Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 166/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a a 2

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. septembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára

2011 faxom doručená a 14. januára 2011 písomným podaním doplnená sťažnosť L., T.

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a a 2

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. septembra 2010 (ďalej len

„uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: «Sťažovateľ podal žiadosť

o sprístupnenie informácií zo dňa 20. 09. 2007 na Ministerstvo životného prostredia SR,

ktorou žiadal „zápisnicu z rokovania rozkladovej komisie ministra životného prostredia

Slovenskej republiky, ktoré sa uskutočnilo dňa 08. 08. 2007 vrátane všetkých rozhodnutí

prijatých na tomto zasadnutí.“.

Riaditeľ komunikačného odboru, Ing. P. V. Ministerstva životného prostredia SR

vydal dňa 01. 10. 2007 rozhodnutie o čiastočnom nesprístupnení žiadosti o informáciu č.

15/2007-CE, ktorým čiastočne nevyhovel žiadosti o sprístupnenie ,,zápisnice z rokovania

rozkladovej komisie ministra životného prostredia Slovenskej republiky, ktoré sa

uskutočnilo dňa 08. 08. 2007 vrátane všetkých rozhodnutí prijatých na tomto zasadnutí.“.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad.

Minister životného prostredia SR rozhodnutím č. 90/2007-rozkl. zo dňa 17. 12. 2007

napadnuté rozhodnutie zrušil.

Sťažovateľ podal dňa 27. 12. 2007 na Obvodný úrad v B. návrh na prejednanie

priestupku, v ktorom uviedol ako páchateľa priestupku Ing. P. V... „Rozhodnutia o

čiastočnom nesprístupnení žiadosti o informáciu č. 15/2007-CE zo dňa 01. 10. 2007“,

ktorým nesprístupnil informáciu – zápisnicu z rokovania rozkladovej komisie ministra

životného prostredia SR, ktoré sa uskutočnilo dňa 08. 08. 2007...

Sťažovateľ si... 25. 02. 2008 uplatnil trovy konania...

Obvodný úrad v Bratislave... oznámil listom č. OVVS-Pr-4256/1-07-VE-V3 zo dňa

24. 03. 2008, že žiadosti sťažovateľa nevyhovuje.

Obvodný úrad v Bratislave... rozhodnutím č. OVVS-Pr-4256/1-07-VE-V3 zo dňa

11. 03. 2008 rozhodol tak, že obvineného Ing... V. uznal vinným zo spáchania priestupku

podľa o slobodnom prístupe k informáciám...

tým, že ako zodpovedný zamestnanec povinnej osoby MŽP SR v zmysle § 6 zákona o

priestupkoch vydaním rozhodnutia č. 15/2007-CE zo dňa 1. 10. 2007 MŽP SR zapríčinil

porušenie práva na sprístupnenie informácií, keď na základe žiadosti zo dňa 20. 9. 2007

sťažovateľa informáciu v zákonnej lehote nesprístupnil, ale vydal rozhodnutie č. 15/2007-

CE, ktoré bolo ministrom MŽP SR zo dňa 17. 12. 2007 pod č. 90/2007-rozkl. ako nezákonné

zrušené, uložil mu uhradiť pokutu vo výške 1 000 Sk a trovy konania vo výške 500 Sk.

Proti tomuto rozhodnutiu podal obvinený odvolanie...

Ministerstvo vnútra... rozhodnutím č. SVS-230-2008/01651/TJH zo dňa 28. 07. 2008,

napadnuté rozhodnutie Obvodného úradu v B... zrušilo.

Proti uvedenému rozhodnutiu Ministerstva vnútra... podal sťažovateľ na Krajský súd

v Bratislave žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci

na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. -70 zo dňa 06. 08. 2009

žalobu sťažovateľa zamietol...

Proti... rozhodnutiu Krajského súdu... podal sťažovateľ... 11. 09. 2009 odvolanie na

Najvyšší súd... a navrhoval napadnuté rozhodnutie žalovaného zmeniť, jeho žalobe

vyhovieť...

Uznesením sp. zn. zo dňa 28. 09. 2010 Najvyšší súd Slovenskej

republiky zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave a konanie zastavil...

Najvyšší súd... zdôvodnil zastavenie konania a zrušenie rozsudku Krajského súdu...

tým, že rozhodnutím správneho orgánu, ktoré sťažovateľ napadol žalobou a dožadoval sa

jeho preskúmania súdom, nebol sťažovateľ ukrátený na subjektívnych právach.

Najvyšší súd Slovenskej republiky týmto vyložil pojem práva uvedený v ustanovení

reštriktívne a týmto výkladom zasiahol do práv sťažovateľa zaručených

mu aj Dohovorom. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa

rozhodnutie v priestupkovom konaní týkalo iba osoby obvinenej z priestupku a svojimi

účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu žalobcu (sťažovateľa) a nezasahuje do jeho

právneho postavenia.

Tento názor všeobecného súdu nemožno považovať za správny, pretože účinky

interpretácie zákona a jeho aplikácie sú také, že nie sú zlučiteľné so základnými právami

zaručenými a Dohovorom. V dôsledku toho, rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky založené na takomto právnom názore viedlo k tomu, že sťažovateľovi

bola odňatá možnosť konať pred súdom a to tým, že sa súd – Najvyšší súd Slovenskej

republiky, nezaoberal meritom veci a nepreskúmal v odvolacom konaní rozhodnutie súdu

prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uplatnených v odvolaní. Nie je zrejmé, akým postupom

dospel súd k záveru, že pojem obsiahnutý v ustanovení § 247 ods. 1 O. s. p – „ukrátený na

právach“, je potrebné vykladať reštriktívne. Ustanovenie §. 247 ods. 1 ustanovuje,

že podľa druhej hlavy piatej časti sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo

právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia. Toto

ustanovenie je vo svojej časti priamou citáciou článku 46 ods. 2 SR, ktorý zaručuje

každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy,

obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví

inak. Je teda nesporné, že právo podať žalobu na preskúmanie rozhodnutia správneho

orgánu, je základným ľudským právom zakotveným v Ústave SR.»

Sťažovateľ ďalej uvádza: «Ako je nesporné a ani Najvyšší súd... republiky túto

okolnosť nespochybňuje, sťažovateľ bol účastníkom priestupkového... konania. Najvyšší

súd... vyvodzoval sťažovateľovo postavenie účastníka konania z ustanovenia § 72 písm. d)

v spojení s o priestupkoch. Sťažovateľ považuje za

potrebné poukázať na to, že postavenie účastníka konania mu vyplývalo aj z ustanovenia

§ 21a ods. 3 Zákona o slobode informácií.

Z ustanovenia § 81 ods. 4 Zákona o priestupkoch vyplýva, že v prípadoch, keď

možno priestupok prejednať len na návrh, môže sa navrhovateľ odvolať proti tej časti

rozhodnutia, ktorá sa týka vyslovenia viny obvineného. Z citovaného ustanovenia... ako aj

z ustanovenia § 21a ods. 3 a ods. 4 Zákona o slobode informácií nepochybne vyplýva, že

spáchanie priestupku na úseku slobodného prístupu k informáciám je za každým zásahom

do práv osoby, ktorá o sprístupnenie informácie žiadala. Zákon o slobode informácií

používa na označenie osoby, ktorej informácie neboli sprístupnené, pojem postihnutá

osoba. Je teda nepochybne, že zvolením tohto označenia upravením postavenia postihnutej

osoby ako osoby oprávnenej podať návrh na prejednanie priestupku a ako účastníka

konania, vyjadril zákonodarca názor, že spáchanie priestupku na úseku prístupu k

informáciám, je zásahom do práv postihnutej osoby a to takým, že je potrebné dať

postihnutej osobe oprávnenia na to, aby mohla disponovať konaním do takej miery, aby ho

mohla začať a aby mohla na rozdiel od iných osôb poškodených konaním, ktoré je právnymi

predpismi kvalifikované ako priestupok, podať proti rozhodnutiu o vine odvolanie. Takáto

zákonná úprava postavenia osoby postihnutej nesprístupnením informácií, je nepochybne

jedným z prostriedkov, ktorým štát zabezpečuje a umožňuje realizovať právo na informácie

zakotvené v a ods. 5 SR.

Satisfakciou za porušenie takéhoto práva je nepochybne aj označenie za priestupok

takého konania, ktoré znamená zásah do práva na vyhľadávanie a prijímanie informácií,

ako aj možnosť, aby osoba, do práva ktorej bolo zasiahnuté, mohla vlastnými úkonmi

ovplyvniť vyvodenie zodpovednosti voči osobe zodpovednej za neposkytnutie informácií, a

to či už návrhom na začatie priestupkového konania alebo odvolaním proti rozhodnutiu o

vine. Súbor týchto oprávnení zaručuje realizáciou práva na prístup k informáciám.

Nemožno teda súhlasiť so záverom Najvyššieho súdu..., že predmetom priestupkového

konania nebolo sťažovateľovo „právo“. Predmetom priestupkového konania bola ochrana

sťažovateľovho práva na slobodný prístup k informáciám a tým, že Ministerstvo vnútra...

svojim rozhodnutím nevyvodilo zodpovednosť voči obvinenému z priestupku, ochranu

sťažovateľovho práva mu odoprel.»

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa, L.

- na informácie zakotvené v ,

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené

v ,

- obracať sa na súd, aby preskúmal zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy,

ktorým bol ukrátený na svojich právach zakotvený v Slovenskej

republiky,

- na slobodu prejavu zakotvené v čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd,

bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

28. 09. 2010 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 28. 09. 2010 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v nebránia jej

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže odmietnuť aj

sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 26

ods. 2 a a 2 a práva podľa dohovoru uznesením

najvyššieho súdu.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Článok 46 ods. 2 je vo svojej podstate lex specialis k na

prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

Sťažovateľ sa žalobou podanou na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) sp. zn. SVS-230-208/01651/THJ z 28. júla 2008

(ďalej len „rozhodnutie ministerstva vnútra“), ktorým ministerstvo vnútra zrušilo

rozhodnutie Obvodného úradu v Bratislave, odboru všeobecnej vnútornej správy sp. zn.

OVVS-Pr-4256/1-07-VE-V3 z 11. marca 2008 (ďalej len „rozhodnutie obvodného úradu“),

ktorým bol Ing. V. uznaný vinným zo spáchania priestupku na úseku práva na prístup

k informáciám podľa o slobodnom prístupe

k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“). O žalobe rozhodol

krajský súd rozsudkom č. k. -70 zo 6. augusta 2009 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“) tak, že žalobu zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa proti rozsudku

krajského súdu najvyšší súd napadnutým uznesením zrušil rozsudok krajského súdu

a konanie zastavil.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:

„V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov

zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia

alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí,

ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté § 244

ods. 1, 2 .

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb,

o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa

každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená,

dovolala súdu, . ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už

nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami,

ako ten, o koho práva v konaní ide.

Predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti (rozhodovanie

o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby pri rozhodnutí

správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní

riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť

s. 2 .

Podľa podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,

v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená

rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť- tohto

rozhodnutia a postupu.

Podľa , veta prvá žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá

o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho

orgánu ukrátená na svojich právach.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) vychádzajúc z dôvodov

odvolania proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Bratislave po oboznámení sa

s obsahom pripojeného súdneho a administratívneho spisu má za to, že Krajský súd

v Bratislave mal na základe vyššie uvedeného najskôr posúdiť, či žalobca je osobou

oprávnenou na podanie žaloby v súlade s veta prvá , s ohľadom na

tvrdené ukrátenie na právach. V opačnom prípade mal konanie podľa

zastaviť z dôvodu, že žalobu podala neoprávnená osoba.

Aktívna procesná legitimácia žalobcu, ako procesná podmienka v zmysle § 250 ods.

2 , ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou na podanie žaloby, v sebe zahŕňa

kumulatívne dva predpoklady, a to postavenie účastníka správneho konania a súčasne

ukrátenie na právach napadnutým rozhodnutím, vydaným v správnom konaní.

Samotné tvrdenie žalobcu o nesprávnosti záverov krajského súdu a ich rozpore so

zákonom nestačí. Takémuto tvrdeniu musí korešpondovať jeho subjektívne oprávnenie,

ktoré vychádza z konkrétneho právneho predpisu. Súd v každej konkrétnej veci v intenciách

citovaných zákonných ustanovení posudzuje, či žalobca spĺňa zákonom stanovené

podmienky procesnej aktívnej legitimácie na podanie žaloby v správnom súdnictve.

V konaní podľa piatej časti súd poskytuje ochranu len subjektívnym právam žalobcu.

Pokiaľ sa žalobca domáha ochrany cudzích práv, alebo aj žiada ochranu svojho práva, aj

keď v skutočnosti o jeho právo nejde, žaloba je podaná neoprávnenou osobou.

Je nesporné, že žalobca Lesoochranárske zoskupenie VLK, so sídlom Tulčík bol ako

navrhovateľ účastníkom priestupkového konania v zmysle ustanovenia § 72 písm. d/

v spojení s § 68 ods. 1 zákona o priestupkoch. V priestupkovom konaní, sa však

rozhodovalo o obvinení z priestupku a uložení sankcie Ing. Petrovi Vyšváderovi, a týmto

rozhodnutím nebol žalobca ukrátený na právach, pretože rozhodnutie o priestupku sa

osobne týka iba osoby obvinenej z priestupku a svojimi účinkami neovplyvňuje právnu

pozíciu žalobcu, t. j. nezasahuje do právnej sféry žalobcu ani nespôsobuje zmenu jeho

právneho postavenia.

Podľa Najvyššieho súdu žalobca nieje oprávnenou osobou na podanie žaloby,

pretože rozhodnutím žalovaného č. SVS-230-2008/01651/TJH zo dňa 28. mája 2008, ktorým

zrušil rozhodnutie Obvodného úradu v Bratislave, odboru všeobecnej vnútornej správy

č. OVVS-Pr-4256/1-07-VE-V3 zo dňa 11. marca 2008, ktorým bol Ing. Peter Vyšváder

uznaný vinným zo spáchania priestupku na úseku práva na prístup k informáciám podľa

§ 21a ods. 1 písm. b/ zákona o slobode informácií, nebolo rozhodnuté o právach alebo

povinnostiach žalobcu, z čoho vyplýva, že týmto rozhodnutím žalobca nemôže byť ani

ukrátený na svojich právach.

V konaní nebolo osvedčené splnenie procesnej podmienky osoby oprávnenej na

podanie žaloby – aktívnej procesnej legitimácie žalobcu. Procesné podmienky sa skúmajú

v každom štádiu súdneho konania, a pokiaľ nie sú splnené, tak sa konanie musí zastaviť.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu

v Bratislave, č. k. -70 zo dňa 06. augusta 2009 zrušil podľa § 221 ods. 1

písm. h/ a konanie podľa v spojení s zastavil,

pretože žalobca nie je osobou aktívne procesne legitimovanou na podanie žaloby v zmysle

.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ),

a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu,

ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Článkom 46 ods. 1 sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým

práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces. Účelom v spojení

s je zaručiť prístup k súdu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach

ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu

k porušeniu základného práva podľa by došlo vtedy, ak by komukoľvek

bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,

predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

fyzickej osoby alebo právnickej osoby () alebo v prípade opravných konaní by

všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho

meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím

(, ).

Z uvedeného vyplýva, že právo na prístup k súdu sa nezaručuje kedykoľvek, ale iba

vtedy, ak zákon neustanoví inak. Uplatnenie práva na prístup k súdu sa vymedzuje

podmienkami ustanovenými zákonom. Ak fyzická alebo právnická osoba splní podmienky

ustanovené zákonom, súd musí tejto osobe umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými

procesnými oprávneniami a povinnosťami, ktoré z takéhoto postavenia vyplývajú. Tieto

podmienky správny súd skúma predovšetkým z procesného hľadiska, najmä či žaloba bola

podaná včas, oprávnenou osobou a či žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je správny súd

oprávnený a povinný skúmať.

Podľa (ďalej aj „OSP“) rozhodujú súdy

o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov v prípadoch, v ktorých

fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím

a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia

alebo postupu.

Podľa žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe

tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu

ukrátená na svojich právach. Podľa žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou

sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať

malo.

Ako vyplýva z citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, najvyšší súd

nespochybňuje skutočnosť, že sťažovateľ mal postavenie účastníka priestupkového konania,

a to v zmysle § 72 písm. d) v spojení s § 68 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady

č. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o priestupkoch“), a teda spĺňal prvú podmienku na podanie žaloby o preskúmanie

rozhodnutia ministerstva vnútra podľa piatej časti . V tejto

súvislosti ústavný súd nepovažuje za potrebné zaoberať sa tvrdením sťažovateľa o tom, že

bol účastníkom priestupkového konania aj podľa § 21a ods. 2 zákona o slobode informácií.

Sťažovateľ odvádza svoje právo podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia

ministerstva vnútra z ustanovenia § 81 ods. 4 zákona o priestupkoch.

Podľa § 42a ods. 1 zákona o priestupkoch priestupku sa dopustí aj ten, kto vedome

vydá a zverejní nepravdivé, neúplné informácie, kto poruší povinnosť určenú osobitným

predpisom, alebo ten, kto vydaním rozhodnutia alebo vydaním príkazu, alebo iným

opatrením zapríčiní porušenie práva na sprístupnenie informácií.

Podľa § 68 ods. 1 zákona o priestupkoch priestupky podľa § 42a a § 49 ods. 1

písm. a) sa prejednávajú len na návrh postihnutej osoby alebo jej zákonného zástupcu alebo

opatrovníka (ďalej len „navrhovateľ“).

Podľa § 81 ods. 4 zákona o priestupkoch pri priestupkoch, ktoré možno prejednať len

na návrh, sa môže navrhovateľ odvolať len proti tej časti rozhodnutia, ktorá sa týka

vyslovenia viny obvineného z priestupku alebo povinnosti navrhovateľa uhradiť trovy

konania; môže sa tiež odvolať proti rozhodnutiu o zastavení konania (§ 76 ods. 2).

Podľa § 83 ods. 2 zákona o priestupkoch návrh na preskúmanie rozhodnutia

o priestupku súdom možno podať až po vyčerpaní riadneho opravného prostriedku

v správnom konaní.

Podľa § 83 ods. 3 zákona o priestupkoch na podanie návrhu podľa odseku 2 sú

oprávnení účastníci konania (§ 72) v rozsahu, v akom sú oprávnení podať odvolanie (§ 81).

Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že citované ustanovenia zákona

o priestupkoch nemožno vo vzťahu k právu sťažovateľa podať návrh na preskúmanie

rozhodnutia o priestupku súdom posudzovať izolovane od už uvedených ustanovení

.

Pre posúdenie sťažnosti je podstatná otázka, či bola splnená aj druhá podmienka

ustanovená zákonom () na to, aby sa sťažovateľ mohol

domáhať preskúmania rozhodnutia ministerstva vnútra žalobou podľa piatej časti

, a to či rozhodnutím ministerstva vnútra bol sťažovateľ

ukrátený na svojich právach. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že samotné tvrdenie

sťažovateľa o tom, že bol ukrátený na svojich právach, nepostačuje na to, aby bol aktívne

procesne legitimovaný na podanie žaloby.

Ústavný súd sa v tejto otázke v plnom rozsahu stotožňuje s názorom najvyššieho

súdu, že rozhodnutie o priestupku sa týka iba osoby obvinenej z priestupku, a teda

nezasahuje do právnej sféry sťažovateľa a ani nespôsobuje zmenu jej právneho postavenia.

Sťažovateľ neuviedol v sťažnosti žiadne argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť

správnosť a ústavnosť záverov najvyššieho súdu v napadnutom uznesení a ktoré by svedčili

o prípadnej arbitrárnosti alebo neodôvodnenosti právnych záverov vyslovených v uznesení

najvyššieho súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že citované odôvodnenie uznesenia

najvyššieho súdu obsahuje veľmi podrobné, dôsledné a vyčerpávajúce odôvodnenie

právneho názoru týkajúceho sa splnenia zákonných podmienok podľa na

postup podľa piatej časti . Výklad príslušných ustanovení

právnych predpisov, ktorý podal najvyšší súd vo svojom uznesení a podľa ktorého nebol

sťažovateľ aktívne procesne legitimovaný na podanie žaloby podľa piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku, pretože rozhodnutím ministerstva vnútra nebolo zasiahnuté do jeho

subjektívnych práv, možno podľa názoru ústavného súdu označiť za ústavne súladný.

Na základe takýchto záverov ústavný súd dospel k záveru, že základné práva

sťažovateľa podľa a 2 uznesením najvyššieho súdu neboli porušené,

a preto sťažnosť odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011