Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 1/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť M. U., zastúpeného advokátom JUDr. Miroslavom

Katunským, Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa a 3 v spojení s Slovenskej

republiky rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. -152 z 27. mája 2010,

rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -177 z 30. marca 2011 a

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 15. mája 2013 a

takto

rozhodol:

Sťažnosť M. U. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

3. septembra 2013 doručená sťažnosť M. U., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. Miroslavom Katunským, Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 a 3 v spojení s čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) rozsudkom Okresného súdu Prešov

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -152 z 27. mája 2010, rozsudkom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -177 z 30. marca 2011 a

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo

84/2011 z 15. mája 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. sa sťažovateľ ako žalobca domáhal náhrady škody v sume

51 868,45 € s príslušenstvom proti Slovenskej republike ako žalovanej, „keď jej

zodpovednosť ako štátu odvodzoval od nesprávneho úradného postupu Okresného súdu

Prešov v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. (u súdneho exekútora

JUDr. Františka Čarabu vedenej pod sp. zn. EX 195/2003), ktorý spočíval v nečinnosti,

t. j. že v primeranej lehote nerozhodol o námietkach povinného proti uzneseniu o začatí

exekúcie, ale rozhodol až po 3 a pol roku a v dôsledku toho nemohol exekútor poverený

vykonaním exekúcie vydať exekučný príkaz, čo malo za následok nemožnosť zriadenia

exekučného záložného práva a aj zabránenie uspokojeniu jemu prisúdenej pohľadávky.“

(citované z uznesenia najvyššieho súdu, pozn.).

Okresný súd rozsudkom č. k. -152 z 27. mája 2010 (ďalej

len „rozsudok okresného súdu“) konanie o zaplatenie sumy 3 610,15 € zastavil (na základe

späťvzatia žaloby v tejto časti), v prevyšujúcej časti žalobu sťažovateľa zamietol

a účastníkom nepriznal náhradu trov konania.

Podľa okresného súdu, „ktorý vec posudzoval podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov, podanie povinného predložené súdnym exekútorom JUDr. Františkom Čarabom

exekučnému súdu 2. septembra 2003 nespĺňalo základné náležitosti námietok proti

upovedomeniu o začatí exekúcie, ktoré sú vymedzené a v

Exekučného poriadku per analogiám. Uvedené podanie označené ako oznámenie, bolo

len odpoveďou povinného na upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie zo 7. júla 2003

a ani z jeho obsahu nevyplýval úmysel povinného podať proti upovedomeniu o začatí

exekúcie námietky. Odkladný účinok námietok v zmysle Exekučného poriadku nemohol

preto nastať (nešlo o odôvodnené a včas podané námietky proti exekúcií). Súd prvého

stupňa mal za to, že chýba príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu

a vznikom škody uplatnenej žalobcom, že žalobca nepreukázal, že ak by Okresný súd Prešov

rozhodol skôr o podaní povinného v prebiehajúcej exekúcii a na nehnuteľnostiach

povinného by bolo zriadené exekučné záložné právo v prospech žalobcu, bola by jeho

pohľadávka náležite a v plnom rozsahu uspokojená. Upozornil, že obvyklým chodom vecí

by bolo, ak by súdny exekútor v súlade so zákonom z hľadiska obsahu posúdil podanie

povinného z 21. júla 2003 nie ako námietky proti exekúcii, ale ako oznámenie povinného

o predkupnom práve v spojení s návrhom na vylúčenie vecí z exekúcie, ktoré samo osebe

nemá odkladný účinok na vykonávanie úkonov exekučnej činnosti, a riadne by pokračoval

vo vykonávaní exekúcie voči povinnému. Až následné zriadenie exekučného záložného

práva exekútorom by pre žalobcu mohlo, privodiť uspokojenie jeho pohľadávky, pričom

rozsah uspokojenia žalobcu je aj v tomto prípade otázny s poukazom aj na množstvo

vyznačených upovedomení o začatí exekúcie, upovedomení o spôsobe vykonania exekúcie a

exekučných príkazov na LV..., kde boli evidované nehnuteľnosti vo vlastníctve povinného,

ešte pred postúpením podania povinného exekútorom na Okresný súd Prešov...“ (citované z

uznesenia najvyššieho súdu, pozn.).

Krajský súd na odvolanie sťažovateľa rozsudkom č. k. -177

z 30. marca 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozsudok okresného súdu

v napadnutej časti o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania

potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal. V odôvodnení svojho

rozsudku sa plne stotožnil so závermi okresného súdu zdôrazniac, že okresný súd vykonal

dokazovanie v potrebnom rozsahu, správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne

rozhodol.

Krajský súd vo svojom rozsudku «Poukázal na predpoklady vzniku zodpovednosti

za škodu podľa s tým, že bolo nepochybne zistené, že exekučný súd

pochybil, keď včas nerozhodol o podaní, predloženom súdnym exekútorom

JUDr. Františkom Čarabom, ním označeným ako „námietky proti exekúcii“. Nešlo tu však

o námietky proti upovedomeniu o začatí exekúcie a nevyplýva to ani z obsahu podania.

Exekútor bol povinný po uplynutí lehoty na podanie námietok, keďže námietky proti

exekúcii neboli podané, pokračovať v exekúcii, nie postupovať spisový materiál exekučnému

súdu. Práve skutočnosť, že súdny exekútor nepostupoval v súlade s Exekučným poriadkom,

môže byť tou príčinnou súvislosťou, ktorá súvisí so vznikom škody žalobcovi tým, že jeho

pohľadávka nebola vymožená. Uvedené podanie nepredstavuje námietky proti exekúcii,

o ktorých mal rozhodovať súd a z tohto dôvodu ani nečinnosť súdu viac ako 3 roky nie je

v príčinnej súvislosti so vznikom škody žalobcovi, čo je základnou podmienkou pre vznik

zodpovednosti za škodu...» (citované z uznesenia najvyššieho súdu, pozn.).

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu dovolanie,

v ktorom namietal „v prvom rade odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f/

, tvrdiac, že odvolací súd sa v rozhodnutí o odvolaní nevysporiadal so všetkými

dôvodmi podaného odvolania, čo činí jeho rozhodnutie nepreskúmateľným. Dôvodil,

že ak mali oba nižšie súdy za preukázané, že k nesprávnemu úradnému postupu došlo

na strane súdneho exekútora, nič im nemalo brániť, aby na základe vykonaného

dokazovania jeho žalobe vyhoveli. Vychádzal tu z názoru, že aj v takom prípade nesie

zodpovednosť štát – Slovenská republika. Zároveň nesúhlasil s posúdením nižších súdov,

že nesprávny postup súdneho exekútora, ktorý v exekúcii ďalej nekonal, má vylúčiť ako

príčinu vzniku škody nečinnosť súdu; v tejto spojitosti poukázal, že o tom, že sa nejednalo

o námietky napokon rozhodol až súd tým, že aplikoval jemu dané oprávnenie v § 41 ods. 2

vyhodnotiť obsah podania a podľa toho ďalej procesné postupovať. Uviedol,

že ak by sa považoval postup súdneho exekútora za prvotnú príčinu, je nadovšetko zreteľné

aj to, že táto príčina a trvanie jej dôsledkov boli prerušené ďalšou príčinou, ktorou bola

nečinnosť súdu. Tvrdil, že dôvodom potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa odvolacím

súdom bola časová prednosť príčiny na vzniku škody v podobe nesprávneho postupu

súdneho exekútora pred nesprávnym úradným postupom súdu a že tu išlo o nové dôvody.

V doplnení dovolania ako ďalší dôvod dovolania uviedol vadu podľa § 237 písm. g/

..“ (citované z uznesenia najvyššieho súdu, pozn.).

Sťažovateľ teda prípustnosť, ako aj dôvodnosť svojho dovolania smerujúceho proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu odôvodňoval existenciou vád konania podľa

a (ďalej aj „OSP“) a aj nesprávnymi

právnymi závermi v rozsudku krajského súdu.

Najvyšší súd preskúmal dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu (v spojení

s rozsudkom okresného súdu) z hľadiska existencie vád podľa [osobitne

z hľadiska sťažovateľom namietaných vád podľa a ], ktoré by mohli

zakladať prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, takéto

vady nezistil, a preto svojím uznesením dovolanie sťažovateľa ako neprípustné odmietol.

Najvyšší súd pri posudzovaní existencie vady konania podľa

spočívajúcej v odňatí možnosti konať pred súdom osobitnú pozornosť venoval

sťažovateľom namietanej nedostatočnosti odôvodnenia krajského súdu, ktorá pri

jej preukázaní mohla zakladať označenú vadu konania, a tým prípustnosť aj dôvodnosť

dovolania, avšak nedostatky v odôvodnení rozsudku krajského súdu, ktoré by túto vadu

zakladali, nezistil. V tejto časti odôvodnenia svojho uznesenia najvyšší súd uviedol:

„Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa ako aj odvolací

súd postačujúco odôvodnili svoje rozhodnutia. V odôvodneniach totiž dostatočne

a zrozumiteľne vysvetlili, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali aj ako vec – zistený

skutkový stav – právne posúdili. Odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého

stupňa, v odôvodnení svojho rozhodnutia neobmedzil sa len na skonštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia, ale na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia

podal ďalšiu argumentáciu, v rámci ktorej sa neodklonil od právneho záveru súdu prvého

stupňa, že chýba príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu a vznikom

škody uplatnenej žalobcom. Pri posudzovaní, či rozhodnutia nižších súdov

sú (ne)preskúmateľné (teda či boli splnené parametre zákona na odôvodnenie rozsudku –

), dovolací súd sa správnosťou prijatých právnych záverov nižších

súdov nezaoberá. Pokiaľ sa odvolaciemu súdu vytýka, že v odôvodnení osobitne

sa nevyporiadal s námietkou žalobcu spočívajúcou na báze, že ak došlo k nesprávnemu

úradnému postupu na strane súdneho exekútora, nič nemalo brániť tomu, aby na základe

vykonaného dokazovania sa žalobe vyhovelo, lebo - podľa názoru žalobcu – aj v takom

prípade nesie zodpovednosť štát (Slovenská republika), bolo ale treba posúdiť, či sa tu

zo strany žalobcu poukazuje na rozhodujúci argument alebo na argument nepodstatný.

Aj podľa už spomenutej judikatúry ESĽP (a rovnako aj judikatúry Ústavného súdu

Slovenskej republiky) sa totiž nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; iba ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa príslušná odpoveď práve na tento argument. Podľa nižších súdov

nepostupoval súdny exekútor v súlade s Exekučným poriadkom, keď posúdil podanie

povinného z 21. júla 2003 ako námietky proti exekúcii a postúpil spisový materiál

exekučnému súdu 2. septembra 2003, čo mohlo byť príčinnou súvisiacou so vznikom škody

žalobcovi; ďalšími predpokladmi náhrady škody sa v tomto vzťahu (k súdnemu exekútorovi)

už nezaoberali (súd prvého stupňa len poznamenal, že rozsah uspokojenia žalobcu by

v tomto prípade bol otázny s poukazom na počet vyznačených upovedomení o začatí

exekúcie, upovedomení o spôsobe vykonania exekúcie a exekučných príkazov). Názor

žalobcu, že aj u spomenutého vytýkaného postupu súdneho exekútora nesie zodpovednosť

štát, je mylný. Až 1. júla 2004 – nadobudnutím účinnosti

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov boli totiž súdni exekútori zaradení pod režim uvedeného zákona; v období do

prijatia tejto novej zákonnej úpravy (t. j. počas platnosti ) tomu tak však

nebolo (porovnaj tiež zmenu v § 33 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. júla

2004). Zároveň treba rešpektovať prechodné ustanovenie () , z

ktorého vyplýva, že pre posúdenie, či na zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami

alebo nesprávnym úradným postupom sa má aplikovať , je rozhodujúci

čas vydania príslušného rozhodnutia, resp. čas nesprávneho úradného postupu, nie že

škoda, prípadne jej časť vznikla až po účinnosti tohto zákona. Nižšími súdmi spochybňovaný

postup súdneho exekútora sa mal zavŕšiť 2. septembra 2003, kedy postúpil spisový materiál

exekučnému súdu; vo vzťahu k tomuto postupu teda pasívna legitimácia žalovanej daná

nebola. Z uvedeného je potom dostatočne jasné, že aj keď sa odvolací súd spomenutej

námietke žalobcu osobitne nevenoval (čo sa môže vnímať ako určité zníženie presvedčivosti

odôvodnenia), táto námietka žalobcu nepredstavujú argument, ktorý by bol pre rozhodnutie

vo veci samej rozhodujúci...“

Najvyšší súd pri posudzovaní dostatočnosti odôvodnenia krajského súdu zdôraznil,

že „Pri posudzovaní, či rozhodnutia nižších súdov sú (ne)preskúmateľné (teda či boli

splnené parametre zákona na odôvodnenie rozsudku - ), dovolací súd

sa správnosťou prijatých právnych záverov nižších súdov nezaoberá“. Ďalej vo vzťahu

k sťažovateľom namietanej nesprávnosti právnych záverov v rozsudku krajského súdu

(v spojení s rozsudkom okresného súdu) najvyšší súd uviedol: „Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle , nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd

ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či súdy (ne)použili správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodili (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Rovnaké závery platia

aj v prípade námietky, že konanie je postihnuté tzv. inou vadou majúcu za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). Prípustnosť dovolania

nezakladá totiž skutočnosť, ak súdy svoje rozhodnutie založili na nesprávnych skutkových

zisteniach; nesprávne či nedostatočne skutkové zistenie má za následok vydanie vecne

nesprávneho rozhodnutia súdu, samo osebe ale nie je vadou konania v zmysle

– nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia (porovnaj napr. R 37/1993, R 125/1999).“

Sťažovateľ vo svojej sťažnostnej argumentácii zdôraznil, že „V prípade, ak by

Okresný súd Prešov rozhodol o podaní povinného riadne a včas, súdny exekútor by riadne

a včas vydal exekučný príkaz na zriadenie exekučného záložného práva vo veci, pričom

v súlade s poradím prihlásených pohľadávok by k uspokojeniu sťažovateľa došlo. Uvedené

tvrdenie preukazuje i prehľad uspokojených pohľadávok veriteľov v zmysle rozvrhu dražby

vykonávanej JUDr. Gibartim dňa 28. 12. 2005.“.

Ďalej sťažovateľ uviedol, že rozsudok okresného súdu potvrdený krajským súdom

nepovažuje „za zákonný, ako ani za vecne a právne správny, keďže tieto súdy neprihliadali

a nevysporiadali sa so všetkými dôkazmi zistenými v konaní, v dôsledku čoho tieto rozsudky

nemožno považovať za preskúmateľné, čím bolo sťažovateľovi odňaté právo konať pred

súdom...“.

Podľa sťažovateľa sa okresný súd, krajský súd a ani najvyšší súd „... nezaoberali

tým, prečo záver, že podanie povinného nebolo potrebné kvalifikovať ako námietky...

Okresný súd Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. nevyslovil v lehote

zákonnej... následkom čoho by ku škode na strane navrhovateľa nedošlo.

Sťažovateľ má totiž dôvodne za to, že v súlade s ust. § 41 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (právny predpis so subsidiárnym použitím k )

každý úkon účastníka konania posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne

označený.

Bolo preto povinnosťou Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.

posúdiť podanie povinného predložené mu konajúcim súdnym exekútorom

v lehote primeranej a v tejto lehote o ňom i rozhodnúť (napr. podanie povinného

nepripustiť, odmietnuť, zamietnuť), aby sa nenarušil výkon exekúcie a aby výkonom

exekúcie bola pohľadávka oprávneného, t. j. sťažovateľa riadne uspokojená. V dôsledku

tohto nekonania = nesprávneho úradného postupu súdu, bez akejkoľvek príčiny na strane

sťažovateľa, vznikla na strane sťažovateľa škoda veľkého rozsahu...“.

Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd rozhodol

týmto nálezom:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. zo dňa

15. 5. 2013 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 a 3 v spojení

s . .

Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. -177 zo dňa 30. 3. 2011

porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 a 3 v spojení s čl. 48 ods. 2.

.

Okresný súd Prešov rozsudkom sp. zn. -152 zo dňa 27. 5. 2010 porušil

právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a 3 v spojení s .

Slovenskej republiky.

Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 15. 5. 2013 ako i rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.

-177 zo dňa 30. 3. 2011 a rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn.

-152 zo dňa 27. 5. 2010 a vec vracia Okresného súdu Prešov na ďalšie

konanie.“

Sťažovateľ zároveň navrhol, aby mu ústavný súd priznal nárok na náhradu trov

právneho zastúpenia, ktoré sú „Najvyšší súd Slovenskej republiky, Krajský súd v Prešove

a Okresný súd Prešov povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne jeho právnemu zástupcovi

do 15 dní odo dňa doručenia tohto nálezu“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami,

ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

(napr. m. m. , ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 2 a 3 v spojení s rozsudkom okresného súdu (ktorým bol

zamietnutý jeho návrh na začatie konania), rozsudkom krajského súdu (ktorým bol

potvrdený v odvolacom konaní rozsudok okresného súdu) a uznesením najvyššieho súdu

(ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu ako

neprípustné).

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľa rozsudkom

okresného súdu

Z citovaného vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv a slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je tak vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach

porušenia jeho práv napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich práv

sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti nemu. Ústavný súd

z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku okresného

súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona

o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 2

rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu

Predmetom súdneho konania, v ktorom boli vydané sťažovateľom namietané

rozhodnutia (rozsudok okresného súdu, rozsudok krajského súdu a uznesenie najvyššieho

súdu), je sťažovateľom uplatnený nárok na náhradu škody podľa ustanovení zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“),

pričom sťažovateľ vo vzťahu k týmto rozhodnutiam namieta neprípustný zásah do svojho

základného práva podľa .

Ústavný súd s odvolaním sa na svoju ustálenú judikatúru (,

, ) uvádza, že je východiskom

legislatívnej konštrukcie správneho súdnictva v piatej časti ,

podľa ktorého sa na súd vo veci preskúmania rozhodnutia orgánu verejnej správy môže

obrátiť ten, kto tvrdí, že bol týmto rozhodnutím na svojich právach ukrátený, pričom

v zmysle sa zákonodarcovi umožňuje ustanoviť podmienky a rozsah

prístupu jednotlivca na súd a zároveň hranice takej možnosti tým, že preskúmanie

rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd nesmie byť spod právomoci súdu

vylúčené. Zákonodarca ustanovil obmedzenia a podmienky súdnej kontroly správnej moci

v piatej časti .

Ústavný súd konštatuje, že objektívne nemôže existovať príčinná súvislosť medzi

sťažovateľom namietaným porušením základného práva podľa

a rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu, ktoré nie sú rozhodnutiami

vydanými v konaní podľa piatej časti , preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto

časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 3

rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom podľa patrí v zmysle doterajšej

judikatúry ústavného súdu v zásade do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Spôsob výkonu tejto právomoci všeobecných súdov ustanovuje

účinný od 1. júla 2004.

Sťažovateľ si svoje základné právo garantované v uplatnil

na všeobecnom súde žalobou podanou okresnému súdu, o ktorej rozhodol okresný súd

rozsudkom tak, že žalobu sťažovateľa zamietol, krajský súd namietaným rozsudkom

označený rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a najvyšší súd napadnutým uznesením

odmietol dovolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu. Zamietnutie žaloby

sťažovateľa všeobecnými súdmi, resp. odmietnutie jeho dovolania v konaní podľa zákona

č. , samo osebe nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia základného práva

podľa . Táto skutočnosť by pri prísne formalistickom posúdení sťažnosti

mohla zakladať aj dôvod na jej odmietnutie z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, avšak

napriek tomu sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zameral aj na posúdenie

jej vecnej opodstatnenosti, t. j. preskúmal, či namietaný rozsudok krajského súdu

a uznesenie najvyššieho súdu sú udržateľné z hľadiska princípov spravodlivého procesu.

Sťažovateľ zhodne so svojimi dovolacími námietkami proti rozsudku krajského súdu

v sťažnosti namieta nedostatočné odôvodnenie a nesprávne právne závery rozsudku

krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu). V nadväznosti na to sťažovateľ

namieta nesprávne a nedostatočne odôvodnené závery najvyššieho súdu pri posúdení týchto

jeho dovolacích námietok.

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu,

ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z dôvodu

nezistenia vád konania podľa (ktoré jedine mohli zakladať prípustnosť dovolania

smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu), nezistil žiadne okolnosti,

ktoré by mohli spochybniť udržateľnosť záverov krajského súdu a najvyššieho súdu

z hľadiska princípov spravodlivého procesu.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského

súdu, uvedenú dovolaciu a následne sťažnostnú námietku vyčerpávajúcim spôsobom

preskúmal najvyšší súd v rámci dovolacieho konania a s jeho závermi citovanými v časti

I tohto uznesenia sa ústavný súd v celom rozsahu stotožnil. Najvyšší súd sa podrobne

a dôsledne vysporiadal so sťažovateľom namietaným nedostatočným odôvodnením

rozsudku krajského súdu, ktoré podľa sťažovateľa malo zakladať existenciu vady konania

podľa ), t. j. odňatie možnosti konať pred súdom. Najvyšší súd v súlade

so svojou judikatúrou ustálil, že nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozsudku môže zakladať vadu konania podľa , avšak po prieskume

dôvodov rozsudku krajského súdu takúto vadu nezistil.

Pokiaľ ide o námietku nesprávnych právnych záverov v rozsudku krajského súdu

(v spojení s rozsudkom okresného súdu), najvyšší súd v súlade so svojou judikatúrou

označené dovolacie námietky sťažovateľa nevyhodnocoval v rámci skúmania vady konania

podľa , t. j. odňatie možnosti konať pred súdom [ani ostatných vád

konania podľa ], pričom za stavu, keď najvyšší súd dospel k záveru,

že nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania podľa , posudzovanie

právnych záverov krajského súdu v súlade s ustanoveniami

bolo vylúčené z prieskumnej právomoci najvyššieho súdu v konaní o dovolaní sťažovateľa.

Ústavný súd konštatuje, že postup najvyššieho súdu vo vzťahu k sťažovateľom namietaným

právnym záverom krajského súdu v dovolaní bol plne súladný s ustálenou judikatúrou

najvyššieho súdu a nie je možné ho hodnotiť ako ústavne nekonformný.

Keďže sťažovateľ zotrval na namietaní nesprávnych právnych záverov krajského

súdu aj vo svojej sťažnosti, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa

ktorej je oprávnený skutkové a právne závery všeobecných súdov posudzovať z hľadiska

ich ústavnej konformity iba vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa (obdobne ,

).

V namietanom rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti nezistil žiadne také dôvody, pokiaľ ide o právne závery v ňom

vyslovené, na základe ktorých by ho mohol kvalifikovať z ústavného hľadiska ako

neakceptovateľný a neudržateľný. Sťažnosťou namietaný rozsudok krajského súdu

je vnútorne logický, nie je ani prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle, a taktiež

ho nemožno označiť za arbitrárny, pretože podáva náležitým spôsobom vysvetľujúcu

odpoveď na všetky podstatné otázky, pre ktoré bol prvostupňový rozsudok (o zamietnutí

návrhu sťažovateľa) odvolacím súdom potvrdený, tak ako to vyplýva z citovaných častí

rozsudku krajského súdu v časti I nálezu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd uzatvára, že nezistil možnosť

porušenia ani princípov spravodlivého procesu uznesením najvyššieho

súdu ani rozsudkom krajského súdu, preto sťažnosť sťažovateľa odmietol v tejto časti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2

rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu ústavný súd konštatuje,

že sťažovateľ v tejto časti sťažnosť nijako neodôvodnil, a to ani v spojení s ostatnými

základnými právami ( a 3 ), ktorých porušenie namieta. Táto časť petitu

teda nemá oporu v argumentoch a tvrdeniach produkovaných v sťažnosti (absencia

odôvodnenia návrhu a navrhovaných dôkazov). Vzhľadom na to, ako aj so zreteľom

na právne zastúpenie sťažovateľa kvalifikovaným právnym zástupcom ústavný súd preto

sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014