Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3MCdo/6/2010

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila

Franciscyho a sudkýň JUDr. Daniely Sučanskej a JUDr. Eleny Siebenstichovej, v právnej

veci žalobkyne P. S., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., zastúpeného JUDr. A. C., advokátkou so

sídlom v B., proti žalovanému JUDr. R. B., bývajúcemu v B., o zaplatenie 1 957,25 €

(58 964 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn.

, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti

rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 18. mája 2009 sp. zn. a Okresného súdu

Humenné z 12. novembra 2008 č.k. -155, takto

rozhodol:

Mimoriadne dovolanie z a m i e t a .

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni do 3 dní náhradu trov konania o mimoriadnom

dovolaní 105,36 € do rúk JUDr. A. C., advokátky so sídlom v B..

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Humenné rozsudkom z 12. novembra 2008 č.k. -155 uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni do 3 dní 58 964 Sk s príslušenstvom (6% úrokom

z omeškania ročne od 25. mája 2005 do zaplatenia) a trovy konania 9 693 Sk. Vykonaným

dokazovaním mal za preukázané, že právna predchodkyňa žalobkyne (S. T., a.s.) a žalovaný

uzavreli zmluvu o pripojení k verejnej telekomunikačnej službe ISDN (ďalej len „zmluva

o pripojení“), na základe ktorej sa stal žalovaný účastníkom používajúcim túto službu. Za

služby poskytnuté vo fakturačnom období od 1. októbra 2004 do 31. októbra 2004 žalobkyňa

vyfakturovala žalovanému sumu 12 170 Sk (faktúra č. X. zo 4. novembra 2004), vo

fakturačnom období od 1. novembra 2004 do 30. novembra 2004 sumu 22 465,50 Sk (faktúra

č. X. zo 4. decembra 2004), vo fakturačnom období od 1. decembra 2004 do 31. decembra

2004 sumu 16 157,50 Sk (faktúra č. X. zo 4. januára 2005) a vo fakturačnom období od

1. marca 2005 do 31. marca 2005 sumu 8 171 Sk (faktúra č. X. z 5. apríla 2005). Voči

v poradí prvej faktúre podal žalovaný reklamáciu, ktorá bola vybavená v jeho neprospech;

voči ostatným faktúram reklamácie nepodal. Pokiaľ žalovaný v konaní namietal, že

v rodinnom dome, v ktorom bolo umiestnené koncové telekomunikačné zariadenie, nikto

nebýval, v dôsledku čoho ani nemohlo dôjsť k využívaniu služieb poskytovaných právnou

predchodkyňou žalobkyne, súd konštatoval, že žalovaný toto tvrdenie ničím nepreukázal. Na

základe výsledkov vykonaného dokazovania súd prvého stupňa vychádzal z toho, že

predmetné faktúry boli žalovanému riadne doručené a uzavrel, že žalobkyňa v konaní

preukázala opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Prešove rozsudkom z 18. mája 2009 sp. zn.

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalovaného zaviazal zaplatiť

žalobkyni do 3 dní náhradu trov odvolacieho konania 176,56 € do rúk advokátky

JUDr. A. C.. V odôvodnení uviedol, že v zmysle časti VIII. Všeobecných podmienok

poskytovania verejnej telekomunikačnej služby ISDN (ďalej len „všeobecné podmienky“) je

užívateľ tejto služby povinný každú zmenu adresy na doručovanie oznámiť spoločnosti; až do

doručenia oznámenia o zmene adresy sa považuje za adresu určenú na doručovanie adresa,

ktorá bola oznámená ako posledná. V prípade doručovania písomností a upomienok

zasielaných prostredníctvom pošty sa považujú tieto písomnosti za doručené užívateľovi

vtedy, ak zásielka nebola na pošte vyzdvihnutá v určenej odbernej lehote. V tomto smere

preto námietky žalovaného o nedoručení faktúr boli neopodstatnené. Až do zániku právneho

vzťahu založeného zmluvou o pripojení bolo povinnosťou žalovaného ako užívateľa tejto

služby oznamovať právnej predchodkyni žalobkyne zmenu adresy doručovania. Právna

predchodkyňa žalobkyne od uvedenej zmluvy odstúpila až 9. februára 2005. Odvolací súd sa

stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že bolo na žalovanom, aby preukázal, že koncové

telekomunikačné zariadenie v rozhodujúcom čase nikto neužíval, lebo v dome, kde sa

nachádzalo, sa nikto nezdržiaval. V tomto smere však žalovaný neoznačil žiadne dôkazy,

ktoré by mohli byť vykonané v občianskom súdnom konaní. Žalovaným označené dôkazy –

zoznamy odchádzajúcich hovorov z tohto koncového telefónneho zariadenia nebolo možné

zabezpečiť, lebo ich poskytovateľ služby uchováva len po dobu jedného roka. Iný dôkaz však

žalovaný neoznačil. V zmysle všeobecných podmienok užívateľ zodpovedá za všetky volania

uskutočnené z prístupu ISDN bez ohľadu na osobu, ktorá toto volanie uskutočnila a je

povinný zaplatiť cenu za užívanie takto poskytovaných služieb. Súd prvého stupňa z toho

správne vyvodil, že bolo na žalovanom, aby preukázal svoje tvrdenia o nevyužívaní

predmetného zariadenia. Žalovaný však svoje tvrdenia nepreukázal. Vzhľadom na to odvolací

súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny ( ). O trovách

odvolacieho konania rozhodol podľa v spojení s

Na základe opakovaného podnetu žalovaného napadol uvedené rozsudky generálny

prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadnym dovolaním,

v ktorom navrhol tieto rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Humenné na ďalšie

konanie. Na odôvodnenie mimoriadneho dovolania uviedol, že súd prvého stupňa uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni žalovanú sumu bez toho, aby bol nárok riadne

preukázaný. Aj napriek tomu, že žalovaný v konaní žiadal špecifikovať sumu požadovanú

žalobkyňou, a to napríklad predložením výpisov odchádzajúcich hovorov za fakturované

obdobia (z ktorých by bolo zrejmé či a kam sa z koncového zariadenia telefonovalo), súd

prvého stupňa žalovaným navrhované dokazovanie nevykonal. V dôsledku toho jedinými

dôkazmi, z ktorých žalobkyňa vyvodzovala pravdivosť svojich tvrdení o existencii dlhu

58 964 Sk sú faktúry vystavené jej právnou predchodkyňou. Takéto dôkazy však nemožno

považovať za dostatočné. Názor súdov, že dôkazné bremeno bolo na žalovanom a že práve

žalovaný mal preukázať, že koncové telefónne zariadenie v rozhodujúcom čase nemohlo byť

použité, je nesprávny. V sporovom konaní platí pravidlo, že dôkazné bremeno ohľadne

tvrdených skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý tieto skutočnosti tvrdí. Podľa

názoru generálneho prokurátora bolo preto na žalobkyni, aby preukázala svoje tvrdenie

o existencii dlhu žalovaného za poskytnuté služby vo výške 58 964 Sk. Pokiaľ tvrdenia

účastníkov o základe a výške žalobkyňou uplatneného nároku boli od počiatku rozporné, bolo

povinnosťou súdov tieto rozpory odstrániť a za tým účelom sa zaoberať aj uvedenými

námietkami žalovaného a až po vykonaní navrhovaného dokazovania posúdiť, či je žaloba

(prípadne v akom rozsahu) opodstatnená. Generálny prokurátor za absurdné označil tvrdenie

súdu, že nakoľko sa výpisy z hovorov archivujú iba jeden rok, je táto skutočnosť na procesnú

ujmu žalovaného. Naopak, bolo na žalobkyni, aby pre účely ňou vedeného sporu o zaplatenie

fakturovaných súm zabezpečila vo svojom záujme uchovanie výpisov odchádzajúcich

hovorov. Z uvedených dôvodov dospel generálny prokurátor k záveru, že skutkové zistenia

v danej veci nedávali súdom dostatočný podklad pre rozhodnutie, v dôsledku čoho je konanie

pred nimi postihnuté vadou v zmysle ods. l písm. b/

Žalobkyňa vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu poprela existenciu dovolacieho

dôvodu uplatneného generálnym prokurátorom ( ). Poukázala na

potrebu zohľadniť podstatu v konaní predložených faktúr a tieto faktúry vyhodnotiť nielen

jednotlivo vo vzťahu k nároku uplatnenému žalobou, ale tiež vo vzájomnej súvislosti

a v kontexte s vyjadreniami žalovaného. Len taký postup totiž podľa jej názoru zodpovedá

ustanoveniu Predložené faktúry neboli len účtovným dokladom vystaveným na

úhradu dlžných čiastok, ale z nich vyplýva aj reálne využitie služieb s uvedením konkrétnych

údajov o čase, dĺžke, druhu a kvantite poskytnutej služby. Takéto doklady popierajú

pravdivosť tvrdení žalovaného o nevyužívaní koncového telefónneho zariadenia. Žalovaným

tvrdenú skutočnosť, že v dome sa nikto nezdržiaval, a preto pripojenie k sieti ISDN ani

nemohlo byť využívané, mal v konaní preukázať žalovaný. Nepredloženie výpisov

odchádzajúcich hovorov žalobkyňou nemožno hodnotiť ako neunesenie jej dôkazného

bremena. Žalobkyňa z týchto dôvodov žiadala opravný prostriedok generálneho prokurátora

zamietnuť a priznať jej náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní.

Žalovaný sa stotožnil s dôvodmi podaného mimoriadneho dovolania. Zopakoval, že

dom, v ktorom sa nachádza koncové telefónne zariadenie, je celou jeho rodinou dlhodobo

neobývaný a nemá k nemu nikto iný prístup. Reklamáciu faktúry č. X. vybavila právna

predchodkyňa žalobkyne povrchne a pre žalovaného neuspokojivo. Napriek tomu, že

nezaplatil splatnú sumu do 15 dní od doručenia upomienky, nezablokovala telefónnu linku.

V danom prípade porušila nielen zmluvu o pripojení, ale i všeobecné podmienky; z tohto

dôvodu žalovaný považoval reklamáciu za uznanú. Ďalšie faktúry mu neboli vôbec doručené

a je vecou žalobkyne, aby dokázala ich doručenie a správnosť v nich uvedených údajov.

Skartáciou dokumentácie k uvedeným faktúram sama právna predchodkyňa žalobkyne

spôsobila, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno. Postupom súdov, ktorým

neopodstatnene a v rozpore so zákonom preniesli dôkazné bremeno na žalovaného, došlo

k procesnej vade v zmysle Vzhľadom na to žalovaný žiadal

napadnuté rozhodnutia súdov nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie, resp. rozsudok odvolacieho súdu zmeniť tak, že žaloba sa zamietne a jemu sa prizná

náhrada trov konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) na základe

mimoriadneho dovolania podaného včas generálnym prokurátorom ( ),

preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) a dospel

k záveru, že tento opravný prostriedok nie je podaný dôvodne.

Z ustanovenia ods. l s použitím vyplýva, že súd

rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní je viazaný tak rozsahom mimoriadneho dovolania, ako

aj v ňom uplatneným dôvodom, vrátane jeho obsahového vymedzenia. Obligatórne sa zaoberá

len vadami konania uvedenými v ustanovení a inými vadami, pokiaľ mali za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na uvedenú zákonnú povinnosť Najvyšší

súd Slovenskej republiky predovšetkým skúmal, či v konaní nedošlo k takýmto vadám. Vady

uvedené v neboli generálnym prokurátorom tvrdené a ich existencia v konaní

o mimoriadnom dovolaní ani nevyšla najavo.

Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní namieta, že v konaní na súdoch

nižších stupňov došlo k tzv. inej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci ( ods. l písm. b/ ). O procesnú vadu tejto povahy ide tiež vtedy, keď súd pri

vykonávaní dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho

súdneho poriadku a jeho procesné pochybenie malo za následok, že jeho rozhodnutie vo veci

je nesprávne.

Úvodom treba poukázať na to, že mimoriadne dovolanie sa netýka otázky doručenia

predmetných faktúr; nenamieta sa v ňom, že závery súdov nižších stupňov ohľadom

okolností, za ktorých došlo k doručeniu predmetných faktúr žalovanému, sú nesprávne.

V dôsledku toho sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní o mimoriadnom dovolaní

nezaoberal námietkami žalovaného o ich nedoručení, ktoré zopakoval aj vo vyjadrení

k mimoriadnemu dovolaniu, a (z dôvodov vysvetlených bližšie už v odôvodnení rozsudku

odvolacieho súdu) vychádzal z toho, že uvedené faktúry boli žalovanému riadne doručené.

Podľa sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel

konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné

prostriedky a že dbajú na pokyny súdu. Podľa účastníci sú povinní označiť

dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná.

Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie

nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného

z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné,

ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ l53 ods. l ).

V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť

tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne

nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi

povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná

väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť

označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť

účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu

muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je

umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité

skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu

nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení

stanovenú v a vety prvej , alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla

byť preukázaná vôbec).

Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia

dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje

sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného

bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného

bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ)

povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej

základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne

a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť

dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať

uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané,

žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je

procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ

sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje

tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného

bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov

konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma

vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu.

Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení

dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.

V danom prípade uzavretie zmluvy o pripojení potvrdil aj žalovaný (otázka uzavretia

tejto zmluvy nebola medzi nimi sporná). Žalobkyňa na preukázanie svojho tvrdenia

o poskytnutí plnenia predložila súdu ako dôkaz štyri faktúry. V týchto faktúrach sú jednotlivé

plnenia špecifikované jednak podľa fakturačného obdobia, druhu, jednotkovej ceny, času

a množstva [napríklad vo faktúre č. X. išlo fakturačné obdobie „01.10.2004 – 31.10.2004“

s tým, že ako pravidelný poplatok (pozn. dovolacieho súdu: povinnosť platiť ktorý má

účastník až do zániku právneho vzťahu založeného zmluvou o pripojení spravidla aj

v prípade, že iné služby nevyužíva) uvádza „ST ISDN Dynamik zmenou TP1“ v množstve 1,

cene 649 Sk (bez DPH), ďalej ako poplatky za prevádzku sa uvádzajú „internet 0,19 tr. A“

v množstve 2, čase 3:08:59 a cene 113,80 Sk (bez DPH), ďalej „miestne volania“ v množstve

44, čase 0:46:58 v cene 0,00 Sk, „volania na O.“ v množstve 32, čase 0:34:36 a cene 244,20

Sk (bez DPH) a volania na „zahraničný mobil“ v množstve 31, čase 12:54:47 a cene 9 219,90

Sk (bez DPH), spolu v cene 12 170,00 Sk (s DPH)]. Na preukázanie svojho tvrdenia

o nezaplatení za poskytnuté plnenia žalobkyňa predložila súdu upomienky adresované

žalovanému (napokon, skutočnosť, že nedošlo k zaplateniu sporných súm, ani nebola sporná).

S poukazom na vyššie uvedený stručný výklad o bremene tvrdenia a bremene dôkazu možno

konštatovať, že predložením týchto dokladov žalobkyňa plnila povinnosť účastníka konania

označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Na druhej strane žalovaný, plniac svoju povinnosť tvrdenia, uvádzal, že plnenia podľa

zmluvy o pripojení (pozn. dovolacieho súdu: zrejme aj vrátane plnenia, za ktoré je účastník

povinný platiť pravidelný poplatok až do zániku právneho vzťahu založeného zmluvou

o pripojení) mu nemohli byť poskytnuté, lebo koncové zariadenie nebolo nikým využívané.

Žalovaný ale na preukázanie tohto svojho tvrdenia neoznačil žiadne dôkazy. Podľa právneho

názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je v dôsledku toho správny záver súdov

nižších stupňov, že žalovaný nesplnil svoju procesnú povinnosť označiť dôkazy na

preukázanie svojich tvrdení.

Generálny prokurátor namieta, že dôkaz, o ktorý žalobkyňa oprela svoje tvrdenie

o existencii dlhu 58 964 Sk (žalobkyňou predložené faktúry), je nedostatočný a že súdy mali

vyhovieť návrhu žalovaného na vykonanie dokazovania výpisom z odchádzajúcich hovorov,

lebo len tak by bolo možné zistiť, kedy a kam bolo z koncového zariadenia volané. Zo spisu

vyplýva, že takýto dôkaz (z dôvodov vysvetlených už odvolacím súdom) nemohol byť

v konaní vykonaný. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu však v danom prípade

nevykonanie uvedeného dôkazu nemalo zásadný význam.

So zreteľom na individuálne okolnosti preskúmavanej veci treba osobitne zdôrazniť

podstatu tvrdení žalovaného. Keďže argumentoval tým, že telefónne zariadenie

v rozhodujúcom čase nebolo vôbec (nikým) využívané, bola bez právneho významu otázka

bližšieho zisťovania údajov evidovaných žalobkyňou o tom, kedy a kam sa z neho

telefonovalo. Opodstatnený je preto záver, že z aspektu toho, čo žalovaný tvrdil, aby dosiahol

zamietnutie proti nemu smerujúcej žaloby, by vykonanie dokazovania týmto dôkazom bolo

v preskúmavanej veci nielen nemožné (vzhľadom na dobu, po ktorú sa podklady archivujú),

ale aj nadbytočné. Pokiaľ chcel byť žalovaný v konaní úspešný, mal prispieť k tomu, aby sa

dosiahol účel konania a na svoje tvrdenia (o nevyužívaní koncového zariadenia) mal označiť

dôkazné prostriedky. V uvedenom zmysle ale žalovaný procesnú povinnosť tvrdenia nesplnil.

Z dôvodov vyššie uvedených dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že

generálny prokurátor neopodstatnene podal mimoriadne dovolanie argumentujúc, že v konaní

došlo k procesnej vade konania v zmysle Vzhľadom na to

Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho opravný prostriedok zamietol podľa § 243b ods. 1

v spojení s

Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto

podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania ( ). V danom prípade

dal uvedený podnet žalovaný. Žalobkyňa vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu požiadala

o priznanie náhrady trov tohto konania a požadovanú náhradu vyčíslila. Najvyšší súd

Slovenskej republiky žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni náhradu trov

dovolacieho konania vo výške zodpovedajúcej odmene advokáta za jeden úkon právnej

služby (vyjadrenie k dovolaniu vypracované advokátkou zastupujúcou žalobkyňu). Vychádzal

z ustanovení a vyhlášky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Žalobkyni priznal náhradu trov dovolacieho konania v celkovej výške 105,36 € [81,33 €

(vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu) + 7,21 € (režijný paušál) + 16,82 € (DPH 19 % zo

súčtu 81,33 € + 7,21 €)].

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. septembra 2010

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková