Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)I. ÚS 178/09
PDF · 193.55 KB
No categories available
I. ÚS 178/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 178/09-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2009
predbežne prerokoval sťažnosť T. Ď., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. G.,
B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2
a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37
ods. 2 a 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa
čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tošs 6/09 z 26. marca 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť T. Ď. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2009
doručená sťažnosť T. Ď., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. J. G., B., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 od. 3 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tošs 6/09
z 26. marca 2009 (ďalej len „uznesenie z 26. marca 2009“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol ako spoluobvinený spolu
s V. H. a M. M. trestne stíhaný pre trestné činy vydierania a iné. Do väzby bol sťažovateľ
vzatý 27. septembra 2008. Na návrh prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku v znení účinnom
do 31. januára 2009 bola uznesením Špeciálneho súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 17. marca 2009
(ďalej len „uznesenie zo 17. marca 2009“) predĺžená lehota trvania väzby u všetkých
obvinených do 27. septembra 2009. Sťažovateľ spolu s ostatnými spoluobvinenými podali
po svojom výsluchu sťažnosť proti tomuto uzneseniu priamo do zápisnice a neskôr
ju i písomne doplnili.
Sťažnosť odôvodnil sťažovateľ tým, že v konaní, ktoré vydaniu uznesenia
zo 17. marca 2009 predchádzalo, bolo porušené jeho právo na obhajobu a „právo
na obhajcu“. K porušeniu týchto práv malo dôjsť podľa sťažovateľa v dôsledku toho,
že «Pôvodný obhajca JUDr. J. F. pred začatím verejného zasadnutia oznámil súdu, že nás
ďalej neobhajuje, pretože príbuzní zvolili obhajcu JUDr. J. B., advokáta Advokátskej
kancelárie v G. JUDr. J. B. bol mne, sťažovateľovi, a ostatným spoluobvineným zvolený
v súlade s § 39 ods. 2 Tr. por. a prevzal obhajobu 16. 3. 2009 nemajúc k dispozícii návrh
prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby. Prostredníctvom príbuzným mňa,
sťažovateľa, bolo obhajcovi oznámené, že 17. 3. 2009 o 10:30 hod sa uskutoční verejné
zasadnutie vo veci predĺženia lehoty väzby. Takto obhajca mňa, sťažovateľa, prevzal
obhajobu 16. 3. 2009 a verejné zasadnutie bolo určené na 17. 3. 2009, takže obhajca nemal
možnosť preštudovať si spisový materiál, ani komunikovať so mnou, sťažovateľom. Obhajca
toto oznámil súdu na verejnom zasadnutí a žiadal o jeho odročenie za účelom
preštudovania spisového materiálu. Sudkyňa zrušila termín verejného zasadnutia, nariadila
výsluch obvinených, ktorého výsluchu sa obhajca pre plnenie neodkladných povinností
nezúčastnil.
Ja, sťažovateľ, a ostatní obvinení sme chceli vypovedať, ale len za prítomnosti
obhajcu. Výsluch sa však konal. Ja, sťažovateľ tento hodnotím ako výsluch silený,
bez obhajcu, pri nutnej obhajobe, čo je porušením práva na obhajobu. Aj keď sa možno
stotožniť s tvrdením, že sudkyňa pre prípravné konanie nemala povinnosť rozhodnúť
o návrhu prokurátora na verejnom zasadnutí, jej povinnosťou bolo zabezpečiť, aby mi bol
poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby, aby som sa mohol tak obhajovať nielen
sám, ale aj prostredníctvom obhajcu, o prítomnosť ktorého som dôrazne žiadal (čl. 50
ods. 3 Ústavy SR, III. ÚS 41/2001. Nález z 12. júla 2001. Zbierka nálezov a uznesení
Ústavného súdu SR 2001, s. 290). Nepostačuje len aby mne, sťažovateľovi, ako obvinenému
bola daná možnosť osobne sa vyjadriť pred sudcom k veci, o ktorej sa malo rozhodovať,
teda k návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby, a to aj za situácie, kedy nám
mal byť doručený návrh na vyjadrenie.
Ak sudkyňa pre prípravné konanie mala akýkoľvek problém s obhajobou, túto
situáciu mohla prekonať využitím inštitútu náhradného obhajcu (§ 42 Tr. por.). Verejné
zasadnutie 17. 3. 2009 o 10:30 hod sa nekonalo, pričom v ten deň bola možnosť
ustanovenia náhradného obhajcu „krátkou cestou“. Všetko s ohľadom na to, že pri
neskoršom výsluchu toho istého dňa o 11:15 hod som ja, sťažovateľ, a aj ostatní obvinení
uvádzali, že bez prítomnosti obhajcu nebudeme vypovedať. Osobné vyjadrenie a možnosť
osobne sa vyjadriť pred sudcom k veci nemôže nahradiť odbornú pomoc - službu obhajcom.
Obhajoba obhajcom v trestnom konaní je nezastupiteľná.».
K porušeniu práv obhajoby malo dôjsť aj preto, že „vo veci došlo k rozhodnutiu
jedným rozhodnutím súdu ohľadom všetkých obvinených, hoci išlo o rozhodovanie
o predĺžení väzby v lehote nad 6 mesiacov“. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie
namietal, že v uznesení z 26. marca 2009 nie sú individualizované dôvody predĺženia jeho
väzby, preto takéto rozhodnutie nie je podľa neho riadne odôvodnené. Spoločné
odôvodnenie väzby všetkých obvinených v predmetnej veci bolo možné podľa sťažovateľa
akceptovať vzhľadom na skupinový charakter trestnej činnosti, za ktorú je trestne stíhaný
v počiatočnom štádiu väzby, ale nie pri rozhodovaní o jej predĺžení.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví, že uznesením najvyššieho súdu z 26. marca 2009 boli porušené jeho základné práva
podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1,
čl. 37 ods. 2 a 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3
písm. c) dohovoru, zrušil uvedené uznesenie a prikázal prepustiť sťažovateľa na slobodu
a súčasne zaviazal najvyšší súd na úhradu trov konania v sume 231,80 € na účet jeho
právneho zástupcu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,
či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého
z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto
preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami,
ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý
pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania
pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.
Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37
ods. 2 a 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c)
dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 26. marca 2009.
K porušeniu práva na obhajobu sťažovateľa, a tým aj k zásahu do jeho ďalších práv
malo dôjsť pre nedostupnosť odbornej pomoci obhajcu. V tejto súvislosti sťažovateľ
argumentoval tým, že jeho novozvolený obhajca, ktorého mu zvolili príbuzní len deň pred
termínom konania nariadeného verejného zasadnutia, si nemal možnosť pred rozhodnutím
súdu o predĺžení jeho väzby preštudovať spisový materiál v jeho veci a komunikovať s ním,
ako aj preto, že pred vydaním rozhodnutia bol uskutočnený výsluch sťažovateľa
bez prítomnosti jeho novozvoleného obhajcu, hoci o jeho prítomnosť pri ňom požiadal.
Sťažovateľ taktiež argumentoval, že k porušeniu jeho práv malo dôjsť aj v dôsledku
nedostatočného odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 26. marca 2009 v súvislosti
s tým, že dôvody predĺženia lehoty väzby neboli v tomto rozhodnutí individualizované
vo vzťahu k jednotlivým obvineným.
II.A K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 50 ods. 3 ústavy,
čl. 40 ods. 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru
Vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia jeho práva
na obhajobu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej v súvislosti s výkladom
základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy (čl. 37
ods. 2 listiny) vyslovil, že z hľadiska ochrany poskytovanej týmto ustanovením treba
povedať, že uvedené základné právo sa musí vykladať v úzkej súvislosti s čl. 50 ods. 3
ústavy (čl. 40 ods. 3 listiny), podľa ktorého obvinený má právo, aby... sa mohol obhajovať
sám alebo prostredníctvom obhajcu. To znamená, že základné právo obvineného obhajovať
sa prostredníctvom obhajcu nie je ratione materiae súčasťou čl. 47 ods. 2 ústavy (čl. 37
ods. 2 listiny), ale čl. 50 ods. 3 ústavy (čl. 40 ods. 3 listiny), ktorý je v pomere špeciality
k ustanoveniu čl. 47 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 35/98).
Zo sťažovateľom popísaného priebehu konania je zrejmé, že v danom prípade
pri výbere novozvoleného obhajcu došlo ku stretu práva na výber obhajcu (čl. 50 ods. 3
ústavy, čl. 40 ods. 3 listiny a čl. 6 ods. 3 dohovoru) s právom na urýchlené rozhodnutie
o zákonnosti väzby. Samotný Trestný poriadok v takomto prípade obmedzuje právo
na zvolenie, resp. výber obhajcu v záujme zabezpečenia práva na urýchlené rozhodnutie
o zákonnosti väzby, keď v § 43 ods. 3 ustanovuje, že skôr zvolený alebo ustanovený
obhajca je povinný plniť svoje povinnosti až do skutočného prevzatia obhajoby iným
zvoleným alebo ustanoveným obhajcom.
Z uvedeného je zrejmé, že k porušeniu sťažovateľovho práva na obhajobu (čl. 50
ods. 3 ústavy, čl. 40 ods. 3 listiny a čl. 6 ods. 3 dohovoru) vzhľadom na zákonnú povinnosť
obhajcu sťažovateľa zastupovať ho až do skutočného prevzatia obhajoby novozvoleným
obhajcom v predmetnom konaní, ako aj s prihliadnutím na možnosť realizovať práva
obhajoby sťažovateľa jeho novozvoleným obhajcom v konaní o sťažnosti proti
prvostupňovému rozhodnutiu súdu o predĺžení jeho väzby podľa ústavného súdu nemohlo
dôjsť, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú.
II.B K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3,
čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia
uznesenia najvyššieho súdu z 26. marca 2009 ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,
v rámci ktorej vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 7/00 vyslovil, že čl. 17 ods. 2 ústavy
obsahuje pri väzbe také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného
dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu, právo podať návrh na konanie, v ktorom
by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie,
ak je táto nezákonná, právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú
dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť v zákonom
určených prípadoch podmienené zárukou. Z citovaného právneho názoru ústavného súdu
vyplýva, že čl. 17 ústavy zahrňuje v sebe v podstate všetky práva, ktoré vyplývajú
z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.
Sťažovateľom namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny
a čl. 6 ods. 1 dohovoru) pri rozhodovaní všeobecného súdu o väzbe spočívajúce
v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia všeobecného súdu treba ratione materiae
subsumovať pod ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru (čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy). Porušenie čl. 6
ods. 1 dohovoru neprichádza v takomto prípade do úvahy, keďže čl. 6 ods. 1 dohovoru
sa vzťahuje spravidla na konanie vo veci samej. Ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru (čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy) je v prípadoch súdneho konania o väzbe v pomere špeciality voči
generálnemu ustanoveniu čl. 6 ods. 1 dohovoru (čl. 46 ods. 1 a nasl. ústavy a zodpovedajúce
články listiny), (mutatis mutandis I. ÚS 224/03).
Ústavný súd viazaný petitom sťažnosti sťažovateľa, ktorý bol v konaní zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom, preto sťažovať sťažovateľa aj v tejto časti odmietol
po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
II.C Záver
Na základe už uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2
uvedeného zákona a vzhľadom na túto skutočnosť bolo už ďalej bezpredmetné rozhodovať
o sťažovateľovom návrhu na vydanie dočasného opatrenia v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júna 2009