Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 48/2010
PDF · 219.45 KB
No categories available
III. ÚS 48/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. P., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom Mgr. Š.
S., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 4 Tp
199/2009 z 22. októbra 2009 a postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Tpo
41/2009 z 27. októbra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2010
faxom a následne 12. januára 2010 poštou doručená sťažnosť J. P., t. č. vo výkone väzby
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Š. S., N., vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Nitra
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Tp 199/2009 z 22. októbra 2009 a postupom a uznesením
Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Tpo 41/2009 z 27. októbra 2009.
Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplynulo:
«Vyšetrovateľom ÚBOK - PPZ mi bolo dňa 20. 3. 2009 začaté trestné stíhanie pod
ČVS: PPZ - 9/BOK-Z-2009 za zločin hrubého nátlaku formou spolupáchateľstva podľa § 20
k § 190 ods. 1 Trestného zákona.
Bol som vzatý do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie OS v Nitre, sp. zn.
4 Tp/77/2009 zo dňa 17. 4. 2009 v spojení s uznesením KS v Nitre, sp. zn. 7 Tpo/19/2009
zo dňa 21. 4. 2009, z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Väzba mi
začala plynúť odo dňa 14. 4. 2009.
Väzobné stíhanie pretrváva do súčasného stavu na základe rozhodnutí OS v Nitre,
sp. zn. 4 Tp/199/2009 zo dňa 22. 10. 2009 v spojení s uznesením KS v Nitre, sp. zn.
7 Tpo/41/2009 zo dňa 27. 10. 2009…
Je potrebné uviesť, že dňa 8. 10. 2009 Krajský prokurátor v N. podal návrh na
predĺženie lehoty trvania väzby pod sp. zn. Kv 49/09-63 Okresnému súdu v Nitre na
spoluobvineného A. P. a moju osobu. Následne som bol dňa 22. 10. 2009 predvolaný na
výsluch obvineného, kde OS v Nitre pod sp. zn. 4 Tp/199/2009 predĺžil lehotu trvania väzby
v prípravnom konaní od 7. 5. 2010 podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku z dôvodov § 71
ods. 1 písm. c), a zároveň prejednal moju žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu aj s
ponúkanými alternatívnymi zárukami, ktoré zamietol. Proti rozhodnutiu OS v Nitre som
podal sťažnosť ihneď po vyhlásení uznesenia, o ktorej dňa 27. 10. 2009 pod sp. zn. 7
Tpo/41/2009 rozhodol KS v Nitre zamietavým stanoviskom podľa § 193 ods. 1 písm. c).
Konštatujem porušenie práva na odôvodnenie zásahu do osobnej slobody, riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy SR a čl. 5,
ods. 3, ods. 4 Dohovoru uznesením OS v Nitre sp. zn. 4 Tp/199/2009 zo dňa 22. 10. 2009
v spojení s uznesením KS v Nitre sp. zn. 7 Tpo/41/2009 zo dňa 27. 10. 2009…
Za zjavný nedostatok uvedeného odôvodnenia OS v Nitre pod sp. zn. 4 Tp/199/2009
zo dňa 22. 10. 2009 a KS v Nitre sp. zn. 7 Tpo/41/2009 zo dňa 27. 10. 2009 považujem
absenciu individualizácie odôvodnenia väzobných dôvodov voči jednotlivým obvineným
a neustále opakovanie odôvodnenia väzby vo viacerých následných väzobných návrhoch
a rozhodnutiach, ktoré nemožno prehliadnuť. Mám za to, že vlastné odôvodnenie väzobných
dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je nedostatočné, podopreté iba
abstraktnými úvahami súdu. Sú odôvodnené všeobecne veľmi stručne a s poukazom na
predchádzajúce rozhodnutia resp. rozhodnutie o vzatí do väzby. Odôvodnenie mojej väzby
je v zásade rovnaké v návrhoch prokuratúry i súdnych rozhodnutiach od môjho vzatia do
väzby. V žiadnom z uvedených dokumentov nie je individualizované skutkové a následne
právne odôvodnenie mojej väzby…
Ústavný súd na rozdiel od okresného súdu nepovažuje väzbu trvajúcu 6 mesiacov za
počiatočné štádium vyšetrovania i trvania väzby, a to ani „s prihliadnutím na rozsah
vyšetrovanej veci a potrebu ďalších úkonov“. Ak by si Ústavný súd osvojil názor
o počiatočnom štádiu vyšetrovania, tak by sa musel začať zaoberať otázkou, či sa v trestnej
veci sťažovateľa postupovalo tempom primeraným tomu, že sa tento nachádzal vo väzbe.
Pre úvahy Ústavného súdu však v okolnostiach prípadu nie je rozhodujúce štádium
vyšetrovania, ale štádium trvania väzby, ktoré v prípade väzby trvajúcej skoro 6 mesiacov
už nie je počiatočným, a teda na jej odôvodnenie už nemožno uplatniť kritéria uplatňované
v momente rozhodovania o vzatí do väzby a krátko po ňom. Šesťmesačné obmedzenie
osobnej slobody mojej osoby, voči ktorej sa uplatňuje prezumpcia neviny, je dlhodobým.
V momente vzatia sťažovateľa do väzby by bolo možné vzhľadom na organizovaný
a skupinový charakter trestnej činnosti, z ktorej je obvinený, akceptovať aj takéto spoločné
odôvodnenie väzby všetkých obvinených. Pri predlžovaní väzby po 6 mesiacoch však už
takýto prístup ústavne neobstojí. Orgány prokuratúry a súd už mali dostatok času
a možností špecifikovať skutkové a následne právne dôvody sťažovateľa. Individualizácia
odôvodnenia väzby nie je samoúčelnou požiadavkou, lebo osoba nachádzajúca sa vo väzbe
môže svoje právo žiadať o prepustenie z väzby efektívne využiť, len ak pozná skutkovú a na
ňu nadväzujúcu právnu argumentáciu, na základe ktorej je ona individuálne držaná
vo väzbe. Potreba individualizácie odôvodnenia uznesenia, ktorým sa rozhodlo o predĺžení
väzby sťažovateľa, nevyplýva z citovaného ustanovenia Trestného poriadku, ale
z charakteru práva na osobnú slobodu a z na tento charakter nadväzujúcej citovanej
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (v rozsudku z 9. apríla 2003 vo veci Shishkov
v. Bulharsko N. 3822/97, ktorá sa týkala aj čl. 5 ods. 3 Dohovoru, Európsky súd pre ľudské
práva napr. vyslovil, že opodstatnenosť každej doby väzby, nech je akokoľvek krátka, musí
byť príslušnými orgánmi presvedčivo zdôvodnená, § 66) (napr. III. ÚS 220/04). ...»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:
„1. Základné práva a slobody sťažovateľa J. P., najmä čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl.
17 ods. 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 3, čl. 5 ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, boli postupom a rozhodnutím Okresného súdu v Nitre sp. zn. 4
Tp/199/2009 zo dňa 22. 10. 2009 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre sp. zn.
7 Tpo/41/2009 zo dňa 27. 10. 2009 porušené.
2. Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre sú povinní nahradiť sťažovateľovi trovy
právneho zastúpenia do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.
3. Podľa § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z. sa ruší právoplatné rozhodnutie
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Tpo/41/2009 zo dňa 27. 10. 2009.
4. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie
peňažnú sumu vo výške 2 000,- €, ktorú mu je povinný zaplatiť Okresný súd v Nitre
a peňažnú sumu 2 000,- €, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd v Nitre, to všetko do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, podľa § 56 ods. 4, ods. 5 zákona
o Ústavnom súde.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených
práv postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Tp 199/2009 z 22. októbra 2009,
ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto
ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich
v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného
práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu
poskytnúť všeobecné súdy.
Vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu okresného súdu ako súdu prvého stupňa
sťažovateľ využil možnosť, ktorú mu ponúka zákon, teda Trestný poriadok, a obrátil sa na
krajský súd, ktorý na základe opravného prostriedku vo veci konal a rozhodol. Právo
druhostupňového súdu preskúmať na základe podanej sťažnosti uznesenie okresného súdu
a poskytnúť tak ochranu sťažovateľovým právam vylučuje právomoc ústavného súdu
bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľovej
veci.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).
Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa
čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom a uznesením
krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 41/2009 z 27. októbra 2009.
Podstatou námietok sťažovateľa v tejto časti sťažnosti boli tvrdenia o nedostatočnom
odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktorým došlo k predĺženiu lehoty trvania jeho väzby.
Sťažovateľ namietal, že predĺženie lehoty trvania väzby aj po 6 mesiacoch nemôže byť
odôvodnené všeobecne, ale musí byť vo vzťahu ku každému obvinenému individualizované
a konkretizované skutkovými okolnosťami a právnymi dôvodmi, pretože v opačnom
prípade takéto rozhodnutie nie je v súlade s obsahom základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2
a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05).
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4
dohovoru ústavný súd uvádza, že v zmysle jeho judikatúry je v ustanoveniach čl. 17 ods. 2
a 5 ústavy týkajúcich sa práva na osobnú slobodu obsiahnuté tak právo podať návrh na
konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby
a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu
nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania, teda práva, ktoré
vyplývajú tak z čl. 5 ods. 3, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru (obdobne III. ÚS 7/00,
III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, IV. ÚS 51/09).
Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade
s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec
pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana
jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00,
I. ÚS 115/07). Porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe preto spravidla zakladá tak
porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj porušenie dotknutých ustanovení čl. 5 dohovoru.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa na
dodržanie procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Medzi tieto záruky nepochybne patrí
právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe
(napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp
spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné
a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ je na základe
uznesenia vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru Úradu boja proti organizovanej
kriminalite T. sp. zn. ČVS: PPZ-9/BOK-Z-2009 zo 7. apríla 2009 stíhaný za zločin hrubého
nátlaku formou spolupáchateľstva podľa § 20 a § 190 ods. 1 Trestného zákona.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Tp 77/09 zo 17. apríla 2009 v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 19/2009 z 21. apríla 2009 bol sťažovateľ spolu
s ďalším obvineným vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku, pričom väzba začala plynúť 14. apríla 2009.
Dňa 8. októbra 2009 podal Krajský prokurátor v N. (ďalej len „krajský prokurátor“)
návrh na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa a jeho spoluobvineného, a to do 7.
mája 2010. Krajský prokurátor v návrhu dôvodil tým, že ide o rozsiahlu trestnú činnosť
spáchanú organizovanou skupinou, že v rámci operatívno-pátracej činnosti sa zisťujú a
stotožňujú jednotlivé osoby a vo veci je potrebné vykonať ďalšie procesné úkony (výsluchy
a konfrontácie vzhľadom na rozpory vo výpovediach). Okrem toho poukázal na to, že daná
trestná vec bola 14. septembra 2009 spojená s ďalšími trestnými vecami na spoločné
konanie.
Okresný súd uznesením sp. zn. 4 Tp 199/2009 z 22. októbra 2009 predĺžil lehotu
trvania sťažovateľovej väzby do 7. mája 2010, zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby
odvolávajúc sa na pretrvávanie väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku, rozhodol o neprijatí písomného sľubu a peňažnej záruky na nahradenie väzby, ako
aj o tom, že nenahradzuje jeho väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Okresný súd svoje rozhodnutie zdôvodnil takto:
„Z vyšetrovacieho spisu mal súd preukázané, že dokazovanie v prípravnom konaní
doposiaľ nebolo ukončené. Súd poukazuje na skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní
vo veci pracovali plynule bez prieťahov, boli vypočutí obvinení aj poškodení a svedkovia,
avšak pre vznesenie obvinenia dňa 20. 7. 2009 za obzvlášť závažný zločin vydieračského
únosu podľa § 186 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zák. a následné spojenie troch trestných vecí, bude
potrebné v prípravnom konaní vykonať ďalšie procesné úkony, predovšetkým stotožniť
prípadných ďalších páchateľov, preveriť obranu obvinených a z dôvodu rozporov
vo výpovediach svedkov aj obvinených vykonať konfrontácie. Sudkyňa pre prípravného
konanie je toho názoru, že z dôvodu spojenia trestných vecí na spoločné konanie, a na
organizovanú činnosť skupiny obvinených, je trestné stíhanie a dokazovanie
komplikovanejšie, a preto objektívne z dôležitých dôvodov v základnej 7 mesačnej lehote
nemôže byť vyšetrovanie ukončené.
Podľa názoru sudkyne pre prípravné konanie aj v terajšom štádiu prípravného
konania, napriek už vykonaným dôkazom, naďalej trvajú dôvody väzby, pretože nepominuli
konkrétne skutočnosti, ktoré ju odôvodňovali pri vzatí obvinených do väzby.
Zistené konkrétne skutočnosti, v čase rozhodovania o vzatí obvinených do väzby,
trvajú aj v čase rozhodovania o predĺžení lehoty trvania väzby, a naďalej odôvodňujú
obavu, že obvinení by po prepustení z väzby na slobodu pokračovali v páchaní rovnakej
resp. obdobnej trestnej činnosti a to vzhľadom na okolnosti, za ktorých malo dôjsť
ku spáchaniu jednotlivých skutkov, vzhľadom na organizovanú formu páchania trestnej
činnosti, ktorej sa obaja obvinení mali dopúšťať spolu s ďalšími obvinenými po dlhší čas
a príjmy z tejto trestnej činnosti tvorili finančný zdroj obvinených. Vyššie uvedené
skutočnosti u oboch obvinených odôvodňujú väzbu podľa § 71 odsek 1 písmeno c)
Vzhľadom na súčasnú dôkaznú situáciu, súd považoval ďalšie trvanie väzby
u obvinených za opodstatnené, a keďže u nich naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71
ods. 1 písm. c) Tr. por., a ich prepustením na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo
podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, lehotu ďalšieho trvania väzby
v prípravnom konaní súd u obvineného J. P. a obvineného A. P. predĺžil do 7. 5. 2010.
Takto predĺženú lehotu trvania väzby súd považoval za primeranú, aj vzhľadom na to, že
vyšetrovateľ vo veci priebežne konaná, a na vykonanie ďalších dôkazov táto lehota bude
podľa názoru súdu postačujúca na ich vykonanie.
Vzhľadom na vyššie uvedené konkrétne skutočnosti bola žiadosť obvinených J. P.
a A. P. o prepustenie z väzby na slobodu zamietnutá, väzba nebola nahradená peňažnou
zárukou, písomným sľubom, dohľadom probačného a mediačného úradníka, pričom súd
poukazuje na to, že obaja obvinení naďalej popierajú dôvodnosti väzby a teda neexistencia
akéhokoľvek dôvodu väzby v ich prípade zároveň vylučuje postup súdu pri zvažovaní
možností nahradenia väzby peňažnou zárukou, písomným sľubom a dohľadom probačného
a mediačného úradníka, pretože nahradenie väzby niektorým z uvedených alternatív
predpokladá existenciu niektorých dôvodov väzby.“
Proti rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol
krajský súd uznesením sp. zn. 7 Tpo 41/2009 z 27. októbra 2009 tak, že ju ako nedôvodnú
zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd stručne uviedol podstatu
napadnutého uznesenia okresného súdu, ako aj dôvody sťažnosti sťažovateľa.
Krajský súd v namietanom uznesení okrem iného konštatoval:
„Nadriadený súd v rámci prieskumnej povinnosti zistil, že súd I. stupňa, v konaní
predchádzajúcom napadnutému uzneseniu, postupoval v súlade s príslušnými
ustanoveniami Trestného poriadku, v ktorom boli zachované aj všetky zákonné lehoty.
V odôvodnení napadnutého uznesenia správne poukázal na splnenie formálnych
a materiálnych podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 76 ods. 2, ods. 6 písm. b), ods. 7
Účel trestného konania vymedzuje § 1 Trestného poriadku v takom rozsahu, aby
trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní.
Aj nadriadený súd sa stotožňuje s návrhom prokurátora na predĺženie trvania lehoty
väzby. Doterajšie vyšetrovanie prebieha plynulo, bez akýchkoľvek prieťahov a vo veci je
predpoklad, že prípravné konanie bude ukončené v dohľadnej dobe. V návrhu na predĺženie
lehoty trvania väzby Krajský prokurátor v N. žiadal predĺžiť lehotu trvania väzby do 07. 05.
2010. Súd I. stupňa vyhovel tomuto návrhu.
Nadriadený súd skúmal doterajšie dokazovanie a predĺženie lehoty trvania väzby do
07. 05. 2010 vzhľadom na už doteraz vykonané dokazovania a potrebu jeho doplnenia
naznačeným smerom v návrhu prokurátora, považoval nadriadený súd za dosť dlhé, a preto
za postačujúce považoval jej predĺženie do 07. 05. 2010. V tejto lehote by malo byť reálne
možné ukončenie vyšetrovania.
Aj nadriadený súd skúmal možnosť nahradenia dôvodu väzby písomným sľubom
oboch obvinených, dohľadom probačného a mediačného úradníka, ako aj peňažnou
zárukou a dospel k rovnakým záverom ako súd I. stupňa. V prípade obvinených, s poukazom
na charakter trestnej činnosti, ani nadriadený súd nie je toho názoru, že by bolo možné
nahradenie väzby uvedenými inštitútmi.“
Ústavný súd zistil, že okresný súd, s ktorého závermi sa stotožnil aj krajský súd,
konštatoval, že dôvodom na predĺženie lehoty trvania väzby, a tým ďalšie ponechanie
sťažovateľa, ako aj spoluobvineného vo väzbe je skutočnosť, že ide o závažnú trestnú
činnosť páchanú organizovanou skupinou, pričom z páchania tejto trestnej činnosti plynuli
sťažovateľovi a spoluobvinenému finančné príjmy, a že v priebehu konania je potrebné ešte
zistiť a stotožniť jednotlivé osoby pre účely objasnenia skutočností dôležitých pre trestné
konanie. Okrem toho si krajský súd osvojil názory okresného súdu aj v otázke plynulosti
doterajšieho konania a potreby vykonania ďalších procesných úkonov (výsluchov
a konfrontácií). Objektívnou okolnosťou svedčiacou pre ďalšie trvanie sťažovateľovej
väzby bola podľa názoru okresného súdu aj tá skutočnosť, že došlo k spojeniu trestných
vecí týkajúcich sa sťažovateľa na spoločné konanie. Tým boli v podstate dané dôvody
opodstatňujúce predĺženie lehoty trvania preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku, podľa ktorého môže byť obvinený vzatý do väzby, ak je tu dôvodná
obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil. Okrem toho sa krajský súd
stotožnil aj s názorom okresného súdu o tom, že vzhľadom na odmietanie dôvodnosti väzby
sťažovateľom a spoluobvineným, nie je v danom prípade možné nahradiť ich väzbu
písomným sľubom, peňažnou zárukou ani dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných
rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú
znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd,
nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno
pokladať za udržateľné. A práve aj v tomto smere sa rozhodnutie krajského súdu z hľadiska
sťažovateľovej námietky o nedostatočnej odôvodnenosti jeho ďalšieho ponechania vo väzbe
javí ako akceptovateľné. Pri odôvodnení ponechania sťažovateľa vo väzbe krajský súd
prisvedčil názorom okresného súdu a ako také si ich osvojil. Ústavný súd uvádza, že spôsob
takejto formulácie odôvodnenia z hľadiska jeho preskúmateľnosti považuje za prípustný,
keďže jeho obsahom boli skutočnosti, ktoré boli sťažovateľovi známe z rozhodnutia súdu
prvého stupňa, ktoré mu bolo oznámené (obdobne napr. III. ÚS 241/07, III. ÚS 271/07,
II. ÚS 131/08). Taktiež vadou rozhodnutia nemôže byť podľa názoru ústavného súdu ani
skutočnosť, že nadriadený súd sa stotožní s tvrdeniami prokurátora a súdu prvého stupňa
o dôvodnosti a zákonnosti väzby a tieto následne premietne do svojho rozhodnutia.
Ústavný súd okrem toho zastáva názor, že doterajšia dĺžka trvania väzby
u sťažovateľa vzhľadom na spáchanie závažnej trestnej činnosti, z ktorej je obvinený,
nemôže byť vo všeobecnosti považovaná za neprimerane dlhú (od 14. apríla 2009), a to aj
s prihliadnutím na okolnosti tohto prípadu (spojenie vecí na spoločné konanie a z toho
vyplývajúca potreba vykonania dokazovania), ako aj vzhľadom na doterajšie dodržanie
zákonných lehôt podľa § 76 Trestného poriadku.
Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na námietku sťažovateľa spojenú
s neodôvodnenosťou rozhodnutia krajského súdu, pri ktorej sťažovateľ poukázal na nález
ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 220/04 z 11. januára 2005, ktorý mal prisvedčiť jeho
tvrdeniam. V danej veci ústavný súd vytýkal všeobecnému súdu rozhodujúcemu o ďalšom
trvaní väzby iného účastníka konania nedostatok individualizácie konkrétnych dôvodov
ďalšieho trvania väzby, pretože tento súd sa vo všeobecnosti odvolával na skoršie dôvody
väzby spoločné pre ďalších spoluobvinených. Tieto však nemôžu stačiť, ak ide o dlhšie
trvanie väzby, a taktiež sú nedostatočné, ak nie sú individualizované pre jednotlivých
spoluobvinených. To však neznamená, že u viacerých, resp. všetkých obvinených by
nemohli byť tieto dôvody rovnaké, a teda spoločné. Dôraz však musí byť daný na ich
špecifickosť a konkrétnosť. Ústavný súd je toho názoru, že dôvody väzby sťažovateľa, hoc
aj rovnaké ako u ďalšieho spoluobvineného, boli presvedčivé a odôvodnené, a preto
v danom prípade nebolo možné prijať identické závery ako v sťažovateľom uvádzanej veci
vedenej pod sp. zn. III. ÚS 220/04.
Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského
súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, sa ústavný
súd nedomnieva, že by z tohto rozhodnutia vyplývala jednostrannosť, ktorá by zakladala
svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom
na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu
bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné
s označenými článkami ústavy a dohovoru.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti pre namietané
porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4
dohovoru postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 41/2009 z 27. októbra 2009
už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (obdobne III. ÚS 392/09).
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. februára 2010