Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 28/2019
PDF · 263.18 KB
No categories available
IV. ÚS 28/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. januára 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov
Miroslava Duriša a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, t. č. , , zastúpeného
, , vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 1, 2
a 5 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nové
Zámky sp. zn. 2 T 71/2018 z 27. septembra 2018 a uznesením Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 1 Tos 98/2018 z 18. októbra 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. decembra 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nové
Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 71/2018 z 27. septembra 2018 (ďalej len
„napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 1 Tos 98/2018 z 18. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie
krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je obžalovaný zo zločinu
znásilnenia podľa § 199 ods. 1 a 2 písm. b) zákona č. 300/2005 Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c)
Trestného zákona a zo zločinu sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného
zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona.
Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. 12 Tp 528/2017
z 2. januára 2018 s tým, že lehota väzby začala u sťažovateľa plynúť 29. decembra 2017
o 20.30 h. Sťažovateľ bol do väzby vzatý z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) zákona
č. 301/2005 Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).
Sťažovateľ požiadal 13. septembra 2018 o prepustenie z väzby na slobodu. O jeho
žiadosti rozhodol okresný súd napadnutým uznesením tak, že ju zamietol a neprijal
sťažovateľov písomný sľub.
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej
rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.
Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že doteraz vykonaným dokazovaním
vôbec nebolo preukázané, že by sa mal „domáhať vstupu do bytu za účelom pokračovania
v trestnej činnosti“. Tvrdí, že okresný súd vôbec neprihliadal na obsah znaleckého posudku
na poškodenú, z ktorého má vyplývať, že poškodená nemá obavu z toho, že by mohol
pokračovať v trestnej činnosti. Sťažovateľ zdôrazňuje, že v napadnutých uzneseniach
„nenašiel“ žiadne konkrétne skutočnosti odôvodňujúce jeho väzobné stíhanie. Ďalej
poukazuje na to, že v minulosti nebol trestne stíhaný.
Sťažovateľ vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1) Základné právo , na osobnú slobodu podľa
čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5
ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 1 Tos/98/2018-906 zo dňa 18. 10. 2018 porušené bolo.
2) Základné právo , na osobnú slobodu podľa
čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5
ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Okresného
súdu v Nových Zámkoch sp. zn. 2 T/71/2018 zo dňa 27. 09. 2018 porušené bolo.
3) Základné právo , na osobnú slobodu podľa
čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd Uznesením Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 1 Tos/98/2018-906 zo dňa 18. 10. 2018 porušené bolo.
4) Základné právo , na spravodlivý proces
garantovaného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd Uznesením Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 1 Tos/98/2018-906 zo dňa 18. 10. 2018 porušené bolo.
5) Základné právo , na osobnú slobodu podľa čl. 8
ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd Uznesením Okresného súdu v Nových
Zámkoch sp. zn. 2 T/71/2018 zo dňa 27. 09. 2018 porušené bolo.
6) Základné právo , na spravodlivý proces
garantovaného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd Uznesením Okresného súdu
v Nových Zámkoch sp. zn. 2 T/71/2018 zo dňa 27. 09. 2018 porušené bolo.
7) Uznesenie Krajského súdu v Nitre 1 Tos/73/2018 zo dňa 23. 07. 2018 sa zrušuje
a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ
sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;
b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila
rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie
povinnosti ustanovenej zákonom;
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo
ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu
alebo v úteku po jeho spáchaní;
d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely
výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia
pred príslušný orgán;
e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne
chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej
nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie
alebo vydanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.
Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,
že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu ustanovenú
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Ústavný súd judikoval (I. ÚS 165/02, I. ÚS 177/03, I. ÚS 115/07), že každé
pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade
skonaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec
pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana
jednotlivca proti svojvôli.
Z judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05) vyplýva,
že v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa práva na osobnú slobodu (čl. 17
ods. 1 ústavy) je obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom by súd
neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie
obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu
nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania. V označených
ustanoveniach ústavy sú teda obsiahnuté obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 5
ods. 3 a 4 dohovoru (III. ÚS 34/07, IV. ÚS 333/08, IV. ÚS 263/2018).
Z judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 227/03, IV. ÚS 181/07, III. ÚS 54/2017) ďalej
vyplýva, že na konanie, ktorého predmetom je súdne preskúmanie zákonnosti väzby
a existencie všetkých jej podmienok, je aplikovateľný čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ústavnosť
postupu a rozhodnutia súdu v takomto type konania (vrátane ústavnosti dôvodov, na ktorých
bolo založené rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby) skúma však ústavný súd
aj z hľadiska garancií vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru (I. ÚS 100/04, III. ÚS 220/04,
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi
namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Obsahom základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy je aj oprávnenie trestne
stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe skúmal významné skutočnosti pre
a protiväzbe vrátane možnosti nahradiť ju zárukou, sľubom alebo peňažnou zárukou,
pričom ak sa rozhodne trestne stíhanú osobu do väzby vziať alebo ju v nej ďalej držať,
aby boli takéto rozhodnutia založené na konkrétnych skutočnostiach, a nie na abstraktnej
úvahe (III. ÚS 38/01, IV. ÚS 207/07, III. ÚS 115/08).
Ústavný súd opakovane judikoval (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 171/03),
že jeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie
toho, či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého
obmedzenia osobnej slobody, akým je väzba obvineného.
Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade
s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec
pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana
jednotlivca proti svojvôli (II. ÚS 55/98, III. ÚS 7/00, I. ÚS 177/03). Požiadavku obsiahnutú
v tomto článku nemožno definovať in abstracto, ale musí sa posúdiť podľa okolností každej
veci vrátane toho, čo v sťažnosti uviedol sťažovateľ (I. ÚS 109/03). Ústavný súd preto
v prípade čl. 17 ústavy môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho,
aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité
rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti
(čl. 124 ústavy) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený
slobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie;
takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany
základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy
(I. ÚS 165/02).
Do právomoci ústavného súdu v zásade nepatrí preskúmať postup či správnosť
skutkových a právnych záverov všeobecných súdov vedúcich k záveru o existencii
zákonného dôvodu na vzatie do väzby, resp. na ponechanie vo väzbe. Tento postup skúma
opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie
obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov
osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom
konaní (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03).
Vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná
právomoc ústavného súdu len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej
slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby (alebo je vo väzbe), bolo vznesené
obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe
rozhodoval súd, obvinený bol do väzby vzatý pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú
obavu vyjadrenú v § 71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku alebo okolnosti uvedené
v odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený
zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby (II. ÚS 76/02).
Úlohou ústavného súdu je tiež sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach
správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti
vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd (III. ÚS 271/07,
II. ÚS465/2011). Ústavný súd preto nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov
všeobecných súdov, ak ich z ústavného hľadiska možno pokladať za akceptovateľné
a udržateľné (IV. ÚS 333/08, II. ÚS 343/09).
Pokiaľ ide o čl. 5 ods. 4 dohovoru, Európsky súd pre ľudské práva judikoval (pozri
rozsudok vo veci Rakevich proti Rusku z 28. 10. 2003, sťažnosť č. 58973/00, bod 43;
podobne II. ÚS 642/2017), že tento článok predstavuje jeho habeas corpus ustanovenie.
Označené ustanovenie poskytuje zadržanej osobe právo aktívne sa domáhať súdneho
preskúmania pozbavenia slobody.
Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo
iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť tohto pozbavenia slobody,
priznáva im právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene
rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako
nezákonné (pozri rozsudok vo veci Rehbock proti Slovinsku z 28. 11. 2000, sťažnosť
č. 29462/95, bod 84).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok vo veci Ilijkov proti
Bulharsku z 26. 7. 2001, sťažnosť č. 33977/96, bod 94) ďalej vyplýva, že čl. 5 ods. 4
dohovoru nevyžaduje, aby odvolací súd rozhodujúci o pozbavení slobody odpovedal
na každý argument osoby pozbavenej slobody. Tento súd však nesmie ignorovať konkrétne
skutočnosti namietané touto osobou, ktoré by mohli spochybniť existenciu podmienok
„zákonnosti“ pozbavenia osobnej slobody.
II.1 K namietanému porušeniu práv napadnutým uznesením okresného súdu
Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity
svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických
osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd k tejto časti sťažnosti konštatuje, že proti napadnutému uzneseniu
okresného súdu mal sťažovateľ v zmysle § 83 Trestného poriadku možnosť podať sťažnosť
krajskému súdu, v právomoci ktorého bolo posúdenie všetkých relevantných skutkových
aj právnych okolností daného prípadu, ako aj posúdenie prípadných procesných pochybení
okresného súdu v konaní.
Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie (podobne I. ÚS 338/09, I. ÚS 113/2010, III. ÚS 419/2017).
II.2 K namietanému porušeniu práv napadnutým uznesením krajského súdu
Sťažovateľ, ktorý je v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane právne zastúpený,
namieta, že dosiaľ vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by sa mal pokúsiť
pokračovať v trestnej činnosti, že krajský súd neprihliadal na závery znaleckého posudku,
z ktorého má vyplývať, že poškodená nemá obavu z toho, že by mohol pokračovať
v trestnej činnosti a že napadnuté uznesenie krajského súdu (a ani napadnuté uznesenie
okresného súdu) neobsahuje žiadne konkrétne skutočnosti odôvodňujúce jeho väzobné
stíhanie. Napokon tvrdí, že v minulosti nebol trestne stíhaný.
Ústavný súd s ohľadom na tieto námietky sťažovateľa preskúmal napadnuté
uznesenie krajského súdu a pri hodnotení napadnutého uznesenia krajského súdu vychádzal
z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho
súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 320/2012). Tento
právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných
súdov, ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09). Ústavný
súd vo svojej judikatúre, a to aj vo vzťahu k väzobným veciam (IV. ÚS 41/08,
IV. ÚS 149/08, III. ÚS 461/2015), uvádza, že odôvodnenie uznesenia druhostupňového
súdu odkazujúce na predchádzajúce rozhodnutia v tej istej veci možno považovať
síce za krajnú, no ešte stále ústavnoprávne akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia.
Okresný súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: „Súd je toho názoru,
že aj v súčasnom štádiu trestného konania a po z časti vykonanom dokazovaní na hlavnom
pojednávaní doteraz zistené skutočnosti naďalej nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bola
na obžalovaného dňa 25.06.2018 prokurátorom podaná hore citovaná obžaloba
bol spáchaný, má znaky v obžalobe uvedených zločinov a dôvody na podozrenie
zo spáchania žalovaného skutku obžalovaným dosiaľ rozptýlené
neboli. Takýto záver totiž podľa názoru súdu nemožno vyvodiť ani z výpovede
obžalovaného, ako ani z výpovede poškodenej a jej dcéry na hlavnom pojednávaní súdu.
Poškodená totiž aj vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní zotrvala na tom, že intímny
kontakt s obžalovaným nebol dobrovoľný, konala pod nátlakom obžalovaného, ktorý
ju nielen pritlačil o vaňu, ale jej i roztláčal nohy práve preto, aby mohol svojim pohlavným
údom vniknúť do jej pošvy, pričom poškodená i verbálne dávala najavo svoj nesúhlas.
Tento vyslovený verbálny nesúhlas poškodenej potvrdila aj svedkyňa ,
keďže podľa jej výpovede na hlavnom pojednávaní tento počula. Výpovede poškodenej ako
aj svedkyne však budú predmetom hodnotenia súdom z hľadiska viny
alebo neviny obžalovaného aj v kontexte s ostatnými dôkazmi, či už zrealizovanou
výpoveďou obžalovaného ako aj ďalšími dôkazmi, ktorých vykonanie je navrhnuté a súdom
i naplánované v ďalšom priebehu trestného konania pred súdom. V tejto súvislosti však súd
v nadväznosti na konštatovanie existencie formálnych podmienok trvania väzby
u obžalovaného, t. j. na naďalej existujúcu dôvodnosť vedenia trestného stíhania proti
obžalovanému, považuje za potrebné zdôrazniť, že predmetom hodnotenia súdu budú nielen
dôkazy výpoveďami vyššie uvedených svedkýň (ktorých výlučne hodnovernosť obhajoba
spochybňuje v podanej žiadosti), ale aj obrana samotného obžalovaného, ktorý v rôznych
štádiách trestného konania podáva rôzny opis priebehu rozhodnej udalosti, keď najskôr,
a to opakovane, popieral prítomnosť v kúpeľni počas kúpeľa poškodenej, následne opisoval
vykonanie orálneho styku s ňou a naposledy uvádzal, že sa s poškodenou i pokúšal
o pohlavný styk vo vani. Podľa názoru súdu je tak naďalej splnená nielen táto formálna
podmienka trvania väzby u obžalovaného, ale naďalej nemenne existuje aj dôvodná obava,
že by v prípade prepustenia na slobodu tento v páchaní trestnej činnosti pokračoval.
V tomto smere nestala žiadna zmena okolností, odôvodňujúcich ponechanie
obžalovaného vo väzbe z dôvodov väzby podľa § 71 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku
tak, ako boli tieto konštatované i pri poslednom rozhodovaní o väzbe obžalovaného. Súd
preto znovu zdôrazňuje, že obžalovaný sa žalovaného skutku mal dopustiť napriek tomu,
že poškodená už pred tým v ten deň opakovane odmietla jeho ponuky na sexuálny styk,
na ktoré obžalovaný reagoval jej presviedčaním, pričom tieto ponuky poškodenej adresoval
napriek tomu, že podľa vlastného vyjadrenia nie je zo zdravotných dôvodov takého kontaktu
plne fyzicky schopný (hoci sa oň podľa svojej poslednej výpovede i pokúšal), ale psychicky
s poškodenou sex chcel mať. Z doterajšieho dokazovania v prípravnom konám nateraz
vyplýva, že obžalovaný prejavoval sexuálny záujem aj o dcéru poškodenej, ktorú
upozorňoval na svoj stoporený pohlavný úd a ukazoval smerom do svojho rozkroku a aj
v čase po spáchaní skutku v prejednávanej veci komunikoval s dcérou poškodenej formou
textových správ, riešiac jeho intímny kontakt s poškodenou. Osobitne súd poukazuje na to,
že poškodená svoju dcéru žiadala o to, aby ju táto upozornila na príchod obžalovaného
do bytu. Z výpovede poškodenej a jej dcéry na hlavnom pojednávam vyplýva, že obžalovaný
sa dňa 29. 12. 2017 vrátil do spoločného bydliska s poškodenou napriek tomu, že svoj
odchod z neho pred nimi označil ako definitívny, rozlúčil sa s nimi s tým, že sa už nevráti,
pričom si zobral všetky svoje osobné veci. Obžalovaný sa však vrátil a pri svojom návrate
sa dožadoval vstupu do bytu, z ktorého dôvodu poškodená privolala políciu. Z toho
hľadiska je preto podľa názoru súdu irelevantné, že poškodený aktuálne nemá prístup do
bytu, v ktorom žije poškodená a ako aj ním v žiadosti deklarovaný súčasný, ale
predchádzajúci (čo je v rozpore s jeho ponukami na sexuálny styk s ňou) sexuálny nezáujem
o poškodenú. Podľa názoru súdu preto naďalej reálne existuje dôvodná obava z možného
pokračovania v obdobnej trestnej činnosti obžalovaným, ktorý aj podľa záverov znaleckého
psychologického posudku pri prevládajúcej zameranosti na vlastnú osobu má sklony
k preceňovaniu vlastného stanoviska a k zvýraznenému presadzovaniu navonok napriek
tomu, že agresivita nepatrí medzi dominantné zložky jeho osobnosti. Všetky uvedené
okolnosti sú tými, ktoré odôvodňujú obavu, že by obžalovaný v prípade prepustenia
na slobodu v páchaní trestnej činnosti pokračoval, pričom podľa názoru súdu ani doterajší
výkon väzby u obžalovaného nie je v rozpore so zásadou primeranosti a zdržanlivosti.“
Krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: „Nadriadený súd
ďalej zistil, že súd I. stupňa odôvodnení napadnutého uznesenia podrobne poukázal na
dôvody preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. odôvodnené naďalej
trvajúcou existenciou konkrétnych skutočností odôvodňujúcich u obžalovaného obavu
z toho, že aj v tomto štádiu trestného konania bude na slobode pokračovať v trestnej
činnosti. Na tomto stave sa oproti predchádzajúcim rozhodnutiam súdov I. a II stupňa nič
nezmenilo. Na tieto dôvody nadriadený súd v podrobnostiach len odkazuje, pretože ich
považuje za správne a zákonné.
Preskúmaním sťažnostných námietok obžalovaného nadriadený súd zistil, že tieto nie
sú dôvodné a akceptovateľné. Obžalovaný v nich namieta materiálnu podmienku väzby
a to na základe vlastného hodnotenia doposiaľ vykonaných dôkazov so záverom,
že sa nedopustil žalovaných trestných činov – pričom sa domáha aby si toto jeho
hodnotenie osvojil aj súd. Takýto postup však v rámci rozhodovania o väzbe nie je prípustný
a bol by v rozpore so zákonom. Také hodnotenie dôkazu akého sa domáha obžalovaný je
možne až v štádiu porady a hlasovania o rozsudku podľa § 169 Tr. por. V rámci
rozhodovania o väzbe v rámci skúmania materiálnych podmienok väzby (dôvodnosti
podozrenia zo spáchania trestného činu) súd skúma len to, či boli v rámci trestného stíhania
zadovážené dôkazy nasvedčujúce tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol
spáchaný, či má znaky trestného činu a sú dôvody (dôkazy svedčiace v neprospech
obvineného) na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, avšak bez toho, aby tieto
hodnotil. Takéto materiálne dôvody (dôkaz, svedčiaci v neprospech obžalovaného –
výpoveď poškodenej ) sú dané a nepominuli ani po výsluchu poškodenej
na hlavnom pojednávaní dňa 13. 09. 2018.“
Ústavný súd konštatuje, že okresným súdom prezentované závery k existencii
väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, s ktorými sa krajský súd
v plnej miere stotožnil, možno z ústavnoprávneho pohľadu v okolnostiach tejto veci
považovať za relevantné a dostatočné. Nemožno tak súhlasiť s námietkou sťažovateľa, ktorý
tvrdí, že okresný súd a krajský súd vôbec neodôvodnili existenciu označeného väzobného
dôvodu. Ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutých uznesení, ktorých závery sťažovateľ
žiadnym relevantným spôsobom nespochybnil (a to či už v konaní pred krajským súdom,
alebo v konaní o jeho sťažnosti podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom), súdy
odôvodnili väzbu sťažovateľa ústavnoprávne akceptovateľným spôsobom odkazom
na konkrétne okolnosti daného prípadu (okolnosti spáchania skutku, komunikácia
sťažovateľa s poškodenou a jej dcérou, návrat sťažovateľa do spoločného bytu, v dôsledku
čoho musela byť privolaná policajná hliadka, ako aj psychologický posudok sťažovateľa).
Na ústavnoprávnej udržateľnosti uvedených záverov nemôžu nič zmeniť ani ďalšie
námietky sťažovateľa prezentované v jeho sťažnosti ústavnému súdu. Odhliadnuc od toho,
že sťažovateľ svoju námietku o (ne)preukázaní pokusu o pokračovanie v trestnej činnosti
vo svojej sťažnosti krajskému súdu výslovne neuplatnil, čo by mohlo zakladať dôvod
na odmietnutie tejto časti sťažnosti pre nedostatok právomoci ústavného súdu
(III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08, II. ÚS 462/2012), ústavný súd v krátkosti konštatuje,
že pri väzobnom dôvode podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nie je nevyhnutné,
aby konajúce súdy preukázali, že by sa obvinený (obžalovaný) pokúsil pokračovať v trestnej
činnosti, postačuje existencia takejto obavy (§ 71 Trestného poriadku... a z jeho konania
alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že...). Táto je u sťažovateľa,
tak ako to vyplýva z napadnutých uznesení, umocnená jeho návratom do bytu a jeho
komunikáciou s poškodenou a s jej dcérou. Existenciu označeného väzobného dôvodu
nemôže spochybniť ani sťažovateľova námietka spočívajúca v tom, že zo znaleckého
posudku má vyplývať, že poškodená sama nemá obavu z toho, že by (on) mal pokračovať
v trestnej činnosti. Napokon, pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že v minulosti nebol trestne stíhaný,
ústavný súd konštatuje, že táto skutočnosť bola okresným súdom a krajským súdom
zohľadnená už pri jeho vzatí do väzby, čo vyplýva z ústavnému súdu dostupných materiálov
(sťažnosť vedená pod sp. zn. II. ÚS 522/2018).
Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 36 ods. 1
listiny napadnutým uznesením krajského súdu, ústavný súd poukazuje na to, že základné
právo na osobnú slobodu (v súvislosti s možným zásahom do nej prostredníctvom väzby)
je primárne chránené prostredníctvom ustanovení čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny, ktoré sú
v pomere špeciality k všeobecnému ustanoveniu čl. 36 ods. 1 listiny. Vzhľadom na uvedené
neexistuje príčinná súvislosť medzi týmto sťažovateľom označeným základným právom
a napadnutým uznesením krajského súdu (podobne I. ÚS 178/09, III. ÚS 383/09).
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť odmietnuť podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo už bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. januára 2019