Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 92/06

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2007 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja

Kohuta o sťažnosti spoločnosti B., a. s., so sídlom S., zastúpenej advokátom JUDr. M. R.,

B., namietajúcej porušenie jej základného práva podľa Slovenskej

republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo

6. októbra 2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 34 Cb

214/01-Hu-74 z 1. decembra 2004 takto

r o z h o d o l :

Základné právo spoločnosti B., a. s., so sídlom S., podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5

Obo/86/2005 zo 6. októbra 2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. 34 Cb 214/01-Hu-74 z 1. decembra 2004 p o r u š e n é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára

2006 doručená sťažnosť spoločnosti B., a. s., so sídlom S. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. M. R., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva

podľa (ďalej len „“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 6. októbra 2005 (v sťažnosti nesprávne uvedené z 26. októbra 2005, pozn.) v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 34 Cb

214/01-Hu-74 (v sťažnosti nesprávne uvedené č. k. -74, pozn.) z 1. decembra

2004.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného

práva, zrušil rozsudky krajského súdu a najvyššieho súdu a vrátil vec krajskému súdu

na ďalšie konanie. Súčasne sťažovateľka navrhla odklad vykonateľnosti týchto rozsudkov

so zreteľom na súvis tohto konania s konkurzným konaním, v ktorom sa nachádza žalobca,

doc. JUDr. J. O., CSc., správca konkurznej podstaty úpadcu G., a. s., v konkurze (ďalej len

„žalobca“).

Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou podanou krajskému súdu 27. decembra 2001 sa

žalobca domáhal voči sťažovateľke zaplatenia sumy 37 012 500 Sk istiny s príslušenstvom.

Žalobca odôvodnil žalobu tým, že „žalovanému poskytol finančné prostriedky v dohodnutej

výške za úrok 5,75 % na dobu 90 dní, pričom ako zabezpečenie vrátenia poskytnutých

prostriedkov slúžil prevod cenného papiera“, pričom opodstatnenosť uplatneného nároku

odôvodnil skutočnosťou, že „žalovaný do dňa podania žaloby dlžnú sumu neuhradil“.

Podaním doručeným krajskému súdu 17. júla 2002 žalobca zmenil skutkové a právne

dôvody uplatneného nároku i jeho výšku tak, že žiadal o vydanie bezdôvodného obohatenia

v sume 35 000 000 Sk spolu s úrokom z omeškania, pretože podľa jeho názoru zmluva, na

základe ktorej bolo poskytnuté plnenie, je buď neplatná alebo stratila platnosť. Krajský súd

žalobe vyhovel a napadnutým rozsudkom uložil sťažovateľke zaplatiť sumu 35 000 000 Sk

so 17,6 % ročným úrokom z omeškania. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozsudok

krajského súdu potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky podaním žalobcu zo 17. júla 2002 sa zmenil nielen

žalobný petit, ale aj rozhodujúce skutkové a právne dôvody uplatneného nároku, a preto išlo

o zmenu žaloby podľa (ďalej len „OSP“), ku ktorej je

potrebný súhlas súdu uznesením podľa . Pretože krajský súd o zmene návrhu na

začatie konania nerozhodol, mal podľa jej názoru konať a rozhodnúť iba o pôvodnom

návrhu, a nie o zmenenom, ktorý žalobca podal 17. júla 2002. Podľa tvrdenia sťažovateľky

ide o „takú vadu konania, ku ktorej musel odvolací súd prihliadnuť a napadnuté

rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť“, a pretože tak neurobil, poprel „zmysel a podstatu

práva na spravodlivý proces“. Sťažovateľka ďalej uvádza, že odvolací súd (najvyšší súd)

pochybil aj v tom, že sa vôbec nezaoberal argumentáciou jej podania zo 4. apríla 2005,

ktorým sa „iba bližšie rozviedli včas uplatnené odvolacie dôvody“, a preto podľa jej tvrdenia

rozhodol „nezákonne, arbitrážne, v rozpore s ústavnou požiadavkou práva na spravodlivý

súdny proces ...“.

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd ako odvolací súd nesprávne posúdil aj

vznesenú námietku premlčania, keďže v danom prípade mal pri riešení otázky premlčania

aplikovať nie príslušné ustanovenia , ale Občianskeho

zákonníka.

Závažného pochybenia sa krajský súd, ako aj najvyšší súd dopustili podľa názoru

sťažovateľky aj tým, že slovné spojenie „zmluva stráca platnosť“ použité v druhej vete

článku III v bode 1 Zmluvy o spätnom odkúpení akcií (ďalej len „zmluva“) uzavretej

20. júla 1998 medzi G., a. s., a sťažovateľkou („V prípade že G. a. s. neuhradí celkovú cenu

kúpy na účet B. a. s. v deň kúpy podľa ČL. II bod 1 zmluva stráca platnosť“) vyložili

vo význame „zmluva sa zrušuje“, t. j., že právne účinky zmluvy zanikli už z toho dôvodu,

že žalobca nezaplatil celkovú cenu kúpy najneskôr v deň dohodnutý v zmluve.

Z predloženej dokumentácie vyplýva, že žalobca zaplatil predmetnú sumu (35 mil. Sk)

sťažovateľke jeden deň po dohodnutom termíne.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti prijal nasledovné

rozhodnutie:

„A: Na základe skutočností uvedených v ústavnej sťažnosti sme toho názoru, že

postupom súdu v konaní, ako aj ich rozhodnutiami, bolo porušené naše základné právo na

súdnu ochranu podľa , a to postupom

a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici z 1. 12. 2004 č. k. -74, ako

aj postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. októbra 2005 sp.

zn. .

B: Obe uvedené rozhodnutia sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej

Bystrici na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

C: Zároveň navrhujeme, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudku Krajského

súdu v Banskej Bystrici z 1. decembra 2004 č. k. -74 v spojení s rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. októbra 2005 sp. zn. podľa ust.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, v znení neskoršom, z dôvodov tam

uvedených.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a uznesením č. k.

-17 rozhodol podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov o jej prijatí na ďalšie konanie

a zároveň odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu č. k. 34 Cb 214/01-Hu-74

z 1. decembra 2004 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

zo 6. októbra 2005

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľky, predsedu najvyššieho súdu a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či

trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu najvyššieho súdu

ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrili k sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľky, predseda najvyššieho súdu a predseda krajského súdu

ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené 10. júla 2006.

Okrem iného sa v ňom uvádza:

«...Nemáme k dispozícii súdny spis, preto sa nemôžem vyjadriť k tej časti sťažnosti,

v ktorej sa Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky vytýka nesprávny procesný postup pri

prejednaní odvolania sťažovateľa (rozsah, v akom bolo treba napadnutý rozsudok

preskúmať, otázka možnosti doplnenia odvolacích dôvodov, atď.). K tejto časti sťažnosti len

poznamenávam, že ak sa aj súd prvého stupňa dopustil procesného pochybenia v tom, že

bez rozhodnutia o pripustení zmeny žaloby prejednal žalobu podľa zmeneného návrhu,

zrejme sa toto pochybenie nemohlo v ničom dotknúť základných práv sťažovateľa, najmä

mu tým nebola odňatá možnosť uplatniť všetky jeho procesné práva. ...

Podstatná časť sťažnosti sa venuje právnemu posúdeniu, konkrétne otázke

premlčania uplatneného práva. Z rozhodnutí oboch súdov vyplýva, že obaja účastníci sú

podnikatelia a právny vzťah medzi nimi vznikol v súvislosti so zmluvami týkajúcimi sa

cenných papierov. Ide teda o obchodný záväzkový vzťah, tak ako je definovaný v § 261

a spravuje sa , čo napokon zrejme medzi

účastníkmi konania ani nie je sporné. Sporným je jedine, či sa právo na vydanie

bezdôvodného obohatenia, ktoré v súvislosti s uvedeným vzťahom vzniklo, premlčuje podľa

§ 107 Obč. zák. alebo § 397 Obch. zák. Zastávam názor, že premlčanie práva na vydanie

bezdôvodného obohatenia v obchodných vzťahoch sa spravuje ustanoveniami Obchodného

zákonníka.

Ústavný súd v náleze vydanom pod sp. zn. sa zaoberal obdobným

problémom. I keď sa nález týkal len jedného špecifického prípadu bezdôvodného

obohatenia, sú východiská jeho rozhodnutia použiteľné aj pre riešenie otázky premlčania

iných práv v obchodných vzťahoch, keď vyslovil názor, že aj keď sa bezdôvodné obohatenie

riadi , premlčanie práv z neho v obchodných vzťahoch bude

podliehať iným pravidlám ako tým, ktoré platia v režime .

Senátu ústavného súdu je nepochybne známe naše vyjadrenie v uvedenej veci. Keďže

problematika bezdôvodného obohatenia v uvedenej veci bola užšia, považujem za vhodné

naše vyjadrenie stručne doplniť, resp. ho modifikovať. Treba prisvedčiť sťažovateľovi, že

v odchylne upravuje iba premlčanie práva na vrátenie

bezdôvodného obohatenia získaného plnením z neplatnej zmluvy (treba však poznamenať,

že odchylne upravuje v ods. 1 aj vrátenie plnenia zo zmluvy, od ktorej sa odstúpilo a v ods.

3 premlčanie práva na náhradu škody podľa ). pre premlčanie

práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo iným ako uvedeným spôsobom,

nemá žiadne osobitné ustanovenie, čo však neznamená, že premlčaciu

dobu pre tieto (a ďalšie) práva neupravuje. má komplexnú úpravu

premlčania obsiahnutú v §§ 391 až 408. Upravuje začiatok a plynutie premlčacej doby, i jej

dĺžku. V § 394 ods. 2 (rovnako ako v ods. 1 a 3) odchylne upravuje len začiatok plynutia

premlčacej doby, nie jej dĺžku. Tú, ako všeobecnú stanovuje v § 397 Obch. zák. Toto

ustanovenie však nie je jediným ustanovením upravujúcim

premlčaciu dobu. Ustanoveniami, ktoré ako výnimku zo všeobecnej úpravy stanovujú inú

premlčaciu dobu je § 398 (desaťročná, ako maximálna pri náhrade škody), § 389

(jednoročná pri právach, ktoré vznikli zo škody na dopravovaných veciach), aj § 401. Ak

takto nie je osobitne upravená premlčacia doba pre iné práva, neznamená to, že sa má

použiť premlčacia doba upravená v Obč. zák. Obchodné záväzkové vzťahy sa spravujú

predovšetkým (). V spojení s to potom znamená, že

ak pre premlčanie niektorého práva neustanovuje osobitnú premlčaciu

dobu, právo sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe 4 rokov. Treba súhlasiť s názorom

sťažovateľa, že slovné spojenie „ak zákon“, použité v § 397, nevylučuje použitie aj iného

ako , znamená to, že použitie Obch. zák. je vylúčené nielen

vtedy, keď upravuje inú premlčaciu dobu, ale aj vtedy, ak by iný zákon

(nielen ) výslovne stanovil, že na premlčanie konkrétne vymenovaného

práva (v prejednávanom prípade práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, vzniklého

z obchodného záväzkového vzťahu) sa použije iná premlčacia doba. ,

ani iný zákon však takéto ustanovenie nemá. Nie je ním § 101 Obč. zák., ktorý stanovuje

všeobecnú premlčaciu dobu pre občianskoprávne vzťahy, ktorá sa použije, ak nie je

v ďalších ustanoveniach uvedené inak. Nie je ním ani § 107, ktorý je vo vzťahu k § 101

špeciálnym ustanovením, keďže tiež neuvádza, že sa tam uvedené doby použijú aj na

premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodných vzťahoch. Nie je

preto dôvod na použitie úpravy premlčania podľa . Takýto výklad

vyplýva z toho, že je vo vzťahu k predpisom

zvláštnym. Ustanovenia §§ 391 a 397 Obch. zák. majú preto v pomere k § 107 Obč. zák.

povahu lex specialis a nie naopak. Napokon skutočnosť, že nemá

samostatnú úpravu bezdôvodného obohatenia, neznamená, že tým mienil záväzkové vzťahy

súvisiace s bezdôvodným obohatením, ktoré vzniklo v obchodných vzťahoch vylúčiť

z okruhu obchodných záväzkových vzťahov. Ide len o legislatívne technický spôsob úpravy

týchto vzťahov, odkazom na úpravu iného zákona (§ 1 ods. 2 Obch. zák.), ktorá vyhovuje aj

potrebám úpravy obchodných záväzkových vzťahov bez toho, aby sa úprava opakovala aj

v . Nič to však nemení na tom, že tieto vzťahy, pokiaľ zodpovedajú

definícii v § 261 Obch. zák., majú charakter obchodných záväzkových vzťahov. Podľa § 1

ods. 2 Obch. zák. treba riešiť podľa úpravy v Obč. zák. len tie otázky, ktoré neupravuje

Obch. zák., teda vznik a obsah bezdôvodného obohatenia a práva na jeho vydanie. Otázka

premlčania práva na jeho vydanie je riešiteľná podľa úpravy Obch. zák., preto na použitie

ustanovení Obč. zák. nie je dôvod.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že doterajšia judikačná prax ustálila, že Obchodný

zákonník v § 394 ods. 2 odchylne upravuje iba premlčanie práva na vydanie bezdôvodného

obohatenia, získaného plnením z neplatnej zmluvy. Poukazuje pritom na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod číslom 34 v čiastke 2 ročník 2002. Rozhodnutie napadnuté

sťažnosťou, ani názor prezentovaný týmto vyjadrením, nie je v rozpore s uvedeným

rozhodnutím. Súdy v uverejnenom rozhodnutí riešili prípad bezdôvodného obohatenia, ktoré

vzniklo plnením z neplatnej zmluvy. Riešiac problém premlčania Najvyšší súd Slovenskej

republiky v rozhodnutí dospel k záveru, že toto právo sa premlčuje podľa príslušných

ustanovení . Premlčaním práva na vydanie iných druhov

bezdôvodného obohatenia sa rozhodnutie nezaoberá a nezaujíma k nemu stanovisko.

Sťažovateľ v sťažnosti odkazuje na českú odbornú literatúru (doc. Marek) a najmä

na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. . Vo vyjadrení

vo veci sp. zn. sme podrobnejšie poukázali na českú judikatúru a literatúru

zaujímajúcu opačné stanovisko. Naše vyjadrenie bolo prevzaté do rozhodnutia, preto

nepovažujem za potrebné ho v celom rozsahu opakovať. Za užitočné však považujem

osobitne upozorniť len na rozhodnutie tzv. veľkého senátu obchodného kolégia NS ČR,

ktoré zjednocuje súdnu prax pri riešení premlčania práva na vydanie bezdôvodného

obohatenia v obchodných vzťahoch. Okrem iného reaguje aj na rozhodnutie sp. zn.

2250/2000, na ktoré poukazuje sťažnosť. Rozhodnutie bolo uverejnené v oficiálnej Sbírke

soudních rozhodnutí a stanovisek, ročník 2004, čiastka 3 pod č. 26. Podľa stanoviska

vysloveného v rozhodnutí, premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré

vzniklo medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti prijatím plnenia z právneho

dôvodu, ktorý odpadol (teda iný typ bezdôvodného obohatenia, ako je upravený v § 394

Obch. zák.), sa riadi . V tomto rozhodnutí NS ČR pripomenul aj

záver Ústavného súdu ČR z 8. júla 1999 sp. zn. , podľa ktorého rozhodujúce

pri riešení, ktorý právny predpis sa má použiť, je podstata spoločenského vzťahu, v ktorom

podnikateľ vystupoval.

Z uvedených dôvodov navrhujeme ústavnú sťažnosť zamietnuť.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného

práva podľa rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

zo 6. októbra 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 34 Cb 214/01-Hu-74

z 1. decembra 2004.

Na základe analýzy obsahu sťažnosti sťažovateľky ústavný súd ustálil, že pre

posúdenie, či namietaným rozsudkom najvyššieho súdu v spojení s namietaným rozsudkom

krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa ,

je potrebné zaujať stanovisko k trom okruhom problémov:

1. Či podanie žalobcu doručené krajskému súdu 17. júla 2002 malo charakter zmeny

návrhu na začatie konania, ku ktorému mal krajský súd povinnosť vydať podľa

uznesením súhlas a následne mal najvyšší súd nevydanie tohto súhlasu hodnotiť ako

podstatnú vadu konania, ktorá by zakladala dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku

krajského súdu.

2. Či krajský súd a najvyšší súd nesprávne posúdili sťažovateľkou vznesenú

námietku premlčania, t. j., či sa v danom prípade malo pri riešení otázky premlčania

aplikovať ustanovenie a nie príslušné ustanovenia

.

3. Či výklad slovného spojenia „zmluva stráca platnosť“ použitého v druhej vete

článku III v bode 1 zmluvy, ktoré krajský súd, ako aj najvyšší súd vyložili v napadnutých

rozsudkoch vo význame „zmluva sa zrušuje“, t. j., že právne účinky zmluvy zanikli už

z toho faktu, že žalobca nezaplatil sťažovateľke celkovú cenu kúpy najneskôr v deň

dohodnutý v zmluve, ale až nasledujúci deň, je z ústavného hľadiska akceptovateľný

a udržateľný.

Ad 1) V záujme zaujatia stanoviska k prvému okruhu problémov ústavný súd

preskúmal spis krajského súdu sp. zn. a zistil nasledovné:

a) 17. júla 2002 bolo krajskému súdu doručené podanie žalobcu označené ako

„Doplnenie žaloby a zmena žalobného petitu“,

b) 26. marca 2004 bolo krajskému súdu doručené podanie sťažovateľky označené

ako „Vyjadrenie k doplneniu pôvodnej žaloby a zmene žalobného petitu“, pričom

z označenia tohto podania ani z jeho obsahu nevyplýva, že podanie žalobcu doručené

krajskému súdu 17. júla 2002 hodnotí ako zmenu návrhu na začatie konania, ku ktorému je

potrebný súhlas krajského súdu podľa ,

c) v odvolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu z 26. januára 2005,

doručenom krajskému súdu 28. januára 2005, sťažovateľka nenamietala medzi odvolacími

dôvodmi procesné pochybenie krajského súdu spočívajúce v tom, že krajský súd nevydal

uznesením súhlas na zmenu návrhu na začatie konania podľa na základe podania

žalobcu doručeného krajskému súdu 17. júla 2002,

d) 18. apríla 2005 bolo najvyššiemu súdu doručené podanie sťažovateľky zo 4. apríla

2005 označené ako „Podanie žalovaného, ktorým dopĺňa uplatnené odvolacie dôvody

v odvolaní z 26. 01. 2005 ....“, v ktorom poukazuje na skutočnosť, že krajský súd mal na

základe podania žalobcu doručeného krajskému súdu 17. júla 2002 rozhodnúť o zmene

návrhu na začatie konania podľa , pričom „....Uvedený nedostatok spôsobuje

zmätočnosť napadnutého rozsudku a opodstatnenosť odvolacieho dôvodu podľa § 205

ods. 2, písm. a) a b) “,

e) v odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sa vo vzťahu k podaniu

sťažovateľky zo 4. apríla 2005 uvádza „Inými odvolacími dôvodmi uvedenými žalovaným

v podaní zo 4. 4. 2005 označenom ako doplnenie uplatených odvolacích dôvodov v odvolaní

zo dňa 26. 1. 2005 sa odvolací súd nemohol zaoberať, pretože boli uplatené po uplynutí

lehoty na odvolanie ( )“.

Na základe uvedených zistení ústavný súd konštatoval, že postup najvyššieho súdu,

ktorým odmietol zaoberať sa odvolacími dôvodmi uvedenými v podaní sťažovateľky

zo 4. apríla 2005 z dôvodu uvedeného v , je z ústavného hľadiska

akceptovateľný a udržateľný, a preto nemohol mať za následok porušenie základného práva

sťažovateľky podľa . Zároveň sa ústavný súd stotožnil s názorom

predsedu najvyššieho súdu vysloveným v jeho vyjadrení doručenom ústavnému súdu

10. júla 2006, podľa ktorého, „... ak sa aj súd prvého stupňa dopustil procesného

pochybenia v tom, že bez rozhodnutia o pripustení zmeny žaloby prejednal žalobu podľa

zmeneného návrhu, zrejme sa toto pochybenie nemohlo v ničom dotknúť základných práv

sťažovateľa, najmä mu tým nebola odňatá možnosť uplatniť všetky jeho procesné práva“

a na základe toho konštatoval, že nevydanie súhlasu k zmene návrhu na začatie konania

podľa nemožno v danom prípade hodnotiť ako pochybenie takej intenzity, ktoré

by malo za následok porušenie základného práva sťažovateľky podľa

postupom krajského súdu.

Ad 2) Vo vzťahu k sťažovateľkou uplatnenej námietke premlčania sa v napadnutom

rozsudku najvyššieho súdu okrem iného uvádza nasledovné:

„Súd prvého stupňa žalobcom uplatený nárok posúdil titulom vydania bezdôvodného

obohatenia podľa ustanovenia ...

Podľa , ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva

inak, je premlčacia doba štyri roky. Pri práve na vydanie bezdôvodného obohatenia

(bezdôvodné obohatenie z neplatnej zmluvy, bezdôvodné obohatenie z plnenia bez právneho

dôvodu, bezdôvodné obohatenie z plnenia na základe právneho dôvodu, ktorý odpadol

a podobne), síce výslovne začiatok premlčacej doby neupravuje, čo

vlastne znamená len to, že tieto nároky treba posudzovať podľa komplexnej úpravy

všeobecných ustanovení o premlčaní ( a ).

Konanie bolo začaté dňa 27. 12. 2001, kedy súdu prvého stupňa došiel návrh na jeho

začatie ( ), nesporne pred uplynutím všeobecnej štvorročnej premlčacej

doby, ktorá v posudzovanej veci začala plynúť dňa 1. 8. 1998. Právna úprava premlčania

pri práve na vydanie bezdôvodného obohatenia je komplexne upravená v obchodnom

zákonníku a všetky otázky s ňou súvisiace treba riešiť podľa týchto ustanovení, preto

aplikácia ustanovení o všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho

zákonníka je neprípustná ( ). Z uvedených dôvodov ani

tento odvolací dôvod žalovaného nemôže obstáť.“

Ústavný súd už v konaní vedenom pod sp. zn. vyslovil právny názor,

podľa ktorého „...aj keď sa bezdôvodné obohatenie riadi ,

premlčanie práv z neho v obchodných vzťahoch bude podliehať iným pravidlám ako tým,

ktoré platia v režime “. Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, že si

je na jednej strane vedomý toho, že citovaný právny názor sa v označenom konaní týkal len

jedného špecifického prípadu bezdôvodného obohatenia, ale zároveň, stotožňujúc

a opierajúc sa o vyššie citovanú argumentáciu z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu,

konštatoval, že citovaný právny názor vyslovený v konaní sp. zn. je

použiteľný aj pre riešenie premlčania iných práv v obchodných vzťahoch, a na tomto

základe uzavrel, že v danom prípade postupovali tak krajský súd, ako aj najvyšší súd

správne, ak dospeli k záveru, že na dĺžku doby premlčania je v danom prípade potrebné

aplikovať všeobecnú, t. j. štvorročnú premlčaciu dobu ustanovenú v § 397 Obchodného

zákonníka. Z uvedeného dôvodu nemohlo preto podľa názoru ústavného súdu dôjsť

k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa .

Ad 3) V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu sa vo vzťahu k tretiemu

okruhu problémov okrem iného uvádza:

«... V článku III bode 1 druhej vete zmluvy si však zmluvné strany výslovne dohodli,

že v prípade, ak G. a. s. neuhradí kúpnu cenu na účet B. a. s. v deň kúpy, t. j. desiaty deň po

podpise zmluvy, zmluva stráca platnosť, čomu korešponduje právny termín „zmluva sa

zrušuje“. V rámci zmluvnej voľnosti zmluvné strany majú možnosť i právo dohodnúť sa na

zrušení zmluvy, pričom podľa názoru súdu práve takúto vôľu vyjadrili obe zmluvné strany

v článku III bode 1, druhej vete zmluvy o spätnom odkupe akcií napriek tomu, že použili

termín „zmluva stráca platnosť.»

K predmetnému okruhu problémov sa najvyšší súd v odôvodnení napadnutého

rozsudku okrem iného vyjadril nasledovne:

«... Z hľadiska zmluvnej voľnosti obchodných záväzkových vzťahov dojednanie

o doložení času v zmluve znamená, že právne účinky právneho úkonu buď nastanú (dies

a gou), alebo zaniknú (dies ad quem). Doloženie času je tak vedľajším dojednaním

v zmluve, podľa ktorého, buď právne účinky vzniknú alebo zaniknú.

Žalobca v súlade s článkom II. bod 1 zmluvy mal cenu kúpy 35 000 000 Sk zaplatiť

žalovanému do desať dní od podpisu zmluvy, teda do 30. 7. 1998, čo sa nestalo, pretože

zaplatil až dňa 31. 7. 1998. Plnil tak bez právneho dôvodu, pretože právne účinky zmluvy

zanikli dňa 30. 7. 1998 v súlade s vôľou účastníkov záväzkového vzťahu, ktorý vyjadrili tak,

že, ak kupujúci G., a. s., neuhradí predávajúcemu dohodnutú cenu cenného papiera 35 000

000 Sk do 30. 7. 1998, „zmluva stráca platnosť“. Nezaplatením kúpnej ceny kupujúcim

najneskôr dňa 30. 7. 1998, preto podľa vedľajšieho dojednania o doložení času právne

účinky zmluvy zanikli. Ak teda žalobca zaplatil žalovanému kúpnu cenu 35 000 000 Sk až

dňa 31. 7. 1998, stalo sa tak v súlade s vôľou účastníkov záväzkového vzťahu po jeho

zániku, teda bez právneho dôvodu. Podľa , kto sa na

úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.»

Podľa názoru sťažovateľky vyjadreného v sťažnosti oba procesne konajúce súdy

použitím citovaného výkladu okrem iného nezohľadnili všetky „okolnosti obchodného

prípadu, z ktorého spor vznikol“ a nesnažili sa komplexne pochopiť riešený prípad, pričom

favorizovali „arbitrážny prístup“, a preto postupovali „v príkrom rozpore s požiadavkou

(ústavnou a zákonnou) na nestranný a spravodlivý proces“.

Ústavný súd sa nestotožnil s názormi sťažovateľky týkajúcimi sa predmetného

okruhu problémov a uzavrel, že výklad, ktorý uplatnil v napadnutých rozsudkoch krajský

súd, ako aj najvyšší súd vo vzťahu k výkladu článku III bodu 1 v druhej vete zmluvy je

z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný, a preto podľa jeho názoru uplatnením

tohto výkladu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2007