Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 542/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. V. V., B., zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. P. V., B.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky uznesením Okresného súdu Bratislava IV č. k. -59 z 25. októbra

2011 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -71 z 31. januára 2012, a

takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. V. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2012

doručená sťažnosť Mgr. V. V., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr.

Ľ. P. V., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -59 z 25. októbra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -71 z 31. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou

o určenie čiastočnej neplatnosti výpovede z nájmu bytu podanou okresnému súdu domáhala

proti žalovanej mestská časť B. (ďalej len „žalovaná“) splnenia povinnosti zo strany

žalovanej zabezpečiť jej primeraný náhradný byt s tým, že po splnení tejto povinnosti v

určenej lehote byt vyprace; vec bola vedená pod sp. zn. .

Ku skutkovému stavu v predmetnej veci sťažovateľka v sťažnosti najmä uviedla:

«dňa 20-01-1989 vydala O. B. rozhodnutie č. j.: ... o pridelení služobného bytu, na základe

ktorého bol toho istého dňa pánovi Mgr. M. V., v rozhodujúcom čase trvale bytom P., S.,

nebohému manželovi Sťažovateľky, odovzdaný 3-izbový byt nachádzajúci sa v budove Z.

v B., popisné číslo ..., zapísanej na LV ... v katastrálnom území D. Správou katastra pre

hlavné mesto SR B...

Pán Mgr. M. V. vykonával na ZŠ ... pedagogickú činnosť až do dňa 30-06-2008,

kedy uplynula 3-mesačná výpovedná doba v zmysle výpovede z pracovného pomeru z dňa

27-03-2008 z dôvodu znižovania stavu zamestnancov...

V zmysle uvedeného mohol odporca konať už v čase po 30-06-2008, od kedy

existoval výpovedný dôvod podľa citovaného ustanovenia § 711 ods. písm. b) Občianskeho

zákonníka...

Po vyššie uvedených udalostiach pán Mgr. M. V. v ... zomrel.

Odporca dňa 12-01-2009 zaslal Sťažovateľke výzvu na vypratanie bytu v termíne

do 02-02-2009.

Následne odporca dňa 20-01-2009 zaslal Sťažovateľke výpoveď nájmu Bytu, v ktorej

sa opiera o ustanovenia ods. písm. b) a zákona

a stanovuje odporkyni 3-mesačnú výpovednú lehotu, ktorá začína plynúť

prvým dňom kalendárneho mesiaca, pričom nepravdivo uviedol, že Sťažovateľka „nemá

právo na bytovú náhradu“...

Nakoľko odporca nekonal v čase po skončení pracovného pomeru nebohého manžela

Sťažovateľky, nájom služobného bytu v čase jeho smrti stále trval...

Sťažovateľka z dôvodu obavy o vypratanie odporcom bez poskytnutia náhradného

bytu, tak ako jej priznával zákon, bola nútená podať návrh na začatie konania na súd, tak

ako je špecifikovaný vyššie.»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla, že „dňa 06-07-2009 podal odporca

ako navrhovateľ návrh na začatie konania, v ktorom sa od Sťažovateľky domáhal

vypratania 3-izbového bytu na ... v B. (opätovne namietal existenciu práva na náhradný

byt). Konanie bolo vedené na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. ...

Sťažovateľka sa z obavy pred svojpomocou odporcu domáhala ochrany na súde,

ktorý ani neprejednal jej návrh, ale neskorší návrh odporcu súd prejednal a rozhodol.

Vzhľadom na skutočnosť, že vyššie uvedené konania sa týkali tých istých účastníkov

a navzájom skutkovo súviseli, z dôvodu hospodárnosti konania Sťažovateľka podaním

zo dňa 19-10-2009 žiadala, aby Okresný súd Bratislava IV, vydal uznesenie, ktorým spojí

veci vedené na Okresnom súde Bratislava IV, a teda aby súd spojil konanie vedené pod

sp. zn. s konaním , v ktorom bude pokračovať v konaní.

Konajúci súd uznesením č. k. -41 zo dňa 07-01-2010 nespojil konania

vedené pod sp. zn. a sp. zn. , naopak rozhodol, že konanie

vedené pod sp. zn. prerušuje do právoplatne skončeného konania vedeného

na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. . Proti uzneseniu o nespojení

vecí navrhovateľka podala odvolanie. Krajský súd vo veci rozhodol uznesením

č. k. -48 zo dňa 29-09-2010 tak, že potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa

v časti týkajúcej sa prerušenia konania, a zároveň odmietol odvolanie navrhovateľky v časti

týkajúcej sa nespojenia vecí...

Napokon Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.

vydal dňa 29-11-2010 rozsudok č. k. -101, ktorým rozhodol.

Odporkyňa (Sťažovateľka) je povinná vypratať trojizbový byt č. ... nachádzajúci

sa na prízemí na ... v B. v lehote 15 dní po zabezpečení primeraného náhradného bytu.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Dňa 14-12-2011 Sťažovateľka podala proti vyššie uvedenému rozsudku odvolanie

v časti rozhodnutia o trovách konania. Krajský súd v Bratislave Uznesením

č. k. -118 zo dňa 31-03-2011 rozsudok Okresného súdu Bratislava IV

č. k. -101 zo dňa 29-11-2011 v napadnutej časti potvrdil a Sťažovateľke

nepriznal náhradu trov odvolacieho konania...

... nakoľko konanie o vypratanie bytu vedené na Okresnom súde Bratislava IV pod

sp. zn. a na Krajskom súdu v Bratislave pod sp. zn. bolo

právoplatne skončené, Sťažovateľka podaním zo dňa 24-06-2011 vzala návrh na začatie

konania vedeného na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. v celom

rozsahu späť, a zároveň žiadala priznať náhradu trov konania z dôvodu, že o jej nároku

bolo už rozhodnuté v inom konaní (sp. zn. ).

Na tomto mieste je ale zároveň nevyhnutné zdôrazniť skutočnosť, že Okresný súd

Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. rozhodol v súlade s nárokom

požadovaným Sťažovateľkou v konaní vedenom pod sp. zn. , kedy Mestskú časť

B. zaviazal na poskytnutie primeranej bytovej náhrady v prospech Sťažovateľky. Z

uvedeného vyplýva, že návrh na začatie konania vedeného na Okresnom súde Bratislava IV

pod sp. zn. bol Sťažovateľkou podaný dôvodne.“.

Okresný súd napadnutým rozhodnutím konanie zastavil, pričom sťažovateľke

zároveň priznal vrátenie súdneho poplatku v sume 92,87 € a žalovanému nepriznal náhradu

trov konania. Sťažovateľka podala proti napadnutému uzneseniu okresného súdu v časti

týkajúcej sa trov konania odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -71 z 31. januára 2012 tak, že uznesenie súdu prvého stupňa v odvolaním

napadnutej časti týkajúcej sa trov konania potvrdil.

Sťažovateľka tvrdí, že „rozhodnutím Okresného súdu Bratislava IV

č. k. -59 zo dňa 25-10-2011 a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave

č. k. -71 zo dňa 31-01-2012 boli porušené základné práva Sťažovateľky

v zmysle ... a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd..., najmä právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa ods. (1)

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. (1) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv napadnutými

uzneseniami okresného súdu a krajského súdu sťažovateľka svoje námietky konkretizuje

takto:

„Je zrejmé, že Sťažovateľka ad absurdum mala v konaní vedenom na Okresnom súde

Bratislava IV pod sp. zn. úspech, nakoľko konajúci súd rozhodol v súlade s jej

návrhom (hoci v inom konaní) a určil povinnosť vypratať byt na ... v B., a zároveň rozhodol

o povinnosti odporcu zabezpečiť Sťažovateľke primeraný náhradný byt.

Zároveň zdôrazňujeme skutočnosť, že Sťažovateľka bola nútená vziať návrh

na začatie konania vedeného na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn.

späť, nakoľko v konaní na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. súd

rozhodol o rovnakom nároku, čo spôsobilo vznik zákonnej prekážky začatej veci.

Konajúce súdy (prvostupňový i odvolací súd) sa v odôvodneniach svojich rozhodnutí

vôbec nezaoberali skutočnosťou, že Sťažovateľka sa domáhala ochrany svojich práv

(zabezpečenia primeranej bytovej náhrady) takmer o pol roka skôr ako Mestská časť B.

Napriek tomu súdy rozhodli skôr o návrhu Mestskej časti B. na vypratanie nehnuteľnosti. Je

namieste domnievať sa, že v prípade, ak by súdy rozhodli skôr v konaní iniciovanom

Sťažovateľkou, Sťažovateľke by bol priznaný nárok na náhradu trov konania.

Konajúce súdy sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania rovnako nezaoberali

skutočnosťou, že Sťažovateľka v rámci hospodárnosti konania navrhla spojiť konania

vedené na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. a konanie vedené pod

sp. zn. . Nakoľko ale konajúci súd návrhu nevyhovel, Sťažovateľke bez jej

zavinenia vznikli ďalšie trovy konania.

S vyššie uvedenými skutočnosťami sa najmä odvolací súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia žiadnym spôsobom nevyporiadal, čo má za následok zásah do

garantovaného práva Sťažovateľky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je

obsahom práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ods. (1) SR a

ods. (1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Rozhodnutím Okresného súdu Bratislava IV, v právnej veci navrhovateľa:

Mgr. V. V. proti odporcovi: Mestská časť B. o splnenie povinnosti zabezpečiť náhradný byt

uznesením č. k. -59 zo dňa 25-10-2011 bolo porušené základné právo

sťažovateľky podľa článku 46 ods. 3 .

2. Rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, v právnej veci navrhovateľa: Mgr. V.

V. proti odporcovi: Mestská časť B. o splnenie povinnosti zabezpečiť náhradný byt

uznesením č. k. -71 zo dňa 31-01-2012 bolo porušené základné právo

sťažovateľa podľa článku 46 ods. 3 .

3. Uznesenie Okresného súdu Bratislava IV, v právnej veci navrhovateľa: Mgr. V. V.

proti odporcovi: Mestská časť B. o splnenie povinnosti zabezpečiť náhradný byt č. k. 11 C

56/2009-59 zo dňa 25-10-2011 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava IV na

ďalšie konanie.

4. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, v právnej veci navrhovateľa: Mgr. V. V.

proti odporcovi: Mestská časť B. o splnenie povinnosti zabezpečiť náhradný byt č. k. 9 Co

2/2012-71 zo dňa 31-01-2012 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava IV na

ďalšie konanie.

5. Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 500,00 €, ktoré

je Okresný súd Bratislava IV povinný jej vyplatiť v lehote do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu. Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie

v sume 500,00 €, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný jej vyplatiť v lehote do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Okresný súd Bratislava IV a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť Mgr. V.

V. ako Sťažovateľke trovy právneho zastúpenia v sume 269,58 € (2 úkony právnej služby á

127,16 € (1/6 výpočtového základu) + režijný paušál 7,63 €) na účet právneho zástupcu

JUDr. Ľ. P. V. vedený v spoločnosti ...., a. s. číslo účtu ...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd sťažnosť v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľkou označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

rozhodnutia sp. zn. , , , ,

, ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu

na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej

sťažovateľka špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označila za porušovateľa svojich práv (napr. m. m.

, ).

Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že petit je právnym základom na jeho rozhodnutie,

a preto musí byť dostatočne určitý a zrozumiteľný, a to zvlášť vtedy, ak je sťažovateľka

v konaní pred ústavným súdom zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom. V danom

prípade je petit navrhovaný sťažovateľkou nepochybne dostatočne určitý a zrozumiteľný

a je z neho zrejmé, že sa ním domáha, aby ústavný súd vyslovil, že uznesením okresného

súdu č. k. -59 z 25. októbra 2011 a uznesením krajského súdu

sp. zn. -71 z 31. januára 2012 došlo k porušeniu jej základného práva podľa

(sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že „utrpela materiálnu ujmu, nakoľko

napriek tomu, že svojho práva sa úspešne domohla, súd jej nepriznal nárok na náhradu trov

konania“, pozn.).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

uznesením okresného súdu č. k. -59 z 25. októbra 2011

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv a slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je tak vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach

porušenia jej základného práva napadnutým uznesením okresného súdu. Ochrany svojho

základného práva sa sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania

proti nemu, pričom o jej odvolaní bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tej časti,

ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu okresného súdu (v časti týkajúcej sa výroku

o trovách konania), odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej

vety .

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

uznesením krajského súdu č. k. -71 z 31. januára 2012

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom podľa patrí v zmysle doterajšej

judikatúry ústavného súdu v zásade do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Spôsob výkonu tejto právomoci všeobecných súdov ustanovuje

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov účinný od 1. júla 2004.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka iniciovala konanie o určenie čiastočnej

neplatnosti výpovede z nájmu bytu z procesnej opatrnosti s cieľom domôcť sa právnej

ochrany, aby žalovaná uznala jej právo užívať služobný byt po smrti manžela a jej právo

nevysťahovať sa z bytu, pokiaľ jej žalovaná nezabezpečí primeraný náhradný byt.

Domáhala sa tak odstránenia stavu právnej neistoty, ktorú jej spôsobila žalovaná tým, že ju

opakovane vyzývala na vypratanie bytu po tom, ako sama oznámila úmrtie manžela. To, že

sťažovateľke prináleží primeraný náhradný byt, napokon potvrdil aj vo veci konajúci

okresný súd vo svojom rozsudku sp. zn. , ktorým rozhodol v súlade s tým, čo

sťažovateľka požadovala. Keďže však okresný súd rozhodol skôr o návrhu žalovanej, než

o návrhu sťažovateľky, sťažovateľka následne svoj návrh vedený pod sp. zn.

vzala späť, pretože rozhodnutím o návrhu žalovanej vznikla zákonná prekážka začatej veci.

V nadväznosti na uvedené okresný súd uznesením sp. zn. z 25. októbra 2011

zastavil konanie o návrhu sťažovateľky, ktorým sa domáhala uloženia povinnosti žalovanej

zabezpečiť jej primeraný náhradný byt za byt, z nájmu ktorého dostala výpoveď, a zároveň

jej priznal vrátenie súdneho poplatku v sume 92,87 € (sťažovateľka uhradila súdny poplatok

99,50 €, ktorý okresný súd krátil o 6,63 €, pozn.).

V okolnostiach prípadu materiálna ujma podľa sťažovateľky spočíva v nepriznaní jej

nároku na náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia v sume

553,11 €, napriek tomu, že sa svojho práva úspešne domohla. Krajský súd ako odvolací súd

uznesenie súdu prvého stupňa v sťažovateľkou napadnutej časti týkajúcej sa výroku

o trovách konania potvrdil.

Nepriznanie nároku na náhradu trov konania (spočívajúcich len v trovách právneho

zastúpenia, pretože sťažovateľke okresný súd priznal vrátenie súdneho poplatku, pozn.)

samo osebe nezakladá dôvod na to, aby ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

podľa , a to preto, že ide o vec, ktorá z vecného hľadiska (hľadiska

ratione materiae) patrí pod ochranu garantovanú prostredníctvom , a nie

prostredníctvom . Táto skutočnosť by pri prísne formalistickom

posúdení sťažnosti mohla aj bez vecného posúdenia zakladať dôvod na jej odmietnutie

v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti. Napriek tomu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

posudzoval aj vecnú opodstatnenosť námietok sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu, t. j. preskúmal, či napadnuté uznesenie krajského súdu je udržateľné

z hľadiska princípov spravodlivého súdneho konania (procesu), teda z hľadiska

potenciálneho porušenia .

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. , ,

). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, , ). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť

súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne

protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody

zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ).

Sťažovateľka namieta nesprávne rozhodnutie o trovách, a to z dôvodu, že podľa nej

okresný súd aj krajský súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania postupovali ústavne

nekonformným spôsobom a arbitrárne, keď neaplikovali na jej vec ustanovenie § 146 ods. 2

druhej vety (ďalej len „OSP“).

Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa

v napadnutej časti týkajúcej sa výroku o trovách konania, pričom v jeho odôvodnení najmä

uviedol:

„Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu (t. j. vo výroku o trovách

konania), podľa , bez nariadenia odvolacieho pojednávania (

ods. 2 ) a zistil, že odvolaniu navrhovateľky nemožno priznať úspech.

Podľa ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo

zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,

ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Keď súd zastavuje konanie, musí sa pri rozhodovaní o trovách konania zaoberať

otázkou, či niektorý z účastníkov zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Zavinenie pritom

posudzuje čisto z procesného hľadiska (t. j. podľa procesného výsledku). Nárok na náhradu

trov konania teda musí mať oporu v ustanoveniach procesného práva, a nie hmotného.

V tých prípadoch, kedy zastavenie konania zavinil účastník, súd prizná ostatným účastníkom

(druhej strane) náhradu trov konania, ktoré účelne vynaložili na uplatnenie alebo bránenie

svojho práva.

Ustanovenie vyžaduje zodpovednosť za zavinenie toho

účastníka, ktorého procesný úkon mal za následok zastavenie konania, pričom druhá veta

tohto ustanovenia je výnimkou z použitia § 146 ods. 2 vety prvej.

Ak je dôvodom zastavenia konania späťvzatie návrhu, platí, že navrhovateľ nezavinil

zastavenie konania, ak vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, pre správanie odporcu;

je tomu tak napr. vtedy, keď odporca po začatí konania zaplatil navrhovateľovi uplatňovanú

pohľadávku alebo s ním uzavrel dohodu a pod. Znamená to, že ak má správanie, ktoré

spôsobilo zastavenie konania, ísť na ťarchu odporcu (ako navrhuje navrhovateľka), musí ísť

z procesného hľadiska o takú situáciu, kedy sa odporca zachová v intenciách žalobného

návrhu (petitu), t. j. nastane situácia, kedy bola požiadavka navrhovateľa splnená

neskorším správaním sa (konaním) odporcu, bez toho, aby súd v prejednávanej právnej veci

rozhodol meritórne. V takýchto prípadoch má navrhovateľ právo, aby mu odporca nahradil

trovy, ktoré účelne vynaložil na uplatňovanie svojho práva.

V danej veci súd prvého stupňa zastavil konanie na základe späťvzatia návrhu

navrhovateľkou voči odporcovi po tom, ako v inom konaní (s rovnakými účastníkmi konania

avšak v opačnom procesnom postavení o takmer identickom žalobnom návrhu) pod

sp. zn. rozhodol o jej povinnosti vypratať označený byt po tom, ako jej

odporca zabezpečí primeraný náhradný byt. Z hľadiska rozhodovania o trovách konania to

znamená, že v tomto konaní - pod sp. zn. - nedošlo k správaniu odporcu

v intenciách žalobného návrhu navrhovateľky (k takému konaniu za čiastočne iných

okolností došlo, avšak v inom súdnom konaní, pod sp. zn. ). Pre

rozhodovanie o trovách konania (v konaní sp. zn. ) je však irelevantné, že

v inom konaní (hoci takmer identickom) rozhodol súd (aj) v zmysle požiadavky

navrhovateľky. Za tejto situácie teda neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu ust.

druhá veta , tak ako to v odvolaní navrhovala navrhovateľka. Súd

prvého stupňa preto rozhodol správne, keď pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal

z ust. prvej vety , avšak odporcovi nepriznal náhradu trov konania

z dôvodu, že si náhradu trov neuplatnil ( ).“

Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,

a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže

rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade

trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich garantovaných

práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, je ústavný súd

vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania má vo vzťahu

k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto sa k zrušeniu

napadnutého výroku o trovách konania uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že

v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu ochranu

(spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu aj do iného

základného práva (porovnaj m. m. , , ,

, ). Vo veci sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu

o takýto výnimočný prípad nejde. Sťažovateľkou namietané pochybenie všeobecného súdu

nedosahuje podľa názoru ústavného súdu takú intenzitu, že by na jeho základe bolo možné

spochybniť ústavnú regulárnosť napadnutého súdneho konania. Ústavný súd navyše pri

posudzovaní námietok sťažovateľky vychádzal aj z princípu minimalizácie zásahov

do právoplatných rozhodnutí iných orgánov verejnej moci (napr. ,

), ktorým sa vo svojej rozhodovacej činnosti dôsledne riadi.

Ústavný súd považuje napadnuté uznesenie krajského súdu z ústavného hľadiska

za akceptovateľné a udržateľné. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia

krajského súdu ústavný súd konštatoval, že krajský súd ho primeraným spôsobom

odôvodnil, pričom v ňom obsiahnutý výklad a aplikáciu príslušných právnych noriem

nemožno hodnotiť ako arbitrárne, t. j. také, ktoré by predstavovali popretie ich podstaty

a zmyslu.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany (, ). Európsky súd pre ľudské práva v rámci

svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument

sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias

v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Krajský súd sa námietkami sťažovateľky

zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní

(o nároku na náhradu trov konania) dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorý stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože napadnuté uznesenie nevykazuje znaky

arbitrárnosti a jeho vydaniu predchádzal postup, v ktorom boli rešpektované princípy

spravodlivého procesu, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný takýto postup

a hodnotenia nahrádzať (podobne aj m. m. , ) a v tejto situácii

nemá ani dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto

súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme

všeobecného súdnictva.

Ústavný súd nezistil, že by napadnuté uznesenie krajského súdu vykazovalo

z ústavnoprávneho hľadiska také nedostatky, ktoré by zakladali dôvod na vyslovenie

porušenia základného práva sťažovateľky podľa , a preto pri

predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2012