Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 544 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (674)40a/365692.f12d8d.pdf
PDF · 124.67 KB
No categories available
3MCdo/6/2010
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila
Franciscyho a sudkýň JUDr. Daniely Sučanskej a JUDr. Eleny Siebenstichovej, v právnej
veci žalobkyne P. S., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., zastúpeného JUDr. A. C., advokátkou so
sídlom v B., proti žalovanému JUDr. R. B., bývajúcemu v B., o zaplatenie 1 957,25 €
(58 964 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn.
10 C 160/2006, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti
rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 18. mája 2009 sp. zn. 8 Co 36/2009 a Okresného súdu
Humenné z 12. novembra 2008 č.k. 10 C 160/2006-155, takto
rozhodol:
Mimoriadne dovolanie z a m i e t a .
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni do 3 dní náhradu trov konania o mimoriadnom
dovolaní 105,36 € do rúk JUDr. A. C., advokátky so sídlom v B..
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Humenné rozsudkom z 12. novembra 2008 č.k. 10 C 160/2006-155 uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni do 3 dní 58 964 Sk s príslušenstvom (6% úrokom
z omeškania ročne od 25. mája 2005 do zaplatenia) a trovy konania 9 693 Sk. Vykonaným
dokazovaním mal za preukázané, že právna predchodkyňa žalobkyne (S. T., a.s.) a žalovaný
uzavreli zmluvu o pripojení k verejnej telekomunikačnej službe ISDN (ďalej len „zmluva
o pripojení“), na základe ktorej sa stal žalovaný účastníkom používajúcim túto službu. Za
služby poskytnuté vo fakturačnom období od 1. októbra 2004 do 31. októbra 2004 žalobkyňa
vyfakturovala žalovanému sumu 12 170 Sk (faktúra č. X. zo 4. novembra 2004), vo
fakturačnom období od 1. novembra 2004 do 30. novembra 2004 sumu 22 465,50 Sk (faktúra
č. X. zo 4. decembra 2004), vo fakturačnom období od 1. decembra 2004 do 31. decembra
2004 sumu 16 157,50 Sk (faktúra č. X. zo 4. januára 2005) a vo fakturačnom období od
1. marca 2005 do 31. marca 2005 sumu 8 171 Sk (faktúra č. X. z 5. apríla 2005). Voči
v poradí prvej faktúre podal žalovaný reklamáciu, ktorá bola vybavená v jeho neprospech;
voči ostatným faktúram reklamácie nepodal. Pokiaľ žalovaný v konaní namietal, že
v rodinnom dome, v ktorom bolo umiestnené koncové telekomunikačné zariadenie, nikto
nebýval, v dôsledku čoho ani nemohlo dôjsť k využívaniu služieb poskytovaných právnou
predchodkyňou žalobkyne, súd konštatoval, že žalovaný toto tvrdenie ničím nepreukázal. Na
základe výsledkov vykonaného dokazovania súd prvého stupňa vychádzal z toho, že
predmetné faktúry boli žalovanému riadne doručené a uzavrel, že žalobkyňa v konaní
preukázala opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Prešove rozsudkom z 18. mája 2009 sp. zn.
8 Co 36/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalovaného zaviazal zaplatiť
žalobkyni do 3 dní náhradu trov odvolacieho konania 176,56 € do rúk advokátky
JUDr. A. C.. V odôvodnení uviedol, že v zmysle časti VIII. Všeobecných podmienok
poskytovania verejnej telekomunikačnej služby ISDN (ďalej len „všeobecné podmienky“) je
užívateľ tejto služby povinný každú zmenu adresy na doručovanie oznámiť spoločnosti; až do
doručenia oznámenia o zmene adresy sa považuje za adresu určenú na doručovanie adresa,
ktorá bola oznámená ako posledná. V prípade doručovania písomností a upomienok
zasielaných prostredníctvom pošty sa považujú tieto písomnosti za doručené užívateľovi
vtedy, ak zásielka nebola na pošte vyzdvihnutá v určenej odbernej lehote. V tomto smere
preto námietky žalovaného o nedoručení faktúr boli neopodstatnené. Až do zániku právneho
vzťahu založeného zmluvou o pripojení bolo povinnosťou žalovaného ako užívateľa tejto
služby oznamovať právnej predchodkyni žalobkyne zmenu adresy doručovania. Právna
predchodkyňa žalobkyne od uvedenej zmluvy odstúpila až 9. februára 2005. Odvolací súd sa
stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že bolo na žalovanom, aby preukázal, že koncové
telekomunikačné zariadenie v rozhodujúcom čase nikto neužíval, lebo v dome, kde sa
nachádzalo, sa nikto nezdržiaval. V tomto smere však žalovaný neoznačil žiadne dôkazy,
ktoré by mohli byť vykonané v občianskom súdnom konaní. Žalovaným označené dôkazy –
zoznamy odchádzajúcich hovorov z tohto koncového telefónneho zariadenia nebolo možné
zabezpečiť, lebo ich poskytovateľ služby uchováva len po dobu jedného roka. Iný dôkaz však
žalovaný neoznačil. V zmysle všeobecných podmienok užívateľ zodpovedá za všetky volania
uskutočnené z prístupu ISDN bez ohľadu na osobu, ktorá toto volanie uskutočnila a je
povinný zaplatiť cenu za užívanie takto poskytovaných služieb. Súd prvého stupňa z toho
správne vyvodil, že bolo na žalovanom, aby preukázal svoje tvrdenia o nevyužívaní
predmetného zariadenia. Žalovaný však svoje tvrdenia nepreukázal. Vzhľadom na to odvolací
súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.). O trovách
odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Na základe opakovaného podnetu žalovaného napadol uvedené rozsudky generálny
prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadnym dovolaním,
v ktorom navrhol tieto rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Humenné na ďalšie
konanie. Na odôvodnenie mimoriadneho dovolania uviedol, že súd prvého stupňa uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni žalovanú sumu bez toho, aby bol nárok riadne
preukázaný. Aj napriek tomu, že žalovaný v konaní žiadal špecifikovať sumu požadovanú
žalobkyňou, a to napríklad predložením výpisov odchádzajúcich hovorov za fakturované
obdobia (z ktorých by bolo zrejmé či a kam sa z koncového zariadenia telefonovalo), súd
prvého stupňa žalovaným navrhované dokazovanie nevykonal. V dôsledku toho jedinými
dôkazmi, z ktorých žalobkyňa vyvodzovala pravdivosť svojich tvrdení o existencii dlhu
58 964 Sk sú faktúry vystavené jej právnou predchodkyňou. Takéto dôkazy však nemožno
považovať za dostatočné. Názor súdov, že dôkazné bremeno bolo na žalovanom a že práve
žalovaný mal preukázať, že koncové telefónne zariadenie v rozhodujúcom čase nemohlo byť
použité, je nesprávny. V sporovom konaní platí pravidlo, že dôkazné bremeno ohľadne
tvrdených skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý tieto skutočnosti tvrdí. Podľa
názoru generálneho prokurátora bolo preto na žalobkyni, aby preukázala svoje tvrdenie
o existencii dlhu žalovaného za poskytnuté služby vo výške 58 964 Sk. Pokiaľ tvrdenia
účastníkov o základe a výške žalobkyňou uplatneného nároku boli od počiatku rozporné, bolo
povinnosťou súdov tieto rozpory odstrániť a za tým účelom sa zaoberať aj uvedenými
námietkami žalovaného a až po vykonaní navrhovaného dokazovania posúdiť, či je žaloba
(prípadne v akom rozsahu) opodstatnená. Generálny prokurátor za absurdné označil tvrdenie
súdu, že nakoľko sa výpisy z hovorov archivujú iba jeden rok, je táto skutočnosť na procesnú
ujmu žalovaného. Naopak, bolo na žalobkyni, aby pre účely ňou vedeného sporu o zaplatenie
fakturovaných súm zabezpečila vo svojom záujme uchovanie výpisov odchádzajúcich
hovorov. Z uvedených dôvodov dospel generálny prokurátor k záveru, že skutkové zistenia
v danej veci nedávali súdom dostatočný podklad pre rozhodnutie, v dôsledku čoho je konanie
pred nimi postihnuté vadou v zmysle § 243f ods. l písm. b/ O.s.p.
Žalobkyňa vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu poprela existenciu dovolacieho
dôvodu uplatneného generálnym prokurátorom (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Poukázala na
potrebu zohľadniť podstatu v konaní predložených faktúr a tieto faktúry vyhodnotiť nielen
jednotlivo vo vzťahu k nároku uplatnenému žalobou, ale tiež vo vzájomnej súvislosti
a v kontexte s vyjadreniami žalovaného. Len taký postup totiž podľa jej názoru zodpovedá
ustanoveniu § 132 O.s.p. Predložené faktúry neboli len účtovným dokladom vystaveným na
úhradu dlžných čiastok, ale z nich vyplýva aj reálne využitie služieb s uvedením konkrétnych
údajov o čase, dĺžke, druhu a kvantite poskytnutej služby. Takéto doklady popierajú
pravdivosť tvrdení žalovaného o nevyužívaní koncového telefónneho zariadenia. Žalovaným
tvrdenú skutočnosť, že v dome sa nikto nezdržiaval, a preto pripojenie k sieti ISDN ani
nemohlo byť využívané, mal v konaní preukázať žalovaný. Nepredloženie výpisov
odchádzajúcich hovorov žalobkyňou nemožno hodnotiť ako neunesenie jej dôkazného
bremena. Žalobkyňa z týchto dôvodov žiadala opravný prostriedok generálneho prokurátora
zamietnuť a priznať jej náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní.
Žalovaný sa stotožnil s dôvodmi podaného mimoriadneho dovolania. Zopakoval, že
dom, v ktorom sa nachádza koncové telefónne zariadenie, je celou jeho rodinou dlhodobo
neobývaný a nemá k nemu nikto iný prístup. Reklamáciu faktúry č. X. vybavila právna
predchodkyňa žalobkyne povrchne a pre žalovaného neuspokojivo. Napriek tomu, že
nezaplatil splatnú sumu do 15 dní od doručenia upomienky, nezablokovala telefónnu linku.
V danom prípade porušila nielen zmluvu o pripojení, ale i všeobecné podmienky; z tohto
dôvodu žalovaný považoval reklamáciu za uznanú. Ďalšie faktúry mu neboli vôbec doručené
a je vecou žalobkyne, aby dokázala ich doručenie a správnosť v nich uvedených údajov.
Skartáciou dokumentácie k uvedeným faktúram sama právna predchodkyňa žalobkyne
spôsobila, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno. Postupom súdov, ktorým
neopodstatnene a v rozpore so zákonom preniesli dôkazné bremeno na žalovaného, došlo
k procesnej vade v zmysle § 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p. Vzhľadom na to žalovaný žiadal
napadnuté rozhodnutia súdov nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, resp. rozsudok odvolacieho súdu zmeniť tak, že žaloba sa zamietne a jemu sa prizná
náhrada trov konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) na základe
mimoriadneho dovolania podaného včas generálnym prokurátorom (§ 243g O.s.p.),
preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel
k záveru, že tento opravný prostriedok nie je podaný dôvodne.
Z ustanovenia § 242 ods. l O.s.p. s použitím § 243i ods. 2 O.s.p. vyplýva, že súd
rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní je viazaný tak rozsahom mimoriadneho dovolania, ako
aj v ňom uplatneným dôvodom, vrátane jeho obsahového vymedzenia. Obligatórne sa zaoberá
len vadami konania uvedenými v ustanovení § 237 O.s.p. a inými vadami, pokiaľ mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na uvedenú zákonnú povinnosť Najvyšší
súd Slovenskej republiky predovšetkým skúmal, či v konaní nedošlo k takýmto vadám. Vady
uvedené v § 237 O.s.p. neboli generálnym prokurátorom tvrdené a ich existencia v konaní
o mimoriadnom dovolaní ani nevyšla najavo.
Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní namieta, že v konaní na súdoch
nižších stupňov došlo k tzv. inej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci (§ 243f ods. l písm. b/ O.s.p.). O procesnú vadu tejto povahy ide tiež vtedy, keď súd pri
vykonávaní dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho
súdneho poriadku a jeho procesné pochybenie malo za následok, že jeho rozhodnutie vo veci
je nesprávne.
Úvodom treba poukázať na to, že mimoriadne dovolanie sa netýka otázky doručenia
predmetných faktúr; nenamieta sa v ňom, že závery súdov nižších stupňov ohľadom
okolností, za ktorých došlo k doručeniu predmetných faktúr žalovanému, sú nesprávne.
V dôsledku toho sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní o mimoriadnom dovolaní
nezaoberal námietkami žalovaného o ich nedoručení, ktoré zopakoval aj vo vyjadrení
k mimoriadnemu dovolaniu, a (z dôvodov vysvetlených bližšie už v odôvodnení rozsudku
odvolacieho súdu) vychádzal z toho, že uvedené faktúry boli žalovanému riadne doručené.
Podľa § 101 ods. 1 O.s.p. sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel
konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné
prostriedky a že dbajú na pokyny súdu. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná.
Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného
z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné,
ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ l53 ods. l O.s.p.).
V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť
tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne
nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi
povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná
väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť
označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť
účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu
muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je
umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité
skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu
nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení
stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej O.s.p., alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla
byť preukázaná vôbec).
Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia
dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje
sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného
bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného
bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ)
povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej
základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne
a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť
dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať
uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané,
žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je
procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ
sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje
tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného
bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov
konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma
vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu.
Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení
dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.
V danom prípade uzavretie zmluvy o pripojení potvrdil aj žalovaný (otázka uzavretia
tejto zmluvy nebola medzi nimi sporná). Žalobkyňa na preukázanie svojho tvrdenia
o poskytnutí plnenia predložila súdu ako dôkaz štyri faktúry. V týchto faktúrach sú jednotlivé
plnenia špecifikované jednak podľa fakturačného obdobia, druhu, jednotkovej ceny, času
a množstva [napríklad vo faktúre č. X. išlo fakturačné obdobie „01.10.2004 – 31.10.2004“
s tým, že ako pravidelný poplatok (pozn. dovolacieho súdu: povinnosť platiť ktorý má
účastník až do zániku právneho vzťahu založeného zmluvou o pripojení spravidla aj
v prípade, že iné služby nevyužíva) uvádza „ST ISDN Dynamik zmenou TP1“ v množstve 1,
cene 649 Sk (bez DPH), ďalej ako poplatky za prevádzku sa uvádzajú „internet 0,19 tr. A“
v množstve 2, čase 3:08:59 a cene 113,80 Sk (bez DPH), ďalej „miestne volania“ v množstve
44, čase 0:46:58 v cene 0,00 Sk, „volania na O.“ v množstve 32, čase 0:34:36 a cene 244,20
Sk (bez DPH) a volania na „zahraničný mobil“ v množstve 31, čase 12:54:47 a cene 9 219,90
Sk (bez DPH), spolu v cene 12 170,00 Sk (s DPH)]. Na preukázanie svojho tvrdenia
o nezaplatení za poskytnuté plnenia žalobkyňa predložila súdu upomienky adresované
žalovanému (napokon, skutočnosť, že nedošlo k zaplateniu sporných súm, ani nebola sporná).
S poukazom na vyššie uvedený stručný výklad o bremene tvrdenia a bremene dôkazu možno
konštatovať, že predložením týchto dokladov žalobkyňa plnila povinnosť účastníka konania
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Na druhej strane žalovaný, plniac svoju povinnosť tvrdenia, uvádzal, že plnenia podľa
zmluvy o pripojení (pozn. dovolacieho súdu: zrejme aj vrátane plnenia, za ktoré je účastník
povinný platiť pravidelný poplatok až do zániku právneho vzťahu založeného zmluvou
o pripojení) mu nemohli byť poskytnuté, lebo koncové zariadenie nebolo nikým využívané.
Žalovaný ale na preukázanie tohto svojho tvrdenia neoznačil žiadne dôkazy. Podľa právneho
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je v dôsledku toho správny záver súdov
nižších stupňov, že žalovaný nesplnil svoju procesnú povinnosť označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení.
Generálny prokurátor namieta, že dôkaz, o ktorý žalobkyňa oprela svoje tvrdenie
o existencii dlhu 58 964 Sk (žalobkyňou predložené faktúry), je nedostatočný a že súdy mali
vyhovieť návrhu žalovaného na vykonanie dokazovania výpisom z odchádzajúcich hovorov,
lebo len tak by bolo možné zistiť, kedy a kam bolo z koncového zariadenia volané. Zo spisu
vyplýva, že takýto dôkaz (z dôvodov vysvetlených už odvolacím súdom) nemohol byť
v konaní vykonaný. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu však v danom prípade
nevykonanie uvedeného dôkazu nemalo zásadný význam.
So zreteľom na individuálne okolnosti preskúmavanej veci treba osobitne zdôrazniť
podstatu tvrdení žalovaného. Keďže argumentoval tým, že telefónne zariadenie
v rozhodujúcom čase nebolo vôbec (nikým) využívané, bola bez právneho významu otázka
bližšieho zisťovania údajov evidovaných žalobkyňou o tom, kedy a kam sa z neho
telefonovalo. Opodstatnený je preto záver, že z aspektu toho, čo žalovaný tvrdil, aby dosiahol
zamietnutie proti nemu smerujúcej žaloby, by vykonanie dokazovania týmto dôkazom bolo
v preskúmavanej veci nielen nemožné (vzhľadom na dobu, po ktorú sa podklady archivujú),
ale aj nadbytočné. Pokiaľ chcel byť žalovaný v konaní úspešný, mal prispieť k tomu, aby sa
dosiahol účel konania a na svoje tvrdenia (o nevyužívaní koncového zariadenia) mal označiť
dôkazné prostriedky. V uvedenom zmysle ale žalovaný procesnú povinnosť tvrdenia nesplnil.
Z dôvodov vyššie uvedených dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že
generálny prokurátor neopodstatnene podal mimoriadne dovolanie argumentujúc, že v konaní
došlo k procesnej vade konania v zmysle § 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p. Vzhľadom na to
Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho opravný prostriedok zamietol podľa § 243b ods. 1
O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.
Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto
podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania (§ 148a ods. 2 O.s.p.). V danom prípade
dal uvedený podnet žalovaný. Žalobkyňa vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu požiadala
o priznanie náhrady trov tohto konania a požadovanú náhradu vyčíslila. Najvyšší súd
Slovenskej republiky žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni náhradu trov
dovolacieho konania vo výške zodpovedajúcej odmene advokáta za jeden úkon právnej
služby (vyjadrenie k dovolaniu vypracované advokátkou zastupujúcou žalobkyňu). Vychádzal
z ustanovení § 10 ods. 1 a § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.
Žalobkyni priznal náhradu trov dovolacieho konania v celkovej výške 105,36 € [81,33 €
(vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu) + 7,21 € (režijný paušál) + 16,82 € (DPH 19 % zo
súčtu 81,33 € + 7,21 €)].
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. septembra 2010
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková