Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 285/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. P., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom Mgr. Š.

S., N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl.

17 ods. 1, 2 a 5 , základného práva nebyť odňatý svojmu

zákonnému sudcovi podľa a práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. z 19. apríla 2010

a postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 29. apríla 2010

a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2010

faxom a následne 30. júna 2010 poštou doručená sťažnosť J. P., t. č. vo výkone väzby (ďalej

len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Š. S., N., vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi

podľa a práva na slobodu a bezpečnosť podľa a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením

Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 19. apríla 2010

a postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 29. apríla 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že uznesením vyšetrovateľa „ÚBOK – PPZ“

z 20. marca 2009 mu bolo vznesené obvinenie za zločin hrubého nátlaku formou

spolupáchateľstva podľa k a uznesením okresného súdu

sp. zn. zo 17. apríla 2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 21. apríla 2009 bol vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)

.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa väzba uňho aj naďalej trvá, a to na základe uznesenia

okresného súdu sp. zn. z 19. apríla 2010 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 29. apríla 2010. Porušenie svojich práv videl práve v postupe

a označených rozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu.

Sťažovateľ v prvej časti sťažnosti namietal porušenie „základného práva na

zákonného sudcu podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru v súvislosti s čl. 17 ods. 2, ods. 5 a čl. 48

ods. 1 SR postupom a uznesením Krajského súdu zo dňa 29. 4. 2010 sp. zn.

-31 tým, že o opravnom prostriedku súvisiacom s mojím predĺžením lehoty

trvania väzby ako aj s mojou žiadosťou o prepustenie z väzby rozhodoval iný senát

Krajského súdu, než senát zložený zo zákonných sudcov“.

Sťažnosť v tejto časti odôvodnil takto:

„... akékoľvek rozhodnutie sudcu v prípravnom konaní je samostatnou vecou

a samostatná vec ako taká musí byť v súlade s rozvrhom práce pridelená sudcovi náhodným

výberom, tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania vecí.

Skutočnosť, že o ďalšom trvaní väzby nerozhodol zákonný sudca, podkladám

chronológiou rozhodnutí z môjho prípravného konania, z ktorej jednoznačne vyplýva, že

o mojich sťažnostiach na II. stupni rozhodoval opakovanie ten istý senát Krajského súdu

7 Tpo, čo je v rozpore s SR a Dohovorom. ...

Sumarizujúc uvedené, pridelenie sťažnosti na rozhodnutie senátu 7 Tpo Krajského

súdu nebolo v súlade so zákonom ani s Rozvrhom práce OS a KS Nitra vrátane hlavných

princípov, ktoré pre Rozvrh práce trestného oddelenia na rok 2009 a 2010 platia,

v dôsledku čoho moje právo na zákonného sudcu pri rozhodovaní o žiadostiach, resp.

sťažnostiach bolo postupom Krajského súdu a Uznesením Krajského súdu v Nitre

o sťažnosti porušené, na čo som upozorňoval priamo Krajský súd v Nitre vo svojej sťažnosti

proti uzneseniu Okresného súdu zo dňa 19. 4. 2010. ...

O predmetnom opravnom prostriedku (mojej sťažnosti) rozhodoval Krajský súd na

neverejnom pojednávaní dňa 29. 4. 2010, z toho dôvodu som ani návrh na vylúčenie sudcov

z dôvodu zaujatosti nepodal, tak ako to inak predpokladá judikatúra ústavného súdu (napr.

). ...

Krajský súd sa pri otázke o pochybnosti nestrannosti a zákonnom sudcovi zamýšľal

a argumentoval odpoveďou iba na sudcu pre prípravné konanie na I. stupni, ktorú aj

podrobne rozpísal. V odôvodnení daného uznesenia sa však nenachádza vyjadrenie

Krajského súdu v Nitre k nestrannosti a k zákonnému sudcovi na II. stupni, z čoho vyplýva

aj absencia patričného odôvodnenia rozhodnutia. ...“

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal „porušenie práva na odôvodnenie

zásahu do osobnej slobody, riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia podľa č. 5 ods. 3,

ods. 4 Dohovoru a , ods. 2, ods. 5 SR postupom a uznesením Okresného

súdu v Nitre v konaní pod sp. zn. zo dňa 19. 4. 2010 a postupom a uznesením

Krajského súdu v konaní pod sp. zn. -31 zo dňa 29. 4. 2010 pri rozhodovaní

o predĺžení lehoty trvania väzby“.

Nastolenú námietku sťažovateľ odôvodnil takto:

„Za zjavný nedostatok odôvodnenia uznesenia OS v Nitre pod sp. zn.

zo dňa 19. 4. 2010 a uznesenia KS v Nitre sp. zn. -31 zo dňa 29. 4. 2010

považujem absenciu individualizácie odôvodnenia väzobných dôvodov voči mojej osobe

o neustále opakovanie odôvodnenia väzby vo viacerých rozhodnutiach o väzobných

návrhoch, ktoré nemožno prehliadať.

Mám za to, že vlastné odôvodnenie väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1, písm. c)

je nedostatočné, podopreté iba abstraktnými úvahami súdu. ...

V žiadnom z rozhodnutí nie je individualizované skutkové a následne právne odôvodnenie

mojej väzby. ...

Šesťmesačné obmedzenie osobnej slobody mojej osoby, voči ktorej sa uplatňuje

prezumpcia neviny, je dlhodobým. V momente vzatia sťažovateľa do väzby by bolo možné

vzhľadom na údajný organizovaný a skupinový charakter trestnej činnosti, z ktorej je

obvinený, akceptovať aj takéto spoločné odôvodnenie väzby všetkých obvinených. Pri

predlžovaní väzby po 6 mesiacoch však už takýto prístup ústavne neobstojí. Orgány

prokuratúry a súd už mali dostatok času a možností špecifikovať skutkové a následné

právne dôvody sťažovateľa. Individualizácia odôvodnenia väzby nie je samoúčelnou

požiadavkou, lebo osoba nachádzajúca sa vo väzbe môže svoje právo žiadať o prepustenie z

väzby efektívne využiť, len ak pozná skutkovú a na ňu nadväzujúcu právnu argumentáciu,

na základe ktorej je individuálne držaná vo väzbe. Potreba individualizácie odôvodnenia

uznesenia/ ktorým sa rozhodlo o predĺžení väzby sťažovateľa, nevyplýva z citovaného

ustanovenia , ale z charakteru práva na osobnú slobodu a z na tento

charakter nadväzujúcej citovanej judikatúry ESĽP (v rozsudku z 9. 4. 2003 vo veci Shishov

v. Bulharsko , ktorá sa týkala aj čl. 5 ods. 3 Dohovoru, ESĽP napr. vyslovil, že

opodstatnenosť každej doby, nech je akákoľvek krátka, musí byť príslušnými orgánmi

presvedčivo zdôvodnená; § 66). (napr. ). ...

V danom prípade sa preto väzba nemôže pokladať za opodstatnenú, zákonnú

a dôvodnú, keďže dochádza k jej neustálemu umelému predlžovaniu a úkony, pre ktoré bola

väzba predĺžená sa nevykonávajú. ...

Návrh prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby je voči mojej osobe absolútne

nedôvodný. Touto analýzou som poukázal na fakt, že dôkazy, ktoré sa majú v budúcnosti

vykonať, sa netýkajú mojej osoby. Dôkazy týkajúce sa mojej osoby boli vykonané na

začiatku, keď som bol vzatý do väzby a odvtedy sa ohľadne mojej osoby nič nekonalo. ...

Napádané uznesenie Krajského súdu v Nitre nezodpovedá skutočnému významu

inštitútu väzby. Súd sa totiž pri svojom rozhodovaní naďalej a neustále opiera jedine

o existenciu základnej podmienky pri vzatí do väzby a minuloročného predĺženia lehoty

väzby, ku ktorému doteraz nepristúpil žiadny ďalší významný a dostatočný dôvod a to sa

vo väzbe nachádzam už vyše roka s odôvodnením, ktoré bolo ústavne akceptovateľné pri

vzatí do väzby, nie však po dobe prevyšujúcu 1 rok.

Arbitrárnosť samotného uznesenia vidím hlavne v tom, že neobsahuje vo vzťahu

k mojej osobe konkrétne skutočnosti odôvodňujúce predĺženie lehoty trvania väzby. ...“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom a uznesením okresného

súdu sp. zn. z 19. apríla 2010 a postupom a uznesením krajského súdu sp. zn.

z 29. apríla 2010 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a a právo podľa a 4 dohovoru, napadnuté rozhodnutie

krajského súdu zrušil, okresnému súdu prikázal prepustiť ho bezodkladne z väzby na

slobodu, okresnému súdu a krajskému súdu uložil povinnosť zaplatiť mu primerané

finančné zadosťučinenie, v prípade okresného súdu v sume 2 000 € a v prípade krajského

súdu v sume 3 000 €, a obidvom súdom uložil povinnosť nahradiť mu trovy právneho

zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho

základného práva podľa , 2 a 5 a práva podľa a 4 dohovoru

postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. z 19. apríla 2010 v súvislosti

s neodôvodnenosťou zásahu do jeho osobnej slobody, ústavný súd vychádzal z princípu

subsidiarity zakotveného v . Toto ustanovenie limituje hranice

právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na

ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné

súdy.

Vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu okresného súdu ako súdu prvého stupňa

sťažovateľ využil možnosť, ktorú mu ponúka zákon, teda , a obrátil sa na

krajský súd, ktorý na základe opravného prostriedku vo veci konal a rozhodol. Právo

druhostupňového súdu preskúmať na základe podanej sťažnosti uznesenie okresného súdu

a poskytnúť tak ochranu sťažovateľovým právam vylučuje právomoc ústavného súdu

bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľovej

veci ().

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. ,

, ).

2. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva

podľa , 2 a 5 a práva podľa a 4 dohovoru postupom

a uznesením krajského súdu sp. zn. z 29. apríla 2010 v súvislosti

s nedôvodnosťou jeho ponechania vo väzbe.

Porušenie svojich práv videl sťažovateľ v tom, že krajský súd zamietol jeho sťažnosť

proti prvostupňovému rozhodnutiu aj napriek tomu, že ďalšie trvanie jeho väzby nie je

dôvodné. Sťažovateľ svoje tvrdenia odôvodnil tým, že väzba uňho trvá už viac ako 1 rok, čo

podľa jeho názoru nemožno pokladať za začiatok lehoty trvania väzby, a preto odôvodnenie

väzobného dôvodu podľa v súčasnom štádiu

trestného konania dookola sa opakujúcimi skutočnosťami nie je ústavne akceptovateľné.

Podľa názoru sťažovateľa dôvody trvania väzby nie sú uňho dostatočne konkretizované

a individualizované, čo taktiež považuje za výrazný nedostatok súdneho rozhodnutia.

Okrem toho sa sťažovateľ domnieva, že orgány činné v trestnom konaní a súdy nemôžu

odôvodňovať ďalšie trvanie jeho väzby potrebou vykonania procesných úkonov, pretože

podľa jeho názoru úkony, ktoré sa týkajú a týkali jeho osoby, boli vykonané už

v počiatočnom štádiu trestného konania. Aj z uvedeného dôvodu považoval sťažovateľ

ďalšie zotrvanie vo väzbe za neopodstatnené.

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd zistil, že uznesením okresného súdu sp. zn.

z 19. apríla 2010 bola väzba sťažovateľa z dôvodu podľa

predĺžená do 31. augusta 2010.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na závažnosť trestnej

činnosti, ktorej sa sťažovateľ dopustil spolu s ďalšími osobami. Za takúto trestnú činnosť

bolo sťažovateľovi v troch prípadoch vznesené obvinenie. Išlo o vznesenie obvinenia za

zločin hrubého nátlaku vo forme spolupáchateľstva, za obzvlášť závažný zločin

vydieračského únosu, ktorého sa mal sťažovateľ dopustiť ako organizovaná skupina spolu

s ďalšími obvinenými, a napokon za zločin vydierania vo forme spolupáchateľstva.

Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí poukázal na podstatu návrhu prokurátora na

predĺženie lehoty trvania väzby, v ktorom podľa vyjadrenia okresného súdu prokurátor

dôvodil potrebou vykonania ďalších procesných úkonov, ktorých potreba vykonania

vyvstala z predtým realizovaných dôkazov. V tejto súvislosti bolo poukázané na výpoveď

jedného z obvinených realizovanú 30. marca 2010, ako aj na potrebu doplnenia dokazovania

v zmysle návrhu ďalšieho z obvinených. Okrem toho okresný súd spomenul aj argumenty

prokurátora týkajúce sa stotožnenia ďalších potenciálnych páchateľov. Okresný súd ďalej

konštatoval, že prokurátor navrhol predĺženie lehoty trvania sťažovateľovej väzby aj

z dôvodu potreby preverenia ďalších poznatkov, ktoré vyplynuli z výpovedí svedkov.

Prvostupňový súd taktiež konštatoval, že podľa prokurátora môže mať objasnenie daných

skutočností vplyv aj na zmenu právnej kvalifikácie protiprávneho konania jednotlivých

obvinených. Okresný súd súčasne poukázal na tvrdenia prokurátora o dôvodnosti ďalšieho

trvania väzby sťažovateľa, a to preto, že sťažovateľ a ďalší obvinení páchali násilnú trestnú

činnosť dlhodobejšie na území celého Nitrianskeho kraja, a práve rozsiahlosť páchania

trestnej činnosti organizovanou skupinou komplikuje jej odhaľovanie a preukazovanie.

Z uznesenia okresného súdu vyplynulo aj tvrdenie prokurátora o tom, že dôvodnosť

preventívnej väzby je u sťažovateľa daná aj tým, že trestnú činnosť páchal vo väčšom

rozsahu a zároveň z nej profitoval.

Po posúdení návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania sťažovateľovej väzby,

ako aj po zvážení všetkých okolností daného prípadu dospel okresný súd k záveru, že

dôvody sťažovateľovej väzby podľa aj naďalej

trvajú, pretože nepominuli skutočnosti, ktoré ju odôvodňovali pri počiatočnom obmedzení

jeho osobnej slobody. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na dôvodnú obavu, že po

prepustení na slobodu by sťažovateľ mohol v obdobnej alebo rovnakej trestnej činnosti

pokračovať, a to vzhľadom na povahu dosiaľ páchanej trestnej činnosti, ktorej sa dopúšťal

organizovanou formou dlhšiu dobu, ako aj vzhľadom na to, že z protiprávneho konania mal

zisk.

Proti rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej predostrel

v podstate totožné argumenty ako v sťažnosti doručenej ústavnému súdu.

O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 29. apríla 2010 tak, že ju zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol podstatu rozhodnutia

okresného súdu a argumenty sťažovateľa obsiahnuté v sťažnosti. V úvodnej časti

odôvodnenia svojho právneho záveru poukázal na závažnosť trestnej činnosti sťažovateľa,

ako aj na to, že sťažovateľ spáchanie trestnej činnosti, z ktorej je obvinený, popiera. Okrem

toho súd druhého stupňa konštatoval, že prokurátor navrhol predĺženie lehoty trvania väzby

sťažovateľa a ďalšieho spoluobvineného aj potrebou vykonania ďalších procesných úkonov,

ktoré vyplynuli z výpovedí svedkov či spoluobvinených.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval:

„Ako vyplýva z výpovedí svedkov I. B. a P. S., potreba vykonávania nových dôkazov

sa týka aj obvinených aj J. P. a A. P.

Orgány činné v trestnom konaní konajú vo veci plynule a práve získavanie nových

skutočností a dôkazov, potreba ich preverovania neumožnili vyšetrovateľovi ukončiť vec

v lehote pôvodného predĺženia lehoty väzby obvinených. Vyšetrovaním boli získané

skutočnosti a dôkazy, ktoré sa týkajú aj ďalšej možnej trestnej činnosti obvinených. Tieto

nové skutočnosti spolu s tým, že obvinení sa mali dopúšťať trestnej činnosti pomerne dlhú

dobu, opakovane, hrubým a násilným spôsobom, dokonca ako členovia organizovanej

skupiny, odôvodňujú obavu, že obvinení by na slobode mohli pokračovať v páchaní trestnej

činnosti.“

Ústavný súd konštatuje, že z vyplýva neodmysliteľná súvislosť

medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen

pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby

je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať

ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto

konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa , z ktorého

vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti

väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností,

a nie na základe abstraktnej úvahy (, ).

Ústavný súd konštatuje, že pri skúmaní postupov všeobecných súdov rozhodujúcich

o zákonnosti väzby nie je jeho úlohou, aby posudzoval smer vedenia vyšetrovania alebo aby

sa zaoberal vhodnosťou a opodstatnenosťou získavaných dôkazov, ktoré podľa názoru

orgánov činných v trestnom konaní a následne aj všeobecných súdov sú významným

prostriedkom na odôvodnenie ďalšieho trvania väzby sťažovateľa. Úloha ústavného súdu

spočíva v zistení, či skutkové a právne závery všeobecných súdov obstoja z hľadiska

dodržania záruk podľa a dohovoru. Pritom je podstatné, aby tieto závery

boli dostatočne odôvodnené, teda aby boli preukázané zistenými skutkovými okolnosťami,

aby ich dôvodnosť vychádzala z relevantnej právnej normy a aby ako celok pôsobili

presvedčivo. Len vtedy, ak ústavný súd zistí splnenie tvrdených predpokladov

v rozhodnutiach všeobecných súdov, vylúči svojvôľu a nezákonnosť ich postupov.

Podľa názoru ústavného súdu je rozhodnutie krajského súdu potrebné považovať za

rozhodnutie, ktoré ako celok pôsobí presvedčivo a ktoré nevyvoláva žiadne pochybnosti

o správnosti prijatých záverov. Ústavný súd konštatuje, že dôvodnosť ďalšieho trvania

väzby je u sťažovateľa daná tak skutkovými, ako aj právnymi dôvodmi, ktoré spočívajú

v zistení, že v priebehu vyšetrovania vyšla najavo ďalšia protiprávna činnosť sťažovateľa,

ktorá spolu s charakterom dosiaľ známej a odhalenej trestnej činnosti dáva dôvodnú obavu,

že sťažovateľ by v páchaní takejto trestnej činnosti mohol po prepustení na slobodu

pokračovať. Ide pritom o trestnú činnosť, pri ktorej bolo dosiaľ preukázané, že sa jej

sťažovateľ dopúšťal dlhšiu dobu a že z nej profitoval. Okrem toho krajský súd

opodstatnenosť ďalšieho trvania sťažovateľovej väzby odôvodnil aj potrebou vykonania

ďalších úkonov, ktorých vykonanie sa odvíja od výsledkov skôr zrealizovaných úkonov

prípravného konania.

Ústavný súd sa nestotožňuje s tvrdeniami sťažovateľa o nedostatočnej

individualizácii konkrétnych skutočností, ktoré by odôvodňovali ďalšie trvanie jeho väzby.

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu dostatočne ozrejmil, ktoré okolnosti boli

podkladom pre prijatie záveru o nevyhnutnosti zotrvania sťažovateľa vo väzbe, a tieto

dôvody boli jednoznačné a konkrétne. Ústavný súd sa nedomnieva, že by závery krajského

súdu vyznievali v tomto smere abstraktne alebo iluziórne. Nič na tom nemení ani

skutočnosť, že väzobné dôvody, ktoré sú dané u sťažovateľa, sú dané aj u ďalších

obvinených, o to viac, že trestnej činnosti sa dopúšťali formou spolupáchateľstva alebo ako

organizovaná skupina. Krajský súd skutočnosti svedčiace pre sťažovateľovu väzbu

dostatočne špecifikoval. Podľa názoru ústavného súdu je odvolanie sa na povahu

a závažnosť dosiaľ páchanej trestnej činnosti, na dobu jej trvania, na to, že bola zdrojom

finančných príjmov sťažovateľa, ako aj na to, že z výsledkov doterajšieho vyšetrovania

vyplýva, že sťažovateľ sa mohol dopustiť ďalšej trestnej činnosti, dostatočným dôvodom

trvania preventívnej väzby sťažovateľa [ ].

Sťažovateľ namietal, že dôvody jeho väzby sa neustále opakujú a že s odstupom času

sa výrazne oslabujú. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že produkovanie rozhodnutí

všeobecných súdov o zákonnosti väzby „cez šablónu“, ktoré už na prvý pohľad vyvolávajú

pochybnosti o ich ústavnej konformnosti, sú z hľadiska dodržania záruk podľa relevantných

článkov a dohovoru neakceptovateľné. Pod uvedené tvrdenia však nemožno

subsumovať prijaté závery krajského súdu, ktorých konkrétnosť a opodstatnenosť je určite

daná.

Väzba je výrazným zásahom do osobnej slobody obvineného a musí trvať len

nevyhnutnú dobu. Maximálna dĺžka väzobného stíhania je pritom zákonom (Trestným

poriadkom) daná, ale skutočnosti, ktoré ju ovplyvňujú, závisia od zistení, ktoré tu boli pri

vzatí obvineného do väzby a dosiaľ nepominuli, a okolností, ktoré vyplynú z priebehu

trestného konania. A práve kumulácia a konkretizácia týchto dôvodov viedla krajský súd

k záveru, že väzbu sťažovateľa je potrebné predĺžiť do 31. augusta 2010.

Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo

právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami a dohovoru. Z tohto dôvodu

ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva

nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi postupom krajského súdu rozhodujúceho

v otázkach predĺženia lehoty trvania jeho väzby. Svoje námietky preto predostrel ako

porušenie základného práva podľa a 5 , základného práva podľa

ods. 1 a práva podľa dohovoru.

Podstatou námietok sťažovateľa boli v naznačených súvislostiach tvrdenia, že senát

krajského súdu, ktorý rozhodoval o opravnom prostriedku proti uzneseniu okresného súdu

sp. zn. z 19. apríla 2010, nebol zložený zo zákonných sudcov, keďže senát

v totožnom zložení rozhodoval aj o predchádzajúcich sťažnostiach proti uzneseniam

okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby, o jeho žiadosti o prepustenie z väzby či

o predĺžení lehoty trvania väzby. Podľa sťažovateľa nebola jeho vec opäť pridelená senátu

krajského súdu náhodným výberom pomocou schválených technických a programových

prostriedkov. Tým sa podľa neho nevylúčila svojvôľa pri prideľovaní veci na rozhodovanie

konkrétnym sudcom. Okrem toho sťažovateľ tvrdil, že rozhodnutie krajského súdu

obsahovalo len vyjadrenie k otázke zákonného sudcu v súvislosti s rozhodovaním

o zákonnosti jeho väzby na okresnom súde, avšak zaujatie stanoviska k problematike

zákonného sudcu na súde druhého stupňa v namietanom rozhodnutí absentovalo. Z tohto

dôvodu považoval sťažovateľ označené uznesenie krajského súdu aj za nedostatočne

odôvodnené.

Ústavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonom určenej

právomoci, ako aj vecnej a miestnej príslušnosti súdu. Okrem toho je potrebné vziať do

úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie konkrétneho

prípadu (obdobne , ).

Za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené

predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie

k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu (napr.

, ).

Podľa rozvrhu práce krajského súdu na rok 2010 (Spr 1462/09) v prípade opätovného

predkladania veci (na trestnom úseku) na rozhodnutie, ktorá napadla na okresný súd

v pôsobnosti krajského súdu v prípravnom konaní, sa prostredníctvom aplikácie zapíše daná

vec do súdneho registra tomu senátu, ktorý o takejto veci už konal.

Ústavný súd zistil, že v namietanom prípade rozhodol o zákonnosti predĺženia lehoty

trvania sťažovateľovej väzby senát krajského súdu, ktorý už v jeho trestnej veci

v predchádzajúcich prípadoch (opravný prostriedok proti vzatiu do väzby, proti rozhodnutiu

o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby, proti predĺženiu lehoty trvania väzby) konal.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu

o predĺžení lehoty trvania sťažovateľovej väzby rozhodol druhostupňový súd v senáte,

ktorému bola táto vec pridelená v súlade s rozvrhom práce na rok 2010. Z uvedeného

dôvodu preto nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa nebyť odňatý

svojmu zákonnému sudcovi podľa .

Senát krajského súdu bol na rozhodovanie o tejto veci povolaný v súlade s rozvrhom

práce, ktorý je verejne dostupný na internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky (www.justice.gov.sk) alebo na tamojšom súde (§ 50 ods. 4 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov). Preto aj námietka sťažovateľa o absencii takéhoto vyjadrenia v uznesení

krajského súdu sa javí ako neopodstatnená a v žiadnom ohľade nedáva dôvod na vyslovenie

porušenia základného práva sťažovateľa nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa

, základného práva na osobnú slobodu podľa a 5

a jeho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru ani na vyhovenie jeho

požiadavke o prepustenie z väzby na slobodu.

Navyše, ústavný súd z obsahu sťažnosti, ktorú sťažovateľ podal proti uzneseniu

okresného súdu prostredníctvom svojho obhajcu, zistil, že námietka o porušení jeho

základného práva na zákonného sudcu v nej bola formulovaná dosť všeobecne, pričom

nebola predostretá tak určito, aby bolo krajskému súdu zjavné, že sa má vyjadriť nielen

k prideľovaniu veci totožnému sudcovi pre prípravné konanie, ale aj k svojmu rozhodovaniu

a prideľovaniu veci totožnému senátu. Sťažovateľ totiž v tejto časti námietky označil len

register „Tp“ okresného súdu, prideľovanie veci sudcovi pre prípravné konanie,

rozhodovanie o žiadostiach o prepustenie z väzby či o návrhoch na predĺženie lehoty trvania

väzby, avšak námietka vo vzťahu k prideľovaniu veci a rozhodovaniu o opravných

prostriedkoch na súde druhého stupňa zo sťažnosti nie je zjavná.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd už na predbežnom prerokovaní podľa

odmietol sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010