Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 461/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Sklenárom, advokátska kancelária, Obchodná 7,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného

v , 2, 3 a 5 a Listiny základných práv

a slobôd, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

, základného práva na obhajobu zaručeného v

, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v

písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 23. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra

2014 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného

v , 2, 3 a 5 (ďalej len „“) a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu zaručeného v , základného práva na obhajobu

zaručeného v , práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v

písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 23. októbra 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľa Prezídia

Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, národnej jednotky finančnej polície,

expozitúry Západ (ďalej len „vyšetrovateľ“) pod ČVS: PPZ 99/NKA FP YA 2013

z 3. októbra 2014 vznesené obvinenie za zločin poškodzovania veriteľa spáchaný formou

spolupáchateľstva podľa a a Z.

z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

V tejto trestnej veci bol sťažovateľ uznesením Okresného súdu Skalica (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. 14/2014 z 5. októbra 2014 vzatý do väzby z dôvodu uvedeného

v v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) s určením začiatku plynutia lehoty

väzby od 6:00 h 2. októbra 2014.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský

súd napadnutým uznesením sp. zn. z 23. októbra 2013 rozhodol tak,

že prvostupňové rozhodnutie zrušil a sám podľa vzal

sťažovateľa do väzby z dôvodu podľa s určením

začiatku jej plynutia od 6:00 h 2. októbra 2014 a súčasne krajský súd návrh sťažovateľa

podľa na nahradenie väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd v napadnutom uznesení sp. zn. 5 Tpo

36/2014 z 23. októbra 2014 ústavne konformným spôsobom „nevysporiadal

s nasledovnými skutočnosťami:

a) s nezákonnosťou zadržania mojej osoby ako obvineného,

b) s absenciou formálnych a materiálnych dôvodov väzby,

c) arbitrárnosťou uznesenia o vznesení obvinenia i arbitrárnosťou uznesenia o vzatí

obvineného do väzby,

d) s prekročením zákonnej 48 hod. lehoty na zadržanie.“.

Ako sťažovateľ uvádza, 2. októbra 2014 bol zadržaný „z dôvodu vyšetrovateľom

deklarovanej existencie dôvodu väzby podľa ... Tieto

dôvody väzby však neboli nikde konkretizované a nebol som s nimi v rozpore so zákonom

ani aj ani môj obhajca oboznámený pri mojom zadržaní (porušenie § 85 ods. 4 Tr.

poriadku)...

Z návrhu prokurátora na vzatie obvinených... do väzby zo dňa 3. 10. 2014 vyplýva, že

existuje jeden jediný dôvod na ich vzatie do väzby a to ich údajné ovplyvňovanie svedka

v minulosti.

Dňa 2. 10. 2014 bol zadržaný a následne aj vypočutý ako

podozrivý z trestného činu poškodzovania veriteľa, pričom vo svojej výpovedi neuvádza, že

by som na neho mal v minulosti pôsobiť, prípadne ho ovplyvňovať.

Dňa 3. 10. 2014 bol vypočutý v postavení svedka... potom ako

bol... zo zadržania vyšetrovateľom prepustený... už... uviedol, že som ho mal ovplyvňovať

v tom, ako mal vypovedať v minulosti na polícii...“.

Sťažovateľ je toho názoru, že 2. októbra 2014, t. j. v deň jeho zadržania, „neexistoval

dôvod väzby“, a teda jeho zadržanie „bolo nezákonné“. Ako uvádza, „dôvod väzby sa stal

známym pre orgány činné v trestnom konaní až dňa 3. 10. 2014“, a pretože v čase jeho

zadržania neexistoval iný dôvod väzby podľa , je

zrejmé, že k jeho zadržaniu došlo nezákonne. Sťažovateľ tvrdí, že pokiaľ krajský súd

„predpoklad nezákonnosti zadržania nezobral pri rozhodovaní o vzatí do väzby do úvahy

a rozhodol o vzatí do väzby, je to v rozpore s SR a

Dohovoru“.

Ďalej sťažovateľ okresnému súdu, ako aj krajskému súdu vytýka, že neposúdili

„arbitrárnosť uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 3. 10. 2014... zrejme aj z dôvodu, že si

nepreštudoval spis a neoveril si, či sa tvrdenia vyšetrovateľa uvádzané v predmetnom

uznesení zhodujú so skutkovým stavom vyplývajúcim z iných dôkazov...“.

Sťažovateľ tvrdí, že „zo strany vyšetrovateľa neboli uvedené v odôvodnení uznesenia

o vznesení obvinenia žiadne obsahy dôkazov, ktoré obvineného zo spáchania skutku alebo

trestného činu usvedčujú a taktiež žiadne skutkové a právne úvahy týkajúce sa týchto

dôkazov, z ktorých by vyplývalo naplnenie objektívnej a subjektívnej stránky predmetného

trestného činu zo strany obvineného a teda že konal spôsobom v úmysle poškodiť veriteľov...

... Z odôvodnenia uznesenia o vznesení obvinenia... nie je možné zistiť, akými

úvahami sa vyšetrovateľ pri hodnotení zadovážených podkladov spravoval, ako aj právne

úvahy, na ktorých základe podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval zistené

skutočnosti.“.

Uznesenie o vznesení obvinenia sťažovateľ hodnotí ako svojvoľné rozhodnutie, ktoré

nerešpektuje kogentnú právnu normu, resp. jej interpretáciu, a ako také, ktoré je

v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti. Je presvedčený, že bolo vydané

na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a v rozpore so základnou zásadou

trestného konania vyjadrenou v , a je teda nezákonné.

Rovnako za arbitrárne považuje sťažovateľ aj uznesenie okresného súdu, ktorým bol

vzatý do väzby, a to z dôvodu, že okresný súd neskúmal náležitosti vyžadované zákonom

pre rozhodnutie o vznesení obvinenia. V odôvodnení uznesenia o väzbe okresný súd cituje

skutočnosť, že „obvinený rozhodol o zrušení spoločnosti .. bez

likvidácie zlúčením s nástupníckou spoločnosťou ..“, pritom

sťažovateľ tvrdí, že takúto „obchodnú transakciu... nemohol vykonať, nakoľko dňa

23. 5. 2012... nebol spoločníkom spoločnosti a teda... nevykonával funkciu

valného zhromaždenia a taktiež... nebol ani jej konateľom...“. Taktiež okresný súd vôbec

neskúmal, „či dôvod väzby dňa 2. 10. 2014 – teda v deň zadržania“ sťažovateľa „existoval,

či bola dodržaná litera konkrétne v spojení s ) a teda či

zadržanie... bolo zákonné“, keďže skutočný dôvod, pre ktorý bol sťažovateľ vzatý do väzby,

bol orgánom činným v trestnom konaní známy až 3. októbra 2014 zo svedeckej výpovede

. Sťažovateľ považuje za nezodpovedanú zo strany okresného súdu ani

otázku kvalifikácie spáchania skutku spolupáchateľstvom, keďže „v odôvodnení uznesenia

o vznesení obvinenia sa nenachádzal ani jeden argument, ktorý by obsahoval právnu úvahu

vyšetrovateľa vo vzťahu k ustanoveniu § 20 Tr. zákona, a teda že... sa mal dopustiť prevodu

časti podniku po vzájomnej dohode s obvineným “.

Taktiež uznesenie krajského súdu sp. zn. z 23. októbra 2014

sťažovateľ považuje za arbitrárne a jeho odôvodnenie za nedostatočné. Krajský súd

pochybil, „nakoľko sa vo svojom rozhodnutí... z hľadiska existencie materiálneho dôvodu

väzby nevysporiadal s označenými pochybeniami orgánov činných v trestnom konaní

a nereagoval na dôvody, ktoré“ sťažovateľ „vyčerpávajúco uviedol v sťažnosti proti

uzneseniu sudkyne pre prípravné konanie...“.

Druhostupňový súd vo vzťahu k «formálnemu dôvodu väzby použil... len frázovité,

nekonkrétne a všeobecné formulácie.

... neuviedol na základe akých skutočností mal za preukázané, že dňa 2. 10. 2014

existoval u mojej osoby dôvod väzby a teda že zadržanie bolo zákonné, neuviedol čím boli

naplnené formálne a materiálne podmienky väzby a ani neuviedol akými právnymi úvahami

sa pri rozhodovaní spravoval s ohľadom na preukázané skutočnosti.

Vzhľadom na to, že Krajský súd rozhodoval na neverejnom zasadnutí..., mal...

obzvlášť opatrne prihliadať aj na moje písomné podania a s argumentmi v nich uvedenými

sa náležite vysporiadať. Toto však Krajský súd opomenul, čo je typický znak arbitrárnosti

rozhodnutia v dôsledku jeho nepreskúmateľnosti pri absencii náležitého odôvodnenia.

Rozhodnutie... javí teda znaky „blanketového“ rozhodnutia, pričom ho ani vlastnoručne

nepodpísal predseda senátu (táto vada len umocňuje znak arbitrárnosti), ale len

pracovníčka súdu, ktorá ho zrejme vyhotovila.».

Podľa presvedčenia sťažovateľa je uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 23. októbra 2014 v rozpore s , 2, 3 a 5 a .

Za arbitrárne považuje sťažovateľ napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj v časti

odôvodnenia, „v ktorej sa zaoberal zamietnutím... alternatívneho návrhu na prípadné

nahradenie... väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Aj v tejto časti sa...

stotožnil s dôvodmi... uznesenia prvostupňového súdu...“. Podľa sťažovateľa „Dané

odôvodnenie... vykazuje znaky frázovitosti, nie je preskúmateľné a preto nemožno

akceptovať stanovisko krajského súdu, ktorý sa s ním stotožnil.“.

Sťažovateľ konštatuje, že „Vzhľadom na skutočnosť, že Krajský súd v Trnave

v rozhodnutí o mojom vzatí do väzby a zamietnutí môjho alternatívneho návrhu na

nahradenie mojej väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka rozhodol len na

základe abstraktných úvah, nevysporiadal sa v dostatočnej miere s absenciou materiálnych

ale aj formálnych dôvodov väzby, musím niesť neprimeranú obetu pre naplnenie záujmov

štátu, ako by bolo možné odo mňa spravodlivo požadovať, čím je narušená primeraná

a spravodlivá rovnováha medzi záujmami štátu a právom na osobnú slobodu jednotlivca, čo

predstavuje porušenie môjho základného práva podľa .“.

Sťažovateľ ďalej okresnému súdu, ako aj krajskému súdu vytýka nezohľadnenie

skutočnosti, že v rámci rozhodovania o jeho väzbe „bola porušená zákonná 48 hod. lehota,

po uplynutí ktorej musí byť zadržaná osoba odovzdaná súdu, inak musí byť prepustená na

slobodu“.

Sťažovateľ uviedol, že v tejto trestnej veci už bol 14. mája 2012 o 9.30 h „zadržaný

z dôvodov podľa ... a ...“ a následne

15. mája 2012 o 11.30 h zo zadržania opatrením vyšetrovateľa prepustený, a teda

„obmedzený na osobnej slobode v trvaní 24 hod. 30 min.“.

Opätovne bol v rovnakej trestnej veci zadržaný 2. októbra 2014 o 6.00 h „z dôvodov

podľa “ a sudkyni pre prípravné konanie odovzdaný

3. októbra 2014 o 21.00 h, čo predstavuje čas v trvaní 39 hodín.

Sťažovateľ z uvedeného vyvodil, že celková doba jeho zadržania predstavuje 63

hodín a 30 minút. Správnosť takéhoto postupu počítania lehoty zadržania sťažovateľ

odvodzuje analogicky od počítania trvania väzby, že „aj čiastkové obmedzenie osobnej

slobody jednotlivca formou väzby sa započítava na celkové trvanie väzby a teda celková

lehota väzby spolu s už vykonanou väzbou nesmie presiahnuť lehoty uvedené v § 76 ods. 6

“.

Napokon sťažovateľ namieta porušenie základného práva na obhajobu zaručeného

v , ku ktorému malo dôjsť tým, že jeho obhajca 4. októbra 2014 požiadal

vyšetrovateľa o vyhotovenie kópie celého vyšetrovacieho spisu, avšak až 28. októbra 2014

vyšetrovateľ oznámil obhajcovi sťažovateľa, že 6. novembra 2014 mu bude umožnené

vyhotoviť si fotokópiu vyšetrovacieho spisu. Vyšetrovateľom navrhovaný postup (aby si

obhajca sám vyhotovil kópiu spisu) podľa názoru sťažovateľa „nemá oporu ani v logickom

ani v gramatickom výklade platnej a účinnej legislatívy ( ),

nemá oporu ani v súdnej judikatúre, ani v ustálenej praxi a pravdepodobne ani v platných

a účinných predpisoch Ministerstva vnútra SR, resp. v usmerneniach, nadväzujúcich na túto

problematiku. Keďže takýto postup... nekorešponduje s obsahom ustanovenia § 69 ods. 1

a dokonca nie je nielen procesne ale ani technicky... realizovateľný,

postup vyšetrovateľa považujem za nezákonný a porušujúci závažným spôsobom právo

na moju obhajobu ako obvineného.“.

Sťažovateľ v závere argumentácie zhrnul, že „pokiaľ si Krajský súd osvojil dôvody

väzby tak ako ich určil Okresný súd Skalica, bol povinný vysporiadať sa ústavne konformne

s dôvodmi väzby, avšak:

1) nevysporiadal sa s tým, že obvinený bol nezákonne zadržaný, nakoľko nebola

dodržaná litera : v spojení s a teda v deň zadržania

obvineného 2. 10. 2014 neexistoval dôvod väzby,

2) nevysporiadal sa so skutočnosťou, že uznesenie o vznesení obvinenia obsahuje

nepravdivé informácie, ktoré sú v rozpore s ostatnými písomnými dôkazmi zaradenými

do spisu, a tiež so skutočnosťou, že v predmetnom uznesením nebola špecifikovaná

objektívna a ani subjektívna stránka trestného činu teda zavinenie,

3) nevysporiadal sa so skutočnosťou, že uznesenie o vznesení obvinenia obsahuje len

strohú sumarizáciu dôkazov a nie sú v ňom rozvedené zistené skutočnosti a neobsahuje

právne úvahy o ich hodnotení tak, ako to predpokladá ,

4) nevysporiadal sa so skutočnosťou, že neboli naplnené formálne a materiálne

podmienky väzby,

5) neodôvodnil náležite svoje rozhodnutie a nevysporiadal sa s odôvodnením

zamietnutia sťažnosti obvineného smerujúceho voči uzneseniu Okresného súdu Skalica, čo

napĺňa typické znaky arbitrárnosti rozhodnutia...“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 23. 10. 2014, sp. zn.: ,

porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené v čl. 17

ods. 1, 2, 3 a 5 , jeho základné právo zaručené v

písm. c), ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho

právo zaručené v čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 23. 10. 2014, sp. zn.: , porušil

základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušil základné právo

na obhajobu podľa .

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn.

zo dňa 23. 10. 2014...

Ústavný súd Slovenskej republiky prepúšťa obvineného z väzby

na slobodu...“.

Zároveň sťažovateľ navrhol priznať mu finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €.

II.

Podľa je ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu

ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Táto viazanosť

ústavného súdu sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti

(v konaní podľa ), v ktorej sťažovateľ (v tomto prípade zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom) špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu

domáha ( ), čím zároveň vymedzí predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m.

m. , , , ). Tvrdenie o porušení práv

iným subjektom uvedeným v odôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu ústavný súd považuje

iba za súčasť argumentácie.

Ústavný súd za predmet sťažnosti preto považoval namietané porušenie základného

práva na osobnú slobodu zaručeného v , 2, 3 a 5 a listiny,

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v ,

základného práva na obhajobu zaručeného v , práva na slobodu

a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo

36/2014 z 23. októbra 2014, ku ktorému malo dôjsť nedostatočným odôvodnením

a arbitrárnosťou napadnutého rozhodnutia.

Sťažovateľ súdom rozhodujúcim o jeho väzbe vytýka, že neskúmali (i) neexistenciu

dôvodu na zadržanie jeho osoby 2. októbra 2014, (ii) nepravdivosť skutočností uvedených

v uznesení o vznesení obvinenia, (iii) nedostatok zákonných náležitostí odôvodnenia

uznesenia o vznesení obvinenia a (iv) absenciu formálnych a materiálnych podmienok

väzby. Je presvedčený, že taktiež došlo k prekročeniu lehoty zákonom ustanovenej

na zadržanie jeho osoby.

Podľa a obdobne listiny osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno

zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď

oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu

alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných

trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej

prepustení na slobodu.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak

stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom... c) zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je

potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní...

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Porušenie základného práva zaručeného v a práva zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ videl v tom (pozri odôvodnenie sťažnosti s. 9),

že „Krajský súd v Trnave predpoklad nezákonnosti zadržania nezobral pri rozhodovaní

o vzatí do väzby do úvahy“, t. j. druhostupňový súd neprihliadol na sťažovateľom tvrdenú

skutočnosť, že 2. októbra 2014, teda v čase jeho zadržania, neexistoval, resp. orgánom

činným v trestnom konaní nebol (nemohol byť) známy dôvod [§ 71 ods. 1 písm. b)

], pre ktorý bolo možné sťažovateľa zadržať. Ten sa stal známym až

po výsluchu relevantného svedka 3. októbra 2014.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 23. októbra 2014 je rozhodnutím o väzbe sťažovateľa, t. j. o jeho

osobnej slobode. Stabilizovaná judikatúra ústavného súdu sa v obdobných prípadoch

(napr. , , ) zhodla v názore, že

je všeobecným ustanovením, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to

vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je

aplikovateľné ustanovenie a 5 , ktoré je vo vzťahu k

v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty

základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch

pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie

spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto

sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17

ods. 2 a 5 o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie .

V obdobnom vzťahu je aj ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré je aplikovateľné na

konanie o trestnom obvinení (teda vo veci samej), a ustanovenia čl. 5 dohovoru, ktoré

upravujú všetky prípustné dôvody pozbavenia osobnej slobody. Rozhodovacia činnosť

Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vymedzila záver, že záruky čl. 6 dohovoru

sa v „trestných“ veciach týkajú len konaní, v ktorých sa rozhoduje o „oprávnenosti“

obvinenia („bien fondé“), a nevzťahujú sa na mnohé konania súvisiace s trestným stíhaním,

ktorých predmetom nie je rozhodovanie o oprávnenosti obvinenia, t. j. rozhodovanie o vine

a treste. Vychádzajúc z uvedeného režimu čl. 6 dohovoru nepodlieha (okrem iného)

rozhodovanie o väzbe (Neumeister c. Rakúsko z 26. 6. 1968 a Matznetter c. Rakúsko

z 10. 11. 1969). V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1

dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru

(napr. , ).

Z uvedeného dôvodu je sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva

zaručeného v a práva zaručeného v dohovoru v konaní

o väzbe zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd odmietol už na predbežnom

prerokovaní podľa .

2. K namietanému porušeniu základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50

ods. 3 napadnutým uznesením krajského súdu

Ako z obsahu sťažnosti jednoznačne vyplýva, k porušeniu základného práva

sťažovateľa na obhajobu malo dôjsť postupom vyšetrovateľa, ktorý nevyhovel žiadosti

obhajcu o vyhotovenie kópie vyšetrovacieho spisu podľa ,

resp. postupoval v rozpore s právnou úpravou tak, že oznámil obhajcovi dátum, kedy si

kópiu vyšetrovacieho spisu môže sám vyhotoviť.

Z ďalšieho obsahu sťažnosti však už nevyplýva žiadna príčinná súvislosť medzi

namietaným porušením označeného základného práva a napadnutým rozhodnutím krajského

súdu o osobnej slobode sťažovateľa. Inak povedané, sťažovateľ neuviedol žiaden argument,

ktorý by nasvedčoval tomu, že prípadný nesprávny postup vyšetrovateľa mal akýkoľvek

relevantný dopad na rozhodovanie a rozhodnutie krajského súdu z 23. októbra 2014.

Sťažovateľ netvrdí, že by žiadal vyhotoviť kópiu vyšetrovacieho spisu práve na účely

prípravy obhajoby v súvislosti s rozhodovaním všeobecného súdu o jeho väzbe, resp. že by

postupom vyšetrovateľa bol akýmkoľvek spôsobom ukrátený na svojich obhajobných

právach v konaní pred krajským súdom.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že aj v tejto časti je sťažnosť

sťažovateľa zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Nad rámec uvedeného je potrebné podotknúť, že na dodržiavanie zákonnosti

v prípravnom konaní dozerá konkrétny prokurátor príslušnej prokuratúry (§ 230 ods. 1

). Sťažovateľ však neuviedol, či vôbec využil jemu dostupný prostriedok

nápravy a podal žiadosť príslušnému dozor vykonávajúcemu prokurátorovi o preskúmanie

postupu vyšetrovateľa podľa a s akým výsledkom. Ak tak

neurobil, táto okolnosť by aj za predpokladu namietania postupu vyšetrovateľa v rámci

petitu sťažnosti bránila jeho preskúmaniu ústavným súdom z dôvodu neprípustnosti takéhoto

návrhu ( ).

3. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5

a listiny a práv zaručených v a ods. 3 a 4

dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Ako už bolo uvedené, v zmysle ustanovenia ústavná ochrana

základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd

v súlade s princípom subsidiarity, podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné

za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144

ods. 1 a ).

Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ).

Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného rozhodnutia krajského

súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré

krajský súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či mal, resp. nemal byť

sťažovateľ vzatý do väzby. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila

na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa

(prezentovanou v uplatnenej sťažnosti) vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či je tak

odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné.

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem

iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej

slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého

konania. Jednou z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je

právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným

spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom

zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri

napr. , ).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj predmetnú časť sťažnosti

sťažovateľa.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia č. k. 80

z 23. októbra 2014, ktorým sám rozhodol o väzbe sťažovateľa po zrušení prvostupňového

rozhodnutia, okrem iného uviedol:

«Obhajca obvineného ... písomne zdôvodnil sťažnosť proti

napadnutému uzneseniu nasledovne. Predovšetkým poukázal na tzv. doktrínu „ovocia

z otráveného stromu“ a namietal nezákonnosť zadržania obvineného i jeho vzatia do väzby.

Má za to, že v prípade osoby obvineného sa vyžaduje vyšší stupeň podozrenia zo spáchania

skutku, pričom podľa jeho právneho názoru dňa 2. októbra 2014 neexistoval u

kolúzny dôvod väzby. Uviedol, že zadržanie obvineného bolo arbitrárne, a to

z dôvodu uľahčenia vyšetrovania, zjednodušenia vyšetrovacích úkonov, pôsobenia

na podozrivých psychickou formou za tým účelom, aby sa buď priznali k spáchaniu trestnej

činnosti, resp. označili iné osoby, ktoré sa predmetnej trestnej činnosti mohli ešte dopustiť.

Namieta splnenie formálnych a materiálnych podmienok existencie väzby, taktiež

nedostatočné odôvodnenie uznesenia o vznesení obvinenia vyšetrovateľom, pričom kládol

dôraz na ním proklamovanú okolnosť v tom smere, že vyšetrovací spis nepreukazuje kolúzne

konanie obvineného . V tomto smere spochybnil výpovede svedka

, poukázal na jeho procesné postavenie v konaní a v týchto súvislostiach aj

na dočasne odloženie vznesenia obvinenia . Navrhol, aby sťažnostný súd

napadnuté uznesenie zrušil a obvineného prepustil na slobodu. Postupu

okresného súdu vytkol, že neaplikoval ustanovenie s akcentom

na právny názor, že väzba tohto obvineného mala byť nahradená dohľadom probačného

úradníka...

Krajský súd... zistil, že sťažnosť obvineného je čiastočne dôvodná.

Sudca okresného súdu postupoval v danej veci v súlade so zákonom a správne, keď

na podklade doposiaľ zhromaždeného spisového materiálu (vrátane originálu

vyšetrovacieho spisu) po podaní návrhu prokurátora na vzatie obvineného

do väzby v zákonom predpísanej lehote a bez meškania určil termín procesného

úkonu na deň 5. októbra 2014 a zároveň zabezpečil prítomnosť všetkých oprávnených

procesných strán na tomto úkone, tento úkon v rozsahu č. l. 18 – 24 spisu procesne správne

zrealizoval a dospel k správnym skutkovým i právnym záverom v tom smere, že sú splnené

všetky formálne i materiálne podmienky na vzatie obvineného do väzby

postupom podľa z dôvodov ustanovenia

Svoje rozhodnutie i procesný postup v súlade so zákonom aj odôvodnil, takže tento je

absolútne preskúmateľný. Na podklade spisového materiálu správne a zákonom

predpísaným spôsobom dospel v súčasnom štádiu trestného konania k tomu ťažiskovému

záveru, že obvinený Kekeli je dôvodne trestne stíhaný pre vysoko spoločensky nebezpečný

zločin poškodzovania veriteľa spolupáchateľstvom podľa § 20, § 239 ods. 1 písm. a), ods. 5

písm. a) Tr. zák., za ktorý mu hrozí trest odňatia slobody vo výmere od troch do ôsmich

rokov. Všetky prezentované závery okresného súdu o existencii tzv. kolúznych dôvodov

väzby obvineného podľa si sťažnostný súd v rámci postupu

svojho konania osvojuje, pričom na ne ako na správne v celom rozsahu odkazuje, a to bez

potreby opakovania týchto dôvodov vo svojom druhostupňovom, t. j. sťažnostnom uznesení.

V stručnosti len dodáva, že dôvodnosť podozrenia je daná vtedy, ak sú zadovážené také

fakty, informácie a dôkazy, ktoré umožňujú urobiť vo veci logicky úsudok o tom, že

konkrétna osoba mala spáchať trestný čin, a to s prihliadnutím na všetky známe okolnosti

prípadu. Nevyžaduje sa, aby spáchanie trestného činu obvineným bolo nezvratne

preukázané už v tomto štádiu trestného konania, t. j. prípravného konania, keďže

preukazovanie či vyvracanie podozrenia zo spáchania trestného činu je cieľom vyšetrovania

a neskôr najmä dokazovania v konaní pred súdom. Kolúzne aktivity obvineného prezentoval

prvostupňový súd v reálnom rozsahu a dôvod väzby obvineného v tomto štádiu konania

v naznačenom smere plne obstojí. Rovnako správne sudca okresného súdu ustálil začiatok

väzby obvineného okamihom obmedzenia jeho osobnej slobody dňa 2. októbra 2014 o 06,00

hod.

Sudca okresného súdu však pochybil, keď v postupe svojho konania sám nevyhlásil aj

výrok podľa , teda nerozhodol o nahradení väzby obvineného

dohľadom probačného a mediačného úradníka nad ním, resp. takým výrokom, že návrh

obvineného na nahradenie jeho väzby týmto dohľadom zamieta. Takáto povinnosť súdu bola

konkretizovaná Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky dňa 5. júna 2013 pod č. II.

ÚS 67/2013, z ktorého vyplýva, že súd pri rozhodovaní o väzbe je vždy povinný, aj bez

žiadosti obvineného či iných osôb, posúdiť okolnosti a rozhodnúť o možnosti nahradiť väzbu

dohľadom probačného a mediačného úradníka. Táto povinnosť súdu vyplýva aj z právnych

noriem, ktoré majú tzv. silnejšiu povahu, pričom sa jedná o článok 5 odsek 3 európskeho

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj z článku č. 154c

Slovenskej republiky v platnom znení.

Uvedené pochybenie okresného súdu preto na podklade sťažnosti obvineného

druhostupňový súd napravil takým postupom, že podľa

napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a sám podľa z dôvodov

ustanovenia vzal obvineného do väzby...

Nadväzne na tento postup sťažnostný súd podľa návrh

obvineného na nahradenie jeho väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nad

ním ako nedôvodný zamietol. V posledne uvedenom smere sa sťažnostný súd jednak

stotožňuje s časťou dôvodov napadnutého uznesenia prvostupňového súdu a jednak dodáva,

že s ohľadom n povahu prejednávaného prípadu a súčasné štádium trestného konania nie je

dôvodné predpokladať, že účel väzby bude takýmto dohľadom nahradený. To isté platí

i o eventuálnom postupe podľa , keďže sťažnostný súd nezistil žiadne

zákonom predpokladané výnimočné okolnosti prípadu.»

Keďže si krajský súd v napadnutom rozhodnutí závery okresného súdu o existencii

dôvodov väzby sťažovateľa osvojil a odkázal na ne ako na správne v celom rozsahu, a to bez

toho, aby ich opakoval vo svojom uznesení, ústavný súd preskúmal z hľadiska

ústavnoprávnej ochrany základných práv sťažovateľa aj prvostupňové rozhodnutie č. k.

14/2014 38 z 5. októbra 2014. Vo vzťahu k takémuto postupu ústavný súd pre úplnosť

poukazuje na svoj konsolidovaný právny názor, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a druhostupňového súdu nemožno posudzovať izolovane (obdobne

, , ), pretože konania na oboch stupňoch z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (). Rovnako tak ústavný súd

vo svojej doterajšej judikatúre, a to aj vo vzťahu k väzobným veciam, zdôrazňuje,

že odôvodnenie uznesenia druhostupňového súdu odkazujúce na predchádzajúce

rozhodnutia v tej istej veci možno považovať síce za krajnú, no ešte stále ústavnoprávne

akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia (napr. , ,

).

Z relevantnej časti odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia č. k. 14/2014 38

z 5. októbra 2014 vyplýva:

«V rámci doposiaľ vykonaného vyšetrovania boli zabezpečené rozhodné dôkazy

nasvedčujúce tomu, že skutok, pre ktorý bolo trestné stíhanie začaté sa stal, tento napĺňa

všetky znaky skutkovej podstaty zločinu poškodzovanie veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a),

ods. 5 písm. a) Tr. zákona, pričom súčasne je tu dostatok dôkazov, ktoré tak jednotlivo ako

aj v súhrne odôvodňujú skutkový záver, že tohto protiprávneho konania kvalifikovaného

vyššie uvedeným spôsobom sa dopustili spoločne obv. a obv.

. K tomuto skutkovému a právnemu záveru primárne poukazujem na obsah doposiaľ

zadováženého vyšetrovacieho spisu, predovšetkým na doposiaľ realizované procesné úkony,

prioritne výsluch zadržaného – podozrivého , výsluch svedka

, výsluch zadržaného – podozrivého , výsluch svedka

, výsluch zadržaného – podozrivého , výsluch obv.

, výsluch svedka , výsluch svedka

, výsluch svedka , výsledky znaleckého dokazovania atď..

Z príkladmo označených dôkazov je už v danom štádiu prípravného konania skutok

identifikovaný v rozsahu kedy je dôvodné a odôvodnené podozrenie vo vzťahu k obom

obvineným zákonným spôsobom verifikované, teda niet pochybnosti o dôvodnosti postupu

v zmysle , čím sú súčasne reálne splnené tzv. materiálne

podmienky väzby.

Pokiaľ ide o samotný dôvod väzby podľa u obv.

je daný tým, že je tu reálne daná obava, že v prípade jeho ponechania na

slobode tento bude pôsobiť na jednotlivých svedkov, primárne na svedka

a týmto spôsobom mariť objasňovanie skutočností dôležitých pre trestné konanie.

Tento prezentovaný záver je nespochybniteľne podložený obsahom a verifikovaný obsahom

výsluchu v procesnom postavení svedka (č. l. 115 119), ktorý osobu

obv. označil ako osobu, ktorá ho už v minulosti pred jednotlivými

procesnými úkonmi, ktoré boli s jeho osobou vykonávané alebo priamo alebo nepriamo

ovplyvňovala v tom smere, že ho inštruoval ako má pre orgánmi činnými v trestnom konaní

vypovedať v prospech obvinených.

Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak

doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné

stíhanie bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok

spáchal obvinený a z jeho konania, a ďalších dôvodných skutočností, že bude pôsobiť na

svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných

pre trestné stíhanie.

Súd si overil dôvody návrhu prokurátora z vyšetrovacieho spisu, z doteraz získaných

dôkazov, ako aj výsluch samotného obvineného. Zistil, že dochádzalo k obchádzaniu

nárokov veriteľov, tak ako je to uvedené v uznesení o vznesení obvinenia, čomu nasvedčujú

najmä listinné dôkazy o prevode tovarových zásob, ako aj výberov peňazí v hotovosti.

Toto bolo realizované obv. Kekelim ako aj spoluobvineným Ing. Truhlářom.

Tieto skutočnosti nasvedčujú teda, že skutok sa stal, že má znaky § 239 ods. 1 písm.

a), ods. 5 písm. a) Tr. zák. a že sa na ňom podieľali obaja obvinení, pravdepodobne aj

s inými, doteraz neustálenými osobami.

Práve podrobný priebeh obchodných transakcií, zdanlivo zákonných, krytých

nedovolenými praktikami v riadnom obchodnom styku, môže objasniť svedok

. Jeho úloha bola pôsobiť ako tzv. „biely kôň“, čo sám uvádza vo výpovedi citovanej

prokurátorom. Práve na neho je vytváraný nátlak, čo si súd overil z jeho výpovede z č. l.

115 119 vyšetrovacieho spisu. Tento svedok môže tiež osvetliť účasť ďalších páchateľov

ako aj to, kde skončili finančné čiastky, získané touto trestnou činnosťou.

Na základe uvedeného súd zistil zákonnosť návrhu prokurátora a v celom rozsahu mu

vyhovel, nakoľko je daný v terajšom štádiu stíhania.

Väzba sa v danom prípade, vzhľadom na charakter trestnej činnosti, nedala nahradiť

dohľadom probačného úradníka v zmysle , čo žiadala obhajoba.

Dohľad sú nepovažuje za realizovateľný, keďže môžu byť pod vplyvom páchateľov

uskutočňované také obchodno právne transakcie, do ktorých nemá probačný úradník

prístup a nemôže ich kontrolovať, takže jeho dohľad nemôže splniť účel uvedený v § 80 ods.

1 písm. c) »

Z citovaných častí odôvodnení uznesení oboch všeobecných súdov rozhodujúcich

o osobnej slobode sťažovateľa vyplýva, že tieto na podstatné a pre rozhodnutie o väzbe

sťažovateľa relevantné skutkové a právne otázky dali jednoznačné odpovede, ktoré

v žiadnom prípade nesignalizujú arbitrárnosť alebo nedostatočnú odôvodnenosť týchto

rozhodnutí.

Okresný súd, so závermi ktorého sa krajský súd stotožnil, skutočnosti, že skutok, pre

ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, a že sú dôvody

na podozrenie, že tento skutok spáchali obvinení (teda aj sťažovateľ), vyvodil z dovtedy

zrealizovaných procesných úkonov obsiahnutých vo vyšetrovacom spise, predovšetkým

z výsluchov zadržaných – podozrivých, ako aj z výsluchov svedkov, ktorých v rozhodnutí

zreteľne označil. Rovnako tomu mali nasvedčovať znalecké dokazovanie a listinné dôkazy

(napr. o prevode tovarových zásob, ako aj výberov hotovosti). Prvostupňový súd na základe

jemu predloženého spisového materiálu, ale aj z vykonaného výsluchu sťažovateľa dospel

k zisteniu, že konaním sťažovateľa (a ďalších) došlo k obchádzaniu nárokov veriteľov tak,

ako to bolo uvedené v uznesení o vznesení obvinenia. Reálnu danosť väzobného dôvodu

podľa u sťažovateľa okresný súd oprel najmä

o výsluch svedka , ktorý mal uviesť, že sťažovateľ sa už aj v minulosti

dopustil proti nemu konania, z ktorého vyplýva dôvodná obava, že ho bude v súvislosti

s týmto trestným konaním ovplyvňovať. Okresný súd a následne ani krajský súd

neopomenuli odôvodniť ani to, prečo sťažovateľovmu návrhu na nahradenie väzby

nevyhoveli, a to konkrétne do úvahy prichádzajúcim konaním, ktoré by probačný

a mediačný úradník nemohol ovplyvniť.

Uvedené skutočnosti ústavný súd hodnotí ako také, pre ktoré možno považovať

napadnuté rozhodnutie krajského súdu za ústavne konformné, a teda nie je dôvod, aby

ústavný súd do tohto rozhodnutia akýmkoľvek spôsobom vstupoval. Zo záverov, ku ktorým

dospel krajský súd v spojení s uznesením okresného súdu pri posudzovaní podmienok väzby

sťažovateľa, nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení

, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Potrebu väzby

sťažovateľa zdôvodnili poukazom na konkrétne skutočnosti vyplývajúce z hľadiska

materiálnej interpretácie podmienok preventívnej väzby. Podľa názoru ústavného súdu tak

skutkové zistenia podporené dosiaľ vykonaným dokazovaním, ako aj z nich odvodené

závery krajského súdu vychádzajúce zo záverov okresného súdu sú na základe týmito súdmi

prezentovanými myšlienkovými postupmi a hodnoteniami dostatočne odôvodnené.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína svoju judikatúru, v ktorej vyslovil,

že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového

i druhostupňového), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces, v tomto prípade v konaní o osobnej slobode (m. m. ).

Ďalšia námietka sťažovateľa spočíva v tvrdení, že krajský súd, ale ani okresný súd

dostatočne nepreskúmali uznesenie o vznesení obvinenia sťažovateľovi, ktoré je podľa jeho

názoru nedostatočne odôvodnené a v ktorom sa nachádzajú nepravdivé informácie.

Vo vzťahu k ne/odôvodnenosti uznesenia o vznesení obvinenia ústavný súd už

vo svojej judikatúre už uviedol, že (ako zákon, na ktorý poukazuje

vo svojom čl. 17 ods. 2) nevyžaduje, aby existencia dôvodného podozrenia zo spáchania

trestného činu bola podložená aj zodpovedajúcimi dôkazmi proti obvinenému. Pri

rozhodovaní o väzbe postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený spáchal

skutok, ktorým naplnil znaky skutkovej podstaty príslušného trestného činu. V tejto

súvislosti je, naopak, potrebné zdôrazniť, že až po vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej

miere otvára priestor na dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť

vzneseného obvinenia postupne „odkrýva“ (t. j. buď potvrdzuje, alebo vyvracia) práve

dokazovaním. Samotné dôvody väzby podľa rátajú

s existenciou takéhoto dokazovania počas prípravného konania (m. m. ,

, ).

V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že preskúmanie rozhodnutí vydaných

vyšetrovateľom v trestnom konaní, t. j. aj vznesenie obvinenia, z hľadiska ich zákonnosti

zákon () zveruje príslušnému prokurátorovi. Tejto skutočnosti zodpovedá

aj rozsah možného preskúmavania uznesenia o vznesení obvinenia súdom rozhodujúcim

o väzbe, ktorý nemôže nahrádzať právomoc príslušnej prokuratúry. Oprávnenie okresného

súdu (sudcu pre prípravné konanie) na preskúmanie oznámeného obvinenia v súvislosti

s posudzovaním skutkových okolností vzatia do väzby v prípravnom konaní sa obmedzuje

len na zisťovanie, či skutok, pre ktorý bolo oznámené obvinenie fyzickej osobe, bol

spáchaný, či ho možno posúdiť ako trestný čin a či zistené skutočnosti nasvedčujú

dôvodnosti podozrenia, že skutok spáchala zadržaná (obvinená) osoba. A ako už bolo

ústavným súdom konštatované, z tohto hľadiska rozhodnutia všeobecných súdov vo veci

sťažovateľa z hľadiska dodržania ochrany základných práv jednoznačne obstáli.

Napokon k tejto námietke je potrebné uviesť, že sťažovateľ sa svojou argumentáciou

nesnažil nevyvrátiť znenie celej, v uznesení o vznesení obvinenia uvedenej skutkovej vety,

ale len jej časti, ktorá v konečnom dôsledku aj v prípade preukázania opodstatnenosti

sťažovateľových tvrdení nebude spôsobilá zvrátiť jeho obvinenie. Táto otázka však bude

predmetom ďalšieho trestného konania.

V súvislosti s námietkou o nesplnení zákonných podmienok pre zadržanie

sťažovateľa 2. októbra 2014, pretože existencia dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b)

bola známou až 3. októbra 2014, a to po výsluchu svedka

, ústavný súd podotýka (odhliadnuc od toho, že v tejto súvislosti sťažovateľ namietal

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru,

pozri bod 1 tohto odôvodnenia), že zvlášť v prípravnom konaní nie je možné prehliadať fakt,

že vyšetrovateľ v rámci vyšetrovania trestnej činnosti nepracuje a nemôže pracovať iba

s poznatkami získanými vykonaním procesných úkonov podľa ustanovení Trestného

poriadku, ale aj s informáciami, ktoré síce nemajú svoj pôvod v procesných úkonoch a nie

sú ani priamo zadokumentované vo vyšetrovacom spise, ale ktoré následne v konečnom

dôsledku môžu vyvolať potrebu vykonania im zodpovedajúcich regulárnych procesných

úkonov dôležitých pre trestné konanie (napr. „sprocesnenie“ poznatkov pochádzajúcich

z operatívnej činnosti polície). Podobne inštitút zadržania potom môže slúžiť a v podstate

aj slúži na predbežné overenie odôvodnenosti podozrenia zo spáchania trestného činu

konkrétnou osobou, ale aj overenie, či sú alebo nie sú dané dôvody väzby u tejto osoby.

Ak by teda aj v čase zadržania sťažovateľa vyšetrovateľom podľa § 85 ods. 1

z procesných úkonov obsiahnutých vo vyšetrovacom spise explicitne

nevyplývala existencia dôvodu jeho väzby, avšak v priebehu zadržania došlo vykonaním

procesného úkonu (výsluchu svedka) k potvrdeniu danosti takéhoto dôvodu a súd o väzbe

na jeho základe o osobnej slobode rozhodol, nemohlo dôjsť k zásahu do základného práva

sťažovateľa na osobnú slobodu, a preto ani napadnuté rozhodnutie krajského súdu nemožno

považovať za také, ktoré by označené základné právo porušovalo. Inak povedané,

rozhodujúcim vo vzťahu k zachovaniu ochrany základných práv sťažovateľa v tomto prípade

bolo, že v čase rozhodovania všeobecnými súdmi o väzbe bola existencia väzobného

dôvodu dostatočne preukázaná.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o prekročení prípustnej 48 hodinovej lehoty

na jeho zadržanie ako podozrivého, keďže všeobecné súdy nesčítali doby oboch zadržaní

sťažovateľa vykonaných 14. mája 2012 a 2. októbra 2014, ústavný súd v prvom rade

poznamenáva, že túto okolnosť pred všeobecnými súdmi rozhodujúcimi o väzbe nenamietal

(ústavný súd mal k dispozícii sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k.

14/2014 38 z 5. októbra 2014).

V tejto súvislosti ústavný súd opäť poukazuje na princíp subsidiarity (čl. 127 ods. 1

), zmysel a účel ktorého je založený na tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa

povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov

verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú

(, ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím

jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd formuloval aj právny názor, podľa

ktorého pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní

v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol

v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc

(, , , ). Z toho vyplýva,

že právomoc ústavného súdu rozhodnúť o určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť až

jej uplatnením v konaní o sťažnosti podľa v prípade, ak ju sťažovateľ

mohol uplatniť v napadnutom konaní, pričom podľa platného právneho poriadku o nej

mohol a aj bol povinný meritórne rozhodnúť iný orgán verejnej moci. Preto, ak takáto

situácia nastane, treba podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto

námietky odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu ().

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ v priebehu konania o jeho vzatí do väzby tak

pred okresným súdom, ako aj krajským súdom námietku ním tvrdeného prekročenia

prípustnej lehoty zadržania neuplatnil, ústavný súd nemá na základe dosiaľ uvedeného

právomoc rozhodnúť o tejto námietke sťažovateľa, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto

časti sťažnosti podľa z dôvodu nedostatku právomoci

ústavného súdu.

Prípadné tvrdenie o povinnosti prihliadať na uvedenú okolnosť ex offo, teda že nebola

zo strany sťažovateľa povinnosť na túto skutočnosť konajúce súdy upozorňovať, nemá

v rovine požadovanej ústavnoprávnej ochrany základných práv žiadnu relevanciu

a nemožno ho akceptovať. Ak je sťažovateľ presvedčený, že postupom alebo rozhodnutím

orgánu verejnej moci (v tomto prípade orgánu činného v trestnom konaní) došlo k porušeniu

jeho práv, je v jeho záujme, aby takéto porušenie namietal (sám naň poukázal) v konaní

pred príslušným orgánom verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými súdmi),

do právomoci ktorého spadá prípadná náprava takéhoto zásahu do zaručených práv.

V opačnom prípade sa sťažovateľ nemôže úspešne domáhať ochrany svojich práv v konaní

pred ústavným súdom podľa (a to aj s prihliadnutím na

, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal

opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov).

Navyše, sťažovateľ vo vzťahu k „problematike opätovného zadržania a plynutia

zákonnej 48 hod. lehoty pri opätovnom zadržaní pre ten istý skutok“ požiadal ústavný súd

o „vyjadrenie jeho právneho názoru“.

Z uvedeného vyplýva požiadavka o poskytnutie výkladu vybraných ustanovení § 85

. Ústavný súd však už mnohokrát vo svojej judikatúre uviedol, že sú to

práve všeobecné súdy, ktoré sú primárne povolané na výklad a aplikáciu zákonov

v súvislosti s ich povolaním na rozhodovanie v občianskoprávnych a trestných veciach

(pozri ). Uvedenému nasvedčujú viaceré ustanovenia zákona č.

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov [napr. § 8 ods. 3, § 15 ods. 3, 17 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23

ods. 1 písm. b)].

Ústavný súd teda nie je oprávnený podať sťažovateľom požadovaný výklad

ustanovení .

Ak by však sťažovateľ trval na tom, že je potrebné podať výklad ustanovenia čl. 17

ods. 3 a že podľa ústavný súd podáva výklad alebo ústavného

zákona, ak je vec sporná, je potrebné konštatovať, že v prvom rade „vec“ nedospela

do štádia, že by bola spornou (zatiaľ je tu len určité presvedčenie sťažovateľa) a v druhom

rade sťažovateľ v zmysle ustanovenia nie je osobou oprávnenou iniciovať

tento druh konania pred ústavným súdom [ako fyzická osoba, o práve ktorej sa má konať,

môže podať sťažnosť iba podľa , pozri ].

Pokiaľ sťažovateľ považoval za „vadu umocňujúcu znak arbitrárnosti“ rozhodnutia

krajského súdu z 23. októbra 2014 skutočnosť, že predseda senátu krajského súdu

vlastnoručne nepodpísal jemu doručené napadnuté rozhodnutie, ale podpísala

ho „pracovníčka súdu“, je potrebné dať sťažovateľovi do pozornosti vyhlášku Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o Spravovacom a kancelárskom

poriadku pre okresne súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Spravovací poriadok“).

Podľa § 58 ods. 1 druhej vety Spravovacieho poriadku sa prvý výtlačok rozsudku

považuje za prvopis rozsudku, ostatné výtlačky sa považujú za rovnopisy rozsudku. Prvý

výtlačok rozsudku sa označí na prvej strane slovom „prvopis“; na tento účel možno použiť

aj pečiatku s týmto označením.

Podľa § 58 ods. 3 Spravovacieho poriadku rovnopisy rozsudku sa vyhotovujú

v takom počte, aby mohli byť doručené všetkým osobám, ktorým sa podľa predpisov

o konaní pred súdom doručujú. Ďalej sa vyhotoví aj potrebný počet rovnopisov na účely

konania o opravných prostriedkoch a ak tak ustanovuje táto vyhláška, vyhotoví sa potrebný

počet rovnopisov aj na účely úschovy súdneho spisu.

Podľa § 60 Spravovacieho poriadku pri písomnom vyhotovení iných rozhodnutí súdu

sa ustanovenia § 58 a 59 použijú primerane.

Podľa § 61 ods. 1 Spravovacieho poriadku ak predpisy o konaní pred súdmi

neustanovujú inak, prvopis rozhodnutia súdu vlastnoručne podpisuje predseda senátu,

samosudca alebo súdny úradník, ktorý rozhodnutie vydal...

Podľa § 61 ods. 2 Spravovacieho poriadku v rovnopise rozhodnutia súdu sa na konci

po pravej strane pripojí meno, priezvisko a funkcia toho, kto podľa odseku 1 podpísal

prvopis, spravidla vyznačený použitím výpočtovej techniky; ak má akademický titul alebo

vedeckú hodnosť, pripojí sa aj toto označenie. Na konci po ľavej strane sa pripojí doložka

„Za správnosť vyhotovenia:“ spolu s menom a priezviskom asistenta spravidla vyznačená

použitím výpočtovej techniky. Doložku podpíše vlastnoručne asistent, ktorý rovnopis

vyhotovil.

Podľa § 61 ods. 3 Spravovacieho poriadku ak o to účastník konania na účely vyššieho

overenia požiada, sudca alebo súdny úradník, ktorý podpísal prvopis rozhodnutia vo veci

samej podľa odseku 1, mu bez zbytočného odkladu vlastnoručne podpíše predložený

rovnopis tohto rozhodnutia. Ak sudca alebo súdny úradník na súde nie je, podpíše

predložený rovnopis zastupujúci sudca alebo zastupujúci súdny úradník určený rozvrhom

práce a ak predložený rovnopis nemôže podpísať ani zastupujúci sudca alebo zastupujúci

súdny úradník, podpíše ho predseda súdu; odsek 1 posledná veta platí rovnako.

Ako z citovaných ustanovení Spravovacieho poriadku vyplýva, sťažovateľovo

tvrdenie o „vade“ umocňujúcej znak arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu

v súvislosti so zdanlivou absenciou jeho signácie predsedom senátu nie je absolútne

namieste.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti

namietaného porušenia základných práv zaručených v , 2, 3 a 5 a

ods. 1 listiny a práv zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu sp. zn. z 23. októbra 2014 odmietol z časti

dôvodu zjavnej neopodstatnenosti a z časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa

.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu

zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením

porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015