Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 113/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť M. S., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na osobnú slobodu podľa a 5 a

práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Košice II vydanými vo veci vedenej pod

sp. zn. z 25. apríla 2009 a 9. decembra 2009, ako aj uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. zo 14. januára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára

2010 doručená sťažnosť M. S., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta

porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa a 5

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uzneseniami Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) vydanými vo veci vedenej

pod sp. zn. z 25. apríla 2009 a 9. decembra 2009, ako aj uznesením Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 14. januára 2010.

Sťažnosť bola sťažovateľom doplnená podaním doručeným ústavnému súdu

12. marca 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že uznesením okresného súdu vydaným

sudcom pre prípravné konanie sp. zn. z 25. apríla 2009 bol sťažovateľ vzatý do

väzby s tým, že lehota väzby mu začala plynúť 24. apríla 2009, keď bol zatknutý na základe

príkazu na zatknutie zo 16. apríla 2009.

Sťažovateľ 25. novembra 2009 požiadal o prepustenie z väzby na slobodu z dôvodu

nezákonného postupu sudcu pre prípravné konanie, ktorý rozhodol o jeho väzbe aj napriek

skutočnosti, že okresnému súdu bola už v tom čase podaná obžaloba a nariadené verejné

zasadnutie, ktorého sa sťažovateľ nezúčastnil.

Okresný súd o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby rozhodol uznesením sp. zn.

z 9. decembra 2009, ktorým jeho žiadosť zamietol z dôvodu, že „úkony, ktoré

je nevyhnutné v dôsledku plynutia lehôt zrealizovať mimo pracovného času sudcu, realizuje

sudca pre prípravné konanie, ktorý vykonáva v tom čase pracovnú pohotovosť v zmysle

rozvrhu služieb“. Uvedené konanie okresného súdu je podľa sťažovateľa v rozpore s

ustanovením , kde o väzbe koná a rozhoduje súd a v

prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je pri

vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný.

Proti rozhodnutiu okresného súdu z 9. decembra 2009 podal sťažovateľ sťažnosť

z rovnakých dôvodov, ktoré uviedol v žiadosti o prepustenie z väzby. Sťažnosť krajský súd

uznesením sp. zn. zo 14. januára 2010 (doručené sťažovateľovi 5. februára

2010) zamietol ako nedôvodnú podľa .

Ďalej sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal na nevyhnutnosť dodržiavania princípu

zákonného sudcu.

Na základe uvedeného sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd rozhodol, že ním

označené práva porušené boli, a prepustil ho na slobodu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že jej predmetnom je

namietané porušenie základného práva sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa

, základného práva na osobnú slobodu podľa a 5

a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu

sp. zn. z 25. apríla 2009, ktorým sudca pre prípravné konanie rozhodol o vzatí

sťažovateľa do väzby, uznesením okresného súdu sp. zn. z 9. decembra 2009,

ktorým okresný súd zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, a uznesením

krajského súdu sp. zn. zo 14. januára 2010, ktorým krajský súd zamietol

sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 9. decembra 2009. K porušovaniu

sťažovateľových práv malo dôjsť tým, že o jeho vzatí do väzby rozhodoval podľa neho

nezákonný sudca.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom... c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie

slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie

zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné

zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní...

II.A K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uzneseniami

okresného súdu z 25. apríla 2009 a 9. decembra 2009

Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity

svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z ,

podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických

osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho

začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých

úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných

v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho

skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv

a slobôd označených v , ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr.

Zívala , Ölveczky , Mamonov , Karlin ).

Podľa a rozhodnutím o väzbe sa rozumie

rozhodnutie o

a) vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby; za rozhodnutie o nevzatí do väzby sa

považuje aj rozhodnutie o ponechaní obvineného na slobode pri nahradení väzby,

b) prepustení z väzby a o zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného z väzby; za

takúto žiadosť sa považuje aj žiadosť o nahradenie väzby.

Podľa proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná

sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa opravným prostriedkom proti uzneseniu je

sťažnosť.

Podľa pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma

nadriadený orgán

a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal

sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Podľa ak nezamietne nadriadený orgán sťažnosť,

zruší napadnuté uznesenie, a ak je podľa povahy veci potrebné nové rozhodnutie,

a) rozhodne vo veci sám, alebo

b) uloží orgánu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť smeruje, aby vo veci znovu

konal a rozhodol, s výnimkou...

Podľa ak je chybná len časť napadnutého uznesenia

a možno ju oddeliť od ostatných alebo ak sa týka sťažnosť len časti uznesenia, obmedzí

nadriadený orgán svoje rozhodnutie podľa odseku 1 len na túto časť.

Podľa ak nedostatok spočíva v tom, že

v napadnutom uznesení niektorý výrok chýba alebo je neúplný, môže nadriadený orgán bez

toho, aby vyslovil zrušenie napadnutého uznesenia, buď ho sám doplniť, alebo uložiť

orgánu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť smeruje, aby o chýbajúcom výroku rozhodol

alebo neúplný výrok doplnil.

Je nepochybné, že proti uzneseniam okresného súdu z 25. apríla 2009 aj

z 9. decembra 2009 sťažovateľ mal právo využiť účinný prostriedok nápravy – sťažnosť,

preskúmanie ktorej patrí do právomoci krajského súdu. V súvislosti s princípom subsidiarity

preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na

jej prerokovanie a rozhodnutie (obdobne napr. , ,

, ).

II.B K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením

krajského súdu zo 14. januára 2010

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Uznesením krajského súdu bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu

okresného súdu z 9. decembra 2009, ktorým okresný súd zamietol žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby, ako nedôvodná.

V odôvodnení napadnutého uznesenia zo 14. januára 2010 krajský súd uviedol obsah

výroku a odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu z 9. decembra 2009

a písomne formulované dôvody sťažnosti sťažovateľom. Krajský súd vo vzťahu k existencii

dôvodov väzby podľa a taktiež uviedol, že

„obžalovaný už v minulosti bol súdom trestaný, i teraz spáchal viacero skutkov, jeho

prítomnosť na úkonoch v trestnom konaní musela byť zabezpečená realizáciou príkazu na

zatknutie“. V závere odôvodnenia sa krajský súd stotožnil s odôvodnením napadnutého

uznesenia okresného súdu z 9. decembra 2009 v celom rozsahu, na ktorého dôvody

poukázal.

Okresný súd v uvedenom uznesení existenciu dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1

písm. a) odôvodnil poukázaním na obavu založenú na tom, že sa

sťažovateľ „opakovane neustanovil na predvolanie súdu na verejné zasadnutie, čím maril

trestné stíhanie a jeho prítomnosť bola zabezpečená až vydaním príkazu na zatknutie, resp.

realizáciou tohto príkazu“. K dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku okresný súd vo svojom uznesení z 9. decembra 2009 uviedol, že obava

z pokračovania v trestnej činnosti je daná tým, že sťažovateľ „má v registri trestov

14 záznamov, súdne trestaný bol prevažne pre majetkovú trestnú činnosť, ale aj trestnú

činnosť násilného charakteru, naposledy mu bol rozsudkom Okresného súdu Košice II zo

dňa 29. 02. 2008, sp. zn. uložený pre prečiny podľa § 221 ods. 1 a § 202 ods. 1

súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov nepodmienečne, ktorý bol

vykonaný väzbou“.

K argumentácii uvedenej v žiadosti o prepustenie z väzby podanej sťažovateľom

týkajúcej sa porušenia jeho základného práva na zákonného sudcu okresný súd

v odôvodnení uznesenia z 9. decembra 2009 uviedol, že sťažovateľ bol zatknutý 24. apríla

2009 (piatok) a okresnému súdu bol v súlade s dodaný

25. apríla 2009 (sobota). Službukonajúci sudca okresného súdu sťažovateľa bez meškania

vypočul a rozhodol o jeho vzatí do väzby v rámci 48-hodinovej lehoty ustanovenej v § 73

ods. 5 , pričom vo vzťahu k odôvodneniu dodržania princípu zákonného

sudcu v tejto veci uviedol, že „úkony, ktoré je nevyhnutné v dôsledku plynutia lehôt

realizovať mimo pracovného času sudcu, realizuje sudca pre prípravné konanie, ktorý

vykonáva v tom čase pracovnú pohotovosť v zmysle rozvrhu služieb“.

Ako už ústavný súd uviedol, v rámci konania o sťažnostiach vo väzobných veciach

skúma, či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy

obmedzenia osobnej slobody obvineného väzbou. Jedným z týchto princípov je aj

zákonnosť dôvodov na vzatie a držanie obvineného vo väzbe.

Krajský súd podľa zistenia ústavného súdu preskúmal správnosť napadnutého

uznesenia okresného súdu, ako aj konanie predchádzajúce jeho vydaniu podľa § 192 ods. 1

, svoje rozhodnutie odôvodnil konkrétnymi skutkovými okolnosťami,

vysporiadal sa v ňom s argumentáciou sťažovateľa a jeho výklad príslušných ustanovení

nevykazuje znaky svojvôle. Ústavný súd zo sťažnosti nezistil také

skutočnosti, ktoré by spochybňovali závery krajského súdu, resp. ktoré by svedčili

o existencii protiústavnosti jeho postupu.

Z rozhodnutia krajského súdu teda nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala

svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich

účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na už uvedené skutočnosti nedomnieva,

že by skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami

a dohovoru (obdobne napr. ).

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd podľa

tak, že sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa s ďalšími nárokmi

sťažovateľa v nej uvedenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010