Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/108/2009

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Maguru a členov senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a JUDr. Mariána Sluka,

PhD., v právnej veci navrhovateľky V. K., bývajúcej v Č., zastúpenej JUDr. J. V., advokátom

so sídlom v Č., proti odporcovi O. Ú. v Ž., Ž., o ochranu osobnosti, vedenej ma Okresnom

súde Žilina pod sp. zn. , o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského

súdu v Žiline z 27. augusta 2008, sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľky proti rozsudku Krajského

súdu v Žiline z 27. augusta 2008, sp. zn. vo výrokoch, ktorým zmenil rozsudok

okresného súdu tak, že návrh navrhovateľky v celom rozsahu zamietol a odporcovi náhradu

trov konania neprisúdil, z a m i e t a .

Vo výroku, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdený, dovolanie

navrhovateľky o d m i e t a .

Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Žilina rozsudkom zo 17. decembra 2007 č. k. – 209 uložil

odporcovi povinnosť v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku zaslať navrhovateľke

a uverejniť v týždenníku K. ospravedlňujúci list nasledovného obsahu „Vážená pani V. K.. O.

Ú. v Ž. sa Vám ospravedlňuje za nepravdivé tvrdenia bývalého Okresného úradu v Č., že ste

ako bývalý zamestnanec orgánu štátnej správy porušili pracovnú disciplínu zvlášť hrubým

spôsobom tým, že ako spoločníčka obchodných spoločností ste mala byť členom ich

riadiacich orgánov, do 5.9.1997 aj podnikateľkou a neoprávnene ste mali poberať príplatok

za nepodnikanie, čím ste mali spôsobiť bývalému zamestnávateľovi škodu. Zároveň sa Vám

ospravedlňujeme, že bývalý Okresný úrad v Č. sa dvakrát pokúšal protiprávne ukončiť

s Vami pracovný pomer. Uvedomujeme si, že týmto protiprávnym konaním sme Vám

spôsobili značnú ujmu a znevážili Vás v spoločnosti, za čo sa Vám ešte raz

ospravedlňujeme.“ Odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľke nemajetkovú ujmu vo

výške 3 000 000,-- Sk v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh

zamietol. Odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania vo výške 148 738,60

Sk na účet právneho zástupcu navrhovateľky JUDr. J. V. do 15 dní od právoplatnosti

rozsudku. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že odporca svojím konaním, ktoré

bolo vyslovené právoplatnými rozhodnutiami súdov ako protiprávne a v ktorých bolo

preukázané, že právny predchodca odporcu postupoval voči navrhovateľke protiprávne, bolo

možné vyvodiť záver, že toto konanie bolo spojené s úmyslom poškodiť navrhovateľku a že v

dôsledku takéhoto konania odporcu došlo k narušeniu osobnosti navrhovateľky. V dôsledku

protiprávneho konania právneho predchodcu odporcu, okrem škody, vznikla navrhovateľke

iná, dôležitejšia ujma a to z hľadiska uplatnenia na pracovisku a povesti ako občianky

v mieste trvalého bydliska a v samotnom meste. V konaní vypočutá svedkyňa A. K. potvrdila,

že správy a nepravdivé údaje difamujúcej povahy šírili spolupracovníci, ktorí na pracovisku

pracovali s navrhovateľkou a iné osoby, ktoré vlastne pod vplyvom týchto okolností sa o

týchto správach, ktoré boli osočujúce a nepravdivé dozvedeli a následne volali do domácnosti

navrhovateľky, či už navrhovateľke alebo jej manželovi, čo bolo vyvolané práve konaním

právneho predchodcu odporcu a následne vážne zasiahlo do ochrany osobnosti

navrhovateľky. Podľa názoru súdu prvého stupňa v prípade daného zásahu právneho

predchodcu odporcu do osobnostných práv navrhovateľky nemožno považovať morálne

zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia obsiahnutého vo výroku rozsudku za postačujúce.

Okolnosti, za ktorých došlo k zásahu a rozsah ním vyvolanej nemajetkovej ujmy

na osobnostných právach navrhovateľky odôvodňujú záver, že konaním odporcu bola nielen

v značnej miere znížená dôstojnosť navrhovateľky, ale tiež dotknutá jej vážnosť v spoločnosti

a zdravotný stav. Navrhovateľke patrí preto jednoznačne právo aj na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch. Pokiaľ ide o posúdenie a určenie výšky tejto náhrady, súd prvého stupňa

prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva.

Reči šíriace sa ako následok okamžitého zrušenia pracovného pomeru navrhovateľky

u odporcu a následne vyvolané občiansko-právne a trestné konania znevážili navrhovateľku

ako spolupracovníčku jednak v okruhu osôb, s ktorými sa denne stýkala a pracovala, tak i ako

občianku u osôb z okolia jej bydliska. Pravde priečiace sa údaje šíriace sa medzi ľuďmi

v meste Č. zasiahli do mimoriadne citlivej oblasti života fyzickej osoby – občianskej

bezúhonnosti a vážnosti v spoločnosti a následne spôsobili navrhovateľke zdravotné problémy

pretrvávajúce do súčasnosti. Počas konania neboli produkované žiadne dôkazy, ktoré by

naznačovali presahovanie rámca bydliska a práce navrhovateľky, preto súd uložil odporcovi

povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3 000 000,-- Sk a nie

ako žiadala vo svojom návrhu vo výške 10 000 000,-- Sk. Z týchto dôvodov prvostupňový

súd vo zvyšku návrh ako nedôvodný zamietol, prihliadnuc na skutočnosť, že v prípade

navrhovateľky nejde o osobnosť známu z verejného a spoločenského života v širšom

ponímaní (ako je to napr. v prípade verejne činných osôb). O trovách konania súd rozhodol

v súlade s

Krajský súd v Žiline na odvolanie oboch účastníkov rozsudkom z 27. augusta 2008,

sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh navrhovateľky

zamietol v celom rozsahu. Vo výroku, ktorým prvostupňový súd návrh vo zvyšku zamietol,

rozsudok potvrdil. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Vychádzal zo skutkových

okolností, zistených súdom prvého stupňa, avšak dospel k rozdielnemu názoru v tom, že

konaním právneho predchodcu odporcu nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných

práv navrhovateľky. Za tento neoprávnený zásah podľa záveru odvolacieho súdu nemožno

považovať konanie právneho predchodcu odporcu, ktorý v súlade s podmienkami uvedenými

v , rozviazal s navrhovateľkou okamžite pracovný pomer (podľa ustanovenia

), i keď neskôr na základe zákonne legitímneho spôsobu

navrhovateľka v občianskom súdnom konaní preukázala, že dôvody pre skončenie

pracovného pomeru neboli dané. Postup organizácie, u ktorého je zamestnanec zamestnaný,

spočívajúci v doručení a z toho vyplývajúcom i rozviazaní pracovného pomeru, podľa

ustanovení osobitného zákona (), už z rôznych, uvádzaných skutkových

dôvodov, nemožno považovať za protiprávne konanie, ale za výkon práva, majúci základ

v právnom predpise. Podobne bolo potrebné hodnotiť i úkony právneho predchodcu odporcu,

ktorý listom zo dňa 12.10.2001 rozviazal s navrhovateľkou pracovný pomer podľa § 46

ods. l písm. f/ , ako aj podnet podaný orgánom činným v trestnom konaní pre

podozrenie zo spáchania trestného činu navrhovateľkou podľa § 250 ods. l, 2 Trestného

zákona, súvisiace s výkonom práce navrhovateľky u právneho predchodcu odporcu, i keď

v týchto konaniach navrhovateľka bola úspešná. Obsahu podaní právneho predchodcu

odporcu, ktoré boli adresované navrhovateľke (rozviazanie pracovného pomeru, podnet

na trestné stíhanie), zodpovedajú jeho názoru ako zamestnávateľa, že navrhovateľka napriek

písomnému čestnému vyhláseniu zo dňa 1.9.1996 bola členkou riadiacich orgánov,

vykonávala živnostenskú činnosť a neoprávnene poberala príplatok za nepodnikanie a

porušila jednak pracovnoprávne, ako aj trestnoprávne predpisy. Takéto chápanie výkladu

procesnoprávnych predpisov a trestnoprávnych predpisov zo strany právneho predchodcu

odporcu, ktorý sa následne snažil s navrhovateľkou rozviazať pracovný pomer a podal aj

podnet na trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu, nemožno chápať

ako také konanie v medziach právnych predpisov alebo dokonca za jeho vybočenie (exces),

na základe ktorého by došlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľky, chránených

v zmysle . Len (subjektívne) vnímanie navrhovateľky, že

uvedeným postupom zamestnávateľa došlo k takémuto zásahu a v dôsledku ktorého to malo

vplyv na jej zdravotný stav, ako aj spoločenské postavenie, prípadne na správanie sa osôb

v jej okolí, nemožno považovať za založenie nároku na ochranu osobnosti a z toho

vyplývajúceho práva na poskytnutie primeraného zadosťučinenia a práva na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch. Krajský súd dospel k záveru, že konaním právneho

predchodcu odporcu nedošlo k neoprávnenému zásahu, objektívne spôsobilému privodiť

ujmu na chránených osobnostných právach navrhovateľky, ktorej ochrany sa v konaní

navrhovateľka domáhala. Preto rozsudok prvostupňového súdu (ktorý nesprávne podľa jeho

názoru posúdil podmienky , ods. l, 2 vo vzťahu

ku skutkovým zisteniam) zmenil a návrh navrhovateľky ako nedôvodný zamietol v celom

rozsahu. Z uvedených dôvodov potom krajský súd nepovažoval za dôvodné ani odvolanie

navrhovateľky, ktorá žiadala priznať nemajetkovú ujmu vo výške 10 000 000,-- Sk. O trovách

konania krajský súd rozhodol tak, že odporcovi ako úspešnému účastníkovi konania náhradu

trov prvostupňového konania a odvolacieho konanie nepriznal, keďže si ich neuplatňoval.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie navrhovateľka, ktorá ho žiadala

zmeniť, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa a v plnom rozsahu vyhovieť jej návrhu. Svoj

mimoriadny opravný prostriedok odôvodnila s poukazom na , keď

mala za to, že pokiaľ odvolací súd dospel na základe vykonaného dokazovania k právnemu

názoru, že konanie právneho predchodcu odporcu nie je neoprávneným zásahom

do osobnostných práv navrhovateľky chránených ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho

zákonníka, jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Poukázala na to,

že konaním právneho predchodcu odporcu, ktoré bolo vo všetkých prípadoch preukázané ako

vychádzajúce z nepravdivých skutočností a právoplatnými súdnymi rozhodnutiami posúdené

ako protiprávne, jej vznikla ujma na zdraví, trpí depresiami, a v dôsledku ťažkého stresu,

vyvolaného konaním odporcu, sa jej vážne zhoršil zdravotný stav. V dôsledku nepravdivých

informácií, ktoré vyplývali z konania odporcu, bola súčasne ohrozená i jej česť a ľudská

dôstojnosť tak na pracovisku ako aj v mieste bydliska a v značnej miere znížená jej vážnosť

v spoločnosti. Poukázala na to, že zásah môže spočívať aj v nepravdivom obvinení

z nečestného konania, neoprávnenosť zásahu a teda aj zodpovednosť zaň podľa ustanovení

a nasl. nie je vylúčená, ak práva chránené týmito ustanoveniami

boli porušené obsahom podania, ktoré je adresované účastníkom, súdu alebo inému štátnemu

orgánu. Takýmito neoprávnenými zásahmi boli aj podania, ktoré urobil právny predchodca

odporcu.

Odporca vo svojom vyjadrení k dovolaniu ho navrhoval zamietnuť ako nedôvodné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) proti rozhodnutiu, proti

ktorému je tento opravný prostriedok prípustný ( ), preskúmal napadnutý

rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), v rozsahu

vyplývajúcom z ustanovenia a dospel k záveru, že dovolanie

navrhovateľky nie je podané opodstatnene.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je tiež prípustné proti

rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej

( ).

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,

že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ

označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( druhá veta ) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie

v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g/

(t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti

účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad

nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Uvedené vady v konaní dovolacím súdom neboli

zistené a ani dovolateľkou namietané.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu

dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných

procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Procesné

vady konania v zmysle nevyšli v dovolacom konaní najavo.

Z obsahu dovolania navrhovateľky vyplýva, že táto ako dovolací dôvod uplatňuje

ustanovenie , t.j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím

súdom.

Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval správny

predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu uplatneným dovolacím dôvodom,

predmetom dovolacieho prieskumu bolo posúdenie veci návrhu na ochranu osobnosti

vo vzťahu ku konaniu odporcu, ktorým mal zasiahnuť do chránených osobnostných práv

navrhovateľky.

Základné právo na súdnu ochranu podľa

(ďalej len ) zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Z ustanovenia vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

Dohovor) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť

vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku

alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy

maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom

súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania

mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

Podľa upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001

, z 13. novembra 2002 , z 5. apríla 2007).

Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil právny

názor, podľa ktorého všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere

a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému

obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného

a súkromného záujmu je dôležitým kritériom na určovanie primeranosti obmedzenia každého

základného práva a slobody (napr. ). Tento právny názor je právne relevantný aj

v preskúmavanej veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za nutné uviesť, že ústavným rámcom

ochrany osobnostných práv je , v zmysle ktorého každý má

právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, ochranu mena, ochranu

pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života ochranu pred

neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej

osobe.

Okrem práv spätých s ochranou osobnosti zaručuje aj iné

základné práva a slobody, napr. právo na súdnu a inú ochranu (čl. 46 až 50) a slobodu prejavu

(čl. 26).

Uplatňovanie týchto základných práv a slobôd a ich právna ochrana musia byť

proporcionálne a vzájomne vyvážené tak, aby sa nadmernou ochranou jedného práva nad

únosnú mieru nepotlačila ochrana iného práva. To znamená, že ani existencia zásahu

do osobných práv nemusí nevyhnutne viesť k záveru o neoprávnenosti takéhoto zásahu, ak

bol dôsledkom uplatňovania iného základného práva a vzhľadom na okolnosti uplatňovania

iného základného práva nepresiahol hranice primeranosti.

Podľa ustanovenia fyzická osoba má právo na ochranu

svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,

svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Zákon v tomto ustanovení výpočet konkrétnych zásahov do osobnostných práv

fyzickej osoby nevymenúva; ustanovuje len znaky, pri danosti ktorých treba určité konanie

považovať za zásah do osobnosti občana. Ak sú tieto znaky dané, má každá fyzická osoba

právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej

osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané

zadosťučinenie ( ).

Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce takéto zadosťučinenie najmä preto, že bola v značnej

miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba

tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ( ).

V prejednávanej veci súdy oboch nižších stupňov správne vychádzali z § 11

, ktorý priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti

zásahom do osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj

súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

I keď zákon nedefinuje pojem zásah a ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem

zásahov, ktorými môžu byť dotknuté osobnostné práva, je ním však bezpochyby tak aktívne

konanie, ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má

v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi je predovšetkým neoprávnenosť zásahu

(neoprávneným nie je zásah do osobnostnej sféry, ak sú dané okolnosti vylučujúce

protiprávnosť konania, napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná obrana či

krajná núdza) a tiež jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej

osoby. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených osobnostných práv,

má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby

jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie ( ).

Aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa

ochrany podľa a na druhej strane povinnosť znášať sankcie

uložené súdom, musia byť splnené obe vyššie uvedené náležitosti (zásah musí byť

neoprávnený a tiež objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach).

Zodpovednosť za neoprávnený zásah je založená na objektívnom princípe, to znamená že sa

popri neoprávnenosti zásahu do osobnosti fyzickej osoby nevyžaduje zavinenie pôvodcu tohto

neoprávneného zásahu.

Je možné vo všeobecnosti súhlasiť so záverom, že o neoprávnený zásah do osobnosti

fyzickej osoby nepôjde, ak existujú okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu. Jednou

z takých okolností môže byť aj výkon zo zákona vyplývajúceho práva alebo plnenie zákonom

uloženej povinnosti. Takýmito prípadmi sú najmä zákonné licencie (§ 12 ods. 2, 3

), práve tak ako licencie stanovené inými zákonmi (napr. Trestným

poriadkom, Zákonom o rodine a pod.), avšak za predpokladu, že takto vykonané zásahy sú

uskutočnené v rámci a v medziach týchto zákonov. Je pritom vždy na pôvodcovi zásahu

do práva na ochranu osobnosti, aby preukázal, že existoval konkrétny dôvod (okolnosť), ktorý

podľa právneho poriadku neoprávnenosť zásahu vylučuje.

V predmetnej veci, ako bolo preukázané v konaní, odporca vo vzťahu k navrhovateľke

postupoval zákonnom dovoleným a predpokladaným spôsobom (skončenie pracovného

pomeru v zmysle , podnet na začatie trestného stíhania za podvod v zmysle

). Toto jeho konanie nevybočilo z medzí uvedených právnych noriem

a odporca postupoval len v rámci ustanovení zákonov. Na tejto skutočnosti nemôže zmeniť

nič ani výsledok tohto jeho konania, keď skončenie pracovného pomeru bolo v súdnom

konaní určené ako neplatné, nakoľko aj takýto výsledok predpokladajú príslušné ustanovenia

s následnými nárokmi zamestnanca úspešného vo vzťahu

k zamestnávateľovi (, ). Naviac za nespôsobilý zásah z hľadiska

narušenia alebo ohrozenia práva, chráneného ustanovením je

potrebné považovať i tie prípady, kedy zásah spočíval v tvrdeniach, ktoré boli prednesené

za takých okolností, za ktorých nehrozilo zverejnenie, a nemohla byť nimi znížená vážnosť

dotknutej osoby. Nebolo preukázané, že by odporca obsah listiny obsahujúcej skončenie

pracovného pomeru zverejnil, alebo verejne oboznámil.

Ak bolo voči fyzickej osobe v súlade s podmienkami stanovenými zákonom vznesené

obvinenie z trestného činu a následne proti nej podaná obžaloba a ak i všetky ďalšie úkony

orgánov činných v trestnom konaní sú vykonávané v medziach zákona, nepredstavuje

vznesenie obvinenia, podanie obžaloby ani ďalšie úkony orgánov činných v trestnom konaní

voči obvinenej fyzickej osobe neoprávnený zásah do osobnostných práv, chránených

ustanovením , a to ani v prípade, že neskôr príde k jej

oslobodeniu spod obžaloby súdom.

Dovolací súd preto zhodne s názorom odvolacieho súdu má za to, že konanie odporcu

nespĺňa znaky neoprávneného zásahu do osobnosti navrhovateľky, a nie je možné za takýto

zásah považovať následok, ktorý subjektívne pociťovala navrhovateľka vo svojom

pracovnom i osobnom živote. Skutočnosti, že sa šírili o navrhovateľke difamujúce

a nepravdivé údaje a telefonovali jej cudzí ľudia, čo malo negatívny dopad na jej zdravotný

vzťah, však nemožno považovať za neoprávnený zásah, vyvolaný konaním odporcu, ktorý,

konajúc v zákonných licenciách, skončil pracovný pomer s navrhovateľkou. Takýto široký

výklad o príčinnej súvislosti medzi zákonným konaním odporcu, v zmysle toho, že mu priamo

zákon umožňoval skončiť s navrhovateľkou pracovný pomer, i keď toto skončenie bolo

neskôr súdom vyslovené za neplatné (nie nezákonné) a subjektívnym vnímaním

navrhovateľky o zásahu do jej osobnostných práv, nie je dôvodný. Pri takomto výklade by

mohol každý účastník pri neplatnom skončení pracovného pomeru, požadovať ochranu svojej

osobnosti a prípadnú nemajetkovú ujmu, nakoľko okolnosti uvádzané pri skončení

pracovného pomeru sa vo väčšine prípadov dotýkajú osoby zamestnanca. I v prípade

podaného trestného oznámenia nebolo preukázané, že by odporca prekročil oprávnenia, ktoré

v konečnom dôsledku riešili k tomu a zákonom povolané

orgány.

Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že dovolaním vytýkané nesprávne právne

posúdenie veci odvolacím súdom ( ) nie je dôvodné a keďže neboli

zistené ani ďalšie dôvody uvedené v , ktoré by mali za následok

nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia a ani vady konania uvedené v ,

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľky v časti výroku, ktorým zmenil

rozsudok súdu prvého stupňa a odporcovi náhradu trov konania nepriznal, podľa § 243b

ods. 1 zamietol.

Pokiaľ navrhovateľka svojím dovolaním napadla celý výrok rozsudku odvolacieho

súdu, t.j. aj tú časť jeho výroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým

zamietol vo zvyšku návrh na zaplatenie nemajetkovej ujmy, dovolací súd dospel k záveru, že

v tejto časti dovolanie navrhovateľky nie je s poukazom na prípustné a preto

dovolanie v tejto časti odmietol podľa v spojení s

V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala ( v spojení s ods.

1 ). Dovolací súd mu náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, z dôvodu, že nepodal

návrh na ich priznanie ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. mája 2010

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská