Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 893/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

175

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza

prerokoval prijaté sťažnosti obchodnej spoločnosti ,

, zastúpenej advokátom ,

; obchodnej spoločnosti ,

, zastúpenej advokátom , Advokátska kancelária

, ; obchodnej spoločnosti

, zastúpenej advokátom , Advokátska

kancelária , ; obchodnej

spoločnosti , , zastúpenej advokátom

, Advokátska kancelária ,

, a obchodnej spoločnosti ,

, zastúpenej advokátom , Advokátska kancelária

, , vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 v spojení s čl. 144 ods. 1

, a 2, a Listiny

základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. decembra 2013 a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti , obchodnej spoločnosti

, obchodnej spoločnosti

, obchodnej spoločnosti , a obchodnej

spoločnosti , nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa

Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo

na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. decembra 2013

p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. decembra 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti , p r i z n á v a náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 518,68 € (slovom päťstoosemnásť eur a šesťdesiatosem centov), ktorú j e

Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu

, , do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Obchodnej spoločnosti , p r i z n á v a náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 518,68 € (slovom päťstoosemnásť eur a šesťdesiatosem centov), ktorú j e

Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu

, Advokátska kancelária , ,

do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Obchodnej spoločnosti

, p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 518,68 € (slovom

päťstoosemnásť eur a šesťdesiatosem centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky

p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu , Advokátska

kancelária , , do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Obchodnej spoločnosti , p r i z n á v a náhradu trov

právneho zastúpenia v sume 518,68 € (slovom päťstoosemnásť eur a šesťdesiatosem centov),

ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho

zástupcu , Advokátska kancelária ,

, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

7. Obchodnej spoločnosti , p r i z n á v a náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 518,68 € (slovom päťstoosemnásť eur a šesťdesiatosem centov), ktorú j e

Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu

, Advokátska kancelária ,

, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

8. Sťažnostiam vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. 80 z 18. decembra 2014 boli spojené a prijaté na ďalšie konanie

sťažnosti obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“); obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“); obchodnej spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľka v 3. rade“),

a obchodnej spoločnosti , (ďalej len

„sťažovateľka vo 4. rade“), v časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 2, a v spojení s

(ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a 2, čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 30. decembra 2013 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Ústavný súd uznesením č. k. 63 z 10. februára 2015 prijal na ďalšie

konanie aj sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľka v 5. rade“, spolu ďalej len „sťažovateľky“), v časti

namietaného porušenia základných práv podľa a a

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. decembra 2013.

Ústavný súd uznesením č. k. PLs. 7 z 25. februára 2015 veci vedené

pod sp. zn. a sp. zn. spojil na spoločné konanie, ktoré bude

ďalej vedené pod sp. zn. .

Z obsahu sťažností a z ich príloh vyplynulo, že Rada Protimonopolného úradu

Slovenskej republiky (ďalej len „rada protimonopolného úradu“) svojím rozhodnutím

č. 2006/KH/R/2/116 zo 16. októbra 2006 (ďalej len „rozhodnutie rady protimonopolného

úradu“) zmenila prvostupňové rozhodnutie Protimonopolného úradu Slovenskej republiky

(ďalej len „protimonopolný úrad“ alebo „úrad“), odboru dohôd obmedzujúcich hospodársku

súťaž, č. 2005/KH/1/137 z 23. decembra 2005 (ďalej len „rozhodnutie protimonopolného

úradu“) tak, že posúdila konanie sťažovateliek a obchodnej spoločnosti ,

, ako konanie spočívajúce v koluzívnom správaní. V dôsledku uvedeného mali

sťažovateľky a obchodná spoločnosť , , koordinovať svoje konanie

vo verejnej súťaži vyhlásenej Slovenskou správou ciest, Bratislava, na uskutočnenie

dodávok stavebných prác na realizáciu stavby diaľnice D1 Mengusovce – Jánovce ako

protisúťažnú dohodu (kartel) podľa čl. 81 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva,

ktorá môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktorej cieľom alebo výsledkom

je vylúčenie, obmedzenie alebo narušenie hospodárskej súťaže, a súčasne ako dohodu

obmedzujúcu súťaž podľa a o

ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady

č. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy

Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane

hospodárskej súťaže“). Rada protimonopolného úradu zároveň uložila účastníkom

predmetnej protisúťažnej dohody pokuty, a to sťažovateľke v 1. rade pokutu v sume 367 731

000 Sk, sťažovateľke v 2. rade pokutu v sume 3 951 000 Sk, sťažovateľke v 3. rade pokutu

v sume 418 176 000 Sk, sťažovateľke vo 4. rade pokutu v sume 91 124 000 Sk

a sťažovateľke v 5. rade pokutu v sume 270 496 000 Sk.

Všetci účastníci predmetnej protisúťažnej dohody podali proti uvedenému

rozhodnutiu rady protimonopolného úradu žaloby o preskúmanie jeho zákonnosti v rámci

správneho súdnictva. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) povolil odklad

vykonateľnosti rozhodnutia rady protimonopolného úradu a následne spojil konanie

o všetkých žalobách na spoločné konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 10. decembra 2008 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozhodnutie rady

protimonopolného úradu a prvostupňové rozhodnutie protimonopolného úradu zrušil.

Proti rozsudku krajského súdu podal protimonopolný úrad ako žalovaný odvolanie.

Najvyšší súd rozsudok krajského súdu namietaným rozsudkom zmenil tak, že žaloby

sťažovateliek a obchodnej spoločnosti , , zamietol. Dôvodom

na zmenu rozsudku krajského súdu bolo podľa najvyššieho súdu to, že krajský súd dospel

k nesprávnym právnym záverom vo vzťahu k nepreskúmateľnosti a nedostatočne zistenému

skutkovému stavu rozhodnutia rady protimonopolného úradu. Zároveň sa najvyšší súd

stotožnil so zisteniami a závermi rozhodnutia rady protimonopolného úradu. V odôvodnení

napadnutého rozsudku sa najvyšší súd okrem rozsiahlych úvah o vzťahu európskeho

a vnútroštátneho súťažného práva, aplikácii zásad trestnoprávneho postihu na správne

trestanie a na požiadavky na výrok rozhodnutia orgánu verejnej správy vysporiadal

aj s námietkou účastníkov konania o porušení základného práva na zákonného sudcu

z dôvodu nesprávne obsadeného odvolacieho senátu.

Sťažovateľky s namietaným rozsudkom najvyššieho súdu nesúhlasia a sú toho

názoru, že týmto rozsudkom, ako aj konaním predchádzajúcim jeho vydaniu došlo

k porušeniu nimi označených práv.

Sťažovateľka v 1. rade vo vzťahu k namietanému porušeniu ňou označených práv

v odôvodnení sťažnosti uviedla:

«Predmetná vec bola Krajským súdom v Bratislave ako súdom prvého stupňa

doručená (nápad) Najvyššiemu súdu SR dňa 25. 6. 2009. Vec bola pridelená senátu 1 S

správneho kolégia.

Podľa Rozvrhu práce Najvyššieho súdu SR na rok 2009, senát 1 S predsedu senátu

JUDr. Igora Belka rozhodoval o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov v agende

SŽH PMÚ len v prípade rozhodnutí v agende, ktoré došli senátu do 31. 12. 2008.

Sťažovateľ nemá taktiež vedomosť o akomkoľvek opatrení alebo inom akte predsedu

Najvyššieho súdu SR, ktorým by sa uvedený rozvrh práce v tejto časti a súvislosti menil,

resp. dopĺňal. Pre prípad ak by aj bolo vydané takéto opatrenie predsedu najvyššieho súdu,

ktoré by prikazovalo vec prideliť senátu 1 S predsedu senátu JUDr. Igora Belka, sťažovateľ

poukazuje na nálezy Ústavného súdu sp. zn. , a uvádza, že

mu nie sú zrejmé dôvody vykonania uvedených zmien v rozvrhu práce vyplývajúce z § 50

ods. 1 písm. d) a e) , ktorými by došlo k nahradeniu zákonných

sudcov inými sudcami najvyššieho súdu. Je nevyhnutné konštatovať, že vydaním zmien

a doplnkov v rozvrhu práce nemožno bez zákonom predpokladaných dôvodov meniť

personálne zloženie senátov v už pridelených veciach. To by bolo v rozpore so zásadou

prideľovania vecí sudcom podľa vopred daných pravidiel určených v rozvrhu práce tak, aby

bol vylúčený svojvoľný a účelový výber sudcov (m. m. , ).

V takom prípade, by postup nezákonných sudcov v konaní najvyššieho súdu mal reálny

vplyv na rozhodnutie vo veci sťažovateľa (personálne preobsadený senát vydal vo veci

samej meritórne rozhodnutie), a vydaním napadnutého rozsudku najvyšší súd porušil aj

základné právo na zákonného sudcu... (m. m. , ).

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že senát 1 S nerozhoduje v agende SŽH PMÚ

ani podľa Rozvrhu práce na rok 2010, ani podľa Rozvrhu práce na rok 2011, ani podľa

Rozvrhu práce na rok 2012.

Sťažovateľ má za to, že predmetná vec bola nesprávne pridelená na rozhodnutie

senátu 1 S a došlo k porušeniu práva na zákonného sudcu, teda vo veci je príslušný

rozhodnúť iný senát Najvyššieho súdu SR. ...

Podľa Rozvrhu práce (platného ako pre rok 2009, aj v roku 2010, podobne aj v roku

2011) rozhodujú v správnych veciach, o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov,

senáty v agende hospodárskej súťaže a priemyslových práv (rozhodovania proti

Protimonopolnému úradu (PMÚ – register Sžhpu) a Úradu priemyselného vlastníctva

(ÚPV – register Sžhuv) – Register Sžh.

Z uvedeného jasne a jednoznačne vyplýva, že v registri Sžh existovali v roku 2009

dva ďalšie registre, a to register Sžhpu a register Sžhuv. Ďalej je zrejmé, že register Sžhpu

a Sžh/PMÚ (výraz použitý pri časti o senáte 1 S) označujú totožný register v agende

rozhodovania proti Protimonopolnému úradu. Iný výklad ani objektívne nie je možný.

Tvrdenie odporcu, že „išlo o dve (okrem iných) samostatné kvalifikačné kritériá agendy“,

preto nemôže obstáť, nakoľko nemá oporu v Rozvrhu práce. ...

Ďalším dôvodom, ktorý vedie sťažovateľa k záveru o porušení vyššie označených

základných práv, je zmena v zložení senátu 1 S, ku ktorej došlo v roku 2009. Tak ako

detailne popisuje samotný odporca vo svojom rozsudku (strany 112 114 Rozsudku),

na základe bodu č. 9 Opatrenia č. Spr 162/2009 20 vydaného dňa 24. 09. 2009 predsedom

najvyššieho súdu, boli sudcovia JUDr. Elena Berthotyová, PhD., a Ing. JUDr. Miroslav

Gavalec, PhD., pridelení do senátu 1 S. Títo sudcovia sa zjavne cítia byť nezákonnými

sudcami v rozhodovaní senátu 1 S, teda aj v rozhodovaní v prejednávanej veci. Ako je

zrejmé z odôvodnenia Rozsudku, títo sudcovia viackrát iniciovali písomnými podaniami,

aby vedenie odporcu rozhodlo o zákonnosti zloženia senátu v rozhodovaní o predmetnej

veci sp. zn. . Už toto samotné podľa sťažovateľa preukazuje, že vo veci

nemohol rozhodnúť zákonný súd (senát), nakoľko prinajmenšom dvaja jeho členovia o tom

otvorene (dokonca v samotnom odôvodnení Rozsudku) vyjadrili pochybnosti. Zároveň je

zrejmé, že tieto pochybnosti u týchto sudcov aj naďalej pretrvávajú, a senát 1 S sa rozhodol

v predmetnej veci meritórne rozhodnúť len na podklade vyjadrenia podpredsedníčky

najvyššieho súdu, ktorá mala uviesť, že „nie je dôvod na akékoľvek zosúladenie zloženia

senátu vo veci vedenej pod sp. zn. “...»

Sťažovateľka v 1. rade ďalej tvrdí, že závery najvyššieho súdu obsiahnuté v jeho

namietanom rozsudku nie sú „odôvodnené, nie sú pre širšiu právnickú (ale aj laickú)

verejnosť prijateľné, racionálne, ani presvedčivé, a nie sú založené na riadnej

a presvedčivej aplikácii platného a účinného právneho predpisu“.

Sťažovateľka v 1. rade najvyššiemu súdu vytýka, že nedal odpoveď na právne

a skutkovo relevantné otázky, pričom sa najmä náležitým spôsobom nevysporiadal s jej

tvrdením, že napadnuté rozhodnutia správnych orgánov (protimonopolného úradu a rady

protimonopolného úradu) sú nepreskúmateľné. Namietaný rozsudok najvyššieho súdu podľa

sťažovateľky „nezodpovedá zákonu..., je v rozpore s rozhodovacou praxou správnych súdov

... a... zároveň je svojvoľný a arbitrárny, nakoľko ani z (rozsiahleho) odôvodnenia rozsudku

nemožno vyvodiť, čo presne považoval odporca za podstatné pre záver, že tieto rozhodnutia

(protimonopolného úradu a rady protimonopolného úradu, pozn.) nie sú

nespreskúmateľné“.

Okrem toho sťažovateľka v 1. rade zastáva názor, že najvyšší súd nesprávne aplikoval

zásady správneho trestania tým, že sa „odchýlil od rozhodovacej praxe iných senátov

Najvyššieho súdu pri hodnotení konkretizácie skutku a otázky použitia analógie trestného

práva v správnom trestaní“, pričom tento názor podrobne v sťažnosti odôvodňuje.

Sťažovateľka v 1. rade ďalej tvrdí, že najvyšší súd vychádzal z nedostatočne zisteného

skutkového stavu a v okolnostiach danej veci «malo dôjsť k aplikácii zásady in dubio pro

reo, nakoľko správne orgány nedisponovali dôkazmi na preukázanie protiprávneho konania

sťažovateľa a ostatných účastníkov konania a svoje rozhodnutia založili len na indíciách,

nepriamom dôkaze o údajne „neštandardne“ podobných indexoch cien. Týmto sa odporca

vôbec nezaoberal, ale naopak argumentoval v presvedčení o vine každého z účastníkov

konania (vrátane sťažovateľa) zo spáchania správneho deliktu. Povinnosť aplikovať zásadu

in dubio pro reo je bežná aj v praxi Protimonopolného úradu, ktorý ju aplikuje vo svojich

rozhodnutiach pri skúmaní dohôd obmedzujúcich súťaž (napr. rozhodnutie

č. 2011/KH/1/1/055 zo dňa 22. decembra 2011)...

... závery súdu, sú však všeobecnými a sumarizujúcimi konštatovaniami, ktoré

nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, resp. výsledkom dokazovania odporujú...».

Za porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka v 1. rade považuje aj

to, že najvyšší súd v rámci odvolacieho konania nenariadil ústne pojednávanie, hoci podľa

nej „to bolo potrebné vzhľadom na dĺžku odvolacieho konania... a časový odstup od prijatia

prvostupňového rozhodnutia“, ako aj z dôvodu, že „vo veci sa jedná o preskúmanie

rozhodnutia Rady Protimonopolného úradu SR..., ktorým boli uložené sťažovateľovi a iným

účastníkom konania zjavne vysoké pokuty“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka v 1. rade navrhla, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal nález, ktorým vysloví porušenie jej základných

práv podľa a 2 a v spojení s , ako aj

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 30. decembra 2013, zruší namietaný rozsudok, vec vráti

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a prizná jej náhradu trov konania.

Sťažovateľka v 2. rade záver o porušení ňou označených práv namietaným

rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odôvodnila

takto:

„Sme toho názoru, že k porušeniu nášho základného práva nebyť odňatý zákonnému

sudcovi... došlo tým, že predseda NS SR svojím opatrením uskutočnil v rozpore so zákonom

a inými predpismi, ktoré sa na túto situáciu vzťahujú, zmeny v obsadení senátu 1 S tak ako

ich popisujú aj sudcovia senátu v odôvodnení rozsudku NS SR. Okrem toho, že bol príslušný

senát obsadený nezákonnými sudcami máme za to, že táto skutočnosť mala aj reálny vplyv

na rozhodnutie vo veci ()...

Zákon o súdoch nevylučuje prípady vykonania zmien v rozvrhu práce vydanom

na príslušný kalendárny rok, avšak súčasne ustanovuje právny rámec tohto postupu... Podľa

zákona o súdoch zmeny v rozvrhu práce možno vykonať len v prípadoch dlhodobej

neprítomnosti sudcu, v prípade zmeny personálneho obsadenia súdu a v prípade vzniku

výrazných rozdielov v pracovnom zaťažení sudcov (resp. poverených zamestnancov súdu),

ktoré vznikli z objektívnych dôvodov v priebehu kalendárneho roka (§ 50 ods. 1 písm. d) a

e) zákona o súdoch). Spôsob a podmienky vykonania týchto zmien musí rozvrh práce

obsahovať...

Vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku NS SR z opatrenia ktorým došlo k nahradeniu

zákonných sudcov (JUDr. Zdenky Reissenaurovej a JUDr. Aleny Polačkovej PhD.) inými

sudcami NS SR (sudcami Berthotyovou a Gavalcom) nevyplýva relevantný dôvod vykonania

uvedenej zmeny v rozvrhu práce zodpovedajúci dikcii § 50 ods. 1 písm. d) a e) zákona

o súdoch. Konkrétne dôvody na vykonanie zmeny rozvrhu práce v časti týkajúcej sa

príslušného odvolacieho senátu (t. j. senátu 1S), ktoré by bolo možné podriadiť pod uvedené

ustanovenia zákona o súdoch, neboli uvedené a špecifikované ako v príslušnom a spornom

opatrení tak ani v žiadnom z písomných vyjadrení predsedu NS SR (resp. jeho

podpredsedníčky). V súvislosti s nahradením sudcov NS SR JUDr. Zdenky Reissenaurovej

a JUDr. Aleny Polačkovej PhD. inými sudcami NS SR v senáte S 1 tiež nebolo zistené, že by

títo boli v čase vydania opatrenia predsedu NS SR, t. j. dňa 24. Septembra 2009 dlhodobo

neprítomní..., resp. že v tom čase došlo k takej zmene v personálnom obsadení súdu, ktorá

by odôvodňovala namietané zásahy do zloženia senátu prerokúvajúceho našu vec.

... vydaním označeného opatrenia došlo k zmene v obsadení senátu 1 S NS SR v čase

po pridelení veci na jej prerokovanie a rozhodnutie (t. j. po dni 25. jún 2009). V našej veci

konal senát 1 S v takom zložení, ktorý podľa nášho názoru nezodpovedal požiadavkám

kladeným zákonom o súdoch na zákonného sudcu (zákonných sudcov). Predovšetkým je

nevyhnutné konštatovať, že k zmene v obsadení senátu 1 S NS SR prerokúvajúceho našu vec

nedošlo zo zákonom predpokladaných dôvodov...

Vychádzajúc z obsahu základného práva na zákonného sudcu... a v nadväznosti na to

zo základných zásad činnosti súdov ustanovených zákonom o súdoch... sme toho názoru,

že vydaním zmien a doplnkov v rozvrhu práce nie je možné (je neprípustné a nezákonné)

bez zákonom predpokladaných dôvodov meniť personálne zloženie senátov v už pridelených

veciach. Takéto konanie je v rozpore so zásadou prideľovania vecí sudcom podľa vopred

daných pravidiel určených v rozvrhu práce tak, aby bol vylúčený svojvoľný a účelový výber

sudcov.

Aj keď pravidlo o zákaze zmeny personálneho obsadenia senátu vo veciach už

pridelených na prerokovanie a rozhodnutie bolo v zákone o sudcoch zavedené v § 51a

ods. 3 až s účinnosťou od 1. mája 2011, toto pravidlo vyplývalo už zo zásady vyjadrenej

v § 3 ods. 3 zákona o súdoch, z podmienok vykonávania zmien v rozvrhu práce a napokon

aj zo zmyslu a účelu základného práva na zákonného sudcu aj pred účinnosťou zákona

č. , ktorým sa mení a dopĺňa o sudcoch

a prísediacich... ().

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že zmena v personálnom obsadení senátu NS SR

prerokúvajúceho našu vec opísaným zákonným pravidlám a záruke základného práva

na zákonného sudcu nezodpovedá. Keďže na konaní a rozhodovaní našej veci sa zúčastnili

nezákonní sudcovia, mala ich účasť v konaní vedenom NS SR pod spis. zn.

reálny vplyv na rozhodnutie v našej veci. Personálne preobsadený senát NS SR totiž vydal

vo veci samej meritórne rozhodnutie. Na tomto základe sme rovnakej mienky ako je názor

Ústavného súdu SR ktorý sa v obdobnej/rovnakej veci vyjadril vo svojom náleze

z 13. augusta 2013 spis. značka , resp. tiež v náleze sp. zn.

z 18. októbra 2011, a to že NS SR napadnutým rozsudkom porušil naše

základné právo na zákonného sudcu...“

Sťažovateľka v 2. rade je zároveň presvedčená o porušení jej základného práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, a to nedostatočným odôvodnením

a arbitrárnosťou namietaného rozsudku. Podľa sťažovateľky v 2. rade arbitrárne sú najmä

„tvrdenia a závery v ktorých nedostatočne a bez akýchkoľvek relevantných dôvodov

a argumentov došiel NS SR, a podľa nás chybne, k záveru, že princípy trestného práva

nemožno aplikovať na náš prípad v ktorom išlo o správne konanie, spáchanie správneho

deliktu a uloženie pokuty za správny delikt. Konkrétne ide o posúdenie povinnosti

správneho orgánu (v našom prípade žalovaného) uplatniť v prípade súbehu viacerých

správnych deliktov absorpčnú zásadu (t. j. povinnosť uložiť sankciu podľa ustanovení

vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný) a/alebo povinnosť správneho

orgánu vo výrokovej časti uviesť popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho

spáchania.

Nerešpektoval pritom ani judikatúru samotného NS SR (napr. Rozsudok NS

Slovenskej republiky zo 6. marca 2008, sp. zn. ).“.

Sťažovateľka v 2. rade v odôvodnení sťažnosti tiež uviedla, že «NS SR sa... síce

stotožnil s názorom, že uloženie pokuty za protisúťažné konanie patrí aj podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva do „trestnoprávnej časti“ no na druhej strane

bez uvedenia relevantných a presvedčivých dôvodov (a aj napriek tomu, že extenzívne

citoval Komisie) neuznal, že vyššie uvedené zásady trestného práva

by bolo možné uplatniť aj v našom prípade, pričom sa riadne nevysporiadal ani

s judikatúrou NS SR vo veciach týkajúcich sa trestania za správne delikty (a ktorá hovorí

v prospech použitia... uvedených zásad aj pre oblasť trestania za správne delikty).

... celkovo vyznieva rozsudok NS SR veľmi rozsiahlo, nekonzistentne a niekedy

bez možnosti pochopiť jeho vnútornú štruktúru a vzájomné súvislosti, a to aj keď je v ňom

uvedených množstvo citácií a odkazov na predpisy (vrátane komunitárneho práva)

a judikatúru (slovenskú, českú a európsku)...

Záver o nedostatočnom odôvodnení rozsudku a zároveň o jeho arbitrárnosti

dokazuje a podporuje nakoniec aj samotné tvrdenie senátu NS SR a jeho sudcov, ktorí v

našej veci rozhodovali... Senát... v odôvodnení rozsudku NS SR vážnym spôsobom

spochybnil svoju schopnosť, kvalifikovanosť a dostatočnú odbornosť vo veci rozhodnúť... a

zároveň schopnosť zabezpečiť súlad rozhodnutia s európskou legislatívou a predpismi

Európskej únie. Takýmto postupom paradoxne sám senát vyslovil pochybnosti o naplnení

(1) SR a . Dohovoru... a vážnu pochybnosť o tom, že rozsudok spĺňa

požadované kritériá presvedčivosti, logiky, spravodlivosti a zákonnosti ktoré sú obsahom a

imanentnou súčasťou nášho práva podľa (1) SR a . Dohovoru...».

Sťažovateľka v 2. rade navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví

porušenie jej základných práv podľa a a

listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. decembra 2013, zruší namietaný rozsudok a vec vráti

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie v sume

20 000 €, ako aj náhradu trov konania.

Sťažovateľka v 3. rade vyčíta namietanému rozsudku najvyššieho súdu jeho zjavnú

arbitrárnosť, neodôvodnenosť jeho skutkových zistení a právnych záverov, ako aj porušenie

princípu prezumpcie neviny. V súvislosti s týmto tvrdením bližšie uvádza:

„Úrad kvalifikoval konanie Účastníkov konania ako dohodu obmedzujúcu súťaž

vo forme dohody podnikateľov a porušenie ZOHS (zákon o ochrane hospodárskej súťaže,

pozn.) a ZFEÚ (Zmluva o fungovaní Európskej únie, pozn.). Najvyšší súd sa s týmto

záverom stotožnil.

Znaky skutkovej podstaty dohody obmedzujúcej súťaž vo forme dohody sú

nasledovné:

(a) súhlasný prejav vôle podnikateľov;

(b) cieľom alebo následkom súhlasného prejavu vôle je alebo môže byť obmedzenie

súťaže.

Všetky vyššie uvedené znaky je potrebné preukazovať dostatočne individualizovane,

t. j. vo vzťahu ku každému dotknutému súťažiteľovi individuálne. Inými slovami,

v konkrétnom prípade bolo potrebné preukázať, že pri podaní ponuky vo Verejnej súťaži

Sťažovateľ konal v zhode, v kolúzii s inými Účastníkmi Verejnej súťaže.

Úrad nepreukázal žiadny súhlasný prejav vôle medzi Sťažovateľom a inými

Účastníkmi konania. Existenciu tohto súhlasného prejavu vôle a koluzívne správanie

Sťažovateľa prezumoval na základe jediného nepriameho dôkazu vo forme podobnosti

cenových indexov. Úrad opomenul vysporiadať sa s vysvetlením Sťažovateľa, že podobnosť

cenových indexov nemusela byť výsledkom účasti Sťažovateľa na Zakázanej dohode a že

tretie strany mohli získať prístup k podkladom Sťažovateľa slúžiacim na prípravu ponuky

do Verejnej súťaže neoprávneným spôsobom bez angažovanosti Sťažovateľa. Úrad v rozpore

so základnou logikou dokazovania presunul na Sťažovateľa dôkazné bremeno preukázania

toho, že podobnosť cenových indexov nebola výsledkom účasti Sťažovateľa na Zakázanej

dohode. Úrad opomenul prihliadnuť na dôkazy získané samotným Úradom, ktoré potvrdzujú

záver o neexistencii akejkoľvek komunikačnej platformy medzi Sťažovateľom a inými

Účastníkmi konania a zobrať do úvahy ďalšie indície, ktoré vyvracali jeho záver o účasti

Sťažovateľa na Zakázanej dohode. Najvyšší súd sa v celom rozsahu stotožnil

s argumentáciou Úradu bez toho, aby vykonal akékoľvek dodatočné dokazovanie a poskytol

akékoľvek rozumné vysvetlenie, prečo sa odchýlil od záverov prezentovaných v Rozsudku

KS.

... vzhľadom na povahu sankcií ukladaných pre porušenie noriem súťažného práva

v konaní pred Úradom a Najvyšším súdom sa musí aplikovať princíp prezumpcie neviny

a z neho vyplývajúca zásada in dubio pre reo, a to v celom rozsahu, ako sa tieto aplikujú

v rámci trestného konania. Analýza viacerých rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské

práva, slovenských a českých súdov, Ústavného súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu

Českej republiky a stanovísk právnej vedy prezentovaná Sťažovateľom v tejto Sťažnosti

poskytuje presvedčivý argument na podporu názoru, že závery Úradu a Najvyššieho súdu

o účasti Sťažovateľa na Zakázanej dohode sú neakceptovateľné z pohľadu nárokov

kladených na proces dokazovania v rámci aplikácie princípu in dubio pro reo. Na základe

analýzy všetkých rozhodnutí Komisie a súdov EÚ týkajúcich sa aplikácie európskych

súťažných predpisov, na ktoré sa odvoláva Najvyšší súd na podporu záverov

prezentovaných v Rozsudku NS, Sťažovateľ jednoznačne preukazuje, že postup

a argumentácia Úradu a Najvyššieho súdu nemá oporu ani v týchto rozhodnutiach.

Sťažovateľ vysvetľuje, že závery Úradu a Najvyššieho súdu o účasti Sťažovateľa

na Zakázanej dohode a porušení ZOHS a ZFEÚ sú v extrémnom rozpore s vykonaným

dokazovaním, resp. nemajú žiadny základ vo vykonanom dokazovaní Odôvodnenie

Rozsudku NS je nelogické, nepresvedčivé a vnútorne protirečivé. Napadnutý Rozsudok NS

nesie všetky znaky arbitrárneho a ústavne nesúladného rozhodnutia a porušuje právo

Sťažovateľa na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie a prezumpciu neviny podľa

, a ods. 2, , , a ods. 2,

čl. 40 ods. 2 , Listiny a čl. 6 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru.“

Sťažovateľka v 3. rade ďalej argumentuje, že «V doterajšej rozhodovacej praxi

Komisie sa nevyskytol žiadny prípad, v ktorom by Komisia konštatovala porušenia čl. 101

(1) ZFEÚ iba na základe nepriamych dôkazov...

Na konanie o správnych deliktoch podľa ZOHS a ZFEÚ sa musia aplikovať aj všetky

záruky vyplývajúce z Dohovoru, a Listiny.

V prospech tohto záveru svedčí všeobecná povaha noriem obsiahnutých v ZOHS/ZFEÚ,

preventívny a represívny účel sankcií podľa ZoHS/ZFEÚ ako aj ich mimoriadna tvrdosť.

V sústave štátnych orgánov neexistuje zrejme žiadny iný orgán, ktorý by mohol uložiť vyššie

peňažné sankcie ako Úrad. Rozhodnutie Úradu je ďalej dôvodom na vylúčenie z procesu

verejného obstarávania, čo môže byť pre podnikateľa likvidačným.

... Z princípu prezumpcie neviny vyplýva pravidlo in dubio pro reo. Ak existujú

akékoľvek rozumné pochybnosti, nemožno ich vyložiť v neprospech obvineného, ale naopak,

treba ich vyložiť v jeho prospech. Ani vysoký stupeň podozrenia sám osebe nie je totiž

spôsobilý vytvoriť zákonný podklad pre odsudzujúci výrok.

... Z princípu in dubio pro reo vyplývajú osobitné požiadavky na použitie nepriamych

dôkazov. Súd síce môže založiť výrok o vine aj na nepriamych dôkazoch, ale len

za predpokladu, že tvorí vo svojom súhrne logickú, ničím nenarušenú a uzavretú sústavu

nepriamych dôkazov, ktoré sa vzájomne doplňujú a na seba nadväzujú a ktoré sú v takom

príčinnom vzťahu k dokazovaným skutočnostiam, že z nich je možné vyvodiť len jediný záver

a súčasne vylúčiť možnosť iného záveru. Nepriame dôkazy, ktoré síce podporujú dôvodné

podozrenie voči obvinenému, ale nevylučujú rozumnú možnosť, že obvinený nie je

páchateľom deliktu, resp. že páchateľom deliktu je iná osoba, nesú dostatočným podkladom

pre uznanie viny obvineného. Z tohto je možné vyvodzovať záver, že aplikácia princípu

in dubio pro reo vylučuje, aby výrok o vine bol založený na jednom nepriamom dôkaze.

... Závery Úradu o účasti Sťažovateľa na Zakázanej dohode sú založené na jedinom,

a to nepriamom dôkaze, ktorým je podobnosť cenových indexov.

Ďalšie dôkazné prostriedky, ktoré Úrad zhromaždil v rámci správneho konania

nemajú hodnotu dodatočných nepriamych dôkazov ktoré by preukazovali účasť Sťažovateľa

na Zakázanej dohode. Tieto dodatočné dôkazné prostriedky len preukazujú, že podobnosť

cenových indexov je neobvyklá.

Úrad nielenže nepreukázal žiadne kontakty medzi Sťažovateľom a inými Účastníkmi

Verejnej súťaže, v rámci ktorých došlo k výmene informácie o cenách, resp. uzavretiu

Zakázanej dohody, ale Úrad nepreukázal žiadne kontakty medzi ním a ostatnými

Účastníkmi Verejnej súťaže. Žiaden z dôkazov, ktoré Úrad použil na preukázanie kontaktov

medzi Účastníkmi Verejnej súťaže, sa Sťažovateľa žiadnym spôsobom netýka.

... Už v konaní pred Úradom Sťažovateľ namietal, že nie je možné rozumne vylúčiť, že

tretie strany získali prístup k podkladom Sťažovateľa slúžiacim na prípravu ponuky

do Verejnej súťaže neoprávneným spôsobom bez angažovanosti Sťažovateľa a že týmto sa

vysvetľuje aj neobvyklá podobnosť cenových indexov...

Rovnako argumentoval Sťažovateľ aj v konaní pred Najvyšším súdom. Sťažovateľ

ďalej namietal, že názor Úradu ohľadom rozloženia dôkazného bremena v konaní pred ním

je jednoznačne v rozpore s platným právom. Názor Úradu, že Účastník konania je povinný

preukázať fakt odcudzenia/straty dokladov je nesprávny. Najvyšší súd sa však v celom

rozsahu stotožnil so závermi Úradu a zopakoval jeho argumentáciu... Najvyšší súd dokonca

tvrdí, že... argument Sťažovateľa, ktorým Sťažovateľ vysvetľuje konštantnosť cenových

indexov je irelevantný, nakoľko podľa názoru Najvyššieho súdu konštantnosť indexov nie je

možné vysvetliť inak, než kolúziou všetkých Účastníkov konania...

Sťažovateľ vykonal analýzu všetkých rozhodnutí Komisie a súdov EÚ, na ktoré sa

odvoláva vo svojom rozhodnutí Najvyšší súd. Sťažovateľ skúmal, na akých dôkazoch boli

založené závery Komisie, resp. súdov EÚ o porušení čl. 101 ods. 1 ZFEÚ. Výsledky tejto

analýzy... potvrdzujú, že žiadne rozhodnutie Komisie alebo súdov EÚ nebolo založené

výlučne na jedinom nepriamom dôkaze.

... Už samotný fakt, že záver Najvyššieho súdu o účasti Sťažovateľa na Zakázanej

dohode je založený na jedinom nepriamom dôkaze, ktorý bol vyvrátený Sťažovateľom

na základe rozumných, hodnoverných argumentov, je dostatočný na preukázanie toho,

že závery prezentované Najvyšším súdom v Rozsudku NS sú v extrémnom rozpore

s vykonaným dokazovaním, resp. takýto záver nemá žiadnu oporu vo vykonanom

dokazovaní. Navyše, Najvyšší súd sa žiadnym rozumným spôsobom nevysporiadal s

dôkazmi a indíciami, ktoré podporovali tvrdenie Sťažovateľa o tom, že sa žiadnej Zakázanej

dohody nezúčastnil...».

Podľa sťažovateľky v 3. rade namietané porušenie práva na zákonného sudcu spočíva

v zmene v zložení senátu rozhodujúceho v jej veci uskutočnenej po začatí konania

opatrením predsedu najvyššieho súdu č. Spr 162/2009 20 z 24. septembra 2009, pričom

bližšie uvádza:

„... zmena rozvrhov práce realizovaná... uvedeným opatrením, ktorým po napadnutí

odvolania Najvyššiemu súdu v Sťažovateľovom prípade došlo k nahradeniu dvoch z trojice

členov odvolacieho senátu, neboli vykonané za podmienok stanovených v zákone

č. o súdoch... a nadväzne na to ani v súlade s rozvrhom práce a predstavujú

porušenie práva Sťažovateľa na zákonného sudcu...

... Zákon o súdoch nevylučuje prípady vykonania zmien v rozvrhu práce vydanom

na príslušný kalendárny rok, avšak súčasne ustanovuje právny rámec tohto postupu.

... Z opatrenia predsedu Najvyššieho súdu nie je zrejmý dôvod vykonania zmien

v rozvrhu práce vyplývajúci z § 50 ods. 1 písm. d) a e) Zákona o súdoch, ktorými došlo

k nahradeniu zákonných sudcov inými sudcami Najvyššieho súdu.

... vydaním označeného opatrenia predsedu Najvyššieho súdu došlo k zmene

v obsadení senátu Najvyššieho súdu v čase po pridelení veci na jej prerokovanie

a rozhodnutie. Je nevyhnutné konštatovať, že k zmene v obsadení senátu Najvyššieho súdu

prerokúvajúceho predmetnú vec nedošlo zo zákonom predpokladaných dôvodov.

... Na túto skutočnosť upozorňovali dokonca samotní členovia senátu Miroslav

Gavalec a Elena Berthotyová. Keďže postup nezákonných sudcov v konaní Najvyššieho

súdu mal reálny vplyv na rozhodnutie vo veci sťažovateľky (personálne preobsadený senát

vydal vo veci samej meritórne rozhodnutie), je namieste konštatovať, že vydaním

napadnutého Rozsudku NS Najvyšší súd porušil aj základné právo na zákonného sudcu

podľa , Listiny a Dohovoru. Tento názor

Sťažovateľa zodpovedá aj ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu (nález... zo dňa

18. októbra 2011, sp. zn. , nález... zo dňa 13. augusta 2013, sp. zn.

).

... zmena zloženia senátu mala za následok nielen porušenie práva Sťažovateľa

na zákonného sudcu, ale aj porušenie práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže

o odvolaní podľa všetkého rozhodoval senát, ktorý nemá skúsenosť s uplatňovaním

súťažného práva. Podľa názoru Sťažovateľa tento záver vyplýva z odôvodnenia Rozsudku

NS...“

Sťažovateľka v 3. rade navrhla, aby ústavný súd rozhodol o porušení jej základných

práv podľa a 2, a a podľa a 2,

čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. decembra 2013, aby zrušil namietaný

rozsudok, vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania.

Sťažovateľka vo 4. rade vo svojej sťažnosti uviedla, že „vydaním Konečného

rozhodnutia senátom, ktorého personálne zloženie bolo odlišné od zákonne pridelených

sudcov, Najvyšší súd porušil Sťažovateľovo právo na zákonného sudcu podľa článku 48

ods. 1 , článku 38 ods. 1 Listiny a článku 6 ods. 1 Dohovoru“. V tejto súvislosti ďalej

argumentuje, že «dňom 25. júna 2009 sudcovia Belko, Reissenaureová a Poláčková stali

zákonnými sudcami v zmysle článku 48 ods. 1 , článku 38 ods. 1 Listiny a článku 6

ods. 1 Dohovoru.

... Ak nie sú splnené osobitné zákonné podmienky, nemožno následne meniť

personálne zloženie senátu v už pridelených veciach. Tieto zákonné podmienky sú

ustanovené v § 50 ods. 1 Zákona o súdoch, znenie ktorého indikuje, že zmeny v zložení

senátu (vo vzťahu k už prideleným veciam) sú možné len z dôvodov v ňom uvedených

(písmená d) a e)).

... Neexistuje však žiaden náznak toho, že... dôvody, ktoré sú vymedzené v § 50 ods. 1

písm. d) a e) Zákona o súdoch sú relevantné pre tento prípad, keďže žiadne takéto

odôvodnenie nie je uvedené v Opatrení predsedu. Opatrenie predsedu v skutočnosti

neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie príslušnej zmeny. Takáto zmena zloženia senátu v už

pridelených veciach je prinajmenšom účelová, a teda nemôže byť považovaná za vylučujúcu

„možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.“ Sťažovateľ tvrdí, že nedostatok odôvodnenia sám

o sebe spôsobuje, že Opatrenie predsedu je arbitrárne, nepreskúmateľné, a preto

nezákonné.

... je zrejmé, že zmena personálneho zloženia senátu 1S, ktorá je výsledkom

Opatrenia predsedu, nebola vykonaná spôsobom ustanoveným Zákonom o súdoch a inými

predpismi, ktoré sa na túto situáciu vzťahujú, a teda sudcovia, ktorí rozhodovali v tejto veci

(t. j. ktorí vydali Konečné rozhodnutie) nie sú zákonnými sudcami v zmysle článku 48

, článku 38 Listiny a článku 6 ods. 1 Dohovoru.

... Sťažovateľ sa domnieva, že vyššie uvedený názor... zdieľajú tiež príslušní sudcovia

(t. j. sudcovia Berthotyovou a Gavalcom). V tejto súvislosti Sťažovateľ odkazuje najmä

na strany 112 až 114 Konečného rozhodnutia...

Keďže táto sťažnosť smeruje proti... konečnému meritórnemu rozhodnutiu

Najvyššieho súdu... a keďže vady vyplývajúce zo zmeny personálneho zloženia senátu neboli

odstránené pred vydaním Konečného rozhodnutia,... rozhodnutie Ústavného súdu

() nie je v tomto prípade vôbec relevantné.».

Namietané porušenie práva na súdnu ochranu najvyšším súdom sťažovateľka

vo 4. rade odôvodnila „odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe v Konečnom rozhodnutí

bez vysvetlenia uvedeného odklonu dostatočnými a presvedčivými dôvodmi“. V tejto

súvislosti tiež uviedla:

«Až do vydania Konečného rozhodnutia existovala ustálená rozhodovacia prax

Najvyššieho súdu podľa ktorej každé rozhodnutie ohľadom takzvaného „iného“ správneho

deliktu v oblasti správneho trestania... muselo obsahovať presný a nezameniteľný popis

skutku (z dôvodu trestnej povahy konania).

... V tejto súvislosti Sťažovateľ odkazuje na predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho

súdu v oblasti správneho trestania, sp. zn. , , ,

6 a ...

Vyššie uvedené potvrdil tiež Krajský súd, ktorý dospel k záveru, že: [...]

preskúmavané rozhodnutia [t. j. Rozhodnutie PMÚ a prvostupňové rozhodnutie]

neobsahujú takú konkretizáciu skutku uvedením miesta, času a spôsobu spáchania tak, aby

tento skutok nemohol byť zamenený s iným, pričom presná špecifikácia nie je uvedená

nielen vo výroku rozhodnutí ale ani v ich odôvodnení. Uvedené pochybenie spôsobilo

nepreskúmateľnosť rozhodnutí pre nezrozumiteľnosť, čo je dôvodom pre ich zrušenie...

Najvyšší súd však nepotvrdil vyššie uvedené závery ohľadom požiadaviek

na náležitosti výroku Rozhodnutia PMÚ, ktoré boli prijaté ustálenou rozhodovacou praxou

Najvyššieho súdu... Práve naopak Najvyšší súd sa zreteľne odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe vo vzťahu k náležitostiam, ktoré musí obsahovať výrok správneho

rozhodnutia o inom správnom delikte (t. j. aj výrok Rozhodnutia PMÚ).

... Ustálená rozhodovacia činnosť bola pritom stabilná po relatívne dlhú dobu a bola

potvrdená viacerými rozhodnutiami. Sťažovateľ teda... očakával, že Najvyšší súd uvedie

veľmi detailné a presvedčivé zdôvodnenie svojho náhleho odklonu.

... Najvyšší súd však úplne nedostatočne odôvodnil svoj odklon od ustálenej

rozhodovacej praxe, t. j. nevysvetlil prečo v tomto prípade požiadavky na výrok

Rozhodnutia PMÚ (o inom správnom delikte) nemajú byť posudzované analogicky podľa

a Zákona o priestupkoch a prečo výrok Rozhodnutia PMÚ nemusí

obsahovať príslušné náležitosti.

... Sťažovateľ... z... odôvodnenia (namietaného rozsudku, pozn.) nerozumie, prečo by

Odporúčanie [Odporúčanie Rady Európy č. R (91)77 o správnych sankciách, pozn.] malo

Najvyššiemu súdu brániť analogicky posudzovať požiadavky na výrok Rozhodnutia PMÚ len

z dôvodu, že neobsahuje požiadavku na taký postup. Podľa Sťažovateľa aj za predpokladu,

že by Odporúčanie mohlo byť považované za zdroj práva, ktorý má byť aplikovaný v tomto

prípade..., táto skutočnosť by sama o sebe nemala súdu brániť, aby použil iné relevantné

právne normy (napr. a Zákon o priestupkoch) napríklad analogicky.

... Rovnako nie je jasné, prečo by mal brániť Najvyššiemu

súdu analogicky aplikovať ustanovenia a Zákona o priestupkoch, keďže

takáto prax je široko akceptovaná ako bežný právny nástroj pri interpretácií a aplikácii

práva. V oblasti správneho práva bola analogická aplikácia noriem trestného práva

akceptovaná tiež samotným Najvyšším súdom, napríklad v oblasti správnych sankcií.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu, sp. zn. ...

Okrem všeobecných teoretických úvah Najvyššieho súdu, ktoré sú citované vyššie

Sťažovateľ dokázal identifikovať iba nasledovný argument Najvyššieho súdu, prečo by

analógia v tomto prípade nemala byť použitá: „... najvyšší súd zdôrazňuje osobitosti

konania o ochrane hospodárskej súťaže, ktorých konaní v porovnaní s konaniami

o priestupkoch nie je až toľko, že by iba na tomto kvantitatívnom základe vyvstávala hrozba

zameniteľnosti konaní s výskytom možných procesných prekážok vo forme litispendecie

alebo res iudicata.“

... Toto mimoriadne stručné odôvodnenie Najvyššieho súdu vo vzťahu k závažnému

odklonu od jeho vlastnej ustálenej rozhodovacej praxe, výsledkom ktorého je tiež odlišná

ochrana práv Sťažovateľa v porovnaní s podobnými prípadmi, však Sťažovateľ považuje

za úplne nedostatočné a nepresvedčivé. Podľa názoru Sťažovateľa len samotný počet

deliktov určitého druhu nemôže odôvodniť nedostatok riadneho označenia údajného

deliktu...

Sťažovateľ tvrdí, že Najvyšší súd nevysvetlil odklon od svojej vlastnej ustálenej

rozhodovacej praxe dostatočnými a presvedčivými dôvodmi a mimoriadne stručné

odôvodnenie, ktoré v tejto súvislosti Najvyšší súd uviedol je podľa Sťažovateľa úplne

nedostatočné a nepresvedčivé.»

Sťažovateľka vo 4. rade navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví

porušenie jej základných práv podľa a a

a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. decembra 2013, zruší namietaný rozsudok, vec vráti

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a prizná jej náhradu trov konania.

Sťažovateľka v 5. rade v sťažnosti uviedla, že «Opatrením Najvyššieho súdu o zmene

Rozvrhu práce Najvyššieho súdu na rok 2009 č. Spr 162/2009 20 došlo k zmene zloženia

senátu Najvyššieho súdu a to bez toho, aby boli splnené podmienky, na základe ktorých je

možné v zmysle Zákona o súdoch a Rozvrhu práce Najvyššieho súdu zmeniť zákonného

sudcu.

... V dôsledku prijatia Opatrenia došlo k zmene dvoch z troch členov senátu 1 S,

ktorý rozhodoval o Odvolaní, a zloženie senátu 1S sa zmenilo na: riadiaci predseda senátu

JUDr. Igor Belko, druhý predseda senátu JUDr. Miroslav Gavalec a členka senátu

JUDr. Elena Berthotyová.

... Z Opatrenia nie je zrejmý dôvod vykonania uvedených zmien v Rozvrhu práce

vyplývajúci z § 50 ods. 1 písm. d) a e) Zákona o súdoch...

Pri sudcoch, ktorí boli Opatrením vylúčení so senátu 1S, podľa všetkého neexistoval

prípad dlhodobej neprítomnosti (spravidla spočívajúci v dlhodobej pracovnej

neschopnosti), resp. že v tom čase došlo k takej zmene v personálnom obsadení súdu, ktorá

by odôvodňovala namietané zásahy predsedu súdu do zloženia senátu 1S. Nasvedčuje tomu

skutočnosť, že obaja títo sudcovia naďalej zostali aj po účinnosti zmien rozvrhov práce

zaradení do správneho kolégia najvyššieho súdu (JUDr. Zdenka Reisenauerová ako druhá

predsedníčka senátu 8S a JUDr. Alena Poláčková ako členka senátu 2S).

... Zmeny v Rozvrhu práce uskutočnené Opatrením boli preto vykonané v rozpore

s ustanoveniami § 50 ods. 2 písm.) c), d) a e) Zákona o súdoch, bez existencie okolností

predvídaných Rozvrhom práce, ktorý na podklade Zákona o súdoch predstavuje právny

rámec a garanciu rozhodovania zákonného sudcu (či senátu v zložení zo zákonných

sudcov). Opatrenie preto predstavuje ústavne nesúladnú zmenu Rozvrhu práce, ktorá

nerešpektuje predvídateľnosť možnosti zmien zákonného senátu.

... Postup nezákonných sudcov v konaní Najvyššieho súdu mal v predmetnej veci 1S

Sžhpu 1/2009 reálny vplyv na rozhodnutie vo veci Sťažovateľa, nakoľko personálne

preobsadený senát 1S vydal vo veci samej meritórne rozhodnutie (porovnaj

, ), a to jednomyseľne..., pričom väčšina z členov

senátu (dvaja z troch) bola ustanovená nezákonne.

Nahradenie sudcov JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Aleny Poláčkovej

sudcami JUDr. Miroslav Gavalec a JUDr. Elena Berthotvová je porušením práva

Sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi v zmysle článku 48 ods. 1 ,

Listiny, ako aj práva na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru...».

Podľa sťažovateľky v 5. rade je namietaný rozsudok „neodôvodnený,

nepreskúmateľný a arbitrárny“, čo odôvodnila tým, že „Najvyšší súd v Rozsudku žiadnym

spôsobom nereagoval na podstatné argumenty Sťažovateľa, ktoré boli rozhodujúce

pre riadne posúdenie predmetu sporu... Najvyšší súd sa, okrem iného,

nevysporiadal s nedostatočnou konkretizáciou údajného porušenia súťažného práva

zo strany Sťažovateľa. Konštantná judikatúra slovenských sudov vyžaduje, aby

pri správnych deliktoch došlo k presnému popisu konania, z ktorého je subjekt obvinený.

Splnenie tejto povinnosti si vyžaduje presný opis skutku s uvedením spôsobu, ako sa stal.

V Prvostupňovom rozhodnutí ako aj v Rozhodnutí Rady takáto špecifikácia absentuje.

Najvyšší súd nijako nezdôvodnil na základe čoho sa odchýlil od stabilizovanej judikatúry

v tejto oblasti.

nevysporiadal s nedostatkom dôkazov predložených Úradom na preukázanie toho, že

došlo ku koluzívnemu správaniu, a že sa Sťažovateľ podieľal na činnosti, ktorej cieľom bolo

koluzívne správanie.“.

Sťažovateľka v 5. rade preto navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol o porušení

jej základných práv podľa a a listiny, ako

aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. decembra 2013, zrušil namietaný rozsudok, vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie a priznal jej náhradu trov konania.

II.

Na výzvu ústavného súdu z 3. februára 2015 sa k sťažnostiam sťažovateliek

v 1. až v 5. rade vyjadril najvyšší súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. Danielou

Švecovou, podaním doručeným ústavnému súdu 3. marca 2015, ktorá vo svojom stanovisku

k veci uviedla:

«K námietke týkajúcej sa personálneho obsadenia senátu, ktorý vo veci rozhodol

poukazujem na to, že predmetná vec pod sp.zn. napadla do senátu 1S dňa

25. 06. 2009, kedy podľa Rozvrhu práce na rok 2009 (Ôsma časť, str. 37) sa senát 1S

skladal z riadiaceho predsedu senátu JUDr. Igora Belka, druhej predsedníčky senátu JUDr.

Zdenky Reisenauerovej a členky JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. Ďalšia členka, JUDr. Elena

Berthotyová, PhD. (ďalej len sudkyňa Berthotyová ) v zmysle citovaného rozvrhu bola

v uvedenom období pridelená do senátu 1S iba na vybavovanie agendy Sža; Ing. JUDr.

Miroslav Gavalec, PhD. (ďalej len sudca Gavalec) bol v tom čase druhým predsedom iba

v senáte 5S.

Po príchode sudcov Gavalca a Berthotyovej do senátu 1S na základe bodu

9. Opatrenia č. Spr 162/2009 20 vydaného dňa 24. septembra 2009 predsedom Najvyššieho

súdu JUDr. Štefanom Harabinom, (dalej len „predseda Najvyššieho súdu“) uplatnili

členovia senátu 1S voči prijatiu opatrenia námietky, ktoré však neboli zohľadnené.

Členom senátu Gavalcovi a Berthotyovej zaradeným do senátu 1S opatrením

č. Spr 162/2009 20 vydaným dňa 24. septembra 2009 bola uložená povinnosť (potvrdená aj

stanoviskom vedenia správneho kolégia z 10.08.2011) zúčastniť sa aj rozhodovania

v agende, ktorá senátu 1S došla do účinnosti tohto opatrenia, t. j. aj v uvedenej veci

.

V priebehu procesu oboznamovania sa s obsahom súdneho spisu, bola na viacerých

poradách senátu riešená otázka zákonných sudcov v prejednávanej veci. Podaním

z 08. 08. 2011 sudca Gavalec upozornil vedenie Najvyššieho súdu na právne dôsledky

nálezov Ústavného súdu SR a z nich vyplývajúcich pochybností o zákonnom zložení senátu

1S v prípade prejednávania vecí prenesených zo senátu 5S, ktoré podanie však vedením

kolégia nebolo akceptované. Problematika nezákonného pridelenia veci senátu 1 S bola

spomenutá aj v námietke žalobcu 1/ v podaní adresovanom predsedovi NS SR

dňa 7. 9. 2011 a v jeho urgencii sťažnosti zo dňa 27. 6. 2012.

Dňa 23. 08. 2013 členovia senátu 1S Berthotyová a Gavalec podali predsedovi

Najvyššieho súdu vzhľadom na pretrvávajúce pochybnosti o zákonnosti zloženia senátu

1S vo veci sp.zn. v nadväznosti na podanie sudcu Gavalca z 08. 08. 2011

a odporúčanie vyplývajúce z odpovede zo dňa 10. 08. 2011 (Snj 48/2011), v záujme

zabezpečenia ústavne konformného výkonu súdnictva na Správnom kolégiu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, podnet na prijatie opatrenia tak, aby existujúci rozvrh práce

týkajúci sa zloženia senátu v uvedenej veci zosúladil s ustálenou judikatúrou Ústavného

súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k .

Vzhľadom k tomu, že sudcovia Berthotyová a Gavalec na podnet nedostali žiadnu

odpoveď a v predmetnej veci sp.zn. nebolo podľa ich názoru ustálené

personálne zloženie senátu, ktoré má vo veci konať a rozhodovať, dňa 17. 9. 2013 zaslali

predsedovi Najvyššieho súdu urgenciu podnetu a žiadali, aby k podaniu zo dňa 23. 8. 2013

zaujal stanovisko.

Dňa 23. 9. 2013 predseda Najvyššieho súdu na urgenciu odpovedal, tak, že poveril

vybavením podnetu podpredsedníčku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Jarmilu

Urbancovú (ďalej len „podpredsedníčka Najvyššieho súdu“).

Podpredsedníčka Najvyššieho súdu zaslala dňa 25. 09. 2013 sudcom Berthotyovej

a Gavalcovi odpoveď, v ktorej uviedla, že jej bol na priame vybavenie predsedom

Najvyššieho postúpený podnet na zosúladenie zloženia senátu s ustálenou judikatúrou

Ústavného súdu Slovenskej republiky, týkajúci sa zloženia senátu vo veci sp. zn.

.

Podľa podpredsedníčky najvyššieho súdu (vychádzajúc z obsahu podnetu, ako aj

z obsahu nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 13. augusta

2013) označený nález sa vzťahuje iba na konkrétnu vec sp. zn. 1 M Obdo V 4/2010.

V súvislosti s uvedeným sudcom Berthotyovej a Gavalcovi dala do pozorností nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 13. apríla 2011, v ktorom

Ústavný súd Slovenskej republiky v obdobnej veci zaujal opačné stanovisko.

Podľa podpredsedníčky Najvyššieho súdu vzhľadom na skutočnosť, že ani ústavný

súd doposiaľ neustálil, ktoré rozhodnutie sa bude preferovať a teda svoju rozhodovaciu

činnosť nezjednotil, nie je dôvod na akékoľvek „zosúladenie zloženia senátu“ vo veci

vedenej pod sp. zn. .

Vzhľadom k tomu, že sudcom Berthotyovej a Gavalcovi bola napriek ich opakovaným

námietkam voči zloženiu senátu, ktorý má rozhodovať a konať takto uložená povinnosť konať

a rozhodovať vo veci , senát 1S majúc na zreteli najmä povinnosť sudcu (v

pridelených veciach konať plynulo bez zbytočných prieťahov) uloženú v § 30 ods. 4 zákona

č. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov konal a

rozhodol v zložení ako je uvedený v záhlaví rozsudku č. k. z 30. 12. 2013.

...

V súvislosti s ďalšími námietkami, ktorými sťažovatelia polemizujú a nesúhlasia

s postupom konajúceho senátu, jeho právnou interpretáciou a závermi odkazujem na obsah

rozsiahleho odôvodnenia rozhodnutia, s poukazom na skutočnosť, že v tomto štádiu

vychádzajúc z princípu viazanosti súdu rozsudkom po jeho vyhlásení ( )

senátu už neprislúcha akokoľvek dodatočne doplňovať, objasňovať ani prípadne meniť

argumentáciu v ňom uvedenú.

Z uvedených dôvodov navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky podaným

sťažnostiam nevyhovel.

V zmysle súhlasím s tým, aby ústavný súd upustil

od ústneho pojednávania o prijatých sťažnostiach.»

Ústavný súd nepovažoval za potrebné citovať tú časť vyjadrenia najvyššieho súdu,

ktorá sa týkala dĺžky namietaného konania, keďže sťažnosť sťažovateľky v 1. rade v časti

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní bola uznesením

sp. zn. z 18. decembra 2014 odmietnutá.

Najvyšší súd sa obsahovo totožným podaním doručeným ústavnému súdu 25. marca

2015 vyjadril aj k prijatej sťažnosti sťažovateľky v 5. rade.

Sťažovateľka v 1. rade vo svojom stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdu

doručenom ústavnému súdu 24. marca 2015 uviedla, že súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania o prijatej sťažnosti, a k veci ďalej uviedla:

«... V prvom rade sťažovateľ musí konštatovať, že Najvyšší súd SR vo svojom

Vyjadrení neuviedol žiadnu novú skutočnosť. Naopak Vyjadrenie vyznieva skôr ako

rekapitulácia skutočností, ktoré boli uvedené už čiastočne v odôvodnení napadnutého

rozsudku Najvyššieho súdu SR (strany 112 114 Rozsudku), vo vzťahu k personálnym

zmenám v obsadení senátu 1S, a v liste Najvyššieho súdu SR sp. zn. Spr 948/2012 zo dňa

13. 08. 2012 vo vzťahu k námietke prieťahov v konaní. ...

Sťažovateľ okrem personálneho zloženia (zmien) obsadenia senátu 1S namieta

v ústavnej sťažnosti (časť VI, strana 16 17)..., že predmetná vec bola nesprávne pridelená

na rozhodnutie senátu 1S a došlo k porušeniu práva na zákonného sudcu, teda vo veci je

príslušný rozhodnúť iný senát Najvyššieho súdu SR.“

K tejto námietke sťažovateľa sa však Najvyšší súd SR vo svojom Vyjadrení vôbec

nevyjadril.

Ďalej vo vzťahu k zmene v zložení senátu 1S... sťažovateľ poukazuje aj na nález

Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 1. júla 2014, z ktorého jednoznačne

vyplýva, že Ústavný súd SR ustálil svoj názor na porušenie základného práva v spojitosti

s posúdením opatrenia č. Spr 162/2009 a tým aj zjednotil svoju rozhodovaciu činnosť.

Ústavný súd v uvedenom náleze (sťažovateľ dáva do pozornosti, že v citovanom

náleze, rovnako ako v tomto konaní, išlo o rovnaký senát Najvyššieho súdu SR senát 1S)

uviedol: „V tomto konaní preto ústavný súd nerozhoduje vo veci, v ktorej už raz rozhodol,

a teda nejde ani o neprípustný návrh v zmysle (m. m.

). Navyše aj samotný senát III. ÚS už v náleze sp. zn.

z 18. októbra 2011 (teda po vydaní nálezu č. k. z 13. apríla 2011)

vyslovil porušenie základného práva iného sťažovateľa na zákonného sudcu meritórnym

rozsudkom najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, a to okrem iného aj v spojitosti

s vydaním opatrenia č. Spr 162/2009.“

...

Sťažovateľ v celom rozsahu zotrváva na svojim tvrdeniach a námietkach uvedených

v ústavnej sťažnosti a navrhuje, aby Ústavný súd rozhodol v zmysle petitu ústavnej

sťažnosti.»

Sťažovateľka v 2. rade v podaní doručenom ústavnému súdu 26. marca 2015 uviedla:

„Vo veci ústavnej sťažnosti môjho klienta obchodnej spoločnosti .. na výzvu

súdu v zmysle ust. oznamujem súdu, že súhlasím

s upustením od ústneho pojednávania v uvedenej veci.“

Sťažovateľka v 3. rade v stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdu doručenom

ústavnému súdu 26. marca 2015 konštatovala:

„... vyjadrenie Najvyššieho súdu zo dňa 23. 2. 2015 podporuje náš záver o tom, že

došlo k porušeniu práva na zákonného sudcu. Vyjadrenie neobsahuje žiadne argumenty,

ktoré by spochybňovali naše námietky prezentované v ústavnej sťažnosti.

Zároveň Vám oznamujeme, že súhlasíme, aby podľa

Z. z. Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

Sťažovateľka vo 4. rade vo svojom stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdu

doručenom ústavnému súdu 26. marca 2015 uviedla, že „v plnom rozsahu trvá na svojich

námietkach, ktoré Sťažovateľ už uviedol a podrobne opísal vo svojej Ústavnej sťažnosti.

... Sťažovateľ podotýka, že námietky Sťažovateľa, ktoré sa týkajú porušenia práva

na zákonného sudcu... sú tiež nepriamo potvrdené Odporcom vo Vyjadrení.

... Sťažovateľ... súhlasí s tým, aby podľa .. Ústavný

súd upustil od ústneho pojednávania o Ústavnej sťažnosti, ak od ústneho pojednávania

nie je možné očakávať ďalšie objasnenie veci.“.

Sťažovateľka v 5. rade vo svojom stanovisku k vyjadreniu predsedníčky najvyššieho

súdu doručenom ústavnému súdu 13. apríla 2015 uviedla, že „súhlasí s tým, aby Ústavný

súd v zmysle ust. upustil od ústneho pojednávania

o Sťažnosti, keďže je názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci“. K veci zároveň uviedla: «Najvyšší súd vo vyjadrení k Sťažnosti podrobne

opisuje okolnosti zmeny obsadenia príslušného senátu Najvyššieho súdu, ktorý vydal

Rozsudok. Zároveň opätovne poukázal na rozhodnutie podpredsedníčky Najvyššieho súdu

o podnete sudcov JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a Ing. JUDr. Miroslava Gavaleca, PhD.

na zosúladenie zloženia senátu s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu (sudcovia sa

odvolávali na nález Ústavného súdu... sp. zn.: ). Podpredsedníčka

Najvyššieho súdu vo vybavení podnetu poukázala na nález Ústavného súdu... sp. zn.:

, v ktorom podľa jej názoru Ústavný súd v obdobnej veci zaujal opačné

stanovisko a preto dospela k názoru, že judikatúra Ústavného súdu v tejto otázke nie je

zjednotená a teda, že neexistujú dôvody na akékoľvek „zosúladenie zloženia senátu“

v predmetnej veci.

Skutočnosť, že vyššie uvedení členovia senátu Najvyššieho súdu podali podnet

na zosúladenie zloženia senátu s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu a spôsob jeho

vybavenia boli Sťažovateľovi známe a k týmto skutočnostiam sa v Sťažnosti podrobne

vyjadril. V Sťažnosti uviedol, že závery podpredsedníčky Najvyššieho súdu považuje

za nesprávne, keďže nález Ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. bol

založený na podstatne odlišných skutkových okolnostiach, nakoľko predmetná ústavná

sťažnosť smerovala voči samotným opatreniam predsedu Najvyššieho súdu o zmene rozvrhu

práce, ktorými v uvedenej veci došlo k zmene členov senátu, ešte pred meritórnym

rozhodnutím vo veci samej. Dôvodom zamietnutia sťažnosti... bola skutočnosť, že Ústavný

súd bol názoru, že „napadnuté opatrenia predsedu najvyššieho súdu o zmenách rozvrhov

práce najvyššieho súdu neboli bez ďalšieho spôsobilé porušiť označené práva sťažovateľky,

pretože samy o sebe neimplikujú reálnosť vplyvu nimi ustanovených členov dovolacieho

senátu najvyššieho súdu na konkrétny priebeh konania, a tak aj na rozhodnutie vo veci, ale

predstavujú len jeden z viacerých predpokladov na vyvolanie takého vplyvu“. Po vydaní

rozhodnutia v predmetnej veci a podaní opätovnej sťažnosti proti rozhodnutiu vydanému

v tomto konaní, však Ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. rozhodol

tak, že základné právo sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1

porušené bolo.

V konaní vedenom pod sp. zn. , v ktorom rozhodoval o sťažnosti

podanej proti konkrétnemu rozhodnutie vydanému nesprávne obsadeným senátom teda

v obdobnej situácii ako v prípade Sťažnosti Ústavný súd rozhodol o porušení základného

práva sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa . V náleze

vydanom v konaní vedenom pod sp. zn. zároveň presne uviedol dôvody,

pre ktoré rozhodol opačne ako v skoršom konaní o tejto veci vedenom pod sp. zn.

.

... Závery Ústavného súdu vyslovené v konaniach vedenom pod sp. zn.:

a pod sp. zn. v ktorých sa rovnako ako v tomto prípade

rozhodovalo sťažnosti proti konkrétnemu rozhodnutiu vydanému nesprávne obsadeným

senátom sú teda totožné a nie je možné tvrdiť, že v posudzovanej právnej otázke existujú

protichodné nálezy Ústavného súdu, ani že Ústavný súd doposiaľ neustálil, ktoré

rozhodnutie sa bude preferovať. Záver uvedený v náleze vydanom v konaní vedenom

pod sp. zn. je pre rozhodnutie v tejto veci bezpredmetný, keďže... sa

rozhodovalo o sťažnosti proti samotnému opatreniu o zmene zloženia senátu ešte pred

rozhodnutím takéhoto senátu vo veci samej.

K vyššie uvedenej argumentácii Sťažovateľa a rozhodnutiu Ústavného súdu vo veci

vedenej pod sp. zn. však Najvyšší súd vo svojom vyjadrení k Sťažnosti

nezaujal stanovisko. Sťažovateľ sa preto aj naďalej v plnom rozsahu pridržiava

argumentácie uvedenej v tomto smere v Sťažnosti a má za to, že Najvyšší súd vo vyjadrení

ku Sťažnosti neuviedol žiadne argumenty svedčiace o tom, že Rozsudkom nebolo porušené

právo Sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa .

... Pokiaľ ide o ostatné námietky uvedené v Sťažnosti odkázal Najvyšší súd

na odôvodnenie Rozsudku a neuviedol v tomto smere žiadne nové skutočnosti, alebo

argumenty.

Vzhľadom na vyššie uvedené sa Sťažovateľ v plnom rozsahu pridržiava argumentácie

uvedenej v Sťažnosti a navrhuje, aby jej Ústavný súd v časti pripustenej na ďalšie konanie

v plnom rozsahu vyhovel a rozhodol o porušení namietaných základných práv Sťažovateľa

v súlade so záverečným návrhom Sťažnosti.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného

porušenia sťažovateľkami označených práv podľa , listiny a dohovoru.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažností je namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2,

a v spojení s , a 2,

a čl. 40 ods. 2 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru postupom najvyššieho

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. decembra 2013.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 38 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd sa v prvom rade zaoberal námietkou sťažovateliek, podľa ktorej

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 30. decembra 2013 vydaným

v konaní o odvolaní protimonopolného úradu proti rozsudku krajského súdu došlo

k porušeniu ich základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi garantovaného v čl. 48

ods. 1 a listiny a ich práva na prejednanie záležitosti nezávislým

a nestranným súdom garantovaného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. K porušeniu označených práv

malo dôjsť v dôsledku nezákonne uskutočnenej zmeny v zložení senátu „1S“

prerokúvajúceho vec sťažovateliek (členky senátu JUDr. Zdenka Reisenauerová

a JUDr. Alena Poláčková, PhD., boli nahradené sudcami JUDr. Ing. Miroslavom Gavalcom,

PhD., a JUDr. Elenou Berthotyovou) v čase po pridelení veci, a to opatrením predsedu

najvyššieho súdu č. Spr 162/2009 20 z 24. septembra 2009 o zmene rozvrhu práce

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2009 (ďalej aj „opatrenie Spr. 162/2009“).

Sťažovateľka v 1. rade navyše namieta, že vec bola nesprávne pridelená na prerokovanie

a rozhodnutie senátu „1S“, ktorý v čase nápadu odvolania úradu najvyššiemu súdu (25. júna

2009) nebol príslušný na rozhodovanie v agende hospodárskej súťaže, ergo vo veci je

príslušný rozhodnúť iný senát najvyššieho súdu.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Obdobne podľa čl. 38 ods. 1 listiny nemožno nikoho odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií

nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre

každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to

povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich

prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada

pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely)

výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. , ). Rozhodovanie veci

zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok

spravodlivého procesu ().

Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48

ods. 1 je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť, bol

obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo za účelový. Toto základné

právo je konkretizované v procesných kódexoch a pre posudzovaný prípad v Občianskom

súdnom poriadku a v predpisoch upravujúcich organizáciu súdnictva a postavenie sudcov.

Z týchto zákonných úprav vyplýva, že pojem zákonného sudcu je definovaný

viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami, ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené

garancie reálneho obsahu tohto základného práva.

Ústavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonom určenej

právomoci, ako aj vecnej a miestnej príslušnosti súdu. Okrem toho je potrebné vziať

do úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie konkrétneho

prípadu (obdobne , , ).

Za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené

predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie

k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu

(napr. , , ).

Podľa názoru ústavného súdu je porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu

zákonnému sudcovi spravidla relevantné vo vzťahu k posudzovaniu ústavnej

akceptovateľnosti meritórneho rozhodnutia ().

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcej sa práv

zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že zákonnosť súdu musí byť okrem iného

založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda obsadený zákonným

spôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. 5. 2000).

Uvedená rozhodovacia činnosť ústavného súdu a ESĽP je významná aj pre okolnosti

danej veci.

1.1 Ústavný súd sa v prvom rade zaoberal námietkou o nesprávnom pridelení veci

sťažovateliek senátu „1S“, ktorý údajne nebol v čase nápadu odvolania úradu najvyššiemu

súdu príslušný rozhodovať v agende hospodárskej súťaže.

Zo zapožičaného spisu krajského súdu sp. zn. ústavný súd zistil, že

odvolanie protimonopolného úradu proti rozsudku krajského súdu bolo predložené

najvyššiemu súdu 25. júna 2009 a vec bola pridelená na rozhodnutie senátu „1S“

(pod sp. zn. ). Z uvedeného vyplýva, že rozhodujúcim pre pridelenie veci

(odvolania) bol rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2009 vydaný opatrením

podpredsedníčky najvyššieho súdu č. Spr 852/08 z 15. decembra 2008 (ďalej len „rozvrh

práce na rok 2009“).

Podľa bodu 2 písm. c) ôsmej časti rozvrhu práce na rok 2009 „Senáty rozhodujú

v správnych veciach...

c) v agende hospodárskej súťaže a priemyslových práv (rozhodovania proti

Protimonopolnému úradu (PMÚ register Sžhpu) a Úradu priemyselného vlastníctva (ÚPV

– register Sžhuv)“. Ide o register „Sžh“, ktorý sa ďalej člení na register „Sžhpu“ a register

„Sžhuv“.

Podľa rozvrhu práce na rok 2009 senát „1S“ rozhodoval o odvolaniach proti

rozhodnutiam krajských súdov v agende zapísanej v registri... „Sžo a Sžh – veci PMÚ“.

Uvedený rozvrh práce ďalej uvádza: „Rozhodovanie v agende, ktorá senátu došla

do 31. 12. 2008.“ Z takto citovanej časti rozvrhu práce na rok 2009 podľa sťažovateľky

v 1. rade vyplýva, že senát 1S rozhodoval o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských

súdov „v agende SŽH – PMÚ len v prípade rozhodnutí v agende, ktoré došli senátu

do 31. 12. 2008“.

S uvedenou interpretáciou sťažovateľky v 1. rade sa ústavný súd nestotožnil.

Predovšetkým z uvedenej formulácie: „Rozhodovanie v agende, ktorá senátu došla

do 31. 12. 2008“ nevyplýva špecifikácia agendy podľa druhu, ale len podľa času, kedy

napadla na najvyšší súd. Rovnaký odkaz na rozhodovanie vecí, ktoré napadli na najvyšší

súd do konca predchádzajúceho kalendárneho roka, je uvedený aj pri ostatných senátoch

správneho kolégia najvyššieho súdu a obsahovali ho aj rozvrhy práce najvyššieho súdu

na roky 2010 a 2011. Podľa interpretácie sťažovateľky v 1. rade, vychádzajúc z obsahu

rozvrhu práce na rok 2009, by na rozhodnutie o odvolaní úradu nebol príslušný žiaden senát

správneho kolégia, pretože v prípade všetkých senátov rozhodujúcich o odvolaniach

v agende hospodárskej súťaže (Sžh – PMÚ), t. j. senátov „1S“, „2S“ a „8S“, sa v rozvrhu

práce na rok 2009 pod uvedeným druhom agendy hospodárskej súťaže nachádza rovnaký

odkaz „Rozhodovanie v agende, ktorá senátu došla do 31. 12. 2008“. Preto interpretácia

sťažovateľky v 1. rade, že uvedený odkaz sa vzťahuje práve na agendu hospodárskej súťaže,

je mylná, nezodpovedajúca gramatickému, systematickému a logickému výkladu

relevantných ustanovení rozvrhu práce na rok 2009.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní postupu

najvyššieho súdu v súvislosti s pridelením predmetnej veci senátu „1S“, vychádzajúc

z rozvrhu práce na rok 2009, nezistil rozpor v postupe najvyššieho súdu a sťažovateľkou v 1.

rade namietaným základným právom podľa a listiny a právom podľa dohovoru.

Ústavný súd preto vyhodnotil námietku sťažovateľky v 1. rade o porušení jej práva

na zákonného sudcu pridelením veci senátu „1S“ ako zjavne neopodstatnenú.

1.2 Podstatou ďalšej námietky je tvrdenie sťažovateliek, že zmeny rozvrhu práce

najvyššieho súdu realizované opatrením Spr. 162/2009, ktorým po napadnutí odvolania

protimonopolného úradu najvyššiemu súdu došlo k nahradeniu dvoch z troch členov

odvolacieho senátu, neboli vykonané za podmienok ustanovených v

Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „“) a nadväzne na to ani v súlade s rozvrhom práce.

Ústavný súd sa opakovane mal možnosť vyjadriť k podmienkam, za ktorých zmeny

v zložení senátov (obsadení súdu) na základe rozvrhu práce určovaného opatrením predsedu

súdu vedú k porušeniu základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi, a to aj

vo vzťahu k označenému opatreniu predsedu najvyššieho súdu (,

), resp. vo vzťahu k tomu istému senátu ().

Ústavný súd už taktiež vyslovil právny názor, v zmysle ktorého základné právo nebyť

odňatý zákonnému sudcovi nie je porušené, ak došlo k zmene v osobe zákonného sudcu v

právnej veci sťažovateľov na základe prerozdelenia už pridelených vecí z dôvodu

predvídaného zákonom a spôsobom, ktorý vyžaduje príslušný zákon ().

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak, veci

určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým

senátom, samosudcom a súdnym úradníkom náhodným výberom pomocou technických

prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola

vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

Podľa podmienka náhodného výberu podľa

odseku 1 je splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov,

samosudcov alebo súdnych úradníkov.

Podľa v znení účinnom do 31. decembra 2011

náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov

schválených ministerstvom sa podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už

pridelené veci aj v prípade

a) dlhodobej šesť týždňov presahujúcej neprítomnosti zákonného sudcu, ktorému bola

vec pridelená,

b) zmeny v obsadení súdu sudcami,

c) výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov a

d) ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania

vo veci vylúčený.

Novelizáciou , ktorým sa mení

a dopĺňa o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, došlo

s účinnosťou od 1. januára 2012 k zmene § 51 ods. 4 písm. b) predmetného zákona. Podľa

zmeneného znenia sa náhodným výberom pomocou technických prostriedkov

a programových prostriedkov schválených ministerstvom podľa rozvrhu práce alebo jeho

zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade zmeny v obsadení súdu sudcami; zmena

v obsadení súdu sudcami v prípade senátnej veci je dôvodom na prerozdelenie veci, len ak

sa v dôsledku tejto zmeny zmení nadpolovičná väčšina členov senátu. Predmetná

novelizácia neobsahuje prechodné ustanovenie.

Podľa zmenami v rozvrhu práce sa nesmie

zmeniť personálne obsadenie senátu vo veciach už pridelených na prejednanie

a rozhodnutie; to neplatí, ak bol člen senátu vymenovaný do funkcie predsedu

súdu, preložený na iný súd, dočasne pridelený na iný súd, dočasne pridelený na výkon

funkcie predsedu súdu, ak má dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu, ak má prerušený

výkon funkcie sudcu, ak vykonáva stáž alebo ak mu zanikla funkcia sudcu.

Podľa názoru ústavného súdu ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú

všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte

(napr. ).

Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu opatrenia predsedu najvyššieho súdu

č. Spr. 162/2009 20 z 24. septembra 2009 účinného od 1. októbra 2009, zistil, že v senáte

„1S“, ktorému bola vec pridelená na konanie a rozhodnutie, bola členka senátu

JUDr. Zdenka Reisenauerová nahradená členom senátu JUDr. Ing. Miroslavom

Gavalcom, PhD. Zároveň členka senátu JUDr. Alena Poláčková, PhD., bola nahradená

členkou senátu JUDr. Elenou Berthotyovou, ktorá bola pôvodne pridelená do senátu „1S“

iba na vybavovanie agendy „Sža“. Týmto opatrením tak v okolnostiach danej veci došlo

k zmene v zložení senátu (výmene dvoch sudcov), a teda v obsadení súdu. V zmysle

opatrenia Spr. 162/2009 personálne preobsadený senát „1S“ bol príslušný aj

na rozhodovanie v agende, ktorá senátu došla do účinnosti označeného opatrenia (teda aj

vo veci sťažovateliek).

Podľa názoru ústavného súdu dôvody na vykonanie zmien rozvrhu práce, ktorými

došlo k nahradeniu zákonných sudcov inými sudcami najvyššieho súdu a ktoré by bolo

možné podriadiť pod citované ustanovenie , z označeného opatrenia

predsedu najvyššieho súdu nevyplývali a neboli uvedené ani v žiadnom z vyjadrení

najvyššieho súdu k prijatým sťažnostiam. U sudcov najvyššieho súdu JUDr. Zdenky

Riesenauerovej a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., tiež nebolo zistené, že by u nich v čase

vydania opatrenia Spr. 162/2009 existovala dlhodobá neprítomnosť (spravidla spočívajúca v

dlhodobej pracovnej neschopnosti), resp. že v tom čase došlo k takej zmene v personálnom

obsadení súdu, ktorá by odôvodňovala namietané zásahy predsedu súdu do zloženia senátu

prerokúvajúceho vec sťažovateliek. Tieto sudkyne naďalej zostali aj po účinnosti zmeny

rozvrhu práce zaradené do správneho kolégia najvyššieho súdu – JUDr. Alena Poláčková,

PhD., ako členka senátu „2S“ a JUDr. Zdenka Riesenauerová ako členka senátu „8S“.

Podľa zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva

funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce

na konanie a rozhodovanie o prerokúvanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými

sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Hoci pravidlo o zákaze zmeny personálneho obsadenia senátu vo veciach už

pridelených na prerokovanie a rozhodnutie bolo v zavedené

v § 51a ods. 3 až s účinnosťou od 1. mája 2011, toto pravidlo vyplývalo zo zásady

vyjadrenej v , z podmienok vykonávania zmien

v rozvrhu práce a napokon aj zo zmyslu a účelu základného práva na zákonného sudcu aj

pred účinnosťou , ktorým sa mení a dopĺňa

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.

Zmenu v zložení rozhodujúceho senátu o veci treba podľa názoru ústavného súdu

považovať za prípad uvedený v , t. j. za zmenu

v obsadení súdu sudcami, a preto prerozdelenie už pridelených vecí sa muselo vykonať

náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov

schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)

(m. m. ).

Vychádzajúc z obsahu základného práva na zákonného sudcu a v danom prípade

zo zásady prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami

obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý určuje zákon, treba v prvom rade uviesť,

že v posudzovanej veci vytvorením senátu rozhodujúceho o veci, hoci za účasti jedného

sudcu (predsedu senátu), ktorému bola vec sťažovateliek pôvodne pridelená v súlade

s rozvrhom práce a spôsobom upraveným , došlo k zmene

zákonného sudcu, lebo v novovytvorenom senáte sú dvaja noví sudcovia.

Z toho vyplýva, že vo veci po výmene dvoch sudcov už nerozhodujú všetci pôvodní

sudcovia senátu, ktorí sa pridelením veci stali súčasne zákonnými sudcami v tejto veci.

Vo veci sťažovateliek konal a rozhodoval nový senát, ktorého zloženie však nezodpovedá

požiadavkám kladeným zákonom na zákonného sudcu (zákonných sudcov).

Namietaný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 30. decembra 2013

bol prijatý po účinnosti novelizácie , podľa ktorej je zmena

v obsadení súdu sudcami v prípade senátnej veci dôvodom na prerozdelenie veci, len ak sa

v dôsledku tejto zmeny zmení nadpolovičná väčšina členov senátu. Podmienky pridelenia

veci zákonným sudcom sa podľa názoru ústavného súdu majú posudzovať podľa právnej

úpravy účinnej v čase, kedy sa vec pridelila, a následne aj v čase, kedy došlo k skutočnosti,

ktorá mala za následok zmenu v zložení senátu ().

Vec bola pôvodne pridelená senátu „1S“ v júni 2009 a k skutočnosti, ktorá mala

za následok zmenu v zložení senátu, došlo 1. októbra 2009, keď nadobudlo účinnosť

opatrenie Spr. 162/2009, ktorým bol do senátu „1S“ (rozhodujúceho v právnej veci

sťažovateliek) preradený sudca JUDr. Ing. Miroslav Gavalec, PhD., ktorý nahradil jeho

dovtedajšiu členku JUDr. Zdenku Reisenauerovú, a zároveň dovtedajšia členka senátu „1S“

na vybavovanie agendy „Sža“ JUDr. Elena Berthotyová nahradila jeho dovtedajšiu členku

JUDr. Alenu Poláčkovú, PhD.

K obom skutočnostiam teda došlo pred účinnosťou novelizácie

Z. z., t. j. pred 1. januárom 2012.

v relevantnom znení však v žiadnom prípade neumožňoval

prerozdelenie už pridelených vecí, t. j. vecí pridelených členom senátu ako zákonným

sudcom, v podstate novému senátu, ktorého členmi sú sudcovia, ktorým vec nebola

pôvodne pridelená iným spôsobom než náhodným výberom pomocou technických

prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom.

Z predložených dokumentov nevyplývajú a najvyšší súd vo svojom vyjadrení ani

neodôvodnil zmeny v rozvrhu práce, ktoré viedli k zmene v zložení senátu prerokúvajúceho

vec sťažovateliek.

Postup prerozdelenia už pridelených vecí vyplývajúci z opatrenia predsedu

najvyššieho súdu z 24. septembra 2009 opísaným zákonným pravidlám a záruke základného

práva na zákonného sudcu nezodpovedal, a preto ho možno najmä z hľadiska záruk

základného práva na

Z. z. ani v inom zákone, a teda arbitrárny a ako taký porušujúci . Keďže

postup nezákonného senátu v konaní najvyššieho súdu mal reálny vplyv na rozhodnutie

vo veci sťažovateliek (personálne preobsadený senát vydal vo veci samej meritórne

rozhodnutie), je podľa ústavného súdu namieste konštatovať, že vydaním namietaného

rozsudku najvyšší súd porušil základné právo sťažovateliek na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 , resp. listiny a ich právo na prejednanie záležitosti nezávislým

a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto vo vzťahu k

namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa a

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1

výroku tohto nálezu.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 50

ods. 2 v spojení s , a 2, a listiny a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru

Sťažovateľky sa domáhali, aby ústavný súd tiež vyslovil, že postupom najvyššieho

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho namietaným rozsudkom došlo

k porušeniu ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a a 2 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a k porušeniu princípu prezumpcie neviny podľa ,

listiny a čl. 6 ods. 2 dohovoru. K porušeniu označených práv malo podľa sťažovateliek dôjsť

najmä ústavne neakceptovateľným odôvodnením namietaného rozsudku, jeho

nepreskúmateľnosťou či jeho arbitrárnosťou.

Pri preskúmavaní tejto časti sťažností ústavný súd vychádzal zo zásady minimalizácie

zásahov do súdneho rozhodovania, ktorú štandardne uplatňuje vo svojej rozhodovacej

činnosti (napr. ), ako aj z právnych dôsledkov vyplývajúcich z bodov 1 a 2

výroku tohto nálezu. Vzhľadom na skutočnosť, že bodom 2 výroku tohto nálezu zrušil

namietaný rozsudok a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ktorý bude musieť

o veci sťažovateliek v senáte, ktorého personálne zloženie musí zodpovedať požiadavkám

vyplývajúcim zo základného práva na zákonného sudcu podľa a

ods. 1 listiny, opätovne konať a rozhodnúť, bolo by neprimeraným zasahovaním do

právomoci najvyššieho súdu, ak by ústavný súd v tomto náleze zaujal meritórne stanovisko

k veci, o ktorej bude najvyšší súd opätovne rozhodovať. Ústavný súd preto v tejto časti

sťažnostiam sťažovateliek nevyhovel (bod 8 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd vyhovel sťažnostiam sťažovateliek v časti,

ktorou namietali porušenie svojho základného práva podľa a

ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol povinný namietaný rozsudok

podľa prvej vety (ako aj podľa prvej vety zákona

o ústavnom súde) zrušiť, pričom zároveň považoval za potrebné v záujme efektívnej

ochrany práv sťažovateliek vrátiť vec v zmysle

na ďalšie konanie. Preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.

V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ), a preto musí vo veci

sťažovateliek opätovne rozhodnúť v senáte zloženom zo zákonných sudcov, rešpektujúc

obsah a zmysel základného práva na zákonného sudcu, ktorého porušenie bolo ústavným

súdom v tomto konaní zistené. Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci

na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné doručením tohto nálezu (§ 56 ods. 7 zákona

o ústavnom súde).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o náhrade trov konania sťažovateliek, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastúpením

v konaní pred ústavným súdom. Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Sťažovateľka v 1. rade si v podaní z 24. marca 2015 uplatnila trovy konania

pozostávajúce z náhrady trov právneho zastúpenia v sume 59 639,64 € podľa § 11 ods. 3

(veta za bodkočiarkou) vyhlášky za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014, teda

pri výpočte trov konania vychádzala z hodnoty sporu (zo sumy uloženej pokuty) v konaní

pred všeobecnými súdmi. Obdobne sťažovateľka v 2. rade si v sťažnosti uplatnila trovy

konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014, ktoré vyčíslila v sume

1 664,47 €, pričom „základom pre ocenenie je výška pokuty uložená druhostupňovým

rozhodnutím“.

Ústavný súd už vyslovil, že predmet konania pred ústavným súdom nie je totožný

s predmetom konania pred všeobecným súdom, v rámci ktorého sťažovateľ namieta

porušenie svojich základných práv a slobôd. Predmet konania pred ústavným súdom

(ochrana porušených základných práv a slobôd) nie je oceniteľný v peniazoch

().

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateliek preto ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky a priznal každej

sťažovateľke nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom za dva úkony právnej

služby vykonané v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti) a za jeden

úkon vykonaný v roku 2015 (stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu). Za dva úkony

vykonané v roku 2014 patrí odmena v sume dvakrát po 134 €, teda 268 €, a dvakrát režijný

paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) po 8,04 €, teda 16,08 €, a za jeden úkon vykonaný v roku

2015 patrí odmena v sume 139,83 € a režijný paušál 8,39 €, preto odmena predstavuje sumu

432,30 €. Uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky

a podľa o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

Trovy právneho zastúpenia každej zo sťažovateliek boli priznané v celkovej sume 518,68 €

(body 3, 4, 5, 6 a 7 výroku nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnych

zástupcov sťažovateliek ( v spojení s Občianskeho

súdneho poriadku) podľa výroku rozhodnutia.

Sťažovateľka v 2. rade v sťažnosti požadovala aj priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 20 000 €, ktoré odôvodnila tým, že „v dôsledku nezákonnosti

a neústavnosti rozsudku NS SR... sme boli vystavení nadmerným existenčným obavám

vyvolaným reálnou hrozbou z uskutočnenia výkonu rozsudku NS SR, resp. druhostupňového

rozhodnutia zo strany žalovaného cestou exekúcie, čím sme sa dostali do existenčného

ohrozenia nielen ako obchodná spoločnosť ale ohrozeniu boli vystavené aj osoby, ktoré

pre našu spoločnosť pracujú a ktoré naša spoločnosť zamestnáva... Závažnú ujmu sme

jednoznačne utrpeli aj z dôvodu medializácie celého prípadu..., čím bola vážne poškodená

naša dobrá povesť ako aj dobré meno našej spoločnosti.“.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy

prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo

slobody nie je už možné napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia

či opatrenia, prípadne uvedením do pôvodného stavu (napr. , ,

).

V danom prípade porušenie základného práva sťažovateľky v 2. rade podľa

a listiny a jej práva podľa dohovoru je v plnej miere kompenzované (popri vyslovení

porušenia označených práv) zrušením namietaného rozsudku najvyššieho súdu a vrátením

veci na ďalšie konanie. Preto nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľky v 2. rade

na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (bod 8 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2015