Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 17 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (22)III. ÚS 461/2015
PDF · 666.08 KB
No categories available
III. ÚS 461/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra
2015 predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Sklenárom, advokátska kancelária, Obchodná 7,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného
v čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1
písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tpo 36/2014
z 23. októbra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra
2014 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného
v čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na obhajobu
zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1
písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tpo 36/2014
z 23. októbra 2014.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľa Prezídia
Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, národnej jednotky finančnej polície,
expozitúry Západ (ďalej len „vyšetrovateľ“) pod ČVS: PPZ 99/NKA FP YA 2013
z 3. októbra 2014 vznesené obvinenie za zločin poškodzovania veriteľa spáchaný formou
spolupáchateľstva podľa § 20 a § 239 ods. 1 písm. a) a ods. 5 písm. a) zákona č. 300/2005 Z.
z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).
V tejto trestnej veci bol sťažovateľ uznesením Okresného súdu Skalica (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. Tp 14/2014 z 5. októbra 2014 vzatý do väzby z dôvodu uvedeného
v § 71 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) s určením začiatku plynutia lehoty
väzby od 6:00 h 2. októbra 2014.
Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský
súd napadnutým uznesením sp. zn. 5 Tpo 36/2014 z 23. októbra 2013 rozhodol tak,
že prvostupňové rozhodnutie zrušil a sám podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku vzal
sťažovateľa do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku s určením
začiatku jej plynutia od 6:00 h 2. októbra 2014 a súčasne krajský súd návrh sťažovateľa
podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku na nahradenie väzby dohľadom probačného
a mediačného úradníka zamietol.
Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd v napadnutom uznesení sp. zn. 5 Tpo
36/2014 z 23. októbra 2014 ústavne konformným spôsobom „nevysporiadal
s nasledovnými skutočnosťami:
a) s nezákonnosťou zadržania mojej osoby ako obvineného,
b) s absenciou formálnych a materiálnych dôvodov väzby,
c) arbitrárnosťou uznesenia o vznesení obvinenia i arbitrárnosťou uznesenia o vzatí
obvineného do väzby,
d) s prekročením zákonnej 48 hod. lehoty na zadržanie.“.
Ako sťažovateľ uvádza, 2. októbra 2014 bol zadržaný „z dôvodu vyšetrovateľom
deklarovanej existencie dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku... Tieto
dôvody väzby však neboli nikde konkretizované a nebol som s nimi v rozpore so zákonom
ani aj ani môj obhajca oboznámený pri mojom zadržaní (porušenie § 85 ods. 4 Tr.
poriadku)...
Z návrhu prokurátora na vzatie obvinených... do väzby zo dňa 3. 10. 2014 vyplýva, že
existuje jeden jediný dôvod na ich vzatie do väzby a to ich údajné ovplyvňovanie svedka
v minulosti.
Dňa 2. 10. 2014 bol zadržaný a následne aj vypočutý ako
podozrivý z trestného činu poškodzovania veriteľa, pričom vo svojej výpovedi neuvádza, že
by som na neho mal v minulosti pôsobiť, prípadne ho ovplyvňovať.
Dňa 3. 10. 2014 bol vypočutý v postavení svedka... potom ako
bol... zo zadržania vyšetrovateľom prepustený... už... uviedol, že som ho mal ovplyvňovať
v tom, ako mal vypovedať v minulosti na polícii...“.
Sťažovateľ je toho názoru, že 2. októbra 2014, t. j. v deň jeho zadržania, „neexistoval
dôvod väzby“, a teda jeho zadržanie „bolo nezákonné“. Ako uvádza, „dôvod väzby sa stal
známym pre orgány činné v trestnom konaní až dňa 3. 10. 2014“, a pretože v čase jeho
zadržania neexistoval iný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, je
zrejmé, že k jeho zadržaniu došlo nezákonne. Sťažovateľ tvrdí, že pokiaľ krajský súd
„predpoklad nezákonnosti zadržania nezobral pri rozhodovaní o vzatí do väzby do úvahy
a rozhodol o vzatí do väzby, je to v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
Dohovoru“.
Ďalej sťažovateľ okresnému súdu, ako aj krajskému súdu vytýka, že neposúdili
„arbitrárnosť uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 3. 10. 2014... zrejme aj z dôvodu, že si
nepreštudoval spis a neoveril si, či sa tvrdenia vyšetrovateľa uvádzané v predmetnom
uznesení zhodujú so skutkovým stavom vyplývajúcim z iných dôkazov...“.
Sťažovateľ tvrdí, že „zo strany vyšetrovateľa neboli uvedené v odôvodnení uznesenia
o vznesení obvinenia žiadne obsahy dôkazov, ktoré obvineného zo spáchania skutku alebo
trestného činu usvedčujú a taktiež žiadne skutkové a právne úvahy týkajúce sa týchto
dôkazov, z ktorých by vyplývalo naplnenie objektívnej a subjektívnej stránky predmetného
trestného činu zo strany obvineného a teda že konal spôsobom v úmysle poškodiť veriteľov...
... Z odôvodnenia uznesenia o vznesení obvinenia... nie je možné zistiť, akými
úvahami sa vyšetrovateľ pri hodnotení zadovážených podkladov spravoval, ako aj právne
úvahy, na ktorých základe podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval zistené
skutočnosti.“.
Uznesenie o vznesení obvinenia sťažovateľ hodnotí ako svojvoľné rozhodnutie, ktoré
nerešpektuje kogentnú právnu normu, resp. jej interpretáciu, a ako také, ktoré je
v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti. Je presvedčený, že bolo vydané
na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a v rozpore so základnou zásadou
trestného konania vyjadrenou v § 2 ods. 10 Trestného poriadku, a je teda nezákonné.
Rovnako za arbitrárne považuje sťažovateľ aj uznesenie okresného súdu, ktorým bol
vzatý do väzby, a to z dôvodu, že okresný súd neskúmal náležitosti vyžadované zákonom
pre rozhodnutie o vznesení obvinenia. V odôvodnení uznesenia o väzbe okresný súd cituje
skutočnosť, že „obvinený rozhodol o zrušení spoločnosti .. bez
likvidácie zlúčením s nástupníckou spoločnosťou ..“, pritom
sťažovateľ tvrdí, že takúto „obchodnú transakciu... nemohol vykonať, nakoľko dňa
23. 5. 2012... nebol spoločníkom spoločnosti a teda... nevykonával funkciu
valného zhromaždenia a taktiež... nebol ani jej konateľom...“. Taktiež okresný súd vôbec
neskúmal, „či dôvod väzby dňa 2. 10. 2014 – teda v deň zadržania“ sťažovateľa „existoval,
či bola dodržaná litera Tr. poriadku konkrétne § 85 ods. 1 v spojení s § 71 ods. 1) a teda či
zadržanie... bolo zákonné“, keďže skutočný dôvod, pre ktorý bol sťažovateľ vzatý do väzby,
bol orgánom činným v trestnom konaní známy až 3. októbra 2014 zo svedeckej výpovede
. Sťažovateľ považuje za nezodpovedanú zo strany okresného súdu ani
otázku kvalifikácie spáchania skutku spolupáchateľstvom, keďže „v odôvodnení uznesenia
o vznesení obvinenia sa nenachádzal ani jeden argument, ktorý by obsahoval právnu úvahu
vyšetrovateľa vo vzťahu k ustanoveniu § 20 Tr. zákona, a teda že... sa mal dopustiť prevodu
časti podniku po vzájomnej dohode s obvineným “.
Taktiež uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 36/2014 z 23. októbra 2014
sťažovateľ považuje za arbitrárne a jeho odôvodnenie za nedostatočné. Krajský súd
pochybil, „nakoľko sa vo svojom rozhodnutí... z hľadiska existencie materiálneho dôvodu
väzby nevysporiadal s označenými pochybeniami orgánov činných v trestnom konaní
a nereagoval na dôvody, ktoré“ sťažovateľ „vyčerpávajúco uviedol v sťažnosti proti
uzneseniu sudkyne pre prípravné konanie...“.
Druhostupňový súd vo vzťahu k «formálnemu dôvodu väzby použil... len frázovité,
nekonkrétne a všeobecné formulácie.
... neuviedol na základe akých skutočností mal za preukázané, že dňa 2. 10. 2014
existoval u mojej osoby dôvod väzby a teda že zadržanie bolo zákonné, neuviedol čím boli
naplnené formálne a materiálne podmienky väzby a ani neuviedol akými právnymi úvahami
sa pri rozhodovaní spravoval s ohľadom na preukázané skutočnosti.
Vzhľadom na to, že Krajský súd rozhodoval na neverejnom zasadnutí..., mal...
obzvlášť opatrne prihliadať aj na moje písomné podania a s argumentmi v nich uvedenými
sa náležite vysporiadať. Toto však Krajský súd opomenul, čo je typický znak arbitrárnosti
rozhodnutia v dôsledku jeho nepreskúmateľnosti pri absencii náležitého odôvodnenia.
Rozhodnutie... javí teda znaky „blanketového“ rozhodnutia, pričom ho ani vlastnoručne
nepodpísal predseda senátu (táto vada len umocňuje znak arbitrárnosti), ale len
pracovníčka súdu, ktorá ho zrejme vyhotovila.».
Podľa presvedčenia sťažovateľa je uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 36/2014
z 23. októbra 2014 v rozpore s čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy.
Za arbitrárne považuje sťažovateľ napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj v časti
odôvodnenia, „v ktorej sa zaoberal zamietnutím... alternatívneho návrhu na prípadné
nahradenie... väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Aj v tejto časti sa...
stotožnil s dôvodmi... uznesenia prvostupňového súdu...“. Podľa sťažovateľa „Dané
odôvodnenie... vykazuje znaky frázovitosti, nie je preskúmateľné a preto nemožno
akceptovať stanovisko krajského súdu, ktorý sa s ním stotožnil.“.
Sťažovateľ konštatuje, že „Vzhľadom na skutočnosť, že Krajský súd v Trnave
v rozhodnutí o mojom vzatí do väzby a zamietnutí môjho alternatívneho návrhu na
nahradenie mojej väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka rozhodol len na
základe abstraktných úvah, nevysporiadal sa v dostatočnej miere s absenciou materiálnych
ale aj formálnych dôvodov väzby, musím niesť neprimeranú obetu pre naplnenie záujmov
štátu, ako by bolo možné odo mňa spravodlivo požadovať, čím je narušená primeraná
a spravodlivá rovnováha medzi záujmami štátu a právom na osobnú slobodu jednotlivca, čo
predstavuje porušenie môjho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy.“.
Sťažovateľ ďalej okresnému súdu, ako aj krajskému súdu vytýka nezohľadnenie
skutočnosti, že v rámci rozhodovania o jeho väzbe „bola porušená zákonná 48 hod. lehota,
po uplynutí ktorej musí byť zadržaná osoba odovzdaná súdu, inak musí byť prepustená na
slobodu“.
Sťažovateľ uviedol, že v tejto trestnej veci už bol 14. mája 2012 o 9.30 h „zadržaný
z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b)... a písm. c)...“ Trestného poriadku a následne
15. mája 2012 o 11.30 h zo zadržania opatrením vyšetrovateľa prepustený, a teda
„obmedzený na osobnej slobode v trvaní 24 hod. 30 min.“.
Opätovne bol v rovnakej trestnej veci zadržaný 2. októbra 2014 o 6.00 h „z dôvodov
podľa § 71 ods. 1 písm. b)“ Trestného poriadku a sudkyni pre prípravné konanie odovzdaný
3. októbra 2014 o 21.00 h, čo predstavuje čas v trvaní 39 hodín.
Sťažovateľ z uvedeného vyvodil, že celková doba jeho zadržania predstavuje 63
hodín a 30 minút. Správnosť takéhoto postupu počítania lehoty zadržania sťažovateľ
odvodzuje analogicky od počítania trvania väzby, že „aj čiastkové obmedzenie osobnej
slobody jednotlivca formou väzby sa započítava na celkové trvanie väzby a teda celková
lehota väzby spolu s už vykonanou väzbou nesmie presiahnuť lehoty uvedené v § 76 ods. 6
Napokon sťažovateľ namieta porušenie základného práva na obhajobu zaručeného
v čl. 50 ods. 3 ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že jeho obhajca 4. októbra 2014 požiadal
vyšetrovateľa o vyhotovenie kópie celého vyšetrovacieho spisu, avšak až 28. októbra 2014
vyšetrovateľ oznámil obhajcovi sťažovateľa, že 6. novembra 2014 mu bude umožnené
vyhotoviť si fotokópiu vyšetrovacieho spisu. Vyšetrovateľom navrhovaný postup (aby si
obhajca sám vyhotovil kópiu spisu) podľa názoru sťažovateľa „nemá oporu ani v logickom
ani v gramatickom výklade platnej a účinnej legislatívy (§ 69 ods. 1 Trestného poriadku),
nemá oporu ani v súdnej judikatúre, ani v ustálenej praxi a pravdepodobne ani v platných
a účinných predpisoch Ministerstva vnútra SR, resp. v usmerneniach, nadväzujúcich na túto
problematiku. Keďže takýto postup... nekorešponduje s obsahom ustanovenia § 69 ods. 1
Trestného poriadku a dokonca nie je nielen procesne ale ani technicky... realizovateľný,
postup vyšetrovateľa považujem za nezákonný a porušujúci závažným spôsobom právo
na moju obhajobu ako obvineného.“.
Sťažovateľ v závere argumentácie zhrnul, že „pokiaľ si Krajský súd osvojil dôvody
väzby tak ako ich určil Okresný súd Skalica, bol povinný vysporiadať sa ústavne konformne
s dôvodmi väzby, avšak:
1) nevysporiadal sa s tým, že obvinený bol nezákonne zadržaný, nakoľko nebola
dodržaná litera Tr. poriadku: § 85 ods. 1 v spojení s § 71 ods. 1 a teda v deň zadržania
obvineného 2. 10. 2014 neexistoval dôvod väzby,
2) nevysporiadal sa so skutočnosťou, že uznesenie o vznesení obvinenia obsahuje
nepravdivé informácie, ktoré sú v rozpore s ostatnými písomnými dôkazmi zaradenými
do spisu, a tiež so skutočnosťou, že v predmetnom uznesením nebola špecifikovaná
objektívna a ani subjektívna stránka trestného činu teda zavinenie,
3) nevysporiadal sa so skutočnosťou, že uznesenie o vznesení obvinenia obsahuje len
strohú sumarizáciu dôkazov a nie sú v ňom rozvedené zistené skutočnosti a neobsahuje
právne úvahy o ich hodnotení tak, ako to predpokladá § 176 ods. 2 Tr. poriadku,
4) nevysporiadal sa so skutočnosťou, že neboli naplnené formálne a materiálne
podmienky väzby,
5) neodôvodnil náležite svoje rozhodnutie a nevysporiadal sa s odôvodnením
zamietnutia sťažnosti obvineného smerujúceho voči uzneseniu Okresného súdu Skalica, čo
napĺňa typické znaky arbitrárnosti rozhodnutia...“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 23. 10. 2014, sp. zn.: 5 Tpo 36/2014,
porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené v čl. 17
ods. 1, 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, jeho základné právo zaručené v čl. 5 ods. 1
písm. c), ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho
právo zaručené v čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.
Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 23. 10. 2014, sp. zn.: 5 Tpo 36/2014, porušil
základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušil základné právo
na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn.
5 Tpo 36/2014 zo dňa 23. 10. 2014...
Ústavný súd Slovenskej republiky prepúšťa obvineného z väzby
na slobodu...“.
Zároveň sťažovateľ navrhol priznať mu finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu
ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Táto viazanosť
ústavného súdu sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti
(v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ (v tomto prípade zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom) špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu
domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania
pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m.
m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenie o porušení práv
iným subjektom uvedeným v odôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu ústavný súd považuje
iba za súčasť argumentácie.
Ústavný súd za predmet sťažnosti preto považoval namietané porušenie základného
práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 1 listiny,
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy,
základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy, práva na slobodu
a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo
36/2014 z 23. októbra 2014, ku ktorému malo dôjsť nedostatočným odôvodnením
a arbitrárnosťou napadnutého rozhodnutia.
Sťažovateľ súdom rozhodujúcim o jeho väzbe vytýka, že neskúmali (i) neexistenciu
dôvodu na zadržanie jeho osoby 2. októbra 2014, (ii) nepravdivosť skutočností uvedených
v uznesení o vznesení obvinenia, (iii) nedostatok zákonných náležitostí odôvodnenia
uznesenia o vznesení obvinenia a (iv) absenciu formálnych a materiálnych podmienok
väzby. Je presvedčený, že taktiež došlo k prekročeniu lehoty zákonom ustanovenej
na zadržanie jeho osoby.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy a obdobne čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno
zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď
oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu
alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných
trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej
prepustení na slobodu.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak
stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom... c) zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné
podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je
potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní...
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
Porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ videl v tom (pozri odôvodnenie sťažnosti s. 9),
že „Krajský súd v Trnave predpoklad nezákonnosti zadržania nezobral pri rozhodovaní
o vzatí do väzby do úvahy“, t. j. druhostupňový súd neprihliadol na sťažovateľom tvrdenú
skutočnosť, že 2. októbra 2014, teda v čase jeho zadržania, neexistoval, resp. orgánom
činným v trestnom konaní nebol (nemohol byť) známy dôvod [§ 71 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku], pre ktorý bolo možné sťažovateľa zadržať. Ten sa stal známym až
po výsluchu relevantného svedka 3. októbra 2014.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn.
5 Tpo 36/2014 z 23. októbra 2014 je rozhodnutím o väzbe sťažovateľa, t. j. o jeho
osobnej slobode. Stabilizovaná judikatúra ústavného súdu sa v obdobných prípadoch
(napr. I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, II. ÚS 151/09) zhodla v názore, že čl. 46 ods. 1 ústavy
je všeobecným ustanovením, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to
vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je
aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy
v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty
základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch
pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie
spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto
sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.
V obdobnom vzťahu je aj ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré je aplikovateľné na
konanie o trestnom obvinení (teda vo veci samej), a ustanovenia čl. 5 dohovoru, ktoré
upravujú všetky prípustné dôvody pozbavenia osobnej slobody. Rozhodovacia činnosť
Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vymedzila záver, že záruky čl. 6 dohovoru
sa v „trestných“ veciach týkajú len konaní, v ktorých sa rozhoduje o „oprávnenosti“
obvinenia („bien fondé“), a nevzťahujú sa na mnohé konania súvisiace s trestným stíhaním,
ktorých predmetom nie je rozhodovanie o oprávnenosti obvinenia, t. j. rozhodovanie o vine
a treste. Vychádzajúc z uvedeného režimu čl. 6 dohovoru nepodlieha (okrem iného)
rozhodovanie o väzbe (Neumeister c. Rakúsko z 26. 6. 1968 a Matznetter c. Rakúsko
z 10. 11. 1969). V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1
dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru
(napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07).
Z uvedeného dôvodu je sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní
o väzbe zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd odmietol už na predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50
ods. 3 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu
Ako z obsahu sťažnosti jednoznačne vyplýva, k porušeniu základného práva
sťažovateľa na obhajobu malo dôjsť postupom vyšetrovateľa, ktorý nevyhovel žiadosti
obhajcu o vyhotovenie kópie vyšetrovacieho spisu podľa § 69 ods. 1 Trestného poriadku,
resp. postupoval v rozpore s právnou úpravou tak, že oznámil obhajcovi dátum, kedy si
kópiu vyšetrovacieho spisu môže sám vyhotoviť.
Z ďalšieho obsahu sťažnosti však už nevyplýva žiadna príčinná súvislosť medzi
namietaným porušením označeného základného práva a napadnutým rozhodnutím krajského
súdu o osobnej slobode sťažovateľa. Inak povedané, sťažovateľ neuviedol žiaden argument,
ktorý by nasvedčoval tomu, že prípadný nesprávny postup vyšetrovateľa mal akýkoľvek
relevantný dopad na rozhodovanie a rozhodnutie krajského súdu z 23. októbra 2014.
Sťažovateľ netvrdí, že by žiadal vyhotoviť kópiu vyšetrovacieho spisu práve na účely
prípravy obhajoby v súvislosti s rozhodovaním všeobecného súdu o jeho väzbe, resp. že by
postupom vyšetrovateľa bol akýmkoľvek spôsobom ukrátený na svojich obhajobných
právach v konaní pred krajským súdom.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že aj v tejto časti je sťažnosť
sťažovateľa zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2
Nad rámec uvedeného je potrebné podotknúť, že na dodržiavanie zákonnosti
v prípravnom konaní dozerá konkrétny prokurátor príslušnej prokuratúry (§ 230 ods. 1
Trestného poriadku). Sťažovateľ však neuviedol, či vôbec využil jemu dostupný prostriedok
nápravy a podal žiadosť príslušnému dozor vykonávajúcemu prokurátorovi o preskúmanie
postupu vyšetrovateľa podľa § 210 Trestného poriadku a s akým výsledkom. Ak tak
neurobil, táto okolnosť by aj za predpokladu namietania postupu vyšetrovateľa v rámci
petitu sťažnosti bránila jeho preskúmaniu ústavným súdom z dôvodu neprípustnosti takéhoto
návrhu (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
3. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5
ústavy a čl. 8 ods. 1 listiny a práv zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4
dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
Ako už bolo uvedené, v zmysle ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy ústavná ochrana
základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd
v súlade s princípom subsidiarity, podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné
za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144
ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).
Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného rozhodnutia krajského
súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré
krajský súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či mal, resp. nemal byť
sťažovateľ vzatý do väzby. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila
na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa
(prezentovanou v uplatnenej sťažnosti) vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či je tak
odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné.
Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem
iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej
slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého
konania. Jednou z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným
spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom
zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri
napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05).
Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj predmetnú časť sťažnosti
sťažovateľa.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia č. k. 5 Tpo 36/2014 80
z 23. októbra 2014, ktorým sám rozhodol o väzbe sťažovateľa po zrušení prvostupňového
rozhodnutia, okrem iného uviedol:
«Obhajca obvineného ... písomne zdôvodnil sťažnosť proti
napadnutému uzneseniu nasledovne. Predovšetkým poukázal na tzv. doktrínu „ovocia
z otráveného stromu“ a namietal nezákonnosť zadržania obvineného i jeho vzatia do väzby.
Má za to, že v prípade osoby obvineného sa vyžaduje vyšší stupeň podozrenia zo spáchania
skutku, pričom podľa jeho právneho názoru dňa 2. októbra 2014 neexistoval u
kolúzny dôvod väzby. Uviedol, že zadržanie obvineného bolo arbitrárne, a to
z dôvodu uľahčenia vyšetrovania, zjednodušenia vyšetrovacích úkonov, pôsobenia
na podozrivých psychickou formou za tým účelom, aby sa buď priznali k spáchaniu trestnej
činnosti, resp. označili iné osoby, ktoré sa predmetnej trestnej činnosti mohli ešte dopustiť.
Namieta splnenie formálnych a materiálnych podmienok existencie väzby, taktiež
nedostatočné odôvodnenie uznesenia o vznesení obvinenia vyšetrovateľom, pričom kládol
dôraz na ním proklamovanú okolnosť v tom smere, že vyšetrovací spis nepreukazuje kolúzne
konanie obvineného . V tomto smere spochybnil výpovede svedka
, poukázal na jeho procesné postavenie v konaní a v týchto súvislostiach aj
na dočasne odloženie vznesenia obvinenia . Navrhol, aby sťažnostný súd
napadnuté uznesenie zrušil a obvineného prepustil na slobodu. Postupu
okresného súdu vytkol, že neaplikoval ustanovenie § 80 ods. 1 písm. c) Tr. por. s akcentom
na právny názor, že väzba tohto obvineného mala byť nahradená dohľadom probačného
úradníka...
Krajský súd... zistil, že sťažnosť obvineného je čiastočne dôvodná.
Sudca okresného súdu postupoval v danej veci v súlade so zákonom a správne, keď
na podklade doposiaľ zhromaždeného spisového materiálu (vrátane originálu
vyšetrovacieho spisu) po podaní návrhu prokurátora na vzatie obvineného
do väzby v zákonom predpísanej lehote a bez meškania určil termín procesného
úkonu na deň 5. októbra 2014 a zároveň zabezpečil prítomnosť všetkých oprávnených
procesných strán na tomto úkone, tento úkon v rozsahu č. l. 18 – 24 spisu procesne správne
zrealizoval a dospel k správnym skutkovým i právnym záverom v tom smere, že sú splnené
všetky formálne i materiálne podmienky na vzatie obvineného do väzby
postupom podľa § 72 ods. 2 Tr. por. z dôvodov ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por.
Svoje rozhodnutie i procesný postup v súlade so zákonom aj odôvodnil, takže tento je
absolútne preskúmateľný. Na podklade spisového materiálu správne a zákonom
predpísaným spôsobom dospel v súčasnom štádiu trestného konania k tomu ťažiskovému
záveru, že obvinený Kekeli je dôvodne trestne stíhaný pre vysoko spoločensky nebezpečný
zločin poškodzovania veriteľa spolupáchateľstvom podľa § 20, § 239 ods. 1 písm. a), ods. 5
písm. a) Tr. zák., za ktorý mu hrozí trest odňatia slobody vo výmere od troch do ôsmich
rokov. Všetky prezentované závery okresného súdu o existencii tzv. kolúznych dôvodov
väzby obvineného podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. si sťažnostný súd v rámci postupu
svojho konania osvojuje, pričom na ne ako na správne v celom rozsahu odkazuje, a to bez
potreby opakovania týchto dôvodov vo svojom druhostupňovom, t. j. sťažnostnom uznesení.
V stručnosti len dodáva, že dôvodnosť podozrenia je daná vtedy, ak sú zadovážené také
fakty, informácie a dôkazy, ktoré umožňujú urobiť vo veci logicky úsudok o tom, že
konkrétna osoba mala spáchať trestný čin, a to s prihliadnutím na všetky známe okolnosti
prípadu. Nevyžaduje sa, aby spáchanie trestného činu obvineným bolo nezvratne
preukázané už v tomto štádiu trestného konania, t. j. prípravného konania, keďže
preukazovanie či vyvracanie podozrenia zo spáchania trestného činu je cieľom vyšetrovania
a neskôr najmä dokazovania v konaní pred súdom. Kolúzne aktivity obvineného prezentoval
prvostupňový súd v reálnom rozsahu a dôvod väzby obvineného v tomto štádiu konania
v naznačenom smere plne obstojí. Rovnako správne sudca okresného súdu ustálil začiatok
väzby obvineného okamihom obmedzenia jeho osobnej slobody dňa 2. októbra 2014 o 06,00
hod.
Sudca okresného súdu však pochybil, keď v postupe svojho konania sám nevyhlásil aj
výrok podľa § 80 ods. 1 písm. c) Tr. por., teda nerozhodol o nahradení väzby obvineného
dohľadom probačného a mediačného úradníka nad ním, resp. takým výrokom, že návrh
obvineného na nahradenie jeho väzby týmto dohľadom zamieta. Takáto povinnosť súdu bola
konkretizovaná Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky dňa 5. júna 2013 pod č. II.
ÚS 67/2013, z ktorého vyplýva, že súd pri rozhodovaní o väzbe je vždy povinný, aj bez
žiadosti obvineného či iných osôb, posúdiť okolnosti a rozhodnúť o možnosti nahradiť väzbu
dohľadom probačného a mediačného úradníka. Táto povinnosť súdu vyplýva aj z právnych
noriem, ktoré majú tzv. silnejšiu povahu, pričom sa jedná o článok 5 odsek 3 európskeho
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj z článku č. 154c Ústavy
Slovenskej republiky v platnom znení.
Uvedené pochybenie okresného súdu preto na podklade sťažnosti obvineného
druhostupňový súd napravil takým postupom, že podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por.
napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a sám podľa § 72 ods. 2 Tr. por. z dôvodov
ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. vzal obvineného do väzby...
Nadväzne na tento postup sťažnostný súd podľa § 80 ods. 1 písm. c) Tr. por. návrh
obvineného na nahradenie jeho väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nad
ním ako nedôvodný zamietol. V posledne uvedenom smere sa sťažnostný súd jednak
stotožňuje s časťou dôvodov napadnutého uznesenia prvostupňového súdu a jednak dodáva,
že s ohľadom n povahu prejednávaného prípadu a súčasné štádium trestného konania nie je
dôvodné predpokladať, že účel väzby bude takýmto dohľadom nahradený. To isté platí
i o eventuálnom postupe podľa § 80 ods. 2 Tr. por., keďže sťažnostný súd nezistil žiadne
zákonom predpokladané výnimočné okolnosti prípadu.»
Keďže si krajský súd v napadnutom rozhodnutí závery okresného súdu o existencii
dôvodov väzby sťažovateľa osvojil a odkázal na ne ako na správne v celom rozsahu, a to bez
toho, aby ich opakoval vo svojom uznesení, ústavný súd preskúmal z hľadiska
ústavnoprávnej ochrany základných práv sťažovateľa aj prvostupňové rozhodnutie č. k.
Tp 14/2014 38 z 5. októbra 2014. Vo vzťahu k takémuto postupu ústavný súd pre úplnosť
poukazuje na svoj konsolidovaný právny názor, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a druhostupňového súdu nemožno posudzovať izolovane (obdobne
II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože konania na oboch stupňoch z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09). Rovnako tak ústavný súd
vo svojej doterajšej judikatúre, a to aj vo vzťahu k väzobným veciam, zdôrazňuje,
že odôvodnenie uznesenia druhostupňového súdu odkazujúce na predchádzajúce
rozhodnutia v tej istej veci možno považovať síce za krajnú, no ešte stále ústavnoprávne
akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia (napr. IV. ÚS 41/08, IV. ÚS 149/08,
Z relevantnej časti odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia č. k. Tp 14/2014 38
z 5. októbra 2014 vyplýva:
«V rámci doposiaľ vykonaného vyšetrovania boli zabezpečené rozhodné dôkazy
nasvedčujúce tomu, že skutok, pre ktorý bolo trestné stíhanie začaté sa stal, tento napĺňa
všetky znaky skutkovej podstaty zločinu poškodzovanie veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a),
ods. 5 písm. a) Tr. zákona, pričom súčasne je tu dostatok dôkazov, ktoré tak jednotlivo ako
aj v súhrne odôvodňujú skutkový záver, že tohto protiprávneho konania kvalifikovaného
vyššie uvedeným spôsobom sa dopustili spoločne obv. a obv.
. K tomuto skutkovému a právnemu záveru primárne poukazujem na obsah doposiaľ
zadováženého vyšetrovacieho spisu, predovšetkým na doposiaľ realizované procesné úkony,
prioritne výsluch zadržaného – podozrivého , výsluch svedka
, výsluch zadržaného – podozrivého , výsluch svedka
, výsluch zadržaného – podozrivého , výsluch obv.
, výsluch svedka , výsluch svedka
, výsluch svedka , výsledky znaleckého dokazovania atď..
Z príkladmo označených dôkazov je už v danom štádiu prípravného konania skutok
identifikovaný v rozsahu kedy je dôvodné a odôvodnené podozrenie vo vzťahu k obom
obvineným zákonným spôsobom verifikované, teda niet pochybnosti o dôvodnosti postupu
v zmysle § 206 ods. 1 Tr. poriadku, čím sú súčasne reálne splnené tzv. materiálne
podmienky väzby.
Pokiaľ ide o samotný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. poriadku u obv.
je daný tým, že je tu reálne daná obava, že v prípade jeho ponechania na
slobode tento bude pôsobiť na jednotlivých svedkov, primárne na svedka
a týmto spôsobom mariť objasňovanie skutočností dôležitých pre trestné konanie.
Tento prezentovaný záver je nespochybniteľne podložený obsahom a verifikovaný obsahom
výsluchu v procesnom postavení svedka (č. l. 115 119), ktorý osobu
obv. označil ako osobu, ktorá ho už v minulosti pred jednotlivými
procesnými úkonmi, ktoré boli s jeho osobou vykonávané alebo priamo alebo nepriamo
ovplyvňovala v tom smere, že ho inštruoval ako má pre orgánmi činnými v trestnom konaní
vypovedať v prospech obvinených.
Podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak
doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné
stíhanie bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok
spáchal obvinený a z jeho konania, a ďalších dôvodných skutočností, že bude pôsobiť na
svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných
pre trestné stíhanie.
Súd si overil dôvody návrhu prokurátora z vyšetrovacieho spisu, z doteraz získaných
dôkazov, ako aj výsluch samotného obvineného. Zistil, že dochádzalo k obchádzaniu
nárokov veriteľov, tak ako je to uvedené v uznesení o vznesení obvinenia, čomu nasvedčujú
najmä listinné dôkazy o prevode tovarových zásob, ako aj výberov peňazí v hotovosti.
Toto bolo realizované obv. Kekelim ako aj spoluobvineným Ing. Truhlářom.
Tieto skutočnosti nasvedčujú teda, že skutok sa stal, že má znaky § 239 ods. 1 písm.
a), ods. 5 písm. a) Tr. zák. a že sa na ňom podieľali obaja obvinení, pravdepodobne aj
s inými, doteraz neustálenými osobami.
Práve podrobný priebeh obchodných transakcií, zdanlivo zákonných, krytých
nedovolenými praktikami v riadnom obchodnom styku, môže objasniť svedok
. Jeho úloha bola pôsobiť ako tzv. „biely kôň“, čo sám uvádza vo výpovedi citovanej
prokurátorom. Práve na neho je vytváraný nátlak, čo si súd overil z jeho výpovede z č. l.
115 119 vyšetrovacieho spisu. Tento svedok môže tiež osvetliť účasť ďalších páchateľov
ako aj to, kde skončili finančné čiastky, získané touto trestnou činnosťou.
Na základe uvedeného súd zistil zákonnosť návrhu prokurátora a v celom rozsahu mu
vyhovel, nakoľko je daný v terajšom štádiu stíhania.
Väzba sa v danom prípade, vzhľadom na charakter trestnej činnosti, nedala nahradiť
dohľadom probačného úradníka v zmysle § 80 ods. 1 písm. c) Tr. por., čo žiadala obhajoba.
Dohľad sú nepovažuje za realizovateľný, keďže môžu byť pod vplyvom páchateľov
uskutočňované také obchodno právne transakcie, do ktorých nemá probačný úradník
prístup a nemôže ich kontrolovať, takže jeho dohľad nemôže splniť účel uvedený v § 80 ods.
1 písm. c) Tr. por.»
Z citovaných častí odôvodnení uznesení oboch všeobecných súdov rozhodujúcich
o osobnej slobode sťažovateľa vyplýva, že tieto na podstatné a pre rozhodnutie o väzbe
sťažovateľa relevantné skutkové a právne otázky dali jednoznačné odpovede, ktoré
v žiadnom prípade nesignalizujú arbitrárnosť alebo nedostatočnú odôvodnenosť týchto
rozhodnutí.
Okresný súd, so závermi ktorého sa krajský súd stotožnil, skutočnosti, že skutok, pre
ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, a že sú dôvody
na podozrenie, že tento skutok spáchali obvinení (teda aj sťažovateľ), vyvodil z dovtedy
zrealizovaných procesných úkonov obsiahnutých vo vyšetrovacom spise, predovšetkým
z výsluchov zadržaných – podozrivých, ako aj z výsluchov svedkov, ktorých v rozhodnutí
zreteľne označil. Rovnako tomu mali nasvedčovať znalecké dokazovanie a listinné dôkazy
(napr. o prevode tovarových zásob, ako aj výberov hotovosti). Prvostupňový súd na základe
jemu predloženého spisového materiálu, ale aj z vykonaného výsluchu sťažovateľa dospel
k zisteniu, že konaním sťažovateľa (a ďalších) došlo k obchádzaniu nárokov veriteľov tak,
ako to bolo uvedené v uznesení o vznesení obvinenia. Reálnu danosť väzobného dôvodu
podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku u sťažovateľa okresný súd oprel najmä
o výsluch svedka , ktorý mal uviesť, že sťažovateľ sa už aj v minulosti
dopustil proti nemu konania, z ktorého vyplýva dôvodná obava, že ho bude v súvislosti
s týmto trestným konaním ovplyvňovať. Okresný súd a následne ani krajský súd
neopomenuli odôvodniť ani to, prečo sťažovateľovmu návrhu na nahradenie väzby
nevyhoveli, a to konkrétne do úvahy prichádzajúcim konaním, ktoré by probačný
a mediačný úradník nemohol ovplyvniť.
Uvedené skutočnosti ústavný súd hodnotí ako také, pre ktoré možno považovať
napadnuté rozhodnutie krajského súdu za ústavne konformné, a teda nie je dôvod, aby
ústavný súd do tohto rozhodnutia akýmkoľvek spôsobom vstupoval. Zo záverov, ku ktorým
dospel krajský súd v spojení s uznesením okresného súdu pri posudzovaní podmienok väzby
sťažovateľa, nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení
Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Potrebu väzby
sťažovateľa zdôvodnili poukazom na konkrétne skutočnosti vyplývajúce z hľadiska
materiálnej interpretácie podmienok preventívnej väzby. Podľa názoru ústavného súdu tak
skutkové zistenia podporené dosiaľ vykonaným dokazovaním, ako aj z nich odvodené
závery krajského súdu vychádzajúce zo záverov okresného súdu sú na základe týmito súdmi
prezentovanými myšlienkovými postupmi a hodnoteniami dostatočne odôvodnené.
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína svoju judikatúru, v ktorej vyslovil,
že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového
i druhostupňového), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces, v tomto prípade v konaní o osobnej slobode (m. m. III. ÚS 209/04).
Ďalšia námietka sťažovateľa spočíva v tvrdení, že krajský súd, ale ani okresný súd
dostatočne nepreskúmali uznesenie o vznesení obvinenia sťažovateľovi, ktoré je podľa jeho
názoru nedostatočne odôvodnené a v ktorom sa nachádzajú nepravdivé informácie.
Vo vzťahu k ne/odôvodnenosti uznesenia o vznesení obvinenia ústavný súd už
vo svojej judikatúre už uviedol, že Trestný poriadok (ako zákon, na ktorý poukazuje ústava
vo svojom čl. 17 ods. 2) nevyžaduje, aby existencia dôvodného podozrenia zo spáchania
trestného činu bola podložená aj zodpovedajúcimi dôkazmi proti obvinenému. Pri
rozhodovaní o väzbe postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený spáchal
skutok, ktorým naplnil znaky skutkovej podstaty príslušného trestného činu. V tejto
súvislosti je, naopak, potrebné zdôrazniť, že až po vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej
miere otvára priestor na dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť
vzneseného obvinenia postupne „odkrýva“ (t. j. buď potvrdzuje, alebo vyvracia) práve
dokazovaním. Samotné dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku rátajú
s existenciou takéhoto dokazovania počas prípravného konania (m. m. IV. ÚS 383/04,
IV. ÚS 217/2013, III. ÚS 626/2014).
V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že preskúmanie rozhodnutí vydaných
vyšetrovateľom v trestnom konaní, t. j. aj vznesenie obvinenia, z hľadiska ich zákonnosti
zákon (Trestný poriadok) zveruje príslušnému prokurátorovi. Tejto skutočnosti zodpovedá
aj rozsah možného preskúmavania uznesenia o vznesení obvinenia súdom rozhodujúcim
o väzbe, ktorý nemôže nahrádzať právomoc príslušnej prokuratúry. Oprávnenie okresného
súdu (sudcu pre prípravné konanie) na preskúmanie oznámeného obvinenia v súvislosti
s posudzovaním skutkových okolností vzatia do väzby v prípravnom konaní sa obmedzuje
len na zisťovanie, či skutok, pre ktorý bolo oznámené obvinenie fyzickej osobe, bol
spáchaný, či ho možno posúdiť ako trestný čin a či zistené skutočnosti nasvedčujú
dôvodnosti podozrenia, že skutok spáchala zadržaná (obvinená) osoba. A ako už bolo
ústavným súdom konštatované, z tohto hľadiska rozhodnutia všeobecných súdov vo veci
sťažovateľa z hľadiska dodržania ochrany základných práv jednoznačne obstáli.
Napokon k tejto námietke je potrebné uviesť, že sťažovateľ sa svojou argumentáciou
nesnažil nevyvrátiť znenie celej, v uznesení o vznesení obvinenia uvedenej skutkovej vety,
ale len jej časti, ktorá v konečnom dôsledku aj v prípade preukázania opodstatnenosti
sťažovateľových tvrdení nebude spôsobilá zvrátiť jeho obvinenie. Táto otázka však bude
predmetom ďalšieho trestného konania.
V súvislosti s námietkou o nesplnení zákonných podmienok pre zadržanie
sťažovateľa 2. októbra 2014, pretože existencia dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku bola známou až 3. októbra 2014, a to po výsluchu svedka
, ústavný súd podotýka (odhliadnuc od toho, že v tejto súvislosti sťažovateľ namietal
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pozri bod 1 tohto odôvodnenia), že zvlášť v prípravnom konaní nie je možné prehliadať fakt,
že vyšetrovateľ v rámci vyšetrovania trestnej činnosti nepracuje a nemôže pracovať iba
s poznatkami získanými vykonaním procesných úkonov podľa ustanovení Trestného
poriadku, ale aj s informáciami, ktoré síce nemajú svoj pôvod v procesných úkonoch a nie
sú ani priamo zadokumentované vo vyšetrovacom spise, ale ktoré následne v konečnom
dôsledku môžu vyvolať potrebu vykonania im zodpovedajúcich regulárnych procesných
úkonov dôležitých pre trestné konanie (napr. „sprocesnenie“ poznatkov pochádzajúcich
z operatívnej činnosti polície). Podobne inštitút zadržania potom môže slúžiť a v podstate
aj slúži na predbežné overenie odôvodnenosti podozrenia zo spáchania trestného činu
konkrétnou osobou, ale aj overenie, či sú alebo nie sú dané dôvody väzby u tejto osoby.
Ak by teda aj v čase zadržania sťažovateľa vyšetrovateľom podľa § 85 ods. 1
Trestného poriadku z procesných úkonov obsiahnutých vo vyšetrovacom spise explicitne
nevyplývala existencia dôvodu jeho väzby, avšak v priebehu zadržania došlo vykonaním
procesného úkonu (výsluchu svedka) k potvrdeniu danosti takéhoto dôvodu a súd o väzbe
na jeho základe o osobnej slobode rozhodol, nemohlo dôjsť k zásahu do základného práva
sťažovateľa na osobnú slobodu, a preto ani napadnuté rozhodnutie krajského súdu nemožno
považovať za také, ktoré by označené základné právo porušovalo. Inak povedané,
rozhodujúcim vo vzťahu k zachovaniu ochrany základných práv sťažovateľa v tomto prípade
bolo, že v čase rozhodovania všeobecnými súdmi o väzbe bola existencia väzobného
dôvodu dostatočne preukázaná.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o prekročení prípustnej 48 hodinovej lehoty
na jeho zadržanie ako podozrivého, keďže všeobecné súdy nesčítali doby oboch zadržaní
sťažovateľa vykonaných 14. mája 2012 a 2. októbra 2014, ústavný súd v prvom rade
poznamenáva, že túto okolnosť pred všeobecnými súdmi rozhodujúcimi o väzbe nenamietal
(ústavný súd mal k dispozícii sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k.
Tp 14/2014 38 z 5. októbra 2014).
V tejto súvislosti ústavný súd opäť poukazuje na princíp subsidiarity (čl. 127 ods. 1
ústavy), zmysel a účel ktorého je založený na tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa
povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov
verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím
jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd formuloval aj právny názor, podľa
ktorého pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní
v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol
v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc
(III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08, IV. ÚS 340/2013). Z toho vyplýva,
že právomoc ústavného súdu rozhodnúť o určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť až
jej uplatnením v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v prípade, ak ju sťažovateľ
mohol uplatniť v napadnutom konaní, pričom podľa platného právneho poriadku o nej
mohol a aj bol povinný meritórne rozhodnúť iný orgán verejnej moci. Preto, ak takáto
situácia nastane, treba podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto
námietky odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 284/08).
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ v priebehu konania o jeho vzatí do väzby tak
pred okresným súdom, ako aj krajským súdom námietku ním tvrdeného prekročenia
prípustnej lehoty zadržania neuplatnil, ústavný súd nemá na základe dosiaľ uvedeného
právomoc rozhodnúť o tejto námietke sťažovateľa, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto
časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci
ústavného súdu.
Prípadné tvrdenie o povinnosti prihliadať na uvedenú okolnosť ex offo, teda že nebola
zo strany sťažovateľa povinnosť na túto skutočnosť konajúce súdy upozorňovať, nemá
v rovine požadovanej ústavnoprávnej ochrany základných práv žiadnu relevanciu
a nemožno ho akceptovať. Ak je sťažovateľ presvedčený, že postupom alebo rozhodnutím
orgánu verejnej moci (v tomto prípade orgánu činného v trestnom konaní) došlo k porušeniu
jeho práv, je v jeho záujme, aby takéto porušenie namietal (sám naň poukázal) v konaní
pred príslušným orgánom verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými súdmi),
do právomoci ktorého spadá prípadná náprava takéhoto zásahu do zaručených práv.
V opačnom prípade sa sťažovateľ nemôže úspešne domáhať ochrany svojich práv v konaní
pred ústavným súdom podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (a to aj s prihliadnutím na § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal
opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov).
Navyše, sťažovateľ vo vzťahu k „problematike opätovného zadržania a plynutia
zákonnej 48 hod. lehoty pri opätovnom zadržaní pre ten istý skutok“ požiadal ústavný súd
o „vyjadrenie jeho právneho názoru“.
Z uvedeného vyplýva požiadavka o poskytnutie výkladu vybraných ustanovení § 85
Trestného poriadku. Ústavný súd však už mnohokrát vo svojej judikatúre uviedol, že sú to
práve všeobecné súdy, ktoré sú primárne povolané na výklad a aplikáciu zákonov
v súvislosti s ich povolaním na rozhodovanie v občianskoprávnych a trestných veciach
(pozri čl. 142 ods. 1 ústavy). Uvedenému nasvedčujú viaceré ustanovenia zákona č.
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov [napr. § 8 ods. 3, § 15 ods. 3, 17 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23
ods. 1 písm. b)].
Ústavný súd teda nie je oprávnený podať sťažovateľom požadovaný výklad
ustanovení Trestného poriadku.
Ak by však sťažovateľ trval na tom, že je potrebné podať výklad ustanovenia čl. 17
ods. 3 ústavy a že podľa čl. 128 ústavy ústavný súd podáva výklad ústavy alebo ústavného
zákona, ak je vec sporná, je potrebné konštatovať, že v prvom rade „vec“ nedospela
do štádia, že by bola spornou (zatiaľ je tu len určité presvedčenie sťažovateľa) a v druhom
rade sťažovateľ v zmysle ustanovenia čl. 130 ústavy nie je osobou oprávnenou iniciovať
tento druh konania pred ústavným súdom [ako fyzická osoba, o práve ktorej sa má konať,
môže podať sťažnosť iba podľa čl. 127 ústavy, pozri čl. 130 ods. 1 písm. i) ústavy].
Pokiaľ sťažovateľ považoval za „vadu umocňujúcu znak arbitrárnosti“ rozhodnutia
krajského súdu z 23. októbra 2014 skutočnosť, že predseda senátu krajského súdu
vlastnoručne nepodpísal jemu doručené napadnuté rozhodnutie, ale podpísala
ho „pracovníčka súdu“, je potrebné dať sťažovateľovi do pozornosti vyhlášku Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom
poriadku pre okresne súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Spravovací poriadok“).
Podľa § 58 ods. 1 druhej vety Spravovacieho poriadku sa prvý výtlačok rozsudku
považuje za prvopis rozsudku, ostatné výtlačky sa považujú za rovnopisy rozsudku. Prvý
výtlačok rozsudku sa označí na prvej strane slovom „prvopis“; na tento účel možno použiť
aj pečiatku s týmto označením.
Podľa § 58 ods. 3 Spravovacieho poriadku rovnopisy rozsudku sa vyhotovujú
v takom počte, aby mohli byť doručené všetkým osobám, ktorým sa podľa predpisov
o konaní pred súdom doručujú. Ďalej sa vyhotoví aj potrebný počet rovnopisov na účely
konania o opravných prostriedkoch a ak tak ustanovuje táto vyhláška, vyhotoví sa potrebný
počet rovnopisov aj na účely úschovy súdneho spisu.
Podľa § 60 Spravovacieho poriadku pri písomnom vyhotovení iných rozhodnutí súdu
sa ustanovenia § 58 a 59 použijú primerane.
Podľa § 61 ods. 1 Spravovacieho poriadku ak predpisy o konaní pred súdmi
neustanovujú inak, prvopis rozhodnutia súdu vlastnoručne podpisuje predseda senátu,
samosudca alebo súdny úradník, ktorý rozhodnutie vydal...
Podľa § 61 ods. 2 Spravovacieho poriadku v rovnopise rozhodnutia súdu sa na konci
po pravej strane pripojí meno, priezvisko a funkcia toho, kto podľa odseku 1 podpísal
prvopis, spravidla vyznačený použitím výpočtovej techniky; ak má akademický titul alebo
vedeckú hodnosť, pripojí sa aj toto označenie. Na konci po ľavej strane sa pripojí doložka
„Za správnosť vyhotovenia:“ spolu s menom a priezviskom asistenta spravidla vyznačená
použitím výpočtovej techniky. Doložku podpíše vlastnoručne asistent, ktorý rovnopis
vyhotovil.
Podľa § 61 ods. 3 Spravovacieho poriadku ak o to účastník konania na účely vyššieho
overenia požiada, sudca alebo súdny úradník, ktorý podpísal prvopis rozhodnutia vo veci
samej podľa odseku 1, mu bez zbytočného odkladu vlastnoručne podpíše predložený
rovnopis tohto rozhodnutia. Ak sudca alebo súdny úradník na súde nie je, podpíše
predložený rovnopis zastupujúci sudca alebo zastupujúci súdny úradník určený rozvrhom
práce a ak predložený rovnopis nemôže podpísať ani zastupujúci sudca alebo zastupujúci
súdny úradník, podpíše ho predseda súdu; odsek 1 posledná veta platí rovnako.
Ako z citovaných ustanovení Spravovacieho poriadku vyplýva, sťažovateľovo
tvrdenie o „vade“ umocňujúcej znak arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu
v súvislosti so zdanlivou absenciou jeho signácie predsedom senátu nie je absolútne
namieste.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti
namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 ústavy a čl. 8
ods. 1 listiny a práv zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým
uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 36/2014 z 23. októbra 2014 odmietol z časti
dôvodu zjavnej neopodstatnenosti a z časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu
zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením
porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2015