Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 410/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Petra Straku (sudca

spravodajca) a Roberta Šorla predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom

JUDr. Jánom Šofrankom, Hraničná 2, Košice, vo veci namietaného porušenia základného

práva vlastniť majetok podľa , základného práva

na súdnu ochranu podľa , základného práva nebyť

odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava V sp. zn.

zo 16. apríla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného

práva vlastniť majetok podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva nebyť

odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. zo 16. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“).

Vec napadla ústavnému súdu 1. júla 2019. V súlade s čl. X bodom 5 Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 bola táto vec prerozdelená náhodným

výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená sudcovi

spravodajcovi Petrovi Strakovi. V zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku

č. 1 schváleného 27. mája 2020 a dodatku č. 2 schváleného 1. októbra 2020 je na konanie

vo veci príslušný tretí senát ústavného súdu v zložení Martin Vernarský (predseda senátu)

a sudcovia Peter Straka a Robert Šorl.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou

doručenou okresnému súdu 11. februára 2016 domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom

nehnuteľnosti, a to „záhrady“, „zastavaná plocha a nádvorie“ a „rodinný dom“, bližšie

špecifikovaných v žalobe (ďalej len „nehnuteľnosti“). V konaní, ktoré bolo vedené

na okresnom súde pod sp. zn. , vystupoval sťažovateľ v procesnom postavení

žalobcu proti ako žalovanej.

3. Sťažovateľ 4. novembra 2016 zobral žalobu o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam späť v celom rozsahu a žiadal konanie zastaviť. Následne okresný súd

uznesením sp. zn. z 29. decembra 2016 rozhodol tak, že konanie zastavuje,

sťažovateľovi vracia súdny poplatok v sume 125,80 € a zároveň žalovanej priznáva

proti sťažovateľovi plnú náhradu trov konania, o sume ktorej okresný súd rozhodne

samostatným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia.

3.1 Okresný súd uznesením vydaným súdnym úradníkom pod sp. zn.

z 20. júla 2017 v spojení s opravným uznesením sp. zn. zo 6. septembra 2017

(ďalej len „uznesenie okresného súdu vydané súdnym úradníkom“) rozhodol o sume

náhrady trov konania tak, že sťažovateľovi uložil povinnosť z titulu náhrady trov konania,

spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia zaplatiť žalovanej na účet jej právnej

zástupkyne sumu 414,48 € v lehote do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto

uznesenia. Podľa odôvodnenia uznesenia okresného súdu vydaného súdnym úradníkom

okresný súd pri výpočte sumy náhrady odmeny advokáta aplikoval § 11 ods. 1 písm. c)

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom v rozhodujúcom

období (ďalej len „vyhláška“), v zmysle ktorého základná sadzba tarifnej odmeny

(advokáta) za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu,

ak klientom je fyzická osoba a predmet konania sa týka nehnuteľnosti, ktorá je určená

na bývanie alebo jej slúži na bývanie.

3.2 Proti tomuto uzneseniu okresného súdu vydanému súdnym úradníkom podala

žalovaná sťažnosť, ktorou okrem iného namietala najmä nesprávnosť určenia sumy náhrady

odmeny advokáta, resp. argumentovala tým, že pri výpočte tejto náhrady odmeny advokáta

sa má aplikovať § 10 ods. 1 (zrejme v spojení s odsekom 2, pozn.) vyhlášky, v zmysle

ktorého základná sadzba tarifnej odmeny (advokáta) za jeden úkon právnej služby sa určí

z tarifnej hodnoty veci (nehnuteľnosti), o ktorej vlastníctvo sa vedie spor

(podľa tam uvedeného sadzobníka, pozn.). O sťažnosti žalovanej bolo rozhodnuté

uznesením okresného súdu sp. zn. z 10. januára 2018 (ďalej len ,,prvé

uznesenie okresného súdu“), ktorým bolo uznesenie okresného súdu vydané súdnym

úradníkom zmenené tak, že sťažovateľ je povinný z titulu náhrady trov konania

spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia zaplatiť žalovanej na účet jej právnej

zástupkyne sumu 10 351,72 €.

3.3 Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti poukazuje, že porušenie jeho práv prvým

rozhodnutím okresného súdu už bolo predmetom rozhodovania ústavného súdu,

ktorý nálezom sp. zn. z 26. septembra 2018 (ďalej len ,,nález ústavného

súdu“) konštatoval porušenie práva sťažovateľa (základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonaným dôkazom podľa a jeho práva podľa dohovoru,

pozn.) prvým rozhodnutím okresného súdu, zrušil prvé uznesenie okresného súdu a vrátil

vec na ďalšie konanie, priznal sťažovateľovi náhradu trov konania a vo zvyšnej časti

ústavnej sťažnosti nevyhovel.

3.4 Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že po doručení nálezu ústavného súdu

okresný súd vo veci vydal napadnuté uznesenie, ktorým bolo uznesenie okresného súdu

vydané súdnym úradníkom zmenené tak, že sťažovateľ je povinný z titulu náhrady trov

konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia zaplatiť žalovanej na účet jej právnej

zástupkyne sumu 8 874,13 €.

4. V ústavnej sťažnosti, okrem opísania skutkového stavu do nálezu a po náleze

ústavného súdu, sťažovateľ namieta neospravedlniteľný a neudržateľný výrok napadnutého

uznesenia okresného súdu, ktorý podľa jeho názoru javí známky arbitrárnosti. Napadnutým

uznesením navyše došlo aj k zásahu do jeho vlastníckeho práva, keďže mu bola uložená

povinnosť uhradiť žalovanej nepomerne vyššiu sumu z titulu trov právneho zastúpenia,

ako bola vyčíslená v uznesení okresného súdu vydaného súdnym úradníkom. Sťažovateľ

zastáva názor, že znalecký posudok č. 5/2017 z 8. marca 2017 (ďalej len ,,znalecký

posudok“), ktorý predložila žalovaná pre účely preukázania hodnoty nehnuteľnosti «...

obchádza ustanovenie §11 ods. 1 písm. c.) Vyhlášky a v konečnom dôsledku

aj písm a.) Vyhlášky, pretože predmetom konania bolo ,,o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti“. Podstata sporu z právneho hľadiska nespočívala ani tak na nehnuteľnosti

ako takej, ale na určení právneho vzťahu (či tu právny vzťah je, alebo nie je). Určenie

právneho vzťahu ako také, je oceniteľné peniazmi, ak vôbec, len veľmi ťažko.». Sťažovateľ

uvedené podopiera argumentom, že aj súdny poplatok zaplatil v zmysle položky I písm. b)

prílohy (neoceniteľnosť predmetu konania, pozn.) zákona Slovenskej národnej rady

č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov (ďalej len ,,“), a nie v zmysle položky

I písm. a) prílohy (oceniteľnosť predmetu konania, pozn.) ,

a preto nie je možné konštatovať neoceniteľnosť pre účely jednej právnej úpravy

a oceniteľnosť pre účely druhej.

Ďalej sťažovateľ poukazuje na porušenie svojich práv, ktoré vidí v tom, že zmena

zákonného sudcu v konaní nenastala zákonným spôsobom, pričom na námietku zaujatosti

sudkyňa vo veci neprihliadla a ani sa s ňou nevysporiadala, keď ju nepredložila

na prejednanie krajskému súdu. Podľa názoru sťažovateľa ,,Sudkyni nič nebránilo

vec z procesnej istoty predložiť nadriadenému súdu na rozhodnutie,

aj keď podľa jej subjektívneho právneho názoru už sťažovateľovi lehota uplynula.“.

5. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, právo

na neodňateľnosť zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1, právo vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. I , právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava V zo dňa 16. apríla 2019, č. k. 12C/33/2016 -

459 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie konanie.

Okresný súd Bratislava V j e povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume

415,51 EUR na účet advokáta JUDr. Jána Šofranka advokáta so sídlom ul. Hraničná 2,

040 17 Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých (ďalej len „“).

9. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

10. Ústavný súd podľa môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

15. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

III.

Predbežné prerokovanie návrhu

16. Sťažovateľ je v konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom v zmysle

.

K námietke porušenia základného práva podľa ,

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

17. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že napadnuté uznesenie

okresného súdu je arbitrárne a odkláňa sa od súdnej praxe.

Sťažovateľ v predmetnej veci namieta, že napadnutým uznesením okresného súdu,

ktorým bolo zmenené rozhodnutie o výške náhrady trov konania, v konaní iniciovanom

jeho žalobou o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, súd nesprávne aplikoval

§ 10 ods. 2 vyhlášky [a nie § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky, pozn.] napriek tomu, že v konaní

sa rozhodovalo o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, pričom predmet konania

„či tu právny vzťah je alebo nie je“, je peniazmi neoceniteľný.

18. Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví

podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej

služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

18.1 Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú

hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba

týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota

pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor

alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu.

18.2 Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden

úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť

hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými

ťažkosťami.

18.3 Podľa § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden

úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak klientom je fyzická osoba

a predmet konania sa týka nehnuteľnosti, ktorá je určená na bývanie alebo slúži

jej na bývanie; to neplatí vo veciach vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva

manželov alebo zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva.

19. Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,

a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže

rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania,

resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo

z 23. 9. 1997).

20. V prípadoch, keď sťažovateľ namieta porušenie svojich garantovaných

práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, je ústavný súd

vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania má vo vzťahu

k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto k zrušeniu

napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba výnimočne, napr. keď zistí,

že v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu ochranu

(spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu aj do iného

základného práva (porovnaj m. m. , , ,

, ).

21. S ohľadom na už uvedené ústavný súd môže zasahovať do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov týkajúcej sa trov konania len vtedy, ak by závery všeobecných súdov

zahŕňali črty svojvôle a interpretácia a aplikácia príslušných právnych noriem

by predstavovala extrémne vybočenie z pravidiel občianskeho súdneho konania

(m. m. ).

22. Taktiež je potrebné zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto

sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané (napr. , ). Z tohto postavenia

mu preto neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému okresný

súd pri interpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko

k tomu, či napadnuté uznesenie okresného súdu spĺňalo požiadavku ústavnosti

(odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle ), rešpektujúc

pritom svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého postup všeobecného súdu v súlade

s platným a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania

v predmetnej veci) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv

(napr. , , ).

23. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , , ).

24. Ústavný súd v náleze, v ktorom rozhodoval o prvej ústavnej sťažnosti

sťažovateľa, vyslovil, že nepovažoval postup okresného súdu v konaní o sume náhrady trov

konania za postup v súlade s princípom rovnosti zbraní a princípom kontradiktórnosti

konania. Poukázal na to, že ,,... rešpektovanie práva na spravodlivé súdne konanie

si vyžadovalo, aby sťažovateľ dostal možnosť posúdiť, či a akým spôsobom je potrebné

alebo vhodné z jeho strany v čase pre neho primeranom (dostatočnom) reagovať

na sťažnosť žalovanej proti uzneseniu okresného súdu vydanému súdnym úradníkom

vrátane znaleckého posudku. V skutočnosti sa sťažovateľ mal možnosť s týmto písomným

podaním (s jeho existenciou) oboznámiť až prostredníctvom samotného napadnutého

uznesenia okresného súdu, pričom možnosť vyjadriť sa k nemu v predmetnom konaní nemal

žiadnu.“.

25. Po doručení nálezu ústavného súdu okresný súd zaslal sťažovateľovi sťažnosť

žalovanej proti prvému uzneseniu okresného súdu vrátane znaleckého posudku a oznámil

mu zmenu zákonného sudcu.

25.1 Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu:

«... súdny úradník v napadnutom rozhodnutí nesprávne vychádzal z ust. § 11

ods. 1 písm. c) vyhlášky. Vzťah účastníkov konania v tomto prípade nemožno označiť

za spotrebiteľský, žalobca v tomto konaní jednoznačne nemá postavenie spotrebiteľa,

nedomáha sa ochrany svojho obydlia (naopak, jedná sa o obydlie žalovanej a žalobou

vo veci samej bolo napadnuté jej vlastnícke právo k nehnuteľnosti), a preto niet žiadneho

dôvodu, prečo by mala byť základná sadzba tarifnej odmeny znížená. Je teda zrejmé,

že argumentácia žalobcu, že „Uvedené zákonodarca presne z dôvodu poskytnutia väčšej

ochrany nehnuteľnostiam určeným na bývanie tieto vyčlenil do osobitného režimu

fungovania oproti iným nehnuteľnostiam...“, neobstojí. Podobný právny názor už vyslovil

aj Najvyšší súd SR, či Ústavný súd SR tak, ako správne argumentuje žalovaná. Ohľadne

ďalšej námietky žalobcu („... predmetný znalecký posudok neakceptujeme a budeme

ho namietať v prípade, ak by ho chcel súd použiť, pretože výpočet hodnoty nehnuteľnosti

vysoko prevyšuje reálnu trhovú hodnotu nehnuteľnosti a to tak teraz, ako aj v čase

jeho vypracovania.“) súd s poukazom na ust. § 10 ods. 2 uvádza, že hodnota veci v danom

prípade bola preukázaná znaleckým posudkom predloženým žalovanou a inú hodnotu veci

(t. j. nižšiu, či správnu?) žalobca súdu nijako nepreukázal. Dôvodom uznania tejto námietky

teda nemôže byť len samotné spochybnenie záverov znaleckého posudku bez preukázania

dôvodnosti tejto námietky napríklad predložením iného znaleckého posudku už spolu

s vyjadrením k sťažnosti (rozhodne nie v budúcnosti, ako naznačuje žalobca).»

26. Ústavný súd vo vzťahu k už uvedenému považuje v prvom rade za potrebné

ozrejmiť, že vyhláška rozlišuje, kedy je predmet právnej služby, o ktorom prebieha civilný

proces, oceniteľný (vyjadriteľný) v peniazoch (§ 10 ods. 2 vyhlášky), a kedy tomu

tak nie je (§ 11 ods. 1 vyhlášky).

Z uvedeného gramatického, logického a systematického posúdenia označených

ustanovení vyhlášky možno vyvodiť záver, že pokiaľ je vec, právo alebo plnenie,

ktoré je predmetom súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto čiastka (suma)

považuje za základ pre tarifnú hodnotu, a to aj v prípadoch určenia vlastníckeho práva

k takejto veci, pretože citovaný právny predpis dôsledne rozlišuje situácie pre náhradu trov

konania, kedy je predmet sporu peniazmi oceniteľný a kedy nie je.

27. Rozhodovanie všeobecných súdov v otázke oceniteľnosti predmetu konania

pre účely výpočtu trov právneho zastúpenia je pestré a ústavný súd si je vedomý toho,

že všeobecné súdy podobné situácie posudzujú rozdielne (m. m. ).

Za peniazmi oceniteľný predmet konania sú považované spory, v ktorých ide o určenie

vlastníckeho práva k veci (, ). Naopak, za peniazmi

neoceniteľný predmet konania sú napríklad považované spory o určenie neplatnosti

právneho úkonu (sp. zn. a sp. zn. ), o určenie neplatnosti

zmluvy o postúpení pohľadávok (sp. zn. ) alebo incidenčné konania

(sp. zn. 1 M Obdo V 17/2006 a sp. zn. , porovnaj tiež ).

28. V rámci súdnej praxe sa v minulosti vyskytli názory, že v prípade určovacích

žalôb ide generálne o spor s neoceniteľným predmetom konania. S týmto názorom

však nemožno súhlasiť. Sporné boli najmä prípady vo veciach určenia vlastníckeho práva

k veci a v sporoch o vydanie veci, keď nebolo zrejmé, či hodnota veci, o ktorej vlastníctvo

sa vedie spor, je tarifnou hodnotou pre účely určenia tarifnej odmeny. Po novele vyhláškou

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. , ktorou sa mení a dopĺňa

vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov,

s účinnosťou od 1. júla 2013 boli tieto nejasnosti odstránené. Pričom aj pred touto novelou

sa prevažná časť judikatúry súdov prikláňala k tomu názoru, že aj vo veciach určenia,

či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, je potrebné pri odmene právnej služby

vychádzať z hodnoty veci alebo práva, a to za predpokladu, že predmetom konania je vec

alebo právo, ktoré sú oceniteľné peniazmi (m. m. ).

29. V spore o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam predstavuje hodnota

sporných nehnuteľností základ pre určenie tarifnej hodnoty náhrady trov právneho

zastúpenia. S prihliadnutím na stav konania vo veci samej (konanie bolo zastavené

pre späťvzatie žaloby), pričom v konaní bol vyhotovený znalecký posudok na hodnotu

predmetných nehnuteľností, okresný súd mal k dispozícii relevantne určenú hodnotu

sporných nehnuteľností, podľa ktorej by mohol stanoviť a aj stanovil sadzbu tarifnej

odmeny za jeden úkon právnej služby. Na základe uvedených skutočností ústavný súd

dospel k záveru, že aplikáciu zodpovedajúcich ustanovení vyhlášky [§ 10 ods. 2 vyhlášky

namiesto § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky] na sťažovateľov prípad nemožno považovať

za arbitrárnu ani inak ústavne neudržateľnú. Následne okresný súd zaslal sťažovateľovi

sťažnosť žalovanej so znaleckým posudkom a poskytol mu primeranú lehotu, aby predostrel

okresnému súdu vo svoj prospech vlastnú argumentáciu, prípadne na preukázanie svojich

tvrdení označil alebo predložil vlastné dôkazy.

29.1 V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci bolo predmetom sporu vo veci

sťažovateľa určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Práve vzhľadom na predmet

sporu, ktorým bolo od počiatku určenie vlastníckeho práva k (v žalobe konkretizovaným)

nehnuteľnostiam, dospel okresný súd pri určovaní tarifnej odmeny za poskytnuté právne

služby k ústavne udržateľnému záveru, ktorý pretavil do napadnutého uznesenia

(bod 3.4 tohto rozhodnutia).

Preto nie je možné vychádzať z názoru, že vždy, keď je predmetom konania určenie

vlastníckeho práva k veci, nemožno tento predmet konania peniazmi oceniť z hľadiska

tarifnej odmeny podobne, ako to je pri vyrubovaní súdneho poplatku za určovací návrh

podľa . Inými slovami, explicitná úprava v tarife vylučuje

použitie § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky [resp. použitie § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky,

ktoré podľa názoru sťažovateľa predložením znaleckého posudku v konaní žalovaná

obchádza (bod 4 tohto rozhodnutia)].

30. Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľa nepovažuje právne závery sústredené

do napadnutého uznesenia okresného súdu za nepreskúmateľné alebo arbitrárne,

keďže z tohto rozhodnutia vyplýva dostatok právne relevantných argumentov

odôvodňujúcich ním prijaté rozhodnutie. Okresný súd konal v medziach svojej právomoci,

keď príslušné zákonné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval

ústavne akceptovateľným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,

sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vo vzťahu k metodike

výpočtu trov konania okresný súd zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľ pred ním domáhal.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa

v časti namietaného porušenia a dohovoru podľa

ods. 2 písm. g) z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

31. Keďže je evidentné, že vyslovenie porušenia vlastníckych práv sťažovateľa

v zmysle bolo v okolnostiach danej veci podmienené zistením porušenia

práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, k čomu nedošlo, ústavný

súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke porušenia základného práva podľa napadnutým

uznesením okresného súdu

32. Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných

garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou

zárukou pre každého účastníka (strany) konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd

a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom

rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom

tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený

(pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. ,

). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným

predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu ().

33. Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48

ods. 1 je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť,

bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo za účelový

().

34. Za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené

predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie

k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu

(napr. , , ).

35. Vec sťažovateľa vedená okresným súdom pod sp. zn. bola

po podaní žaloby pridelená sudkyni JUDr. Viere Sandtnerovej, ktorá vo veci konala

a v treťom výroku uznesenia sp. zn. z 29. decembra 2016 rozhodla o nároku

na náhradu trov konania (v zastúpení sudcom JUDr. Michalom Sobolovským, pozn.)

tak, že prihliadla na zásadu procesného zavinenia zastavenia konania a nárok na náhradu

trov konania priznala žalovanej, keďže sťažovateľ zobral žalobu späť bez udania dôvodu.

Podstatou ústavnej sťažnosti v tejto časti je námietka sťažovateľa, že počas konania

(od 1. marca 2017, pozn.) došlo k zmene v osobe zákonného sudcu a vo veci ďalej konala

sudkyňa Mgr. Zita Leimbergerová, ktorá prvým uznesením okresného súdu

z 10. januára 2018 rozhodla o výške náhrady trovy konania. Z oznámenia o zmene

zákonného sudcu vyplýva, že k zmene v osobe zákonného sudcu došlo zmenou rozvrhu

práce č. 6 na rok 2017 účinnou od 1. marca 2017. Vo vyjadrení z 1. júna 2018 (písomné

vyjadrenie Mgr. Leimbergerovej k prvej ústavnej sťažnosti sťažovateľa, pozn.) zákonná

sudkyňa Mgr. Leimbergerová uviedla, že až do 1. marca 2017, keď nastúpila po materskej

dovolenke, bola zákonnou sudkyňou JUDr. Sandtnerová.

36. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

37. Podľa o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný

sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade

so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd

rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce

na konanie a rozhodovanie v senáte. Účastník konania alebo strana v konaní,

v ktorom rozhoduje súd v senáte, nemá právo na vopred určeného sudcu spravodajcu.

Zákonným sudcom je aj sudca určený podľa odseku 4.

38. Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno

vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

39. Podľa § 3 ods. 10 zákona o súdoch súdy sú povinné používať pri výkone

súdnictva, najmä pri prideľovaní a prerozdeľovaní vecí, vedení súdnych registrov

a vyhotovovaní rozhodnutí a iných písomností programové a technické prostriedky

schválené Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“).

40. Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce

rozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu

pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

41. Podľa § 51 ods. 1 prvej vety zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje

inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú

jednotlivým senátom alebo samosudcom náhodným výberom pomocou technických

prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola

vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

42. Podľa § 51 ods. 4 písm. a) zákona o súdoch ak odsek 5 neustanovuje

inak, náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov

schválených ministerstvom sa podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú

už pridelené veci aj v prípade dlhodobej šesť týždňov presahujúcej neprítomnosti

zákonného sudcu, ktorému bola vec pridelená.

43. Sťažovateľ už pred vydaním prvého nálezu ústavného súdu namietal,

že ho okresný súd žiadnym spôsobom nevyrozumel o zmene zákonnej sudkyne.

K tomu ústavný súd len dodáva, že samotným neoznámením zmeny zákonného sudcu

sťažovateľovi nemožno bez ďalšieho odvodzovať porušenie základného práva

na zákonného sudcu tak, ako ho má na mysli ustanovenie (po náleze

ústavného súdu okresný súd oznámil sťažovateľovi zmenu zákonného sudcu, pozn.).

44. Podľa zmeny rozvrhu práce č. 6 okresného súdu na rok 2017 (ktorý je verejne

dostupný na webovej stránke Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, a preto mal

k nemu prístup aj sťažovateľ, pozn.), zaevidovaným v registri Spr pod číslom

Spr. 3685/2016 (ďalej len „rozvrh práce“), je uvedené: ,,Z dôvodu dlhodobej

PN JUDr. Viery Sandtnerovej dochádza k prevzatiu odd. 12C, 12S, 12Ccud, 12Csr, 12Scud,

12Csp, 12Pc novým zákonným sudcom Mgr. Zitou Leimbergerovou po jej návrate z MD.“

45. Podľa IV. časti strany 43 rozvrhu práce ,,-zmeny v obsadení súdu sudcami–

ak dochádza k personálnym zmenám v osobe sudcu alebo je zákonný sudca neprítomný

v práci dlhšie ako 6 týždňov, veci sa neprerozdeľujú, ak je možnosť aby celé oddelenie

prevzal ďalší sudca“.

46. Ústavný súd tým, že nálezom zrušil prvé uznesenie okresného súdu a vrátil

mu vec na ďalšie konanie, vytvoril sťažovateľovi priestor, aby predostrel okresnému súdu

vlastnú argumentáciu k namietanej nezákonnej zmene zákonného sudcu a k jeho zaujatosti.

Prvé uznesenie okresného súdu, ktoré vydala sudkyňa Mgr. Leimbergerová, bolo doručené

sťažovateľovi 16. januára 2018. Nález ústavného súdu bol právnemu zástupcovi sťažovateľa

doručený 27. decembra 2018. Sťažovateľ doručil okresnému súdu námietku zaujatosti

zákonnej sudkyne 30. januára 2019.

47. Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“) námietku zaujatosti je potrebné uplatniť najneskôr

do siedmich dní, odkedy sa strana dozvedela o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

Na neskôr uplatnenú námietku zaujatosti súd neprihliada; v tomto prípade sa vec

nadriadenému súdu nepredkladá.

48. Okresný súd nepredložil námietku na rozhodnutie nadriadenému súdu z dôvodu

uplynutia lehoty na jej uplatnenie sťažovateľom podľa .

49. Aj keď ústavný súd neposkytuje výklad zákonov, čo vo svojej judikatúre

už mnohokrát uviedol (napr. , , ),

pretože sú to práve všeobecné súdy, ktoré sú primárne povolané interpretovať a aplikovať

zákony v súvislosti s ich povolaním na rozhodovanie v občianskoprávnych a trestných

veciach (pozri ), považuje sťažovateľom počítanú lehotu na uplatnenie

námietky zaujatosti sudkyne od 24. januára 2019 (deň doručenia výzvy na vyjadrenie

k sťažnosti žalovanej spolu s oznámením o zmene zákonného sudcu, pozn.) za mylnú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd tiež poznamenáva, že z obsahu ústavnej sťažnosti

nevyplýva, že by sa sťažovateľ o zaujatosti sudcu dozvedel až z doručeného oznámenia

o zmene zákonného sudcu. Na základe uvedeného ústavný súd považoval túto časť

argumentácie sťažovateľa za nenáležitú a právne bez významu.

50. Po preskúmaním námietky sťažovateľa ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti a to podľa z dôvodu

jej neprípustnosti.

51. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu sa ústavný súd

ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite ústavnej sťažnosti (bod 5 tohto

rozhodnutia) nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia

základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2020

Martin Vernarský predseda senátu