Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/123/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Miroslavy Korbašovej, v sporovej právnej veci žalobcu: FEaJA TRANS, spol. s r. o., so sídlom Ul. Slobody 43, 022 01 Čadca, IČO: 36 667 480, zastúpeného právnym zástupcom Mgr. Michalom Durajom, advokátom, so sídlom A. XXXX, XXX XX Y., proti žalovanej: J. W. - Économy, s miestom podnikania A. XXX, XXX XX A., IČO: 45 321 817, zastúpenej zástupcom LAW FIRM s.r.o., so sídlom Špitálska 10, 811 08 Bratislava, IČO: 36 867 209, v konaní o zaplatenie 8.663,04 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. -141 zo dňa 23. júna 2022, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Čadca č.k. -141 zo dňa 23. júna 2022 p o t v r d z u j e .

Žalovaná m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol I. výrokom návrh zamietol, II. výrokom rozhodol tak, že žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

3. Žalobca sa žalobou v upomínacom konaní na Okresnom súde Banská Bystrica domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 8 663,04 Eur s príslušenstvom.

4. Na preukázanie svojich skutkových tvrdení žalobca súdu predložil listinné dôkazy a to: mandátnu zmluvu č. listu 6, mailovú komunikáciu č. listu 8, 10, detaily stavu žiadosti/ vyhlásenia č. 11, 11a, 12, či mailovú komunikáciu č. listu 14 zo dňa 12.11.2016 vrátane tabuľky za rok 2016, znalecký posudok č. listu 16 - 26, predžalobnú výzvu č. listu 28.

5. Okresný súd Banská Bystrica v upomínacom konaní č. konania vydal dňa 15.4.2020 platobný rozkaz, v ktorom zaviazal žalovanú na zaplatenie žalovanej istiny s príslušenstvom a trovami konania v celom rozsahu tak, ako si to žalobca v žalobnom návrhu uplatnil. Nakoľko žalovaná podala voči platobnému rozkazu vydanému Okresným súdom Banská Bystrica odpor, žalobca podal návrh na pokračovanie v konaní na príslušnom súde, ktorým je Okresný súd Čadca, ktorému vec Okresný súd Banská Bystrica s poukazom na , o upomínacom konaní postúpil. Žalobca sa k podanému odporu žalovanej písomne vyjadril dňa 10.9.2021, č. listu 90, 91 spisu.

6. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v , (ďalej aj len „“), (ďalej aj len „ “), , , , okresný súd žalobu zamietol.

7. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že : „- žalobca a žalovaná dňa 1.1.2017 uzatvorili mandátnu zmluvu podľa a nasl. (viď č.l. 6 spisu)

- že mandátna zmluva zo dňa 1.1.2017 bola ukončená dohodou ku dňu 30.6.2017 (viď. žalobný návrh č.l. 2, písomné vyjadrenie žalovanej č.l. 35, č.l. 103, výsluch žalovanej č.l. 125, písomné žalobcu č.l. 90, výsluch konateľa žalobcu č.l. 126)

- že žalovaná v spornom období (rok 2016 - 2017) viackrát uplatňovala vratky DPH zo zahraničia (zhodné vyjadrenie žalobcu a žalovanej č.l. 125, 126)

- že žalovaná nepodala za rok 2016 žiadosti o refundáciu z Dánska na sumu 4.999,72 Eur a zo Španielska na sumu 697,78 Eur

- že žalovaná za rok 2016 riadne neuplatnila žiadosti o vrátenie DPH z Luxemburska v sume 2.935,54 Eur, preto boli žiadosti zamietnuté a odvolanie podané nebolo.

- že žalovaná žalobcovi odovzdala účtovné doklady dňa 6.10.2017 (viď. preberací protokol č.l. 92, 93)

- že žalobcovi vznikla škoda na vratkách DPH v celkovej výške 8.633,04 Eur (viď. znalecký posudok č.l. 16 - 28).“

8. Okresný súd uviedol, že sporné medzi účastníkmi, zostalo „ A) či na základe mandátnej zmluvy zo dňa 1.1.2011 (č.l. 6 spisu) a to čl. I. zmluvy bolo povinnosťou žalovanej žiadosti o vratky DPH zo zahraničia podávať, a ak áno B)

- či zavinením žalovanej v dôsledku nepodania žiadosti o refundáciu vznikla žalobcovi škoda spočívajúca v nevyplatených refundáciách v celkovej výške 8.633,04 Eur.

- prečo (z akých dôvodov) nedošlo k odovzdaniu účtovných dokladov potrebných k uplatňovaniu vratiek DPH zo zahraničia zo strany žalovanej žalobcovi skôr,

- či žalovaná informovala žalobcu, že je potrebné opätovne žiadať o refundáciu DPH z Luxemburska a o tom, že žiadosti o refundáciu DPH z Dánska a Španielska nepodala.“

9. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že pokiaľ ide o sporný bod A) rozsudku, či na základe mandátnej zmluvy zo dňa 1.1.2011 (č.l. 6 spisu (od ktorej žalobca odvodzoval svoj nárok voči žalovanej)) a to čl. I. zmluvy, bolo povinnosťou žalovanej žiadosti o vratky DPH zo zahraničia pre žalobcu podávať, tak sa zaoberal, či na základe mandátnej zmluvy zo dňa 1.1.2011 a to bodu I. tejto zmluvy bola táto činnosť náplňou práce, ktorú sa žalovaná okrem iných prác zaviazala pre žalobcu vykonávať.

10. Po oboznámení sa s listinným dôkazom predloženým žalobcom a to mandátnou zmluvou zo dňa 1.1.2011, bodom I. zmluvy (č.l. 6 spisu) mal okresný súd zistené, že takýto záväzok uvedená zmluva neobsahuje. Žalobcom tvrdenú povinnosť tento odvodzoval od položky c) - evidencia DPH a vyhotovenie daňových priznaní do 25. dňa po skončení zdaňovacieho obdobia, ktorú okresný súd vyhodnotil ako veľmi všeobecnú, nepreukazujúcu, že práve podľa tejto položky bolo povinnosťou žalovanej podávať žiadosti o vrátenie dane zo zahraničia. Z výsluchu konateľa žalobcu Y. a žalovanej na pojednávaní dňa 24.5.2022 (č.l. 125 - 131) mal okresný súd zistené, že v čase uzatvorenia tejto mandátnej zmluvy nebolo potrebné, aby takúto službu pre žalobcu žalovaná poskytovala, nakoľko tieto služby poskytovala žalobcovi iná spoločnosť a to až do roku 2014, čo zhodne potvrdili konateľ žalobcu a taktiež aj žalovaná.

11. Žalobca napriek tomu, že v žalobe (č.l. 2 spisu) tvrdil a odvolával sa na mandátnu zmluvu zo dňa 1.1.2011 a od nej odvodzoval svoj nárok na zaplatenie škody od žalovanej, počas celého konania okresnému súdu nepreukázal, že medzi ním a žalovanou došlo k uzatvoreniu inej platnej mandátnej zmluvy, ktorá by zaväzovala žalovanú na podávanie žiadosti o vrátenie DPH zo zahraničia.

12. V priebehu konania po replike žalovanej zo dňa 7.10.2021 (č. l. 103 spisu), v ktorej žalovaná uviedla, že podľa čl. I mandátnej zmluvy zo dňa 1.1.2011 nebola povinná podávať žiadosti o vrátenie DPH zo zahraničia a táto činnosť v zmluve uvedená nie je, žalobca zmenil svoje skutkové tvrdenia, čo sa týka mandátnej zmluvy, od ktorej odvodzuje svoj nárok a začal uvádzať, že uzatvoril so žalovanou ústnu zmluvu, na základe ktorej aj žalovaná začala od roku 2014 vratky DPH zo zahraničia uplatňovať.

„Tvrdenia žalobcu o uzatvorenej ústnej zmluve žalovaná vo svojej výpovedi zo dňa 24.5.2022 (čl. 128-131) poprela. Uviedla, že od roku 2014 začala žiadosti o vratky DPH zo zahraničia podávať ona. Dohodli sa na tom s konateľom žalobcu ústne, avšak robila to pre žalobcu dobrovoľne, bez nároku na peňažnú odmenu, bez toho, aby ju touto činnosťou žalobca písomne poveril. Bez akejkoľvek zmluvy a zmluvných dojednaní. Mala z toho obavy, pretože neovládala cudzie jazyky a obávala sa, že keď vznikne nejaký problém, napr. cudzí daňový úrad zamietne žiadosť a príde to v cudzom jazyku, nebude to vedieť vyriešiť. Urobila to preto, lebo mala so žalobcom dobré vzťahy a aj z toho dôvodu, že žalovaný na ňu tlačil, aby to robila, pretože žalobca nechcel platiť odmenu firme Taxes, ktorá mu žiadosti o vratky DPH podávala. Žalobca svojou výpoveďou potvrdil, že ukončil spoluprácu s firmou Taxes z toho dôvodu, aby tejto firme nemusel platiť odmenu za poskytovanú službu a chcel takto ušetriť peniaze (viď vyjadrenie žalobcu č.l. 126 pv). Podľa vyjadrenia žalovanej (čl. 128) mala záujem uzatvoriť dohodu so žalovaným čo sa týka uplatňovania vratiek DPH zo zahraničia až v roku 2017, chcela aby sa so žalovaným dohodli na odplate za uplatňovanie vratiek DPH zo zahraničia, na tom, že žalobca bude uhrádzať náklady za preklad písomnosti, ktoré v súvislosti s uplatnenými vratkami budú zo zahraničia doručované. Žalovaný však záujem o uzatvorenie takejto dohody nemal, preto sa s ním ústne dohodla na ukončení spolupráce. Tvrdenie žalovanej, že medzi ňou a žalovaným nedošlo k dohode, čo sa týka odplaty za podávanie žiadosti o vratky DPH zo zahraničia vrátane iných nákladov z tým vzniknutých potvrdil aj žalobca (viď č.l. 126 spisu), kde tento uvádza, že žalovanej najskôr platil 150,- Eur, potom sa to zvýšilo na 250,- Eura keď neskôr chcela 400,- Eur lebo robí DPH s tým on nesúhlasil, pretože sa mu to zdalo veľa, tak ukončili spoluprácu ku dňu 30.6.2017.“

13. Žalobca okresnému súdu nepreukázal, že by žalovanej za podávanie žiadosti o vrátenie dane zo zahraničia platil odmenu, resp. že sa so žalovanou dohodol, že táto služba bude odplatná. Ak žalovaná v konaní tvrdila, že žalovanej zvýšil odmenu zo sumy 150,- Eur (ktorá odmena bola dohodnutá v mandátnej zmluve zo dňa 1.1.2011, č.l. 6 bod II) mesačne na sumu 250,- Eur (dodatkom č. 1 k mandátnej zmluve zo dňa 1.1.2011 (č.l. 136)), ako vyplýva z vyjadrenia konateľa žalobcu a právneho zástupcu žalovanej, oboznámeného listinného dôkazu dodatku č. I. k mandátnej zmluve zo dňa 1.1.2011 na pojednávaní dňa 24.5.2022 (viď. č.l. 127, 130 pv. spisu) k zvýšeniu odmeny u žalovanej došlo z dôvodu, že žalovaná začala pre žalobcu robiť výkazy a zvýšil sa aj počet áut u žalobcu, s čím mala žalovaná viac práce. Dodatok č. I. je dodatkom k bodu II. mandátnej zmluvy zo dňa 1.1.2011, ktorá zmluva neupravovala povinnosť žalovanej pre žalobcu podávať žiadosti o vratky DPH zo zahraničia a žalobca, napriek tomu, že vo svojom vyjadrení (viď. čl. 131) uvádzal, že žalovanej za činnosť spojenú s uplatňovaním vratiek DPH zo zahraničia riadne platil, toto svoje tvrdenie ničím nepreukázal.

14. Z vyplýva, že predpokladom mandátnej zmluvy je dohoda strán o podstatných náležitostiach zmluvy, medzi ktoré patrí vymedzenie zmluvných strán sporu, vymedzenie obchodnej záležitosti, ktorá sa má obstarať a dohoda o odplatnosti zmluvy. Avšak v sa uvádza, že ak je zariadenie záležitosti predmetom podnikateľskej činnosti mandatára, predpokladá sa, že odplata bola dohodnutá. Obchodnou záležitosťou (konaním), ktorú môže mandatár uskutočniť na účet mandanta za odplatu môže byť aj vedenie účtovníctva. Ak v mandátnej zmluve výška odplaty ani spôsob jej určenia dohodnuté neboli, použije sa na jej určenie . Odplata nemusí byť určená len ako pevná suma. Môže byť dohodnutá aj napríklad ako percentuálny podiel z hodnoty obstaranej záležitosti. Avšak vôľou zmluvných strán mandatára a mandanta musí byť takúto zmluvu uzavrieť a musí byť nimi vymedzená činnosť, ktorá sa má uskutočniť, taktiež musí byť vôľa požadovať odplatu na strane mandatára a vôľa mandanta takúto odplatu platiť, nakoľko odplatnosť je jedným z charakteristických znakov tohto druhu zmluvy.

15. Zo správania žalobcu aj žalovanej je zrejmé, že títo záujem uzatvoriť novú mandátnu zmluvu nemali. Žalobca od samotného počiatku, pretože jeho záujmom bolo, aby za práce týkajúce sa uplatňovania vratiek DPH zo zahraničia nič neplatil. Viď jeho správanie - vypovedanie zmluvy firme Taxes, ktorá mu pôvodne túto službu odplatne zabezpečovala (z dôvodu, aby ušetril) a následná dohoda so žalovanou, ktorej za takúto službu počas celej doby, čo ju žalovaná vykonávala nič nezaplatil ( poznámka súdu - opätovne ušetril). A ani samotná žalovaná takýto záujem nemala, pretože s uplatňovaním vratiek DPH zo zahraničia nemala skúsenosti, musela sa to len naučiť a naštudovať si to, o čom žalobcu informovala (viď vyjadrenie konateľa žalobcu č.l. 127 spisu), o čom svedčí aj tá skutočnosť, že tieto činnosti vykonávala bez toho, aby odplatu za ňou vykonávanú činnosť v súvislosti s uplatňovanými vratkami DPH zo zahraničia uplatňovala, robila to len preto, že mala so žalobcom dobré vzťahy a žalobca ju do toho tlačil (viď. vyjadrenia žalovanej č.l. 128 pisu). Keď žalovaná prejavila v roku 2017 záujem o

uzatvorenie písomnej mandátnej zmluvy, ktorej predmetom bude uplatňovanie vratiek DPH zo zahraničia s dohodnutou odmenou za túto prácu žalobca to odmietol, nakoľko mal za to, že odmena, ktorú jej platí za iné služby na základe mandátnej zmluvy zo dňa 1.1.2011 je dostatočná, čo bolo dôvodom aj na ukončenie spolupráce medzi žalobcom a žalovanou. O tom, že nebolo vôľou žalobcu a žalovanej takúto zmluvu uzavrieť svedčí aj tá skutočnosť, že žalobca neudelil žalovanej plnomocenstvo na podanie žiadosti o vrátenie dane (viď. vyjadrenie žalovanej č. l. 128), ktoré tvrdenie žalobca nevyvrátil, a preto podávala tieto žiadosti v mene žalobcu ako platiteľa dane. Žiadosť o vrátenie dane podáva platiteľ dane alebo sa môže dať zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí a ktorý koná v rozsahu plnomocenstva udeleného písomne alebo ústne do zápisnice u správcu dane ( o správe daní). Ak splnomocnený zástupca (teda iná osoba ako platiteľ dane), podáva žiadosti o vrátenie dane, musí prejsť procesom autorizácie, t.j. musí preukázať oprávnenie konať v mene daňového subjektu alebo za daňový subjekt (zástupca napr. predložením plnomocenstva podľa Ak žalovaná takéto plnomocenstvo nemala a neprešla procesom autorizácie, nemohla ani takéto žiadosti podávať, pretože nebola platiteľom dane.

16. S poukazom na vyššie uvedené dospel okresný súd k záveru, že na základe mandátnej zmluvy zo dňa 1.1.2011 (od ktorej žalobca v žalobnom návrhu odvodzuje svoj nárok na náhradu škody voči žalovanej) nebolo povinnosťou žalovanej podávať žiadosti o vrátenie dane zo zahraničia. Nakoľko táto činnosť nebola obsahom mandátnej zmluvy zo dňa 1.1.2011, nemôžu sa na žalovanú ohľadom uplatňovania vratiek DPH zo zahraničia vzťahovať ani ďalšie články tejto zmluvy, ani čl. III. zmluvy, na ktorý sa žalobca odvoláva vo vzťahu k zodpovednosti žalovanej za majetkovú ujmu, či čl. IV. Taktiež v konaní nebolo preukázané, že by medzi žalobcom a žalovanou došlo k platnému uzatvoreniu inej zmluvy, ktorá by žalovanú k takejto činnosti zaväzovala, a z ktorej činnosti by jej plynuli práva a povinnosti. Nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by medzi žalobcom a žalovanou vznikol nejaký záväzkový vzťah (platná zmluva), na základe ktorého by žalovanej vznikli nejaké povinnosti, nemožno ani žalovanú zaviazať k náhrade škody, ktorá žalobcovi v dôsledku neuplatnenia vratiek DPH zo zahraničia vznikla, preto súd návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa , , .

17. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý zotrval na stanovisku, že evidencia DPH, na ktorú bola žalovaná zaviazaná, zahŕňa kompletne celú evidenciu DPH a nakoľko hlavným predmetom činnosti žalobcu je nákladná cestná doprava do zahraničia, tak žalovaná musela jednoznačne vedieť, čo to všetko bude obnášať. Zároveň žalovaná vo svojej výpovedi zo dňa 24.05.2022 uviedla, na otázku právneho zástupcu žalobcu z akého dôvodu podávala vratky DPH do zahraničia, keď ako tvrdí nemali na to zmluvu, odpovedala: ,,Pretože sme mali dobré vzťahy. On ma v podstate k tomu dotlačil, lebo chcel ušetriť peniaze. Ja som mu povedala, že dobre budem to robiť, ale že ho upozorňujem, že neviem cudzie jazyky, a preto keď bude nejaký problém s prekladom, tak to bude treba riešiť." Z tohto vyjadrenia žalovanej ako aj z jej samostatného konania podľa žalobcu vyplýva, že boli na to dohodnutí a že to bolo jej náplňou práce posielať vratky na DPH do zahraničia, veď koniec koncov to takto robila od roku 2014 až kým sa so žalobcom nedohodla na ukončení ich zmluvného vzťahu. Teda žalobca sa na to spoliehal, nakoľko nemal inú osobu, ktorá by tieto žiadosti podávala. Žalovanej muselo byť jasné, že keď sa so žalobcom dohodla, že bude podávať vratky na DPH priamo ona, a teda žalobca nebude naďalej najímať firmu Transpass, ktorá dovtedy dané vykonávala, bude niesť zodpovednosť za to, aby boli riadne a včas podané žiadosti o vratky DPH do zahraničia. Žalobca na základe ich dohody ukončil spoluprácu so spol. Transpass. Žalovaná pripravovala do roku 2014 pre spoločnosť TRANSPASS všetky výkazy k vratkám DPH zo zahraničia, pričom táto spoločnosť ich len formálne poslala v poslednom kroku, o čom svedčia aj predložené e-maily zo strany žalovanej na pojednávaní dňa 24.05.2022, ktoré však do dnešného dňa zo strany súdu ani neboli doručené. Po tom čo žalobca rozviazal so spoločnosťou TRANSPASS spoluprácu, tak žalovaná okrem všetkých príprav vykonávala už aj posledný krok, a to formálne poslanie elektronických žiadostí. Pričom sama žalovaná s týmto súhlasila a prejavila záujem sa naučiť podávať to sama, čo koniec koncov zužitkovala v podávaní takýchto žiadostí pre iných klientov, teda v mene svojich mandantov ako sama na pojednávaní vo svojej výpovedi uviedla. Ak sa aj v minulosti stalo, že nedopatrením, či pracovnou vyťaženosťou žalobcu pri odmietnutí podania, kde bol následne potrebný preklad sa tento nevyhotovil, tak žalobca toto nikdy žalovanej nezosobnil. Žalovaná sama a dobrovoľne na základe predchádzajúcej dohody so žalobcom od roku 2014 do roku 2017 podávala tieto vratky DPH do zahraničia. O tom, že to dané vykonávala žalovaná svedčí nielen jej konanie, keďže tieto žiadosti pravidelne fakticky podávala, ale aj jej výpoveď na pojednávaní, že sa so žalobcom na tom dohodli, a teda aj bez toho, aby si to dodatočne písomne upravili, bolo podávanie žiadostí do zahraničia náplňou

jej práce za čo bola aj ohodnotená vyššou odmenou. Na otázku právneho zástupcu žalobcu v čom teda spočívalo to navýšenie nákladov a odmeny žalovaná odpovedala: ,,Spočívalo to v tom, že budú zvýšené náklady na preklady a ja som chcela navýšiť moju odmenu nielen o tieto náklady, ale aj o to, že na základe dodatku k zmluve bude navýšená aj moja práca pre žalobcu o vratky DPH zo zahraničia. On s tým nesúhlasil.“ Snaha podnikateľa je dosahovať zisk a teda, zvýšenie odmeny o 80%, ktorú žalovaná požadovala nebolo v možnostiach a schopnostiach žalobcu a najmä bolo to nedôvodné navýšenie, nakoľko potreba zaobstarania prekladu sa odohrala len dvakrát ako sama uviedla. Keď žalovaná začala posielať sama žiadosti do zahraničia namiesto predchádzajúcej firmy, tak vznikol priestor, aby jej žalobca mohol zvýšiť odmenu za jej prácu. Tvrdenia, že žalovaná podávala toľko rokov žiadosti do zahraničia zadarmo a len pod nátlakom sa javia doslova absurdné. Ak žalovaná bola pod nátlakom a nútená žalobcom, čo jej bránilo v tom už dávno s ním rozviazať spoluprácu. Naopak, žalovaná iniciovala to, aby mohla vratky posielať ona. Sama žalovaná oznámila, že bola vyšetrovaná daňovou kobrou z podozrenia z daňových machinácií a kupčenia s fiktívnymi faktúrami. Nakoľko bol žalobca jedným z jej klientov, tak táto daňová kobra kontrolovala aj jeho doklady, avšak nakoľko žalobca takéto machinácie odsudzuje a nerobí ich vo svojej spoločnosti, nebol daňovou kobrou riešený. Keď žalobca žalovanej oznámil, žeby s ňou chcel ukončiť spoluprácu, prosila ho, aby tak nerobil, nakoľko 250,- Eur nie je zanedbateľná položka v jej rozpočte aj mu prisľúbila, že nebude žiadať navýšenie odmeny dohodnutej v mandátnej zmluve. Na základ týchto jej vyjadrení jej žalobca dal šancu a pokračoval s ňou v spolupráci naďalej. „Avšak v roku 2016 žalobcovi vyskočila vysoká daňová povinnosť a mal zaplatiť sumu 12.700,- Eur s čím ju konfrontoval, nakoľko takto vysoké zisky nemal, aby musel platiť takúto daň, načo ho však ona ubezpečila, že je to správna výška a že ju musí zaplatiť, čo koniec koncov aj urobil. No v roku 2017 žalobcovi opätovne vyskočila neprimerane vysoká daňová povinnosť, čo mu bolo zo strany žalovanej oznámené deň pred termínom odovzdania daňového priznania na sumu 17.500,- Eur, avšak poučený z minula si žalobca všetko odkladal a konfrontoval ju so zistením, že na trištvrte roku mal daňovú povinnosť vo výške 1.000,- Eur a zrazu ju má vo výške 17.500,- Eur, na čo mu žalovaná odpovedala, že to skontroluje ešte raz a dá mu na druhý deň vedieť. Keď ju však žalobca na druhý deň navštívil, oznámila mu že jeho daňová povinnosť je nulová. Takéto zvláštne postupy zo strany žalovanej boli hlavnou príčinou, prečo rozviazal žalobca so žalovanou spoluprácu. Zároveň nová účtovníčka žalobcu pani O. zistila, na základe účtovných dokladov, že dané daňové priznanie bolo dvakrát menené a to bez vedomia žalobcu. Zároveň žalobca zaplatiť novej účtovníčke práce navyše nakoľko musela prejsť účtovné doklady a zachrániť, čo sa dalo.“ Navrhol vypočuť novú účtovníčku žalobcu pani O., ktorá vie dané skutočnosti potvrdiť v prípade, ak bude vec vrátená na Okresný súd do Čadce. 18. V odvolaní žalobca uviedol, že sa nemožno stotožniť s okresným súdu v otázke udeleného plnomocenstva. Žalobca vo svojom výsluchu viackrát uviedol, že na to, aby mohla podávať takéto žiadosti, musela mať prístupové kódy, za ktoré platil. Ona by to vedela bližšie ozrejmiť. Takéto žiadosti pravidelne podávala. Žalobca neskôr počas svojho výsluchu opäť zhodne uviedol, že tak sa dohodol s pani W., že to bude podávať ona a ona kúpila na to aj tie prístupové kódy. Sama žalovaná vo svojom výsluchu zhodne uviedla, že samozrejme mala prístupové kódy ako aj tú skutočnosť, že takéto žiadosti podáva v mene daných spoločností, podpísané elektronickým podpisom a teda, že tu nie je potrebné plnomocenstvo, na to, aby mohla dané žiadosti posielať, keď ich posiela v mene danej spoločnosti. Rovnako vo svojej výpovedi uviedla, že jej tieto prístupové kódy dal žalobca a ona na ich základe podávala daňové priznanie aj všetky ostatné úkony, ktoré súvisia s účtovníctvom, teda s činnosťou podľa mandátnej zmluvy. Bola to žalovaná, ktorá na základe týchto prístupových kódov podávala daňové priznanie aj všetky ostatné úkony, ktoré súvisia s účtovníctvom, teda s činnosťou podľa mandátnej zmluvy. A zároveň na základe týchto prístupových kódov podávala aj žiadosti o vratky DPH zo zahraničia, teda vykonávala aj dané, nakoľko to súvisí s účtovníctvom a s činnosťou podľa mandátnej zmluvy.

19. Odvolateľ vyčítal, že okresný súd sa vôbec nevysporiadal s nastolenou otázkou, a to protiprávne a bezdôvodné zadržiavanie účtovných dokladov vo vlastníctve žalobcu žalovanou. Nakoľko mandátna zmluva bola dohodou oboch strán skončená dňa 30.06.2017, tak z akého dôvodu žalovaná vrátila až po naliehaní a výzve prostredníctvom advokátskej kancelárie žalobcovi všetky účtovné doklady, potrebné na poslanie žiadosti dňa 16.10.2017. Nedáva absolútne žiadny zmysel, aby žalobca v rámci svojej podnikateľskej vyťaženosti nežiadal od žalovanej svoje účtovné doklady, ako sa nás o tom snaží žalovaná presvedčiť. Žalovaná uvádzala, že ju žalobca ani nekontaktoval ohľadom odovzdania účtovníctva, pričom ani toto tvrdenie nie je z jej strany dôveryhodné, nakoľko, ak by tomu tak bolo, tak by žalobca nemal absolútne žiadny dôvod vyzývať žalovanú na vrátenie kompletného účtovníctva

prostredníctvom advokátskej kancelárie, keby žalovaná účtovné doklady odovzdala dobrovoľne po jeho naliehaní.

20. Podľa odvolateľa sa okresný súd nedostatočne vysporiadal s tvrdeniami žalobcu a priklonil sa k rýdzo účelovým tvrdeniam žalovanej, v ktorých okresný súd viackrát zdôraznil slovo ušetril, pričom dané nebolo primárnym cieľom žalobcu. Žalobca chcel mať najmä všetko ,,pod jednou strechou", áno je pravda, že niečo ušetril, ale dané dalo priestor na to, aby mohol žalovanej zvýšiť odmenu za jej prácu. Dokonca, keď v návale pracovného vyťaženia nebol zaobstaraný preklad zamietavej žiadosti a nemohla sa vratka DPH uplatniť včas, tak dané žalobca nežiadal nahradiť od žalovanej. Žalobca a žalovaná boli dohodnutí, že žalovaná účtovne uzavrie šiesty mesiac, za čo mala aj riadne zaplatené a odovzdá žalobcovi kompletne celé účtovníctvo. Aj keď bola lehota na podanie žiadostí do septembra, tak mala uzavrieť polrok žalobcu a od ďalšieho mesiaca to mala prevziať nová účtovníčka. To, že boli žalovanej v auguste zrušené prístupové kódy je bežným javom, nakoľko mali spoluprácu už ukončenú a nová účtovníčka by bez kódov nevedela robiť účtovníctvo žalobcovi, rovnako ako aj bez všetkých dokladov. Žalobcu by ani len nenapadlo, že dané žiadosti nie sú podané, nakoľko mal za to, že žalovaná všetko podala, tak ako sa dohodli a tak ako ona sama prisľúbila. Až dňa 16.10.2017 po výzve z advokátskej kancelárie žalovaná odovzdala žalobcovi účtovné doklady, dátum na podanie predmetných žiadostí bol do 30.09.2017, žalovaná disponovala prístupovými kódmi do 18.08.2017, keby odovzdala žalovaná účtovné doklady žalobcovi bezodkladne po skončení spolupráce, tak nová účtovníčka by stihla podať do septembra dané žiadosti. V odvolaní žalobca uviedol, že „Máme za to, že bolo porušené základné právo žalobcu a to na nestranný a nezávislý súd a právo na spravodlivé súdne konanie. Pojednávanie viedla pani sudkyňa B.. L. J., ktorá bola priamo prítomná na pojednávaní, kládla otázky, doplňujúce otázky, videla reakcie zúčastnených a z neznámeho dôvodu v danej veci rozhodla po dlhodobej PN pani sudkyňa M.. Q. B., to je akoby jeden lekár vyšetroval a druhý operoval.“ Namietal, že konanie má tzv. iné vady, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). Podľa žalobcu súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ), pričom rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho posúdenia veci ( ). Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alternatívne zmenil tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 8.663,04 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 8.663,04 Eur od. 01.03.2017 zaplatenia.

21. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá uviedla, že medzi stranami sporu bolo sporné, o.i., či žalovaná bola povinná v zmysle Mandátnej zmluvy pre žalobcu uplatňovať vratky DPH zo zahraničia. Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku, súd prvej inštancie prejednávanú vec posúdil o.i. (resp. hlavne) podľa upravujúceho mandátnu zmluvu, pričom predmetné ustanovenie i správne interpretoval. Nakoniec ani sám žalobca v podanom odvolaní neuvádza, v čom má spočívať nesprávne právne posúdenie predmetnej veci súdom prvej inštancie. Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku, súd prvej inštancie dospel k záveru, že nebolo povinnosťou žalovanej v zmysle Mandátnej zmluvy pre žalobcu uplatňovať vratky DPH zo zahraničia. Uvedený záver súdu prvej inštancie je pritom správny a jednoznačne vyplynul z vykonaného dokazovania, predovšetkým zo samotného znenia textu Mandátnej zmluvy. Činnosti, ku ktorým sa žalovaná zaviazala sú totiž presne definované v čl. I Mandátnej zmluvy, pričom uplatňovať vratky DPH zo zahraničia tam uvedené nie je. Žalovaná sa teda nikdy zmluvne nezaviazala pre žalobcu takéto vratky zo zahraničia uplatňovať. Tvrdenie žalobcu (strana 2 odvolania), že k ukončeniu spolupráce so spoločnosťou Transpass (ktorá podávala žiadosti o vratky DPH zo zahraničia) došlo po vzájomnej dohode strán sporu, a že je nepravdivé a ani nebolo v konaní preukázané. Rovnako je nepravdivé jeho tvrdenie, že žalovaná bola u neho zamestnaná (strana 2 posledný odsek odvolania). Žalovaná podotýka, že žalobca v konaní neoznačil žiaden dôkaz, z ktorého by jej vyplývala povinnosť uplatňovať vratky DPH zo zahraničia. Na uvedenom pritom nič nemenia ani zavádzajúce tvrdenia žalobcu v podanom odvolaní o tom, že: „žalovanej nezosobnil odmietnutie podaní, pri ktorých nezabezpečil úradný preklad (z uvedeného naopak vyplýva, že vedel o zamietnutých žiadostiach), že žalovaná na to, aby mohla podávať žiadosti, musela mať prístupové kódy, za ktoré platili (za prístupové kódy sa neplatí, pričom tieto sú potrebné na komunikáciu s Finančnou správou, pričom platnosť elektronického podpisu končí po zrušení plnomocenstva automaticky), a pod.“ Napriek tomu, že súd prvej inštancie dospel k správnemu skutkovému zisteniu, že žalovaná nebola povinná podať žiadosti na vrátenie DPH, a teda ani nemohla žalobcovi spôsobiť škodu, žalovaná opätovne uvádza, že o zamietnutí žiadostí na vrátenie DPH, ktoré boli podané za 1. a 2. kvartál 2016 do

Luxemburska, bol pán Y. Z. (ako konateľ žalobcu) telefonicky upovedomený a zároveň bol upozornený, že nedostatky bude potrebné odstrániť, aby mohla byť žiadosť schválená. Keďže zamietnutie žiadosti bolo zaslané v cudzom jazyku a žalobca nezabezpečil jeho preklad, nebolo voči tomu možné podať opravný prostriedok. Čo sa týka žiadostí na vrátenie DPH z Dánska a Španielska, žalovaná objektívne nemala možnosť tieto podať v zákonnej lehote (do 30. septembra 2017), keďže žalobca jej zrušil plnú moc na zastupovanie a zároveň elektronickú komunikáciu na Finančnej správe dňa 18. augusta 2017.

22. Žalovaná má za to, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav úplne a vzal do úvahy všetky dôkazy, ktoré boli významné z hľadiska právneho posúdenia uplatneného nároku. Jeho zistenia a skutkové závery zodpovedajú obsahu spisu, sú správne a logické. S poukazom na , nepovažovala žalovaná za potrebné sa v tomto štádiu konania vyjadrovať žalobcom v odvolaní navrhovaným dôkazom. Žalovaná si uplatňuje náhradu trov odvolacieho konania.

23. K doručenému vyjadreniu žalovanej sa písomne vyjadril žalobca, ktorý poukázal na prvé vyjadrenie k podanej žalobe, a to v odpore proti platobnému rozkazu č.k. zo dňa 15.04.2020, kde uviedla, že: ,,Po ukončení mandátnej zmluvy, žalovaná už nemohla pre žalobcu túto činnosť vykonať. Samotná žalovaná si po ukončení zmluvy overila, či má v mene žalobcu prístup do portálu finančnej správy. Prístup jej žalobca zrušil. Žalovaná teda nemala ani oprávnenie, podať za neho žiadosť o vrátenie dane prostredníctvom finančnej správy....“Ak teda žalovaná vo svojich vyjadreniach tvrdí, že nemohla predmetné žiadosti podať, pretože mala zrušený prístup, tak podľa žalobcu logicky z toho vyplýva, že ak by tieto žiadosti chcela podať, tak by na to prišla a dopytovala sa žalobcu, kde nastal problém, keďže tieto žiadosti chce podať, ale nemôže. No nič také sa nestalo. Žalobca v dobrej viere bol presvedčený, že dané žiadosti sú podané, nakoľko žalovaná mu to sľúbila a dokonca mu zaslala tabuľku s výsledkami a s predpokladanou výškou vratky DPH. Žalobca bol skalopevne presvedčený, že žiadosti do zahraničia o vratky DPH sú podané, veď aj samotná žalovaná pri ukončení spolupráce sa so žalobcom dohodla, že si uzavrie svoj polrok. To že žalobca zrušil žalovanej prístupové kódy bolo aj v dôsledku podozrenia, že žalovaná robí určité minimálne na hrane so zákonom až možno povedať protizákonné operácie, kedy je možnosť vytvárania fiktívnych faktúr pre iné subjekty, kde by mohlo dôjsť k daňovým nezrovnalostiam, čo by mohlo viesť k podnetu pre Daňový úrad. Prístupové kódy jej boli zrušené v čase, kedy už žalobca nemohol predpokladať, žeby tieto žiadosti nebola podala, nakoľko dovtedy počas celej ich spolupráce sa nestalo, žeby žalovaná niektorú zo žiadosti nepodala. Dal do pozornosti čl. III. mandátnej zmluvy - zodpovednosť za majetkovú ujmu v prípade preukázateľného zavinenia zo strany mandatára. O tom, že vznikla škoda zavineným konaním mandatára sa dozvedel žalobca až po tom, keď obdržal svoje účtovníctvo od žalovanej po výzve z advokátskej kancelárie až v októbri. Teda si skôr ani nemohol žiadnu škodu uplatňovať, nakoľko nemal vedomosť o tom, že táto škoda nepodaním žiadostí vznikla. Žalobca nemal žiadne kópie, či elektronickú kópiu svojho účtovníctva, ktorým výhradne disponovala žalovaná, a teda si nevedel odkontrolovať prácu žalovanej a navyše mal slovo od žalovanej, že do šiesteho mesiaca toto obdobie uzavrie a podá. Argumenty žalovanej sú rýdzo účelové, konanie žalovanej nemá nič spoločné s poctivým obchodnými praktikami, zneužila dôveru, ktorú voči nej počas celej ich spolupráce žalobca mal. Jej konanie by nemalo ostať nepovšimnuté a nepotrestané.

24. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá uviedla, že v celom rozsahu zotrváva na svojom vyjadrení k žalobcom podanému odvolaniu zo dňa 9. septembra 2022. Žalobca, z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov, vo svojom vyjadrení zo dňa 7. októbra 2022 neuviedol nič relevantné.

25. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací ( ) postupom bez nariadenia pojednávania prejednal vec v medziach , na základe podaného odvolania žalobcom a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania , bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa , . Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

26. Podľa , odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

27. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

28. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

29. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní ( , ), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalobcom. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým žalobu zamietol a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (, , ), a tým je postačujúce len odkázať cez (do 30.06.2016 cez ) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

30. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. -199 zo dňa 12.06.2023, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.

31. Odvolací súd uvádza, že v rámci danom odvolaním žalobcu preskúmal postup v prvoinštančnom konaní a odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu, pričom konštatoval, že napadnutý rozsudok v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou správne aplikovanou a interpretovanou okresným súdom na zistený skutkový stav, tak ako vyplynulo z dokazovania dostatočne vykonaného pre možnosť rozhodnutia vo veci samej. Odvolací súd zvýrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. ). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára 1998; pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -30 zo dňa 26.11.2012).

32. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že ťažiskové odvolacie dôvody, ktorými sa odvolací súd mohol zaoberať, spočívali v rovine právneho posúdenia veci a skutkového stavu, pričom žalobca mal odlišné nazeranie na právne hodnotenie skutkového stavu zisteného pred súdom prvej inštancie, než ktoré tvorilo základ meritórneho rozhodnutia. Cez odvolacie dôvody žalobcu nemal odvolací súd priestor pre iné hodnotenie veci, než ktoré vykonal okresný súd, pričom neboli zistené dôvody pre zmenu či zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

33. K námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že pod vecou je potrebné rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. V danom prípade však napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nevychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. V konečnom dôsledku teda žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno o tom, že mu vznikol nárok na zaplatenie žalobou uplatneného nároku. Z tohto relevantného záveru potom okresný súd vecne správne rozhodol, ak žalobe žalobcu nevyhovel a odvolací súd predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil za aplikácie . Pre úplnosť a aj vo všeobecnej rovine považuje odvolací súd za vhodné k otázke dôkazného bremena uviesť, že nepochybne dôkazné bremeno v danom sporovom konaní bolo primárne na strane žalobcu. Procesno-právnym následkom (ne)unesenia dôkazného bremena sporovej strany je jej (ne)úspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúce k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze buď v dôsledku absencie dôkazov ako takej (napr. neexistencia, strata, zničenie listín, úmrtie svedka) alebo v dôsledku ich neoznačenia, nedoloženia sporovou stranou, dopad, neúspech sa pričíta tej strane sporu, na ktorej leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno. Zodpovednosť za preukázanie skutočností, ktoré musí sporová strana preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporový vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorá zo sporových strán je povinná stanovený okruh skutočností preukázať (k tomu obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 23. mája 2012). Uvedené rovnako platí i v prípade, že dôkazy nie sú produkované v predpísanom procesnom štádiu prvoinštančného konania.

34. Odvolací súd dodáva, že každý, kto sa domáha svojho nároku na súde v civilnom sporovom konaní, si musí byť vedomý, že súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci, tak ako vyplynie z vykonaného dokazovania ( , ), pričom právo na prístup k súdu, právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s právom na úspech v konaní.

35. Krajský súd uvádza, že rozsudok okresného súdu napadnutý odvolaním žalobcu bol teda posudzovaný v rozsahu, v medziach odvolacích dôvodov žalobcu, za viazanosti skutkovým stavom zisteným okresným súdom, keďže neboli dôvody na zopakovanie dokazovania vykonaného pred okresným súdom a ani na doplnenie dokazovania. Odvolacím dôvodom žalobcu bola aj námietka porušenia práva na spravodlivý súdny proces, ktorú možno potom vyhodnotiť i v konečnom dôsledku ako námietku odňatia možnosti konať pred súdom, a teda postup okresného súdu v rozpore s , 48 SR, tým, že „Pojednávanie viedla pani sudkyňa B.. L. J., ktorá bola priamo prítomná na pojednávaní, kládla otázky, doplňujúce otázky, videla reakcie zúčastnených a z neznámeho dôvodu v danej veci rozhodla po dlhodobej PN pani sudkyňa M., to je akoby jeden lekár vyšetroval a druhý operoval.“ Vzhľadom na túto odvolaciu námietku žalobcu sa oboznámil odvolací súd s obsahom spisovného materiálu a konštatuje, že ak došlo vo veci k rozhodnutiu M., tak pre tento postup bol zákonom daný dôvod, a to s poukazom na čl. 138 spisu, na ktorom je Opatrenie podpredsedníčky Okresného súdu Čadca zo dňa 13. júna 2022 v súlade s Dodatkom č. 5 k Rozvrhu práce na rok 2022, s účinnosťou od 13. júna 2022 (pod SprR. č. 109/2022) v spojení s Potvrdením zo dňa 14.6.2022 o pridelení veci M.. Q. B.. (čl. 139 spisu)

36. Právo na zákonného sudcu zaručuje v , podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi; príslušnosť súdu ustanoví zákon. Uvedený ústavný príkaz je neopomenuteľnou podmienkou riadneho výkonu súdnej moci. Na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť a na druhej strane predstavuje pre každého účastníka konania rovnako cennú záruku, že na rozhodovanie o jeho veci sú povolávané súdy a sudcovia podľa vopred daných zásad (procesných pravidiel) tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený - pre rôzne dôvody a rozličné účely - výber súdov a sudcov „ad hoc“. Okrem procesných pravidiel určovania príslušnosti súdov a ich obsadenia, ako garancia proti možnej svojvôli, je súčasťou základného práva na zákonného sudcu i zásada prideľovania súdnej agendy a určenie zloženia senátov na základe pravidiel obsiahnutých v rozvrhu práce. Podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na

konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte ( ). (Primerane uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 30.10.2013).

37. „Koho treba považovať za zákonného sudcu a akým spôsobom možno vykonať jeho zmenu upravuje ustanovenie a o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ), podľa ktorého zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 24. mája 2016).

38. Podľa na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok. Podľa rozvrh práce obsahuje určenie senátov, samosudcov, súdnych úradníkov a notárov poverených vybavovaním jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd.

39. Podľa veta prvá , ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia veci.

40. Krajský súd akcentuje, že za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon tejto funkcie, ktorý bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu (príkladmo ). V prejednávanej veci nebol odvolacím súdom zistený odklon od uvedených postulátov v osobe zákonnej sudkyne, ktorá vec prejednala.

41. Krajský súd poukazuje na to, že podstatou práva na spravodlivý súdny proces, je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva, je právo na relevantné, zákonom zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti aktívnej účasti na konaní (R 129/1999, , , , ). „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku (uznesenie Najvyššieho súdu SR vo veľkom senáte sp.zn. ).

42. Podľa , odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

43. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

44. Krajský súd vzhľadom k odvolaciemu dôvodu žalobcu sa zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci žalobcovi bola odňatá možnosť konať pred okresným súdom. Odňatím možnosti konať sa rozumie taký chybný proces súdu, ktorým sa strane sporu znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu civilný súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu odvolania sú vlastné 3 pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala strane sporu. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v

žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje strane sporu realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov priznaných mu Civilným súdnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov. Odvolací súd nezistil dôvody, ktoré by viedli k naplneniu .

45. Nebolo možné sa stotožniť s námietkou odvolateľa o porušení jeho práva na spravodlivý proces ako strany sporu v konaní pred okresným súdom. Krajský súd konštatuje, že okresný súd poskytol žalobcovi ako strane sporu priestor uplatňovať svoje práva, z ktorého dôvodu nebolo možné dospieť k záveru, že došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu. V súvislosti so svojimi závermi poukazuje krajský súd primerane i na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. , podľa ktorého „...zmyslom procesných garancií, vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a z a z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, je zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania, na ktorého sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania. Ak procesný postup orgánu verenej moci objektívne poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť tieto procesné práva, no ten ich bez dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyužil (prípadne nevyužil v plnom rozsahu), nemožno dospieť k záveru, že došlo k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu, na rovnosť v konaní alebo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie“.

46. Odvolací súd poukazuje na to, že pri komplexnom hodnotení argumentácie žalobcu tak v žalobe ako i v ďalšom konaní pred okresným súdom a tiež v odvolaní, postupoval odvolací súd v zmysle zachovania zásady rovnosti účastníkov vnímajúc i zásadu „iura novit curia“ vo väzbe na dôkaznú povinnosť žalobcu na to že, bolo práve na žalobcovi, akým spôsobom naloží so svojím dôkazným bremenom, pričom toto nemôže prenášať v celom rozsahu na súd. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno- právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno- právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. ).

47. Je nepochybné, že civilné konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Sporové strany nie sú povinné uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je, alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Súd rozhoduje o peňažnom plnení, ktoré vychádza zo skutkových tvrdení, ak tieto umožňujú posúdiť nárok po právnej stránke aj podľa iných noriem, ako tých uvádzaných žalobcom, tak rozhodne súd podľa vlastnej právnej úvahy, ktorej základom je skutkový stav.

48. Napriek tomu, že odvolací súd vníma argumentáciu žalobcu v odvolaní, je vzhľadom na všetky už uvedené východiská a závery odvolacieho súdu namieste pripomenúť i ďalšiu zásadu, a to princíp

rovnosti zbraní, ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania, vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície vis - á - vis proti jej protistrane (pozri napr. Nideröst- Huber proti Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I). Okrem tejto požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri Nideröst-Huber, citované vyššie, ods. 24; a Milatová, citované vyššie, ods. 59) (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012, sp.zn. ). Vzhľadom na závery okresného súdu, ktorých východiskom boli teda skutkové tvrdenia žalobcu v žalobe a v priebehu celého prvostupňového konania, prirodzene za rešpektovania zásady iura novit curia a v neposlednom rade potom i zásady rovnosti účastníkov konania, nemohol odvolací súd vyhodnotiť argumentáciu žalobcu použitú v odvolaní, ako takú, ktorá by mala vplyv na už konštatovanú vecnú správnosť záverov okresného súdu, ktorý žalobu zamietol, odvolacím súdom. Nemožno podľa krajského súdu opomínať, že súd je viazaný skutkovými tvrdeniami vymedzenými v žalobe a nie je oprávnený uvedené skutkové tvrdenia upravovať, resp. prispôsobovať.

49. Nosnou odvolacou argumentáciou žalobcu, bolo jeho tvrdenie o nesprávnosti záverov okresného súdu, ktorý konštatoval neexistenciu zmluvného vzťahu tvrdeného žalobcom ako primárneho základu pre žalobcom uplatnený nárok žalobou. Žalobca v žalobe tvrdil, že medzi účastníkmi došlo danou zmluvou k založeniu záväzkových právnych vzťahov. Záväzkový právny vzťah je definovaný v ako právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. V tomto smere je potrebné pre definovanie každého právneho vzťahu, z ktorého má vzniknúť záväzok, záväzkový vzťah, aby bolo zrejmé, kto je v danom právnom - záväzkovom vzťahu povinným subjektom, oprávneným subjektom, čo je predmetom práv a povinností (pohľadávky a záväzku) prípadne, či ide o plnenie odplatné alebo bezodplatné, v akom čase plnenia a v akom mieste plnenia. Z týchto všeobecných náležitostí kladených na záväzkové právne vzťahy, ich obsah, kogentná právna úprava stanovuje pri jednotlivých zmluvných typoch niektoré z nich, prípadne i s vyžadovaním právnej formy. Odvolací súd súhlasí s okresným súdom, že na základe Mandátnej zmluvy zo dňa 1.1.2011 (od ktorej žalobca v žalobnom návrhu odvodzuje svoj nárok na náhradu škody voči žalovanej) nebolo povinnosťou žalovanej podávať žiadosti o vrátenie dane zo zahraničia. Nakoľko táto činnosť nebola obsahom mandátnej zmluvy zo dňa 1.1.2011, nemôžu sa na žalovanú, ohľadom uplatňovania vratiek DPH zo zahraničia, vzťahovať ani ďalšie články tejto zmluvy, ani čl. III. zmluvy, na ktorý sa žalobca odvoláva vo vzťahu k zodpovednosti žalovanej za majetkovú ujmu, či čl. IV. Odvolací súd súhlasí i so záverom okresného súdu, že v konaní nebolo preukázané, že by medzi žalobcom a žalovanou došlo k platnému uzatvoreniu inej zmluvy, ktorá by žalovanú k takejto činnosti zaväzovala, a z ktorej činnosti by jej plynuli práva a povinnosti, ktoré závery považuje za vecne správne a v podrobnostiach odkazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu cez úpravu v , .

50. Ak došlo k potvrdeniu napadnutého rozsudku okresného súdu ako vecne správneho cez úpravu v , , tak potom ani odvolací návrh žalobcu na vypočutie svedkyne nebol relevantný, vzhľadom na jeho odôvodnenie žalobcom v odvolaní.

51. Odvolací súd v súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu mal za to, že postup okresného súdu v prvoinštančnom konaní a následne jeho napadnutý rozsudok možno vyhodnotiť ako rozhodnutie, v ktorom dal okresný súd odpoveď na tie nastolené otázky, a to tak v rovine žalobcom uplatneného nároku, ako i v rovne použitej obrany žalovanej, ktoré mali pre rozhodnutie relevantný význam. „Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (, ) tiež vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky, nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne nedostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. júna 2012, sp.zn. ).

52. Pokiaľ žalobca vyčítal okresnému súdu, že sa vôbec nevysporiadal s nastolenou otázkou, a to protiprávneho a bezdôvodného zadržiavania účtovných dokladov vo vlastníctve žalobcu žalovanou, tak

odvolací súd uvádza, že namietané skutočnosti tak v skutkovej a ani právnej rovine, bez ďalšieho nemali dosah na závery okresného súdu vyslovené vo veci samej, pri posúdení žalobou uplatneného nároku.

53. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov () a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (). Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. , podľa ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie okresného súdu sa opieralo o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným súdom. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery, ani jedna z týchto situácií v predmetnej sporovej právnej veci nenastala, a takisto nezistil žiadnu vadu konania, ktorú tvrdil žalobca v odvolaní.

54. Vo vzťahu ku konaniu, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku okresného súdu, že z hľadiska ústavne zaručeného práva na spravodlivý proces je jednou zo základných požiadaviek na súdne rozhodnutie jeho predvídateľnosť. K otázke, čo možno považovať za prekvapivé, či (ne)predvídateľné rozhodnutie súdu, sa už v minulosti vyjadroval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. Podľa neho, „O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 21. marca 2018). „Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. októbra 2011, sp.zn. ).

55. Odvolací súd nezistil skutočnosti svedčiace o takom procesnom postupe súdu prvej inštancie, výsledkom ktorého by došlo k prijatiu prekvapivého (nepredvídateľného) rozhodnutia vo veci samej. Pri zhodnotení celého priebehu prvoinštančného konania mal žalobca a to od momentu doručenia žaloby s prílohami, do momentu vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania na pojednávaní, vytvorený dostatočný priestor pre produkovanie svojho útoku voči žalovanej.

56. Vzhľadom na výsledky odvolacieho konania s poukazom na vyššie uvedené odvolací súd uvádza, že v danom prípade nejde o nepreskúmateľné súdne rozhodnutie, ale o rozhodnutie, s ktorého závermi, a to tak skutkovými ako aj právnymi, sa odvolateľ nestotožňuje. Polemizovanie - nespokojnosť odvolateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym posúdením sporu súdom prvej inštancie, pokiaľ sú

dostatočne dodržané zákonné limity preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia ( ), nezakladá dôvodnosť odvolania.

57. Ak bola žaloba žalobcu rozsudkom okresného súdu zamietnutá, tak toto rozhodnutie bolo krajským súdom potvrdené ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa , , keďže neboli splnené podmienky ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani pre jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie.

58. V závere svojho odôvodnenia krajský súd opäť poukazuje na , . Pokiaľ odvolaním žalobcu neboli zadefinované konkrétne odvolacie dôvody k závislému výroku o trovách konania, tak následne ani krajský súd nepodroboval osobitnému prieskumu tento výrok, ktorý bol ako závislý od výroku vo veci samej rovnako potvrdený.

59. Krajský súd má za to, že ako odvolací súd sa vysporiadal s podstatnými tvrdeniami žalobcu uvedenými v odvolaní, čo je pre náležitosť riadneho odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu postačujúce, ak ani v konaní o opravnom prostriedku nie je odvolací súd povinný dať odpoveď na každý argument, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný a zásadný význam, k čomu zo strany krajského súdu došlo.

60. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s . V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, ktorej voči žalobcovi bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania v zmysle s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.