Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 28/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. januára 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov

Miroslava Duriša a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, t. č. , , zastúpeného

, , vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a 5 a podľa , 2

a 5 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nové

Zámky sp. zn. z 27. septembra 2018 a uznesením Krajského súdu v Nitre

sp. zn. z 18. októbra 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. decembra 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a 5

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nové

Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 27. septembra 2018 (ďalej len

„napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 18. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie

krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je obžalovaný zo zločinu

znásilnenia podľa a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) s poukazom na

a zo zločinu sexuálneho násilia podľa a Trestného

zákona s poukazom na .

Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn.

z 2. januára 2018 s tým, že lehota väzby začala u sťažovateľa plynúť 29. decembra 2017

o 20.30 h. Sťažovateľ bol do väzby vzatý z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) zákona

č. 301/2005 v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Sťažovateľ požiadal 13. septembra 2018 o prepustenie z väzby na slobodu. O jeho

žiadosti rozhodol okresný súd napadnutým uznesením tak, že ju zamietol a neprijal

sťažovateľov písomný sľub.

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej

rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že doteraz vykonaným dokazovaním

vôbec nebolo preukázané, že by sa mal „domáhať vstupu do bytu za účelom pokračovania

v trestnej činnosti“. Tvrdí, že okresný súd vôbec neprihliadal na obsah znaleckého posudku

na poškodenú, z ktorého má vyplývať, že poškodená nemá obavu z toho, že by mohol

pokračovať v trestnej činnosti. Sťažovateľ zdôrazňuje, že v napadnutých uzneseniach

„nenašiel“ žiadne konkrétne skutočnosti odôvodňujúce jeho väzobné stíhanie. Ďalej

poukazuje na to, že v minulosti nebol trestne stíhaný.

Sťažovateľ vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo , na osobnú slobodu podľa

a 5 a právo na slobodu a bezpečnosť podľa

ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského

súdu v Nitre sp. zn. -906 zo dňa 18. 10. 2018 porušené bolo.

2) Základné právo , na osobnú slobodu podľa

a 5 a právo na slobodu a bezpečnosť podľa

ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Okresného

súdu v Nových Zámkoch sp. zn. zo dňa 27. 09. 2018 porušené bolo.

3) Základné právo , na osobnú slobodu podľa

čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd Uznesením Krajského súdu v Nitre

sp. zn. -906 zo dňa 18. 10. 2018 porušené bolo.

4) Základné právo , na spravodlivý proces

garantovaného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd Uznesením Krajského súdu

v Nitre sp. zn. -906 zo dňa 18. 10. 2018 porušené bolo.

5) Základné právo , na osobnú slobodu podľa čl. 8

ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd Uznesením Okresného súdu v Nových

Zámkoch sp. zn. zo dňa 27. 09. 2018 porušené bolo.

6) Základné právo , na spravodlivý proces

garantovaného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd Uznesením Okresného súdu

v Nových Zámkoch sp. zn. zo dňa 27. 09. 2018 porušené bolo.

7) Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 23. 07. 2018 sa zrušuje

a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ

sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila

rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo

ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu

alebo v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely

výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia

pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne

chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie

alebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,

že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu ustanovenú

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Ústavný súd judikoval (, , ), že každé

pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade

skonaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec

pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom , ktorým je ochrana

jednotlivca proti svojvôli.

Z judikatúry ústavného súdu (, , ) vyplýva,

že v ustanoveniach a 5 týkajúcich sa práva na osobnú slobodu (

ods. 1 ) je obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom by súd

neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie

obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania. V označených

ustanoveniach sú teda obsiahnuté obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z

ods. 3 a 4 dohovoru (, , ).

Z judikatúry ústavného súdu (, , ) ďalej

vyplýva, že na konanie, ktorého predmetom je súdne preskúmanie zákonnosti väzby

a existencie všetkých jej podmienok, je aplikovateľný čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ústavnosť

postupu a rozhodnutia súdu v takomto type konania (vrátane ústavnosti dôvodov, na ktorých

bolo založené rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby) skúma však ústavný súd

aj z hľadiska garancií vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru (, ,

).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi

namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(, , ).

Obsahom základného práva podľa je aj oprávnenie trestne

stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe skúmal významné skutočnosti pre

a protiväzbe vrátane možnosti nahradiť ju zárukou, sľubom alebo peňažnou zárukou,

pričom ak sa rozhodne trestne stíhanú osobu do väzby vziať alebo ju v nej ďalej držať,

aby boli takéto rozhodnutia založené na konkrétnych skutočnostiach, a nie na abstraktnej

úvahe (, , ).

Ústavný súd opakovane judikoval (, , ),

že jeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie

toho, či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého

obmedzenia osobnej slobody, akým je väzba obvineného.

Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade

s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec

pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné účelom , ktorým je ochrana

jednotlivca proti svojvôli (, , ). Požiadavku obsiahnutú

v tomto článku nemožno definovať in abstracto, ale musí sa posúdiť podľa okolností každej

veci vrátane toho, čo v sťažnosti uviedol sťažovateľ (). Ústavný súd preto

v prípade môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho,

aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité

rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti

( ) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený

slobody, s alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie;

takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany

základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v

().

Do právomoci ústavného súdu v zásade nepatrí preskúmať postup či správnosť

skutkových a právnych záverov všeobecných súdov vedúcich k záveru o existencii

zákonného dôvodu na vzatie do väzby, resp. na ponechanie vo väzbe. Tento postup skúma

opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie

obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov

osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom

konaní (, ).

Vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná

právomoc ústavného súdu len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej

slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby (alebo je vo väzbe), bolo vznesené

obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe

rozhodoval súd, obvinený bol do väzby vzatý pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú

obavu vyjadrenú v až c) alebo okolnosti uvedené

v odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený

zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby ().

Úlohou ústavného súdu je tiež sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach

správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti

vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd (,

II. ÚS465/2011). Ústavný súd preto nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov

všeobecných súdov, ak ich z ústavného hľadiska možno pokladať za akceptovateľné

a udržateľné (, ).

Pokiaľ ide o čl. 5 ods. 4 dohovoru, Európsky súd pre ľudské práva judikoval (pozri

rozsudok vo veci Rakevich proti Rusku z 28. 10. 2003, sťažnosť č. 58973/00, bod 43;

podobne ), že tento článok predstavuje jeho habeas corpus ustanovenie.

Označené ustanovenie poskytuje zadržanej osobe právo aktívne sa domáhať súdneho

preskúmania pozbavenia slobody.

Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo

iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť tohto pozbavenia slobody,

priznáva im právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene

rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako

nezákonné (pozri rozsudok vo veci Rehbock proti Slovinsku z 28. 11. 2000, sťažnosť

č. 29462/95, bod 84).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok vo veci Ilijkov proti

Bulharsku z 26. 7. 2001, sťažnosť č. 33977/96, bod 94) ďalej vyplýva, že čl. 5 ods. 4

dohovoru nevyžaduje, aby odvolací súd rozhodujúci o pozbavení slobody odpovedal

na každý argument osoby pozbavenej slobody. Tento súd však nesmie ignorovať konkrétne

skutočnosti namietané touto osobou, ktoré by mohli spochybniť existenciu podmienok

„zákonnosti“ pozbavenia osobnej slobody.

II.1 K namietanému porušeniu práv napadnutým uznesením okresného súdu

Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity

svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z ,

podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických

osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd k tejto časti sťažnosti konštatuje, že proti napadnutému uzneseniu

okresného súdu mal sťažovateľ v zmysle možnosť podať sťažnosť

krajskému súdu, v právomoci ktorého bolo posúdenie všetkých relevantných skutkových

aj právnych okolností daného prípadu, ako aj posúdenie prípadných procesných pochybení

okresného súdu v konaní.

Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní

odmietol podľa pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie (podobne , , ).

II.2 K namietanému porušeniu práv napadnutým uznesením krajského súdu

Sťažovateľ, ktorý je v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane právne zastúpený,

namieta, že dosiaľ vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by sa mal pokúsiť

pokračovať v trestnej činnosti, že krajský súd neprihliadal na závery znaleckého posudku,

z ktorého má vyplývať, že poškodená nemá obavu z toho, že by mohol pokračovať

v trestnej činnosti a že napadnuté uznesenie krajského súdu (a ani napadnuté uznesenie

okresného súdu) neobsahuje žiadne konkrétne skutočnosti odôvodňujúce jeho väzobné

stíhanie. Napokon tvrdí, že v minulosti nebol trestne stíhaný.

Ústavný súd s ohľadom na tieto námietky sťažovateľa preskúmal napadnuté

uznesenie krajského súdu a pri hodnotení napadnutého uznesenia krajského súdu vychádzal

z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho

súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok (, , ). Tento

právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných

súdov, ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (). Ústavný

súd vo svojej judikatúre, a to aj vo vzťahu k väzobným veciam (,

, ), uvádza, že odôvodnenie uznesenia druhostupňového

súdu odkazujúce na predchádzajúce rozhodnutia v tej istej veci možno považovať

síce za krajnú, no ešte stále ústavnoprávne akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia.

Okresný súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: „Súd je toho názoru,

že aj v súčasnom štádiu trestného konania a po z časti vykonanom dokazovaní na hlavnom

pojednávaní doteraz zistené skutočnosti naďalej nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bola

na obžalovaného dňa 25.06.2018 prokurátorom podaná hore citovaná obžaloba

bol spáchaný, má znaky v obžalobe uvedených zločinov a dôvody na podozrenie

zo spáchania žalovaného skutku obžalovaným dosiaľ rozptýlené

neboli. Takýto záver totiž podľa názoru súdu nemožno vyvodiť ani z výpovede

obžalovaného, ako ani z výpovede poškodenej a jej dcéry na hlavnom pojednávaní súdu.

Poškodená totiž aj vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní zotrvala na tom, že intímny

kontakt s obžalovaným nebol dobrovoľný, konala pod nátlakom obžalovaného, ktorý

ju nielen pritlačil o vaňu, ale jej i roztláčal nohy práve preto, aby mohol svojim pohlavným

údom vniknúť do jej pošvy, pričom poškodená i verbálne dávala najavo svoj nesúhlas.

Tento vyslovený verbálny nesúhlas poškodenej potvrdila aj svedkyňa ,

keďže podľa jej výpovede na hlavnom pojednávaní tento počula. Výpovede poškodenej ako

aj svedkyne však budú predmetom hodnotenia súdom z hľadiska viny

alebo neviny obžalovaného aj v kontexte s ostatnými dôkazmi, či už zrealizovanou

výpoveďou obžalovaného ako aj ďalšími dôkazmi, ktorých vykonanie je navrhnuté a súdom

i naplánované v ďalšom priebehu trestného konania pred súdom. V tejto súvislosti však súd

v nadväznosti na konštatovanie existencie formálnych podmienok trvania väzby

u obžalovaného, t. j. na naďalej existujúcu dôvodnosť vedenia trestného stíhania proti

obžalovanému, považuje za potrebné zdôrazniť, že predmetom hodnotenia súdu budú nielen

dôkazy výpoveďami vyššie uvedených svedkýň (ktorých výlučne hodnovernosť obhajoba

spochybňuje v podanej žiadosti), ale aj obrana samotného obžalovaného, ktorý v rôznych

štádiách trestného konania podáva rôzny opis priebehu rozhodnej udalosti, keď najskôr,

a to opakovane, popieral prítomnosť v kúpeľni počas kúpeľa poškodenej, následne opisoval

vykonanie orálneho styku s ňou a naposledy uvádzal, že sa s poškodenou i pokúšal

o pohlavný styk vo vani. Podľa názoru súdu je tak naďalej splnená nielen táto formálna

podmienka trvania väzby u obžalovaného, ale naďalej nemenne existuje aj dôvodná obava,

že by v prípade prepustenia na slobodu tento v páchaní trestnej činnosti pokračoval.

V tomto smere nestala žiadna zmena okolností, odôvodňujúcich ponechanie

obžalovaného vo väzbe z dôvodov väzby podľa písmeno c)

tak, ako boli tieto konštatované i pri poslednom rozhodovaní o väzbe obžalovaného. Súd

preto znovu zdôrazňuje, že obžalovaný sa žalovaného skutku mal dopustiť napriek tomu,

že poškodená už pred tým v ten deň opakovane odmietla jeho ponuky na sexuálny styk,

na ktoré obžalovaný reagoval jej presviedčaním, pričom tieto ponuky poškodenej adresoval

napriek tomu, že podľa vlastného vyjadrenia nie je zo zdravotných dôvodov takého kontaktu

plne fyzicky schopný (hoci sa oň podľa svojej poslednej výpovede i pokúšal), ale psychicky

s poškodenou sex chcel mať. Z doterajšieho dokazovania v prípravnom konám nateraz

vyplýva, že obžalovaný prejavoval sexuálny záujem aj o dcéru poškodenej, ktorú

upozorňoval na svoj stoporený pohlavný úd a ukazoval smerom do svojho rozkroku a aj

v čase po spáchaní skutku v prejednávanej veci komunikoval s dcérou poškodenej formou

textových správ, riešiac jeho intímny kontakt s poškodenou. Osobitne súd poukazuje na to,

že poškodená svoju dcéru žiadala o to, aby ju táto upozornila na príchod obžalovaného

do bytu. Z výpovede poškodenej a jej dcéry na hlavnom pojednávam vyplýva, že obžalovaný

sa dňa 29. 12. 2017 vrátil do spoločného bydliska s poškodenou napriek tomu, že svoj

odchod z neho pred nimi označil ako definitívny, rozlúčil sa s nimi s tým, že sa už nevráti,

pričom si zobral všetky svoje osobné veci. Obžalovaný sa však vrátil a pri svojom návrate

sa dožadoval vstupu do bytu, z ktorého dôvodu poškodená privolala políciu. Z toho

hľadiska je preto podľa názoru súdu irelevantné, že poškodený aktuálne nemá prístup do

bytu, v ktorom žije poškodená a ako aj ním v žiadosti deklarovaný súčasný, ale

predchádzajúci (čo je v rozpore s jeho ponukami na sexuálny styk s ňou) sexuálny nezáujem

o poškodenú. Podľa názoru súdu preto naďalej reálne existuje dôvodná obava z možného

pokračovania v obdobnej trestnej činnosti obžalovaným, ktorý aj podľa záverov znaleckého

psychologického posudku pri prevládajúcej zameranosti na vlastnú osobu má sklony

k preceňovaniu vlastného stanoviska a k zvýraznenému presadzovaniu navonok napriek

tomu, že agresivita nepatrí medzi dominantné zložky jeho osobnosti. Všetky uvedené

okolnosti sú tými, ktoré odôvodňujú obavu, že by obžalovaný v prípade prepustenia

na slobodu v páchaní trestnej činnosti pokračoval, pričom podľa názoru súdu ani doterajší

výkon väzby u obžalovaného nie je v rozpore so zásadou primeranosti a zdržanlivosti.“

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: „Nadriadený súd

ďalej zistil, že súd I. stupňa odôvodnení napadnutého uznesenia podrobne poukázal na

dôvody preventívnej väzby podľa odôvodnené naďalej

trvajúcou existenciou konkrétnych skutočností odôvodňujúcich u obžalovaného obavu

z toho, že aj v tomto štádiu trestného konania bude na slobode pokračovať v trestnej

činnosti. Na tomto stave sa oproti predchádzajúcim rozhodnutiam súdov I. a II stupňa nič

nezmenilo. Na tieto dôvody nadriadený súd v podrobnostiach len odkazuje, pretože ich

považuje za správne a zákonné.

Preskúmaním sťažnostných námietok obžalovaného nadriadený súd zistil, že tieto nie

sú dôvodné a akceptovateľné. Obžalovaný v nich namieta materiálnu podmienku väzby

a to na základe vlastného hodnotenia doposiaľ vykonaných dôkazov so záverom,

že sa nedopustil žalovaných trestných činov – pričom sa domáha aby si toto jeho

hodnotenie osvojil aj súd. Takýto postup však v rámci rozhodovania o väzbe nie je prípustný

a bol by v rozpore so zákonom. Také hodnotenie dôkazu akého sa domáha obžalovaný je

možne až v štádiu porady a hlasovania o rozsudku podľa V rámci

rozhodovania o väzbe v rámci skúmania materiálnych podmienok väzby (dôvodnosti

podozrenia zo spáchania trestného činu) súd skúma len to, či boli v rámci trestného stíhania

zadovážené dôkazy nasvedčujúce tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol

spáchaný, či má znaky trestného činu a sú dôvody (dôkazy svedčiace v neprospech

obvineného) na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, avšak bez toho, aby tieto

hodnotil. Takéto materiálne dôvody (dôkaz, svedčiaci v neprospech obžalovaného –

výpoveď poškodenej ) sú dané a nepominuli ani po výsluchu poškodenej

na hlavnom pojednávaní dňa 13. 09. 2018.“

Ústavný súd konštatuje, že okresným súdom prezentované závery k existencii

väzobného dôvodu podľa , s ktorými sa krajský súd

v plnej miere stotožnil, možno z ústavnoprávneho pohľadu v okolnostiach tejto veci

považovať za relevantné a dostatočné. Nemožno tak súhlasiť s námietkou sťažovateľa, ktorý

tvrdí, že okresný súd a krajský súd vôbec neodôvodnili existenciu označeného väzobného

dôvodu. Ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutých uznesení, ktorých závery sťažovateľ

žiadnym relevantným spôsobom nespochybnil (a to či už v konaní pred krajským súdom,

alebo v konaní o jeho sťažnosti podľa pred ústavným súdom), súdy

odôvodnili väzbu sťažovateľa ústavnoprávne akceptovateľným spôsobom odkazom

na konkrétne okolnosti daného prípadu (okolnosti spáchania skutku, komunikácia

sťažovateľa s poškodenou a jej dcérou, návrat sťažovateľa do spoločného bytu, v dôsledku

čoho musela byť privolaná policajná hliadka, ako aj psychologický posudok sťažovateľa).

Na ústavnoprávnej udržateľnosti uvedených záverov nemôžu nič zmeniť ani ďalšie

námietky sťažovateľa prezentované v jeho sťažnosti ústavnému súdu. Odhliadnuc od toho,

že sťažovateľ svoju námietku o (ne)preukázaní pokusu o pokračovanie v trestnej činnosti

vo svojej sťažnosti krajskému súdu výslovne neuplatnil, čo by mohlo zakladať dôvod

na odmietnutie tejto časti sťažnosti pre nedostatok právomoci ústavného súdu

(, , ), ústavný súd v krátkosti konštatuje,

že pri väzobnom dôvode podľa nie je nevyhnutné,

aby konajúce súdy preukázali, že by sa obvinený (obžalovaný) pokúsil pokračovať v trestnej

činnosti, postačuje existencia takejto obavy ( ... a z jeho konania

alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že...). Táto je u sťažovateľa,

tak ako to vyplýva z napadnutých uznesení, umocnená jeho návratom do bytu a jeho

komunikáciou s poškodenou a s jej dcérou. Existenciu označeného väzobného dôvodu

nemôže spochybniť ani sťažovateľova námietka spočívajúca v tom, že zo znaleckého

posudku má vyplývať, že poškodená sama nemá obavu z toho, že by (on) mal pokračovať

v trestnej činnosti. Napokon, pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že v minulosti nebol trestne stíhaný,

ústavný súd konštatuje, že táto skutočnosť bola okresným súdom a krajským súdom

zohľadnená už pri jeho vzatí do väzby, čo vyplýva z ústavnému súdu dostupných materiálov

(sťažnosť vedená pod sp. zn. ).

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 36 ods. 1

listiny napadnutým uznesením krajského súdu, ústavný súd poukazuje na to, že základné

právo na osobnú slobodu (v súvislosti s možným zásahom do nej prostredníctvom väzby)

je primárne chránené prostredníctvom ustanovení čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny, ktoré sú

v pomere špeciality k všeobecnému ustanoveniu čl. 36 ods. 1 listiny. Vzhľadom na uvedené

neexistuje príčinná súvislosť medzi týmto sťažovateľom označeným základným právom

a napadnutým uznesením krajského súdu (podobne , ).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť odmietnuť podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo už bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2019