Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 695/2016
PDF · 238.67 KB
No categories available
II. ÚS 695/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpených advokátom JUDr. Ivanom Jurčišinom,
Mlynská 26, Košice, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 359/2014
z 27. októbra 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť , a o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka
1“), (ďalej len „sťažovateľka 2“), a
(ďalej len „sťažovateľ“, spolu ďalej len „sťažovatelia“),
zastúpených advokátom JUDr. Ivanom Jurčišinom, Mlynská 26, Košice, ktorou namietajú
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 5 Co 359/2014 z 27. októbra 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v súdnom konaní vedenom Okresným
súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 20 C 56/2008 sa sťažovatelia
domáhali vydania bezdôvodného obohatenia proti Slovenskému vodohospodárskemu
podniku, š. p., Radničné námestie 8, Banská Štiavnica, odštepný závod Košice (ďalej len
2
„žalovaný“), z dôvodu neoprávneného užívania pozemku parc. č. o výmere 101 m,
druh pozemku orná pôda, zapísaného na LV č. v kat. území , v podielovom
2
spoluvlastníctve sťažovateľov každý v 1/3 a pozemku parc. č. o výmere 108 m, druh
pozemku orná pôda, zapísaného na LV č. v kat. území , v podielovom
spoluvlastníctve sťažovateľky 1 v podiele 4/9, sťažovateľky 2 a sťažovateľa každý v podiele
1/9.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 20 C 56/2008 z 20. januára 2014 zaviazal žalovaného
zaplatiť sťažovateľke 1 sumu 785,41 € s príslušenstvom (úrokmi z omeškania),
sťažovateľke 2 sumu 438,70 € s príslušenstvom (úrokmi z omeškania) a sťažovateľovi sumu
438,70 € s príslušenstvom (úrokmi z omeškania). Súčasne zaviazal žalovaného nahradiť
sťažovateľom trovy konania a trovy právneho zastúpenia v sume 1 220,68 € do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.
Proti výroku rozsudku okresného súdu sp. zn. 20 C 56/2008 z 20. januára 2014
o trovách konania podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
napadnutým uznesením tak, že odvolaním napadnutý rozsudok v časti, v ktorej okresný súd
uložil žalovanému povinnosť nahradiť sťažovateľom trovy konania a trovy právneho
zastúpenia v sume 1 220,68 €, potvrdil. Podľa sťažovateľov odvolací súd tak rozhodol
s odôvodnením, že „rozsudok súdu prvého stupňa je vo výroku o trovách konania a trovách
právneho zastúpenia zákonný a správny“. Náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd
účastníkom nepriznal.
Sťažovatelia sa nestotožňujú so spôsobom výpočtu odmeny za právne zastupovanie
tak, ako to potvrdil krajský súd, pretože „podaním - Špecifikácia trov právneho zastúpenia
zo dňa 21. 01. 2014, sme si prostredníctvom nášho právneho zástupcu uplatnili nárok na
náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia vo výške 1.753,13 Eur /kde trovy
právneho zastúpenia predstavujú sumu vo výške 1.404,34 Eur a trovy konania sumu
vo výške 348,79 Eur/“.
V tejto súvislosti uvádzajú, že „z písomného odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd
nepriznal žalobcom v 1. až 3. rade náhradu trov právneho zastúpenia celkom vo výške
81,88 Eur + DPH /t. j. náhradu cestovných výdavkov u žalobkyne v 2. rade za účasť na
pojednávaní dňa 02. 03. 2009 vo výške 17,76 Eur a náhradu za stratu času (v súvislosti
s cestou na uvedené pojednávanie) vo výške 23,18 Eur; náhradu cestovných výdavkov
u žalobcu v 3. rade za účasť na pojednávaní dňa 02. 03. 2009 vo výške 17,76 Eur a náhradu
za stratu času (v súvislosti s cestou na uvedené pojednávanie) vo výške 23,18 Eur.
Z hore uvedených skutočností vyplýva, že ak nám bola, vychádzajúc z písomného
odôvodnenia rozhodnutia, zo strany prvostupňového súdu priznaná náhrada trov právneho
zastúpenia v súlade s predloženou písomnou špecifikáciou trov právneho zastúpenia zo dňa
21. 01. 2014, s výnimkou náhrady cestovných výdavkov u žalobkyne v 2. rade za účasť na
pojednávaní dňa 02. 03. 20109 vo výške 17,76 Eur a náhrady za stratu času (v súvislosti
s cestou na uvedené pojednávanie) vo výške 23,18 Eur; náhrady cestovných výdavkov
u žalobcu v 3. rade za účasť na pojednávaní dňa 02. 03. 2009 vo výške 17,76 Eur a náhrady
za stratu času (v súvislosti s cestou na uvedené pojednávanie) vo výške 23,18 Eur, mal
prvostupňový súd vo výroku rozsudku, ktorým zaviazal žalovaného k povinnosti uhradiť
žalobcom v 1. až 3. rade trovy konania uviesť sumu 1.306,08 Eur /t. j. 1.404,34 – 81,88 Eur
+ DPH/ + trovy konania a nie sumu 1.041,18 Eur + trovy konania.“.
Podľa tvrdenia sťažovateľov „v uvedenom prípade došlo zo strany prvostupňového
súdu k zjavnej chybe v písaní a počítaní, keď na jednej strane v odôvodnení svojho
rozhodnutia presne uviedol úkony, spolu s vyčíslením hodnoty toho ktorého úkonu, za ktoré
nám ako žalobcom v 1. až 3. rade priznal náhradu trov právneho zastúpenia, avšak konečnú
hodnotu týchto úkonov a teda celkovú výšku trov právneho zastúpenia k úhrade ktorej
zaviazal žalovaného, vo výrokovej časti rozsudku, ako aj v závere odôvodnenia rozsudku
vyčíslil neprávne“.
Sťažovatelia v sťažnosti ďalej uvádzajú, že na zjavné pochybenie súdu prvého stupňa
spočívajúce v nesprávnom vyčíslení výšky trov právneho zastúpenia, k úhrade ktorých
zaviazal súd žalovaného, poukázali v odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 20. januára
2014, odvolací súd „sa však námietkami sťažovateľov nezaoberal a... považoval napadnuté
rozhodnutie v celom rozsahu za zákonné a správne, pričom toto svoje rozhodnutie nijakým
spôsobom neodôvodnil“.
Sťažovatelia namietajú aj výšku priznaných trov konania, keď namiesto uplatnených
348,79 € im okresný súd priznal len 179,50 €, pričom „nárok na náhradu trov konania vo
výške 169,29 Eur za zhotovený geometrický plán č. 10734431-11/98 zo dňa 03. 06. 1998
súd sťažovateľom nepriznal“. Podľa sťažovateľov prvostupňový súd svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, že „pokladničný doklad na sumu 5.100,- Sk (169,29 Eur) za zhotovenie
geometrického plánu uhrádzal p. (manžel sťažovateľky v 1. rade), ktorý je
účastníkom konania vo veci vedenej na OS KE I pod sp. zn. 36 C/45/2008 a je zrejmé, že
p. si bude uplatňovať náhradu tohto poplatku za zhotovený geometrický plán v tomto
konaní“.
V súvislosti s uvedeným sťažovatelia poukazujú na skutočnosť, že „v danom prípade
bol síce vypracovaný jeden geometrický plán č. 10734431-11/98 zo dňa 03. 06. 1998, avšak
za účelom preukázania vlastníckeho práva k viacerým parcelám a pre viacerých
zadávateľov. Z uvedeného dôvodu bola cena za vypracovaný geometrický plán pomerne
rozdelená medzi jednotlivých zadávateľov a to medzi žalobcov v tomto konaní a p.
, žalobcom v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn.
36 C/45/2008.“.
Podľa sťažovateľov „odvolací súd sa však námietkami sťažovateľov nezaoberal, a aj
napriek zjavnému pochybeniu súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa nepriznania náhrady
trov konania vo výške 169,29 Eur za zhotovený geometrický plán, považoval napadnuté
rozhodnutie v celom rozsahu za zákonné a správne, pričom toto svoje rozhodnutie nijakým
spôsobom neodôvodnil“.
Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľov... na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd potvrdzujúcim výrokom a výrokom o náhrade trov
odvolacieho konania uznesenia Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 5 Co/359/2014-178
zo dňa 27. októbra 2014 porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 5 Co/359/2014-178 zo dňa
27. októbra 2014 v potvrdzujúcom výroku a vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania
zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľom trovy právneho
zastúpenia vo výške 563,82 Eur na účet právneho zástupcu, JUDr. Ivana Jurčišina,
advokáta... do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označili
sťažovatelia, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 140/03,
IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010). K iným dôvodom, ktoré
môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08).
Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým
bol potvrdený rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania a neboli im priznané
trovy odvolacieho konania. S takýmto rozhodnutím krajského súdu sťažovatelia nesúhlasia
a považujú ho „za nesprávne, arbitrárne, svojvoľné...“.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy zákonodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) platného
a účinného v čase podania sťažnosti sťažovateľov účastníkovi, ktorý mal vo veci plný
úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva
proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 224 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa
platia i pre odvolacie konanie.
V okolnostiach prípadu krajský súd ako odvolací súd uznesením sp. zn.
5 Co 359/2014 z 27. októbra 2014 na základe odvolania sťažovateľov potvrdil rozsudok
okresného súdu vo výroku o trovách konania.
Krajský súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o uložení povinnosti
žalovanému nahradiť sťažovateľom trovy konania a trovy právneho zastúpenia v celkovej
výške 1 220,68 €, ktorý považoval „za zákonný a správny“. V relevantnej časti
odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sa uvádza:
„... v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým
zásadou úspechu v konaní podľa § 142 ods. 1 O. s. p., prísna aplikácia ust. o náhrade trov
konania však by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam, zákon preto
stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť k rozhodnutiu súdu k zmierneniu
dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania.
Právnym posúdením je činnosť, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery súd a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu
právnych predpisov ide vtedy, ak súd použije iný právny predpis, ako má správne použiť
alebo aplikuje síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyloží.
O takýto prípad ale v riešenej veci nešlo (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu
7 M Cdo 5/2012 z 20. 3. 2012 o trovách konania). Keďže žalovaný sa k odvolaniu žalobcov
1-3. rade vyjadril tak, že súhlasí s rozsudkom súdu prvého stupňa, tzn. že navrhuje podľa
obsahu vyjadrenia potvrdiť rozsudok aj vo výroku o trovách konania podľa § 219 ods. 1
O. s. p. a to z dôvodu nepreukázania, že uvedený geometrický plán nebol použitý v konaní
36 C/45/2008 vedenom na Okresnom súde Košice I, a preto nebude účtovaný v súdnych
trovách, pričom z odvolania podpísaného JUDr. Ivanom Jurčišinom vyplýva, že súd prvého
stupňa nesprávne vyčíslil trovy právneho zastúpenia o sumu 81,88 € (ide o úkony, za ktoré
súd náhradu žalobcom nepriznal - 1 306,08 €) a ďalej že namieta nepriznanie ďalších trov,
t. j. 169,29 € a to za zhotovenie geometrického plánu, ktorý bol vypracovaný za účelom
preukázania vlastníckeho práva žalobcov k parc. mpč. .
Z uvedeného vyplýva, že čo do priznanej sumy trov konania vo výške 1 220,68 €, žalobcovia
1, 2, 3.rade nepodali odvolanie, žiadali však priznať vyššiu sumu, teda odvolanie bolo
podané len čo do nepriznaných trov tak, aby bol zmenený rozsudok a žalovaný nahradí
žalobcom trovy konania ešte 348,79 € a trovy právneho zastúpenia vo výške 1 306,08 €.
V zákonnej lehote odôvodnili svoje odvolanie tým, že účastníkom tohto konania, t. j. vo veci
20 C/56/2008 síce nebol p. a preto nemôže si uplatniť nárok na náhradu trov
konania za vypracovanie geometrického plánu v inom konaní, v ktorom je účastníkom
konania, t. j. vo veci 36 C/45/2008, lebo v inom konaní ani sa nepoužil taký geometrický
plán.
V inom konaní je účastníkom niekto iný a ak p. žiadal vydanie bezdôvodného
obohatenia za neoprávnené užívanie parcely - orné pôdy v k. ú.
a žalovaným a nie mpč. , a preto nie je možné, aby si p.
v tomto konaní uplatnil nárok na náhradu trov konania za vypracovanie geometrického
plánu, potom sami odvolatelia si protirečia, lebo z obsahu spisu je zrejmé, že v tomto
konaní vystupujú žalobcovia 1. rade , 2. , 3.
. Odvolanie bolo datované 3. 3. 2014, teda bolo podané v zákonom stanovenej
lehote a odvolací súd dopĺňa, že dňa 25. 3. 2014 žalovaný sa vyjadril tak, že navrhuje
potvrdiť rozsudok vo výroku o trovách konania ako vecne správny (došlo súdu prvého
stupňa 28. 3. 2014) a až 23. 5. 2014 k stanovisku zástupca žalobcov 1- 3. rade vysvetlil,
prečo neobstojí tvrdenie žalovaného a prečo súd prvého stupňa nesprávne rozhodol
vo výroku o trovách konania, ak nepriznal aj náklady za zhotovenie predmetného
geometrického plánu, pretože tvrdenie súdu, že vo veci sp. zn. 36 C/45/2008 nebol v konaní
použitý a aj účtovaný, je nesprávne to že žalobcovia si v tomto konaní uplatnili nárok na
náhradu trov konania za vypracovanie geometrického plánu zo dňa 3. 6. 1998 za účelom
preukázania vlastníckeho práva k par. mpč. v sume 169,29 €.
Sami odvolatelia však píšu v tomto stanovisku, že reálne túto sumu uhradili
zhotoviteľovi predmetného geometrického plánu, preto aj p. v konaní
vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 36 C/45/2008 za účelom preukázania
vlastníckeho práva k mpč. č. pôvodne k. ú. nechal vypracovať geometrický plán
zo dňa 3. 6. 1998 a náhradu trov za jeho zhotovenie 170,68 €, ktoré uhradil si
následne uplatnil v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 36 C/45/2008.
V danom prípade bol síce vypracovaný jeden geometrický plán č. 11/98 zo dňa 3. 6. 1998
tak ako je to uvedené vyššie, avšak podľa právneho zást. žalobcov, za účelom preukázania
vlastníckeho práva k viacerým parcelám a pre viacerých zadávateľov. Z uvedeného dôvodu
bola cena za vypracovaný geometrický plán pomerne rozdelená medzi jednotlivých
zadávateľov a to medzi žalobcov v tomto konaní a p. , žalobcom v konaní
vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 36 C/45/2008. Podľa názoru odvolateľov
však uvedená cena za geometrický plán bola za žalobcov uhradená a podľa ich názoru
nemôže preto byť dôvodom nepriznania týchto trov, teda aj náhrady za vypracovanie
geometrického plánu skutočnosť, keď jedným zo zadávateľov vypracovania tohto
geometrického plánu uhradená p. manželom p. ktorá v tomto konaní
vystupuje ako žalobkyňa v 1. rade.“
Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že „žalobcovia v 1 -3. rade sa
mýlia v tom, že ak aj žalobkyňa v 1. rade mala nejaké výlohy v súvislosti so
svojím manželom p. ktorý mal zadávať vypracovanie geometrického plánu, ktorý
bol aplikovaný v inej veci, t. j. 36 C/45/2008 pred Okresným súdom Košice I, potom nejde
v žiadnom prípade o účelne vynaložené trovy konania podľa § 1, § 3, § 9, § 10 vyhl.
č. 655/2004 Z. z. a nemožno preto priznať aj ďalšie trovy konania žalobcom v súlade
s obsahom ich odvolania (§ 137 O. s. p.).
Rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania, ktorým žalovaný bol
zaviazaný nahradiť žalobcom trovy konania a trovy právneho zastúpenia v celkovej výške
1 220,68 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, je zákonný a správny a odvolací súd tento
potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p.
Odvolací súd dopĺňa, že s poukazom na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa,
súd pri dokazovaní nariadil aj kontrolné znalecké dokazovanie Znaleckým ústavom súdneho
inžinierstva Žilinskej univerzity a to vo veci 36 C/45/2008 a následne žalobcovia zobrali
svoj návrh späť.
Výrok vo veci samej nepreskúmaval odvolací súd podľa § 206 ods. 1, 3 O. s. p., tento
nadobudol právoplatnosť, lebo nebol napadnutý odvolaním.
Odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. rozhodol o trovách
odvolacieho konania tak, že nepriznal úspešnému žalovanému trovy, lebo vyjadrenie
k odvolaniu žalobcu už nebolo potrebné vo veci, preto nie sú to účelne vynaložené trovy,
a žalovaný ich ani nežiadal.“.
Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,
a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže
rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade
so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania
na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade
trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).
V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou a dohovorom
garantovaných práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, je
ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania má
vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto sa
k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí,
že v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu ochranu
(spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu aj do iného
základného práva (porovnaj m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06,
I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011, IV. ÚS 542/2012). Vo veci sťažovateľov podľa názoru
ústavného súdu o takýto výnimočný prípad nejde. Sťažovateľmi namietané pochybenie
všeobecného súdu nedosahuje podľa názoru ústavného súdu takú intenzitu, že by na jeho
základe bolo možné spochybniť ústavnú regulárnosť napadnutého súdneho konania.
Ústavný súd navyše pri posudzovaní námietok sťažovateľov vychádzal aj z princípu
minimalizácie zásahov do právoplatných rozhodnutí iných orgánov verejnej moci (napr.
IV. ÚS 303/04, I. ÚS 55/2011), ktorým sa vo svojej rozhodovacej činnosti dôsledne riadi.
Ústavný súd považuje napadnuté uznesenie krajského súdu z ústavného hľadiska za
akceptovateľné a udržateľné. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia
krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd ho primeraným spôsobom odôvodnil,
pričom v ňom obsiahnutý výklad a aplikáciu príslušných právnych noriem nemožno
hodnotiť ako arbitrárne, t. j. také, ktoré by predstavovali popretie ich podstaty a zmyslu.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (II. ÚS 44/03, IV. ÚS 115/03).
Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý
proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia
však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď.
Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na
konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Krajský súd
sa námietkami sťažovateľov zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
sťažovatelia v tomto konaní (o nároku na náhradu trov konania) dostali odpoveď na všetky
podstatné okolnosti prípadu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorý stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože napadnuté uznesenie nevykazuje znaky
arbitrárnosti a jeho vydaniu predchádzal postup, v ktorom boli rešpektované princípy
spravodlivého procesu, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný takýto postup
a hodnotenia nahrádzať (podobne aj m. m. I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii
nemá ani dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto
súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme
všeobecného súdnictva.
Ústavný súd nezistil, že by napadnuté uznesenie krajského súdu vykazovalo
z ústavnoprávneho hľadiska také nedostatky, ktoré by zakladali dôvod na vyslovenie
porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, a preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2016