Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 1/2014
PDF · 277.54 KB
No categories available
I. ÚS 1/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 1/2014-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť M. U., zastúpeného advokátom JUDr. Miroslavom
Katunským, Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 a 3 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 15 C 191/2007-152 z 27. mája 2010,
rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 18 Co 138/2010-177 z 30. marca 2011 a
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 84/2011 z 15. mája 2013 a
takto
rozhodol:
Sťažnosť M. U. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
3. septembra 2013 doručená sťažnosť M. U., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. Miroslavom Katunským, Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 a 3 v spojení s čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Prešov
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 15 C 191/2007-152 z 27. mája 2010, rozsudkom Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 18 Co 138/2010-177 z 30. marca 2011 a
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo
84/2011 z 15. mája 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 15 C 191/2007 sa sťažovateľ ako žalobca domáhal náhrady škody v sume
51 868,45 € s príslušenstvom proti Slovenskej republike ako žalovanej, „keď jej
zodpovednosť ako štátu odvodzoval od nesprávneho úradného postupu Okresného súdu
Prešov v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 6Er 1591/2003 (u súdneho exekútora
JUDr. Františka Čarabu vedenej pod sp. zn. EX 195/2003), ktorý spočíval v nečinnosti,
t. j. že v primeranej lehote nerozhodol o námietkach povinného proti uzneseniu o začatí
exekúcie, ale rozhodol až po 3 a pol roku a v dôsledku toho nemohol exekútor poverený
vykonaním exekúcie vydať exekučný príkaz, čo malo za následok nemožnosť zriadenia
exekučného záložného práva a aj zabránenie uspokojeniu jemu prisúdenej pohľadávky.“
(citované z uznesenia najvyššieho súdu, pozn.).
Okresný súd rozsudkom č. k. 15 C 191/2007-152 z 27. mája 2010 (ďalej
len „rozsudok okresného súdu“) konanie o zaplatenie sumy 3 610,15 € zastavil (na základe
späťvzatia žaloby v tejto časti), v prevyšujúcej časti žalobu sťažovateľa zamietol
a účastníkom nepriznal náhradu trov konania.
Podľa okresného súdu, „ktorý vec posudzoval podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov, podanie povinného predložené súdnym exekútorom JUDr. Františkom Čarabom
exekučnému súdu 2. septembra 2003 nespĺňalo základné náležitosti námietok proti
upovedomeniu o začatí exekúcie, ktoré sú vymedzené § 42 ods. 3 O. s. p. a v § 39 ods. 1
Exekučného poriadku per analogiám. Uvedené podanie označené ako oznámenie, bolo
len odpoveďou povinného na upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie zo 7. júla 2003
a ani z jeho obsahu nevyplýval úmysel povinného podať proti upovedomeniu o začatí
exekúcie námietky. Odkladný účinok námietok v zmysle Exekučného poriadku nemohol
preto nastať (nešlo o odôvodnené a včas podané námietky proti exekúcií). Súd prvého
stupňa mal za to, že chýba príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu
a vznikom škody uplatnenej žalobcom, že žalobca nepreukázal, že ak by Okresný súd Prešov
rozhodol skôr o podaní povinného v prebiehajúcej exekúcii a na nehnuteľnostiach
povinného by bolo zriadené exekučné záložné právo v prospech žalobcu, bola by jeho
pohľadávka náležite a v plnom rozsahu uspokojená. Upozornil, že obvyklým chodom vecí
by bolo, ak by súdny exekútor v súlade so zákonom z hľadiska obsahu posúdil podanie
povinného z 21. júla 2003 nie ako námietky proti exekúcii, ale ako oznámenie povinného
o predkupnom práve v spojení s návrhom na vylúčenie vecí z exekúcie, ktoré samo osebe
nemá odkladný účinok na vykonávanie úkonov exekučnej činnosti, a riadne by pokračoval
vo vykonávaní exekúcie voči povinnému. Až následné zriadenie exekučného záložného
práva exekútorom by pre žalobcu mohlo, privodiť uspokojenie jeho pohľadávky, pričom
rozsah uspokojenia žalobcu je aj v tomto prípade otázny s poukazom aj na množstvo
vyznačených upovedomení o začatí exekúcie, upovedomení o spôsobe vykonania exekúcie a
exekučných príkazov na LV..., kde boli evidované nehnuteľnosti vo vlastníctve povinného,
ešte pred postúpením podania povinného exekútorom na Okresný súd Prešov...“ (citované z
uznesenia najvyššieho súdu, pozn.).
Krajský súd na odvolanie sťažovateľa rozsudkom č. k. 18 Co 138/2010-177
z 30. marca 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozsudok okresného súdu
v napadnutej časti o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania
potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal. V odôvodnení svojho
rozsudku sa plne stotožnil so závermi okresného súdu zdôrazniac, že okresný súd vykonal
dokazovanie v potrebnom rozsahu, správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne
rozhodol.
Krajský súd vo svojom rozsudku «Poukázal na predpoklady vzniku zodpovednosti
za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. s tým, že bolo nepochybne zistené, že exekučný súd
pochybil, keď včas nerozhodol o podaní, predloženom súdnym exekútorom
JUDr. Františkom Čarabom, ním označeným ako „námietky proti exekúcii“. Nešlo tu však
o námietky proti upovedomeniu o začatí exekúcie a nevyplýva to ani z obsahu podania.
Exekútor bol povinný po uplynutí lehoty na podanie námietok, keďže námietky proti
exekúcii neboli podané, pokračovať v exekúcii, nie postupovať spisový materiál exekučnému
súdu. Práve skutočnosť, že súdny exekútor nepostupoval v súlade s Exekučným poriadkom,
môže byť tou príčinnou súvislosťou, ktorá súvisí so vznikom škody žalobcovi tým, že jeho
pohľadávka nebola vymožená. Uvedené podanie nepredstavuje námietky proti exekúcii,
o ktorých mal rozhodovať súd a z tohto dôvodu ani nečinnosť súdu viac ako 3 roky nie je
v príčinnej súvislosti so vznikom škody žalobcovi, čo je základnou podmienkou pre vznik
zodpovednosti za škodu...» (citované z uznesenia najvyššieho súdu, pozn.).
Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu dovolanie,
v ktorom namietal „v prvom rade odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f/
O. s. p., tvrdiac, že odvolací súd sa v rozhodnutí o odvolaní nevysporiadal so všetkými
dôvodmi podaného odvolania, čo činí jeho rozhodnutie nepreskúmateľným. Dôvodil,
že ak mali oba nižšie súdy za preukázané, že k nesprávnemu úradnému postupu došlo
na strane súdneho exekútora, nič im nemalo brániť, aby na základe vykonaného
dokazovania jeho žalobe vyhoveli. Vychádzal tu z názoru, že aj v takom prípade nesie
zodpovednosť štát – Slovenská republika. Zároveň nesúhlasil s posúdením nižších súdov,
že nesprávny postup súdneho exekútora, ktorý v exekúcii ďalej nekonal, má vylúčiť ako
príčinu vzniku škody nečinnosť súdu; v tejto spojitosti poukázal, že o tom, že sa nejednalo
o námietky napokon rozhodol až súd tým, že aplikoval jemu dané oprávnenie v § 41 ods. 2
O. s. p. vyhodnotiť obsah podania a podľa toho ďalej procesné postupovať. Uviedol,
že ak by sa považoval postup súdneho exekútora za prvotnú príčinu, je nadovšetko zreteľné
aj to, že táto príčina a trvanie jej dôsledkov boli prerušené ďalšou príčinou, ktorou bola
nečinnosť súdu. Tvrdil, že dôvodom potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa odvolacím
súdom bola časová prednosť príčiny na vzniku škody v podobe nesprávneho postupu
súdneho exekútora pred nesprávnym úradným postupom súdu a že tu išlo o nové dôvody.
V doplnení dovolania ako ďalší dôvod dovolania uviedol vadu podľa § 237 písm. g/
O. s. p...“ (citované z uznesenia najvyššieho súdu, pozn.).
Sťažovateľ teda prípustnosť, ako aj dôvodnosť svojho dovolania smerujúceho proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu odôvodňoval existenciou vád konania podľa
§ 237 písm. f) a g) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a aj nesprávnymi
právnymi závermi v rozsudku krajského súdu.
Najvyšší súd preskúmal dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu (v spojení
s rozsudkom okresného súdu) z hľadiska existencie vád podľa § 237 OSP [osobitne
z hľadiska sťažovateľom namietaných vád podľa § 237 písm. f) a g) OSP], ktoré by mohli
zakladať prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, takéto
vady nezistil, a preto svojím uznesením dovolanie sťažovateľa ako neprípustné odmietol.
Najvyšší súd pri posudzovaní existencie vady konania podľa § 237 písm. f) OSP
spočívajúcej v odňatí možnosti konať pred súdom osobitnú pozornosť venoval
sťažovateľom namietanej nedostatočnosti odôvodnenia krajského súdu, ktorá pri
jej preukázaní mohla zakladať označenú vadu konania, a tým prípustnosť aj dôvodnosť
dovolania, avšak nedostatky v odôvodnení rozsudku krajského súdu, ktoré by túto vadu
zakladali, nezistil. V tejto časti odôvodnenia svojho uznesenia najvyšší súd uviedol:
„Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa ako aj odvolací
súd postačujúco odôvodnili svoje rozhodnutia. V odôvodneniach totiž dostatočne
a zrozumiteľne vysvetlili, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali aj ako vec – zistený
skutkový stav – právne posúdili. Odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého
stupňa, v odôvodnení svojho rozhodnutia neobmedzil sa len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, ale na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
podal ďalšiu argumentáciu, v rámci ktorej sa neodklonil od právneho záveru súdu prvého
stupňa, že chýba príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu a vznikom
škody uplatnenej žalobcom. Pri posudzovaní, či rozhodnutia nižších súdov
sú (ne)preskúmateľné (teda či boli splnené parametre zákona na odôvodnenie rozsudku –
§ 157 ods. 2 O. s. p.), dovolací súd sa správnosťou prijatých právnych záverov nižších
súdov nezaoberá. Pokiaľ sa odvolaciemu súdu vytýka, že v odôvodnení osobitne
sa nevyporiadal s námietkou žalobcu spočívajúcou na báze, že ak došlo k nesprávnemu
úradnému postupu na strane súdneho exekútora, nič nemalo brániť tomu, aby na základe
vykonaného dokazovania sa žalobe vyhovelo, lebo - podľa názoru žalobcu – aj v takom
prípade nesie zodpovednosť štát (Slovenská republika), bolo ale treba posúdiť, či sa tu
zo strany žalobcu poukazuje na rozhodujúci argument alebo na argument nepodstatný.
Aj podľa už spomenutej judikatúry ESĽP (a rovnako aj judikatúry Ústavného súdu
Slovenskej republiky) sa totiž nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; iba ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa príslušná odpoveď práve na tento argument. Podľa nižších súdov
nepostupoval súdny exekútor v súlade s Exekučným poriadkom, keď posúdil podanie
povinného z 21. júla 2003 ako námietky proti exekúcii a postúpil spisový materiál
exekučnému súdu 2. septembra 2003, čo mohlo byť príčinnou súvisiacou so vznikom škody
žalobcovi; ďalšími predpokladmi náhrady škody sa v tomto vzťahu (k súdnemu exekútorovi)
už nezaoberali (súd prvého stupňa len poznamenal, že rozsah uspokojenia žalobcu by
v tomto prípade bol otázny s poukazom na počet vyznačených upovedomení o začatí
exekúcie, upovedomení o spôsobe vykonania exekúcie a exekučných príkazov). Názor
žalobcu, že aj u spomenutého vytýkaného postupu súdneho exekútora nesie zodpovednosť
štát, je mylný. Až 1. júla 2004 – nadobudnutím účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov boli totiž súdni exekútori zaradení pod režim uvedeného zákona; v období do
prijatia tejto novej zákonnej úpravy (t. j. počas platnosti zák. č. 58/1969 Zb.) tomu tak však
nebolo (porovnaj tiež zmenu v § 33 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. júla
2004). Zároveň treba rešpektovať prechodné ustanovenie (§ 27) zákona č. 514/2003 Z. z., z
ktorého vyplýva, že pre posúdenie, či na zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami
alebo nesprávnym úradným postupom sa má aplikovať zák. č. 514/2003 Z. z., je rozhodujúci
čas vydania príslušného rozhodnutia, resp. čas nesprávneho úradného postupu, nie že
škoda, prípadne jej časť vznikla až po účinnosti tohto zákona. Nižšími súdmi spochybňovaný
postup súdneho exekútora sa mal zavŕšiť 2. septembra 2003, kedy postúpil spisový materiál
exekučnému súdu; vo vzťahu k tomuto postupu teda pasívna legitimácia žalovanej daná
nebola. Z uvedeného je potom dostatočne jasné, že aj keď sa odvolací súd spomenutej
námietke žalobcu osobitne nevenoval (čo sa môže vnímať ako určité zníženie presvedčivosti
odôvodnenia), táto námietka žalobcu nepredstavujú argument, ktorý by bol pre rozhodnutie
vo veci samej rozhodujúci...“
Najvyšší súd pri posudzovaní dostatočnosti odôvodnenia krajského súdu zdôraznil,
že „Pri posudzovaní, či rozhodnutia nižších súdov sú (ne)preskúmateľné (teda či boli
splnené parametre zákona na odôvodnenie rozsudku - § 157 ods. 2 O. s. p.), dovolací súd
sa správnosťou prijatých právnych záverov nižších súdov nezaoberá“. Ďalej vo vzťahu
k sťažovateľom namietanej nesprávnosti právnych záverov v rozsudku krajského súdu
(v spojení s rozsudkom okresného súdu) najvyšší súd uviedol: „Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p., nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či súdy (ne)použili správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodili (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Rovnaké závery platia
aj v prípade námietky, že konanie je postihnuté tzv. inou vadou majúcu za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Prípustnosť dovolania
nezakladá totiž skutočnosť, ak súdy svoje rozhodnutie založili na nesprávnych skutkových
zisteniach; nesprávne či nedostatočne skutkové zistenie má za následok vydanie vecne
nesprávneho rozhodnutia súdu, samo osebe ale nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p.
– nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia (porovnaj napr. R 37/1993, R 125/1999).“
Sťažovateľ vo svojej sťažnostnej argumentácii zdôraznil, že „V prípade, ak by
Okresný súd Prešov rozhodol o podaní povinného riadne a včas, súdny exekútor by riadne
a včas vydal exekučný príkaz na zriadenie exekučného záložného práva vo veci, pričom
v súlade s poradím prihlásených pohľadávok by k uspokojeniu sťažovateľa došlo. Uvedené
tvrdenie preukazuje i prehľad uspokojených pohľadávok veriteľov v zmysle rozvrhu dražby
vykonávanej JUDr. Gibartim dňa 28. 12. 2005.“.
Ďalej sťažovateľ uviedol, že rozsudok okresného súdu potvrdený krajským súdom
nepovažuje „za zákonný, ako ani za vecne a právne správny, keďže tieto súdy neprihliadali
a nevysporiadali sa so všetkými dôkazmi zistenými v konaní, v dôsledku čoho tieto rozsudky
nemožno považovať za preskúmateľné, čím bolo sťažovateľovi odňaté právo konať pred
súdom...“.
Podľa sťažovateľa sa okresný súd, krajský súd a ani najvyšší súd „... nezaoberali
tým, prečo záver, že podanie povinného nebolo potrebné kvalifikovať ako námietky...
Okresný súd Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 6Er/1591/03 nevyslovil v lehote
zákonnej... následkom čoho by ku škode na strane navrhovateľa nedošlo.
Sťažovateľ má totiž dôvodne za to, že v súlade s ust. § 41 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku (právny predpis so subsidiárnym použitím k zákonu č. 233/1995 Z. z.)
každý úkon účastníka konania posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne
označený.
Bolo preto povinnosťou Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.
6Er/1591/03 posúdiť podanie povinného predložené mu konajúcim súdnym exekútorom
v lehote primeranej a v tejto lehote o ňom i rozhodnúť (napr. podanie povinného
nepripustiť, odmietnuť, zamietnuť), aby sa nenarušil výkon exekúcie a aby výkonom
exekúcie bola pohľadávka oprávneného, t. j. sťažovateľa riadne uspokojená. V dôsledku
tohto nekonania = nesprávneho úradného postupu súdu, bez akejkoľvek príčiny na strane
sťažovateľa, vznikla na strane sťažovateľa škoda veľkého rozsahu...“.
Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd rozhodol
týmto nálezom:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1 Cdo 84/2011 zo dňa
15. 5. 2013 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 a 3 v spojení
s čl. 48 ods. 2. Ústavy Slovenskej republiky.
Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 18Co/138/2010-177 zo dňa 30. 3. 2011
porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 a 3 v spojení s čl. 48 ods. 2.
Okresný súd Prešov rozsudkom sp. zn. 15C/191/2007-152 zo dňa 27. 5. 2010 porušil
právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 a 3 v spojení s čl. 48 ods. 2. Ústavy
Slovenskej republiky.
Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Cdo 84/2011 zo dňa 15. 5. 2013 ako i rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
18Co/138/2010-177 zo dňa 30. 3. 2011 a rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn.
15C/191/2007-152 zo dňa 27. 5. 2010 a vec vracia Okresného súdu Prešov na ďalšie
konanie.“
Sťažovateľ zároveň navrhol, aby mu ústavný súd priznal nárok na náhradu trov
právneho zastúpenia, ktoré sú „Najvyšší súd Slovenskej republiky, Krajský súd v Prešove
a Okresný súd Prešov povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne jeho právnemu zástupcovi
do 15 dní odo dňa doručenia tohto nálezu“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil,
či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého
z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto
preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami,
ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý
pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania
pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv
(napr. m. m. I. ÚS 178/09, IV. ÚS 428/09).
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 2 a 3 v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom okresného súdu (ktorým bol
zamietnutý jeho návrh na začatie konania), rozsudkom krajského súdu (ktorým bol
potvrdený v odvolacom konaní rozsudok okresného súdu) a uznesením najvyššieho súdu
(ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu ako
neprípustné).
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľa rozsudkom
okresného súdu
Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach
týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv a slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. I. ÚS 103/02).
Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je tak vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach
porušenia jeho práv napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich práv
sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti nemu. Ústavný súd
z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku okresného
súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona
o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 2
ústavy rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu
Predmetom súdneho konania, v ktorom boli vydané sťažovateľom namietané
rozhodnutia (rozsudok okresného súdu, rozsudok krajského súdu a uznesenie najvyššieho
súdu), je sťažovateľom uplatnený nárok na náhradu škody podľa ustanovení zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.“),
pričom sťažovateľ vo vzťahu k týmto rozhodnutiam namieta neprípustný zásah do svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd s odvolaním sa na svoju ustálenú judikatúru (IV. ÚS 228/2011,
IV. ÚS 242/2011, I. ÚS 166/2011) uvádza, že čl. 46 ods. 2 ústavy je východiskom
legislatívnej konštrukcie správneho súdnictva v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku,
podľa ktorého sa na súd vo veci preskúmania rozhodnutia orgánu verejnej správy môže
obrátiť ten, kto tvrdí, že bol týmto rozhodnutím na svojich právach ukrátený, pričom
v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa zákonodarcovi umožňuje ustanoviť podmienky a rozsah
prístupu jednotlivca na súd a zároveň hranice takej možnosti tým, že preskúmanie
rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd nesmie byť spod právomoci súdu
vylúčené. Zákonodarca ustanovil obmedzenia a podmienky súdnej kontroly správnej moci
v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
Ústavný súd konštatuje, že objektívne nemôže existovať príčinná súvislosť medzi
sťažovateľom namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy
a rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu, ktoré nie sú rozhodnutiami
vydanými v konaní podľa piatej časti OSP, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto
časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 3
ústavy rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu
Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 ústavy patrí v zmysle doterajšej
judikatúry ústavného súdu v zásade do právomoci všeobecných súdov (napr. II. ÚS 71/04).
Spôsob výkonu tejto právomoci všeobecných súdov ustanovuje zákon č. 514/2003 Z. z.
účinný od 1. júla 2004.
Sťažovateľ si svoje základné právo garantované v čl. 46 ods. 3 ústavy uplatnil
na všeobecnom súde žalobou podanou okresnému súdu, o ktorej rozhodol okresný súd
rozsudkom tak, že žalobu sťažovateľa zamietol, krajský súd namietaným rozsudkom
označený rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a najvyšší súd napadnutým uznesením
odmietol dovolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu. Zamietnutie žaloby
sťažovateľa všeobecnými súdmi, resp. odmietnutie jeho dovolania v konaní podľa zákona
č. 514/2003 Z. z., samo osebe nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 3 ústavy. Táto skutočnosť by pri prísne formalistickom posúdení sťažnosti
mohla zakladať aj dôvod na jej odmietnutie z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, avšak
napriek tomu sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zameral aj na posúdenie
jej vecnej opodstatnenosti, t. j. preskúmal, či namietaný rozsudok krajského súdu
a uznesenie najvyššieho súdu sú udržateľné z hľadiska princípov spravodlivého procesu.
Sťažovateľ zhodne so svojimi dovolacími námietkami proti rozsudku krajského súdu
v sťažnosti namieta nedostatočné odôvodnenie a nesprávne právne závery rozsudku
krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu). V nadväznosti na to sťažovateľ
namieta nesprávne a nedostatočne odôvodnené závery najvyššieho súdu pri posúdení týchto
jeho dovolacích námietok.
Ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu,
ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z dôvodu
nezistenia vád konania podľa § 237 OSP (ktoré jedine mohli zakladať prípustnosť dovolania
smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu), nezistil žiadne okolnosti,
ktoré by mohli spochybniť udržateľnosť záverov krajského súdu a najvyššieho súdu
z hľadiska princípov spravodlivého procesu.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského
súdu, uvedenú dovolaciu a následne sťažnostnú námietku vyčerpávajúcim spôsobom
preskúmal najvyšší súd v rámci dovolacieho konania a s jeho závermi citovanými v časti
I tohto uznesenia sa ústavný súd v celom rozsahu stotožnil. Najvyšší súd sa podrobne
a dôsledne vysporiadal so sťažovateľom namietaným nedostatočným odôvodnením
rozsudku krajského súdu, ktoré podľa sťažovateľa malo zakladať existenciu vady konania
podľa § 237 písm. f) OSP), t. j. odňatie možnosti konať pred súdom. Najvyšší súd v súlade
so svojou judikatúrou ustálil, že nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozsudku môže zakladať vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, avšak po prieskume
dôvodov rozsudku krajského súdu takúto vadu nezistil.
Pokiaľ ide o námietku nesprávnych právnych záverov v rozsudku krajského súdu
(v spojení s rozsudkom okresného súdu), najvyšší súd v súlade so svojou judikatúrou
označené dovolacie námietky sťažovateľa nevyhodnocoval v rámci skúmania vady konania
podľa § 237 písm. f) OSP, t. j. odňatie možnosti konať pred súdom [ani ostatných vád
konania podľa § 237 písm. f) OSP], pričom za stavu, keď najvyšší súd dospel k záveru,
že nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 OSP, posudzovanie
právnych záverov krajského súdu v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku
bolo vylúčené z prieskumnej právomoci najvyššieho súdu v konaní o dovolaní sťažovateľa.
Ústavný súd konštatuje, že postup najvyššieho súdu vo vzťahu k sťažovateľom namietaným
právnym záverom krajského súdu v dovolaní bol plne súladný s ustálenou judikatúrou
najvyššieho súdu a nie je možné ho hodnotiť ako ústavne nekonformný.
Keďže sťažovateľ zotrval na namietaní nesprávnych právnych záverov krajského
súdu aj vo svojej sťažnosti, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa
ktorej je oprávnený skutkové a právne závery všeobecných súdov posudzovať z hľadiska
ich ústavnej konformity iba vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa (obdobne III. ÚS 151/05,
V namietanom rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti nezistil žiadne také dôvody, pokiaľ ide o právne závery v ňom
vyslovené, na základe ktorých by ho mohol kvalifikovať z ústavného hľadiska ako
neakceptovateľný a neudržateľný. Sťažnosťou namietaný rozsudok krajského súdu
je vnútorne logický, nie je ani prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle, a taktiež
ho nemožno označiť za arbitrárny, pretože podáva náležitým spôsobom vysvetľujúcu
odpoveď na všetky podstatné otázky, pre ktoré bol prvostupňový rozsudok (o zamietnutí
návrhu sťažovateľa) odvolacím súdom potvrdený, tak ako to vyplýva z citovaných častí
rozsudku krajského súdu v časti I nálezu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd uzatvára, že nezistil možnosť
porušenia čl. 46 ods. 3 ústavy ani princípov spravodlivého procesu uznesením najvyššieho
súdu ani rozsudkom krajského súdu, preto sťažnosť sťažovateľa odmietol v tejto časti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2
ústavy rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd konštatuje,
že sťažovateľ v tejto časti sťažnosť nijako neodôvodnil, a to ani v spojení s ostatnými
základnými právami (čl. 46 ods. 2 a 3 ústavy), ktorých porušenie namieta. Táto časť petitu
teda nemá oporu v argumentoch a tvrdeniach produkovaných v sťažnosti (absencia
odôvodnenia návrhu a navrhovaných dôkazov). Vzhľadom na to, ako aj so zreteľom
na právne zastúpenie sťažovateľa kvalifikovaným právnym zástupcom ústavný súd preto
sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v jej petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2014