Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/78/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ L. F., bývajúceho v Š.,

a 2/ H. F., bývajúcej v Š., zastúpených Mgr. D. Š., advokátkou v Š., proti ţalovanému T. H.,

bývajúcemu V., zastúpenému L., so sídlom vo Z., o určenie neplatnosti právneho úkonu

a určenie zániku záložného práva, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 23C

215/2007, o dovolaní ţalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 4.

novembra 2009 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Trnave zo

4. novembra 2009 sp. zn. a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Galanta (súd prvého stupňa) rozsudkom z 23. januára 2009 č. k.

-104 určil, ţe napadnuté právne úkony označené ako „Zmluva o pôţičke“ z

15. novembra 1994, uzatvorená medzi ţalovaným ako veriteľom a ţalobcami ako dlţníkmi a

„Zmluva o zriadení záloţného práva“ z 13. decembra 1994, uzatvorená medzi ţalovaným ako

záloţným veriteľom a ţalobcami ako záloţcami, sú neplatné a vo zvyšku ţalobu zamietol.

Zároveň v rozsudku vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, ţe v zmysle zmluvy o pôţičke

z 15. novembra 1994 mal ţalovaný poskytnúť ţalobcom v hotovosti finančnú čiastku vo

výške 1 800 000 Sk, pričom ţalobcovia boli povinní vrátiť pôţičku na základe výzvy

ţalovaného. Na zabezpečenie tohto záväzku účastníci konania uzavreli 13. decembra 1994

záloţnú zmluvu, ktorou malo dôjsť k zriadeniu záloţného práva k nehnuteľnostiam ţalobcov

v prospech ţalovaného. Okolnosti uzavretia týchto zmlúv však boli sporné, pretoţe kým

2

ţalovaný ich povaţoval za platné, podľa tvrdenia ţalobcov sa jednalo len o simulované

právne úkony, uzavreté za účelom ochrany ich nehnuteľností, ktoré boli uţ predtým zaloţené

v prospech veriteľa ich syna. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, ţe právne

skutočnosti, na ktoré sa zmluva o pôţičke peňazí odvoláva, nenastali tak, ako to účastníci

v zmluve uviedli. Súd uveril odporcom, ţe nemali vôľu uzavrieť zmluvu o pôţičke, pretoţe

tieto finančné prostriedky nepotrebovali. Výsledky dokazovania taktieţ nijako nenasvedčovali

tomu, ţe by ţalovaný skutočne mal 15. novembra 1994 vôľu poskytnúť a aj poskytol

ţalobcom na základe zmluvy o pôţičke jednorázovo sumu 1 800 000 Sk. V tejto súvislosti

súd uviedol, ţe dôkazná povinnosť bola na ţalovanom. Ţalovaný však dôkazné bremeno

neuniesol, nakoľko nepreukázal, ţe v čase uzatvárania zmluvy o pôţičke skutočne uvedenou

sumou disponoval a v tejto súvislosti súd poukázal i na výpoveď ţalovaného, ktorý si ani len

nepamätal odkiaľ takýto vysoký obnos peňazí mal. Súd prvého stupňa dospel preto k záveru,

ţe v danom prípade neexistovala spoločná vôľa zmluvných strán na uskutočnení takéhoto

právneho úkonu a nedošlo ani k odovzdaniu 1 800 000 Sk zo strany ţalovaného ţalobcom.

Z tohto dôvodu povaţoval zmluvu o pôţičke za obojstranne simulovaný právny úkon, ktorý je

zo zákona absolútne neplatný ( ). Rovnako mal za neplatnú

aj záloţnú zmluvu, nakoľko mala zabezpečovať neexistujúcu pohľadávku. Súd zamietol

ţalobu v časti, v ktorej sa ţalobcovia domáhali určenia, ţe záloţné právo zriadené v prospech

ţalovaného na nehnuteľnostiach ţalobcov zaniklo 14. decembra 1994, s odôvodnením, ţe na

základe neplatnej záloţnej zmluvy takéto záloţné právo nemohlo ani vzniknúť. O trovách

konania rozhodol podľa , vezmúc zreteľ len na čiastočný úspech ţalobcov.

Krajský súd v Trnave (odvolací súd) na odvolanie ţalovaného rozsudkom zo

4. novembra 2009 sp. zn. -2009 rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej

vyhovujúcej časti zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. Ţalovaným 1/ a 2/ zároveň uloţil povinnosť

spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalovanému náhradu trov konania vo výške 1 031,19 € do

troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd vytkol

súdu prvého stupňa, ţe neskúmal naliehavý právny záujem ţalobcov na poţadovaných

určeniach. Stotoţnil sa ale s názorom ţalobcov, ţe naliehavý právny záujem je daný, nakoľko

nehnuteľnosť ţalobcov je zaťaţená záloţným právom, čím je ich postavenie neisté a výmaz

záloţného práva je moţno docieliť len súdnym rozhodnutím o vyslovení neplatnosti

uvedených zmlúv. Podľa odvolacieho súdu však súd prvého stupňa nesprávne postupoval,

keď bol toho právneho názoru, ţe na strane ţalovaného bolo vecné bremeno dokazovania, ţe

k pôţičke a záloţnej zmluve došlo. Práve naopak, ţalobcami v tomto prípade boli dlţníci

3

a zároveň záloţcovia a na ich strane bolo vecné bremeno dôkazu, ţe zmluva nebola uzavretá

slobodne a váţne. Podľa odvolacieho súdu nebolo moţné skutkové zistenie, ţe ţalovaný

v čase uzatvárania sporných zmlúv nedisponoval finančnými prostriedkami v sume 1 800 000

Sk, oprieť tak, ako to urobil súd prvého stupňa, len o daňové priznanie ţalovaného za rok

1994, lebo jedno zdaňovacie obdobie je pri takejto vysokej sume úplne nepostačujúce

a nevylučuje to skutočnosť, ţe ţalovaný mohol mať poţičané peniaze od rodičov, prípadne

priateľa, ako to uvádzal v odvolacom konaní. Odvolací súd vytýkal súdu prvého stupňa, ţe

v rozhodnutí nesprávne interpretoval výpovede ţalovaného na pojednávaní, najmä keď

uviedol, ţe ţalovaný „si ani len nepamätal odkiaľ mal takú hotovosť“, ale na pojednávaní

ţalovaný uviedol, ţe „časť peňazí som mal v hotovosti a časť v banke, presne sa uţ

nepamätám.“ Za značne pochybné označil odvolací súd tvrdenie ţalobcov, ţe predmetné

zmluvy boli simulované za účelom ochrany ich nehnuteľností, lebo bolo postavené na zlom

poučení advokátky JUDr. F., ktorú však ako svedkyňu neţiadali na súde prvého stupňa

vypočuť a tento dôkaz uţ nebolo moţné pouţiť v odvolacom konaní; ďalej uviedol, ţe tieţ

zostala nezodpovedanou otázka, prečo – ak malo ísť o fiktívny úkon v čase podpísania

zmluvy o pôţičke – nedali ţalobcovia, ktorí sa údajne radili s advokátkou, podpísať

ţalovanému fiktívnu kvitanciu o vrátení uvedenej pôţičky, aby boli dostatočne do budúca

zabezpečení pred moţným zneuţitím. Na základe takto ustáleného stavu dospel odvolací súd

k záveru, ţe ţalobcovia neuniesli vecné bremeno dôkazu, ktorým by jednoznačne preukázali

fiktívnosť predmetnej zmluvy a absenciu skutočnej vôle účastníkov, uvedúc, ţe ich dôkazy

boli zaloţené len na ich tvrdeniach ako dlţníkov a tvrdení ich syna ako osoby preukázateľne

zadlţenej, ktorý je na pozitívnom vyriešení sporu v prospech ţalobcov zainteresovaný. Pri

rozhodovaní o trovách konania odvolací súd aplikoval a

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podali ţalobcovia 1/ a 2/ dovolanie,

v ktorom ţiadali, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe potvrdí rozsudok súdu

prvého stupňa. V dovolaní namietali, ţe odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

nedostatočne vysporiadal s ich právnou argumentáciou, čím svoje konanie zaťaţil vadou

v zmysle Ďalej vytýkali odvolaciemu súdu, ţe v rozpore s

preniesol dôkazné bremeno o tvrdení, ţe došlo k poskytnutiu peňaţných prostriedkov titulom

pôţičky, zo strany ţalovaného na ţalobcov. Zdôrazňovali, ţe v zmysle majú

účastníci konania dôkaznú povinnosť - povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení, preto ak ţalovaný tvrdil, ţe pôţičku poskytol a ţe teda došlo k naplneniu napadnutej

zmluvy, bolo jeho dôkazným bremenom toto tvrdenie preukázať. Podľa názoru dovolateľov

4

odvolací súd nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie a preto nesprávne vyhodnotil

napadnutý právny úkon ako platný. Tvrdili, ţe k odovzdaniu a prevzatiu peňaţných

prostriedkov titulom pôţičky, ani z iného titulu medzi účastníkmi nedošlo a ţe predmetná

zmluva o pôţičke bola len simulovaná, takţe pre nedostatok váţnosti vôle účastníkov je

absolútne neplatným právnym úkonom.

Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení navrhol dovolanie zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podali včas účastníci konania ( ), zastúpení advokátom (s.

1 ), proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý moţno napadnúť týmto opravným

prostriedkom ( ), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia a dospel

k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie treba zrušiť.

Z ustanovenia vyplýva, ţe dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

V prejednávanej veci dovolanie ţalobcov smeruje proti zmeňujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu vo veci samej a preto je procesne prípustné.

V zmysle môţe byť dovolanie podané iba z dôvodu, ţe a/ v konaní

došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. Dovolací súd sa obligatórne ( ) zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na uvedenú zákonnú povinnosť dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo

k procesnej vade v zmysle O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo

veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

5

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ

prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či

postupom odvolacieho súdu nebola dovolateľom odňatá moţnosť konať pred súdom podľa

Odňatím moţnosti konať sa v zmysle rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska tohto ustanovenia významná, ide najmä

vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne

záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné

práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

Dovolatelia videli vadu tejto povahy v tom, ţe odvolací súd sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia nedostatočne vysporiadal s ich právnou argumentáciou.

V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, kaţdý má právo na

to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd

sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k

6

spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo

sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník

konania.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za

preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami,

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)

a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby

transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého

jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska

práv účastníka na súdnu ochranu podľa , ktorého

imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto

ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok Garcia Ruiz v.

Španielsko z 21. januára 1999] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné

dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy

rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda

nevyţaduje, aby na k a ţ d ý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa a

listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

7

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“

a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“

(porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. ). Ústavný súd vo svojom uznesení z

23. júna 2004 sp. zn. vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na

spravodlivé konanie podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací súd v zmysle

spomenutých zákonných poţiadaviek v podstate postačujúco /dostatočne/ odôvodnil svoje

rozhodnutie. Stručne zhrnuté: ţalobu zamietol z dôvodu, ţe ţalobcovia neuniesli dôkazné

bremeno, lebo nepreukázali fiktívnosť zmluvy o pôţičke a absenciu vôle účastníkov a v tejto

spojitosti označil za nesprávny právny názor súdu prvého stupňa, ţe vecné bremeno

dokazovania, ţe k zmluve o pôţičke došlo, spočíva na strane ţalovaného. Okolnosť, ţe

ţalobcovia nesúhlasia s takýmto dôvodom zamietnutia ich ţaloby, neznamená ešte nedostatok

dôvodov rozhodnutia a teda jeho nepreskúmateľnosť; z hľadiska uvedeného posudzovania

dostatočnosti dôvodov ako vady v zmysle samotná otázka správnosti

zaujatého právneho názoru odvolacieho súdu nebola podstatná (rozhodujúca). Za odňatie

moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať ani to, ţe odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek ţalobcov.

Inou vadou konania ( ), na ktorú musí dovolací súd

prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád

taxatívne vymenovaných v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je

nesprávnosť rozhodnutia vo veci, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení

upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.

Z obsahu dovolania v predmetnej veci vyplýva, ţe dovolatelia uplatnili i dovolací

dôvod podľa , t.j. ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo

8

skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak odvolací súd posúdil vec podľa normy,

ktorá na daný skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce určil správne, avšak

nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

Dovolatelia tvrdili, ţe k odovzdaniu a prevzatiu peňaţných prostriedkov titulom

pôţičky a ani z iného titulu medzi účastníkmi nedošlo. Uviedli, ţe ak ţalovaný tvrdil, ţe

pôţičku poskytol a ţe teda došlo k naplneniu napadnutej zmluvy, spočívalo na ňom dôkazne

bremeno toto tvrdenie preukázať, odvolací súd však tento výklad dôkazného bremena

neakceptoval.

Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie

zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a

vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena

účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť

aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd

rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta účastníkovi, na ktorom leţí

podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie

skutočností významných z hľadiska hmotného práva).

Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať,

zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom

vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný

stanovený okruh skutočností preukázať.

V prejednávanej veci sa ţalobcovia domáhali určenia neplatnosti zmluvy o pôţičke

a na ňu nadväzujúcej zmluvy o zriadení záloţného práva.

Podľa ustanovenia zmluvou o pôţičke prenecháva

veriteľ dlţníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlţník sa zaväzuje vrátiť po

uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, ţe pre uzavretie dohody o pôţičke sa

nevyţaduje písomná forma, takţe táto zmluva môţe byť uzavretá i ústne alebo

9

konkludentným spôsobom. Podstatnou náleţitosťou obsahu takejto dohody je okrem

označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôţičky; z obsahu zmluvy musí

vyplynúť i povinnosť dlţníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďţe táto zmluva je

reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyţaduje i skutočné odovzdanie

predmetu pôţičky veriteľom dlţníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi

zmluvnými stranami právny vzťah z pôţičky nevznikne.

Odvolací súd pri posudzovaní otázky dôkazného bremena pochybil, keď zjavne

prehliadol, ţe zmluva o pôţičke je v zmysle tzv. reálnym

kontraktom, to znamená, ţe k jej uzavretiu sa vyţaduje, aby veriteľ aj skutočne odovzdal

predmet pôţičky dlţníkovi. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah

z pôţičky nevznikne (k tomu porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 30. júna 2010 sp. zn. ), a to aj keby všetky náleţitosti tohto

právneho úkonu (vrátane náleţitostí vôle) boli dané. V prejednávanej veci bolo preto pre

posúdenie otázky platnosti zmluvy o pôţičke nevyhnutné zistiť, či došlo k jej poskytnutiu –

odovzdaniu peňazí. Skutočnosť poskytnutia pôţičky v konaní vţdy preukazuje veriteľ,

v danom prípade ţalovaný. Neobstojí preto právny záver odvolacieho súdu, ţe nebolo

povinnosťou ţalovaného preukázať, ţe k pôţičke (teda jej poskytnutiu) prišlo. Dovolací súd

dáva do pozornosti, ţe sa musí preukázať skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom

dlžníkovi, nie preukázať moţnosť veriteľa disponovať príslušnou peňaţnou sumou.

Keďţe odvolací súd v dôsledku svojho nesprávneho právneho názoru na dôkazné

bremeno nepovaţoval za potrebné zaoberať sa pri skúmaní platnosti predmetnej zmluvy

o pôţičke z hľadiska skutkového otázkou poskytnutia pôţičky (odovzdania predmetu pôţičky

veriteľom dlţníkovi), a rozhodol vo veci, jeho postupom došlo k inej vade konania, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle

Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu uznesením zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 prvá veta a ods. 4

).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

10

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. mája 2012

JUDr. Milan D e á k, v. r.

predseda senátu

Za správnosť:

Hrčková Marta