Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 21 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (30)II. ÚS 92/06
PDF · 259.38 KB
No categories available
II. ÚS 92/06
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 92/06-39
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2007 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja
Kohuta o sťažnosti spoločnosti B., a. s., so sídlom S., zastúpenej advokátom JUDr. M. R.,
B., namietajúcej porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo/86/2005 zo
6. októbra 2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 34 Cb
214/01-Hu-74 z 1. decembra 2004 takto
r o z h o d o l :
Základné právo spoločnosti B., a. s., so sídlom S., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5
Obo/86/2005 zo 6. októbra 2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 34 Cb 214/01-Hu-74 z 1. decembra 2004 p o r u š e n é n e b o l o .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára
2006 doručená sťažnosť spoločnosti B., a. s., so sídlom S. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom JUDr. M. R., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obo/86/2005
zo 6. októbra 2005 (v sťažnosti nesprávne uvedené z 26. októbra 2005, pozn.) v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 34 Cb
214/01-Hu-74 (v sťažnosti nesprávne uvedené č. k. 34 Cb 214/01-74, pozn.) z 1. decembra
2004.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného
práva, zrušil rozsudky krajského súdu a najvyššieho súdu a vrátil vec krajskému súdu
na ďalšie konanie. Súčasne sťažovateľka navrhla odklad vykonateľnosti týchto rozsudkov
so zreteľom na súvis tohto konania s konkurzným konaním, v ktorom sa nachádza žalobca,
doc. JUDr. J. O., CSc., správca konkurznej podstaty úpadcu G., a. s., v konkurze (ďalej len
„žalobca“).
Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou podanou krajskému súdu 27. decembra 2001 sa
žalobca domáhal voči sťažovateľke zaplatenia sumy 37 012 500 Sk istiny s príslušenstvom.
Žalobca odôvodnil žalobu tým, že „žalovanému poskytol finančné prostriedky v dohodnutej
výške za úrok 5,75 % na dobu 90 dní, pričom ako zabezpečenie vrátenia poskytnutých
prostriedkov slúžil prevod cenného papiera“, pričom opodstatnenosť uplatneného nároku
odôvodnil skutočnosťou, že „žalovaný do dňa podania žaloby dlžnú sumu neuhradil“.
Podaním doručeným krajskému súdu 17. júla 2002 žalobca zmenil skutkové a právne
dôvody uplatneného nároku i jeho výšku tak, že žiadal o vydanie bezdôvodného obohatenia
v sume 35 000 000 Sk spolu s úrokom z omeškania, pretože podľa jeho názoru zmluva, na
základe ktorej bolo poskytnuté plnenie, je buď neplatná alebo stratila platnosť. Krajský súd
žalobe vyhovel a napadnutým rozsudkom uložil sťažovateľke zaplatiť sumu 35 000 000 Sk
so 17,6 % ročným úrokom z omeškania. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozsudok
krajského súdu potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky podaním žalobcu zo 17. júla 2002 sa zmenil nielen
žalobný petit, ale aj rozhodujúce skutkové a právne dôvody uplatneného nároku, a preto išlo
o zmenu žaloby podľa § 95 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ku ktorej je
potrebný súhlas súdu uznesením podľa § 167 OSP. Pretože krajský súd o zmene návrhu na
začatie konania nerozhodol, mal podľa jej názoru konať a rozhodnúť iba o pôvodnom
návrhu, a nie o zmenenom, ktorý žalobca podal 17. júla 2002. Podľa tvrdenia sťažovateľky
ide o „takú vadu konania, ku ktorej musel odvolací súd prihliadnuť a napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť“, a pretože tak neurobil, poprel „zmysel a podstatu
práva na spravodlivý proces“. Sťažovateľka ďalej uvádza, že odvolací súd (najvyšší súd)
pochybil aj v tom, že sa vôbec nezaoberal argumentáciou jej podania zo 4. apríla 2005,
ktorým sa „iba bližšie rozviedli včas uplatnené odvolacie dôvody“, a preto podľa jej tvrdenia
rozhodol „nezákonne, arbitrážne, v rozpore s ústavnou požiadavkou práva na spravodlivý
súdny proces ...“.
Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd ako odvolací súd nesprávne posúdil aj
vznesenú námietku premlčania, keďže v danom prípade mal pri riešení otázky premlčania
aplikovať nie príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka, ale § 107 Občianskeho
zákonníka.
Závažného pochybenia sa krajský súd, ako aj najvyšší súd dopustili podľa názoru
sťažovateľky aj tým, že slovné spojenie „zmluva stráca platnosť“ použité v druhej vete
článku III v bode 1 Zmluvy o spätnom odkúpení akcií (ďalej len „zmluva“) uzavretej
20. júla 1998 medzi G., a. s., a sťažovateľkou („V prípade že G. a. s. neuhradí celkovú cenu
kúpy na účet B. a. s. v deň kúpy podľa ČL. II bod 1 zmluva stráca platnosť“) vyložili
vo význame „zmluva sa zrušuje“, t. j., že právne účinky zmluvy zanikli už z toho dôvodu,
že žalobca nezaplatil celkovú cenu kúpy najneskôr v deň dohodnutý v zmluve.
Z predloženej dokumentácie vyplýva, že žalobca zaplatil predmetnú sumu (35 mil. Sk)
sťažovateľke jeden deň po dohodnutom termíne.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti prijal nasledovné
rozhodnutie:
„A: Na základe skutočností uvedených v ústavnej sťažnosti sme toho názoru, že
postupom súdu v konaní, ako aj ich rozhodnutiami, bolo porušené naše základné právo na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a to postupom
a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici z 1. 12. 2004 č. k. 34 Cb 214/01-74, ako
aj postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. októbra 2005 sp.
zn. 5 Obo 86/05.
B: Obe uvedené rozhodnutia sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej
Bystrici na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
C: Zároveň navrhujeme, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudku Krajského
súdu v Banskej Bystrici z 1. decembra 2004 č. k. 34 Cb 214/01-74 v spojení s rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. októbra 2005 sp. zn. 5/Obo 86/05 podľa ust.
§ 55 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, v znení neskoršom, z dôvodov tam
uvedených.“
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a uznesením č. k.
II. ÚS 92/06-17 rozhodol podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov o jej prijatí na ďalšie konanie
a zároveň odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu č. k. 34 Cb 214/01-Hu-74
z 1. decembra 2004 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo/86/2005
zo 6. októbra 2005
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu
sťažovateľky, predsedu najvyššieho súdu a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či
trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu najvyššieho súdu
ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrili k sťažnosti.
Právny zástupca sťažovateľky, predseda najvyššieho súdu a predseda krajského súdu
ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené 10. júla 2006.
Okrem iného sa v ňom uvádza:
«...Nemáme k dispozícii súdny spis, preto sa nemôžem vyjadriť k tej časti sťažnosti,
v ktorej sa Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky vytýka nesprávny procesný postup pri
prejednaní odvolania sťažovateľa (rozsah, v akom bolo treba napadnutý rozsudok
preskúmať, otázka možnosti doplnenia odvolacích dôvodov, atď.). K tejto časti sťažnosti len
poznamenávam, že ak sa aj súd prvého stupňa dopustil procesného pochybenia v tom, že
bez rozhodnutia o pripustení zmeny žaloby prejednal žalobu podľa zmeneného návrhu,
zrejme sa toto pochybenie nemohlo v ničom dotknúť základných práv sťažovateľa, najmä
mu tým nebola odňatá možnosť uplatniť všetky jeho procesné práva. ...
Podstatná časť sťažnosti sa venuje právnemu posúdeniu, konkrétne otázke
premlčania uplatneného práva. Z rozhodnutí oboch súdov vyplýva, že obaja účastníci sú
podnikatelia a právny vzťah medzi nimi vznikol v súvislosti so zmluvami týkajúcimi sa
cenných papierov. Ide teda o obchodný záväzkový vzťah, tak ako je definovaný v § 261
Obchodného zákonníka a spravuje sa Obchodným zákonníkom, čo napokon zrejme medzi
účastníkmi konania ani nie je sporné. Sporným je jedine, či sa právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia, ktoré v súvislosti s uvedeným vzťahom vzniklo, premlčuje podľa
§ 107 Obč. zák. alebo § 397 Obch. zák. Zastávam názor, že premlčanie práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia v obchodných vzťahoch sa spravuje ustanoveniami Obchodného
zákonníka.
Ústavný súd v náleze vydanom pod sp. zn. IV. ÚS 214/04 sa zaoberal obdobným
problémom. I keď sa nález týkal len jedného špecifického prípadu bezdôvodného
obohatenia, sú východiská jeho rozhodnutia použiteľné aj pre riešenie otázky premlčania
iných práv v obchodných vzťahoch, keď vyslovil názor, že aj keď sa bezdôvodné obohatenie
riadi Občianskym zákonníkom, premlčanie práv z neho v obchodných vzťahoch bude
podliehať iným pravidlám ako tým, ktoré platia v režime Občianskeho zákonníka.
Senátu ústavného súdu je nepochybne známe naše vyjadrenie v uvedenej veci. Keďže
problematika bezdôvodného obohatenia v uvedenej veci bola užšia, považujem za vhodné
naše vyjadrenie stručne doplniť, resp. ho modifikovať. Treba prisvedčiť sťažovateľovi, že
Obchodný zákonník v § 394 ods. 2 odchylne upravuje iba premlčanie práva na vrátenie
bezdôvodného obohatenia získaného plnením z neplatnej zmluvy (treba však poznamenať,
že odchylne upravuje v ods. 1 aj vrátenie plnenia zo zmluvy, od ktorej sa odstúpilo a v ods.
3 premlčanie práva na náhradu škody podľa § 268). Obchodný zákonník pre premlčanie
práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo iným ako uvedeným spôsobom,
nemá žiadne osobitné ustanovenie, čo však neznamená, že Obchodný zákonník premlčaciu
dobu pre tieto (a ďalšie) práva neupravuje. Obchodný zákonník má komplexnú úpravu
premlčania obsiahnutú v §§ 391 až 408. Upravuje začiatok a plynutie premlčacej doby, i jej
dĺžku. V § 394 ods. 2 (rovnako ako v ods. 1 a 3) odchylne upravuje len začiatok plynutia
premlčacej doby, nie jej dĺžku. Tú, ako všeobecnú stanovuje v § 397 Obch. zák. Toto
ustanovenie však nie je jediným ustanovením Obchodného zákonníka upravujúcim
premlčaciu dobu. Ustanoveniami, ktoré ako výnimku zo všeobecnej úpravy stanovujú inú
premlčaciu dobu je § 398 (desaťročná, ako maximálna pri náhrade škody), § 389
(jednoročná pri právach, ktoré vznikli zo škody na dopravovaných veciach), aj § 401. Ak
takto nie je osobitne upravená premlčacia doba pre iné práva, neznamená to, že sa má
použiť premlčacia doba upravená v Obč. zák. Obchodné záväzkové vzťahy sa spravujú
predovšetkým Obchodným zákonníkom (§ 1 ods. 2). V spojení s § 397 to potom znamená, že
ak Obchodný zákonník pre premlčanie niektorého práva neustanovuje osobitnú premlčaciu
dobu, právo sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe 4 rokov. Treba súhlasiť s názorom
sťažovateľa, že slovné spojenie „ak zákon“, použité v § 397, nevylučuje použitie aj iného
ako Obchodného zákonníka, znamená to, že použitie § 397 Obch. zák. je vylúčené nielen
vtedy, keď Obchodný zákonník upravuje inú premlčaciu dobu, ale aj vtedy, ak by iný zákon
(nielen Občiansky zákonník) výslovne stanovil, že na premlčanie konkrétne vymenovaného
práva (v prejednávanom prípade práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, vzniklého
z obchodného záväzkového vzťahu) sa použije iná premlčacia doba. Občiansky zákonník,
ani iný zákon však takéto ustanovenie nemá. Nie je ním § 101 Obč. zák., ktorý stanovuje
všeobecnú premlčaciu dobu pre občianskoprávne vzťahy, ktorá sa použije, ak nie je
v ďalších ustanoveniach uvedené inak. Nie je ním ani § 107, ktorý je vo vzťahu k § 101
špeciálnym ustanovením, keďže tiež neuvádza, že sa tam uvedené doby použijú aj na
premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodných vzťahoch. Nie je
preto dôvod na použitie úpravy premlčania podľa Občianskeho zákonníka. Takýto výklad
vyplýva z toho, že Obchodný zákonník je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom
zvláštnym. Ustanovenia §§ 391 a 397 Obch. zák. majú preto v pomere k § 107 Obč. zák.
povahu lex specialis a nie naopak. Napokon skutočnosť, že Obchodný zákonník nemá
samostatnú úpravu bezdôvodného obohatenia, neznamená, že tým mienil záväzkové vzťahy
súvisiace s bezdôvodným obohatením, ktoré vzniklo v obchodných vzťahoch vylúčiť
z okruhu obchodných záväzkových vzťahov. Ide len o legislatívne technický spôsob úpravy
týchto vzťahov, odkazom na úpravu iného zákona (§ 1 ods. 2 Obch. zák.), ktorá vyhovuje aj
potrebám úpravy obchodných záväzkových vzťahov bez toho, aby sa úprava opakovala aj
v Obchodnom zákonníku. Nič to však nemení na tom, že tieto vzťahy, pokiaľ zodpovedajú
definícii v § 261 Obch. zák., majú charakter obchodných záväzkových vzťahov. Podľa § 1
ods. 2 Obch. zák. treba riešiť podľa úpravy v Obč. zák. len tie otázky, ktoré neupravuje
Obch. zák., teda vznik a obsah bezdôvodného obohatenia a práva na jeho vydanie. Otázka
premlčania práva na jeho vydanie je riešiteľná podľa úpravy Obch. zák., preto na použitie
ustanovení Obč. zák. nie je dôvod.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že doterajšia judikačná prax ustálila, že Obchodný
zákonník v § 394 ods. 2 odchylne upravuje iba premlčanie práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia, získaného plnením z neplatnej zmluvy. Poukazuje pritom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod číslom 34 v čiastke 2 ročník 2002. Rozhodnutie napadnuté
sťažnosťou, ani názor prezentovaný týmto vyjadrením, nie je v rozpore s uvedeným
rozhodnutím. Súdy v uverejnenom rozhodnutí riešili prípad bezdôvodného obohatenia, ktoré
vzniklo plnením z neplatnej zmluvy. Riešiac problém premlčania Najvyšší súd Slovenskej
republiky v rozhodnutí dospel k záveru, že toto právo sa premlčuje podľa príslušných
ustanovení Obchodného zákonníka. Premlčaním práva na vydanie iných druhov
bezdôvodného obohatenia sa rozhodnutie nezaoberá a nezaujíma k nemu stanovisko.
Sťažovateľ v sťažnosti odkazuje na českú odbornú literatúru (doc. Marek) a najmä
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 35 Obo 619/2002. Vo vyjadrení
vo veci sp. zn. IV. ÚS 214/04 sme podrobnejšie poukázali na českú judikatúru a literatúru
zaujímajúcu opačné stanovisko. Naše vyjadrenie bolo prevzaté do rozhodnutia, preto
nepovažujem za potrebné ho v celom rozsahu opakovať. Za užitočné však považujem
osobitne upozorniť len na rozhodnutie tzv. veľkého senátu obchodného kolégia NS ČR,
ktoré zjednocuje súdnu prax pri riešení premlčania práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia v obchodných vzťahoch. Okrem iného reaguje aj na rozhodnutie sp. zn. 25 Cdo
2250/2000, na ktoré poukazuje sťažnosť. Rozhodnutie bolo uverejnené v oficiálnej Sbírke
soudních rozhodnutí a stanovisek, ročník 2004, čiastka 3 pod č. 26. Podľa stanoviska
vysloveného v rozhodnutí, premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré
vzniklo medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti prijatím plnenia z právneho
dôvodu, ktorý odpadol (teda iný typ bezdôvodného obohatenia, ako je upravený v § 394
Obch. zák.), sa riadi Obchodným zákonníkom. V tomto rozhodnutí NS ČR pripomenul aj
záver Ústavného súdu ČR z 8. júla 1999 sp. zn. III. ÚS 140/99, podľa ktorého rozhodujúce
pri riešení, ktorý právny predpis sa má použiť, je podstata spoločenského vzťahu, v ktorom
podnikateľ vystupoval.
Z uvedených dôvodov navrhujeme ústavnú sťažnosť zamietnuť.»
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo/86/2005
zo 6. októbra 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 34 Cb 214/01-Hu-74
z 1. decembra 2004.
Na základe analýzy obsahu sťažnosti sťažovateľky ústavný súd ustálil, že pre
posúdenie, či namietaným rozsudkom najvyššieho súdu v spojení s namietaným rozsudkom
krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
je potrebné zaujať stanovisko k trom okruhom problémov:
1. Či podanie žalobcu doručené krajskému súdu 17. júla 2002 malo charakter zmeny
návrhu na začatie konania, ku ktorému mal krajský súd povinnosť vydať podľa § 95 OSP
uznesením súhlas a následne mal najvyšší súd nevydanie tohto súhlasu hodnotiť ako
podstatnú vadu konania, ktorá by zakladala dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku
krajského súdu.
2. Či krajský súd a najvyšší súd nesprávne posúdili sťažovateľkou vznesenú
námietku premlčania, t. j., či sa v danom prípade malo pri riešení otázky premlčania
aplikovať ustanovenie § 107 Občianskeho zákonníka a nie príslušné ustanovenia
3. Či výklad slovného spojenia „zmluva stráca platnosť“ použitého v druhej vete
článku III v bode 1 zmluvy, ktoré krajský súd, ako aj najvyšší súd vyložili v napadnutých
rozsudkoch vo význame „zmluva sa zrušuje“, t. j., že právne účinky zmluvy zanikli už
z toho faktu, že žalobca nezaplatil sťažovateľke celkovú cenu kúpy najneskôr v deň
dohodnutý v zmluve, ale až nasledujúci deň, je z ústavného hľadiska akceptovateľný
a udržateľný.
Ad 1) V záujme zaujatia stanoviska k prvému okruhu problémov ústavný súd
preskúmal spis krajského súdu sp. zn. 34 Cb 214/01 a zistil nasledovné:
a) 17. júla 2002 bolo krajskému súdu doručené podanie žalobcu označené ako
„Doplnenie žaloby a zmena žalobného petitu“,
b) 26. marca 2004 bolo krajskému súdu doručené podanie sťažovateľky označené
ako „Vyjadrenie k doplneniu pôvodnej žaloby a zmene žalobného petitu“, pričom
z označenia tohto podania ani z jeho obsahu nevyplýva, že podanie žalobcu doručené
krajskému súdu 17. júla 2002 hodnotí ako zmenu návrhu na začatie konania, ku ktorému je
potrebný súhlas krajského súdu podľa § 95 OSP,
c) v odvolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu z 26. januára 2005,
doručenom krajskému súdu 28. januára 2005, sťažovateľka nenamietala medzi odvolacími
dôvodmi procesné pochybenie krajského súdu spočívajúce v tom, že krajský súd nevydal
uznesením súhlas na zmenu návrhu na začatie konania podľa § 95 OSP na základe podania
žalobcu doručeného krajskému súdu 17. júla 2002,
d) 18. apríla 2005 bolo najvyššiemu súdu doručené podanie sťažovateľky zo 4. apríla
2005 označené ako „Podanie žalovaného, ktorým dopĺňa uplatnené odvolacie dôvody
v odvolaní z 26. 01. 2005 ....“, v ktorom poukazuje na skutočnosť, že krajský súd mal na
základe podania žalobcu doručeného krajskému súdu 17. júla 2002 rozhodnúť o zmene
návrhu na začatie konania podľa § 95 OSP, pričom „....Uvedený nedostatok spôsobuje
zmätočnosť napadnutého rozsudku a opodstatnenosť odvolacieho dôvodu podľa § 205
ods. 2, písm. a) a b) O. s. p.“,
e) v odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sa vo vzťahu k podaniu
sťažovateľky zo 4. apríla 2005 uvádza „Inými odvolacími dôvodmi uvedenými žalovaným
v podaní zo 4. 4. 2005 označenom ako doplnenie uplatených odvolacích dôvodov v odvolaní
zo dňa 26. 1. 2005 sa odvolací súd nemohol zaoberať, pretože boli uplatené po uplynutí
lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O. s. p.)“.
Na základe uvedených zistení ústavný súd konštatoval, že postup najvyššieho súdu,
ktorým odmietol zaoberať sa odvolacími dôvodmi uvedenými v podaní sťažovateľky
zo 4. apríla 2005 z dôvodu uvedeného v § 205 ods. 3 OSP, je z ústavného hľadiska
akceptovateľný a udržateľný, a preto nemohol mať za následok porušenie základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Zároveň sa ústavný súd stotožnil s názorom
predsedu najvyššieho súdu vysloveným v jeho vyjadrení doručenom ústavnému súdu
10. júla 2006, podľa ktorého, „... ak sa aj súd prvého stupňa dopustil procesného
pochybenia v tom, že bez rozhodnutia o pripustení zmeny žaloby prejednal žalobu podľa
zmeneného návrhu, zrejme sa toto pochybenie nemohlo v ničom dotknúť základných práv
sťažovateľa, najmä mu tým nebola odňatá možnosť uplatniť všetky jeho procesné práva“
a na základe toho konštatoval, že nevydanie súhlasu k zmene návrhu na začatie konania
podľa § 95 OSP nemožno v danom prípade hodnotiť ako pochybenie takej intenzity, ktoré
by malo za následok porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
postupom krajského súdu.
Ad 2) Vo vzťahu k sťažovateľkou uplatnenej námietke premlčania sa v napadnutom
rozsudku najvyššieho súdu okrem iného uvádza nasledovné:
„Súd prvého stupňa žalobcom uplatený nárok posúdil titulom vydania bezdôvodného
obohatenia podľa ustanovenia § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka ...
Podľa § 397 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva
inak, je premlčacia doba štyri roky. Pri práve na vydanie bezdôvodného obohatenia
(bezdôvodné obohatenie z neplatnej zmluvy, bezdôvodné obohatenie z plnenia bez právneho
dôvodu, bezdôvodné obohatenie z plnenia na základe právneho dôvodu, ktorý odpadol
a podobne), obchodný zákonník síce výslovne začiatok premlčacej doby neupravuje, čo
vlastne znamená len to, že tieto nároky treba posudzovať podľa komplexnej úpravy
všeobecných ustanovení Obchodného zákonníka o premlčaní (§ 391 a § 397).
Konanie bolo začaté dňa 27. 12. 2001, kedy súdu prvého stupňa došiel návrh na jeho
začatie (§ 82 ods. 1 O. s. p.), nesporne pred uplynutím všeobecnej štvorročnej premlčacej
doby, ktorá v posudzovanej veci začala plynúť dňa 1. 8. 1998. Právna úprava premlčania
pri práve na vydanie bezdôvodného obohatenia je komplexne upravená v obchodnom
zákonníku a všetky otázky s ňou súvisiace treba riešiť podľa týchto ustanovení, preto
aplikácia ustanovení o všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho
zákonníka je neprípustná (§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka). Z uvedených dôvodov ani
tento odvolací dôvod žalovaného nemôže obstáť.“
Ústavný súd už v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 214/04 vyslovil právny názor,
podľa ktorého „...aj keď sa bezdôvodné obohatenie riadi Občianskym zákonníkom,
premlčanie práv z neho v obchodných vzťahoch bude podliehať iným pravidlám ako tým,
ktoré platia v režime Občianskeho zákonníka“. Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, že si
je na jednej strane vedomý toho, že citovaný právny názor sa v označenom konaní týkal len
jedného špecifického prípadu bezdôvodného obohatenia, ale zároveň, stotožňujúc
a opierajúc sa o vyššie citovanú argumentáciu z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu,
konštatoval, že citovaný právny názor vyslovený v konaní sp. zn. IV. ÚS 214/04 je
použiteľný aj pre riešenie premlčania iných práv v obchodných vzťahoch, a na tomto
základe uzavrel, že v danom prípade postupovali tak krajský súd, ako aj najvyšší súd
správne, ak dospeli k záveru, že na dĺžku doby premlčania je v danom prípade potrebné
aplikovať všeobecnú, t. j. štvorročnú premlčaciu dobu ustanovenú v § 397 Obchodného
zákonníka. Z uvedeného dôvodu nemohlo preto podľa názoru ústavného súdu dôjsť
k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ad 3) V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu sa vo vzťahu k tretiemu
okruhu problémov okrem iného uvádza:
«... V článku III bode 1 druhej vete zmluvy si však zmluvné strany výslovne dohodli,
že v prípade, ak G. a. s. neuhradí kúpnu cenu na účet B. a. s. v deň kúpy, t. j. desiaty deň po
podpise zmluvy, zmluva stráca platnosť, čomu korešponduje právny termín „zmluva sa
zrušuje“. V rámci zmluvnej voľnosti zmluvné strany majú možnosť i právo dohodnúť sa na
zrušení zmluvy, pričom podľa názoru súdu práve takúto vôľu vyjadrili obe zmluvné strany
v článku III bode 1, druhej vete zmluvy o spätnom odkupe akcií napriek tomu, že použili
termín „zmluva stráca platnosť.»
K predmetnému okruhu problémov sa najvyšší súd v odôvodnení napadnutého
rozsudku okrem iného vyjadril nasledovne:
«... Z hľadiska zmluvnej voľnosti obchodných záväzkových vzťahov dojednanie
o doložení času v zmluve znamená, že právne účinky právneho úkonu buď nastanú (dies
a gou), alebo zaniknú (dies ad quem). Doloženie času je tak vedľajším dojednaním
v zmluve, podľa ktorého, buď právne účinky vzniknú alebo zaniknú.
Žalobca v súlade s článkom II. bod 1 zmluvy mal cenu kúpy 35 000 000 Sk zaplatiť
žalovanému do desať dní od podpisu zmluvy, teda do 30. 7. 1998, čo sa nestalo, pretože
zaplatil až dňa 31. 7. 1998. Plnil tak bez právneho dôvodu, pretože právne účinky zmluvy
zanikli dňa 30. 7. 1998 v súlade s vôľou účastníkov záväzkového vzťahu, ktorý vyjadrili tak,
že, ak kupujúci G., a. s., neuhradí predávajúcemu dohodnutú cenu cenného papiera 35 000
000 Sk do 30. 7. 1998, „zmluva stráca platnosť“. Nezaplatením kúpnej ceny kupujúcim
najneskôr dňa 30. 7. 1998, preto podľa vedľajšieho dojednania o doložení času právne
účinky zmluvy zanikli. Ak teda žalobca zaplatil žalovanému kúpnu cenu 35 000 000 Sk až
dňa 31. 7. 1998, stalo sa tak v súlade s vôľou účastníkov záväzkového vzťahu po jeho
zániku, teda bez právneho dôvodu. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na
úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.»
Podľa názoru sťažovateľky vyjadreného v sťažnosti oba procesne konajúce súdy
použitím citovaného výkladu okrem iného nezohľadnili všetky „okolnosti obchodného
prípadu, z ktorého spor vznikol“ a nesnažili sa komplexne pochopiť riešený prípad, pričom
favorizovali „arbitrážny prístup“, a preto postupovali „v príkrom rozpore s požiadavkou
(ústavnou a zákonnou) na nestranný a spravodlivý proces“.
Ústavný súd sa nestotožnil s názormi sťažovateľky týkajúcimi sa predmetného
okruhu problémov a uzavrel, že výklad, ktorý uplatnil v napadnutých rozsudkoch krajský
súd, ako aj najvyšší súd vo vzťahu k výkladu článku III bodu 1 v druhej vete zmluvy je
z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný, a preto podľa jeho názoru uplatnením
tohto výkladu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
Na tomto základe ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. marca 2007