Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Obo/48/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: R.-V.C., s. r. o., so sídlom

N.U.Č., IČO: X.,

zast. AK JUDr. A., s. r. o., P.T.,

IČO: X. proti ţalovanému: Mgr. R., S.B., správca konkurznej podstaty úpadcu L., a. s. „v

konkurze“, S.L., IČO: X., o určenie pravosti, výšky a poradia pohľadávky v sume

29 574,18 eur, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15.

marca 2012, č. k. -93, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 15. marca 2012, č. k. -93 z r u š u j e a v r a c i a vec tomuto súdu

na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e:

Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom z 15. marca 2012, č. k. 45Cbi

5/2010-93 ţalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, ţe ţiaden z účastníkov nemá

na ich náhradu právo.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe ţalobou doručenou súdu dňa 20. októbra 2010

sa ţalobca domáhal proti ţalovanému určenia pravosti výšky a poradia pohľadávky vo výške

29 574,18 eur.

Ţalovaný sa bránil tým, ţe ţalovanému za uplatnené obdobie nevznikol nárok

na zaplatenie odplaty za nájom nehnuteľností, pretoţe bolo dohodnuté, ţe počnúc

od 1. októbra 2005 nebude účtované ţiadne nájomné, nakoľko z pôvodne prenajímaných

nehnuteľností zostali v uţívaní spoločnosti L., a. s. „ v konkurze“ uţ len časť skladu M., časť

skladu hotových výdavkov a jedna kancelária o výmere 20 m². Ţalovaný tieţ vzniesol

námietku premlčania nároku ţalobcu.

Zo zmluvy o nájme, uzavretej medzi zmluvnými stranami R., a. s., Trenčín. IČO: X.

ako prenajímateľom a L., a. s., L. M.,

IČO: X. ako nájomcom, zo dňa 18. mája 2005, z č. l. III. Doba nájmu, súd zistil,

ţe v bode 3.3 sa zmluvné strany dohodli, ţe túto zmluvu nie je moţné vypovedať, avšak

v prípade, ţe by výpovedný dôvod zakladal zákon, tak sa zmluvné strany dohodli na dĺţke

(trvaní) výpovednej doby, a to v trvaní jedného roka (t. j. jednoročná výpovedná doba) a táto

sa počíta od prvého dňa nasledujúceho mesiaca po doručení výpovede druhému účastníkovi

zmluvy. Výpoveď musí mať písomnú formu.

Podľa ust. § 14 ods. 3 ZKV nájomnú zmluvu uzavretú úpadcom, s výnimkou zmluvy

o nájme bytu, je správca oprávnený vypovedať v lehote ustanovenej zákonom alebo

dohodnutej v zmluve, a to aj v prípade, ţe bola dohodnutá na určitý čas.

Podľa ust. § 101 Obč. zák. pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,

premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Súd dospel k záveru, ţe nárok ţalobcu uplatnený v nájomnej zmluve je potrebné

právne kvalifikovať ako nájomné z nájomnej zmluvy, uzavretej dňa 18. mája 2005.

Z písomného podania ţalobcu zo dňa 18. júla 2005, doručeného správcovi konkurznej

podstaty úpadcu dňa 21. júla 2005 vyplýva, ţe samotný ţalobca trval na plynutí výpovednej

doby v zmysle uzavretej zmluvy, pričom výpovedná lehota začala plynúť od 1. júla 2005

a uplynula dňa 30. júna 2006. Z uvedeného potom vyplýva, ţe nárok ţalobcu je nárokom

na zaplatenie nájomného za obdobie od 1. októbra 2005 do 30. júna 2006, pretoţe nájomná

zmluva zanikla k 1. júlu 2006. V zmysle ust. § 101 Obč. zák. trojročná premlčacia lehota

začala plynúť od 1. júla 2006 a uplynula 1. júla 2009. Vzhľadom k tomu, ţe nárok ţalobcu

bol uplatnený na súde dňa 20. októbra 2010, súd ţalobu pre premlčanie nároku zamietol.

Keďţe nárok ţalobcu na zaplatenie nájomného za obdobie od 1. októbra 2005 do 30. júna

2006 zanikol premlčaním, súd na ďalšie dôvody obrany ţalovaného nebral zreteľ.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 25 ods. 2 ZKV v spojení s ust. § 33

ods. 1 písm. b/ ZKV tak, ţe ţiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie ţalobca podaním zo dňa

30. apríla 2012. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe určí, ţe ţalobca

je veriteľom pohľadávky vo výške 29 574,18 eur proti úpadcovi L., a. s. v konkurze, S.L.,

IČO: X., táto pohľadávka sa povaţuje

za oprávnenú a zistenú vo výške 29 574,18 eur a je pohľadávkou proti podstate. Zároveň

si uplatnil náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia. Ţalobca podal odvolanie

z dôvodu podľa , t. j. rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. Ţalobca je toho názoru, ţe prvostupňový súd vec nesprávne právne

posúdil, pričom v samotnom rozhodnutí sa vôbec nevysporiadal s argumentáciou ţalobcu,

keď neuviedol, na základe ktorých dôkazov dospel k rozhodnutiu, ani sa bliţšie nezaoberal

predloţenou judikatúrou či ostatnými, ţalobcom prezentovanými skutočnosťami.

Prvostupňový súd sa vôbec nezaoberal ţalobcovým poukazom na znenie § 14 ods. 3

zákona č. 328/91 Zb. o konkurze a vyrovnaní, ktorý moţnosť vypovedať nájomnú zmluvu

priznáva výlučne správcovi a nijakým spôsobom neviaţe spôsob určenia, resp. dĺţku

výpovednej lehoty na stanovisko druhej zmluvnej strany. Ţalobca poukázal uţ v konaní pred

prvostupňovým súdom, pokiaľ ide o dĺţku výpovednej lehoty, správca má právo voľby a buď

vypovie zmluvu v lehote, ktorá je dohodnutá v zmluve alebo stanovená v zákone. V prípade,

keď sa správca rozhodol vypovedať predmetnú nájomnú zmluvu s 3-mesačnou výpovednou

lehotou v zmysle zákona, nemá prípadný nesúhlas druhej zmluvnej strany na dĺţku

výpovednej lehoty ţiadny vplyv. Opačný právny názor je nesprávny a nemá ţiadnu oporu

v zákone. Jednalo sa pritom o dôleţitú otázku, na ktorú bolo treba dať v odôvodnení

rozhodnutia náleţitú odpoveď. Nakoľko tak súd neurobil, zaťaţil rozhodnutie vadou

nepreskúmateľnosti. Ţalobca zotrváva na stanovisku, ţe nájomná zmluva zanikla dňa

30. septembra 2005 a úpadca v období od 1. októbra 2005 do 30. júna 2006 uţíval

nehnuteľnosti vo vlastníctve právneho predchodcu ţalobcu bez právneho dôvodu, čím sa

na úkor ţalobcu (resp. jeho právneho predchodcu) bezdôvodne obohatil. Ţalobca opätovne

zdôrazňuje, ţe prvostupňový súd sa s touto argumentáciou nijako nevysporiadal.

Rovnako prvostupňový súd nezaujal stanovisko v otázke dĺţky premlčacej doby

v prípade bezdôvodného obohatenia vzniknutého v obchodno-právnych vzťahoch. V tejto

súvislosti ţalobca poukazuje na príslušnú judikatúru, najmä na rozhodnutie Najvyššieho súdu

SR, sp. zn. , v ktorom sa uvádza, ţe nakoľko

premlčanie upravuje, nie je moţné pouţiť vzhľadom na § 1 ods. 2 Obch. zák. na premlčanie

tohto práva ust. § 107 Obč. zák. Obchodné záväzkové vzťahy sa riadia predovšetkým

. V spojení s Obch. to potom znamená, ţe ak Obchodný

zákonník pre premlčanie niektorého práva neustanovuje osobitnú premlčaciu dobu, právo sa

premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe 4 rokov. Rovnaký názor vyslovil Najvyšší súd aj

vo svojom rozhodnutí zo 6. októbra 2005 pod sp. zn. . S uvedeným výkladom

sa stotoţnil aj Ústavný súd SR v náleze z 22. marca 2007.

Ďalej prvostupňový súd sa nijako nezaoberal ţalobcovým poukazom na ust. § 20

ods. 7 zákona č. 328/91 Zb. o konkurze a vyrovnaní, v ktorom zákon upravuje, ţe podanie

prihlášky pohľadávky má vo vzťahu k premlčaniu rovnaké účinky ako podanie ţaloby

na súde, a teda od momentu doručenia prihlášky premlčacia doba neplynie. Ţalobca riadne

podanie prihlášky v konaní dostatočným spôsobom preukázal, pričom odkazuje na dôkazy

predloţené v konaní pred prvostupňovým súdom. Právny predchodca ţalobca uplatnil

rovnaký nárok podaním ţalobného návrhu na Krajský súd Banská Bystrica dňa 27. novembra

2007, ktoré bolo právoplatne skončené dňa 11. septembra 2008. Ani jednu z týchto

skutočností prvostupňový súd pri posudzovaní plynutia premlčacej lehoty nezohľadnil

a nijako nevysvetlil.

Z uvedených skutočností je zrejmé, ţe rozhodnutie prvostupňového súdu nemá

náleţitosti vyţadované , predovšetkým v rozhodnutí absentuje riadne

odôvodnenie. Súd v odôvodnení len rámcovo a nedostatočne opísal závery, ku ktorým

na základe dokazovania dospel, pričom nijako nešpecifikoval dôkazy, o ktoré oprel svoje

skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri spravovaní dôkazov a skutočnosti, ktoré

mal za preukázané. Odôvodnenie obsahuje len stručné opísanie skutkových okolností prípadu

bez podrobnejšej právnej argumentácie, ktorá by výrok prvostupňového súdu odôvodňovala,

objasňovala a vysvetľovala zrozumiteľným a preskúmateľným spôsobom. Prvostupňový súd

konal v rozpore s , čím zasiahol do ţalobcovho práva na súdnu ochranu,

keď svoje rozhodnutie náleţite neodôvodnil, nezaoberal sa jeho argumentáciou a uspokojil sa

s konštatovaním, ţe ide o nárok z titulu nájomného z nájomnej zmluvy, ktorý je premlčaný.

Takéto rozhodnutie prvostupňového súdu povaţuje ţalobca za arbitrárne, svojvoľné

a vo svojej podstate za nepreskúmateľné a hrubo zasahujúce do práv ţalobcu garantovaných

SR. Okrem nedostatkov, týkajúcich sa odôvodnenia, je samotné rozhodnutie aj vecne

nesprávne z dôvodu, ţe prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil.

K odvolaniu ţalobcu sa vyjadril ţalovaný podaním zo dňa 24. mája 2012.

Vo vyjadrení uviedol, ţe povaţuje napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu za vecne

správne, súd vykonal potrebné dokazovanie, správne zistil skutkový stav veci a tento aj

správne právne posúdil.

Ţalovaný poukázal na to, ţe predchádzajúci správca konkurznej podstaty úpadcu

JUDr. V.N. s poukazom na ust. § 14 ods. 3 ZKV vypovedal zmluvu o nájme medzi ţalobcom

a ţalovaným výpoveďou zo dňa 9. júna 2005 s tým, ţe výpovedná doba mala uplynúť ku dňu

30. septembra 2005. Ţalobca mu odpovedal listom zo dňa 18. júla 2005, v ktorom s takýmto

skončením výpovednej doby nesúhlasil. Podľa názoru ţalovaného, zmluva o nájme zo dňa 18.

mája 2005, zanikla aţ dňa 30. júna 2006, preto nie je namieste, aby ţalobca ţaloval vydanie

bezdôvodného obohatenia za obdobie od 1. októbra 2005

do 30. júna 2006, nakoľko v tomto čase nájomná zmluva ešte trvala. Z toho potom tieţ

vyplýva, ţe tvrdenie ţalobcu o uţívaní nehnuteľností úpadcom bez právneho dôvodu sa

nezakladá na pravde. Je nepodstatné, ţe správca pôvodne určil výpovednú dobu na 3 mesiace

a aţ potom, ako ho sám ţalobca upozornil na znenie nájomnej zmluvy, akceptoval ročnú

výpovednú lehotu. Je nepochybné, ţe predmetom tohto sporu je nezaplatené nájomné a súd

rozhodol správne, keď svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 101 Obč. zák. Trojročná

premlčacia lehota začala plynúť dňa 1. júla 2006 a uplynula dňa 1. júla 2009.

Ţalobca v priebehu konania tvrdil, ţe svoj nárok si uplatnil ako pohľadávku proti

podstate prihláškou zo dňa 3. decembra 2008, doručenou konkurznému súdu 17. decembra

2008, čo má údajne právne účinky uplatnenia práva na súde. S týmto tvrdením sa ţalovaný

nestotoţňuje. Podľa ust. § 20 ods. 7 ZKV prihláška pohľadávky má pre plynutie premlčacej

lehoty a zánik práva rovnaké účinky ako uplatnenie práva na súde. Je však potrebné povedať,

ţe toto ustanovenie sa vzťahuje výlučne na konkurzné prihlášky, ktorými sa uplatňujú

konkurzné pohľadávky konkurzných veriteľov, vzniknuté pred vyhlásením konkurzu. Jedná

sa o konkurzné prihlášky, ktoré konkurzný veriteľ musí doručiť v zákonom stanovenej lehote

konkurznému súdu. V ţiadnom prípade nemôţe mať uplatnenie pohľadávky proti podstate

u správcu konkurznej podstaty účinky uplatnenia práva na súde.

Čo sa týka v odvolaní uvádzaných skutočností, ţe súd nezaujal stanovisko v otázke

dĺţky premlčacej doby v prípade bezdôvodného obohatenia vzniknutého v obchodno-

právnych vzťahoch, tak podľa názoru ţalovaného súd sa nemal dôvod s týmto zaoberať,

keďţe jednoznačne zaujal názor, ţe ţalovaným nárok je nájomné - občiansko-právny vzťah,

a teda sa jedná o absolútny neobchod. Podľa názoru ţalovaného, premlčanie bezdôvodného

obohatenia v obchodno-právnych vzťahoch podlieha reţimu .

Vzhľadom na uvedené ţalovaný navrhol napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Banskej Bystrici ako vecne správny potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) prejednal

odvolanie ţalobcu podľa , bez nariadenia pojednávania

a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu je dôvodné.

Z obsahu odvolania ţalobcu vyplýva, ţe podal odvolanie proti rozsudku Krajského

súdu v Banskej Bystrici z 15. marca 2012 pod č. k. -93.

Podľa ust. rozsudkom rozhoduje súd o veci samej. Zákon

ustanovuje, kedy súd rozhoduje o veci samej uznesením.

Podľa ust. rozsudok sa vyhlasuje vţdy verejne, vyhlasuje ho

predseda senátu alebo samosudca v mene Slovenskej republiky. Uvedie pritom výrok

rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o moţnosti výkonu rozhodnutia.

Rozsudok sa vyhlasuje spravidla hneď po skončení konania, ktoré rozsudku

predchádzalo ( veta prvá ).

Podľa ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd

vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke

veci. Na záver súd uznesením vyhlási dokazovanie za skončené ( ).

Zo zápisnice o pojednávaní pred Krajským súdom v Banskej Bystrici dňa 15. marca

2012 vyplýva, ţe po uznesení, ktorým súd povaţoval dokazovanie za skončené, vyhlásil

uznesenie, ktorým opravil protokoláciu a v zmysle vyzval účastníkov

k záverečnej reči. Po tom, ako právny zástupca ţalobcu i ţalovaný predniesli svoje návrhy,

súd vyhlásil uznesenie, ktorým ţalobu zamietol a o náhrade trov konania rozhodol tak,

ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Z uvedenej zápisnice teda

nevyplýva, ţe súd o veci samej rozhodol rozsudkom, ţe tento rozsudok vyhlásil verejne,

ţe súd tento výrok rozsudku odôvodnil a uviedol poučenie o odvolaní a o moţnosti výkonu

rozhodnutia. Týmto postupom súdu bolo porušené právo účastníka na spravodlivý proces.

Podľa ust. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli

splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa

vykonali ( ).

Za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť stav veci, najmä

výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb

a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania

dôkazu predpísaný, určí ho súd ( ).

Dôkaz listinou sa vykonáva tak, ţe predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní

listinu alebo jej časť prečíta, alebo oznámi jej obsah: to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje

pojednávanie ( ). Ak súd nariadi ako dôkaz výsluch účastníkov, účastníci

sú povinní ustanoviť sa na výsluch: majú vypovedať pravdu a nič nezamlčovať, o tom musia

byť poučení, vyplýva to z ust.

Pri vykonávaní dôkazov sa musia rešpektovať ustanovenia občianskeho súdneho

konania, pretoţe pri rozhodovaní moţno prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli riadne

vykonané a len takéto dôkazy moţno hodnotiť v zmysle ust.

Z obsahu zápisníc o pojednávaní (zápisnica o pojednávaní zo dňa 29. septembra 2011,

8. marca 2012, 15. marca 2012) vyplýva, ţe súd prvého stupňa nevykonal dôkaz listinami

v súlade s ust. , pričom za riadne vykonanie dôkazu listinou v zmysle ust.

nemôţe byť povaţované, ako je to uvedené v zápisnici zo dňa 29. septembra 2011

a 8. marca 2012 „oboznamuje sa spis“. Taktieţ zo zápisníc o pojednávaniach nevyplýva,

ţe by súd vykonal výsluch účastníkov konania napriek tomu, ţe tak uvádza v rozsudku

z 15. marca 2012. Bez riadneho vykonania dôkazov nie je moţné hodnotiť takéto dôkazy

v súlade s ust. , nie je moţné riadne zistiť skutkový stav veci, dospieť na základe

riadneho vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a správne vo veci

rozhodnúť.

Tým, ţe súd riadne nevykonal vo veci dokazovanie, účastníkom konania sa postupom

súdu odňala moţnosť konať pred súdom.

Odvolateľ v odvolaní namietal, ţe rozsudok súdu prvého stupňa trpí nedostatkom

riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia v súlade s ust. , čím bolo

porušené právo účastníka na spravodlivé konanie. Absencia riadneho odôvodnenia je vadou,

spočívajúcou v odňatí moţnosti konať pred súdom podľa

Odôvodnenie rozsudku musí mať náleţitosti uvedené v Súd sa

v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi

skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený,

nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,

ale tieţ s poukazom na ním prijaté závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom

logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým

zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval.

Odôvodnenie rozhodnutia musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie

prieskumu v konaní o riadnom opravnom prostriedku. Ak rozsudok súdu neobsahuje

náleţitosti uvedené v , je nepreskúmateľný.

Jedným z princípov, predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1

SR, Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť

súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náleţite odôvodniť (I.ÚS

243/07), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho,

čo uviedli účastníci.

Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2) musí vyplývať vzťah medzi

skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi

na strane druhej ().

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, ţe účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad

a pouţívanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa .

Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR (, , III.ÚS

127/2010), kaţdý má právo na to, aby sa v jeho veci pred všeobecnými súdmi rozhodovalo

podľa relevantnej právnej normy, ktorá môţe mať základ v platnom právnom poriadku SR

alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré SR ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom,

ktorý predpisuje zákon. Všeobecný súd musí vykladať a pouţívať ustanovenia na vec sa

vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu.

Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemoţno toto ani iné základné práva obmedziť

spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd

pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu

pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávnených záujmov účastníkov konania

(napr. , ). Princíp spravodlivosti a poţiadavka materiálnej ochrany

práv sú totiţ podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým

súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu. To, ţe právo na riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva aj

z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje,

aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torria C.

Španielsko z 9. decembra 1994, Hiro Balany c. Španielsko z 9. decembra 1994).

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (, ) tieţ vyslovil,

ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa (

ods. 1 Dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky,

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky, nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne nedostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe poţiadavky § 157 ods. 2

odvolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici nespĺňa.

V odôvodnení rozhodnutia krajského súdu absolútne chýba logické vysvetlenie,

k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako

ju interpretoval. V odôvodnení napadnutého rozsudku nedal presvedčivú a jasnú odpoveď

na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, nereagoval na podstatné námietky

a tvrdenia ţalobcu a námietky ţalovaného. Neuviedol, ktorým dôkazom, predloţeným

zo strany ţalobcu i ţalovaného uveril, ktorým dôkazom neuveril, ako tieto dôkazy vyhodnotil

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, čo vyšlo za konania najavo a ako vec

právne posúdil. Súd prvého stupňa sa vo svojom rozhodnutí obmedzil iba na konštatovanie,

ţe nárok uplatnený z citovanej nájomnej zmluvy je potrebné kvalifikovať ako nájomné

z nájomnej zmluvy, uzavretej dňa 18. mája 2005, ţe nárok ţalobcu je nárokom na zaplatenie

nájomného za obdobie od 1. októbra 2005 do 30. júna 2006 a s prihliadnutím na námietku

premlčania uplatnenú ţalovaným a s prihliadnutím na ust. § 101 Obč. zák. z dôvodu

premlčania nároku ţalobu zamietol. Z obsahu ţaloby však vyplýva, ţe ţalobca sa domáhal

určenia, ţe ţalobca je veriteľom pohľadávky vo výške 29 574,18 eur proti úpadcovi L., a. s.

v konkurze, S.L., IČO: X.,

ţe táto pohľadávka sa povaţuje za oprávnenú a zistenú vo výške 29 574,18 eur a je

pohľadávkou proti podstate. Ţalobca v samotnej ţalobe uviedol, ţe ţalovaný počnúc

od 1. októbra 2005 do 30. júna 2006 nepretrţite a výlučne uţíval nehnuteľnosti evidované

v katastri nehnuteľností vedenom Správou katastra L. M. na LV č. X. v k. ú. P., a to

konkrétne: a/ sklad na parcele č. X. o výmere 423 m², b/ časť výrobnej haly

na parcele č. X., a to konkrétne nebytové priestory o výmere 867 m², c/ časť výrobnej haly so

súpisným číslom X. na parc. č. X., a to konkrétne nebytové priestory o výmere 1 488 m², d/

časť skladu na parc. č. X., a to konkrétne nebytové priestory o výmere 200 m², a to bez

právneho dôvodu a bez platenia akejkoľvek odplaty s tým, ţe ţalobca si v zmysle

ust. § 20 ZKV prihlásil u ţalovaného a tieţ na konkurznom súde dňa 3. decembra 2008

pohľadávku proti podstate. Ţalobca tvrdil, ţe nájomná zmluva zanikla dňa 30. septembra

2005 a ţe úpadca v období od 1. októbra 2005 do 30. júna 2006 uţíval nehnuteľnosti

vo vlastníctve právneho predchodcu ţalobcu bez právneho dôvodu, čím sa na úkor ţalobcu,

resp. jeho právneho predchodcu bezdôvodne obohatil, a teda keďţe sa ţalovaný na úkor

ţalobcu bezdôvodne obohatil, musí toto obohatenie vydať s poukazom na ust. § 451 ods. 1

Obč. zák. Prvostupňový súd sa s touto argumentáciou ţalobcu nijako nevysporiadal.

Súd prvého stupňa bez toho, aby posúdil samotný nárok ţalobcu na určenie pravosti

pohľadávky proti podstate vo výške 29 574,18 eur, bez toho, aby sa zaoberal konkrétnou

pohľadávkou ţalobcu, či ide o pohľadávku proti podstate v súlade s ust. § 31 ods. 3 ZKV,

bez toho, aby konkrétnu pohľadávku vo výške 29 574,18 eur podriadil pod príslušnú normu

hmotného práva, posudzoval námietku premlčania, pričom sa nevysporiadal so ţalobcovým

poukazom na ust. § 14 ods. 3 a § 20 ods. 7 zák. č. 328/91 Zb. o konkurze a vyrovnaní.

Odvolací súd nad rámec svojho konštatovania o nedostatku odôvodnenia rozhodnutia

súdu prvého stupňa poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, ţe ak vznikne vo vzťahoch medzi

podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti alebo vo vzťahoch medzi samosprávnou

územnou jednotkou a podnikateľom pri jeho podnikateľskej činnosti, týkajúcich sa

zabezpečenia verejných potrieb bezdôvodné obohatenie, riadi sa premlčanie práva na jeho

vydanie právnou úpravou .

Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v súlade

s ust. zrušil a v súlade s ust. vrátil vec súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí súd opätovne rozhodne o trovách

prvostupňového i odvolacieho konania.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 27. júna 2012

JUDr. Anna Marková, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Michaela Szöcsová