že „Vlastnícke právo podielových spoluvlastníkov Ing. B. G. a Ing.

Z. G. k predmetnému bytu zostáva zachované“, pritom v úvode svojej žaloby pri vymedzení

okruhu jej účastníkov už neoznačil svoju bývalú manželku za účastníčku konania. Podľa

názoru ústavného súdu táto okolnosť zakladala vadu žaloby spočívajúcu v tom, že petit

žaloby nekorešpondoval s ostatnou časťou žaloby v časti vymedzenia účastníkov

navrhovaného konania, a preto bol namieste postup podľa a , podľa

ktorého „Sudca alebo poverený zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka, aby

nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí,

ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. V uznesení uvedie, ako treba opravu alebo

doplnenie vykonať. Ak účastník v lehote podľa odseku 1 podanie neopraví alebo nedoplní a

pre uvedený nedostatok nemožno v konaní pokračovať, súd odmietne podanie, ktoré by

mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania. Ak bolo podanie doplnené

alebo opravené v celom rozsahu v súlade s uznesením podľa odseku 1 najneskôr do

uplynutia lehoty na podanie odvolania proti uzneseniu o odmietnutí podania, o odvolaní

proti tomuto uzneseniu môže podľa § 210a rozhodnúť súd, ktorý ho vydal.“. Takýto postup

podľa a bol aplikovateľný prvostupňovým súdom alebo krajským súdom

v súlade s , podľa ktorého „Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie

na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.“.

Krajský súd uvedeným spôsobom nepostupoval a nevyvodil právne dôsledku z absencie

takéhoto postupu zo strany prvostupňového súdu, pričom najvyšší súd z uvedeného

v dovolacom konaní nevyvodil tomu zodpovedajúce závery, v čom je naplnený ďalší dôvod

ústavnej nekonformnosti napadnutého rozsudku krajského súdu a rozsudku najvyššieho

súdu.

Ústavný súd si je vedomý svojej ustálenej judikatúry, ako aj judikatúry všeobecných

súdov, podľa ktorej nie je vecou súdu, aby žalobcu poučoval o hmotnom práve, resp.

o otázkach vecnej legitimácie, avšak tento názor nie je možné uplatňovať rigorózne bez

prihliadania na špecifiká konkrétneho konania. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach

posudzovanej veci bolo nutné zohľadniť špecifiká tohto sporového konania, ktorého začatie

bolo „vynútené“ v nesporovom konaní. Navyše žalobca v podanej žalobe, ako aj v petite

žaloby spomína svoju bývalú manželku, i keď nie právne perfektným spôsobom,

čo zakladalo vadu návrhu. Preto, ak v tomto konaní nebol účastník riadne poučený

a vyzvaný na odstránenie vád návrhu, je nutné uvedené považovať za vadu konania. Pokiaľ

táto vada konania nebola v ďalšom priebehu konania pred všeobecným súdom zhojená

a táto skutočnosť je dôvodom neúspechu účastníka konania, konanie je potom postihnuté

vadou predstavujúcou významný zásah do procesného postavenia tohto účastníka, resp.

porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že rozsudok najvyššieho súdu

a rozsudok krajského súdu sú rozhodnutia, ktoré nie sú z ústavného hľadiska

akceptovateľné a udržateľné, a preto rozhodol, že označenými rozhodnutiami bolo porušené

sťažovateľovo základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec

vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a rozsudkom krajského súdu došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, ústavný súd tieto rozsudky zrušil ( v spojení s

ods. 2 ) a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie [

ods. 2 v spojení s ].

Krajský súd bude po vrátení veci na ďalšie konanie viazaný právnym názorom

ústavného súdu vyjadreným v III. v časti tohto nálezu.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa. Úhradu

priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010 v súlade s § 1 ods. 3, § 11

ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov spolu v sume 382,32 €, čo zodpovedá

tarifnej odmene za 3 úkony právnej pomoci po 120,23 € (prevzatie a príprava zastúpenia,

spísanie ústavnej sťažnosti, vyjadrenie vo veci) a 3-krát paušálna náhrada hotových

výdavkov po 7,21 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011