Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/101/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Miroslavy Korbašovej, v sporovej právnej veci žalobcu: ADRIA company, s.r.o., so sídlom Klincová 37/B, 821 08 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 44 793 707, zastúpeného právnou zástupkyňou: Ing. JUDr. Jankou Kantíkovou, advokátkou, so sídlom G. N. XX, XXX XX B. a právnou zástupkyňou: JUDr. Vierou Novákovou, advokátkou, so sídlom C. XX, XXX XX E. E., adresa na doručovanie: Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 45 026 556, proti žalovanej: Bc. H. W. MEDI - Pedikúra, s miestom podnikania I. XXXX/XX, XXX XX B., IČO: 41 903 404, zastúpenej zástupcom: KRAKOVSKÝ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Záhradnícka 27, 811 07 Bratislava, IČO: 35 977 272, v konaní o návrhu o uložení povinnosti prejavu vôle na uzavretie zmluvy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č.k. -317 zo dňa 18.10.2021, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Ružomberok č.k. -317 zo dňa 18.10.2021 p o t v r d z u j e .

Žalovaná m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktoré jej je žalovaný povinný zaplatiť vo výške, o ktorej bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím Okresného súdu Ružomberok.

2. S poukazom na právnu úpravu v (ďalej aj len „ “), , , , , a vykonané dokazovanie okresný súd žalobu zamietol.

3. Okresný súd vykonal pojednávanie za prítomnosti účastníkov dňa 18.09.2017. Na súde žalobca prostredníctvom právneho zástupcu doručil upravenú žalobu, v dôsledku čoho zástupca žalovanej požiadal o poskytnutie lehoty na oboznámenie sa s novým znením žaloby, okrem iného aj z dôvodu, že takáto úprava má v konečnom dôsledku aj vplyv na posúdenie plynutia lehôt na uplatnenie takéhoto nároku. Za týmto účelom okresný súd pojednávanie odročil na deň 09.10.2017. Na úpravu žaloby reagovala žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Ďalšie pojednávanie bolo zmarené, pričom v rámci ďalších vyjadrení žalobca v zásade zotrval na stanovisku, že predmetom nájmu mali byť len a výlučne kancelárske priestory. Jedinou „jasnou a jednoznačnou podmienkou“ bola špecifikácia termínu uzatvorenia samotnej nájomnej zmluvy, teda dňom 01.10.2015.

4. Žaloba o nahradenie prejavu vôle žalovaného nie je samostatným typom žaloby, a pod spadajú tzv. žaloby o nahradenie prejavu vôle, t. j. žaloby na uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu.

Ako vyplýva z judikatúry súdov, pri rozsudku nahrádzajúceho vyhlásenie vôle na uzavretie zmluvy sa vyžaduje, aby znenie zmluvy bolo pojaté do výroku rozsudku alebo aby výrok rozsudku obsahoval aspoň odkaz na znenie zmluvy pripojenej k rozsudku. Žalobca svojím návrhom zo dňa 01.10.2016 sa domáhal, aby súd vydal rozsudok, podľa ktorého „žalovaná ako nájomca je povinná uzatvoriť so žalobcom ako prenajímateľom zmluvu nájme nebytových priestorov, ktorej znenie tvorí neoddeliteľnú súčasť tohto rozsudku“. Z podaného návrhu žalobcu a z príloh pripojených k predmetnému návrhu je jednoznačne zrejmé celé znenie a obsah zmluvy o nájme nebytových priestorov. Žalobca zároveň uviedol, že jeho podanie zo dňa 17.09.2017 nie je možné charakterizovať ako zmenu žaloby. O zmenu žaloby by išlo len vtedy, ak by sa domáhal niečoho iného, než v pôvodnej žalobe alebo ak by požadoval na základe rovnakého skutkového základu viac, než požadoval v pôvodnej žalobe, alebo ak by požadoval síce rovnaké plnenie, ale na základe iného skutkového stavu, než aký uviedol v pôvodnej žalobe. Podľa jeho názoru návrh a petit je správny, svoj nárok si uplatnil riadne, tvrdenia žalovanej neboli podložené žiadnym zákonným ustanovením a jej výklad ustanovený v je nesprávny.

5. Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná v dôsledku čoho Krajský súd v Žiline uznesením č.k. -205 zo dňa 28.02.2019 rozsudok prvostupňového súdu v spojení s opravným uznesením zo dňa 06.04.2018 za konštatovanej dôvodnosti podaného odvolania žalobcom, v rovine prijatých skutkových a právnych záverov, napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil v zmysle podľa a podľa odvolací súd vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Po zrušení a vrátení veci žalobca prostredníctvom ďalšieho právneho zástupcu podal na súde návrh na pripustenie zmeny žaloby rozšírením o eventuálny petit v tom zmysle, že žalovaný ako nájomca je povinný uzatvoriť so žalobcom ako prenajímateľom zmluvu o nájme nebytových priestorov, ktorej znenie tvorí neoddeliteľnú súčasť tohto rozsudku eventuálne žalovaná je povinná nahradiť žalobkyni titul náhrady škody v sume 1.920,- Eur spolu s úrokom z omeškania odo dňa 10. 12. 2019 a to v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.

6. Žalovaná prostredníctvom právneho zástupcu vyjadrila nesúhlas so zmenou žaloby s jej rozšírením o eventuálny petit.

7. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že uznesením zo dňa 21.01. 2020 č. k. -236 zmenu žaloby nepripustil. Dôvodom rozhodnutia súdu bolo zistenie, že nie sú splnené podmienky pripustenia zmeny žaloby rozšírením o eventuálny petit, ktorým sa žalobca domáhal zaplatenia sumy vo výške 1.920,-Eur spolu s príslušenstvom z titulu náhrady škody. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 03.10.2016 v znení jej úpravy zo dňa 18.09.2017 domáhal uloženia povinnosti prejavu vôle na uzavretie zmluvy v zmysle , teda aby súd uložil žalovanej ako nájomcovi povinnosť uzatvoriť so žalobcom ako prenajímateľom zmluvu o nájme nebytových priestorov a nahradiť žalobcovi trovy konania. Návrh na zmenu žaloby a jej rozšírenie o eventuálny petit žalobca navrhol, že v prípade, že „súd nebude môcť zo subjektívnych dôvodov rozhodnúť v zmysle petitu žaloby doručenej súdu dňa 03. 10. 2016“ sa domáha, aby mu žalovaná titulom náhrady škody zaplatila sumu vo výške 1.920,-Eur. Výsledky konania pred súdom nemôžu a nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, nakoľko žalobca si rozšírením predmetu konania o eventuálny petit uplatňuje iný, odlišný nárok (nárok titulom náhrady škody), čo by si vyžiadalo vykonať úplne iné odlišné dokazovanie ohľadne novo uplatneného nároku a tým aj predĺženie súdneho konania, čo by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Konanie, ktoré začalo dňa 03.10.2016 bolo počas celej doby zamerané na vykonanie dôkazov súvisiacich s petitom, ktorý navrhol žalobca znejúcim na uloženie povinnosti žalovanej uzatvoriť s ním zmluvu o nájme nebytových priestorov.

8. Na pojednávaní dňa 13.05.2020 strany predniesli návrhy na ďalšie dokazovanie avšak s tým, že po tom, ako Okresný súd Ružomberok nepripustil zmenu petitu žaloby sa žalobca obrátil s návrhom na zaplatenie sumy prevyšujúcej 2.000,-Eur na súd upomínací - Okresný súd Banská Bystrica. Žalobca poukázal na skutočnosť, že spornou sa aktuálne javí otázka platnosti alebo neplatnosti ukončenia nájomnej zmluvy, resp. zmluvy o budúcej nájomnej zmluve. Následne strany prejavili ochotu, že by mohlo dôjsť k uzavretiu súdneho zmieru, resp. mimosúdnemu vysporiadaniu veci.

9. V súlade s právnym názorom odvolacieho súdu súd vypočul v konaní ako svedka Ing. A. L.. Následne boli pojednávania odročované z dôvodu prijatých epidemiologicko - hygienických opatrení súvisiacich so zabránením šírenia Covid 19. Ďalšie pojednávanie bolo odročené aj v súvislosti s pokusom o mimosúdne vysporiadanie sporu. Okresný súd viazaný právnym názorom Krajského súdu v Žiline na hlavnom pojednávaní konanom dňa 18.10.2021 vypočul ako svedkov G. E. a C. N.. Žalovaná prostredníctvom právneho zástupcu netrvala na vykonaní dôkazu v súvislosti s osobným výsluchom pracovníkov RÚVZ.

10. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že nebola sporná skutočnosť, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov. Podľa čl. I. 2 mal budúci nájomca prenajaté priestory užívať za účelom vykonávania podnikateľskej činnosti pri rešpektovaní predmetu činnosti vymedzenej živnostenským oprávnením budúceho nájmu. Podľa čl. II zmluvy o nájme nebytových priestorov bod 2.1 prenajímateľ sa zaviazal prenechať vyššie uvedený predmet nájmu do užívania nájomcovi za účelom zriadenia kancelárskych priestorov za podmienok dohodnutých v tejto zmluve a nájomca sa zaväzuje platiť nájomné riadne a včas (výpis zo živnostenského registra nájomcu, ktorý je prílohou č. 2). Podľa čl. III zmluvy o budúcej zmluve sa strany dohodli, že ak do dohodnutej doby nedôjde k uzavretiu riadnej zmluvy o nájme nebytových priestorov podľa čl. II, môže sa ktorákoľvek zo zmluvných strán v lehote jedného roka od dátumu, kedy mala byť zmluva uzavretá, domáhať na súde, aby vyhlásenie vôle bolo nahradené súdnym rozhodnutím. Je nepochybné, že žalovaná v čase uzavretia zmluvy o budúcej zmluve nemala ešte vydané živnostenské oprávnenie, ktoré získala až ku dňu 01.10.2015, resp. k tomuto dňu rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Predmetom živnostenského listu bola pedikúra a kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod), alebo iným prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod). Nepochybne je preukázané, že nájomná zmluva k 01.10.2015 uzavretá nebola a priestory neboli žalobcom odovzdané žalovanej. Je nepochybné, že žalovaná dňa 09.10.2017 zaslala žalobcovi žiadosť o vypovedanie zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov. Vypovedanie zmluvy odôvodnila tým, že po jej osobnej ako aj telefonickej urgencii so žiadosťou, aby bol predmetný priestor prenajímateľom vyprataný a daný do užívania v čo najskôr a v požadovanom stave, nedošlo k žiadnej zmene a ani k stanoveniu termínu odstránenia závad v predmetnom priestore.

11. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalovaná na začiatku konania pred súdom zdôrazňovala, že mala záujem o priestory určené na prevádzkovanie pedikúry. V konaní predkladali strany dôkazy, ktorými tvrdenia druhej strany popierali. Okresný súd sa však stotožnil s tvrdením žalovanej v tom smere, že aký dôvod by viedol žalovanú prenajať si nebytové priestory určené na vykonávanie živnosti podľa živnostenského oprávnenia, ktoré podľa tvrdenia žalobcu boli určené na predaj v oblasti maloobchodu a veľkoobchodu, a to na druhom poschodí nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu. Na získanie živnostenského oprávnenia musela žalovaná absolvovať školenie (kurz), ktorého výsledkom bol certifikát oprávňujúci ju vykonávať živnosť v oblasti poskytovania pedikúry. Na margo tvrdenia žalobcu o účele podnikania okresný súd konštatoval, že z logiky podnikania vyplýva, že na prevádzku predajne slúžiacej na predaj maloobchodu a veľkoobchodu oprávnená osoba prednostne využije dostupnejšie a vhodnejšie priestory (prízemie, výklad, jednoduchší prístup do prevádzky) a nie priestory na druhom poschodí. Tento názor okresného súdu sa vzťahuje na obe nehnuteľnosti, ktoré podľa tvrdenia žalobcu mali byť žalovanej ponúknuté.

12. Svedok „žalobcu“ C. N. potvrdila, že žalovaná v čase uzatvárania zmluvy o budúcej zmluve ešte nemala absolvované všetky skúšky a potvrdenie na výkon činnosti podľa živnostenského oprávnenia. Dôsledkom toho bolo konanie žalobcu v tom zmysle, že bez zmluvy o budúcej nájomnej zmluve uviedli, čo žiadala žalovaná, konkrétne do článku I. 2 budúcej zmluvy. Tento článok obsahoval ustanovenie... okrem iného „pri rešpektovaní predmetu činnosti vymedzenej živnostenským oprávnením budúceho nájomcu“. „Svedkyňa ďalej vypovedala, že už v tomto období sa žalovaná vyjadrovala aj o vykonávaní pedikúry. Svedkyňa potvrdila, že na rozdiel od zmluvy o budúcej nájomnej zmluve boli v nájomnej zmluve uvedené „kancelárske priestory s tým, že sa uvidí, ako to s ňou ďalej bude“, teda išlo o jednostranné rozhodnutie prenajímateľa, čo v konečnom dôsledku potvrdila aj svedkyňa E. s tým, že prílohou zmluvy o budúcej zmluve bol „vzor nájomnej zmluvy“. Svedkyňa tiež potvrdila komunikáciu so žalovanou v súvislosti s vybavením prenajímaných priestorov, a to konkrétne umývadlom a výlevkou, požiadavka na umožnenie vstupu do priestorov v súvislosti s umiestnením pedikérskeho kresla. Podľa tejto svedkyne sa rozhovor mohol týkať aj kresla kancelárskeho“. Až dňa 01.10. 2015, ako to vyplynulo z dokazovania jej boli sprístupnené priestory, teda až v deň podpisu zmluvy, no k týmto priestorom vyjadrili nesúhlasné stanovisko pracovníci Úradu verejného zdravotníctva v tom zmysle, že ide o priestory nevyhovujúce na prevádzku pedikúry.

13. Podstata sporu ako aj právne posúdenie v súdenej veci spočívalo v zásade na dvoch momentoch, a to aj s poukazom na , teda či tu existuje povinnosť dlžníka splniť záväzok. Prvým momentom je, či zmluva o budúcej nájomnej zmluve a následná samotná nájomná zmluva boli uzavreté dostatočne, určito a zrozumiteľne ako to má na mysli . Pritom podľa tvrdenia žalobcu na platnosť týchto zmlúv postačovala dohoda o výške nájmu a termín dokedy mala byť samotná nájomná zmluva uzavretá. Druhým momentom sa javí, či žalovaná platne odstúpila od uzavretia nájomnej zmluvy, resp. či tu nastali okolnosti predpokladané v ustanovení .

14. Okresný súd poukázal na CPS, , , CPS a a zdôraznil, že rozsudkom rozhoduje súd vo veci samej. Pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania tým nie sú dotknuté. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Úlohou žalobcu je teda predložiť dôkazy o svojich tvrdeniach, v prípade, ak uvedenú povinnosť strana sporu splní, platí, že uniesla bremeno tvrdenia. Existencia tvrdenej skutočnosti podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda povinnosti strán sporu označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Povinnosť tvrdenia a tiež dôkazná povinnosť sú náležitosťami žaloby vyplývajúcimi z

- 135 . Uvedené procesné povinnosti vyplývajú stranám sporu aj z iných ustanovení, pričom ich nedodržanie nie je procesne sankciované, môže sa však prejaviť nepriazni vo veci samej, keď predstavujú ujmu pre stranu sporu, ktorá si svoju procesnú povinnosť nesplnila. Obidvom uvedeným povinnostiam zodpovedá dôkazné bremeno ako procesný inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti strany sporu za to, že v konaní bude preukazovať tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Iba ak žalobca unesie dôkazné bremeno, je to dôvod na vyhovenie jeho žalobe; ak ho neunesie, je to dôvod na vydanie opačného rozhodnutia, t. j. zamietnutie jeho žaloby.

15. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že pokiaľ v zmluve o budúcej nájomnej zmluve sa v predmete nájmu a najmä účelu nájmu uvádzalo, že prenajaté priestory budú užívané za účelom vykonávania podnikateľskej činnosti pri rešpektovaní predmetu činnosti vymedzenej živnostenským oprávnením budúceho nájomcu, v samotnej nájomnej zmluve sa už uvádzalo, že predmet nájmu bude odovzdaný do užívania nájomcovi za účelom zriadenia kancelárskych priestorov za podmienok dohodnutých v tejto zmluve. Zároveň sa v článku II. 2. 1 nájomnej zmluvy uvádzalo, že nájomca sa zaväzuje platiť nájomné riadne a včas.

16. Vykonaným dokazovaním tvrdenie žalobcu uvedené v žalobe nebolo preukázané, teda nebolo preukázané, že by úmyslom žalovanej bolo prenajať si na výkon svojej podnikateľskej činnosti kancelárske priestory, naopak, bola to žalovaná, ktorá preukázala, že jej motívom bol prenájom nebytových priestorov v súvislosti s výkonom živnosti v podobe poskytovania služieb v oblasti pedikúry. Na vykonávanie živnostenského oprávnenia v oblasti pedikúry je potrebné splniť aj ďalšie podmienky najmä z oblasti zabezpečenia ochrany zdravia a splnenie zákonom predpísaných hygienických podmienok. Okresný súd poukázal na to, že z vyjadrenia zamestnancov Úradu verejného zdravotníctva v Liptovskom Mikuláši vyplýva, že jednou zo základných podmienok je zabezpečenie vody, či už v podobe prívodu alebo odtoku, bez takéhoto vybavenia nie je možné udeliť súhlas na vykonávanie v tomto prípade ohlasovanej živnosti. „Hoci žalobca poprel akúkoľvek vedomosť o úmysle žalovanej vykonávať v prenajatých priestoroch živnosť v oblasti pedikúry, tieto jeho vyjadrenia žalovaná vyvrátila predloženými výpismi z emailovej komunikácie, vyjadrením pracovníkov Úradu verejného zdravotníctva ale navyše, tvrdenia žalobcu boli spochybnené aj výpoveďami jeho vlastných zamestnancov, o ktorých obsahu ich výpovedí sa súd zmieňoval vyššie. Žalobca nekonal v súlade s ustanovením , o čom v konečnom dôsledku svedčia aj výpovede jeho zamestnancov ale aj ďalšie skutkové zistenia „prílohou zmluvy o budúcej nájomnej zmluve bol vzor nájomnej zmluvy, dali sme tam to, čo od nás žalovaná žiadala“, „dajme tam kancelárske priestory, uvidíme čo s ňou bude ďalej“. Aj z týchto skutočností možno teda vyvodiť záver o vedomosti žalobcu o skutočnom úmysle žalovanej vykonávať v prenajatých priestoroch pedikúru, no až do dňa uzavretia nájomnej zmluvy jej neposkytol dostatočnú súčinnosť, neumožnil jej vykonať prerábku prenajatých miestností a ani zo svojej strany takúto prerábku nezabezpečil. Jedna zo svedkýň sa vyjadrovala, že by nebol problém z ich strany nájomcovi umožniť na vlastné náklady vykonanie prerábky, resp. stavebné úpravy prenajatých priestorov.“ Samotný žalobca spochybnil svoje tvrdenia uvedené v žalobe o dohode zmluvných strán o predmete a účelu nájmu, keď tvrdil, že zo strany žalobcu bolo vlastne vyjdené v ústrety žalovanej, keď inak by sa podpisovala, tzv. ostrá nájomná zmluva. No potom okresnému súdu nie je zrejmé, prečo až ku dňu podpisu nájomnej zmluvy boli žalovanej poskytnuté kľúče od zamýšľaných priestorov, hoci emailová komunikácia medzi žalovanou a zamestnancami žalobcu svedčí o jej snahe tieto priestory si ohliadnuť a zistiť, kde by bolo možné vykonať prípadné stavebné úpravy. V tomto smere odvolávanie sa na pôdorys prenajímaných nehnuteľností podľa okresného súdu nie je dostatočným a samotná obrana žalobcu je spochybnená výpoveďou jeho zamestnankyne o možnosti vykonať stavené úpravy, avšak na vlastné náklady budúceho nájomcu.

17. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že kroky žalovanej po tom, ako jej bola predložená nájomná zmluva na podpis, po tom, ako sa zamestnanci Úradu verejného zdravotníctva vyjadrili, že predmetné priestory nespĺňajú základné požiadavky na prevádzkovanie pedikúry jej nemôže byť na ťarchu, jej vyjadrenie, že si chcela dať zmluvu odkonzultovať s právnym zástupcom.

18. V súvislosti so súdenou vecou nemožno podľa okresného súdu obísť skutočnosť, že žalobca v priebehu konania pred súdom požiadal o zmenu žaloby a domáhal sa zaplatenia finančnej sumy z titulu vzniknutej škody. Okresný súd tento návrh nepripustil, no žalobca podal návrh na súd upomínací

- Okresný súd Banská Bystrica žalobu, ktorou sa domáhal zaplatenia škody práve v súvislosti s nezaplatením nájomného, resp. jeho neplatením. Žalovaná uviedla, že subjektívne okolnosti na jej strane znamenali, že platobný rozkaz upomínacieho súdu prevzala oneskorene, resp. boli tam iné dôvody, čím sa stal platobný rozkaz právoplatným a vykonateľným, následne žalobca pristúpil k exekučnému vymáhaniu tejto pohľadávky.

19. Z povahy veci ako aj z ustanovenia zákona vyplýva, že ak do dohodnutej doby nedôjde k uzavretiu zmluvy, možno sa do jedného roka domáhať na súde, aby vyhlásenie vôle bolo nahradené súdnym rozhodnutím. Právo na náhradu škody tým nie je dotknuté ( ). Z uvedeného vyplýva, že žalobca napriek prebiehajúcemu súdnemu konaniu si v zásade „vymohol pohľadávku“ z titulu nároku na náhradu škody. V prípade pozitívneho rozhodnutia o jeho žalobe by sa prakticky mohol domáhať platenia nájomného až do doby, kedy by nájomná zmluva bola uzavretá spôsobom, ktorý upravuje či už o nájme a podnájme nebytových priestorov. V podstate aj v priebehu konania pred okresným súdom žalobca ponúkol žalovanej možnosť mimosúdneho vysporiadania veci s tým, že ona svoju žalobu zoberie späť a zo strany žalobcu nedôjde k exekučnému vymáhaniu tejto pohľadávky.

20. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení, naopak v konaní bolo preukázané, že priestory o ktorých prenajatie mala žalovaná záujem nespĺňali hygienické a ani iné podmienky na to, aby žalovaná mohla v týchto priestoroch vykonávať živnosť, ktorá bola predmetom jej živnostenského oprávnenia, aj následné konanie žalobcu v súvislosti s podaním návrhu na upomínací súd vedú súd skôr k domnienke účelovom a špekulatívnom tvrdení, ktorého logicky výsledkom bolo potom zamietnutie žalobného návrhu ako celku. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa , , CPS.

21. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý namietal, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ) a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ), napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný pre jeho nezrozumiteľnosť, a teda konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). Žalobca namietal, že zo strany okresného súdu nebol dodržaný procesný postup pri doručovaní rozhodnutia súdu. Dňa 3.10.2016 podal na Okresný súd v Ružomberku žalobu o nahradenie prejavu vôle, pričom udelil splnomocnenie na zastupovanie v danej veci pre JUDr. Ing. Janku Kantíkovú. Svojim podaním zo dňa 23.11.2018 sa domáhal pripustenia zmeny petitu jeho rozšírením o eventuálny petit. Podanie bolo súdu doručené dňa 11.12.2019, pričom prílohou podania bolo aj plnomocenstvo zo dňa 9.12.2019 udelené JUDr. Viere Novákovej, advokátke so sídlom Janka Kráľa č. 7, 974 01 Banská Bystrica. V podaní zo dňa 23.11.2018 zároveň žiadal žalobca (prvý odsek podania), aby všetky písomnosti v danej veci boli doručované na adresu JUDr. Viery Novákovej, advokátky, so sídlom Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica. V písomnom podaní zo dňa 23.11.2018, ktoré bolo súdu doručené dňa 11.12.2019 v súlade s žalobca určil, ktorému z advokátov zastupujúcich žalobcu v tomto konaní sa majú písomnosti doručovať. Okresný súd však napriek uvedenému doručil rozsudok na adresu JUDr. Ing. Kantíkovej.

S ohľadom na vôľu žalobcu doručovať písomnosti JUDr. Novákovej je doručenie rozsudku JUDr. Ing. Kantíkovej neúčinné a lehota na podanie odvolania začala plynúť až dňom doručenia rozsudku JUDr. Novákovej. Teda odvolanie proti rozsudku Okresného súdu v Ružomberku sp. zn. zo dňa 18.10.2021 je podané v lehote.

22. Žalobca v odvolaní uviedol, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ) a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd zamietol žalobu z dôvodu, že nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že by si chcela žalovaná prenajať priestory na kancelárske účely, ale naopak bolo preukázané, že si chcela prenajať priestory na poskytovanie služieb v oblasti pedikúry, že priestory nespĺňali hygienické a ani iné podmienky na to, aby žalovaná mohla v týchto priestoroch vykonávať živnosť, ktorá bola predmetom jej živnostenského oprávnenia (ods. 72 odôvodnenia rozsudku). Žalobca citoval z rozsudku okresného súdu: „Konanie žalobcu v súvislosti s podaním návrhu v rámci upomínacieho konania vedú súd skôr k domnienke účelovom a špekulatívnom tvrdení, ktorého logicky výsledkom bolo zamietnutie žalobného návrhu ako celku. Strany sporu uzavreli dňa 7.9.2015 Zmluvu o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov, v zmysle ktorej sa žalovaná ako budúci nájomca zaviazala uzavrieť so žalobcom ako budúcim prenajímateľom riadnu zmluvu o nájme nebytových priestorov a to najneskôr do 1.10.2015. V zmysle Článku I. ods. 2 Zmluvy o budúcej zmluve bolo dojednané, že nájomca bude užívať priestory za účelom vykonávania podnikateľskej činnosti. V Článku II. ods. 2.1. citovanej zmluvy bolo dohodnuté, že prenajímateľ sa zaväzuje prenechať priestory za účelom zriadenia kancelárskych priestorov. Dôvodom uzavretia zmluvy o budúcej nájomnej zmluve bola skutočnosť, že žalovaná nemala zriadené živnostenské oprávnenie na vykonanie podnikateľskej činnosti. Žalovanej bolo dňa 1.10.2015 vydané živnostenské oprávnenie v rozsahu predmetu činnosti: „Pedikúra“ a „Kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) alebo iným prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod). Žalobca doručil žalovanej návrh riadnej nájomnej zmluvy. Žalovaná neuzavrela so žalobcom v termíne do 1.10.2015 riadnu nájomnú zmluvu a dňa 9.10.2015 zaslala žalobcovi podanie nazvané ako „žiadosť o vypovedanie zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov“, ktoré okresný súd posúdil ako odstúpenie od zmluvy v zmysle .“

23. Odvolateľ v odvolaní uviedol, že pokiaľ ide o Zmluvu o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov zo dňa 7.9.2015, táto je platným právnym úkonom a ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by okresný súd túto zmluvu považoval za neplatný právny úkon. V zmysle , preto vznikla obom zmluvným stranám povinnosť uzavrieť v dohodnutej dobe dohodnutú zmluvu. Nakoľko žalovaná neuzavrela v lehote do 1.10.2015 riadnu nájomnú zmluvu, porušila tým podľa žalobcu svoje povinnosti vyplývajúce jej zo zmluvy o budúcej nájomnej zmluve a žalobkyňa mala právo domáhať sa uzavretia zmluvy súdnou cestou. Pokiaľ okresný súd konštatuje, že žalovaná nemala povinnosť uzavrieť túto zmluvu z dôvodu, že priestor nespĺňal hygienické a ani iné podmienky na to, aby žalovaná mohla v týchto priestoroch vykonávať živnosť, ktorá bola predmetom jej živnostenského oprávnenia (bod č. 72 odôvodnenia rozsudku), tak žalobca v odvolaní poukázal na to, že žalovaná si prenajala priestory za účelom zriadenia kancelárskych priestorov. V konaní nebolo - podľa odvolateľa preukázané, že predmetom nájmu mal byť nájom priestorov spôsobilých na prevádzkovanie služieb v oblasti pedikúry. Takáto požiadavka nebola zo strany žalovanej pri uzatváraní zmluvy o budúcej nájomnej zmluve predložená a žalovaná deklarovala, že mieni využívať priestor na veľkoobchodnú činnosť s kozmetickými produktami. Zmluva o budúcej nájomnej zmluve neukladá žalobcovi ako prenajímateľovi vykonať akékoľvek stavebné úpravy na predmete nájmu v rozsahu, ktorý uvádza žalovaná. Podmienkou uzavretia riadnej nájomnej zmluvy je výlučne iba jasne špecifikovaný termín, t.j. do 1.10.2015, a preto nemôže byť argument okresného súdu o údajnej nevhodnosti priestoru na prevádzkovanie pedikúry relevantným dôvodom na neuzavretie riadnej nájomnej zmluvy. V tomto smere poukázal aj na závery zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Žiline, a to konkrétne na stranu č. 15 a hlavne na strane č. 16, ktoré boli pre okresný súd záväzné. Zároveň poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. zo dňa 23.1.2008. S ohľadom na citované rozhodnutie by bola nemožnosť prevádzkovať v priestoroch pedikúru dôvodom na odstúpenie len vtedy, pokiaľ by nájomný vzťah k nebytovému priestoru bol dohodnutý len pre účely prevádzkovanie pedikúry. Nakoľko má žalovaná v predmete podnikania aj iné činnosti a zároveň ako účel nájmu bolo dohodnuté zriadenie kancelárskych priestorov, nič jej nebránilo využívať priestory ako kancelárske priestory. Obdobná argumentácia je uvedená aj v komentáre k „ Zákonu o nájmu a podnájmu nebytových

prostor“ autorov Líška, P. Líšková, Komentár 3., doplnené a prepracované vydanie, Praha, C.H. Beck, rok 2005, číslo strany 46 - 49.

24. Žalobca v odvolaní uviedol, že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (bod č. 57) uvádza, že druhým momentom sa javí „či žalovaná platne odstúpila od zmluvy“. Z ďalšieho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia síce nevyplýva, či súd posudzoval aj platnosť odstúpenia od zmluvy, avšak odstúpenie od zmluvy o budúcej nájomnej zmluve zo strany žalovanej je neplatným právnym úkonom v zmysle z dôvodu, že svojím obsahom a účelom odporuje zákonu, tento obchádza a sa prieči dobrým mravom. Ustanovenia o nájme a podnájme nebytových priestorov sú vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam a nasl. špeciálnymi ustanoveniami. Na vzťahy vyplývajúce zo zmluvy o nájme a podnájme nebytových priestorov však možno všeobecnú úpravu použiť len vtedy, ak ju neupravuje osobitný (špeciálny) , a preto je potrebné vychádzať z ustanovení a to konkrétne V zmysle možno od zmluvy odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom neupravuje možnosť odstúpenia od zmluvy a Zmluva o budúcej nájomnej zmluve neupravovala možnosť nájomcu odstúpiť od zmluvy o budúcej nájomnej zmluve. Nakoľko neupravuje možnosť odstúpiť od zmluvy a túto možnosť neupravuje ani Zmluva o budúcej nájomnej zmluve, je odstúpenie od Zmluvy o budúcej nájomnej zmluve absolútne neplatným právnym úkonom.

25. Pokiaľ okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzal, že zo strany žalobcu išlo o špekulatívne konania ak ide o vymáhanie nároku na náhradu škody, ktorý nárok mu bol žalovanou uhradený v rámci exekučného konania, tak žalobca s okresným súdom nesúhlasil. Konaním žalovanej vznikla žalobcovi škoda, nakoľko nebytový priestor nemohol prenajať z dôvodu, že tento bol povinný

- na základe zmluvy o budúcej nájomnej zmluve - prenechať do užívania žalovanej. Podaním zo dňa 23.11.2018, ktoré bolo súdu doručené dňa 11.12.2019, sa domáhal rozšírenia petitu žaloby o eventuálny petit. Súd návrhu nevyhovel. Nakoľko hrozilo premlčanie nároku s ohľadom na a nasl. , uplatnil si svoj nárok súdnou cestou, pričom súd návrhu vyhovel. Žalovaná nepodala v zákonom stanovenej lehote proti uvedenému rozhodnutiu opravný prostriedok a nakoľko neuhradila dlžnú sumu dobrovoľne, podal návrh na vykonanie exekúcie. Nešlo o špekulatívne konanie, ale o uplatnenie práva. „Naopak, za špekulatívne je potrebné považovať konanie žalobkyne, ktorá napriek tomu, že nepodpísala riadnu nájomnú zmluvu tak uviedla adresu prevádzkarne: I. č. XX, XXX XX B.. Tento údaj upravila až dňa 19.11.2015.“ Napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný pre jeho nezrozumiteľnosť a teda konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). Okresný súd v Ružomberku v ods. č. 57 odôvodnenia svojho rozhodnutia uvádza, že „prvým momentom je, či zmluva o budúcej nájomnej zmluve a následne samotná nájomná zmluva boli uzavreté dostatočne, určito a zrozumiteľne a druhým momentom sa javí, či žalovaná platne odstúpila od zmluvy, resp. či tu nastali okolnosti predpokladané v .“ V ďalších svojich úvahách sa však už bližšie k týmto „momentom“ nevracia, a aj preto považuje rozsudok za nepreskúmateľný. Súd prvého stupňa porušil právo žalobcu na spravodlivý proces tým, že porušil právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia a tým právo na preskúmanie rozhodnutia. Napadnutý rozsudok považuje za nepreskúmateľný z dôvodu jeho neurčitosti a nezrozumiteľnosti, pričom poukazuje hlavne na to, že okresný súd v Ružomberku v spore nezachoval rovnosť strán sporu a nepostupoval spravodlivo voči žalobcovi ako strane sporu a neodôvodneným, resp. nedostatočne odôvodneným rozhodnutím súdu spôsobil, že z rozhodnutia, nie je zrejmé ako sa súd vysporiadal s jeho tvrdeniami. Navrhol, aby Krajský súd v Žiline ako súd odvolací vydal rozsudok, ktorým „Krajský súd v Žiline mení rozsudok Okresného súdu v Ružomberku sp. zn.: zo dňa 18.10.2021, tak že “ žalobe vyhovie, pričom v návrhu na rozhodnutie v odvolacom konaní v odvolaní uviedol celé znenie zmluvy.

26. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací ( ) postupom bez nariadenia pojednávania prejednal vec v medziach , na základe podaného odvolania žalobcom a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania , bol napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa , . Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

27. Podľa , odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

28. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

29. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

30. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní ( , ), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalobcom. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým žalobu zamietol a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (, , ), a tým je postačujúce len odkázať cez (do 30.06.2016 cez ) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

31. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. -370 zo dňa 13.06.2023, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.

32. Odvolací súd uvádza, že v rámci danom odvolaním žalobcu preskúmal postup v prvoinštančnom konaní a odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu, pričom konštatoval, že napadnutý rozsudok v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou správne aplikovanou a interpretovanou okresným súdom na zistený skutkový stav, tak ako vyplynulo z dokazovania dostatočne vykonaného pre možnosť rozhodnutia vo veci samej. Odvolací súd zvýrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. ). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára 1998; pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -30 zo dňa 26.11.2012).

33. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že ťažiskové odvolacie dôvody, ktorými sa odvolací súd mohol zaoberať, spočívali v rovine právneho posúdenia veci a skutkového stavu, pričom žalobca mal odlišné nazeranie na právne hodnotenie skutkového stavu zisteného pred súdom prvej inštancie, než ktoré tvorilo základ meritórneho rozhodnutia. Cez odvolacie dôvody žalobcu nemal odvolací súd priestor pre iné hodnotenie veci, než ktoré vykonal okresný súd, pričom neboli zistené dôvody pre zmenu či zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

34. K námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že pod vecou je potrebné rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. V danom prípade však napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nevychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z tohto relevantného záveru potom okresný súd vecne správne rozhodol, ak žalobe žalobcu nevyhovel a odvolací súd predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil za aplikácie . Pre úplnosť a aj vo všeobecnej rovine považuje odvolací súd za vhodné k otázke dôkazného bremena uviesť, že nepochybne dôkazné bremeno v danom sporovom konaní bolo primárne na strane žalobcu. Procesno-právnym následkom (ne)unesenia dôkazného bremena sporovej strany je jej (ne)úspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúce k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze buď v dôsledku absencie dôkazov ako takej (napr. neexistencia, strata, zničenie listín, úmrtie svedka) alebo v dôsledku ich neoznačenia, nedoloženia sporovou stranou, dopad, neúspech sa pričíta tej strane sporu, na ktorej leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno. Zodpovednosť za preukázanie skutočností, ktoré musí sporová strana preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporový vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorá zo sporových strán je povinná stanovený okruh skutočností preukázať (k tomu obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 23. mája 2012). Uvedené rovnako platí i v prípade, že dôkazy nie sú produkované v predpísanom procesnom štádiu prvoinštančného konania.

35. Odvolací súd dodáva, že každý, kto sa domáha svojho nároku na súde v civilnom sporovom konaní, si musí byť vedomý, že súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci, tak ako vyplynie z vykonaného dokazovania ( , ), pričom právo na prístup k súdu, právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s právom na úspech v konaní.

36. Krajský súd vzhľadom k odvolaciemu dôvodu žalobcu sa zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci žalobcovi bola odňatá možnosť konať pred okresným súdom. Odňatím možnosti konať sa rozumie taký chybný proces súdu, ktorým sa strane sporu znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu civilný súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu odvolania sú vlastné 3 pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala strane sporu. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje strane sporu realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov priznaných mu Civilným súdnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

37. Nebolo možné sa stotožniť s námietkou odvolateľa o porušení jeho práva na spravodlivý proces ako strany sporu v konaní pred okresným súdom. Krajský súd konštatuje, že okresný súd poskytol žalobcovi ako strane sporu priestor uplatňovať svoje práva, z ktorého dôvodu nebolo možné dospieť k záveru, že došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu. V súvislosti so svojimi závermi poukazuje krajský súd primerane i na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. , podľa ktorého „...zmyslom procesných garancií, vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a z a z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, je zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania, na ktorého sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania. Ak procesný postup orgánu verenej moci objektívne poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť tieto procesné práva, no ten ich bez dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyužil (prípadne nevyužil v plnom rozsahu), nemožno dospieť k záveru, že došlo k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu, na rovnosť v konaní alebo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie“.

38. Odvolací súd poukazuje na to, že pri komplexnom hodnotení argumentácie žalobcu tak v žalobe ako i v ďalšom konaní pred okresným súdom a tiež v odvolaní, postupoval odvolací súd v zmysle zachovania zásady rovnosti účastníkov vnímajúc i zásadu „iura novit curia“ vo väzbe na dôkaznú povinnosť žalobcu na to že, bolo práve na žalobcovi, akým spôsobom naloží so svojím dôkazným bremenom, pričom toto nemôže prenášať v celom rozsahu na súd. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno- právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno- právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. ).

39. Je nepochybné, že civilné konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Sporové strany nie sú povinné uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je, alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú.

40. Napriek tomu, že odvolací súd vníma argumentáciu žalobcu v odvolaní, je vzhľadom na všetky už uvedené východiská a závery odvolacieho súdu namieste pripomenúť i ďalšiu zásadu, a to princíp rovnosti zbraní, ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania, vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície vis - á - vis proti jej protistrane (pozri napr. Nideröst- Huber proti Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I). Okrem tejto požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri Nideröst-Huber, citované vyššie, ods. 24; a Milatová, citované vyššie, ods. 59) (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012, sp.zn. ). Vzhľadom na závery okresného súdu, ktorých východiskom boli teda skutkové tvrdenia žalobcu v žalobe a v priebehu celého prvostupňového konania, prirodzene za rešpektovania zásady iura novit curia a v neposlednom rade potom i zásady rovnosti účastníkov konania, nemohol odvolací súd vyhodnotiť argumentáciu žalobcu použitú v odvolaní, ako takú, ktorá by mala vplyv na už konštatovanú vecnú správnosť záverov okresného súdu, ktorý žalobu zamietol, odvolacím súdom. Nemožno podľa krajského súdu opomínať, že súd je viazaný skutkovými tvrdeniami vymedzenými v žalobe a nie je oprávnený uvedené skutkové tvrdenia upravovať, resp. prispôsobovať.

41. Žalobca v odvolaní uviedol, že v zmysle , ak má strana viacerých advokátov, doručí sa písomnosť tomu z nich, ktorého určí strana na doručovanie písomností. Ak strana výslovne neurčí žiadneho z advokátov, doručuje sa ktorémukoľvek z nich. V písomnom podaní zo dňa 23.11.2028, ktoré bolo súdu doručené dňa 11.12.2019 v súlade s žalobca určil, ktorému z advokátov zastupujúcich žalobcu v tomto konaní sa majú písomnosti doručovať. Súd však napriek uvedenému doručil rozsudok na adresu JUDr. Ing. Kantíkovej. S ohľadom na vôľu žalobcu doručovať písomnosti JUDr. Novákovej je doručenie rozsudku JUDr. Ing. Kantíkovej neúčinné a lehota na podanie odvolania začala plynúť až dňom doručenia rozsudku JUDr. Novákovej. Teda odvolanie proti rozsudku Okresného súdu v Ružomberku sp. zn. zo dňa 18.10.2021 je podané v lehote, ktorý záver žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako vecne správny, a mal zato, že odvolanie podané žalobcom bolo podané včas.

42. V odvolaní žalobca poukázal aj na závery zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Žiline, a to konkrétne na stranu č. 15 a hlavne na strane č. 16, ktoré boli pre okresný súd záväzné. Zároveň upriamoval odvolateľ pozornosť súdu na aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn.: zo dňa 23.1.2008. S ohľadom na citované rozhodnutie by bola nemožnosť prevádzkovať v priestoroch pedikúru, podľa žalobcu, dôvodom na odstúpenie len vtedy, pokiaľ by nájomný vzťah k nebytovému priestoru bol dohodnutý len pre účely prevádzkovania pedikúry. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, z ktorého vyplýva, že „Z vykonaného dokazovania vyplýva, že pokiaľ v zmluve o budúcej nájomnej zmluve sa v predmete nájmu a najmä účelu nájmu uvádzalo, že prenajaté priestory budú užívané za účelom vykonávania podnikateľskej činnosti pri rešpektovaní predmetu činnosti vymedzenej živnostenským oprávnením budúceho nájomcu, v samotnej nájomnej zmluve sa už uvádzalo, že predmet nájmu bude odovzdaný do užívania nájomcovi za účelom zriadenia kancelárskych priestorov za podmienok dohodnutých v tejto zmluve. Zároveň sa v článku II. 2. 1 nájomnej zmluvy uvádzalo, že nájomca sa zaväzuje platiť nájomné riadne a včas. Vykonaným dokazovaním tvrdenie žalobcu uvedené v žalobe nebolo preukázané, teda nebolo preukázané, že by úmyslom žalovanej bolo prenajať si na výkon svojej podnikateľskej činnosti kancelárske priestory, naopak, bola to žalovaná, ktorá preukázala, že jej motívom bol prenájom nebytových priestorov v súvislosti s výkonom živnosti v podobe poskytovania služieb v oblasti pedikúry. Na vykonávanie živnostenského oprávnenia v oblasti pedikúry je potrebné splniť aj ďalšie podmienky najmä z oblasti zabezpečenia ochrany zdravia a splnenie zákonom predpísaných hygienických podmienok.“, „V konečnom dôsledku však súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení, naopak v konaní bolo preukázané, že priestory o ktorých prenajatie mala žalovaná záujem nespĺňali hygienické a ani iné podmienky na to, aby žalovaná mohla vy týchto priestoroch vykonávať živnosť, ktorá bola predmetom jej živnostenského oprávnenia, aj následné konanie žalobcu v súvislosti s podaním návrhu na upomínací súd vedú súd skôr k domnienke účelovom a špekulatívnom tvrdení, ktorého logicky výsledkom bolo potom zamietnutie žalobného návrhu ako celku.“ Odvolací súd vzhľadom na citované závery z rozsudku okresného súdu vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcu, v zmysle ktorej ide v prejednávanej veci o Zmluvu o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov zo dňa 7.9.2015, táto je platným právnym úkonom a ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by okresný súd túto zmluvu považoval za neplatný právny úkon, bolo teda povinnosťou okresného súdu posúdiť, či žaloba o nahradenie prejavu vôle je dôvodná. Okresný súd dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby, po doplnení dokazovania a odôvodnenia v intenciách zrušovacieho rozhodnutia krajského súdu, svoje rozhodnutie dostatočne zdôvodnil a na základe odvolacích dôvodov žalobcu nemal odvolací súd dôvod sa odkloniť od záverov okresného súdu. Pre odstránenie pochybností odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že rozhodujúcim dôvodom pre zamietnutie žaloby nebolo posúdenie odstúpenia, tak ako bolo uvádzané odvolateľom, ak z neho vyplýva, aj že okresný súd uviedol: „Z povahy veci ako aj z ustanovenia zákona vyplýva, že ak do dohodnutej doby nedôjde k uzavretiu zmluvy, možno sa do jedného roka domáhať na súde, aby vyhlásenie vôle bolo nahradené súdnym rozhodnutím. Právo na náhradu škody tým nie je dotknuté ( ).“ Len pre úplnosť odvolací súd považuje na tomto mieste za podstatné uviesť, že pokiaľ na podporu tvrdení bolo poukazované na judikatúru cudzieho štátu, tak takýto postup podľa odvolacieho súdu nie je rozporný ani s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky napr. so závermi vyplývajúcimi z rozhodnutia sp. zn. , v zmysle ktorých „Aj keď judikatúra súdov iných štátov je pre slovenské právne prostredie nepoužiteľná, ústavný súd poukázal na uvedené rozhodnutie českého súdu preto, lebo sa s ním stotožňuje, preberá ho, a predovšetkým ho považuje za ústavne konformný výklad ustanovenia“.

43. V odvolaní žalobca uviedol, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že „prvým momentom je, či zmluva o budúcej nájomnej zmluve a následne samotná nájomná zmluva boli uzavreté dostatočne, určito a zrozumiteľne a druhým momentom sa javí, či žalovaná platne odstúpila od zmluvy, resp. či tu nastali okolnosti predpokladané v “. Odvolateľ ďalej uviedol, že okresný súd sa v ďalších svojich úvahách však už bližšie k týmto „momentom“ nevracia, a aj preto považoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný. Odvolací súd v rovine tejto odvolacej argumentácie uvádza, že namietané skutočnosti tak v skutkovej a ani právnej rovine, bez ďalšieho nemali dosah na závery okresného súdu vyslovené vo veci samej, pri posúdení žalobou uplatneného nároku, a to ani za situácie keď okresný súd sa bližšie k uvedeným svojim záverom nevenoval, keďže závery vyslovené a dostatočne odôvodnené okresným súdom v písomnom vyhotovení rozhodnutia, bránili vyhoveniu žalobe. Ak závery okresného súdu uvádzané v písomnom vyhotovení rozhodnutia predstavovali podľa odvolacieho súdu dostatočný základ, pre ktorý žalobe nebolo vyhovené, tak potom nemožno konštatovať rozpor s úpravou . Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že nevykonanie dôkazov podľa návrhu alebo predstáv sporovej strany nie je postupom, ktorým by malo byť porušené právo na spravodlivý proces, pretože rozhodnutie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie sporovej strane ( ). Vadou konania sa rozumie len taký závadný procesný postup, ktorým sa sporovej strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej priznáva za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. K takejto vade konania okresným súdom podľa odvolacieho súdu nedošlo.

44. Odvolací súd v súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu mal za to, že postup okresného súdu v prvoinštančnom konaní a následne jeho napadnutý rozsudok možno vyhodnotiť ako rozhodnutie, v ktorom dal okresný súd odpoveď na tie nastolené otázky, a to tak v rovine žalobcom uplatneného nároku, ako i v rovne použitej obrany žalovanej, ktoré mali pre rozhodnutie relevantný význam. „Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (, ) tiež vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky, nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne nedostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. júna 2012, sp.zn. ).

45. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov () a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (). Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. , podľa ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie okresného súdu sa opieralo o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným súdom. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácií v predmetnej sporovej právnej veci nenastala.

46. Vo vzťahu ku konaniu, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku okresného súdu, že z hľadiska ústavne zaručeného práva na spravodlivý proces je jednou zo základných požiadaviek na súdne rozhodnutie jeho predvídateľnosť. K otázke, čo možno považovať za prekvapivé, či (ne)predvídateľné rozhodnutie súdu, sa už v minulosti vyjadroval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. Podľa neho, „O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 21. marca 2018). „Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. októbra 2011, sp.zn. ).

47. Odvolací súd nezistil skutočnosti svedčiace o takom procesnom postupe súdu prvej inštancie, výsledkom ktorého by došlo k prijatiu prekvapivého (nepredvídateľného) rozhodnutia vo veci samej. Pri zhodnotení celého priebehu prvoinštančného konania mal žalobca, a to od momentu doručenia žaloby s prílohami, do momentu vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania na pojednávaní, vytvorený dostatočný priestor pre produkovanie svojho útoku voči žalovanej.

48. Vzhľadom na výsledky odvolacieho konania s poukazom na vyššie uvedené odvolací súd uvádza, že v danom prípade nejde o nepreskúmateľné súdne rozhodnutie, ale o rozhodnutie, s ktorého závermi, a to tak skutkovými ako aj právnymi, sa odvolateľ nestotožňuje. Polemizovanie - nespokojnosť odvolateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym posúdením sporu súdom prvej inštancie, pokiaľ sú dostatočne dodržané zákonné limity preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia ( ), nezakladá dôvodnosť odvolania.

49. Z hľadiska systematiky je zmluva o budúcej zmluve pojmove upravená v prvej časti tohto zákona definujúcej všeobecné ustanovenia zákona, a to v jej štvrtej hlave upravujúcej právne úkony v ustanovení . Za aktuálnej platnej právnej úpravy môžeme posudzovať zmluvu o budúcej zmluve ako typickú pomenovanú zmluvu, ktorá aj keď je upravená v tejto horeuvedenej časti , platí ako všeobecne platný, právne záväzný a vynútiteľný základ pre uzatváranie rôznych druhov zmlúv ( realizačných zmlúv pomenovaných alebo nepomenovaných), pri ktorých sa ešte nemožno dohodnúť o všetkých obsahových náležitostiach. Pojmove je podľa ustanovenia zmluva o uzavretí budúcej zmluvy zhodným prejavom vôle zmluvných strán vykonaným v písomnej forme, ktorého predmetom je záväzok a tomuto záväzku zodpovedajúce právo strán, že do dohodnutej doby medzi sebou uzatvoria budúcu (realizačnú, konečnú) zmluvu určitého konkrétneho obsahu, ktorý musia vždy tvoriť podstatné (esenciálne) náležitosti tejto budúcej ( realizačnej, konečnej) zmluvy. Nevyhnutnými znakmi zmluvy o budúcej zmluve je teda zhodná vôľa strán smerujúca k uzatvoreniu budúcej (realizačnej) zmluvy, obsiahnutie zhodnej vôle strán v písomnej forme, zhodná vôľa strán zhodná ohľadom doby, do kedy má byť budúca (realizačná) zmluva uzatvorená a zhodná vôľa strán ohľadom podstatných náležitostí z celkového obsahu budúcej (realizačnej, hlavnej ) zmluvy. Zmluva o budúcej zmluve (predbežná zmluva) musí mať teda obligatórne písomnú formu, čo znamená v praxi tie dôsledky, že nedodržanie písomnej formy má za následok absolútnu neplatnosť zmluvy. Nevyhnutnosť písomnej formy zmluvy je významným rozdielom oproti právnej úprave platnej pred novelou (vykonanou zákonom číslo ) účinnou od 01.01.1992, nakoľko predchádzajúca právna úprava pri uzatvorení takejto zmluvy s poukazom na ustanovenie takúto formu vždy nevyžadovala a písomná forma bola povinná len v tých prípadoch, keď realizačná ( budúca) zmluva mala zákonom predpísanú formu. Taktiež zmluva o budúcej zmluve musí obsahovať podstatné (esenciálne) náležitosti zmluvy, ktorá má byť uzavretá - teda obsahové aj formálne náležitosti. Tieto náležitosti sú ustanovené buď v kogentných ustanoveniach zákona, alebo môžu vyplývať z dohody účastníkov. Obligatórnym znakom zmluvy o budúcej zmluve (predbežnej zmluvy) je tiež určenie doby, do ktorej sa má budúca (realizačná, konečná) zmluva uzatvoriť. Uzavretím zmluvy o budúcej zmluve (predbežnej zmluvy) o tom, že účastníci v časovo ohraničenej dobe uzavrú budúcu zmluvu s vymedzením jej podstatných náležitostí, sú jej účastníci viazaní, a to zásadne aj v prípade smrti niektorého z nich ( ). Platná zmluva o budúcej zmluve teda zakladá právo jednému alebo všetkým jej účastníkom domôcť sa uzatvorenia realizačnej (konečnej) zmluvy súdnou formou. Ak v dohodnutej dobe (určenej v predbežnej zmluve) povinná strana neprijme návrh (ofertu) na uzatvorenie realizačnej (budúcej) zmluvy s dohodnutým obsahom zmluvy, môže sa oprávnená strana domáhať na súde, aby súd chýbajúci prejav vôle povinnej strany nahradil súdnym rozhodnutím. Zmluva o budúcej zmluve sa uzatvára za všeobecného predpokladu, že v kontraktačnej lehote dohodnutej v zmluve o budúcej zmluve stanovenej pre uzatvorenie realizačnej zmluvy resp. počas celého zmluvného vzťahu sa pomery resp. okolnosti, z ktorých zmluvné strany pri vzniku záväzku (t.j. uzatvorení predbežnej zmluvy) vychádzali nezmenia do takej miery, že nemožno spravodlivo požadovať, aby bola uzatvorená zmluva realizačná. Na takúto prípadnú možnú zmenu okolností v praxi reaguje priamo zákon, a to v odseku 3 ustanovenia . Podľa ustanovenia záväzok uzavrieť budúcu (realizačnú) zmluvu zaniká zmenou okolností, za ktorých bola zmluva o budúcej zmluve (predbežná zmluva) uzatvorená, a to v takom prípade, ak sa tieto okolnosti zmenili do takej miery, že nemožno spravodlivo požadovať, aby sa zmluva (realizačná) uzavrela. Zo všeobecného princípu rovnosti strán vyplýva, že túto zásadu rebus sic stantibus nemožno vykladať len na prospech jednej zmluvnej strany. Dohodou zmluvných strán je možné podstatné zmeny pomerov vylúčiť, čo v konaní nebolo tvrdené ani jednou zo strán. Tieto okolnosti a mieru ich zmeny je potrebné skúmať objektívne, konkrétne, diferencovane, jednotlivo a v súhrne s prihliadnutím na špecifikáciu každého prípadu, čo vyplýva i z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu. Tento dôvod zániku je možno úspešne uplatniť kedykoľvek od uzavretia zmluvy o budúcej zmluve až do ukončenia konania pred súdom v spore o nahradenie vyhlásenia vôle súdnym rozhodnutím na podklade žaloby podľa . Okresný súd posudzoval vzniknutú skutkovú a právnu situáciu podľa ustanovení , ktorý postup nebol žalobcom osobitne namietaný v odvolaní. Odvolací súd pripomína na tomto mieste, že v sporovom konaní je viazaný odvolacími dôvodmi. Preto len pre odstránenie prípadných pochybností, nad rámec odvolacích dôvodov uvádza, že i prípadné posúdenie podľa , teda obidve právne úpravy obsahujú aj dispozitívne uplatnenie klauzuly rebus sic stantibus (doložka nezmenených okolností), ktorá vo všeobecnosti znamená, že predbežná zmluva stráca záväznosť, ak sa následne zmenili okolnosti, z ktorých zmluvné strany vychádzali pri vzniku záväzku (uzatvorení zmluvy o budúcej zmluve) a boli pre jej uzavretie rozhodujúce a to do takej miery, že v dôsledku intenzity týchto zmien nemožno spravodlivo (resp. podľa rozumne) požadovať, aby realizačná zmluva bola uzavretá. hovorí o pritom o nemožnosti rozumného požadovania uzavretia realizačnej zmluvy od zaviazanej strany, pričom k zániku kontraktačnej povinnosti podľa (viď veta druhá) dochádza, keď zaviazaná strana túto zmenu okolností oznámila bez zbytočného odkladu oprávnenej strane. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že okresný súd okolnosti podľa , dostatočne skúmal a vyhodnotil, čo vyplýva z ods. 50. až 72. spisu, na ktoré odvolací súd cez úpravu v , odkazuje.

50. Ak bola žaloba žalobcu rozsudkom okresného súdu zamietnutá, tak toto rozhodnutie bolo krajským súdom potvrdené ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa , , keďže neboli splnené podmienky ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani pre jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že napadnuté rozhodnutie považoval odvolací súd za logické a spravodlivé vyriešenie sporu berúc do úvahy všetky okolnosti a prejavy správania strán v konaní.

51. V závere svojho odôvodnenia krajský súd opäť poukazuje na , . Pokiaľ odvolaním žalobcu neboli zadefinované konkrétne odvolacie dôvody k závislému výroku o trovách konania, tak následne ani krajský súd nepodroboval osobitnému prieskumu tento výrok, ktorý bol ako závislý od výroku vo veci samej rovnako potvrdený.

52. Krajský súd má za to, že ako odvolací súd sa vysporiadal s podstatnými tvrdeniami žalobcu uvedenými v odvolaní, čo je pre náležitosť riadneho odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu postačujúce, ak ani v konaní o opravnom prostriedku nie je odvolací súd povinný dať odpoveď na každý argument, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný a zásadný význam, k čomu zo strany krajského súdu došlo. Krajský súd napokon považuje za potrebné primerane poukázať aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 25. apríla 2012, podľa záverov ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

53. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s . V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, ktorej voči žalobcovi bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania v zmysle s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.