Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Tdo/26/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu JUDr. Petra Hatalu

a sudcov JUDr. Daniela Hudáka a JUDr. Štefana Michálika na verejnom zasadnutí konanom

14. októbra 2010 v Bratislave v trestnej veci obvinenej J. J., pre trestný čin podvodu

podľa , Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 (

v znení neskorších predpisov, ďalej uţ len Tr. zák.) a iné a v trestnej veci obvineného

JUDr. M. V., pre trestný čin poškodzovania cudzích práv podľa § 209 ods. 1 písm. a/, ods. 3

písm. a/ Tr. zák. o dovolaní obvineného JUDr. M. V. proti rozsudku Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 26. novembra 2009, sp. zn. , podľa § 383, § 384 ods. 1,

ods. 2, , , , takto

rozhodol:

I. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. novembra 2009, sp. zn.

, a v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1

písm. i/

p o r u š e n ý z á k o n

v ustanovení Tr. zák. v n e p r c h obvineného

JUDr. M. V.

2

Tento rozsudok sa z r u š u j e v časti týkajúcej sa obvineného JUDr. M. V.

V časti týkajúcej sa obvineného JUDr. M. V. sa z r u š u j e aj rozsudok Okresného

súdu Zvolen zo 17. decembra 2007, sp. zn. .

Z r u š u j ú sa aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce,

ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

II. Podľa prikazuje sa Okresnému súdu vo Zvolene,

aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Okresného súdu Zvolen zo 17. decembra 2007, sp. zn. ,

bola obvinená J. J. uznaná vinnou v bode 1/, 2/ z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1,

ods. 3 Tr. zák., v bode 3/ z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.

spáchaného spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Tr. zák., v bode 4/ z trestného činu

sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. spáchaného spolupáchateľstvom podľa § 9

ods. 2 Tr. zák., v bode 5/ z trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.

spáchaného spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. a v bode 6/ z trestného činu

poškodzovania cudzích práv podľa § 209 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.

Za to bola odsúdená podľa § 250 ods. 3, § 35 ods. 1 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia

slobody v trvaní 2 rokov, výkon ktorého jej bol podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák.

podmienečne odloţený na skúšobnú dobu v trvaní 3 rokov.

Tým istým rozsudkom bol obvinený JUDr. M. V. uznaný vinným v bode 6/

z trestného činu poškodzovania cudzích práv podľa § 209 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. a/

Tr. zák., a to na tom skutkovom základe, ţe :

dňa 17. júla 2002 v dopoludňajších hodinách v meste S., okr. Z. na U. v priestore

firmy A. sa obvinený 2/ JUDr. M. V. vydával za súdneho exekútora, ktorým v skutočnosti

nebol, predloţil notársku zápisnicu a spoločne s obvinenou 1/ J. J. predstierali,

ţe sú oprávnení vykonať predloţenú notársku zápisnicu, hoci také oprávnenie nemali, vyňali

3

osobné motorové vozidlo zn. BMW 520 nemeckého evidenčného čísla X., ktoré bolo

predmetom záloţného práva v zmysle na zabezpečenie úhrady

pohľadávky za jeho opravu Ţ. J. vo výške najmenej 121 378 Sk z dispozičnej moci

poškodeného Mgr. S. S., nar. X., bytom Z.

Za to bol odsúdený podľa § 209 ods. 3 Tr. zák. na trest odňatia slobody v trvaní

4 mesiacov, výkon ktorého mu bol podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák.

podmienečne odloţený na skúšobnú dobu v trvaní 1 roka.

Súčasne súd podľa poškodených M. H., M. M., Mgr. S. S.,

M. M., J. M., M. K. a E. N., spoločnosť A., s ich nárokmi na náhradu škody odkázal

na občiansko-súdne konanie.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie obvinený JUDr. M. V. ako

aj poškodená spoločnosť A.

Krajský súd v Banskej Bystrici na verejnom zasadnutí konanom 26. novembra 2009

rozhodol o predmetných odvolaniach takým spôsobom, ţe podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 2

zrušil výrok o vine obvineného JUDr. M. V. v bode 6/ napadnutého rozsudku ako

aj celý výrok o treste týkajúci sa tohto obvineného a podľa sám uznal

obvineného JUDr. M. V. vinným z trestného činu poškodzovania cudzích práv podľa § 209

ods. 1 písm. a/ Tr. zák., pretoţe

dňa 17. júla 2002 v dopoludňajších hodinách v meste S., okr. Z. na U. v priestore

firmy A., JUDr. M. V. predloţil notársku zápisnicu a spoločne s obvinenou J. J. predstierali,

ţe sú oprávnení vykonať predloţenú notársku zápisnicu, hoci také oprávnenie nemali, vyňali

osobné motorové vozidlo zn. BMW 520 nemeckého evidenčného čísla X., ktoré bolo

predmetom záloţného práva v zmysle na zabezpečenie úhrady

pohľadávky za jeho opravu Ţ. J. vo výške najmenej 121 378 Sk z dispozičnej moci

poškodeného Mgr. S. S., nar. X., bytom Z.

Za to bol obvinený právoplatne odsúdený podľa § 209 ods. 1, § 53 ods. 2 písm. a/

Tr. zák. k peňaţnému trestu vo výmere 250 eur, pričom pre prípad úmyselného zmarenia

4

výkonu tohto trestu bol určený náhradný trest odňatia slobody v trvaní 3 mesiacov

(§ 54 ods. 3 Tr. zák.).

Pokiaľ ide o odvolanie poškodenej spoločnosti A., toto bolo podľa

zamietnuté ako nedôvodné.

Proti vyššie uvedenému rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom Okresného

súdu Zvolen zo 17. decembra 2007, sp. zn. , podal obvinený JUDr. M. V.

prostredníctvom svojho obhajcu 9. apríla 2010 na Okresnom súde Zvolen dovolanie, ktoré

bolo následne uvedeným súdom 8. júla 2010 predloţené Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky.

V písomných dôvodoch dovolania obvinený zhrnul doterajší priebeh predmetného

trestného konania a zdôraznil, ţe zotrváva na tvrdení, ţe svojím konaním nenaplnil znaky

skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania cudzích práv podľa § 209 Tr. zák. (bod 1/),

rozhodnutie prvostupňového súdu, ako aj súdu odvolacieho spočíva na nesprávnom právnom

posúdení skutku (bod 2/), bolo porušené jeho právo na obhajobu (bod 3/).

Pokiaľ ide o bod 1/ podotkol, ţe objektom trestného činu poškodzovania cudzích práv

je záujem na ochrane iných neţ majetkových práv jednotlivca, právnických osôb a štátu

v rôznych oblastiach (napr. v oblasti rodinných, pracovných a iných vzťahov nemajetkovej

povahy ...). Obvinený následne bliţšie rozobral i ďalšie znaky skutkovej podstaty tohto

trestného činu. Uviedol, ţe pokiaľ krajský súd ako súd odvolací pristúpil k úprave výroku

o vine na tom skutkovom základe, ţe mal za preukázané, ţe JUDr. M. V. predloţil notársku

zápisnicu a spoločne s obvinenou J. J. predstierali, ţe sú oprávnení ju vykonať,

hoci také oprávnenie nemali, tak takéto závery nevychádzajú z vykonaného dokazovania,

najmä svedeckých výpovedí a tak krajský súd pochybil, keď bliţšie neskúmal tieto okolnosti,

ako aj naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania cudzích práv.

Odmietnuť námietky a obranu obhajoby podloţenú právnou argumentáciou zaloţenou

na nenaplnení znakov skutkovej podstaty trestného činu tým spôsobom, ţe ich odvolací súd

vyhodnotil len ako účelovú obhajobu s cieľom zbaviť sa trestnej zodpovednosti, nemoţno

povaţovať za postačujúce. Obvinený má za to, ţe keďţe mu ani zo strany odvolacieho súdu

nebolo preukázané zavinenie ako jeden z obligatórnych znakov skutkovej podstaty kaţdého

trestného činu, nemoţno vôbec hovoriť o trestnom čine, a teda ani o treste.

5

Ako obvinený ďalej uviedol, uţ v písomnom odvolaní poukázal na ustanovenie § 41

ods. 1 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení platnom

k 17. júlu 2002, ktoré hovorí o tom, čo moţno povaţovať za exekučný titul. V súlade s ods. 2

toho istého ustanovenia moţno exekúciu vykonať aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré

obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny

dôvod, predmet a čas plnenia, pričom v predmetnom prípade predloţená notárska zápisnica

podľa názoru obvineného takouto zápisnicou je.

V súvislosti s tvrdením uvedeným v bode 2/ obvinený upozornil predovšetkým

na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , v ktorom tento

vyslovil, ţe „ ... záloţné právo ako právo akcesorické, slúţiace na zabezpečenie pohľadávky

a jej príslušenstva, je právom k cudzej veci, z ktorého vzniká čiastočné obmedzenie

vlastníckeho práva. Dôsledok, spôsobený vznikom záloţného práva, znamená ujmu v oblasti

práv majetkovej povahy, a preto takéto konanie nemôţe byť posudzované ako trestný čin

poškodzovania cudzích práv podľa § 209 Tr. zák., lebo toto ustanovenie chráni iné,

iné ako majetkové práva ... “.

Z vyššie uvedeného je teda podľa názoru obvineného zrejmé, ţe tak prvostupňový,

ako aj odvolací súd pochybili, keď ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom

právnom posúdení veci vyplývajúcom z chybnej právnej kvalifikácie jeho konania,

pretoţe v predmetnom konaní sa nepreukázalo, ţe spôsobil váţnu ujmu na právach

nemajetkovej povahy poškodeného uvedením do omylu (záloţné právo nie je právom

nemajetkovej povahy).

K bodu 3/ obvinený uviedol, ţe na základe pracovnej zmluvy zo dňa 11. októbra 2000

vykonával prácu advokátskeho koncipienta u advokáta JUDr. P. H., ktorý ho dňa

16. júla 2002 poveril zastupovaním splnomocneného právneho zástupcu J. B. (osobitným

splnomocnením zo dňa 3. júla 2002 splnomocnil svoju dcéru J. J. na všetky právne ako aj iné

úkony potrebné pre vymáhanie jeho pohľadávky a pre exekučné konanie na základe notárskej

zápisnice zo dňa 22. júla 1997, spísanej JUDr. J. K., notárom v S.), a to vo veci prevzatia

osobného motorového vozidla BMW 520 EVČ X. od autoservisu A. Pokiaľ bola teda potom

podaná obţaloba tak na neho, ako aj J. J., tak musel zachovať zákonnú povinnosť mlčanlivosti

upravenú zákonom o advokácii vo vzťahu ku klientovi a nemohol preto právo na obhajobu

6

uplatniť v celom rozsahu, čím bol podľa jeho názoru vo vzťahu k ostatným stranám trestného

konania znevýhodnený.

S ohľadom na vyššie uvedené je teda obvinený JUDr. M. V. toho názoru,

ţe v predmetnom prípade sú splnené dovolacie dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. c/

a písm. i/ , a z toho dôvodu navrhol, aby dovolací súd postupom podľa

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. novembra 2009, sp. zn.

, zrušil a tieţ, aby zrušil aj rozsudok Okresného súdu Zvolen

zo 17. decembra 2007, sp. zn. .

K predmetnému dovolaniu podala 3. júna 2010 vyjadrenie aj Okresná prokuratúra

Zvolen. Z jeho obsahu pritom vyplýva, ţe táto povaţuje dovolaním napadnuté rozhodnutie

za zákonné (dôvody uvedené v a podľa jej názoru

nenastali) a navrhuje preto, aby dovolací súd v zmysle uznesením

na neverejnom zasadnutí dovolanie obvineného JUDr. M. V. odmietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) pred vydaním

rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania

a zistil, ţe dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (

a ), bolo podané oprávnenou osobou prostredníctvom obhajcu

( a ), v zákonnej lehote a na príslušnom súde

( a ) a spĺňa obligatórne obsahové náleţitosti dovolania

( a ).

Okrem toho zistil, ţe bola splnená aj podmienka dovolania podľa , veta

prvá, keďţe obvinený pred podaním dovolania vyuţil svoje právo a podal riadny opravný

prostriedok.

Po zistení, ţe niet ţiadneho zákonného dôvodu pre odmietnutie dovolania obvineného

na neverejnom zasadnutí podľa , preskúmal v zmysle ,

na verejnom zasadnutí zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia,

proti ktorým dovolateľ podal dovolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré tomuto

rozhodnutiu predchádzalo, so zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374, ktoré

sú uvedené v dovolaní (v zmysle je nimi dovolací súd viazaný),

7

pričom dospel k záveru, ţe obvineným tvrdený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/

je opodstatnený.

Podľa dovolanie moţno podať, ak bolo zásadným

spôsobom porušené právo na obhajobu.

Podľa dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom

pouţití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však

dovolací súd nemôţe skúmať a meniť.

Podľa moţno v dovolaní uplatňovať ako dôvod dovolania

aj konanie na súde prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní

o riadnom opravnom prostriedku.

V zmysle ak bola dovolaním napadnutá časť rozhodnutia

týkajúca sa len niektorej z viacerých osôb, o ktorých bolo rozhodnuté tým istým rozhodnutím,

preskúma dovolací súd podľa odseku 1 len tú časť rozhodnutia a predchádzajúceho konania,

ktoré sa týka tejto osoby.

Z dikcie ustanovenia obvineným uplatneného dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371

ods. 1 písm. i/ vyplýva, ţe vo vzťahu k zistenému skutku je moţné dovolaním

vytýkať výlučne vady právne, a teda to, ţe skutok tak, ako bol súdom zistený, bol nesprávne

právne kvalifikovaný ako trestný čin, hoci o trestný čin nejde alebo ide o iný trestný čin,

neţ za ktorý bol obvinený uznaný vinným. Popri vadách, ktoré sa týkajú právneho posúdenia

skutku, moţno tieţ vytýkať iné nesprávne hmotnoprávne posúdenie. Rozumie sa ním

zhodnotenie otázky, ktorá nespočíva priamo v právnej kvalifikácii skutku, ale v právnom

posúdení inej skutkovej okolnosti majúcej význam z hľadiska hmotného práva.

Z hľadiska napadnutých rozhodnutí a obsahu dovolania obvineného je s poukazom

na deklarovaný dovolací dôvod významná otázka, či odvolací súd ako aj prvostupňový

správne pristúpili k právnej kvalifikácii posudzovaného skutku. Dovolateľ totiţ namietal,

ţe oba súdy posúdili jeho konanie ako trestný čin poškodzovania cudzích práv podľa § 209

8

Tr. zák. napriek tomu, ţe v predmetnom prípade nedošlo k naplneniu všetkých obligatórnych

znakov skutkovej podstaty tohto trestného činu, resp. nebolo preukázané ich naplnenie.

Trestného činu poškodzovania cudzích práv podľa § 209 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.

sa dopustí ten, kto inému spôsobí váţnu ujmu na právach tým, ţe uvedie niekoho do omylu.

Z vyššie uvedeného vyplýva, ţe objektívna stránka skutkovej podstaty tohto trestného

činu spočíva v spôsobení váţnej ujmy na právach konaním, ktoré má povahu podvodného

konania. Právami sa pritom rozumejú len nemajetkové práva (objekt). Subjektom môţe byť

ktokoľvek a z hľadiska subjektívnej stránky sa vyţaduje úmyselné zavinenie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje s ohľadom na uvedené za potrebné

zdôrazniť predovšetkým tú skutočnosť, ţe vyššie citované ustanovenie poskytuje

trestno-právnu ochranu výhradne právam nemajetkovej povahy. Môţe ísť o práva

fyzických osôb v oblasti rodinných, resp. pracovných vzťahov a pod., ako i o práva

právnických osôb, či kolektívnych orgánov vrátane štátu.

Po preskúmaní predmetného spisu dospel pritom Najvyšší súd Slovenskej republiky

k takému záveru, ţe viaceré pochybenia, ku ktorým v danom prípade došlo, vznikli

z nepochopenia podstaty inštitútu zádrţného práva, resp. jeho neodlišovania od inštitútu

záloţného práva.

Zádrţné právo je spolu s právom záloţným a tieţ vecnými bremenami upravené

v rámci tretej hlavy („práva k cudzím veciam“) druhej časti („vecné práva“) Občianskeho

zákonníka ( v znení neskorších predpisov, ďalej uţ len ), konkrétne

v ustanoveniach § 151s aţ 151v.

Podľa kto je povinný vydať hnuteľnú vec, môţe ju zadrţať,

aby zabezpečil svoju splatnú peňaţnú pohľadávku voči tomu, komu je inak povinný vec

vydať. Nemoţno však zadrţiavať vec svojvoľne alebo ľstivo odňatú.

Podľa veriteľ je povinný bez zbytočného odkladu upovedomiť

dlţníka o zadrţaní veci a jeho dôvodoch.

9

Podľa na základe zádrţného práva má veriteľ právo pri výkone súdneho

rozhodnutia na prednostné uspokojenie z výťažku zadržovanej veci pred iným veriteľom,

a to aj záložným veriteľom.

Zádrţné právo (retenčné) je vecnoprávnym prostriedkom slúţiacim veriteľovi

na zabezpečenie jeho splatnej peňaţnej pohľadávky. Vzniká jednostranným prejavom vôle

veriteľa peňaţnej pohľadávky, spočívajúcim vo faktickom zadrţaní hnuteľnej veci, ktorú

je inak povinný vydať. Na jeho platný vznik je samozrejme potrebné i splnenie ďalších

zákonom poţadovaných predpokladov.

Účelom zadrţania veci je zabezpečenie veriteľovej pohľadávky aţ do jej uspokojenia,

ibaţe by táto pohľadávka bola zabezpečená iným inštitútom. Má tak byť na dlţníka, ktorý

sa ocitol v omeškaní s plnením svojho záväzku voči veriteľovi, vyvíjaný účinný tlak,

aby aspoň dodatočne svoj záväzok splnil. Zádrţné právo nemá teda primárne uhradzovaciu,

ale zaisťovaciu funkciu.

Retenčný veriteľ nemá oprávnenie s vecou samostatne disponovať a uspokojiť

sa z nej, jediným jeho oprávnením vedúcim k nútenému uspokojeniu jeho pohľadávky

je jeho prednostné postavenie pri uspokojovaní z výťaţku zadrţovanej veci pri výkone

rozhodnutia pred všetkými ostatnými veriteľmi, vrátane veriteľa záloţného.

Dovolací súd sa stotoţňuje s tým názorom, ţe v predmetnom prípade boli splnené

všetky zákonom poţadované podmienky na vznik zádrţného práva k motorovému vozidlu

zn. BMW 520 nemeckého evidenčného čísla X., ktorého vlastníkom bol Ţ. J., zo strany

autoservisu A.

Z obsahu spisu pritom vyplýva, ţe Ţ. J. podal na Okresný súd Zvolen ţalobu

o vydanie veci, zľavu z ceny opravy vozidla a určenie, ţe záväzok ţalobcu zaplatiť

ţalovanému 155 870,80 Sk zanikol. Ţalovaný (A.) ţiadal ţalobu zamietnuť a súčasne

si uplatnil alternatívny vzájomný návrh, v ktorom ţiadal zaplatiť cenu opravy vozidla

155 870,80 Sk. O uvedených návrhoch bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Zvolen

zo 17. decembra 2003, právoplatným 10. septembra 2005, sp. zn. ,

takým spôsobom, ţe návrh ţalobcu na vydanie osobného motorového vozidla a na zaplatenie

77 938,90 Sk z titulu zľavy z ceny opravy vozidla a návrh na určenie, ţe záväzok ţalobcu

10

zaplatiť ţalovanému sumu 155 870,80 Sk zanikol sa zamieta a ţalobca je povinný

zaplatiť ţalovanému sumu 106 692 Sk spolu so 17,6 % ročným úrokom z omeškania

od 19. marca 1999 aţ do zaplatenia do troch dní po právoplatnosti rozsudku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za potrebné v tejto súvislosti upozorniť

na to, ţe hoci bol návrh ţalobcu Ţ. J. na vydanie osobného motorového vozidla, ktoré mu

podľa jeho názoru ţalovaný neoprávnene zadrţiaval, zamietnutý, nebolo tým v zásade

rozhodnuté o tom, či osobné motorové vozidlo ţalobcu bolo zo strany ţalovaného zadrţiavané

oprávnene, a teda, či zádrţné právo v predmetnom prípade skutočne vzniklo. Dôvodom

zamietnutia uvedeného návrhu bola totiţ tá skutočnosť, ţe uţ v čase rozhodovania

predmetného súdu ţalovaný osobné motorové vozidlo ţalobcu nezadrţiaval

(dňa 17. júla 2002 bolo z autoservisu odvezené).

Naproti tomu bolo ale uvedeným rozsudkom rozhodnuté o tom, ţe ţalobca si svoju

povinnosť zaplatiť za opravu vozidla nesplnil, z čoho potom vyplýva, ţe existoval právny

dôvod na vznik zádrţného práva zo strany ţalovaného ( ). O jeho realizácii

bol pritom Ţ. J. v súlade s upovedomený dňa 17. júna 1999 po ohliadke

vozidla.

Dovolací súd pritom pri plnení svojej prieskumnej povinnosti zistil, ţe len v uznesení

o vznesení obvinenia z 10. februára 2003 je v rámci skutkovej vety správne uvedené,

ţe predmetné osobné motorové vozidlo bolo predmetom zádrţného práva. Skutková veta

obţaloby ako aj napadnutých rozsudkov uţ totiţ v tejto súvislosti hovorí o záloţnom práve,

čo môţe svedčať o nerozlišovaní týchto zabezpečovacích inštitútov zo strany príslušných

orgánov činných v trestnom konaní. Z obsahu spisu vyplýva, ţe neznalý uvedenej

problematiky je pravdepodobne aj obvinený JUDr. M. V. (namietal napríklad tú skutočnosť,

ţe poškodená spoločnosť A. v tomto konaní nepreukázala zmluvu o vzniku záloţného práva

k predmetnému osobnému motorovému vozidlu ...).

Najvyšší súd po preskúmaní spisu konštatuje, ţe zásadného pochybenia sa v danej veci

o.i. dopustili i policajti Obvodného oddelenia Policajného zboru S. D. K. a Ľ. M.,

keď na základe obvineným predloţených dokladov, medzi nimi i notárskej zápisnice

z 22. júla 1997 o vzniku záloţného práva k predmetnému osobnému motorovému vozidlu

Ţ. J. (dlţník) v prospech J. B. (veriteľ), otca obvinenej J. J., rozhodli o tom - hoci ich na to

11

neoprávňuje ţiadne ustanovenie zákona - ţe obvinený JUDr. M. V. si môţe spolu s J. J.

uvedené osobné motorové vozidlo odviesť.

Z vykonaného dokazovania mali súdy za preukázané, ţe obvinený spolu s J. J. uviedli

prítomných policajtov do omylu tým, ţe predstierali, ţe sú oprávnení vyššie spomenutú

notársku zápisnicu vykonať (odvolací súd ale na rozdiel od prvostupňového súdu nepovaţoval

za preukázané, ţe obvinený sa pritom vydával za súdneho exekútora). Vozidlo malo byť

podľa vyjadrenia obvineného predmetom záloţného práva jeho klienta a predloţená notárska

zápisnica mala mať v zmysle nejakého paragrafu a nejakej vyhlášky titul exekučného

konania. Je však úplne zrejmé, ţe prípadný exekučný titul ešte neoprávňuje kaţdého,

kto s ním disponuje, na jeho vykonanie (na to je oprávnená len zákonom určená osoba).

Posudzovaným konaním teda došlo k odňatiu osobného motorového vozidla

zn. BMW 520 nemeckého evid. čísla X. z dispozičnej moci Mgr. S. S. st. (autoservis A.),

ktorý si naň uplatňoval zádrţné právo v zmysle z dôvodu nezaplatenia splatnej

peňaţnej pohľadávky vo výške 155 870,80 Sk (faktúra č. X. zo 4. marca 1999, splatná

18. marca 1999) vlastníkom tohto vozidla Ţ. J., čoho následkom došlo k zániku

tohto zádrţného práva, resp. oprávnení z neho vyplývajúcich, nie však pohľadávky

takto zabezpečenej.

Vzhľadom na uvedené a tieţ s poukazom na uznesenie tunajšieho súdu, sp. zn.

(31/1998 ZSP), na ktoré upozornil aj obvinený JUDr. M. V., moţno konštatovať,

ţe dôsledok spočívajúci v zániku zádržného práva ako práva akcesorického, slúţiaceho

na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva, znamená ujmu v oblasti práv majetkovej

povahy, a preto takéto konanie nemôže byť posudzované ako trestný čin poškodzovania

cudzích práv podľa § 209 Tr. zák., lebo - ako uţ bolo skôr uvedené - toto ustanovenie

chráni iné ako majetkové práva.

Je potrebné zdôrazniť tieţ tú skutočnosť, ţe posudzovaným konaním nebola

spôsobená škoda na cudzom majetku (škoda – ujma majetkovej povahy; ide nielen

o zmenšenie majetku, ale aj o ušlý zisk), resp. nebolo preukázané ani to, ţe by úmysel

obvineného smeroval k spôsobeniu takého následku, a preto neprichádza do úvahy posúdenie

tohto konania ani ako niektorého z trestných činov proti majetku. Ani to, či predmetná dlţná

12

suma, priznaná v civilnom konaní, bude alebo nebude napokon vymoţená, práve v dôsledku

zmarenia zádrţného práva, nič nemení na tom, ţe v danom prípade ţiadna škoda nevznikla.

Dovolací súd navyše uvádza, ţe prípadné skúmanie toho, či by bolo moţné predmetný

skutok kvalifikovať aspoň ako priestupok, je s poukazom na ustanovenie § 20 zákona

č. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nadbytočné.

Z dôvodov vyššie uvedených moţno teda konštatovať, ţe skutok zistený Okresným

súdom Zvolen, z ktorého bol obvinený JUDr. M. V. uznaný za vinného, bol nesprávne právne

posúdený. Na tomto nesprávnom právnom posúdení skutku spočíva aj rozsudok Krajského

súdu v Banskej Bystrici z 26. novembra 2009, sp. zn. , ktorý síce predmetný

výrok o vine obvineného JUDr. M. V. z trestného činu poškodzovania cudzích práv

podľa § 209 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. zrušil (rovnako zrušil aj celý výrok

o treste), no sám uznal obvineného vinným z trestného činu poškodzovania cudzích práv

podľa § 209 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. (nepovaţoval zo zisteného skutkového stavu

bez akýchkoľvek pochybností za preukázané, ţe by sa obvinený vydával za súdneho

exekútora, ktorým v skutočnosti nebol). Tým je naplnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1

písm. i/ uplatnený obvineným.

V zmysle ustanovenia ak bol dovolacím súdom zistený dôvod dovolania

podľa § 371, vysloví rozsudkom porušenie zákona v príslušných ustanoveniach, o ktoré

sa tento dôvod opiera (ods. 1). Súčasne s výrokom uvedeným v odseku 1 dovolací súd zruší

napadnuté rozhodnutie alebo jeho časť, alebo aj chybné konanie, ktoré napadnutému

rozhodnutiu predchádzalo. Po zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd

podľa okolností prípadu zruší aj predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Ak je nezákonný len niektorý výrok napadnutého rozhodnutia alebo rozhodnutia súdu prvého

stupňa a ak ho moţno oddeliť od ostatných, zruší dovolací súd len tento výrok. Ak však zruší

hoci len sčasti výrok o vine, zruší vţdy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky,

ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Zruší aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie

obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad

(ods. 2).

13

Podľa dovolací súd po zrušení napadnutého rozhodnutia alebo

niektorého jeho výroku prikáţe spravidla súdu, o ktorého rozhodnutie ide, aby vec

v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Okresný súd, ktorému bola vec prikázaná, bude pri ďalšom postupe viazaný právnym

názorom dovolacieho súdu (391 ods. 1 ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky len na dôvaţok uvádza, ţe krajský súd sa v rámci

odvolacieho konania dopustil i ďalšej procesnej chyby, keďţe v ňom v rozpore s ustanovením

, veta druhá, (obţaloba bola podaná na Okresný súd Zvolen

dňa 5. októbra 2005), aplikoval ustanovenia nového .

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia Najvyšší

súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto rozsudku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 14. októbra 2010

JUDr. Peter H a t a l a, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Alţbeta Kóňová