Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 145/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosti F. K. a A. B., obaja t. č. vo väzbe, zastúpených advokátom

JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na osobnú slobodu

podľa , základného práva na rovnosť v konaní

podľa , práva zaručujúceho zákaz mučenia podľa

čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu

boja proti organizovanej kriminalite, odboru Bratislava, 1. oddelenia vyšetrovania v konaní

vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010, postupom Úradu špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 16/10,

postupom Špecializovaného trestného súdu – pracovisko Banská Bystrica v konaní

vedenom pod sp. zn. 17/2010 a jeho uznesením z 13. decembra 2010 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 20. decembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosti F. K. a A. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 20. februára

2011 elektronicky doručené (písomne doplnené predložením originálov sťažností

23. februára 2011) sťažnosti F. K. a A. B., obaja t. č. vo väzbe (ďalej aj „sťažovateľ 1“,

„sťažovateľ 2“ a spolu „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. S. J., B., vo veci

namietaného porušenia ich základného práva na osobnú slobodu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť v konaní podľa čl.

47 ods. 3 , práva zaručujúceho zákaz mučenia podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na slobodu a bezpečnosť

podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej

kriminalite, odboru Bratislava, 1. oddelenia vyšetrovania (ďalej len „úrad boja proti

organizovanej kriminalite“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010,

postupom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej

len „špeciálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 16/10, postupom

Špecializovaného trestného súdu – pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný

trestný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17/2010 a jeho uznesením z 13. decembra

2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 20. decembra 2010.

Uznesením ústavného súdu č. k. -16 z 8. marca 2011 boli sťažnosti

sťažovateľov spojené na spoločné konanie z dôvodu ich skutkovej a právnej súvislosti. Obe

sťažnosti mali takmer totožný obsah, sťažovatelia v nich namietali takmer totožné práva

postupom a rozhodnutiami totožných orgánov verejnej moci v rámci trestného stíhania, kde

vystupujú v procesnom postavení obvinených.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že sú stíhaní vyšetrovateľom úradu boja proti

organizovanej kriminalite v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010,

pričom 16. februára 2010 im bola obmedzená osobná sloboda a boli vzatí do väzby.

O návrhu prokurátora špeciálnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania ich väzby

rozhodol špecializovaný trestný súd uznesením sp. zn. 17/2010 z 13. decembra 2010 tak,

že túto lehotu predĺžil do 31. marca 2011.

Sťažovatelia uviedli, že proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podali sťažnosti,

o ktorých rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 20. decembra 2011 tak,

že ich zamietol.

Sťažovatelia v sťažnostiach namietali, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu

nebolo ukončené prípravné konanie, a teda, že v ich trestnej veci sú závažným spôsobom

porušované ich „práva na spravodlivé a rýchle konanie“. V tejto súvislosti uviedli, že od

vznesenia obvinenia bolo v priebehu konania vypočutých 26 osôb, z toho 10 obvinených, že

sa uskutočnilo 52 výsluchov, ale že priebeh prípravného konania je poznačený

jednomesačnými až dvojmesačnými prieťahmi vyvolávajúcimi nežiaduci stav, ktorý

negatívnym spôsobom zasahuje do ich práva na spravodlivý proces.

Sťažovatelia v sťažnostiach poukázali na nimi tvrdené nedostatky v postupe

a rozhodnutiach špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu.

Vo vzťahu k uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. 17/2010

z 13. decembra 2010 sťažovatelia uviedli, že toto rozhodnutie síce obsahuje viacstranové

odôvodnenie, ale že právny názor tohto súdu, ako aj odôvodnenie ďalšieho trvania väzby

skutkovými okolnosťami sú zhrnuté na troch stranách. Okrem toho sťažovatelia tomuto

rozhodnutiu vytýkali, že neobsahuje dostatočné odôvodnenie, pokiaľ ide o dôvodné

podozrenie zo spáchania trestnej činnosti, poukázali na to, že špecializovaný trestný súd

vzal do úvahy len výpoveď chráneného svedka, ktorá je v ich neprospech, a ostatné dôkazy,

ktoré ako uvádzajú, vyznievajú v ich prospech, špecializovaný trestný súd nezohľadnil a pri

predĺžení lehoty trvania ich väzby sa stotožnil len s návrhom prokurátora špeciálnej

prokuratúry. Okrem toho sťažovateľ 1 tvrdil, že nie je stíhaný za násilnú trestnú činnosť,

a preto pri rozhodovaní o zákonnosti väzby mal špecializovaný trestný súd túto okolnosť

zohľadniť.

Namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovatelia vytýkali to, že automaticky

prebral názor súdu prvého stupňa a že z nepochopiteľných príčin poukázal na aktuálnosť

skôr prijatých rozhodnutí týkajúcich sa zákonnosti ich väzby. Sťažovatelia ďalej tvrdili, že

z rozhodnutia najvyššieho súdu nie je zrejmé, z akých dôkazov vyplýva dôvodnosť ich

podozrenia zo spáchanej trestnej činnosti, a že v tomto ohľade je potrebné toto rozhodnutie

považovať za nedostatočne odôvodnené. Okrem toho sťažovatelia tvrdili, že argumentácia

najvyššieho súdu o tom, že v danom prípade neboli zistené žiadne prieťahy v prípravnom

konaní, neobstojí, ako tiež neobstojí to, že najvyšší súd konštatoval, že ide o súdne konanie,

aj keď konanie je ešte len v štádiu prípravného konania, a že na hlavnom pojednávaní

13. decembra 2010 sa rozhodovalo o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby,

hoci žiadne hlavné pojednávanie sa ešte nemohlo konať. Tieto skutočnosti podľa

sťažovateľov svedčia o tom, že najvyšší súd k prerokovaniu zákonnosti ich väzby pristúpil

rutinérskym spôsobom. Okrem toho sťažovateľ č. 2 spochybnil dôveryhodnosť jedného

zo svedkov, ktorého označil za „profesionálneho svedka“, ktorý sa snaží exculpovať

z trestnej činnosti.

Porušenie práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru sťažovatelia

videli v tom, že ich osobná sloboda je obmedzovaná nezákonne, že nebola dostatočne

preukázaná ani len existencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestnej činnosti ani

žiadne okolnosti odôvodňujúce potrebu zabránenia v páchaní trestnej činnosti alebo

zamedzenia ich úteku.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa

a práva na slobodu a bezpečnosť podľa sťažovatelia citujúc

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) uviedli: „Primeranosť

lehoty držania obvinených vo väzbe nemožno posudzovať abstraktne, ale podľa osobitosti

každého prípadu, každého jedného obvineného. Tým, že sťažovateľ je priamo v rozhodovaní

spájaný s ďalšími obvinenými v prípade a o týchto sa rozhoduje un bloc, dochádza

k porušovaniu tohto základného pravidla.“ V tejto súvislosti sťažovatelia tvrdili, že

dôvodné podozrenie zo spáchania trestnej činnosti nestačí na to, aby bola väzba

predlžovaná, ale že k tomu musia pristúpiť ďalšie skutkové okolnosti odôvodňujúce ďalšie

trvanie väzby. Podľa názoru sťažovateľov však takéto konkrétne skutočnosti v rozhodnutí

najvyššieho súdu absentujú. Podľa ich názoru nie sú dané žiadne dôvody útekovej, kolúznej

ani preventívnej väzby. Sťažovateľ 2 zároveň dodal, že neexistujú žiadne dôkazy o tom, že

by sa nejakým spôsobom snažil niekoho ovplyvňovať, a tým mariť vyšetrovanie. Poukázal

na to, že trestnej činnosti, ktorá mu je kladená za vinu, sa mal dopustiť v roku 2007 a že ku

dňu vzatia do väzby (16. februára 2010) mal dostatok času niekoho ovplyvňovať, ale že tak

neučinil, a taktiež popieral, že by na špecializovanom trestnom súde 20. augusta 2010

ovplyvňoval jedného z obvinených, pretože pri úkone pri ňom ani nesedel.

Porušenie práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru sťažovatelia

videli v tom, že najvyšší súd o ich sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného trestného

súdu rozhodol na neverejnom zasadnutí bez ich prítomnosti, ako aj bez prítomnosti ich

obhajcu. Okrem toho sťažovatelia tvrdili, že až do 21. februára 2011 nebolo ich obhajcovi

umožnené nazrieť do časti vyšetrovacieho spisu z dôvodu nebezpečenstva zmarenia účelu

trestného konania.

K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3

sťažovatelia uviedli, že pri rozhodovaní o zákonnosti väzby obidva súdy vzali do

úvahy len argumentáciu prokurátora a dôkazy v ich neprospech, zatiaľ čo dôkazy obhajoby

ostali podľa ich vyjadrenia nepovšimnuté. Okrem toho sťažovatelia namietali, že ich

obhajcovi neboli dosiaľ doručené niektoré znalecké posudky či uznesenia o pribratí znalca.

Sťažovatelia taktiež namietali, že sudca špecializovaného trestného súdu pri ich výsluchu

13. decembra 2010 bezdôvodne zastavil reč ich obhajcu, aj napriek tomu, že súvisela

s predmetom konania. V tejto súvislosti sťažovatelia poukázali na „praktiky“ vyšetrovateľa

v súvislosti so zasielaním upovedomení o procesných úkonoch, z ktorých nie je jasné, ktorá

osoba má byť vypočutá, ako aj v súvislosti s nevyužitím právnych prostriedkov, ktoré zákon

vyšetrovateľovi poskytuje v prípadoch, ak sa predvolaná osoba nedostaví k úkonu.

Porušenie základného práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru podľa ich názoru spočíva v tom, že špecializovaný trestný súd a najvyšší

súd nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia o predĺžení lehoty trvania väzby, čo vyústilo

do nepreskúmateľnosti týchto súdnych rozhodnutí. Podľa vyjadrenia sťažovateľov tieto

rozhodnutia sa vyznačujú aj vysokou mierou arbitrárnosti.

Sťažovateľ 1 namietal aj porušenie svojho práva zaručujúceho zákaz mučenia podľa

čl. 3 dohovoru, čo odôvodnil tým, že v ústave, kde vykonáva väzbu, je od 16. februára 2010

umiestnený v izolácii od iných osôb. Podľa vyjadrenia sťažovateľa možno v danom prípade

hovoriť až o umiestnení v tzv. segregačnej cele, čo má negatívny vplyv na jeho psychickú

pohodu. Sťažovateľ tvrdil, že je úlohou orgánov činných v trestnom konaní zabezpečiť mu

vyhovujúce podmienky výkonu väzby.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd prijal ich

sťažnosti na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Postupom Prezídia Policajného Zboru, Úrad boja proti organizovanej kriminalite,

Odbor Bratislava I, 1. Oddelenie vyšetrovania, Pribinova č. 2, 812 72 Bratislava v konaní

vedenom pod ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010, Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry SR, Štúrova 2, 812 85 Bratislava pod sp. zn. VII/2 Gv 16/10 došlo k porušeniu

práva sťažovateľa na slobodu a bezpečnosť v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

SR.

Postupom a rozhodnutím Špecializovaného trestného súdu v Pezinku - Pracovisko

Banská Bystrica ul. ČSA 7, 974 01 Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.

17/2010 v rozhodovaní o predĺžení lehoty väzby a postupom a rozhodnutím Najvyššieho

súdu SR, Župné námestie 13, 814 90 Bratislava, v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tost

47/2010 došlo k porušeniu práva sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku

47 ods. 3 SR, práva na slobodu a bezpečnosť v zmysle , ods. 3

a ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 17 ods. 5

SR.

Postupom a rozhodnutím Špecializovaného trestného súdu v Pezinku - Pracovisko

Banská Bystrica ul. ČSA 7, 974 01 Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.

17/2010 v rozhodovaní o predĺžení lehoty väzby a postupom a rozhodnutím Najvyššieho

súdu SR, Župné námestie 13, 814 90 Bratislava, v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tost

47/2010 došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd prikazuje Prezídiu Policajného Zboru, Úradu boja proti organizovanej

kriminalite, Odbor Bratislava I, 1. Oddelenie vyšetrovania, Pribinova č. 2, 812 72

Bratislava, aby v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010 postupoval v súlade so

, bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd prikazuje Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR,

Štúrova 2, 812 85 Bratislava pod sp. zn. VII/2 Gv 16/10, aby postupovala v súlade so

, bez zbytočných prieťahov.

Uznesenie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica,

sp. zn. 17/2010 zo dňa 13. 12. 2010 a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

sp. zn. zo dňa 20. 12. 2010 sa zrušujú.“

Sťažovateľ 1 navyše žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil:

„Postupom Prezídia Policajného Zboru, Úrad boja proti organizovanej kriminalite,

Odbor Bratislava I, 1. Oddelenie vyšetrovania, Pribinova č. 2, 812 72 Bratislava v konaní

vedenom pod ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010, Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry SR, Štúrova 2, 812 85 Bratislava pod sp. zn. VII/2 Gv 16/10 došlo k porušeniu

práva sťažovateľa na zákaz mučenia, neľudského a ponižujúceho zaobchádzania v zmysle

čl. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Pri prerokovaní tých častí sťažností, ktorými sťažovatelia namietali porušenie svojich

práv postupom a uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. 17/2010

z 13. decembra 2010, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127

ods. 1 . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných

súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom,

že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak

takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu ako súdu prvého

stupňa sťažovatelia využili možnosť, ktorú im ponúka , a na základe

opravných prostriedkov o zákonnosti väzby konal a rozhodol najvyšší súd. Právo

druhostupňového súdu preskúmať na základe podanej sťažnosti uznesenie súdu prvého

stupňa, a poskytnúť tak ochranu práv sťažovateľov vylučuje právomoc ústavného súdu

bezprostredne preskúmavať uznesenie špecializovaného trestného súdu v namietanej veci.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosti v týchto častiach odmietnuť pre

nedostatok právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie (obdobne napr. ,

, , ).

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľov o porušení ich základného práva na rovnosť

v konaní podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 20. decembra

2010, tieto ústavný súd už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu sa týkalo rozhodovania o zákonnosti väzby.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax ESĽP, podľa ktorej

osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko

z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), respektíve čl. 17

, pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého

procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru

(prípadne , alebo napr. ).

Ustanovenia dohovoru a zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva

na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie

a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej

slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne

konanie či ustanovenie garantujúce rovnosť účastníkov v konaní

(obdobne napr. , , ).

Sťažovateľ 1 v časti sťažnosti namietal aj porušenie práva podľa čl. 3 dohovoru

postupom úradu boja proti organizovanej kriminalite v konaní vedenom od sp. zn. ČVS:

PPZ-25/BOK-B1-2010 a postupom špeciálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn.

VII/2 Gv 16/10, čo odôvodnil tým, že od 16. februára 2010 je v ústave, kde vykonáva väzbu

umiestnený v cele oddelene od ostatných osôb, čo nepriaznivo pôsobí na jeho psychický

stav.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ 1 túto časť sťažnosti žiadnym spôsobom

neodôvodnil, len bez ďalšieho konštatoval, že umiestnenie na cele separovane od iných

osôb znamená porušenie jeho práva zaručujúceho zákaz mučenia podľa čl. 3 dohovoru.

Vzhľadom na nedostatok odôvodnenia nemohol ústavný súd ani preskúmať vznesenú

námietku proti úradu boja proti organizovanej kriminalite ani voči špeciálnej prokuratúre,

a preto v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd zastáva názor, že umiestnenie osoby pozbavenej osobnej slobody

v samostatnej cele automaticky neznamená namietané porušenie označeného práva. Napr.

podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. ,

ktorou sa vydáva Poriadok výkonu väzby v znení neskorších predpisov, ak obvinený vyhlási

hladovku, umiestni sa v cele samostatne. To znamená, že s umiestnením osoby na cele

oddelene od iných osôb počíta aj právna úprava. V nadväznosti na to ústavný súd považuje

za dôležité uviesť, že keďže sťažovateľ 1 bližšie nešpecifikoval, akým spôsobom sa mali

úrad boja proti organizovanej kriminalite či špeciálna prokuratúra podieľať na porušení

tohto práva, zo zrejmých dôvodov nemohol nájsť ani príčinnú súvislosť medzi namietaným

porušením práva podľa čl. 3 dohovoru a postupom označených orgánov verejnej moci.

Z uvedeného dôvodu je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Okrem toho ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ 1 v súlade s § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde nepreukázal, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu svoje právo

podľa čl. 3 dohovoru bránil využitím všetkých právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na

jeho ochranu účinne poskytuje.

V tejto súvislosti ústavný súd dáva do pozornosti ustanovenie § 18 ods. 1 zákona

č. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o prokuratúre“), podľa ktorého prokurátor dozerá na to, aby v miestach, kde sa vykonáva

väzba, trest odňatia slobody,... boli držané osoby len na základe rozhodnutia súdu... a aby sa

v týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa 1 ani jej príloh nevyplýva, aby sa sťažovateľ

predtým, než podal sťažnosť ústavnému súdu, domáhal ochrany svojho práva podľa čl. 3

dohovoru na príslušnom orgáne prokuratúry. Z tohto dôvodu sťažnosť v tejto časti je

neprípustná.

V časti sťažnosti sťažovatelia namietali prieťahy v konaní úradu boja proti

organizovanej kriminalite a v postupe špeciálnej prokuratúry. Vo vzťahu k uvedenému

sťažovatelia namietali porušenie základného práva podľa a práv podľa

čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru.

Pri odôvodnení týchto námietok sťažovatelia argumentovali obdobiami nečinnosti

vyšetrovateľa úradu boja proti organizovanej kriminalite v trvaní jedného až dvoch

mesiacov medzi jednotlivými úkonmi prípravného konania.

Bez ohľadu na to, že sťažovatelia v naznačených súvislostiach nenamietali porušenie

základného práva podľa , ktoré je potrebné na daný prípad aplikovať,

pretože orgány činné v trestnom konaní nerozhodovali v okolnostiach daného prípadu

o zákonnosti väzby, kedy je aplikovateľný a dohovoru, ale vykonávali

úkony trestného (prípravného) konania, v rámci ktorého sa koná o trestnom obvinení

konkrétnych osôb, ústavný súd považoval za potrebné sa k tejto námietke vecne vyjadriť.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľom bolo vznesené obvinenie uznesením

vyšetrovateľa úradu boja proti organizovanej kriminalite sp. zn. ČVS: PPZ-25/BOK-B1-

2010 zo 16. februára 2010. V prípade sťažovateľa 1 išlo o vznesenie obvinenia za zločin

založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa

a za pokračujúci obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) a b)

s poukazom na sčasti dokonaný, sčasti

v štádiu pokusu podľa . V prípade sťažovateľa 2 išlo

o vznesenie obvinenia za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

podľa , obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa

ods. 1 a 2 písm. b), ods. 3 písm. a) a ods. 4 písm. c) s poukazom na

písm. a) a , sčasti dokonaný, sčasti vo vzťahu k

písm. a) v štádiu pokusu podľa a ďalšie

obzvlášť závažné zločiny (hrubý nátlak, všeobecné ohrozenie, podvod, ublíženie na zdraví)

a zločin (poškodzovanie cudzej veci).

Ústavný súd konštatuje, že doterajšia dĺžka prípravného konania – od vznesenia

obvinenia (takmer 14 mesiacov) spolu s charakterom prerokovávanej veci vyznačujúcej sa

potrebou rozsiahleho dokazovania (výsluchy viacerých obvinených, svedkov, poškodených,

znalecké dokazovanie) a veľkým počtom dosiaľ vo veci vykonaných úkonov zatiaľ

nesignalizuje možnosť porušenia základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa .

Na základe uvedeného sú sťažnosti sťažovateľov v týchto častiach zjavne

neopodstatnené, a preto ich ústavný súd z tohto dôvodu odmietol.

Navyše, sťažovatelia v zmysle ani nepreukázali,

že pred podaním sťažnosti ústavného súdu využili možnosť, ktorú im ponúka Trestný

poriadok v ustanovení § 210, podľa ktorého obvinený má právo kedykoľvek v priebehu

vyšetrovania žiadať prokurátora, aby bol preskúmaný postup policajta, najmä aby boli

odstránené prieťahy alebo iné nedostatky vo vyšetrovaní. Taktiež sťažovatelia nepreukázali,

že vo vzťahu k postupu špeciálnej prokuratúry v otázkach prieťahov v konaní, žiadali

prostredníctvom podnetu podľa § 31 a násl. zákona o prokuratúre o preskúmanie postupu

dozorujúceho prokurátora. Z tohto dôvodu sú sťažnosti v týchto častiach neprípustné.

Sťažovatelia namietali aj iné závady v postupe vyšetrovateľa (postup pri

upovedomovaní obhajcu o úkonoch trestného konania), či prokurátora (preferovanie

dôkazov v neprospech sťažovateľov pri návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby,

neumožnenie nazretia do časti spisu z dôvodu obáv zmarenia vyšetrovania), ale v tomto

smere považuje ústavný súd za potrebné upriamiť pozornosť na to, že trestné konanie je

v štádiu prípravného konania, a preto všetky nedostatky je stále možné namietať, či už

podaním žiadosti podľa , či podnetov podľa a násl. zákona

o prokuratúre.

Okrem toho sťažovatelia môžu nedostatky v postupe orgánov činných v trestnom

konaní (aj s ohľadom na porušenie práv obhajoby) namietať aj v odvolacom konaní,

samozrejme, za predpokladu, že vec sa dostane do štádia konania pred súdom, ktorý príjme

rozhodnutie, s ktorým sťažovatelia prejavia nespokojnosť. V takom prípade odvolací súd

napr. podľa zruší napadnutý rozsudok aj pre

podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto,

že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo

obhajoby. Za určitých okolností majú sťažovatelia právo namietať isté vady trestného

konania aj v rámci dovolacieho konania ( ).

Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17

ods. 5 a práv podľa , ods. 3 a 4 dohovoru postupom úradu boja

proti organizovanej kriminalite a postupom špeciálnej prokuratúry konštatuje, že aj napriek

tomu, že jednotlivými námietkami, ktoré sťažovateľ subsumoval pod uvedené články

a dohovoru, sa už ústavný súd zaoberal, považoval za potrebné poukázať na to, že tieto

práva orgány činné v trestnom konaní ani nemohli porušiť, pretože ich porušenie sa viaže na

rozhodovanie o zákonnosti väzby. V tomto prípade o zákonnosti väzby, respektíve

o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľov rozhodoval špecializovaný trestný súd

a najvyšší súd.

Keďže ústavný súd zvyšné časti sťažností z rôznych dôvodov odmietol, ostávalo už

len posúdiť, či postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 20. decembra 2010 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 17 ods. 5

a práv podľa , ods. 3 a 4 dohovoru.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je

potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Vo vzťahu k uvedenému sťažovatelia predostreli námietky, ktoré sa týkali porušenia

zásady kontradiktórnosti konania, pretože na neverejnom zasadnutí najvyššieho súdu neboli

vypočutí k zákonnosti ich väzby, respektíve, že najvyšší súd rozhodol v ich neprítomnosti,

ako aj v neprítomnosti ich obhajcu. Zároveň namietali, že rozhodnutie najvyššieho súdu

neobsahuje konkrétne skutočnosti odôvodňujúce potrebu predĺženia ich väzby.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, v rámci ktorej tvrdili, že došlo k porušeniu čl. 5

ods. 4 dohovoru, pretože neboli vypočutí (neboli prítomní) na neverejnom zasadnutí

najvyššieho súdu, ústavný súd zo „zápisnice o výsluchu obvinených“ špecializovaného

trestného súdu sp. zn. 17/10 z 13. decembra 2010 zistil, že pri rozhodovaní o tom, či sú

dané dôvody na predĺženie lehoty trvania väzby, boli sťažovatelia vypočutí sudcom pre

prípravné konanie.

Potom, ako sa k dôvodom väzby vyjadril najprv sťažovateľ 2, sudca pre prípravné

konanie udelil slovo jeho obhajcovi. Ten sa vyjadril k návrhu prokurátora na predĺženie

lehoty trvania väzby, pričom potom, ako sudca pre prípravné konanie usúdil, že prednes

obhajcu nesúvisí s účelom aktuálneho výsluchu, tento prednes zastavil. Neskôr bol

k zákonnosti väzby vypočutý aj sťažovateľ 1, pričom sudca pre prípravné konanie udelil

slovo aj jeho obhajcovi, ktorý sa k zákonnosti väzby sťažovateľa 1 vyjadril, pričom taktiež

bol upozornený sudcom pre prípravné konanie, že jeho prednes vybočuje z rámca

predmetného úkonu.

Po vypočutí sťažovateľov a ďalších obvinených sudca pre prípravné konanie vyhlásil

uznesenie, v ktorom okrem iného konštatoval, že na základe návrhu prokurátora špeciálnej

prokuratúry sa väzba sťažovateľov predlžuje do 31. marca 2011.

Proti výroku uznesenia špecializovaného trestného súdu, ktorým bola lehota trvania

väzby predĺžená, podali sťažovatelia hneď po vyhlásení uznesenia do zápisnice sťažnosť.

Zo zápisnice špecializovaného trestného súdu nevyplýva, aby sťažovatelia žiadali

o svoje vypočutie aj pred senátom druhostupňového súdu.

O sťažnostiach sťažovateľov rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 20. decembra 2010 tak, že ich zamietol.

V zmysle pred rozhodnutím o väzbe musí byť

obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor,

obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné

konanie vypočuje obvineného, a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi

a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu

obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa

konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho

výsluch... Návrhy a žiadosti prokurátora sa bezodkladne doručia obvinenému a žiadosti

obvineného alebo iných osôb podané v jeho prospech prokurátorovi tak, aby sa k nim

prokurátor a obvinený mali možnosť pred rozhodnutím o väzbe vyjadriť; to platí aj

o dôvodoch, pre ktoré má súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby podľa § 76a.

Z citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že obvinený

musí byť pred rozhodnutím o väzbe vypočutý a zároveň má právo poznať obsah návrhov či

žiadostí prokurátora, aby mal možnosť sa k nim pred rozhodnutím o väzbe vyjadriť.

V namietanom prípade boli sťažovatelia pred rozhodnutím o predĺžení lehoty trvania

väzby vypočutí sudcom pre prípravné konanie špecializovaného trestného súdu. Ešte

predtým, než im bolo umožnené vyjadriť sa k návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby,

prokurátor špeciálnej prokuratúry predložil sudcovi pre prípravné konanie doplnenie

návrhu, ktorý bol následne predložený sťažovateľom, ďalším obvineným a ich obhajcom

s poskytnutím dostatočného priestoru na oboznámenie sa s jeho obsahom. Až následne

sudca pre prípravné konanie prikročil k výsluchu sťažovateľov.

Podstatnou súčasťou procesných záruk v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru

v prípadoch, keď pozbavenie osobnej slobody dotknutej osoby spadá pod čl. 5 ods. 1

písm. c) dohovoru, je aj osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom umožňujúca

mu osobne sa k veci vyjadriť, pretože sama osebe predstavuje významnú garanciu

rešpektovania práv obvineného (obdobne napr. , , )

a za určitých okolností môže predstavovať nevyhnutný predpoklad na rešpektovanie

základných procesných garancií uplatniteľných vo veciach týkajúcich sa pozbavenia

osobnej slobody väzbou (kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“).

Rozhodnutie súdu bez osobnej účasti obvineného v konaní týkajúcom sa

preskúmania zákonnosti jeho väzby nemusí v každom jednotlivom prípade predstavovať

zásah do základných práv a slobôd obvineného. Rešpektovanie práv zaručených v čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a dohovoru vyžaduje, aby v priebehu väzby obvineného bola

procesná záruka spočívajúca v jeho možnosti byť osobne prítomný v konaní pred súdom a

osobne sa k veci vyjadriť rešpektovaná v rámci periodickej súdnej kontroly väzby (v rámci

konaní spadajúcich pod režim čl. 5 ods. 4 dohovoru) v primeraných (t. j. v relatívne

krátkych) časových intervaloch. Osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom je

nevyhnutná vždy, keď to vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu vyžaduje povaha

skutočností (tvrdení a skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia súdom,

alebo ak vzhľadom na procesnú situáciu a povahu prerokúvaných skutočností je

zabezpečenie osobnej prítomnosti obvineného nevyhnutným predpokladom rešpektovania

kontradiktórnosti konania a princípu „rovnosti zbraní“ (obdobne ,

).

Vychádzajúc z citovanej judikatúry, ako aj zo skutkového stavu dospel ústavný súd

k záveru, že samotnou skutočnosťou, že sťažovatelia neboli vypočutí bezprostredne pred

rozhodnutím najvyššieho súdu o predĺžení lehoty trvania väzby, nemohlo dôjsť k porušeniu

ich práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Vzniknutú situáciu je potrebné vnímať vo svetle

všetkých okolností daného prípadu. V tomto smere je rozhodujúce, že sťažovatelia boli

k dôvodom svojej väzby vypočutí 13. decembra 2010, to znamená týždeň pred neverejným

zasadnutím najvyššieho súdu. Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sťažovatelia boli

k dôvodom svojej väzby vypočutí v krátkom časovom úseku (1 týždeň) pred rozhodovaním

najvyššieho súdu, spĺňa aj parametre zákonnosti a ústavnosti kladené na periodickú kontrolu

zákonnosti väzby zahŕňajúcu aj procesné záruky súvisiace s osobnou prítomnosťou osoby,

o ktorej osobnú slobodu ide, v konaní pred všeobecným súdom.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažností sťažovateľov v týchto častiach odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vo zvyšných častiach sťažností sťažovatelia namietali porušenie svojho základného

práva na osobnú slobodu podľa a práva na slobodu a bezpečnosť podľa

čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 20. decembra 2010, pretože toto uznesenie považovali za nedostatočne odôvodnené.

Zároveň spochybňovali dôvodnosť svojho trestného stíhania, pretože podľa ich názoru sú

dosiaľ zadovážené dôkazy, ktoré majú údajne svedčiť o spáchanej trestnej činnosti, veľmi

neisté.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa na

dodržanie procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Medzi tieto záruky nepochybne patrí

právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe

(napr. , ), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp

spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné

a relevantné dôvody (obdobne napr. ).

Z obsahu sťažností a ich príloh ústavný súd zistil, že uznesením sudcu pre prípravné

konanie špecializovaného trestného súdu sp. zn. 17/2010 z 13. decembra 2010 bolo

rozhodnuté o viacerých skutočnostiach (napr. o predĺžení lehoty trvania väzby, o neprijatí

písomného sľubu, o zamietnutí žiadostí o prepustenie z väzby a podobne) týkajúcich sa

viacerých obvinených, pričom vo vzťahu k sťažovateľom bolo rozhodnuté len o návrhu

prokurátora špeciálnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby, a to tak, že ich väzba

bola predĺžená do 31. marca 2011.

Z uznesenia špecializovaného trestného súdu vyplýva, že sťažovatelia sú trestne

stíhaní za rozmanitú obzvlášť závažnú trestnú činnosť.

Sudca pre prípravné konanie špecializovaného trestného súdu v uznesení sp. zn.

17/2010 z 13. decembra 2010 uviedol, že 29. novembra 2010 mu bol doručený návrh

prokurátora špeciálnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby na sťažovateľov, ako

aj ďalších obvinených. Podľa neho sa prokurátor v návrhu odvolal na rozsah a obťažnosť

trestnej veci (16 skutkov), ktorej vyšetrovanie nebolo možné dosiaľ ukončiť, pričom

poukázal na to, že dôvodnosť trestného stíhania sťažovateľov a spoluobvinených je

potvrdená vykonanými dôkazmi. Prokurátor špeciálnej prokuratúry argumentoval tým, že

v ďalšom priebehu vyšetrovania je potrebné vykonať ďalšie dôkazy, posúdiť a vyhodnotiť

návrhy obhajoby, poukázal aj na to, že je predpoklad, že dôjde k vzneseniu obvinenia

ďalším osobám. Okrem toho prokurátor dal do pozornosti skutočnosť, že v tejto trestnej

veci ide o viacerých obvinených, poškodených a viacero skutkov, a preto predĺženie lehoty

väzby u sťažovateľov a ďalších obvinených do 31. mája 2011 považoval za opodstatnené.

Sudca pre prípravné konanie špecializovaného trestného súdu v odôvodnení

uznesenia sp. zn. 17/2010 z 13. decembra 2010 okrem iného konštatoval:

«Na tomto mieste je potrebné uviesť, že v tomto štádiu konania súd - sudca pre

prípravné konanie nerozhoduje o vine a treste obvinených tak, ako je tomu na hlavnom

pojednávaní. V tomto štádiu konania stačí dôvodnosť podozrenia, že obvinení mali spáchať

trestnú činnosť konaním tak, ako je to spomenuté v uznesení o vznesení obvinenia. Doposiaľ

zadovážené dôkazy, a to výsluchy svedkov a poškodených vo výraznej miere dobre

korešpondujú s obsahom výpovede chráneného svedka R. G., navzájom sa v zásade

dopĺňajú. Niet teda iba jediného usvedčujúceho dôkazu v takej rozsiahlej veci, ako je

výpoveď R. G., ako to tvrdia obvinení. Žiaden zo zadovážených dôkazov zásadnou mierou

nevyvrátil dôvodnosť podozrenia zo stíhanej trestnej činnosti ani u jedného z obvinených.

Čo sa týka dôvodnosti väzby obvinených podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a)

, hrozí im v prípade uznania viny zo stíhanej trestnej činnosti uloženie

vysokého trestu odňatia slobody až doživotia. Zo spôsobu fungovania členov zločineckej

skupiny možno dôvodiť záver, že existuje dôvodná obava, smerujúca k riziku úteku, alebo

riziku skrývania sa ( ). Táto obava je zatiaľ

podložená najmä výpoveďami svedka R. G...

Okrem toho nemožno prehliadnuť aktivity vyplývajúce z výpovede obvineného B. Ž. z

12. októbra 2010 aj o tom, ako sa ho snažil obvinený A. B. ovplyvňovať. Táto výpoveď

poukazuje na praktiky ovplyvňovania osôb, ako sa majú správať tým „vhodným“ spôsobom.

Stále trvá reálna hrozba toho, že v prípade prepustenia niektorých z členov skupiny na

slobodu, táto sa dokáže znovu veľmi rýchlo vrátiť späť ku svojej pôvodnej činnosti.

Vzhľadom na demonštratívne prejavy sily, na násilie, na hrozby rôznymi ujmami, na

podpaľovanie, na vydieračský únos, niet pochybností o tom, že stále trvajú obavy z

ovplyvňovania svedkov a poškodených, ale aj niektorých z obvinených, čím je daný dôvod

väzby u všetkých obvinených spomenutých vo výrokovej časti tohto uznesenia aj podľa § 71

ods. 1 písm. b) (s výnimkou obvineného K. S...).

Vzhľadom na rozsah páchanej trestnej činnosti a obdobie, počas ktorej bola trestná

činnosť spáchaná, s poukazom aj na obžaloby podávané za inú trestnú činnosť proti

obvineným, niet pochybností o tom, že v prípade prepustenia obvinených na slobodu je

úplne reálna hrozba, že budú pokračovať v páchaní trestnej činnosti, lebo počas dlhej doby,

ako je zistiteľné z obsahu vyšetrovacieho spisu, sa neživili riadnym spôsobom, ale

prostriedky na obživu získavali páchaním trestnej činnosti. Na tomto mieste opäť treba

poukázať na výpoveď svedka R. G. Tento svedok aj v tomto smere podrobne vypovedal o

tom, ako boli členovia skupiny platení, z akých prostriedkov, ako sa peniaze rozdeľovali, kto

komu dával výplatu. Všetko zatiaľ nasvedčuje tomu, že členovia zločineckej skupiny nemali

stále zamestnanie a ich zdroj obživy mal zrejme pochádzať najmä z trestnej činnosti. Preto

zostala zachovaná aj obava z pokračovania v páchaní trestnej činnosti, teda dôvod väzby

podľa ...

Od prechádzajúceho rozhodovania o predĺžení lehoty trvania väzby boli nepochybne

vykonané ďalšie úkony, o čom svedčí aj predloženie nového zväzku vyšetrovacieho spisu

označeného ako č. 13. Objektívne sa teda zmenil stav zisťovania skutkového stavu veci

oproti augustu 2010. Preto je potrebné zvažovať, či argumentácia prokurátora uvedená

v návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby je nielen rozumná, a presvedčivá, ale aj

smerujúca k zisteniu skutkového stavu veci tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 2 ods. 10

. V tomto smere sudca pre prípravné konanie nezistil nič také, čo by

naznačovalo, že postup vo vyšetrovaní nie je celkom v súlade s ustanovením § 2 ods. 10

. ...

Možno súhlasiť s argumentáciou prokurátora v tom, že konanie prebieha plynulo.

Rozsah dôkazov, ktoré treba vykonať, podľa názoru sudcu pre prípravné konanie by nemalo

vyžadovať dobu až 5 mesiacov, ako to požadoval prokurátor vo svojom návrhu. Zisťovanie

skutkového stavu veci nemôže byť na ujmu ktoréhokoľvek z obvinených. Preto napriek počtu

obvinených a počtu stíhaných skutkov treba dbať na to, aby dôkazy v tejto veci boli

vykonávané naozaj prednostne a urýchlene, ako sa toho domáhajú obvinení a ako to

vyžaduje vyššie citované ustanovenie . Orgány činné v trestnom konaní

musia byť preto ešte aktívnejšie, musia sa snažiť získať požadované dôkazy podstatne skôr

ako za 5 mesiacov. Preto sudca pre prípravné konanie predĺžil lehotu trvania väzby

u všetkých obvinených iba o tri mesiace, teda do 31. marca 2011. Takéto predĺženie sa

v terajšom štádiu prípravného konania javí ako primerané a rozumné na to, aby všetky

potrebné dôkazy na riadne zistenie skutkového stavu veci boli získané a vyhodnotené.»

Proti tomuto uzneseniu podali sťažovatelia sťažnosti, o ktorých rozhodol najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 20. decembra 2010 tak, že ich zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že sťažovateľ 1 svoju

sťažnosť proti prvostupňovému uzneseniu zdôvodnil tak, že „súd je povinný striktne

diferencovať obvinených a skutky, ktoré sa im pripisujú a s tým aj súvisiace dôvody väzby.

Výpovede svedkov a obvinených ku skutku č. 6 nepreukazujú jeho spoluúčasť na

predmetnom konaní a ani iné dôkazy nepreukazujú nutnosť zotrvania vo väzbe.“.

Podľa najvyššieho súdu sťažovateľ 2 vytýkal špecializovanému trestnému súdu tú

skutočnosť, že v rámci prípravného konania nebol zabezpečený žiadny dôkaz, ktorý by ho

usvedčoval zo spáchania trestnej činnosti, v tejto súvislosti spochybnil výpoveď chráneného

svedka a dodal, že uznesenie súdu prvého stupňa neobsahuje žiadnu novú skutočnosť, ktorá

by odôvodňovala predĺženie lehoty trvania jeho väzby.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn.

z 20. decembra 2010 konštatoval:

„V prvom rade je potrebné konštatovať, že sudca pre prípravné konanie

v odôvodnení napadnutého uznesenia podrobne a jasne zdôvodnil na základe akých záverov

trvajú dôvody väzby u všetkých obžalovaných v súčasnosti. Predmetné rozhodnutie

korešponduje s predchádzajúcimi vo veci vydanými rozhodnutiami o väzbe, pričom žiadne

podstatné zmeny v uvedených smeroch nenastali...

Konajúci senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky primárne poukazuje aj na

aktuálnosť skôr publikovaných rozhodnutí súdmi oboch druhov a stupňov v tejto trestnej

veci, a to z hľadísk záverov o nutnosti väzby obvinených. ...

Zo skutočností zadokumentovaných v spise je zrejmé, že dôkazy, ktoré boli doposiaľ

zadovážené, nespochybnili dôvodnosť podozrenia voči všetkým obvineným z toho, že mali

spáchať trestnú činnosť tak, ako je to spomenuté v uznesení o vznesení obvinenia.

Dôvodná obava, že prepustením obvinených na slobodu hrozí, že budú pokračovať

v trestnej činnosti, mariť výsledky jej objasňovania pre hrozbu vysokých trestov sa môžu

stať nedosiahnuteľnými pre účely trestného stíhania, stále trvá...

Najvyšší súd taktiež nezistil žiadne také prieťahy v doterajšom konaní, ktoré by

odôvodňovali konštatovanie, že doba, ktorá uplynula od vzatia obvinených do väzby je

neúmerná vecnej i formálnej obťažnosti veci. Možno konštatovať, že súdne konanie

prebieha plynulo a v ďalšej fáze vyšetrovania bude potrebné vykonať najmä analýzy

znaleckých posudkov, správ z daňových úradov, odpočutých telefonických hovorov

a predvolať na výsluch poškodených a svedkov.“

Ústavný súd zistil, že špecializovaný trestný súd, s ktorého závermi sa stotožnil aj

najvyšší súd, konštatoval, že podkladom na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľov

z dôvodu podľa (úteková väzba) je aj v súčasnej

dobe skutočnosť, že obaja sú stíhaní za obzvlášť závažnú trestnú činnosť, hrozí im vysoký

trest odňatia slobody a vzhľadom na spôsob fungovania zločineckej skupiny, ktorú tvorili,

existuje dôvodná obava, že by sa mohli vyhýbať trestnému stíhaniu. Toto tvrdenie súd

prvého stupňa zaujal s odkazom na obsah jednej zo svedeckých výpovedí.

Vo vzťahu k dôvodom kolúznej väzby [ ] sa

najvyšší súd opäť stotožnil s argumentmi prednesenými súdom prvého stupňa. V tejto

súvislosti súd prvého stupňa poukázal na praktiky zaužívané medzi členmi zločineckej

skupiny, na už existujúci prípad vzájomného ovplyvňovania, keď z výpovede jedného

z obvinených bolo zistené, že sťažovateľ 2 sa ho snažil ovplyvňovať. Na tomto mieste súd

prvého stupňa vyzdvihol charakter správania spoluobvinených v zločineckej skupine, s čím

podľa jeho názoru súvisí aj dôvodný predpoklad, že prepustením sťažovateľov a ďalších

obvinených na slobodu by sa takáto zločinecká skupina dokázala vrátiť k páchaniu trestnej

činnosti. Podľa názoru špecializovaného trestného súdu práve povaha a závažnosť dosiaľ

spáchanej trestnej činnosti sú predpokladom, že obava z ovplyvňovania svedkov,

poškodených, ale aj niektorých obvinených stále trvá.

Najvyšší súd sa stotožnil aj s názorom súdu prvého stupňa súvisiacim s dôvodmi

preventívnej väzby podľa . V tejto súvislosti bolo

poukázané na to, že prepustením sťažovateľov a ďalších obvinených na slobodu by vznikla

reálna hrozba, že by mohli pokračovať v doterajšej trestnej činnosti. Súdy vychádzali

z toho, že vykonaným dokazovaním, hlavne z výpovede jedného zo svedkov, je zrejmé, že

pred vzatím do väzby sa sťažovatelia neživili bežným spôsobom, ale príjmy si zadovažovali

z páchania trestnej činnosti. Svedok dokonca presne popísal spôsob odmeňovania členov

zločineckej skupiny.

Okrem toho, že najvyšší súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, poukázal aj

na skoršie väzobné rozhodnutia prijaté v tejto trestnej veci a konštatoval, že okolnosti v nich

uvedené sú aktuálne aj v súčasnom štádiu trestného konania.

Najvyšší súd súčasne vyslovil, že v danej veci bude potrebné vykonať ešte ďalšie

dôkazy pre účely náležitého zistenia skutkového stavu, pričom si osvojil názor súdu prvého

stupňa, že väzbu sťažovateľov a ďalších obvinených je potrebné predĺžiť do 31. marca

2011, a nie až do 31. mája 2011, ako navrhoval prokurátor špeciálnej prokuratúry.

Druhostupňový súd sa vyjadril aj k tomu, či v postupe orgánov činných v trestnom konaní

nedochádza k zbytočným prieťahom. V tejto súvislosti dospel k záveru, že takáto okolnosť

zistená nebola.

Úlohou ústavného súdu je zistiť, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach

správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti

vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd. Pri odôvodnení

predĺženia lehoty trvania väzby sťažovateľov sa najvyšší súd stotožnil s názorom

špecializovaného trestného súdu a poukázal aj na aktuálnosť skorších väzobných

rozhodnutí. Ústavný súd uvádza, že spôsob takejto formulácie odôvodnenia z hľadiska jeho

preskúmateľnosti považuje za prípustný, keďže jeho obsahom boli skutočnosti, ktoré boli

sťažovateľom známe z obsahu rozhodnutí, na ktoré sa súd druhého stupňa odvolal (obdobne

napr. , , ).

Ústavný súd okrem toho zastáva názor, že doterajšia dĺžka trvania väzby

u sťažovateľov vzhľadom na spáchanie obzvlášť závažnej trestnej činnosti, z ktorej sú

obvinení, nemôže byť vo všeobecnosti považovaná za neprimerane dlhú (od 16. februára

2010), a to aj s prihliadnutím na okolnosti tohto prípadu (rozsiahle dokazovanie), ako aj

vzhľadom na doterajšie dodržanie zákonných lehôt podľa , keď

väzba v prípravnom konaní môže v prípade oboch sťažovateľov trvať až 25 mesiacov.

Dosiaľ bola lehota trvania ich väzby predĺžená do 31. marca 2011, čo znamená, že

sťažovatelia by do tohto dátumu boli vo väzbe 13 mesiacov a 15 dní.

V súvislosti s námietkami sťažovateľov o tom, že v ich prípade nie sú dané dôvody

väzby, ako aj o tom, že dôvody väzby sú u nich posudzované všeobecne v spojení s ďalšími

obvinenými, ústavný súd uvádza, že ak ide o trestnú vec, kde vystupujú viacerí obvinení,

ktorí spoločne participovali na trestnej činnosti, dôvody ich väzby, ako aj skutkové

okolnosti môžu byť u viacerých, prípadne všetkých obvinených rovnaké, a teda aj spoločné.

Samozrejme, že tieto dôvody musia byť konkrétne. Na tomto mieste považuje ústavný súd

za potrebné uviesť, že najvyšší súd odvolávajúci sa na skoršie rozhodnutia prijaté v tejto

veci prísne nešpecifikoval skutkové okolnosti dôvodov väzby sťažovateľov, ale na druhej

strane vychádzajúc z rozhodnutia súdu prvého stupňa uviedol dostatočné a konkrétne

skutočnosti opierajúce sa o výsluch svedka, doterajšie správanie obvinených, ako aj ostatné

dosiaľ vykonané dokazovanie. Vzhľadom na presvedčivosť uvádzaných skutkových

okolností a právnych dôvodov sa ústavný súd nedomnieva, aby závery najvyššieho súdu

boli výsledkom jeho domýšľania alebo nekontrolovaných predstáv vyúsťujúcich do

svojvôle, a tým aj do porušenia základného práva sťažovateľov podľa

a ich práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovatelia uviedli vo svojich sťažnostiach, ústavný

súd konštatuje, že z tohto rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala

svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom

na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery najvyššieho súdu

bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné

s označenými článkami a dohovoru.

Navyše o tom, že najvyšší súd sa k posudzovaniu zákonnosti väzby sťažovateľov

postavil zodpovedne, svedčí aj skutočnosť, že sa dôsledne oboznámil so spisom,

skutkovými okolnosťami, dosiaľ vykonaným dokazovaním a potrebou vykonania ďalších

dôkazov, z čoho vyvodil záver, že väzbu sťažovateľov nie je nutné predlžovať až do mája

2011, ale že adekvátne sa javí jej predĺženie do konca marca 2011. Podľa názoru ústavného

súdu tieto zistenia sú dostatočným prejavom toho, že najvyšší súd nepodcenil význam

základného práva na osobnú slobodu a väzbu sťažovateľov predĺžil len do toho okamihu, do

ktorého sa jej predĺženie javilo ako rozumné a potrebné. Tým možno vylúčiť pochybnosti,

že najvyšší súd rozhodol o zákonnosti väzby sťažovateľov rutinne bez zohľadnenia

konkrétnych okolností celého prípadu.

Ústavný súd sa zároveň nedomnieva, aby tým, že najvyšší súd v napadnutom

uznesení namiesto termínu výsluch obvinených, po ktorom sa rozhodovalo o návrhu

prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby, použil termín hlavné pojednávanie, alebo

tým, že termín prípravné konanie zamenil pojmom súdne konanie, nezvládol uplatnenie

svojej právomoci. Vo svetle okolností celého prípadu, ako aj s prihliadnutím na

odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu je ústavný súd toho názoru, že

ide o také nepatrné nedostatky, zrejmé chyby v písaní, ktoré nemajú žiaden vplyv na

porušenie práv sťažovateľov.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosti sťažovateľov v týchto častiach už na

predbežnom prerokovaní podľa odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosti odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľov v nich uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2011