Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_14Cob-90-2018.pdf
PDF · 179.91 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/90/2018
Uznesenie
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: ADRIA company, s.r.o., so sídlom Klincová 37, Bratislava, IČO: 44 793 707, zastúpeného právnou zástupkyňou Ing. JUDr. Jankou Kantíkovou, so sídlom Y. A. J. XX, XXX XX B., proti žalovanému: Bc. Edita Ondriková MEDI - Pedikúra, s miestom podnikania Papiernická 1789/20, 034 01 Ružomberok, IČO: 41 903 404, právne zastúpenému KRAKOVSKÝ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Záhradnícka 27, 811 07 Bratislava, IČO: 35 977 272, o uložení povinnosti prejavu vôle na uzavretie zmluvy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č.k. 1Cb/87/2016-144 zo dňa 23. októbra 2017 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Ružomberok č.k. 1Cb/87/2016-195 zo dňa 06.04.2018, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Ružomberok č.k. 1Cb/87/2016-144 zo dňa 23. októbra 2017 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Ružomberok č.k. 1Cb/87/2016-195 zo dňa 06.04.2018 z r u š u j e a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%, ktoré je mu žalobca povinný zaplatiť vo výške, o ktorej bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím Okresného súdu Ružomberok.
2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 50a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 48 Občianskeho zákonníka, okresný súd žalobu zamietol. Medzi žalobcom ako budúcim prenajímateľom a žalovaným ako budúcim nájomcom bola dňa 07.09.2015 uzatvorená „Zmluva o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov, predmetom zmluvy o budúcej zmluve bol záväzok zmluvných strán uzavrieť zmluvu o nájme nebytových priestorov nachádzajúcich sa na 2. poschodí - kancelária č. 2 v nehnuteľnosti na ulici I. XX v B., súpisné číslo XXXX postavenej na parcele KNC č. 224, zapísaných na LV č. XXXX pre kat. úz. B., obec B., okres B. v znení podľa zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, a to najneskôr do 01.10.2015“ (ďalej aj len „zmluva o budúcej zmluve“). Podľa článku I bodu 2. zmluvy o budúcej zmluve mala žalovaná prenajaté priestory užívať za účelom vykonávania podnikateľskej činnosti pri rešpektovaní predmetu činnosti vymedzenej živnostenským oprávnením žalovanej. Obsah nájomnej zmluvy bol uvedený v čl. II zmluvy o budúcej zmluve. Podľa čl. III zmluvy o budúcej zmluve sa žalobca so žalovanou dohodli, že ak do dohodnutej doby nedôjde k uzavretiu riadnej zmluvy o nájme nebytových priestorov podľa čl. II., môže sa ktorákoľvek zo zmluvných strán v lehote jedného roka od dátumu, kedy mala byť zmluva uzavretá, domáhať na súde, aby vyhlásenie vôle bolo nahradené súdnym rozhodnutím. Žalovaná v čase uzavretia zmluvy o budúcej zmluve nemala ešte živnostenské oprávnenie, ktoré získala dňa 01.10.2015. Predmetom živnosti bola Pedikúra a Kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) alebo iným prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod). Ku dňu 01.10.2015 však nájomná zmluva nebola uzavretá a priestory neboli žalobcom odovzdané žalovanej. Žalovaná dňa 09.10.2017 zaslala žalobcovi žiadosť o
vypovedanie zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov. Vypovedanie zmluvy odôvodnila tým, že po jej osobnej a aj telefonickej urgencii so žiadosťou, aby bol predmetný priestor prenajímateľom vyprataný a daný do užívania čo najskôr a v požadovanom stave, nedošlo k žiadnej zmene a ani k stanoveniu termínu odstránenia závad v predmetnom priestore. Nakoľko nájomná zmluva nebola uzavretá v lehote stanovenej v zmluve o budúcej zmluve, t.j. do 01.10.2015, žalobca sa domáhal na súde rozhodnutia, ktorým by vznikla žalovanej povinnosť uzavrieť nájomnú zmluvu, v zmysle zmluvy o budúcej zmluve. Okresný súd nezistil sporné tvrdenia o tom, že medzi stranami došlo k uzavretiu zmluvy o budúcej zmluve, a to o nájme nebytových priestorov. Túto skutočnosť nespochybnil ani žalobca ani žalovaný vo svojich písomných vyjadreniach. Ďalšie dokazovanie okresného súdu bolo potom zamerané na posúdenie otázok týkajúcich sa platnosti/neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve, a to aj v súvislosti s tým, či predmetné priestory spĺňali alebo nespĺňali podmienky na prevádzkovanie živnosti v oblasti pedikúry zo strany žalovanej a s tým spojené právne účinky odstúpenia od zmluvy o budúcej zmluve a v neposlednom rade posúdenie splnenia podmienok zachovania dobrých mravov a poctivého obchodného styku.
3. Okresný súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná. Medzi žalobcom a žalovanou vznikol záväzkovo-právny vzťah na základe zmluvy o budúcej zmluve uzatvorenej v súlade s § 50a Občianskeho zákonníka. Podstata tejto zmluvy spočívala v tom, že si jej subjekty v súlade so širokou zmluvnou slobodou písomne, záväzne dojednajú, že spolu do dohodnutej doby uzavrú budúcu zmluvu, na ktorej podstatných náležitostiach sa musia dohodnúť. Predpokladom platnosti zmluvy o budúcej zmluve je určenie podstatných náležitostí zmluvy, ktorá má byť v budúcnosti uzavretá. Podstatné náležitosti jednotlivých typov zmlúv vyplývajú z právnej úpravy daného zmluvného typu a bez nich by bola zmluva neplatná. Pri nájomnej zmluve musí teda zmluva o budúcej nájomnej zmluve obsahovať obsahové a formálne náležitosti, ktoré má mať nájomná zmluva podľa § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ak zmluva o budúcej zmluve smeruje k uzavretiu nájomnej zmluvy, potom podmienkou jej platnosti je okrem iného aj to, aby obsahovala dohodu o podstatných náležitostiach nájomnej zmluvy, ktorými je aj účel nájmu. Stanovenie účelu nájmu má význam najmä pri nájme nebytových priestorov, ktoré možno prenajímať iba na účely, na ktoré boli určené. Užívanie veci na iný ako dohodnutý účel bez súhlasu prenajímateľa, môže byť dôvodom na vypovedanie nájmu. Z bodu I. ods. 3 zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov uzavretej stranami sporu dňa 07.09.2015 označenej ako „Účel zmluvy“ vyplýva, že „Budúci nájomca bude prenajaté priestory užívať za účelom vykonávania podnikateľskej činnosti pri rešpektovaní predmetu činnosti vymedzenej živnostenským oprávnením budúceho nájomcu.“ Žalovanej vzniklo živnostenské oprávnenie dňa 01.10.2015 na predmet podnikania pedikúra a kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) alebo iným prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod). Žalobca opakovane vo svojich tvrdeniach popieral, že by predmetom zmluvy mal byť nájom priestorov spôsobilých na poskytovanie služieb pedikúry. „Súd nesúhlasí s uvedeným tvrdením žalobcu, nakoľko má z bodu I ods. 2 preukázaný účel zmluvy, ktorým mal byť vykonávanie podnikateľskej činnosti, a to pri rešpektovaní predmetu činnosti vymedzenej živnostenským oprávnením. Dňa 01.10.2015 získala žalovaná živnostenské oprávnenie na výkon podnikateľskej činnosti pedikúra a kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) alebo iným prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod).“ Treba dať za pravdu právnemu zástupcovi žalobcu v tom, že v Zmluve si účastníci nedohodli stavebné úpravy, ktoré je potrebné vykonať pred uzavretím nájomnej zmluvy. „Súd mal ale z predloženej komunikácie medzi stranami sporu, ako aj z bodu I. ods. 3 preukázané, že predmetné priestory mali byť poskytnuté do nájmu žalovanej za účelom vykonávania predmetu činnosti vymedzenej živnostenským oprávnením, a to pedikúra a kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) alebo iným prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod). Súd konštatuje, že pokiaľ je v bode 2.1 zmluvy o budúcej zmluve uvedený ako účel nájmu a spôsob užívania predmetných priestorov zriadenie kancelárskych priestorov, toto odporuje bodu 1.3 zmluvy.“
4. Pokiaľ žalovaná namietala uplynutie jednoročnej lehoty na podanie žaloby, ktorá má podľa § 50a ods. 2 Občianskeho zákonníka prekluzívny charakter, tak okresný súd mal za to, že žaloba žalobcu bola podaná včas, nakoľko jednoročná lehota podľa § 50 a Občianskeho zákonníka je hmotnoprávnou, prekluzívnou lehotou, a teda žaloba musí byť na súde uplatnená v posledný deň tejto lehoty. V predmetnom konaní koniec jednoročnej lehoty pripadol na 01.10.2016, nakoľko koniec lehoty určenej podľa rokov pripadá na deň, ktorý sa číselne zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa začína lehota, t.j. 01.10.2015. Okresný súd ale konštatuje, že deň 01.10.2016 pripadol na sobotu, a preto v zmysle § 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka posledným dňom lehoty je najbližší pracovný deň, a to 03.10.2016, teda deň
v ktorý bola žaloba podaná na súd. Preto sa okresný súd nestotožnil s názorom žalovanej, že žalobca zmeškal hmotnoprávnu prekluzívnu lehotu na podanie žaloby na súd.
5. Pokiaľ žalovaná v podaní zo dňa 02.10.2017 namietala vecnú pasívnu legitimáciu, tak túto námietku vyhodnotil okresný súd za irelevantnú. Vecnú legitimáciu má ten z účastníkov, komu svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Nedostatok vecnej legitimácie vedie k zamietnutiu návrhu na začatie konania meritórnym rozhodnutím. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Okresný súd mal preukázané, že medzi žalobcom a žalovanou bola uzavretá Zmluva o budúcej zmluve dňa 07.09.2015. Žalovaná vystupovala v predmetnej zmluve ako fyzická osoba, nakoľko jej ku dňu uzavretia zmluvy nevzniklo živnostenské oprávnenie. Žalovaná vystupuje ako nositeľka povinnosti v hmotnoprávnom vzťahu, ktorý vznikol na základe zmluvy o budúcej zmluve bez ohľadu na následné získanie živnostenského oprávnenia dňa 01.10.2015.
6. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalovaná „žiadosťou o vypovedanie zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov zo dňa 09.10.2015 odstúpila od zmluvy o budúcej zmluve, nakoľko žalobca nevypratal predmetné priestory a nedal ich žalovanej v požadovanom stave podľa dohodnutého účelu nájmu.“ Odstúpenie od zmluvy je jednostranný právny úkon adresovaný druhej strane, ktorým sa ruší zmluvný záväzkovo-právny vzťah v okamihu, keď dôjde druhej strane. Podľa § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka od zmluvy môže účastník odstúpiť, ak to ustanovuje zákon, alebo sa na tom účastníci dohodli. Podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka, odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak. V danej veci žalovaná od zmluvy platne odstúpila, nakoľko žalobca porušil povinnosti, ktoré mu vyplývali z bodu 1.3 zmluvy o budúcej zmluve, pretože žalovanej neposkytol priestory na nájom na dohodnutý účel. V dôsledku toho v predmetnej veci došlo k zrušeniu zmluvy o budúcej zmluve od začiatku a preto neprichádza do úvahy uplatňovanie si nároku na uloženie povinnosti jednej zo zmluvných strán, aby uzavrela s druhou zmluvnou stranou nájomnú zmluvu. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalovanej, ktorá mala vo veci plný úspech, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. S poukazom na § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
7. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca (č.l. 160-171 spisu), v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj len „CSP“), pretože súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane (žalobcovi), ktorá uskutočňovala svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
8. V odvolaní žalobca citoval § 220 ods. 2 CSP a uviedol, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu je nepreskúmateľné. Súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav a nevysporiadal sa so všetkými skutkovými okolnosťami významnými pre rozhodnutie vo veci samej a nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, nakoľko bez akéhokoľvek odôvodnenia a bez uvedenia relevantného dôvodu odmietol vykonať dôkazy, ktoré navrhol žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 03.01.2017 a zároveň na pojednávaní vo veci, kedy v zmysle § 167 ods. 3 CSP označil ako dôkaz v konaní výsluch svedkov, a to „Výsluch svedka Ing. G. N., zamestnanec žalobcu - k uzatvoreniu zmluvy o budúcej nájomnej zmluve, komunikácia so žalovaným a účasť na osobnom stretnutí dňa 01.10.2015 Výsluch svedka G. E., zamestnanec žalobcu - k uzatvoreniu zmluvy o budúcej nájomnej zmluve, komunikácia so žalovaným a účasť na osobnom stretnutí dňa 01.10.2015 Výsluch svedka Ing. A. L. - ADRIA, zmluvne zabezpečujúca žalobcovi poskytovanie služieb v oblasti prenájmov, príprava a uzatváranie nájomných zmlúv - k uzatvoreniu zmluvy o budúcej nájomnej zmluve, komunikácia so žalovaným a účasť na osobnom stretnutí dňa 01.10.2015“. Výsluch svedkov žalobca navrhol za účelom preukázania vzájomnej komunikácie medzi žalobcom a žalovanou pred uzavretím zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestore, v čase, kedy malo dôjsť k podpisu zmluvy o nájme nebytových priestorov a k samotnému účelu nájmu deklarovaného žalovanou pri podpise zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov,
nakoľko tento bol medzi stranami sporný. „Súd prvej inštancie na preukázanie účelu nájmu dohodnutého medzi stranami vychádzal iba z predloženého prepisu sms komunikácie medzi žalobcom a žalovaným a na tejto skutočnosti postavil celé svoje rozhodnutie vo veci. Z predloženej sms komunikácie v žiadnom prípade nevyplýva, že by žalobca akýmkoľvek spôsobom potvrdil fakt, že žalovaný mal zámer prenajať si predmetné nebytové priestory za účelom prevádzkovania pedikúry.“
9. V odôvodnení napadnutého rozsudku, v rozpore s § 220 ods. 2 CSP, podľa odvolateľa absentuje vyjadrenie okresného súdu, „ako vyhodnotil predložené dôkazy a na základe akých skutočností nevykonal navrhnuté dôkazy zo strany žalobcu. V odôvodnení rozsudku absentujú rozhodujúce skutočnosti, dôvody, ktorými sa súd spravoval a ktorými by vysvetlil svoje úvahy, na základe ktorých vyhodnotil skutkový a právny stav a rozhodol vo veci tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku.“ Napadnuté rozhodnutie okresného súdu sa javí podľa žalobcu ako predčasné a nepodložené, okresným súdom vykonané preskúmanie skutkového stavu je nedostatočné, okresný súd bez odôvodnenia nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na preukázanie skutkového stavu a takto nedostatočne zistený skutkový stav sa stal podkladom pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Medzi žalobcom ako budúcim prenajímateľom a žalovanou ako budúcou nájomkyňou bola dňa 07.09.2015 uzatvorená Zmluva o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov, predmetom ktorej je záväzok zmluvných strán uzavrieť zmluvu o nájme nebytových priestorov podľa zákona č. 116/l990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, a to najneskôr do 01.10.2015 (ďalej aj ako „budúca nájomná zmluva“). Predmetom zmluvy o nájme nebytových priestorov je prenájom nebytových priestorov nachádzajúcich sa na 2. poschodí - kancelária č. 2 v nehnuteľnosti na ulici I. XX v B., súpisné číslo XXXX postavenej na parcele KNC č. 224, zapísané na LV č. XXXX pre kat.úz. B., obec B., okres B. (ďalej ako „zmluva o nájme nebytových priestorov“). Ako uvádzala žalovaná vo svojom vyjadrení zo dňa 05.12.2016, zmluvu o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov uzatvoril za účelom zabezpečenia si priestorov pre výkon plánovanej podnikateľskej činnosti. Žalovaná získala ku dňu 01.10.2015 živnostenské oprávnenie na predmety podnikania: Kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) alebo iným prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod) a Pedikúra. Podľa článku I. ods. 2 budúcej nájomnej zmluvy budúci nájomca bude prenajaté priestory užívať za účelom vykonávania podnikateľskej činnosti pri rešpektovaní predmetu činnosti vymedzenej živnostenským oprávnením budúceho nájomcu. Z dohodnutého obsahového znenia Zmluvy o nájme nebytových priestorov, konkrétne z čl. II. ods. 2.1. jednoznačne vyplýva, že uvedený predmet nájmu dáva prenajímateľ do užívania nájomcovi za účelom zriadenia kancelárskych priestorov. Tvrdenie žalovanej, že predmetom nájmu mal byť nájom priestorov spôsobilých a vybavených na poskytovanie služieb v oblasti pedikúry je zavádzajúce. Takáto požiadavka nebola zo strany žalovanej pri uzatváraní budúcej nájomnej zmluvy žalobcovi predložená a žalovaná podľa jej vyjadrenia pri uzatváraní budúcej nájomnej zmluvy deklarovala, že mieni využívať predmetné priestory na veľkoobchodnú činnosť s kozmetickými produktmi. Zdôraznil, že budúca nájomná zmluva neukladá žalobcovi ako prenajímateľovi vykonať akékoľvek stavebné úpravy predmetu nájmu. Podmienkou uzavretia zmluvy o nájme nebytových priestorov je výlučne iba jasne špecifikovaný termín, t.j. do 01.10.2015. Preto nemôže byť argument o nevhodnosti predmetu nájmu relevantným dôvodom na neuzavretie zmluvy o nájme nebytových priestorov. Predmet nájmu bol v stave spôsobilom na dohodnutý účel užívania a bola povinnosť žalovanej riadne uzatvoriť zmluvu o nájme nebytových priestorov a prevziať predmet nájmu v dohodnutom termíne.
10. V odvolaní žalobca uviedol, že až dňa 01.10.2015 žalovanej vzniklo živnostenské oprávnenie, nebolo možné uzatvoriť so žalovanou zmluvu o nájme nebytových priestorov pred týmto termínom. Dňa 01.10.2015 sa žalovaný dostavil na osobné stretnutie, na ktorom predložil žalobcovi získané osvedčenie o živnostenskom oprávnení (táto skutočnosť je potvrdená aj sms správou zo dňa 01.10.2015, 09:20 hod
- viď prepis sms správ predložený žalovanou). Na osobnom stretnutí dňa 01.10.2015 za prítomnosti svedkov bola zo strany žalobcu predložená žalovanej na podpis zmluva o nájme nebytových priestorov (podpísaná žalobcom) a žalobca mal za to, že žalovaná predmetnú zmluvu podpíše a dôjde k odovzdaniu predmetu nájmu. Žalovaná však odmietla podpísať predloženú zmluvu o nájme nebytových priestorov. Žalobca mal naďalej záujem na uzavretí zmluvy o nájme nebytových priestorov. Naopak žalovaná zaslala žalobcovi žiadosť o vypovedanie zmluvy o budúcej zmluvy o nájme nebytových priestorov dňa 09.10.2015 a práve ona prejavila vôľu neuzavrieť so žalobcom zmluvu o nájme nebytových priestorov. Zo strany žalobcu boli splnené všetky jeho zmluvné povinnosti a riadne vyzval žalovanú na podpis zmluvy o nájme nebytových priestorov v zmysle príslušných ustanovení budúcej nájomnej zmluvy. Žalovaná je tá, ktorá svojím konaním spôsobila neuzavretie zmluvy o nájme nebytových priestorov. V zmysle čl. III. budúcej nájomnej zmluvy, v prípade, že do dohodnutej doby nedôjde k uzavretiu riadnej zmluvy o nájme
nebytových priestorov podľa článku II. tejto zmluvy, môže sa ktorákoľvek zo zmluvných strán v lehote jedného roka od dátumu, kedy mala byť zmluva uzavretá, domáhať na súde, aby vyhlásenie vôle bolo nahradené súdnym rozhodnutím.
11. Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že pre právne posúdenie zmluvy o budúcej zmluve je rozhodujúci stav v čase jej uzatvorenia, skutočnosti, ktoré nastali neskôr, nemajú na jej platnosť vplyv. Žalovaná pri podpise zmluvy o budúcej zmluve nedeklarovala záujem využívať prenajaté priestory na prevádzkovanie živnosti v oblasti pedikúry. Takáto požiadavka nevyplývala zo zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov, ani z dohodnutého znenia zmluvy o nájme nebytových priestorov a taktiež ani zo žiadnej komunikácie medzi žalobcom a žalovanou. Pri vzniku záväzku (t.j. ku dňu 07.09.2017) nebolo z okolností pri uzatváraní zmluvy zrejmé, že by sa prenajímané priestory mali využívať na prevádzkovanie živnosti v oblasti pedikúry, pričom poukázal aj na samotné konanie žalovanej. Ako vyplývalo z úplného výpisu zo živnostenského registra žalovaného, pri predmete podnikania Kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) alebo iným prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod) a Pedikúra je ku dňu 01.10.2015 ako prevádzkareň uvedená adresa I. XX, B., t.j. priestory v zmysle budúcej nájomnej zmluvy. Adresa prevádzkarne bola zrušená až dňom 19.11.2015. Žalovaná nepopierala, že jej bol poskytnutý príspevok zo strany Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vo výške 3.398,88 Eur za účelom výkonu samostatnej zárobkovej činnosti. Je zrejmé, že žalovaná ku zápisu prevádzky do živnostenského registra a taktiež k žiadosti o poskytnutie príspevku zo strany Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny predložila ako doklad budúcu nájomnú zmluvu uzatvorenú so žalobcom dňa 07.09.2015. Následne sa žalovaná rozhodla, že nemá záujem o prenájom nebytových priestorov, na ktorý sa zaviazala budúcou nájomnou zmluvou, a preto ako dôvod uviedla nevyhovujúci predmet nájmu - nevykonanie stavebných úprav aj napriek skutočnosti, že akékoľvek požiadavky na úpravu prenajímaných priestorov pre účely vykonávania podnikateľskej činnosti nikdy nevzniesla. Uvedené konanie žalobca žalovanej považoval za konanie v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore so základnou zásadou záväznosti zmlúv. Platná zmluva je rovnako a bezpodmienečne záväzná pre obe strany a túto záväznosť stratí len spôsobom vyplývajúcim zo zmluvy alebo zo zákona. Ide o dôsledok vyplývajúci zo zásady „pacta sunt servanda", ktorá je jednou z hlavných zásad vyplývajúcich z čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a je považovaná za najvyššiu prirodzenú právnu normu, od ktorej je odvodzované všetko právo. Zo strany žalobcu boli splnené všetky jeho zmluvné povinnosti a riadne vyzval žalovanú na podpis zmluvy o nájme nebytových priestorov v zmysle príslušných ustanovení budúcej nájomnej zmluvy. Žalovaná je teda tá, ktorá svojím konaním spôsobila neuzavretie zmluvy o nájme nebytových priestorov.
12. V odvolaní žalobca uviedol, že účelom zmluvy o budúcej zmluve je zabezpečiť uzavretie zmluvy až v budúcnosti, pretože zatiaľ nemožno z rôznych dôvodov dohodnúť celý obsah zmluvy. Podľa § 50a OZ účastníci sa môžu písomne zaviazať, že do dohodnutej doby uzavrú zmluvu, musia sa pritom dohodnúť o jej podstatných náležitostiach. Ako vyplýva z rozhodovacej činnosti súdov, absencia osvedčenia o živnostenskom oprávnení v čase uzatvárania zmluvy o budúcej zmluve nemôže brániť v uzatvorení takejto zmluvy. V takomto prípade je potom nevyhnuté posudzovať konanie a zámer zmluvných strán v čase uzavretia zmluvy, a to na aký účel sa mal predmet nájmu využívať. Z dohodnutého obsahového znenia zmluvy o nájme nebytových priestorov uvedeného v článku II. zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov jednoznačne vyplýva, na aký účel sa majú predmetné priestory využívať - a to konkrétne kancelárske priestory. Je teda zrejmé, že účastníci zmluvy o budúcej zmluve si medzi sebou jasne dohodli a zadefinovali podstatné náležitosti zmluvy o nájme nebytových priestorov tak, ako to vyplýva z § 50a Občianskeho zákonníka. Nestotožnil sa žalobca s prvostupňovým súdom, že bod 2.1. zmluvy o nájme nebytových priestorov (a to dohodnutý účel nájmu - zriadenie kancelárskych priestorov) odporuje bodu 1.3. zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov. V čase uzatvárania zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov, žalovaná nedisponovala vydaným osvedčením o živnostenskom oprávnení, preto ani nebolo možné do zmluvy o budúcej zmluve zadefinovať konkrétny predmet podnikania vyplývajúci z osvedčenia o živnostenskom oprávnení. Nakoľko žalovaná pri podpise zmluvy deklarovala, že predmetné priestory bude využívať na kancelárske účely, bol medzi zmluvnými stranami dohodnutý účel nájmu v zmluve o nájme nebytových priestorov v článku II. bod 2.1. V následne vydanom osvedčení si žalovaná ako predmet podnikania okrem pedikúry zapísala aj živnosť kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) alebo iným prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod). Vzhľadom na obsah vydaného osvedčenia o živnostenskom oprávnení, žalovaná môže využívať predmetné priestory na dohodnutý účel nájmu, nakoľko priestory vyhovujú a sú spôsobilé na dohodnutý účel nájmu.
13. Žalobca v odvolaní uviedol, že sa nestotožňuje s právnym názorom okresného súdu v bode 21 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom sa uvádza, že na základe Žiadosti o vypovedanie zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov zo dňa 09.10.2015 žalovaná platne odstúpila od zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov z dôvodu, že žalobca neuzavrel so žalovanou zmluvu o nájme nebytových priestorov v dohodnutej dobe a v dôsledku toho došlo k zrušeniu budúcej zmluvy od počiatku a preto neprichádza do úvahy uplatňovanie si nároku na uloženie povinnosti jednej zo zmluvných strán, aby uzavrela s druhou zmluvnou stranou nájomnú zmluvu. Poukázal na § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Príslušné zákonné ustanovenia upravujúce uzavretie zmluvy o budúcej zmluve neupravujú možnosť a dôvody odstúpenia od zmluvy o budúcej zmluvy. Zákon ako sankciu za porušenie povinnosti jednej zo zmluvných strán uzavrieť v dohodnutej dobe riadnu zmluvu umožňuje podľa § 50a ods. 2 OZ domáhať sa do jedného roka na súde, aby vyhlásenie vôle bolo nahradené súdnym rozhodnutím. Z citovaného ustanovenia teda jednoznačne vyplýva, že sankciou za neuzavretie riadnej zmluvy v dohodnutej dobe nie je právo odstúpiť od zmluvy ale právo domáhať sa na súde vyhlásenia vôle súdnym rozhodnutím.
14. V odvolaní žalobca tiež namietal záver okresného súdu, že žalovaná svojím úkonom - Žiadosť o vypovedanie zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov zo dňa 09.10.2015 platne odstúpila od zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov z dôvodu porušenia bodu 1.3. predmetnej zmluvy zo strany žalobcu, nakoľko nedošlo k podpísaniu zmluvy o nájme najneskôr do 01.10.2015. Žiadosť o vypovedanie zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov zo dňa 09.10.2015 nie je možné posúdiť ako platné odstúpenie od zmluvy, nakoľko zákon ani zmluva o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov neumožňuje zmluvným stranám z dôvodu, ktorý uvádzala žalovaná, odstúpiť od predmetnej zmluvy. Žalobca neporušil svoju povinnosť uvedenú v bode 1.3. zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov. Žalovanej vzniklo živnostenské oprávnenie až dňom 01.10.2015. Dňa 01.10.2015 sa žalovaná dostavila na osobné stretnutie, na ktorom predložila žalobcovi získané osvedčenie o živnostenskom oprávnení (táto skutočnosť je potvrdená aj sms správou zo dňa 01.10.2015, 09:20 hod - viď prepis sms správ predložený žalovanou). Na osobnom stretnutí dňa 01.10.2015 za prítomnosti svedkov (daní svedkovia boli navrhnutí žalobcom na vypočutie, avšak okresný súd tento dôkaz nevykonal) bola zo strany žalobcu predložená žalovanej na podpis zmluva o nájme nebytových priestorov (podpísaná žalobcom) a žalobca mal za to, že žalovaná predmetnú zmluvu podpíše a dôjde k odovzdaniu predmetu nájmu. Žalovaná však odmietla podpísať predloženú zmluvu o nájme nebytových priestorov. Žalobca mal naďalej záujem na uzavretí zmluvy o nájme nebytových priestorov. Naopak žalovaná zaslala žalobcovi žiadosť o vypovedanie zmluvy o budúcej zmluvy o nájme nebytových priestorov dňa 09.10.2015 a práve ona prejavila vôľu neuzavrieť so žalobcom zmluvu o nájme nebytových priestorov. Zo strany žalobcu boli splnené všetky jeho zmluvné povinnosti, riadne vyzval žalovanú na podpis zmluvy o nájme nebytových priestorov v zmysle príslušných ustanovení budúcej nájomnej zmluvy, a teda že žalobca neporušil svoju povinnosť uvedenú v bode 1.3. zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov. Práve naopak, žalovaná je tá, ktorá svojím konaním spôsobila neuzavretie zmluvy o nájme nebytových priestorov. „Preto záver súdu, že žalovaný platne odstúpil od zmluvy o budúcej zmluvy z dôvodu porušenia povinnosti uvedenej v bode 1.3. zmluvy zo strany žalobcu je nesprávny.“ Namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, nedostatočne preskúmal skutkový stav, bez relevantného odôvodnenia nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom nedostatočne zistený skutkový stav resp. nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci sa stali podklad pre nesprávne rozhodnutie súdu vo veci. Nevykonanie dokazovania v navrhnutom rozsahu bez odôvodnenia možno označiť za porušenie princípu spravodlivého súdneho konania. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil vec vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie resp. aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že návrhu žalobcu v zmysle podaného návrhu zo dňa 03.10.2016 v celom rozsahu vyhovie.
15. K doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podaním zo dňa 25.01.2018 (č.l. 176-177 spisu). Žalovaná sa v plnom rozsahu stotožnila s napadnutým rozsudkom okresného súdu. Žalobca v bode II. odvolania uvádzal, že napadnutý rozsudok nie je presvedčivo odôvodnený a taktiež namieta, že okresný súd bez uvedenia relevantného dôvodu odmietol vykonať, dôkazy, ktoré navrhol žalobca vo svojom vyjadrení zo dna 03.01.2017. V tejto súvislosti
žalovaná pripomína, že žalobca navrhol v konaní vypočuť troch svedkov, pričom na pojednávaní dňa 18.09.2017 okresný súd uviedol svoje predbežné právne posúdenie, podľa ktorého: „Nie je sporné, že medzi stranami došlo k uzavretiu zmluvy o budúcej zmluve, a to o nájme nebytových priestorov. Dokazovanie bude zamerané na posúdenie otázok týkajúcich sa platnosti/neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve, a to aj v súvislosti s tým, že či predmetné priestory spĺňali alebo nespĺňali podmienky na prevádzkovanie živnosti v oblasti pedikúry zo strany žalovanej. Pokiaľ sa týka predbežného právneho posúdenia veci, súd sa bude zaoberať ako predbežnou otázkou v rámci dokazovania, či priestory určené k prenajatiu spĺňajú alebo nespĺňajú podmienky na prevádzku živnosti, možnosťou žalovanej a s tým spojené s právnymi účinkami odstúpenia od zmluvy o budúcej zmluve a v neposlednom rade podmienkami dobrých mravov a poctivého obchodného styku.“ Z predbežného právneho posúdenia je zrejmé, že okresný súd považoval za potrebné zaoberať sa posúdením právnej stránky veci a nie posúdením skutkových otázok, ktoré mali podľa žalobcu ozrejmiť traja svedkovia. Z tohto dôvodu okresný súd celkom pochopiteľne nevypočul žalobcom navrhovaných svedkov. Žalovaná taktiež pripomína, že podľa § 185 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj len „CSP“): „Súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.“ Odôvodnenie napadnutého rozsudku malo podľa žalovanej všetky náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP. Žalobca taktiež v bodoch III., IV. a V. odvolania tvrdil, že zo strany žalovanej nebola vznesená požiadavka, aby sporné priestory mali spĺňať podmienky pre prevádzkovanie služieb pedikúry. Žalovaná vyššie uvedené tvrdenia žalobcu popiera a trvá na tom, že od začiatku rokovaní ohľadom uzatvorenia nájomnej zmluvy, resp. budúcej nájomnej zmluvy si vymienila požiadavku, že prenajaté priestory musia spĺňať technické podmienky na prevádzkovanie služieb v oblasti pedikúry. Túto skutočnosť potvrdzuje SMS komunikácia medzi žalobcom a žalovanou z mesiaca september 2015. Konkrétne žalovaná dňa 15.09.2015 o 15:11 hod. odoslala žalobkyni SMS správu v nasledovnom znení: „A kedy asi budete??...lebo pomaly by som asi chcela zariadovat...len kym mi pride kreslo su 2 tyz. A od oktobra už budem mat zivnost...asi som tam nesedela v prazdnej miestnosti......a este hygienu zaujima vylevka je tam niekde??“ Zo sms komunikácie je zrejmé, že žalovaná uzatvárala Zmluvu o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov práve za účelom nájmu priestorov, ktoré budú spĺňať podmienky pre prevádzkovanie živnosti v oblasti pedikúry. Žalovaná sa jasne domáhala, aby priestory zahŕňali napr. výlevku, ktorá predstavovala nevyhnutný prvok pre splnenie hygienických požiadaviek na prevádzkovanie uvedenej živnosti. Keby žalovaná mienila využívať prenajaté priestory za účelom zriadenia kancelárie, nepotrebovala by spĺňať hygienické parametre ako napríklad existencia výlevky. Žalovaná zdôraznila, že žalobcu opakovane kontaktovala za účelom ozrejmenia podmienok uzatvorenia nájomnej zmluvy, avšak tento sa buď odmlčal alebo jednoducho naťahoval čas, a to až do obdobia, kedy žalovaná získala živnostenské oprávnenie, avšak v dôsledku tohto vyhýbavého postoja žalobcu, nemala priestory na prevádzkovanie svojej živnosti. Prepis spomínaných SMS správ žalovaná predložila okresnému súdu ako prílohu svojho vyjadrenia zo dňa 05.12.2016. V dôsledku vyhýbavého postoja žalobcu bola žalovaná nútená zabezpečiť si iné priestory, v ktorých bude svoju živnosť prevádzkovať, keďže žalobkyňa ani do polovice októbra 2015 neuzatvorila so žalovanou nájomnú zmluvu (čo potvrdzuje i vyššie spomínaný prepis SMS komunikácie), a teda nemala sporné priestory k dispozícii. Žalovaná totiž získala živnostenské oprávnenie v oblasti pedikúry dňa 01.10.2015 a od tohto dňa utrpela ušlý zisk v dôsledku vyhýbavého konania žalobcu. „Žalovaná sa navyše domnieva, že okrem dôvodov pre zamietnutie žaloby, ktoré uvádza súd v odôvodnení svojho Rozsudku existovali i ďalšie dôvody pre zamietnutie žaloby, ktoré žalovaná bližšie špecifikovala vo svojich písomných podaniach a v ústnych prednesoch na pojednávaniach“. Navrhla napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť.
16. K doručenému vyjadreniu žalovanej sa písomne vyjadril žalobca v podaní právnej zástupkyne zo dňa 26.02.2018 (č.l. 185 spisu). Žalobca zotrval na stanovisku, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu je nepreskúmateľné, nakoľko v ňom absentuje presvedčivé odôvodnenie. Súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav a nevysporiadal sa so všetkými skutkovými okolnosťami významnými pre rozhodnutie vo veci samej a nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, „nakoľko bez akéhokoľvek odôvodnenia a bez uvedenia relevantného dôvodu odmietol vykonať dôkazy, ktoré navrhol žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 03.01.2017 a zároveň na pojednávaní vo veci, kedy v zmysle § 167 ods. 3 CSP označil ako dôkaz v konaní výsluch svedkov a to tak, ako sme uvádzali v odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok zo dňa 20.12.2017.“ Nestotožnil sa s tvrdením žalovanej v doručenom vyjadrení, že v predbežnom právnom posúdení okresný súd uviedol dôvody, prečo nevypočul žalobcom navrhovaných svedkov. Predbežné právne posúdenie veci prednesené okresným súdom na pojednávaní nemôže nahrádzať § 220 ods. 2 CSP. Nerozporoval zákonné ustanovenie, že súd sám určuje, ktorý dôkaz vykoná, avšak z citovaného § 220 ods. 2 CSP jednoznačne vyplýva
povinnosť súdu v odôvodnení rozsudku uviesť, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil a prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Tieto skutočnosti v napadnutom rozsudku okresného súdu absentujú. „Výsluch svedkov žalobca navrhol za účelom preukázania vzájomnej komunikácie medzi žalobcom a žalovaným pred uzavretím zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov, v čase, kedy malo dôjsť k podpisu zmluvy o nájme nebytových priestorov a k samotnému účelu nájmu deklarovaného žalovaným pri podpise zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov, nakoľko tento bol medzi stranami sporný.“ Súd prvej inštancie na preukázanie účelu nájmu dohodnutého medzi stranami vychádzal iba z predloženého prepisu sms komunikácie medzi žalobcom a žalovanou a na tejto skutočnosti postavil celé svoje rozhodnutie vo veci. Z predloženej sms komunikácie v žiadnom prípade nevyplýva, že by žalobca akýmkoľvek spôsobom potvrdil fakt, že žalovaná mala zámer prenajať si predmetné nebytové priestory za účelom prevádzkovania pedikúry. Z ďalších listinných dôkazov, ako napríklad zmluva o budúcej nájomnej zmluve, taktiež nie je možné vyvodiť záver, že žalovaná mala záujem prenajaté priestory užívať za účelom vykonávania prevádzky pedikúry. Ak žalovaná od začiatku vzájomných rokovaní so žalobcom mala záujem prenajaté priestory užívať za účelom prevádzkovania pedikúry, mala si túto požiadavku vymieniť v samotnej zmluve o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov. Pre právne posúdenie zmluvy o budúcej zmluve je rozhodujúci stav v čase jej uzatvorenia, skutočnosti, ktoré nastali neskôr, nemajú na jej platnosť vplyv. Žalovaná pri podpise zmluvy o budúcej zmluve nedeklarovala záujem využívať prenajaté priestory na prevádzkovanie živnosti v oblasti pedikúry. Takáto požiadavka nevyplýva zo zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov, ani z dohodnutého znenia zmluvy o nájme nebytových priestorov a taktiež ani zo žiadnej komunikácie medzi žalobcom a žalovanou. Z uvedeného vyplýva, že pri vzniku záväzku (t.j. ku dňu 07.09.2017) nebolo z okolností pri uzatváraní zmluvy zrejmé, že by sa prenajímané priestory mali využívať na prevádzkovanie živnosti v oblasti pedikúry. V odôvodnení napadnutého rozsudku absentujú rozhodujúce skutočnosti, dôvody, ktorými sa súd spravoval a ktorými by vysvetlil svoje úvahy, na základe ktorých vyhodnotil skutkový a právny stav a rozhodol vo veci tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku. Napadnuté rozhodnutie sa javí ako predčasné a nepodložené, okresným súdom vykonané preskúmanie skutkového stavu je nedostatočné, okresný súd bez odôvodnenia nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na preukázanie skutkového stavu a takto nedostatočne zistený skutkový stav sa stal podkladom pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Tvrdenie žalovanej uvádzané vo vyjadrení, že v dôsledku vyhýbavého postoja žalobcu bola žalovaná nútená zabezpečiť si iné priestory na prevádzkovanie živnosti, nakoľko žalobca neuzatvoril so žalovaným nájomnú zmluvu, sú nepravdivé a zavádzajúce. Žalovanej vzniklo živnostenské oprávnenie až dňom 01.10.2015. Dňa 01.10.2015 sa žalovaná dostavila na osobné stretnutie, na ktorom predložila žalobcovi získané osvedčenie o živnostenskom oprávnení (táto skutočnosť je potvrdená aj sms správou zo dňa 01.10.2015, 09:20 hod
- viď prepis sms správ predložený žalovanou). „Na osobnom stretnutí dňa 01.10.2015 za prítomnosti svedkov /daní svedkovia boli navrhnutí žalobcom na vypočutie, avšak súd tento dôkaz nevykonal/ bola zo strany žalobcu predložená žalovanému na podpis zmluva o nájme nebytových priestorov / podpísaná žalobcom/ a žalobca mal za to, že žalovaný predmetnú zmluvu podpíše a dôjde k odovzdaniu predmetu nájmu. Žalovaný však odmietol podpísať predloženú zmluvu o nájme nebytových priestorov“. Žalobca mal naďalej záujem na uzavretí zmluvy o nájme nebytových priestorov. Naopak žalovaná zaslala žalobcovi žiadosť o vypovedanie zmluvy o budúcej zmluvy o nájme nebytových priestorov dňa 09.10.2015 a práve ona prejavila vôľu neuzavrieť so žalobcom zmluvu o nájme nebytových priestorov. Zo strany žalobcu boli splnené všetky jeho zmluvné povinnosti, riadne vyzval žalovanú na podpis zmluvy o nájme nebytových priestorov v zmysle príslušných ustanovení budúcej nájomnej zmluvy, a teda že žalobca neporušil svoju povinnosť uvedenú v bode 1.3. zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov. Preto záver okresného súdu, že žalovaná platne odstúpila od zmluvy o budúcej zmluvy z dôvodu porušenia povinnosti uvedenej v bode 1.3. zmluvy zo strany žalobcu bol nesprávny. Žalovaná je tá, ktorá svojím konaním spôsobila neuzavretie zmluvy o nájme nebytových priestorov a uvedené konanie žalovanej žalobca považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore so základnou zásadou záväznosti zmlúv. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil vec vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie resp., aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že návrhu žalobcu v zmysle podaného návrhu zo dňa 03.10.2016 v celom rozsahu vyhovie.
17. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa žalovaná písomne vyjadrila v podaní právneho zástupcu zo dňa 20.04.2018 (č.l. 198 spisu). Žalovaná sa v plnom rozsahu stotožnila s napadnutým rozsudkom a uviedla, že sa pridržiava argumentácie, ktorú uviedla vo svojom vyjadrení zo dňa 25.01.2018 ako i v predchádzajúcom konaní a opätovne ju uviedla v zhodnom rozsahu a obsahu.
18. Vyjadrenie žalovanej bolo žalobcovi doručené na vedomie dňa 21.05.2018 (č.l. 200 rub spisu), ktorý sa k momentu rozhodovania odvolacieho súdu nevyjadril.
19. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach podľa § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania a rozsudok okresného súdu zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v senáte 3:0.
20. V rámci podaného odvolania žalobca uviedol, že podáva odvolanie voči rozsudku okresného súdu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) zákona č. 160/2015 Z.z. CSP z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, ktorá uskutočňovala svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
21. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
22. V procesnej rovine žalobca považoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný pre neúplnosť dôvodov podľa odvolateľa rozhodných pre vecne správne rozhodnutie sporu. Uvedený dôvod podradil pod § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Za naplnenie nesprávneho procesného postupu, znemožňujúceho žalujúcej strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, považoval odvolateľ to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal so všetkými dôkazmi a tvrdeniami uplatnenými v rámci žaloby a celého prvoinštančného konania.
23. Vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia krajského súdu sa uvádza, že reagoval len na argumentáciu žalobcu v odvolaní, majúcu pre vec podstatný význam, a teda je v súlade s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/05 zo dňa 16. marca 2015, podľa ktorého „súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 Občianskeho súdneho poriadku). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument o opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“.
24. Preskúmaním napadnutého rozsudku okresného súdu a konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu za viazanosti rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi vyjadrenými v odvolaní žalobcu (§ 379, § 380 CSP), odvolací súd uvádza, že nezistil k momentu rozhodovania podmienky pre potvrdenie ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto došlo k jeho zrušeniu. Primárne odvolací súd bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP).
25. K vyššie uvedenému odvolací súd primárne uvádza, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06). Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa k veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Preskúmaním napadnutého rozsudku odvolací súd zistil, že jeho odôvodnenie nezodpovedalo vyššie uvedenej právnej úprave. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa záverov zjednocujúceho Stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2016 „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa nedotkli podstaty a zmyslu vyššie uvedeného stanoviska; vzhľadom na to treba toto stanovisko považovať za aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po uvedenom dni (uznesenie Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 V Cdo/2/2017 z 19. apríla 2017). Uvedené primerane platí aj pre odvolacie konanie. V danom prípade odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie dáva podklad pre uplatnenie druhej vety Stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009).
26. V podanom odvolaní žalobca primárne namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku s poukazom na § 220 CSP „absentuje vyjadrenie súdu, ako vyhodnotil predložené dôkazy a na základe akých skutočností nevykonal navrhnuté dôkazy zo strany žalobcu. V odôvodnení rozsudku absentujú rozhodujúce skutočnosti, dôvody, ktorými sa súd spravoval a ktorými by vysvetlil svoje úvahy, na základe ktorých vyhodnotil skutkový a právny stav a rozhodol vo veci tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku.“ V odvolaní žalobca zvýraznil, že „Medzi žalobcom ako budúcim prenajímateľom a žalovaným ako budúcim nájomcom bola dňa 07.09.2015 uzatvorená Zmluva o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov, predmetom ktorej je záväzok zmluvných strán uzavrieť zmluvu o nájme nebytových priestorov podľa zákona č. 116/l990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, a to najneskôr do 01.10.2015 /ďalej aj ako „budúca nájomná zmluva"/. Predmetom zmluvy o nájme nebytových priestorom je prenájom nebytových priestorov nachádzajúcich sa na 2. poschodí - kancelária č. 2 v nehnuteľnosti na ulici I. XX v B., súpisné číslo XXXXpostavenej na parcele KNC č. 224, zapísané na LV č. XXXX pre kat.úz. B., obec B., okres B. /ďalej ako „zmluva o nájme nebytových priestorov“/.“ Odvolací súd po oboznámení s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu konštatuje, že i okresný súd konštatoval existenciu zmluvného vzťahu založeného písomne. Uviedol, že „...Podľa článku I bodu 2. zmluvy o budúcej zmluve mala žalovaná prenajaté priestory užívať za účelom vykonávania podnikateľskej činnosti pre rešpektovaní predmetu činnosti vymedzenej živnostenským oprávnením žalovanej. Obsah nájomnej zmluvy bol uvedený v čl. II zmluvy o budúcej zmluve. Podľa čl. III zmluvy o budúcej zmluve sa žalobca so žalovanou dohodli, že ak do dohodnutej doby nedôjde k uzavretiu riadnej zmluvy o nájme nebytových priestorov podľa čl. II., môže sa ktorákoľvek zo zmluvných strán v lehote jedného roka od dátumu, kedy mala byť zmluva uzavretá, domáhať na súde, aby vyhlásenie vôle bolo nahradené súdnym rozhodnutím“. „Žalovaná v čase uzavretia zmluvy o budúcej zmluve nemala ešte živnostenské oprávnenie, ktoré získala dňa 01.10.2015. Predmetom živnosti bola Pedikúra a Kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) alebo iným prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod). Ku dňu 01.10.2015 však nájomná zmluva nebola uzavretá a priestory neboli žalobcom odovzdané žalovanej. Žalovaná dňa 09.10.2017 zaslala žalobcovi žiadosť o vypovedanie zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov. Vypovedanie zmluvy odôvodnila tým, že po jej osobnej a aj telefonickej urgencii so žiadosťou, aby bol predmetný priestor prenajímateľom vyprataný a daný do užívania čo najskôr a v požadovanom stave, nedošlo k žiadnej zmene a ani k stanoveniu termínu odstránenia závad v predmetnom priestore. Nakoľko nájomná zmluva nebola uzavretá v lehote stanovenej v zmluve o budúcej zmluve, t.j. do 01.10.2015, žalobca sa domáhal na súde rozhodnutia, ktorým by vznikla žalovanej povinnosť uzavrieť nájomnú zmluvu, v zmysle zmluvy o budúcej zmluve. Súd nezistil sporné tvrdenia o tom, že medzi stranami došlo k uzavretiu zmluvy o budúcej zmluve, a to o nájme nebytových priestorov. Túto skutočnosť nespochybnil ani žalobca ani žalovaný vo svojich písomných vyjadreniach. Ďalšie dokazovanie súdu bolo zamerané na posúdenie otázok týkajúcich sa platnosti/neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve, a to aj v súvislosti s tým, že či predmetné priestory spĺňali alebo nespĺňali podmienky na prevádzkovanie živnosti v oblasti pedikúry zo strany žalovanej a s tým spojené s právnymi účinkami odstúpenia od zmluvy o budúcej zmluve a v neposlednom rade podmienkami dobrých mravov a poctivého obchodného styku.“
27. V tomto smere odvolací súd poukazuje aj na vymedzenie žalobou uplatneného nároku, ktorý sa opiera práve o zmluvu ako hmotno-právny základ tvrdeného porušenia povinností na strane žalovanej, ku ktorému malo dôjsť neuzavretím zmluvy o nájme nebytových priestorov. Bez vyhodnotenia tohto zmluvného, hmotno-právneho základu preto nie je možné, a to v dostatočnom rámci v skutkovej a právnej rovine, vyhodnocovať splnenie nároku žalobcu uplatneného žalobou. Len pre úplnosť odvolací
súd vo všeobecnosti uvádza, že záväzkový právny vzťah je definovaný v § 488 OZ ako právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. V tomto smere je potrebné pre definovanie každého právneho vzťahu, z ktorého má vzniknúť záväzok, záväzkový vzťah, aby bolo zrejmé, kto je v danom právnom - záväzkovom vzťahu povinným subjektom, oprávneným subjektom, čo je predmetom práv a povinností (pohľadávky a záväzku) prípadne, či ide o plnenie odplatné alebo bezodplatné, v akom čase plnenia a v akom mieste plnenia. Z týchto všeobecných náležitostí kladených na záväzkové právne vzťahy, ich obsah, kogentná právna úprava stanovuje pri jednotlivých zmluvných typoch niektoré z nich, prípadne i s vyžadovaním právnej formy. Je zrejmé, že predmetom Zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov (č.l. 6 a nasl. spisu) bola dohoda zmluvných strán o nájme k nebytovým priestorom. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo 61/2005, je zrejmé, že „podmienkou platnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov je jej písomná forma a určité obsahové náležitosti ustanovené v § 3 ods. 3 zákona č. 116/1990 Zb. Týmito náležitosťami sú predmet a účel nájmu, výška a splatnosť nájomného a spôsob jeho platby. O určovaní výšky nájomného platí hlavne ustanovenie § 7 zákona č. 116/1990 Zb., takže môže byť závislá len od dohody účastníkov zmluvy.“ Okresný súd v napadnutom rozsudku v bode 15 uviedol, že „Podľa článku I bodu 2. zmluvy o budúcej zmluve mala žalovaná prenajaté priestory užívať za účelom vykonávania podnikateľskej činnosti pre rešpektovaní predmetu činnosti vymedzenej živnostenským oprávnením žalovanej. Obsah nájomnej zmluvy bol uvedený v čl. II zmluvy o budúcej zmluve. Podľa čl. III zmluvy o budúcej zmluve sa žalobca so žalovanou dohodli, že ak do dohodnutej doby nedôjde k uzavretiu riadnej zmluvy o nájme nebytových priestorov podľa čl. II., môže sa ktorákoľvek zo zmluvných strán v lehote jedného roka od dátumu, kedy mala byť zmluva uzavretá, domáhať na súde, aby vyhlásenie vôle bolo nahradené súdnym rozhodnutím.“ V bode 18 napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že „Súd konštatuje, že pokiaľ je v bode 2.1 zmluvy o budúcej zmluve uvedený ako účel nájmu a spôsob užívania predmetných priestorov zriadenie kancelárskych priestorov, toto odporuje bodu 1.3 zmluvy.“ V rozsahu odvolacej argumentácie žalobcu s poukazom na Zmluvu o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov zo dňa 7.9.2015 odvolací súd na tomto mieste cituje Čl. II .Účel nájmu a spôsob užívania bod 2.1. Prenajímateľ sa zaväzuje prenechať vyššie uvedený predmet nájmu do užívania nájomcovi za účelom zriadenia kancelárskych priestorov za podmienok dohodnutých v tejto zmluve a nájomca sa zaväzuje platiť nájomné riadne a včas. (Výpis zo živnostenského registra nájomcu tvorí prílohu č. 2/ (č.l. 7 spisu). Tieto zistenia potom pre odvolací súd vzhľadom na závery okresného súdu v bode 18 napadnutého rozsudku, že „Súd konštatuje, že pokiaľ je v bode 2.1 zmluvy o budúcej zmluve uvedený ako účel nájmu a spôsob užívania predmetných priestorov zriadenie kancelárskych priestorov, toto odporuje bodu 1.3 zmluvy“, nemohli vytvoriť základ pre relevantné posúdenie záverov okresného súdu odvolacím súdom, ak okresný súd neozrejmil svoje myšlienkové pochody pre záver „odporuje“, a ak okresný súd vôbec nevyhodnocoval dôsledky tohto svojho konštatovania, s dôrazom, že ide o závery vyplývajúce z písomnej formy zmluvného vzťahu, kde je písomná forma ťažisková.
28. Predmetné zmluvné dojednanie Čl. II pod názvom Účel nájmu a spôsob užívania teda okresný súd nevyhodnotil vo vzťahu k Čl. I. Zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov okresný súd v dostatočnom rámci a komplexne, pričom zvýraznil v bode 18 napadnutého rozsudku „bodu I. ods. 3 preukázané, že predmetné priestory mali byť poskytnuté do nájmu žalovanej za účelom vykonávania predmetu činnosti vymedzenej živnostenským oprávnením, a to pedikúra a kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) alebo iným prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod).“ Je nepochybné podľa odvolacieho súdu, že okresný súd za rozhodujúce a nosné pre svoje závery považoval živnostenské oprávnenie žalovanej, pričom z listinného dôkazu na č.l. 47 spisu, ktorým okresný súd riadne vykonal dokazovanie vyplývajú i ďalšie skutočnosti k rozsahu živnostenského oprávnenia žalovanej s dátumom vzniku 1.10.2015, ktoré už okresný súd práve vo vzťahu k svojim záverom v bode 17, 18 napadnutého rozsudku vôbec nevyhodnocoval, a to za stavu, že žalobca v priebehu konania popieral vedomosť o úmysle žalovanej poskytovať v priestoroch nájmu pedikúru v čase uzatvorenia Zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov, pričom zdôrazňoval písomnosť predmetnej zmluvy a Čl. II. Bod 2.1., v ktorom bol dojednaný Účel nájmu a spôsob užívania „za účelom kancelárskych priestorov“. K mechanizmu, dôvodom a podmienkam uzatvorenia predmetnej zmluvy, všetko k momentu uzatvorenia zmluvy, žalobca navrhol vypočuť svedkov, ktorých okresný súd nevypočul. Žalovaná predložila v rámci plnenia dôkaznej povinnosti dôkazy o komunikácii so žalobcom formou sms, ktoré dôkazy okresný súd vyhodnotil ako relevantné vo vzťahu k určeniu účelu zmluvy, napriek tomu, že ich bližšie v časovej rovine vo vzťahu k dátumu uzatvorenia zmluvy nevyhodnotil.
29. Ak za tejto situácie a vyššie konštatovaného skutkového a právneho stavu odvolacím súdom, okresný súd navrhnutých svedkov žalobcom nevypočul, ktorý postup a dôvody neozrejmil a nevysvetlil, tak s takýmto postupom sa odvolací súd nemohol stotožniť v danom štádiu konania a vyhodnotiť ho bez ďalšieho, ako vecne správny. Uvedený postup okresného súdu, za absencie príslušného zdôvodnenia zamietnutia navrhnutých dôkazov aj v odôvodnení napadnutého rozsudku, v danom štádiu konania, vzhľadom na okolnosti tejto konkrétnej prejednávanej veci a na vznesenú námietku žalobcu v odvolaní, nebolo možné krajským súdom vyhodnotiť inak, len ako postup, ktorým sa odňala účastníkovi možnosť konať pred súdom a závery okresného súdu v tomto smere vyhodnotiť ako predčasné. Správnosť týchto prijatých záverov krajského súdu je dotvrdená i poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010, v zmysle ktorého „Dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania, predložené sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu, vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní.“
30. Žalobca v odvolaní ďalej namietal závery okresného súdu, „že žalovaný svojím úkonom - Žiadosť o vypovedanie zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov zo dňa 09.10.2015 platne odstúpil od zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov z dôvodu porušenia bodu 1.3. predmetnej zmluvy zo strany žalobcu, nakoľko nedošlo k podpísaniu zmluvy o nájme najneskôr do 01.10.2015“ a zotrval na argumentácii, že „Žiadosť o vypovedanie zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov zo dňa 09.10.2015 nie je možné posúdiť ako platné odstúpenie od zmluvy, nakoľko zákon ani zmluva o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov neumožňuje zmluvným stranám z dôvodu, ktorý uvádza žalovaný, odstúpiť od predmetnej zmluvy. V tejto súvislosti uvádzame, že žalobca neporušil svoju povinnosť uvedenú v bode 1.3. zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov.“ Odvolací súd vo vzťahu k týmto odvolacím dôvodom žalobcu, v tomto štádiu konania, nemohol konštatovať vecnú správnosť záverov okresného súdu (namietanú žalobcom), ak v tomto svojom rozhodnutí konštatoval, že okresný súd nedostatočne vyhodnotil predmet a účel Zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov, ktoré závery nebolo možné vyhodnotiť inak než ako predčasné, ak okresný súd ustálil, že „žalovaná žiadosťou o vypovedanie zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov zo dňa 09.10.2015 odstúpila od zmluvy o budúcej zmluve, nakoľko žalobca nevypratal predmetné priestory a nedal ich žalovanej v požadovanom stave podľa dohodnutého účelu nájmu. Odstúpenie od zmluvy je jednostranný právny úkon adresovaný druhej strane, ktorým sa ruší zmluvný záväzkovoprávny vzťah v okamihu, keď dôjde druhej strane. Podľa § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka od zmluvy môže účastník odstúpiť, ak to ustanovuje zákon, alebo sa na tom účastníci dohodli. Podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak. V danej veci žalovaná od zmluvy platne odstúpila, nakoľko žalobca porušil povinnosti, ktoré mu vyplývali z bodu 1.3 zmluvy o budúcej zmluve, pretože žalovanej neposkytol priestory na nájom na dohodnutý účel. V dôsledku toho v predmetnej veci došlo k zrušeniu zmluvy o budúcej zmluve od začiatku a preto neprichádza do úvahy uplatňovanie si nároku na uloženie povinnosti jednej zo zmluvných strán, aby uzavrela z druhou zmluvnou stranou nájomnú zmluvu.“ Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že okresný súd síce citoval § 48 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, tiež na túto právnu úpravu poukázal vo vzťahu k svojmu rozhodnutiu, avšak bližšie neozrejmil použitú aplikáciu, neuviedol akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov v rovine aplikácie tejto zákonnej úpravy, ktoré rozhodné skutočnosti v tejto súvislosti posúdil a v akých vzájomných súvislostiach. Preto odvolací súd nemohol konštatovať
iný záver než ten, že nedostatočné bolo odôvodnenie v právnom posúdení veci i v tejto rovine. Pod právnym posúdením veci sa rozumie podradenie súdom zisteného stavu pod hypotézu príslušnej právnej normy. Odôvodnenie rozsudku musí obsahovať, podľa akej právnej normy vec bola posúdená, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný súdom zistený skutkový stav. Ide tak o aplikáciu ako aj interpretáciu práva. Je potrebné uviesť, ako daný skutkový stav bol právne posúdený, ktorú právnu normu okresný súd aplikoval a ako ju v intenciách konkrétneho prípadu interpretoval. Uvedené v dostatočnej miere z napadnutého rozsudku okresného súdu podľa zistení vo vzťahu k okresným súdom aplikovanému § 48 Občianskeho zákonníka nevyplývalo, keďže nebolo špecifikované, ktoré konkrétne skutočnosti naplnili dôvod odstúpenia od zmluvy, keď okresný súd len uviedol zákonné znenie § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že žalovaná platne odstúpila. Ak mal okresný súd za to, že išlo o zmluvné dojednanie, ktoré umožňovalo odstúpiť od zmluvy, tak mal okresný súd presne konkretizovať zmluvné dojednanie, z ktorého takáto možnosť vyplývala, tak aby bolo možné tento záver podrobiť odvolaciemu prieskumu. Ak okresný súd mal zato, že bol naplnený § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka tak bolo potrebné, aby jednoznačne uviedol právnu úpravu, ktorú mal na mysli. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že „V danej veci žalovaná od zmluvy platne odstúpila, nakoľko žalobca porušil povinnosti, ktoré mu vyplývali z bodu 1.3 zmluvy o budúcej zmluve, pretože žalovanej neposkytol priestory na nájom na dohodnutý účel“, preto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolacím súdom bolo primárne potrebné ustáliť za danej skutkovej a právnej situácie, čo bolo predmetnom a účelom nájmu a až v závislosti od záverov tohto vyhodnotenia potom posudzovať (ne)platnosť žiadosti o vypovedanie Zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 9.10.2015 žalovanou. V tomto smere nebolo dostatočné samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, spojené s uvedením predmetného zákonného ustanovenia v odôvodnení napadnutého rozsudku, ak z odôvodnenia v ďalšom nevyplynulo, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované, ktoré z citovaných zákonných ustanovení a ako sa premietli do samotného rozhodnutia okresného súdu vo veci. V rovine svojich záverov odvolací súd primerane a podporne poukazuje na to, že „Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami, a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotného rozhodnutia ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 Cdo 184/2010).
31. Z vyššie uvedeného, za konštatovanej dôvodnosti podaného odvolania žalobcom, v rovine prijatých skutkových a právnych záverov, bol vzhľadom na vyššie konštatované skutočnosti napadnutý rozsudok okresného súdu zrušený v zmysle podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP odvolací súd vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
32. V ďalšom konaní súd prvej inštancie procesne zvoleným postupom v súlade s platnou právnou úpravou CSP vyhodnotí všetky skutočnosti, v zmysle vyššie uvedených konštatovaní odvolacím súdom, následne opätovne vec posúdi a rozhodne nárok uplatnený žalobou a v zmysle § 220 CSP v spojení s § 234 ods. 2 CSP, sa bude zaoberať všetkými tvrdeniami sporových strán žalobcu a žalovanej v celom konaní, včítane tých uvádzaných v štádiu odvolacieho konania, s dôsledným dodržaním procesných postupov vyplývajúcich z CSP, neopomenie i skutočnosti uvádzané v odvolaní a vo vyjadreniach k odvolaniu, s dôrazom na odstránenie nedostatkov vytknutých okresnému súdu týmto rozhodnutím odvolacieho súdu. Okresný súd bude vychádzať z platnej a účinnej právnej úpravy. Pokiaľ v rámci nového konania nedôjde ku kvalitatívne odlišnej zásadnej zmene skutkového a právneho stavu veci, okresný súd bude vychádzať z uvedených záverov krajského súdu.
33. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
34. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
35. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.