Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 350/08

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-71

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. septembra 2010

v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra

Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti S., a. s., P., zastúpenej Advokátskou

kanceláriou B., s. r. o., N., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. J. B., pre namietané

porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo 4. marca 2008 a takto

rozhodol:

Základné právo spoločnosti S., a. s., na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo 4. marca

2008 p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

-31 z 30. októbra 2008 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť spoločnosti S.,

a. s. (ďalej len ,,sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na

súdnu ochranu podľa (ďalej len ,a“) a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len ,,listina“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len ,,dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn.

zo 4. marca 2008 (ďalej len ,,rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka sa žalobou na Okresnom súde

Piešťany (ďalej len ,,okresný súd“) domáhala určenia vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam, ako aj ich vypratania. Sťažovateľka podala žalobu v dôsledku

skutočnosti, že z pozície predávajúceho odstúpila podľa § 48 ods. 1 v spojení s § 517 ods. 1

od kúpnej zmluvy uzavretej s kupujúcim, ktorý podľa jej tvrdení

nezaplatil riadne kúpnu cenu, a to ani na základe jej dodatočnej výzvy. Skutočnosti

predchádzajúce súdnemu konaniu sťažovateľka zhrnula takto:

«Sťažovateľ ako predávajúci uzavrel dňa 7. 8. 1997 so spoločnosťou M., spol.

s r. o., v tom čase so sídlom B., IČO: ... ako kupujúcim (ďalej len „Kupujúci I.") kúpnu

zmluvu o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam nachádzajúcim sa

v Piešťanoch (ďalej len „Kúpna zmluva I.").

V Kúpnej zmluve I. sa Sťažovateľ a Kupujúci I. dohodli na postupnom splácaní

celkovej kúpnej ceny 5.000.000,- Sk, a to tak, že Kupujúci I. zaplatí Sťažovateľovi peňažnú

čiastku 2.000.000,- Sk pred podpísaním Kúpnej zmluvy I. a zvyšok (3.000.000,- Sk) sa

Kupujúci I. zaviazal zaplatiť v 3 splátkach: do 15. 12. 1997 sumu 1.000.000,- Sk, do

15. 4. 1998 sumu 1.000.000,- Sk a do 15. 8. 1998 taktiež sumu 1.000.000,- Sk. Rozhodnutie

Okresného úradu v Piešťanoch č. V 2357/97 o povolení vkladu vlastníckeho práva

k Nehnuteľnostiam v prospech Kupujúceho I. nadobudlo právoplatnosť dňa 10. 9. 1997.

Kupujúci I. neskôr previedol Nehnuteľnosti kúpnou zmluvou uzavretou dňa

27. 10. 1998 na spoločnosť P., a. s., v tom čase so sídlom B., IČO: ... (ďalej len „Kupujúci

II.") (ďalej len „Kúpna zmluva II."), aby sa vyhol svojej povinnosti zaplatiť Sťažovateľovi

dohodnutú kúpnu cenu za Nehnuteľnosti. Okresný úrad v Piešťanoch povolil vklad

vlastníckeho práva k Nehnuteľnostiam v prospech Kupujúceho II. pod č. V ...

Kupujúci I. zaplatil Sťažovateľovi riadne a včas (do 15. 12. 1997) iba prvú

dohodnutú splátku 1.000.000,- Sk. Listom zo dňa 5. 8. 1999 pod č. ... Sťažovateľ vyzval

Kupujúceho I. na splnenie dlhu z Kúpnej zmluvy I. spočívajúceho v nezaplatenom zvyšku

kúpnej ceny v sume 2.000.000,- Sk. Sťažovateľ poskytol Kupujúcemu I. lehotu 10 dní na

splnenie dlhu pod hrozbou odstúpenia od Kúpnej zmluvy I., Kupujúci I. poskytnutú lehotu

nerešpektoval, zo svojho dlhu splnil len 200.000,- Sk a preto Sťažovateľ využil svoje právo

podľa v spojení s a odoslal Kupujúcemu

I. list č. 2035/99 datovaný dňa 8. 9. 1999, ktorého obsahom bol jednostranný právny úkon

Sťažovateľa smerujúci k odstúpeniu od Kúpnej zmluvy I.

Sťažovateľ obdržal od Kupujúceho I. písomné oznámenie datované dňa 27.9.1999,

v ktorom Kupujúci I. oznamuje, že pokladá svoj záväzok voči Sťažovateľovi za

vysporiadaný, a to z toho dôvodu, že dňa 24. 9. 1999 spoločnosť M., s. r. o. zaplatila

Sťažovateľovi sumu 1.800.000,- Sk. Táto suma sa svojou hodnotou zhodovala s hodnotou

nedoplatku na kúpnej cene, ktorý Sťažovateľovi dlhoval Kupujúci I.»

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 16. apríla 2002 žalobu zamietol

z dôvodu, že odstúpenie od zmluvy sa nemôže negatívne dotknúť subjektov, ktoré neboli jej

účastníkmi, a pred ochranou práv sťažovateľky uprednostnil potrebu ochrany práv

dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľností (kupujúceho II). Na odvolanie sťažovateľky

krajský súd uznesením sp. zn. z 22. októbra 2002 rozsudok okresného súdu

zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie s tým, že prvostupňový súd sa nedostatočne

vysporiadal s otázkou, či došlo k platnému odstúpeniu od zmluvy (pretože nie je jasné, kto

za kupujúceho I prevzal zásielku obsahujúcu odstupujúci prejav vôle), a ak áno, či sa tak

stalo v premlčacej dobe.

4. V ďalšom konaní sťažovateľka rozšírila žalobu aj na nového vlastníka

nehnuteľností, ktorý tieto nadobudol v roku 2002. Riadiac sa právnym názorom krajského

súdu sťažovateľka predložila okresnému súdu návrhy na doplnenie dokazovania v súvislosti

s preukázaním, že odstupujúci prejav vôle bol kupujúcemu I doručený (znalecké

dokazovanie z odboru písmoznalectva na preukázanie totožnosti podpisu na doručenke,

výsluch konateľky kupujúceho I, výsluch generálneho riaditeľa sťažovateľky, zisťovanie

na S., a. s.). Okresný súd vykonal zisťovanie na S., a. s. a predvolal na pojednávanie

15. marca 2007 konateľku kupujúceho I, pričom predvolanie jej doručené nebolo a súdu sa

nepodarilo zistiť výsledok doručovania. V ten istý deň okresný súd žalobu rozsudkom

zamietol a uviedol, že: ,,... žalobca si nesplnil povinnosť predložiť jediný dôkaz

preukazujúci účinné a platné doručenie odstúpenia od zmluvy, pričom bolo potrebné

predložiť originály kľúčových listinných dôkazov a navrhovateľ neuniesol dôkazné

bremeno, keď nepredložil originály doručeniek, aby sa súd mohol zaoberať na to

nadväzujúcou otázkou, či pani O. v období doručovania túto zásielku prevzala a či na

návratke doručenky je jej vlastnoručný podpis“. Okresný súd ďalej zaujal stanovisko, že

netrval na výsluchu Ing. D. O. (konateľky kupujúceho I), pretože „navrhovateľ nepredložil

originály doručeniek, ktoré bolo potrebné porovnať, resp. porovnať na nich podpisy, aby sa

tak mohla pani Ing. O. vyjadriť k pravosti jej podpisu“. Okresný súd uzavrel, že

„prostredníctvom dokazovania sa nepodarilo zistiť, či naozaj došlo k doručeniu tohto

odstúpenia a ďalšie dokazovanie by prispelo k zbytočným prieťahom v konaní“.

5. Na odvolanie sťažovateľky o veci rozhodoval krajský súd, ktorý rozsudkom

napadnutým v tomto konaní na ústavnom súde rozsudok okresného súdu v celom rozsahu

potvrdil. Z opatrnosti podala sťažovateľka proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu

dovolanie, ktorého prípustnosť založila na

(ďalej aj ,,OSP“), teda na tvrdenom odňatí možnosti konať pred súdom, keďže napriek jej

vôli ,,dokázať v konaní účinnosť odstúpenia od Kúpnej zmluvy I., súdy jej unesenie

dôkazného bremena odmietnutím vykonania navrhovaných dôkazov odopreli“. Po podaní

sťažnosti sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu informovala ústavný súd,

že Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. zo 4. augusta 2008 jej

dovolanie odmietol. Sťažovateľka využila aj možnosť podať generálnemu prokurátorovi

Slovenskej republiky podnet na podanie mimoriadneho dovolania, ktorý však bol odložený.

6. Na preukázanie zásahu do označených práv sťažovateľka uviedla:

(i) ,,Postup okresného súdu a krajského súdu bol neústavný, pretože si vytvorili

nezákonnú klasifikáciu dôkazov a ústavne nekonformným spôsobom interpretovali § 120

ods. 1 a účinky tejto interpretácie zasiahli do jej práv.“ V tomto smere

sťažovateľka vytýka všeobecným súdom, že odmietli jej návrhy na doplnenie dokazovania

a následne konštatovali neunesenie jej dôkazného bremena.

(ii) „Všeobecné súdy zredukovali otázku odstúpenia od Kúpnej zmluvy I. na

skúmanie podpisov na fotokópiách doručeniek predložených zo strany Sťažovateľa a tým

vyňali otázky doručovania prejavu vôle Sťažovateľa o odstúpení od Kúpnej zmluvy I. spod

režimu občianskeho hmotného práva a podradili ich pod režim občianskeho procesného

práva.“ Sťažovateľka poukazuje na to, že podľa je

odstúpenie od zmluvy ako jednostranný právny úkon účinný, keď dôjde do dispozičnej

sféry adresáta, teda keď tento mal možnosť sa s ním oboznámiť, pričom v prípade

právnických osôb sa musí dostať do dispozičnej sféry jej štatutárnych orgánov. Ďalej tvrdí,

že keďže objektívne neboli k dispozícii originály doručeniek (tvrdiac, že boli neznámou

osobou v neznámom čase odcudzené), súdy mali na preukázanie účinkov odstúpenia od

zmluvy vykonať ňou navrhované dokazovanie výsluchom svedkov a takto vykonané

dokazovanie následne vyhodnotiť.

(iii) ,,Všeobecné súdy aplikovali svojvoľne, keď

v neprospech Sťažovateľa neprípustne zúžili zákonný rozsah okruhu možných dôkazných

prostriedkov, čím zásadným spôsobom popreli účel a význam “ V rámci tejto

časti sťažnostnej argumentácie sťažovateľka tvrdí, že všeobecné súdy autoritatívne

a svojvoľne zúžili diapazón dôkazných prostriedkov, ktoré mala v zmysle Občianskeho

súdneho poriadku k dispozícii, a rozhodli sa, že vyhodnotia len tie dôkazy, ktoré ony samy

považovali za kľúčové, kým ostatné označili za nadbytočné a spôsobujúce prieťahy

v konaní.

(iv) „Všeobecné súdy v namietanom súdnom konaní nezabezpečili v zákonom

požadovanej kvalite procesné záruky ochrany základného práva na súdnu ochranu

a základného práva na spravodlivé súdne konanie, najmä princíp právnej istoty, princíp

nestrannosti a objektivity postupu konajúceho súdu a princíp rovnosti zbraní.“ Nad rámec

uvedeného sťažovateľka vytýka krajskému súdu, že v zrušujúcom uznesení z 22. októbra

2002 umelo vytvoril z medzi účastníkmi konania nespornej okolnosti spornú okolnosť,

vyslovil svoj právny názor, kam sa má dokazovanie uberať, čím súčasne nezákonne

poskytol právnu radu účastníkom konania na žalovanej strane. Následne však sťažovateľke,

ktorá chcela preukázať ňou tvrdené skutočnosti, nebolo toto súdmi umožnené, z čoho

sťažovateľka vyvodzuje, že bol porušený princíp nestrannosti súdu. Tvrdí, že ak súdy

označili platnosť odstúpenia od zmluvy za spornú otázku (hoci to podľa nej nebola pravda),

mali jej vytvoriť reálnu, nielen akademickú a formálnu možnosť túto tvrdenú skutkovú

okolnosť preukázať.

7. V petite sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyslovil, že jej označené

práva porušené boli, a aby zrušil rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Žiada priznať aj primerané finančné zadosťučinenie (1 000 000 Sk) a náhradu trov konania.

II.

8. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval krajský súd, aby sa

vyjadril k prijatej sťažnosti a ku vhodnosti ústneho pojednávania. Predsedníčka krajského

súdu vo vyjadrení z 8. decembra 2008 po rekapitulácii dôvodov sťažnosti a priebehu

konania pred všeobecnými súdmi uviedla, že sťažnosť nepovažuje za dôvodnú.

K podstatným sťažnostným námietkam uviedla: „Skutočnosť, či odstúpenie od zmluvy bolo

doručené odporcovi v I. rade sa v konaní stalo sporným... a išlo o otázku, ktorá musela byť

vyriešená, pretože len v prípade, ak odstúpenie od zmluvy došlo do dispozičnej sféry

odporcu v I. rade nadobudlo účinnosť. Účastníci konania boli poučení podľa § 120 ods. 1

, navrhovateľ nepreukázal dôkaz, ktorým by presvedčil súd o tom, že odstúpenie od

zmluvy doručil odporcovi v I. rade. Išlo o dôkaz, ktorý mohol predložiť len navrhovateľ,

pretože dôkaz o opaku (nedoručenie odstúpenia od zmluvy) nemohol predložiť odporca.

Nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom (výsluchy navrhovaných svedkov) nie je

postupom, ktorým by súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. Z obsahu

základného práva podľa nevyplýva pre všeobecné

súdy ústavná povinnosť vykonať všetky dôkazy, ktoré označil účastník konania

(). Preto nepovažujeme sťažnosť za dôvodnú, nesúhlasíme s porušením práva na

súdnu ochranu a návrh na finančné odškodnenie je neodôvodnený čo do základu a čo do

výšky, preto ho navrhujeme zamietnuť.“

Súčasne uviedla, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.

9. Pred rozhodnutím o sťažnosti ústavný súd túto zaslal na vyjadrenie aj aktuálnemu

vlastníkovi predmetných nehnuteľností spoločnosti J., a. s., B. (žalovanému vo 4. rade

v súdnom konaní). Tento vo vyjadrení z 11. marca 2009 uviedol, že sťažnosť nepovažuje za

dôvodnú, a navrhol, aby ju ústavný súd zamietol ako zjavne neopodstatnenú. Taktiež sa

podrobne vyjadril k jednotlivým sťažnostným dôvodom a konštatoval absenciu

ústavnoprávnej relevancie sťažnosti.

10. Keďže na výzvu ústavného súdu aj sťažovateľka prostredníctvom právneho

zástupcu listom z 28. januára 2009 oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní, a ústavný

súd dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, boli splnené

podmienky na upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) a sťažnosť bola prerokovaná na neverejnom zasadnutí senátu ústavného

súdu.

11. Po podrobnom posúdení sťažnosti, rozsudku krajského súdu, obsahu vyžiadaného

súdneho spisu a vyjadrení k sťažnosti dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu

k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná.

III.

12. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie

a rešpektovanie všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.

Dodržiavanie orgánmi verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé

rešpektovanie jej jednotlivých článkov. Generálna interpretačná a realizačná klauzula

ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ( ). Výklad

každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ako základným

zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán

aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad.

13. Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky. Analogický obsah práva na súdnu ochranu ustanovuje aj čl. 36

ods. 1 listiny.

Okrem porušenia ústavného práva na súdnu ochranu sťažovateľka namieta aj

porušenia svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v zmysle

ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti nemu.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

15. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva

oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní

svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní

o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne

alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr.

, , ).

16. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľky vo vzťahu k rozsudku krajského

súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu spočíva v tvrdeniach, že konajúce všeobecné

súdy ústavne nekonformne vykladali a aplikovali ustanovenie , keď

nevykonali sťažovateľkou navrhované dôkazy (ktoré boli podľa jej názoru spôsobilé

privodiť jej úspech v spore o určenie vlastníckeho práva a vypratanie nehnuteľností) a bez

ich vykonania a následného vyhodnotenia konštatovali neunesenie jej dôkazného bremena.

Od toho sa odvíja v podstate celá sťažnostná argumentácia, ktorú sťažovateľka následne

precizuje poukazom na neprípustnú redukciu okruhu možných dôkazov smerujúcich

k preukázaniu účinkov odstúpenia od zmluvy a porušenie procesných záruk spravodlivého

procesu.

17. Pre účely posúdenia ústavno-právnej intenzity sťažnostných námietok sa ústavný

súd oboznámil s konaním a rozhodnutiami všeobecných súdov. Okresný súd

v rozsudku, ktorým žalobu zamietol, v relevantnej časti odôvodnenia uviedol:

„Odporcovia v konaní namietali platnosť odstúpenia navrhovateľa od kúpnej zmluvy

dôvodiac, že písomná zásielka bola v rozhodnom čase evidentne zasielaná na adresu, ktorá

nekorešpondovala v oficiálnej adrese sídla spoločnosti odporcu I. a za účelom odstránenia

akýchkoľvek možných rozporov a nezrovnalostí vo veci doručovania tohto odstúpenia trvali

na tom, aby navrhovateľ predložil originály doručeniek za účelom verifikácie a identifikácie

podpisov za prijímateľa zásielok...

Okrem toho nie je zrejmé, kto za odporcu I. zásielku prevzal, kto to podpísal a kto

a kedy tam dopísal, že išlo o majiteľa firmy, čo sa mu taktiež zdalo neobvyklé. Mala tam byť

uvedená pečiatka a následne podpis. Je potrebné prihliadnuť i na tú skutočnosť, že v čase

doručovania odstúpenia navrhovateľa od kúpnej zmluvy odporca I. už nebol vlastníkom

predmetných nehnuteľností, na čo poukázal i právny zástupca odporcu I. a III. Odporcovia

zhodne navrhli, aby sa súd primárne zaoberal tým, kto odstúpenie od kúpnej zmluvy prevzal

a aby navrhovateľ predložil originál doručenky a poštovej knihy z dôvodu, že z predloženej

kópie je evidentné, že dodatočne došlo k nejakým zmenám a tieto zmeny možno preukázať

len predložením originálu...

Súdu sa dopytom na S., a. s. B. nepodarilo zistiť, kto si dňa 16. 9. 1999 zásielku

expedovanú pod podacím č. ... na ... v B. prevzal, keď podľa oznámenia s. podľa čl. 8 ods. 4

poštových podmienok pošta uchováva doklady a údaje o zásielkach 3 roky odo dňa vybratia

zásielky ak ide o podacie doklady alebo 3 roky odo dňa dodania ak ide o dodacie doklady.

Nakoľko bola uvedená zásielka dodaná ešte pred obdobím archivácie, nebolo možné ju v

prevádzkových dokladoch vyhľadať. Vzhľadom na uvedenú informáciu zo strany S., a. s. B.,

súd ďalší navrhnutý dôkaz zisťovaním mena a priezviska poštovej doručovateľky ako

nadbytočný nevykonal. Súdu sa nepodarilo vypočuť Ing. D. O., keďže si predvolanie

v odbernej lehote neprevzala, avšak na jej výsluchu súd ďalej netrval s ohľadom na tú

okolnosť, že v konaní navrhovateľ nepredložil originály doručeniek, ktoré bolo potrebné

porovnať, resp. porovnať na nich podpisy, aby sa tak mohla pani Ing. O. vyjadriť k pravosti

jej podpisu. Nepredložením originálov doručeniek potom nemá význam ani dokazovanie

formou grafologickej analýzy pravosti podpisu p. O. na predmetných doručenkách. Výsluch

svedka Ing. D., bývalého riaditeľa navrhovateľa, súd taktiež nevykonal, nakoľko sa takýto

dôkaz javil nadbytočným, keď v konaní bolo potrebné predložiť originály kľúčových

listinných dôkazov, pričom nebolo súdu vysvetlené aké objektívne príčiny bránili ich

predloženiu a nebolo ani vysvetlené prečo sa práve Ing. D. má vyjadriť k týmto príčinám,

keďže podľa názoru súdu nestačí len konštatovanie, že v rozhodnom čase bývalý riaditeľ

navrhovateľa Ing. D. s originálmi doručeniek operoval. V tejto súvislosti sa súd pripája

i k vyslovenému názoru právneho zástupcu odporcu IV. na pojednávaní konanom dňa

15. 3. 2007 súvisiaceho s tým, že zo strany navrhovateľa dochádzalo po dobu siedmych

rokov k spochybňovaniu vlastníctva odporcov a nesplnil si povinnosť predložiť jediný dôkaz

preukazujúci účinné a platné doručenie odstúpenia od zmluvy, pričom ďalšie dokazovanie

by tak prispelo k ďalším zbytočným prieťahom v konaní. S poukazom na uvedené, ako aj na

vyslovený názor odvolacieho súdu v súvislosti s potrebou zisťovania, či bolo odstúpenie

navrhovateľa od kúpnej zmluvy odporcovi I. doručené je možné konštatovať, že sa súdu

prostredníctvom dokazovania nepodarilo zistiť, či naozaj došlo k doručeniu tohto

odstúpenia, keďže navrhovateľ v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, keď nepredložil

originály doručeniek, aby sa tak súd mohol zaoberať na to nadväzujúcou otázkou, či pani

O. v období doručovania túto zásielku prevzala a či na návratke doručenky je jej

vlastnoručný podpis. Nebolo v konaní rozhodujúce zisťovať, kto zásielku prevzal, ale či sa

táto dostala do dispozície odporcu I. ( § 45 ods. 1 Obč. zák.), avšak fotokópie doručeniek sa

nepovažujú za hodnoverný dôkaz a preto pri rozhodovaní z nich súd nemohol vychádzať...

Podľa ust. je povinnosťou navrhovateľa preukázať svoje

tvrdenia. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok

neunesenie dôkazného bremena. V predmetnom konaní bolo povinnosťou navrhovateľa

preukázať, či došlo k platnému odstúpeniu od kúpnej zmluvy majúceho vplyv na jej

existenciu. Navrhovateľ síce predložil súdu listinu preukazujúcu jeho odstúpenie od kúpnej

zmluvy, predložil i návratku doručenky preukazujúcej doručenie tohto odstúpenia, avšak

listiny boli predložené len v kópiách. Navrhovateľ tak v konaní neuniesol dôkazné

bremeno podľa ust. a nepreukázal, že došlo k platnému a účinnému

odstúpeniu od kúpnej zmluvy. Z uvedeného dôvodu súd návrh na určenie vlastníckeho práva

navrhovateľa zamietol, keďže práve otázku platnosti alebo neplatnosti odstúpenia od

zmluvy bolo potrebné v konaní ako prvoradú vyriešiť. Z uvedeného dôvodu sa súd ďalšími

skutočnosťami ohľadom zaplatenia alebo nezaplatenia celej kúpnej ceny odporcom

I. nezaoberal.“

18. Z odôvodnenia potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento po

opise dôvodov rozsudku okresného súdu, dôvodov odvolania a obsahu vyjadrení

žalovaných na vlastné odôvodnenie rozsudku uviedol:

,,Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie

bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou - účastníkom konania

( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému bol tento opravný prostriedok prípustný

( a 202 ), preskúmal vec podľa ustan. a , posúdil

v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, prejednal na pojednávaní nariadenom

podľa ustan. , na ktorom vypočul právnych zástupcov účastníkov

konania, a dospel k záveru, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne

správny.

Dokazovanie je častou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára

poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú

povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný

dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného

bremena.

Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1

a ). Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania,

v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k nemu, mimo týchto procesných úkonov, v

rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa

vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou

procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia rozhodnutia vo

veci samej. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v

ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné

postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré

vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom

procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju

dôkaznú povinnosť.

V preskúmavanom prípade navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a bremeno

tvrdenia, keď nepreukázal, že odstúpenie od kúpnej zmluvy doručil odporcovi v 1. rade,

neposkytol žiadne dôkazy na podporu svojich tvrdení, najmä nepredložil originál doručenky

o doručení odstúpenia od zmluvy, ako aj originál listu o odstúpení od zmluvy. Tieto dôkazy

sú založené v spise len v kópií.

Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä

výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb

a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania

dôkazu predpísaný, určí ho súd { ).

Ťažisko dokazovania listinami spočíva v dôkazoch listinami, z ktorých väčšina má

charakter verejnej listiny, prípadne aj listinami súkromnými.

Podľa ustanovenia možno vykonať dokazovanie aj listinami

(súkromnými alebo verejnými) tak, že ich predseda senátu pri pojednávaní prečíta, alebo

oznámi ich obsah.

Listiny vydané súdmi Slovenskej republiky alebo inými štátnymi orgánmi v medziach

ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitnými predpismi vyhlásené za verejné,

potvrdzujú, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu, ktorý listinu vydal, a ak nie je

dokázaný opak, i pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje ( ).

Pre účely občianskeho súdneho konania za listinu považujeme iba písomný prejav

v určitej jazykovej forme, spôsobilý na vykonanie dôkazu spôsobom predpokladaným

ustanovením § 129 ods. 1. Za verejné listiny označujeme listiny vydané súdmi alebo inými

štátnymi orgánmi v rámci ich právomoci, alebo listiny osobitnými predpismi vyhlásené za

verejné. Verejná listina potvrdzuje, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu, ktorý

listinu vydal, až do tých čias, kým nie je preukázaný opak, ako aj pravdivosť toho, čo je

v listine osvedčené alebo potvrdené.

Súdna prax považuje za takúto verejnú listinu aj doručenku, svedčiacu o doručení

listiny adresátovi. Doručenka musí byť predložená v origináli, aby mohla byť za takúto

verejnú listinu považovaná.

Predseda senátu alebo samosudca môže uložiť tomu, kto má listinu potrebnú na

dôkaz, aby ju predložil, alebo ju obstará sám od iného súdu, orgánu alebo právnickej

osoby( ).

Súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi niekoľkokrát, aby predložil súdu doručenku

o doručení odstúpenia od zmluvy pre odporcu v 1. rade v origináli. Navrhovateľ napriek

týmto opakovaným výzvam, ktoré boli nad mieru povinností súdu prvého stupňa, originál

doručenky nepredložil. Takto súd prvého stupňa nemohol preskúmať, či ide o verejnú

listinu, spĺňajúcu náležitosti, ktorú možno považovať za dôkaz o doručení odstúpenia od

kúpnej zmluvy.

Z týchto dôvodov sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa a jeho

rozhodnutie ako vecne správne podľa ustanovenia potvrdil.“

IV.

19. Ako vyplýva z obsahu sťažnosti a odôvodnení rozsudkov všeobecných súdov,

podstatou tejto ústavnoprávnej veci je odlišný interpretačný postoj sťažovateľky

a všeobecných súdov k vykonávaniu navrhnutých dôkazov (§ 120 ods. 1 v spojení s § 129

ods. 1 a 2 ), okruhu možných dôkazných prostriedkov ( ) a k hodnoteniu

vykonaných dôkazov ( v spojení s ).

Dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od

navrhnutia dôkazu, cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým

navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len

súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje

prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie

dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa

zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa

neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.

V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou

povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

( ).

20. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (Garcia Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra

ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj

povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie

dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko

z 29. apríla 1993, ).

21. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov (bod 15 nálezu) ostalo v právomoci ústavného súdu posúdiť, či

postupom a rozsudkom krajského súdu nedošlo k zásahu do označených práv sťažovateľky.

22. Ústavný súd v tomto smere konštatuje, že sťažnostným námietkam sťažovateľky

nemožno priznať ústavnoprávny význam, a z tohto dôvodu nebolo na mieste ani

konštatovanie o porušení jej označených práv. Občianske súdne konanie je tak, ako to

uviedli všeobecné súdy v odôvodnení svojich rozsudkov, založené nielen na povinnosti

tvrdenia, ale aj na povinnosti preukázania tvrdených skutočností. Preštudovaním spisu

v právnej veci sťažovateľky ústavný súd zistil, že táto mala v priebehu konania vytvorený

relevantný priestor na preukázanie ňou tvrdených skutočností, pričom tento vymedzený

priestor ju nestaval v porovnaní so žalovanými do podstatne nevýhodnejšej pozície, čo by

indikovalo porušenie princípu rovnosti v konaní. Bolo zákonnou procesnou povinnosťou

sťažovateľky preukázať, že k platnému odstúpeniu od zmluvy došlo, pričom bolo na jej

uvážení, aké dôkazy k preukázaniu uvedenej skutočnosti súdu ponúkne. Sťažovateľka

v žalobe, ako aj v ďalšom konaní preukazovala odstúpenie od zmluvy listinou obsahujúcou

odstupujúci prejav vôle spolu s doručenkou o jej doručení druhej strane (žalovanému

v I. rade), všetko v kópiách. Sama sťažovateľka teda v konaní určila spôsob a formu

dokazovania ňou tvrdených skutočností. V dôsledku obrany žalovaných, ktorí rozporovali

platnosť odstúpenia od zmluvy (jeho doručenie druhej strane), okresný súd sťažovateľke

uložil, aby na odstránenie rozporov a identifikáciu osoby, ktorá odstupujúci prejav vôle

prevzala, predložila predmetné listiny v originály. Sťažovateľka na pojednávaní 15. júna

2006 o. i. uviedla, že ,,v tomto štádiu je jednoznačné stanovisko navrhovateľa a to v tom,

že originály doručeniek predkladať súdu nebude“. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu

vyplýva, že sťažovateľka nekonkretizovala objektívne dôvody, ktoré jej bránili predložiť

originály doručeniek.

23. Za týchto okolností okresný súd odmietol ďalšie návrhy na dokazovanie, ktoré

predniesla sťažovateľka, s odôvodnením, že kým nie sú k dispozícii originály doručeniek,

nemohol nariadiť ani grafologické skúmanie podpisov na nich a netrval ani na výsluchu

konateľky žalovaného v I. rade (Ing. O., ktorú sa nepodarilo predvolať), aby sa mohla

vyjadriť k pravosti podpisu na origináloch doručeniek. Dôkaz zisťovaním mena a priezviska

poštovej doručovateľky považoval súd za nadbytočný pre absenciu archivácie dokladov

o doručení na S. a svedka Ing. D. tiež nepovažoval za potrebné vypočuť, keďže

sťažovateľkou nebolo súdu dostatočne vysvetlené, prečo sa práve táto osoba má vyjadriť

k nemožnosti predloženia originálov doručeniek. Podľa názoru súdu nestačí len

konštatovať, že v rozhodnom čase tento s doručenkami operoval. Vykonanie dokazovania

originálom sporných listín okresný súd požadoval z dôvodu, že žalovaní v konaní

spochybňovali doručenie odstúpenia od zmluvy žalovanému v I. rade a súčasne tvrdili, že

na kópiách boli zjavne dodatočne robené nejaké zmeny a tieto zmeny možno preukázať len

predložením originálu. V závere okresný súd konštatoval, že v konaní bolo rozhodné, či sa

odstupujúci prejav vôle dostal do dispozície žalovaného v I. rade (§ 45 ods. 1 Občianskeho

zákonníka), pričom však fotokópie doručeniek nepovažoval za hodnoverný dôkaz, a preto

z nich pri rozhodovaní nemohol vychádzať. Sťažovateľkou tvrdené vyňatie otázky

doručovania odstupujúceho prejavu vôle z režimu hmotného práva a jeho podradenie pod

režim procesného práva (z čoho sťažovateľka vyvodzovala aj porušenie princípu právnej

istoty) teda pred ústavným súdom nebolo preukázané.

24. Krajský súd rozhodujúc o odvolaní sťažovateľky proti zamietajúcemu rozsudku

okresného súdu sa stotožnil so závermi okresného súdu, konštatoval, že tento nad rámec

zákonných povinností umožnil sťažovateľke preukázať ňou tvrdené skutočnosti, ktorá však

dôkazné bremeno neuniesla.

25. Vzhľadom na uvedené ústavný súd uzatvára:

Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na

vykonanie dokazovania predložené sťažovateľkou, nemôže sama osebe viesť k záveru

o porušení jej práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé

súdne konanie by v tejto súvislosti podľa ústavného súdu bolo možné konštatovať len vtedy,

ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne

neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu

vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by

nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej

pozície ako druhá strana v konaní. Konanie všeobecných súdov v právnej veci sťažovateľky

však takéto vady nevykazuje.

26. Okresný súd sa v odôvodnení svojho rozsudku detailne zaoberal vymedzením

dôvodov, prečo považoval za rozhodné predložiť originály doručeniek, prečo nevykonal

nadväzujúce dôkazy a prečo v konaní v dôsledku neunesenia dôkazného bremena

sťažovateľkou nebolo možné žalobe vyhovieť. Úvaha okresného súdu o odmietnutí

vykonania sťažovateľkou navrhovaných dôkazov, s ktorou sa stotožnil aj krajský súd (čo

predstavuje jadro jej sťažnostných námietok), podľa názoru ústavného súdu nebola

svojvoľná či neprimeraná, naopak mala racionálny podklad, ktorý vychádzal z predmetu

sporu a obrany žalovaných smerom k zisťovaniu skutkového stavu veci. V dôsledku

uvedeného taktiež nemožno konštatovať, že by všeobecné súdy aplikovali zákonné

ustanovenia o dokazovaní v občianskom súdnom konaní tak, že by tým popreli ich účel

a význam (), či tak, že táto interpretácia a aplikácia nebola v súlade s

a dohovorom ( ). Pre nedostatok ústavnej a zákonnej právomoci pritom

neprislúchalo ústavnému súdu, aby bližšie skúmal skutkový stav a rozsah jeho zistenia

všeobecnými súdmi, iba aby posúdil ústavnú konformitu ich postupov a rozhodnutí. Pri

tomto posúdení nezistil dôvody na ústavno-súdnu korekciu ich rozhodovacej činnosti.

27. Pokiaľ ide o argumentáciu o porušení princípu nestrannosti a objektivity postupu

konajúceho súdu a princípu rovnosti zbraní, ústavný súd nad rámec už uvedeného uvádza:

Predovšetkým postup krajského súdu a odôvodnenie jeho zrušujúceho uznesenia

z 22. októbra 2002 nemohol ústavný súd súc viazaný petitom sťažnosti posudzovať (§ 20

ods. 3 ). Pokiaľ však krajský súd v zrušujúcom uznesení vyslovil

záväzný právny názor ( ), bolo zákonnou povinnosťou okresného súdu tento

rešpektovať a vykonať dokazovanie uložené odvolacím súdom na preukázanie určitých

skutočností. Nemožno preto uvažovať o tom, že vyslovením právneho názoru (o tom, že

určitú skutočnosť treba ako prejudiciálnu otázku vyriešiť pred rozhodnutím o veci samej) by

krajský súd nekonal nestranne a objektívne. K namietanému porušeniu princípu rovnosti

zbraní už ústavný súd konštatoval, že z obsahu spisu a odôvodnení rozsudkov všeobecných

súdov nijak nevyplýva, že by tieto sťažovateľku postavili do podstatne nevýhodnejšej

pozície ako žalovaných v konaní. Skutočnosť, že lege artis požadovali predloženie

originálov doručeniek a pre ich absenciu z dôvodov uvedených v svojich rozhodnutiach

odmietli ďalšie návrhy na dokazovanie, neznamená porušenie princípu rovnosti zbraní.

28. Bez toho, aby sa tým niečo menilo na už uvedených záveroch, ústavný súd

považuje za vhodné uviesť toto:

Aj keby všeobecné súdy vo veci sťažovateľky dospeli k záveru o platnom odstúpení

od zmluvy, je otázne, aké účinky by mohol tento záver vyvolať smerom k určeniu

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v prospech sťažovateľky. K odstúpeniu od zmluvy

uzavretej medzi sťažovateľkou a kupujúcim I totiž došlo až potom, keď kupujúci I zmluvne

previedol vlastnícke právo k uvedeným nehnuteľnostiam na kupujúceho II,

v prospech ktorého bol povolený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. V čase

odstúpenia od zmluvy teda už kupujúci I nebol vlastníkom predmetu kúpy, pretože

vlastníkom bol kupujúci II. V posledných rokoch sa v judikatúre všeobecných súdov

uplatňujú závery, v zmysle ktorých odstúpenie od zmluvy môže vyvolať právne účinky len

medzi jej účastníkmi a nie aj vo vzťahu k tretím osobám. Podľa nálezu českého ústavného

súdu zo 16. októbra 2007, ktorý sa týkal účinkov odstúpenia od zmluvy

podľa : ,,Odstoupením od smlouvy podle

občanského zákoníku se - není-li právním předpisem nebo účastníky dohodnuto jinak -

smlouva od počátku ruší, avšak pouze s účinky mezi jejími účastníky. Vlastnické právo

dalších nabyvatelů, pokud své vlastnické právo nabyli v dobré víře, než došlo k odstoupení

od smlouvy, požívá ochrany v souladu s čl. 11 Listiny základních práv a svobod

a s ústavními principy právní jistoty a ochrany nabytých práv vyvěrajícími z pojmu

demokratického právního státu ve smyslu , a nezaniká.“ Predmetný

nález teda chráni vlastnícke právo vlastníka, ktorý toto nadobudol platne v čase, keď jeho

právny predchodca bol podľa práva vlastníkom veci so všetkými čiastkovými oprávneniami

vlastníka a následne (po prevode vlastníctva na v poradí ďalšieho nadobúdateľa) došlo

k odstúpeniu od kúpnej zmluvy zo strany prvého prevodcu (). Na uvedené

poukazuje ústavný súd z dôvodu, že tak , ako aj dohovor chránia nie teoretické

a iluzórne práva sťažovateľov, ale práva konkrétne a účinné (), teda práva,

ktorých sa dá reálne domáhať, a nie práva, ktoré majú v praxi iba iluzórnu povahu

a iluzórne účinky.

29. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti dospel ústavný súd v medziach

sťažnosti k záveru, že označené práva sťažovateľky rozsudkom krajského súdu porušené

neboli. Keďže sťažnosti nebolo vyhovené, neprichádzalo do úvahy zrušenie rozsudku

krajského súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie práva na primerané finančné

zadosťučinenie a náhradu trov konania, pretože všetky tieto výroky sú viazané na to, že

ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010