Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 48/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. P., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom Mgr. Š.

S., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a práv podľa a 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 4

199/2009 z 22. októbra 2009 a postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Tpo

41/2009 z 27. októbra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2010

faxom a následne 12. januára 2010 poštou doručená sťažnosť J. P., t. č. vo výkone väzby

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Š. S., N., vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa , 2 a 5

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Nitra

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 22. októbra 2009 a postupom a uznesením

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27. októbra 2009.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplynulo:

«Vyšetrovateľom ÚBOK - PPZ mi bolo dňa 20. 3. 2009 začaté trestné stíhanie pod

ČVS: PPZ - 9/BOK-Z-2009 za zločin hrubého nátlaku formou spolupáchateľstva podľa § 20

k .

Bol som vzatý do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie OS v Nitre, sp. zn.

zo dňa 17. 4. 2009 v spojení s uznesením KS v Nitre, sp. zn.

zo dňa 21. 4. 2009, z dôvodu podľa . Väzba mi

začala plynúť odo dňa 14. 4. 2009.

Väzobné stíhanie pretrváva do súčasného stavu na základe rozhodnutí OS v Nitre,

sp. zn. zo dňa 22. 10. 2009 v spojení s uznesením KS v Nitre, sp. zn.

zo dňa 27. 10. 2009…

Je potrebné uviesť, že dňa 8. 10. 2009 Krajský prokurátor v N. podal návrh na

predĺženie lehoty trvania väzby pod sp. zn. -63 Okresnému súdu v Nitre na

spoluobvineného A. P. a moju osobu. Následne som bol dňa 22. 10. 2009 predvolaný na

výsluch obvineného, kde OS v Nitre pod sp. zn. predĺžil lehotu trvania väzby

v prípravnom konaní od 7. 5. 2010 podľa z dôvodov

ods. 1 písm. c), a zároveň prejednal moju žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu aj s

ponúkanými alternatívnymi zárukami, ktoré zamietol. Proti rozhodnutiu OS v Nitre som

podal sťažnosť ihneď po vyhlásení uznesenia, o ktorej dňa 27. 10. 2009 pod sp. zn. 7

rozhodol KS v Nitre zamietavým stanoviskom podľa § 193 ods. 1 písm. c).

Konštatujem porušenie práva na odôvodnenie zásahu do osobnej slobody, riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa , ods. 2, ods. 5 SR a ,

ods. 3, ods. 4 Dohovoru uznesením OS v Nitre sp. zn. zo dňa 22. 10. 2009

v spojení s uznesením KS v Nitre sp. zn. zo dňa 27. 10. 2009…

Za zjavný nedostatok uvedeného odôvodnenia OS v Nitre pod sp. zn.

zo dňa 22. 10. 2009 a KS v Nitre sp. zn. zo dňa 27. 10. 2009 považujem

absenciu individualizácie odôvodnenia väzobných dôvodov voči jednotlivým obvineným

a neustále opakovanie odôvodnenia väzby vo viacerých následných väzobných návrhoch

a rozhodnutiach, ktoré nemožno prehliadnuť. Mám za to, že vlastné odôvodnenie väzobných

dôvodov podľa je nedostatočné, podopreté iba

abstraktnými úvahami súdu. Sú odôvodnené všeobecne veľmi stručne a s poukazom na

predchádzajúce rozhodnutia resp. rozhodnutie o vzatí do väzby. Odôvodnenie mojej väzby

je v zásade rovnaké v návrhoch prokuratúry i súdnych rozhodnutiach od môjho vzatia do

väzby. V žiadnom z uvedených dokumentov nie je individualizované skutkové a následne

právne odôvodnenie mojej väzby…

Ústavný súd na rozdiel od okresného súdu nepovažuje väzbu trvajúcu 6 mesiacov za

počiatočné štádium vyšetrovania i trvania väzby, a to ani „s prihliadnutím na rozsah

vyšetrovanej veci a potrebu ďalších úkonov“. Ak by si Ústavný súd osvojil názor

o počiatočnom štádiu vyšetrovania, tak by sa musel začať zaoberať otázkou, či sa v trestnej

veci sťažovateľa postupovalo tempom primeraným tomu, že sa tento nachádzal vo väzbe.

Pre úvahy Ústavného súdu však v okolnostiach prípadu nie je rozhodujúce štádium

vyšetrovania, ale štádium trvania väzby, ktoré v prípade väzby trvajúcej skoro 6 mesiacov

už nie je počiatočným, a teda na jej odôvodnenie už nemožno uplatniť kritéria uplatňované

v momente rozhodovania o vzatí do väzby a krátko po ňom. Šesťmesačné obmedzenie

osobnej slobody mojej osoby, voči ktorej sa uplatňuje prezumpcia neviny, je dlhodobým.

V momente vzatia sťažovateľa do väzby by bolo možné vzhľadom na organizovaný

a skupinový charakter trestnej činnosti, z ktorej je obvinený, akceptovať aj takéto spoločné

odôvodnenie väzby všetkých obvinených. Pri predlžovaní väzby po 6 mesiacoch však už

takýto prístup ústavne neobstojí. Orgány prokuratúry a súd už mali dostatok času

a možností špecifikovať skutkové a následne právne dôvody sťažovateľa. Individualizácia

odôvodnenia väzby nie je samoúčelnou požiadavkou, lebo osoba nachádzajúca sa vo väzbe

môže svoje právo žiadať o prepustenie z väzby efektívne využiť, len ak pozná skutkovú a na

ňu nadväzujúcu právnu argumentáciu, na základe ktorej je ona individuálne držaná

vo väzbe. Potreba individualizácie odôvodnenia uznesenia, ktorým sa rozhodlo o predĺžení

väzby sťažovateľa, nevyplýva z citovaného ustanovenia , ale

z charakteru práva na osobnú slobodu a z na tento charakter nadväzujúcej citovanej

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (v rozsudku z 9. apríla 2003 vo veci Shishkov

v. Bulharsko N. 3822/97, ktorá sa týkala aj čl. 5 ods. 3 Dohovoru, Európsky súd pre ľudské

práva napr. vyslovil, že opodstatnenosť každej doby väzby, nech je akokoľvek krátka, musí

byť príslušnými orgánmi presvedčivo zdôvodnená, § 66) (napr. ). ...»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Základné práva a slobody sťažovateľa J. P., najmä čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl.

17 ods. 5 SR a , Európskeho dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, boli postupom a rozhodnutím Okresného súdu v Nitre sp. zn. 4

zo dňa 22. 10. 2009 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre sp. zn.

zo dňa 27. 10. 2009 porušené.

2. Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre sú povinní nahradiť sťažovateľovi trovy

právneho zastúpenia do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

3. Podľa sa ruší právoplatné rozhodnutie

Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo dňa 27. 10. 2009.

4. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie

peňažnú sumu vo výške 2 000,- €, ktorú mu je povinný zaplatiť Okresný súd v Nitre

a peňažnú sumu 2 000,- €, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd v Nitre, to všetko do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, podľa § 56 ods. 4, ods. 5 zákona

o Ústavnom súde.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených

práv postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. z 22. októbra 2009,

ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v . Toto

ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich

v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného

práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu

poskytnúť všeobecné súdy.

Vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu okresného súdu ako súdu prvého stupňa

sťažovateľ využil možnosť, ktorú mu ponúka zákon, teda , a obrátil sa na

krajský súd, ktorý na základe opravného prostriedku vo veci konal a rozhodol. Právo

druhostupňového súdu preskúmať na základe podanej sťažnosti uznesenie okresného súdu

a poskytnúť tak ochranu sťažovateľovým právam vylučuje právomoc ústavného súdu

bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľovej

veci.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. ,

, ).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa

, 2 a 5 a práv podľa a 4 dohovoru postupom a uznesením

krajského súdu sp. zn. z 27. októbra 2009.

Podstatou námietok sťažovateľa v tejto časti sťažnosti boli tvrdenia o nedostatočnom

odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktorým došlo k predĺženiu lehoty trvania jeho väzby.

Sťažovateľ namietal, že predĺženie lehoty trvania väzby aj po 6 mesiacoch nemôže byť

odôvodnené všeobecne, ale musí byť vo vzťahu ku každému obvinenému individualizované

a konkretizované skutkovými okolnosťami a právnymi dôvodmi, pretože v opačnom

prípade takéto rozhodnutie nie je v súlade s obsahom základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2

a 5 a práv podľa a 4 dohovoru.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , ).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu , 2 a 5 a a 4

dohovoru ústavný súd uvádza, že v zmysle jeho judikatúry je v ustanoveniach čl. 17 ods. 2

a 5 týkajúcich sa práva na osobnú slobodu obsiahnuté tak právo podať návrh na

konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby

a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania, teda práva, ktoré

vyplývajú tak z čl. 5 ods. 3, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru (obdobne ,

, , ).

Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade

s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec

pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom , ktorým je ochrana

jednotlivca proti svojvôli (, ale aj , , ,

). Porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe preto spravidla zakladá tak

porušenie , 2 a 5 , ako aj porušenie dotknutých ustanovení dohovoru.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa na

dodržanie procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Medzi tieto záruky nepochybne patrí

právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe

(napr. , ), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp

spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné

a relevantné dôvody (obdobne napr. ).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ je na základe

uznesenia vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru Úradu boja proti organizovanej

kriminalite T. sp. zn. ČVS: PPZ-9/BOK-Z-2009 zo 7. apríla 2009 stíhaný za zločin hrubého

nátlaku formou spolupáchateľstva podľa a .

Uznesením okresného súdu sp. zn. zo 17. apríla 2009 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 21. apríla 2009 bol sťažovateľ spolu

s ďalším obvineným vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku, pričom väzba začala plynúť 14. apríla 2009.

Dňa 8. októbra 2009 podal Krajský prokurátor v N. (ďalej len „krajský prokurátor“)

návrh na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa a jeho spoluobvineného, a to do 7.

mája 2010. Krajský prokurátor v návrhu dôvodil tým, že ide o rozsiahlu trestnú činnosť

spáchanú organizovanou skupinou, že v rámci operatívno-pátracej činnosti sa zisťujú a

stotožňujú jednotlivé osoby a vo veci je potrebné vykonať ďalšie procesné úkony (výsluchy

a konfrontácie vzhľadom na rozpory vo výpovediach). Okrem toho poukázal na to, že daná

trestná vec bola 14. septembra 2009 spojená s ďalšími trestnými vecami na spoločné

konanie.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 22. októbra 2009 predĺžil lehotu

trvania sťažovateľovej väzby do 7. mája 2010, zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby

odvolávajúc sa na pretrvávanie väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku, rozhodol o neprijatí písomného sľubu a peňažnej záruky na nahradenie väzby, ako

aj o tom, že nenahradzuje jeho väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Okresný súd svoje rozhodnutie zdôvodnil takto:

„Z vyšetrovacieho spisu mal súd preukázané, že dokazovanie v prípravnom konaní

doposiaľ nebolo ukončené. Súd poukazuje na skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní

vo veci pracovali plynule bez prieťahov, boli vypočutí obvinení aj poškodení a svedkovia,

avšak pre vznesenie obvinenia dňa 20. 7. 2009 za obzvlášť závažný zločin vydieračského

únosu podľa § 186 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zák. a následné spojenie troch trestných vecí, bude

potrebné v prípravnom konaní vykonať ďalšie procesné úkony, predovšetkým stotožniť

prípadných ďalších páchateľov, preveriť obranu obvinených a z dôvodu rozporov

vo výpovediach svedkov aj obvinených vykonať konfrontácie. Sudkyňa pre prípravného

konanie je toho názoru, že z dôvodu spojenia trestných vecí na spoločné konanie, a na

organizovanú činnosť skupiny obvinených, je trestné stíhanie a dokazovanie

komplikovanejšie, a preto objektívne z dôležitých dôvodov v základnej 7 mesačnej lehote

nemôže byť vyšetrovanie ukončené.

Podľa názoru sudkyne pre prípravné konanie aj v terajšom štádiu prípravného

konania, napriek už vykonaným dôkazom, naďalej trvajú dôvody väzby, pretože nepominuli

konkrétne skutočnosti, ktoré ju odôvodňovali pri vzatí obvinených do väzby.

Zistené konkrétne skutočnosti, v čase rozhodovania o vzatí obvinených do väzby,

trvajú aj v čase rozhodovania o predĺžení lehoty trvania väzby, a naďalej odôvodňujú

obavu, že obvinení by po prepustení z väzby na slobodu pokračovali v páchaní rovnakej

resp. obdobnej trestnej činnosti a to vzhľadom na okolnosti, za ktorých malo dôjsť

ku spáchaniu jednotlivých skutkov, vzhľadom na organizovanú formu páchania trestnej

činnosti, ktorej sa obaja obvinení mali dopúšťať spolu s ďalšími obvinenými po dlhší čas

a príjmy z tejto trestnej činnosti tvorili finančný zdroj obvinených. Vyššie uvedené

skutočnosti u oboch obvinených odôvodňujú väzbu podľa § 71 odsek 1 písmeno c)

.

Vzhľadom na súčasnú dôkaznú situáciu, súd považoval ďalšie trvanie väzby

u obvinených za opodstatnené, a keďže u nich naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71

ods. 1 písm. c) , a ich prepustením na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo

podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, lehotu ďalšieho trvania väzby

v prípravnom konaní súd u obvineného J. P. a obvineného A. P. predĺžil do 7. 5. 2010.

Takto predĺženú lehotu trvania väzby súd považoval za primeranú, aj vzhľadom na to, že

vyšetrovateľ vo veci priebežne konaná, a na vykonanie ďalších dôkazov táto lehota bude

podľa názoru súdu postačujúca na ich vykonanie.

Vzhľadom na vyššie uvedené konkrétne skutočnosti bola žiadosť obvinených J. P.

a A. P. o prepustenie z väzby na slobodu zamietnutá, väzba nebola nahradená peňažnou

zárukou, písomným sľubom, dohľadom probačného a mediačného úradníka, pričom súd

poukazuje na to, že obaja obvinení naďalej popierajú dôvodnosti väzby a teda neexistencia

akéhokoľvek dôvodu väzby v ich prípade zároveň vylučuje postup súdu pri zvažovaní

možností nahradenia väzby peňažnou zárukou, písomným sľubom a dohľadom probačného

a mediačného úradníka, pretože nahradenie väzby niektorým z uvedených alternatív

predpokladá existenciu niektorých dôvodov väzby.“

Proti rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol

krajský súd uznesením sp. zn. z 27. októbra 2009 tak, že ju ako nedôvodnú

zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd stručne uviedol podstatu

napadnutého uznesenia okresného súdu, ako aj dôvody sťažnosti sťažovateľa.

Krajský súd v namietanom uznesení okrem iného konštatoval:

„Nadriadený súd v rámci prieskumnej povinnosti zistil, že súd I. stupňa, v konaní

predchádzajúcom napadnutému uzneseniu, postupoval v súlade s príslušnými

ustanoveniami , v ktorom boli zachované aj všetky zákonné lehoty.

V odôvodnení napadnutého uznesenia správne poukázal na splnenie formálnych

a materiálnych podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 76 ods. 2, ods. 6 písm. b), ods. 7

.

Účel trestného konania vymedzuje v takom rozsahu, aby

trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní.

Aj nadriadený súd sa stotožňuje s návrhom prokurátora na predĺženie trvania lehoty

väzby. Doterajšie vyšetrovanie prebieha plynulo, bez akýchkoľvek prieťahov a vo veci je

predpoklad, že prípravné konanie bude ukončené v dohľadnej dobe. V návrhu na predĺženie

lehoty trvania väzby Krajský prokurátor v N. žiadal predĺžiť lehotu trvania väzby do 07. 05.

2010. Súd I. stupňa vyhovel tomuto návrhu.

Nadriadený súd skúmal doterajšie dokazovanie a predĺženie lehoty trvania väzby do

07. 05. 2010 vzhľadom na už doteraz vykonané dokazovania a potrebu jeho doplnenia

naznačeným smerom v návrhu prokurátora, považoval nadriadený súd za dosť dlhé, a preto

za postačujúce považoval jej predĺženie do 07. 05. 2010. V tejto lehote by malo byť reálne

možné ukončenie vyšetrovania.

Aj nadriadený súd skúmal možnosť nahradenia dôvodu väzby písomným sľubom

oboch obvinených, dohľadom probačného a mediačného úradníka, ako aj peňažnou

zárukou a dospel k rovnakým záverom ako súd I. stupňa. V prípade obvinených, s poukazom

na charakter trestnej činnosti, ani nadriadený súd nie je toho názoru, že by bolo možné

nahradenie väzby uvedenými inštitútmi.“

Ústavný súd zistil, že okresný súd, s ktorého závermi sa stotožnil aj krajský súd,

konštatoval, že dôvodom na predĺženie lehoty trvania väzby, a tým ďalšie ponechanie

sťažovateľa, ako aj spoluobvineného vo väzbe je skutočnosť, že ide o závažnú trestnú

činnosť páchanú organizovanou skupinou, pričom z páchania tejto trestnej činnosti plynuli

sťažovateľovi a spoluobvinenému finančné príjmy, a že v priebehu konania je potrebné ešte

zistiť a stotožniť jednotlivé osoby pre účely objasnenia skutočností dôležitých pre trestné

konanie. Okrem toho si krajský súd osvojil názory okresného súdu aj v otázke plynulosti

doterajšieho konania a potreby vykonania ďalších procesných úkonov (výsluchov

a konfrontácií). Objektívnou okolnosťou svedčiacou pre ďalšie trvanie sťažovateľovej

väzby bola podľa názoru okresného súdu aj tá skutočnosť, že došlo k spojeniu trestných

vecí týkajúcich sa sťažovateľa na spoločné konanie. Tým boli v podstate dané dôvody

opodstatňujúce predĺženie lehoty trvania preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)

, podľa ktorého môže byť obvinený vzatý do väzby, ak je tu dôvodná

obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil. Okrem toho sa krajský súd

stotožnil aj s názorom okresného súdu o tom, že vzhľadom na odmietanie dôvodnosti väzby

sťažovateľom a spoluobvineným, nie je v danom prípade možné nahradiť ich väzbu

písomným sľubom, peňažnou zárukou ani dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných

rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú

znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd,

nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno

pokladať za udržateľné. A práve aj v tomto smere sa rozhodnutie krajského súdu z hľadiska

sťažovateľovej námietky o nedostatočnej odôvodnenosti jeho ďalšieho ponechania vo väzbe

javí ako akceptovateľné. Pri odôvodnení ponechania sťažovateľa vo väzbe krajský súd

prisvedčil názorom okresného súdu a ako také si ich osvojil. Ústavný súd uvádza, že spôsob

takejto formulácie odôvodnenia z hľadiska jeho preskúmateľnosti považuje za prípustný,

keďže jeho obsahom boli skutočnosti, ktoré boli sťažovateľovi známe z rozhodnutia súdu

prvého stupňa, ktoré mu bolo oznámené (obdobne napr. , ,

). Taktiež vadou rozhodnutia nemôže byť podľa názoru ústavného súdu ani

skutočnosť, že nadriadený súd sa stotožní s tvrdeniami prokurátora a súdu prvého stupňa

o dôvodnosti a zákonnosti väzby a tieto následne premietne do svojho rozhodnutia.

Ústavný súd okrem toho zastáva názor, že doterajšia dĺžka trvania väzby

u sťažovateľa vzhľadom na spáchanie závažnej trestnej činnosti, z ktorej je obvinený,

nemôže byť vo všeobecnosti považovaná za neprimerane dlhú (od 14. apríla 2009), a to aj

s prihliadnutím na okolnosti tohto prípadu (spojenie vecí na spoločné konanie a z toho

vyplývajúca potreba vykonania dokazovania), ako aj vzhľadom na doterajšie dodržanie

zákonných lehôt podľa .

Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na námietku sťažovateľa spojenú

s neodôvodnenosťou rozhodnutia krajského súdu, pri ktorej sťažovateľ poukázal na nález

ústavného súdu sp. zn. z 11. januára 2005, ktorý mal prisvedčiť jeho

tvrdeniam. V danej veci ústavný súd vytýkal všeobecnému súdu rozhodujúcemu o ďalšom

trvaní väzby iného účastníka konania nedostatok individualizácie konkrétnych dôvodov

ďalšieho trvania väzby, pretože tento súd sa vo všeobecnosti odvolával na skoršie dôvody

väzby spoločné pre ďalších spoluobvinených. Tieto však nemôžu stačiť, ak ide o dlhšie

trvanie väzby, a taktiež sú nedostatočné, ak nie sú individualizované pre jednotlivých

spoluobvinených. To však neznamená, že u viacerých, resp. všetkých obvinených by

nemohli byť tieto dôvody rovnaké, a teda spoločné. Dôraz však musí byť daný na ich

špecifickosť a konkrétnosť. Ústavný súd je toho názoru, že dôvody väzby sťažovateľa, hoc

aj rovnaké ako u ďalšieho spoluobvineného, boli presvedčivé a odôvodnené, a preto

v danom prípade nebolo možné prijať identické závery ako v sťažovateľom uvádzanej veci

vedenej pod sp. zn. .

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského

súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, sa ústavný

súd nedomnieva, že by z tohto rozhodnutia vyplývala jednostrannosť, ktorá by zakladala

svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom

na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu

bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné

s označenými článkami a dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti pre namietané

porušenie základných práv podľa , 2 a 5 a práv podľa a 4

dohovoru postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. z 27. októbra 2009

už na predbežnom prerokovaní podľa odmietol

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (obdobne ).

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2010