Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 113/2010
PDF · 179.47 KB
No categories available
I. ÚS 113/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť M. S., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Košice II vydanými vo veci vedenej pod
sp. zn. 5 T 24/2009 z 25. apríla 2009 a 9. decembra 2009, ako aj uznesením Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 7 Tos 3/2010 zo 14. januára 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára
2010 doručená sťažnosť M. S., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta
porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uzneseniami Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) vydanými vo veci vedenej
pod sp. zn. 5 T 24/2009 z 25. apríla 2009 a 9. decembra 2009, ako aj uznesením Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Tos 3/2010 zo 14. januára 2010.
Sťažnosť bola sťažovateľom doplnená podaním doručeným ústavnému súdu
12. marca 2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že uznesením okresného súdu vydaným
sudcom pre prípravné konanie sp. zn. 5 T 24/2009 z 25. apríla 2009 bol sťažovateľ vzatý do
väzby s tým, že lehota väzby mu začala plynúť 24. apríla 2009, keď bol zatknutý na základe
príkazu na zatknutie zo 16. apríla 2009.
Sťažovateľ 25. novembra 2009 požiadal o prepustenie z väzby na slobodu z dôvodu
nezákonného postupu sudcu pre prípravné konanie, ktorý rozhodol o jeho väzbe aj napriek
skutočnosti, že okresnému súdu bola už v tom čase podaná obžaloba a nariadené verejné
zasadnutie, ktorého sa sťažovateľ nezúčastnil.
Okresný súd o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby rozhodol uznesením sp. zn.
5 T 24/2009 z 9. decembra 2009, ktorým jeho žiadosť zamietol z dôvodu, že „úkony, ktoré
je nevyhnutné v dôsledku plynutia lehôt zrealizovať mimo pracovného času sudcu, realizuje
sudca pre prípravné konanie, ktorý vykonáva v tom čase pracovnú pohotovosť v zmysle
rozvrhu služieb“. Uvedené konanie okresného súdu je podľa sťažovateľa v rozpore s
ustanovením § 72 ods. 2 Trestného poriadku, kde o väzbe koná a rozhoduje súd a v
prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je pri
vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný.
Proti rozhodnutiu okresného súdu z 9. decembra 2009 podal sťažovateľ sťažnosť
z rovnakých dôvodov, ktoré uviedol v žiadosti o prepustenie z väzby. Sťažnosť krajský súd
uznesením sp. zn. 7 Tos 3/2010 zo 14. januára 2010 (doručené sťažovateľovi 5. februára
2010) zamietol ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Ďalej sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal na nevyhnutnosť dodržiavania princípu
zákonného sudcu.
Na základe uvedeného sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd rozhodol, že ním
označené práva porušené boli, a prepustil ho na slobodu.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že jej predmetnom je
namietané porušenie základného práva sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa
čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu
sp. zn. 5 T 24/2009 z 25. apríla 2009, ktorým sudca pre prípravné konanie rozhodol o vzatí
sťažovateľa do väzby, uznesením okresného súdu sp. zn. 5 T 24/2009 z 9. decembra 2009,
ktorým okresný súd zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, a uznesením
krajského súdu sp. zn. 7 Tos 3/2010 zo 14. januára 2010, ktorým krajský súd zamietol
sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 9. decembra 2009. K porušovaniu
sťažovateľových práv malo dôjsť tým, že o jeho vzatí do väzby rozhodoval podľa neho
nezákonný sudca.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom... c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie
slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie
zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné
zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní...
II.A K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uzneseniami
okresného súdu z 25. apríla 2009 a 9. decembra 2009
Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity
svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických
osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho
začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých
úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných
v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho
skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv
a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr.
Zívala III. ÚS 3/02, Ölveczky III. ÚS 18/04, Mamonov III. ÚS 75/05, Karlin IV. ÚS 76/05).
Podľa § 72 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe sa rozumie
rozhodnutie o
a) vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby; za rozhodnutie o nevzatí do väzby sa
považuje aj rozhodnutie o ponechaní obvineného na slobode pri nahradení väzby,
b) prepustení z väzby a o zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného z väzby; za
takúto žiadosť sa považuje aj žiadosť o nahradenie väzby.
Podľa § 83 ods. 1 Trestného poriadku proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná
sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu je
sťažnosť.
Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma
nadriadený orgán
a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal
sťažnosť, a
b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
Podľa § 194 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne nadriadený orgán sťažnosť,
zruší napadnuté uznesenie, a ak je podľa povahy veci potrebné nové rozhodnutie,
a) rozhodne vo veci sám, alebo
b) uloží orgánu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť smeruje, aby vo veci znovu
konal a rozhodol, s výnimkou...
Podľa § 194 ods. 2 Trestného poriadku ak je chybná len časť napadnutého uznesenia
a možno ju oddeliť od ostatných alebo ak sa týka sťažnosť len časti uznesenia, obmedzí
nadriadený orgán svoje rozhodnutie podľa odseku 1 len na túto časť.
Podľa § 194 ods. 3 Trestného poriadku ak nedostatok spočíva v tom, že
v napadnutom uznesení niektorý výrok chýba alebo je neúplný, môže nadriadený orgán bez
toho, aby vyslovil zrušenie napadnutého uznesenia, buď ho sám doplniť, alebo uložiť
orgánu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť smeruje, aby o chýbajúcom výroku rozhodol
alebo neúplný výrok doplnil.
Je nepochybné, že proti uzneseniam okresného súdu z 25. apríla 2009 aj
z 9. decembra 2009 sťažovateľ mal právo využiť účinný prostriedok nápravy – sťažnosť,
preskúmanie ktorej patrí do právomoci krajského súdu. V súvislosti s princípom subsidiarity
preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na
jej prerokovanie a rozhodnutie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 288/07,
III. ÚS 208/08, III. ÚS 272/08).
II.B K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením
krajského súdu zo 14. januára 2010
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Uznesením krajského súdu bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu
okresného súdu z 9. decembra 2009, ktorým okresný súd zamietol žiadosť sťažovateľa
o prepustenie z väzby, ako nedôvodná.
V odôvodnení napadnutého uznesenia zo 14. januára 2010 krajský súd uviedol obsah
výroku a odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu z 9. decembra 2009
a písomne formulované dôvody sťažnosti sťažovateľom. Krajský súd vo vzťahu k existencii
dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku taktiež uviedol, že
„obžalovaný už v minulosti bol súdom trestaný, i teraz spáchal viacero skutkov, jeho
prítomnosť na úkonoch v trestnom konaní musela byť zabezpečená realizáciou príkazu na
zatknutie“. V závere odôvodnenia sa krajský súd stotožnil s odôvodnením napadnutého
uznesenia okresného súdu z 9. decembra 2009 v celom rozsahu, na ktorého dôvody
poukázal.
Okresný súd v uvedenom uznesení existenciu dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1
písm. a) Trestného poriadku odôvodnil poukázaním na obavu založenú na tom, že sa
sťažovateľ „opakovane neustanovil na predvolanie súdu na verejné zasadnutie, čím maril
trestné stíhanie a jeho prítomnosť bola zabezpečená až vydaním príkazu na zatknutie, resp.
realizáciou tohto príkazu“. K dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku okresný súd vo svojom uznesení z 9. decembra 2009 uviedol, že obava
z pokračovania v trestnej činnosti je daná tým, že sťažovateľ „má v registri trestov
14 záznamov, súdne trestaný bol prevažne pre majetkovú trestnú činnosť, ale aj trestnú
činnosť násilného charakteru, naposledy mu bol rozsudkom Okresného súdu Košice II zo
dňa 29. 02. 2008, sp. zn. 4T 1/2003 uložený pre prečiny podľa § 221 ods. 1 a § 202 ods. 1
Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov nepodmienečne, ktorý bol
vykonaný väzbou“.
K argumentácii uvedenej v žiadosti o prepustenie z väzby podanej sťažovateľom
týkajúcej sa porušenia jeho základného práva na zákonného sudcu okresný súd
v odôvodnení uznesenia z 9. decembra 2009 uviedol, že sťažovateľ bol zatknutý 24. apríla
2009 (piatok) a okresnému súdu bol v súlade s § 73 ods. 4 Trestného poriadku dodaný
25. apríla 2009 (sobota). Službukonajúci sudca okresného súdu sťažovateľa bez meškania
vypočul a rozhodol o jeho vzatí do väzby v rámci 48-hodinovej lehoty ustanovenej v § 73
ods. 5 Trestného poriadku, pričom vo vzťahu k odôvodneniu dodržania princípu zákonného
sudcu v tejto veci uviedol, že „úkony, ktoré je nevyhnutné v dôsledku plynutia lehôt
realizovať mimo pracovného času sudcu, realizuje sudca pre prípravné konanie, ktorý
vykonáva v tom čase pracovnú pohotovosť v zmysle rozvrhu služieb“.
Ako už ústavný súd uviedol, v rámci konania o sťažnostiach vo väzobných veciach
skúma, či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy
obmedzenia osobnej slobody obvineného väzbou. Jedným z týchto princípov je aj
zákonnosť dôvodov na vzatie a držanie obvineného vo väzbe.
Krajský súd podľa zistenia ústavného súdu preskúmal správnosť napadnutého
uznesenia okresného súdu, ako aj konanie predchádzajúce jeho vydaniu podľa § 192 ods. 1
Trestného poriadku, svoje rozhodnutie odôvodnil konkrétnymi skutkovými okolnosťami,
vysporiadal sa v ňom s argumentáciou sťažovateľa a jeho výklad príslušných ustanovení
Trestného poriadku nevykazuje znaky svojvôle. Ústavný súd zo sťažnosti nezistil také
skutočnosti, ktoré by spochybňovali závery krajského súdu, resp. ktoré by svedčili
o existencii protiústavnosti jeho postupu.
Z rozhodnutia krajského súdu teda nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala
svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich
účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na už uvedené skutočnosti nedomnieva,
že by skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy
a dohovoru (obdobne napr. III. ÚS 77/05).
Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
tak, že sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa s ďalšími nárokmi
sťažovateľa v nej uvedenými nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. marca 2010