Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 145/2011
PDF · 408.92 KB
No categories available
III. ÚS 145/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosti F. K. a A. B., obaja t. č. vo väzbe, zastúpených advokátom
JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručujúceho zákaz mučenia podľa
čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na slobodu
a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu
boja proti organizovanej kriminalite, odboru Bratislava, 1. oddelenia vyšetrovania v konaní
vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010, postupom Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 16/10,
postupom Špecializovaného trestného súdu – pracovisko Banská Bystrica v konaní
vedenom pod sp. zn. Tp 17/2010 a jeho uznesením z 13. decembra 2010 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tost 47/2010 a jeho
uznesením z 20. decembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosti F. K. a A. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 20. februára
2011 elektronicky doručené (písomne doplnené predložením originálov sťažností
23. februára 2011) sťažnosti F. K. a A. B., obaja t. č. vo väzbe (ďalej aj „sťažovateľ 1“,
„sťažovateľ 2“ a spolu „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. S. J., B., vo veci
namietaného porušenia ich základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť v konaní podľa čl.
47 ods. 3 ústavy, práva zaručujúceho zákaz mučenia podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na slobodu a bezpečnosť
podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej
kriminalite, odboru Bratislava, 1. oddelenia vyšetrovania (ďalej len „úrad boja proti
organizovanej kriminalite“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010,
postupom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej
len „špeciálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 16/10, postupom
Špecializovaného trestného súdu – pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný
trestný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 17/2010 a jeho uznesením z 13. decembra
2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tost 47/2010 a jeho uznesením z 20. decembra 2010.
Uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 100/2011-16 z 8. marca 2011 boli sťažnosti
sťažovateľov spojené na spoločné konanie z dôvodu ich skutkovej a právnej súvislosti. Obe
sťažnosti mali takmer totožný obsah, sťažovatelia v nich namietali takmer totožné práva
postupom a rozhodnutiami totožných orgánov verejnej moci v rámci trestného stíhania, kde
vystupujú v procesnom postavení obvinených.
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že sú stíhaní vyšetrovateľom úradu boja proti
organizovanej kriminalite v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010,
pričom 16. februára 2010 im bola obmedzená osobná sloboda a boli vzatí do väzby.
O návrhu prokurátora špeciálnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania ich väzby
rozhodol špecializovaný trestný súd uznesením sp. zn. Tp 17/2010 z 13. decembra 2010 tak,
že túto lehotu predĺžil do 31. marca 2011.
Sťažovatelia uviedli, že proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podali sťažnosti,
o ktorých rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tost 47/2010 z 20. decembra 2011 tak,
že ich zamietol.
Sťažovatelia v sťažnostiach namietali, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu
nebolo ukončené prípravné konanie, a teda, že v ich trestnej veci sú závažným spôsobom
porušované ich „práva na spravodlivé a rýchle konanie“. V tejto súvislosti uviedli, že od
vznesenia obvinenia bolo v priebehu konania vypočutých 26 osôb, z toho 10 obvinených, že
sa uskutočnilo 52 výsluchov, ale že priebeh prípravného konania je poznačený
jednomesačnými až dvojmesačnými prieťahmi vyvolávajúcimi nežiaduci stav, ktorý
negatívnym spôsobom zasahuje do ich práva na spravodlivý proces.
Sťažovatelia v sťažnostiach poukázali na nimi tvrdené nedostatky v postupe
a rozhodnutiach špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu.
Vo vzťahu k uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 17/2010
z 13. decembra 2010 sťažovatelia uviedli, že toto rozhodnutie síce obsahuje viacstranové
odôvodnenie, ale že právny názor tohto súdu, ako aj odôvodnenie ďalšieho trvania väzby
skutkovými okolnosťami sú zhrnuté na troch stranách. Okrem toho sťažovatelia tomuto
rozhodnutiu vytýkali, že neobsahuje dostatočné odôvodnenie, pokiaľ ide o dôvodné
podozrenie zo spáchania trestnej činnosti, poukázali na to, že špecializovaný trestný súd
vzal do úvahy len výpoveď chráneného svedka, ktorá je v ich neprospech, a ostatné dôkazy,
ktoré ako uvádzajú, vyznievajú v ich prospech, špecializovaný trestný súd nezohľadnil a pri
predĺžení lehoty trvania ich väzby sa stotožnil len s návrhom prokurátora špeciálnej
prokuratúry. Okrem toho sťažovateľ 1 tvrdil, že nie je stíhaný za násilnú trestnú činnosť,
a preto pri rozhodovaní o zákonnosti väzby mal špecializovaný trestný súd túto okolnosť
zohľadniť.
Namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovatelia vytýkali to, že automaticky
prebral názor súdu prvého stupňa a že z nepochopiteľných príčin poukázal na aktuálnosť
skôr prijatých rozhodnutí týkajúcich sa zákonnosti ich väzby. Sťažovatelia ďalej tvrdili, že
z rozhodnutia najvyššieho súdu nie je zrejmé, z akých dôkazov vyplýva dôvodnosť ich
podozrenia zo spáchanej trestnej činnosti, a že v tomto ohľade je potrebné toto rozhodnutie
považovať za nedostatočne odôvodnené. Okrem toho sťažovatelia tvrdili, že argumentácia
najvyššieho súdu o tom, že v danom prípade neboli zistené žiadne prieťahy v prípravnom
konaní, neobstojí, ako tiež neobstojí to, že najvyšší súd konštatoval, že ide o súdne konanie,
aj keď konanie je ešte len v štádiu prípravného konania, a že na hlavnom pojednávaní
13. decembra 2010 sa rozhodovalo o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby,
hoci žiadne hlavné pojednávanie sa ešte nemohlo konať. Tieto skutočnosti podľa
sťažovateľov svedčia o tom, že najvyšší súd k prerokovaniu zákonnosti ich väzby pristúpil
rutinérskym spôsobom. Okrem toho sťažovateľ č. 2 spochybnil dôveryhodnosť jedného
zo svedkov, ktorého označil za „profesionálneho svedka“, ktorý sa snaží exculpovať
z trestnej činnosti.
Porušenie práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru sťažovatelia
videli v tom, že ich osobná sloboda je obmedzovaná nezákonne, že nebola dostatočne
preukázaná ani len existencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestnej činnosti ani
žiadne okolnosti odôvodňujúce potrebu zabránenia v páchaní trestnej činnosti alebo
zamedzenia ich úteku.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa
čl. 17 ods. 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 sťažovatelia citujúc
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) uviedli: „Primeranosť
lehoty držania obvinených vo väzbe nemožno posudzovať abstraktne, ale podľa osobitosti
každého prípadu, každého jedného obvineného. Tým, že sťažovateľ je priamo v rozhodovaní
spájaný s ďalšími obvinenými v prípade a o týchto sa rozhoduje un bloc, dochádza
k porušovaniu tohto základného pravidla.“ V tejto súvislosti sťažovatelia tvrdili, že
dôvodné podozrenie zo spáchania trestnej činnosti nestačí na to, aby bola väzba
predlžovaná, ale že k tomu musia pristúpiť ďalšie skutkové okolnosti odôvodňujúce ďalšie
trvanie väzby. Podľa názoru sťažovateľov však takéto konkrétne skutočnosti v rozhodnutí
najvyššieho súdu absentujú. Podľa ich názoru nie sú dané žiadne dôvody útekovej, kolúznej
ani preventívnej väzby. Sťažovateľ 2 zároveň dodal, že neexistujú žiadne dôkazy o tom, že
by sa nejakým spôsobom snažil niekoho ovplyvňovať, a tým mariť vyšetrovanie. Poukázal
na to, že trestnej činnosti, ktorá mu je kladená za vinu, sa mal dopustiť v roku 2007 a že ku
dňu vzatia do väzby (16. februára 2010) mal dostatok času niekoho ovplyvňovať, ale že tak
neučinil, a taktiež popieral, že by na špecializovanom trestnom súde 20. augusta 2010
ovplyvňoval jedného z obvinených, pretože pri úkone pri ňom ani nesedel.
Porušenie práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru sťažovatelia
videli v tom, že najvyšší súd o ich sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného trestného
súdu rozhodol na neverejnom zasadnutí bez ich prítomnosti, ako aj bez prítomnosti ich
obhajcu. Okrem toho sťažovatelia tvrdili, že až do 21. februára 2011 nebolo ich obhajcovi
umožnené nazrieť do časti vyšetrovacieho spisu z dôvodu nebezpečenstva zmarenia účelu
trestného konania.
K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3
ústavy sťažovatelia uviedli, že pri rozhodovaní o zákonnosti väzby obidva súdy vzali do
úvahy len argumentáciu prokurátora a dôkazy v ich neprospech, zatiaľ čo dôkazy obhajoby
ostali podľa ich vyjadrenia nepovšimnuté. Okrem toho sťažovatelia namietali, že ich
obhajcovi neboli dosiaľ doručené niektoré znalecké posudky či uznesenia o pribratí znalca.
Sťažovatelia taktiež namietali, že sudca špecializovaného trestného súdu pri ich výsluchu
13. decembra 2010 bezdôvodne zastavil reč ich obhajcu, aj napriek tomu, že súvisela
s predmetom konania. V tejto súvislosti sťažovatelia poukázali na „praktiky“ vyšetrovateľa
v súvislosti so zasielaním upovedomení o procesných úkonoch, z ktorých nie je jasné, ktorá
osoba má byť vypočutá, ako aj v súvislosti s nevyužitím právnych prostriedkov, ktoré zákon
vyšetrovateľovi poskytuje v prípadoch, ak sa predvolaná osoba nedostaví k úkonu.
Porušenie základného práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru podľa ich názoru spočíva v tom, že špecializovaný trestný súd a najvyšší
súd nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia o predĺžení lehoty trvania väzby, čo vyústilo
do nepreskúmateľnosti týchto súdnych rozhodnutí. Podľa vyjadrenia sťažovateľov tieto
rozhodnutia sa vyznačujú aj vysokou mierou arbitrárnosti.
Sťažovateľ 1 namietal aj porušenie svojho práva zaručujúceho zákaz mučenia podľa
čl. 3 dohovoru, čo odôvodnil tým, že v ústave, kde vykonáva väzbu, je od 16. februára 2010
umiestnený v izolácii od iných osôb. Podľa vyjadrenia sťažovateľa možno v danom prípade
hovoriť až o umiestnení v tzv. segregačnej cele, čo má negatívny vplyv na jeho psychickú
pohodu. Sťažovateľ tvrdil, že je úlohou orgánov činných v trestnom konaní zabezpečiť mu
vyhovujúce podmienky výkonu väzby.
Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd prijal ich
sťažnosti na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:
„Postupom Prezídia Policajného Zboru, Úrad boja proti organizovanej kriminalite,
Odbor Bratislava I, 1. Oddelenie vyšetrovania, Pribinova č. 2, 812 72 Bratislava v konaní
vedenom pod ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010, Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry SR, Štúrova 2, 812 85 Bratislava pod sp. zn. VII/2 Gv 16/10 došlo k porušeniu
práva sťažovateľa na slobodu a bezpečnosť v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 ods. 5 Ústavy
SR.
Postupom a rozhodnutím Špecializovaného trestného súdu v Pezinku - Pracovisko
Banská Bystrica ul. ČSA 7, 974 01 Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.
Tp 17/2010 v rozhodovaní o predĺžení lehoty väzby a postupom a rozhodnutím Najvyššieho
súdu SR, Župné námestie 13, 814 90 Bratislava, v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tost
47/2010 došlo k porušeniu práva sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku
47 ods. 3 Ústavy SR, práva na slobodu a bezpečnosť v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3
a ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 17 ods. 5
Ústavy SR.
Postupom a rozhodnutím Špecializovaného trestného súdu v Pezinku - Pracovisko
Banská Bystrica ul. ČSA 7, 974 01 Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. Tp
17/2010 v rozhodovaní o predĺžení lehoty väzby a postupom a rozhodnutím Najvyššieho
súdu SR, Župné námestie 13, 814 90 Bratislava, v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tost
47/2010 došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ústavný súd prikazuje Prezídiu Policajného Zboru, Úradu boja proti organizovanej
kriminalite, Odbor Bratislava I, 1. Oddelenie vyšetrovania, Pribinova č. 2, 812 72
Bratislava, aby v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010 postupoval v súlade so
zákonom č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok, bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd prikazuje Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR,
Štúrova 2, 812 85 Bratislava pod sp. zn. VII/2 Gv 16/10, aby postupovala v súlade so
zákonom č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok, bez zbytočných prieťahov.
Uznesenie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica,
sp. zn. Tp 17/2010 zo dňa 13. 12. 2010 a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 1 Tost 47/2010 zo dňa 20. 12. 2010 sa zrušujú.“
Sťažovateľ 1 navyše žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil:
„Postupom Prezídia Policajného Zboru, Úrad boja proti organizovanej kriminalite,
Odbor Bratislava I, 1. Oddelenie vyšetrovania, Pribinova č. 2, 812 72 Bratislava v konaní
vedenom pod ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010, Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry SR, Štúrova 2, 812 85 Bratislava pod sp. zn. VII/2 Gv 16/10 došlo k porušeniu
práva sťažovateľa na zákaz mučenia, neľudského a ponižujúceho zaobchádzania v zmysle
čl. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Pri prerokovaní tých častí sťažností, ktorými sťažovatelia namietali porušenie svojich
práv postupom a uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 17/2010
z 13. decembra 2010, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127
ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných
súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom,
že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak
takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
Vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu ako súdu prvého
stupňa sťažovatelia využili možnosť, ktorú im ponúka Trestný poriadok, a na základe
opravných prostriedkov o zákonnosti väzby konal a rozhodol najvyšší súd. Právo
druhostupňového súdu preskúmať na základe podanej sťažnosti uznesenie súdu prvého
stupňa, a poskytnúť tak ochranu práv sťažovateľov vylučuje právomoc ústavného súdu
bezprostredne preskúmavať uznesenie špecializovaného trestného súdu v namietanej veci.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosti v týchto častiach odmietnuť pre
nedostatok právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08, III. ÚS 48/2010).
Pokiaľ ide o námietky sťažovateľov o porušení ich základného práva na rovnosť
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 47/2010 z 20. decembra
2010, tieto ústavný súd už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu sa týkalo rozhodovania o zákonnosti väzby.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax ESĽP, podľa ktorej
osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko
z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), respektíve čl. 17
ústavy, pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého
procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru
(prípadne čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 47 ods. 3 ústavy alebo napr. čl. 48 ods. 2 ústavy).
Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva
na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie
a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej
slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne
konanie či ustanovenie čl. 47 ods. 3 ústavy garantujúce rovnosť účastníkov v konaní
(obdobne napr. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010, III. ÚS 1/2011).
Sťažovateľ 1 v časti sťažnosti namietal aj porušenie práva podľa čl. 3 dohovoru
postupom úradu boja proti organizovanej kriminalite v konaní vedenom od sp. zn. ČVS:
PPZ-25/BOK-B1-2010 a postupom špeciálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn.
VII/2 Gv 16/10, čo odôvodnil tým, že od 16. februára 2010 je v ústave, kde vykonáva väzbu
umiestnený v cele oddelene od ostatných osôb, čo nepriaznivo pôsobí na jeho psychický
stav.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ 1 túto časť sťažnosti žiadnym spôsobom
neodôvodnil, len bez ďalšieho konštatoval, že umiestnenie na cele separovane od iných
osôb znamená porušenie jeho práva zaručujúceho zákaz mučenia podľa čl. 3 dohovoru.
Vzhľadom na nedostatok odôvodnenia nemohol ústavný súd ani preskúmať vznesenú
námietku proti úradu boja proti organizovanej kriminalite ani voči špeciálnej prokuratúre,
a preto v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd zastáva názor, že umiestnenie osoby pozbavenej osobnej slobody
v samostatnej cele automaticky neznamená namietané porušenie označeného práva. Napr.
podľa § 10 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 437/2006 Z. z.,
ktorou sa vydáva Poriadok výkonu väzby v znení neskorších predpisov, ak obvinený vyhlási
hladovku, umiestni sa v cele samostatne. To znamená, že s umiestnením osoby na cele
oddelene od iných osôb počíta aj právna úprava. V nadväznosti na to ústavný súd považuje
za dôležité uviesť, že keďže sťažovateľ 1 bližšie nešpecifikoval, akým spôsobom sa mali
úrad boja proti organizovanej kriminalite či špeciálna prokuratúra podieľať na porušení
tohto práva, zo zrejmých dôvodov nemohol nájsť ani príčinnú súvislosť medzi namietaným
porušením práva podľa čl. 3 dohovoru a postupom označených orgánov verejnej moci.
Z uvedeného dôvodu je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.
Okrem toho ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ 1 v súlade s § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde nepreukázal, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu svoje právo
podľa čl. 3 dohovoru bránil využitím všetkých právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na
jeho ochranu účinne poskytuje.
V tejto súvislosti ústavný súd dáva do pozornosti ustanovenie § 18 ods. 1 zákona
č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o prokuratúre“), podľa ktorého prokurátor dozerá na to, aby v miestach, kde sa vykonáva
väzba, trest odňatia slobody,... boli držané osoby len na základe rozhodnutia súdu... a aby sa
v týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy.
Z obsahu sťažnosti sťažovateľa 1 ani jej príloh nevyplýva, aby sa sťažovateľ
predtým, než podal sťažnosť ústavnému súdu, domáhal ochrany svojho práva podľa čl. 3
dohovoru na príslušnom orgáne prokuratúry. Z tohto dôvodu sťažnosť v tejto časti je
neprípustná.
V časti sťažnosti sťažovatelia namietali prieťahy v konaní úradu boja proti
organizovanej kriminalite a v postupe špeciálnej prokuratúry. Vo vzťahu k uvedenému
sťažovatelia namietali porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práv podľa
čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru.
Pri odôvodnení týchto námietok sťažovatelia argumentovali obdobiami nečinnosti
vyšetrovateľa úradu boja proti organizovanej kriminalite v trvaní jedného až dvoch
mesiacov medzi jednotlivými úkonmi prípravného konania.
Bez ohľadu na to, že sťažovatelia v naznačených súvislostiach nenamietali porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré je potrebné na daný prípad aplikovať,
pretože orgány činné v trestnom konaní nerozhodovali v okolnostiach daného prípadu
o zákonnosti väzby, kedy je aplikovateľný čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru, ale vykonávali
úkony trestného (prípravného) konania, v rámci ktorého sa koná o trestnom obvinení
konkrétnych osôb, ústavný súd považoval za potrebné sa k tejto námietke vecne vyjadriť.
Ústavný súd zistil, že sťažovateľom bolo vznesené obvinenie uznesením
vyšetrovateľa úradu boja proti organizovanej kriminalite sp. zn. ČVS: PPZ-25/BOK-B1-
2010 zo 16. februára 2010. V prípade sťažovateľa 1 išlo o vznesenie obvinenia za zločin
založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona
a za pokračujúci obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) a b)
Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona sčasti dokonaný, sčasti
v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona. V prípade sťažovateľa 2 išlo
o vznesenie obvinenia za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny
podľa § 296 Trestného zákona, obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186
ods. 1 a 2 písm. b), ods. 3 písm. a) a ods. 4 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138
písm. a) a § 141 písm. a) Trestného zákona, sčasti dokonaný, sčasti vo vzťahu k § 186 ods. 3
písm. a) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona a ďalšie
obzvlášť závažné zločiny (hrubý nátlak, všeobecné ohrozenie, podvod, ublíženie na zdraví)
a zločin (poškodzovanie cudzej veci).
Ústavný súd konštatuje, že doterajšia dĺžka prípravného konania – od vznesenia
obvinenia (takmer 14 mesiacov) spolu s charakterom prerokovávanej veci vyznačujúcej sa
potrebou rozsiahleho dokazovania (výsluchy viacerých obvinených, svedkov, poškodených,
znalecké dokazovanie) a veľkým počtom dosiaľ vo veci vykonaných úkonov zatiaľ
nesignalizuje možnosť porušenia základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Na základe uvedeného sú sťažnosti sťažovateľov v týchto častiach zjavne
neopodstatnené, a preto ich ústavný súd z tohto dôvodu odmietol.
Navyše, sťažovatelia v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ani nepreukázali,
že pred podaním sťažnosti ústavného súdu využili možnosť, ktorú im ponúka Trestný
poriadok v ustanovení § 210, podľa ktorého obvinený má právo kedykoľvek v priebehu
vyšetrovania žiadať prokurátora, aby bol preskúmaný postup policajta, najmä aby boli
odstránené prieťahy alebo iné nedostatky vo vyšetrovaní. Taktiež sťažovatelia nepreukázali,
že vo vzťahu k postupu špeciálnej prokuratúry v otázkach prieťahov v konaní, žiadali
prostredníctvom podnetu podľa § 31 a násl. zákona o prokuratúre o preskúmanie postupu
dozorujúceho prokurátora. Z tohto dôvodu sú sťažnosti v týchto častiach neprípustné.
Sťažovatelia namietali aj iné závady v postupe vyšetrovateľa (postup pri
upovedomovaní obhajcu o úkonoch trestného konania), či prokurátora (preferovanie
dôkazov v neprospech sťažovateľov pri návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby,
neumožnenie nazretia do časti spisu z dôvodu obáv zmarenia vyšetrovania), ale v tomto
smere považuje ústavný súd za potrebné upriamiť pozornosť na to, že trestné konanie je
v štádiu prípravného konania, a preto všetky nedostatky je stále možné namietať, či už
podaním žiadosti podľa § 210 Trestného poriadku, či podnetov podľa § 31 a násl. zákona
o prokuratúre.
Okrem toho sťažovatelia môžu nedostatky v postupe orgánov činných v trestnom
konaní (aj s ohľadom na porušenie práv obhajoby) namietať aj v odvolacom konaní,
samozrejme, za predpokladu, že vec sa dostane do štádia konania pred súdom, ktorý príjme
rozhodnutie, s ktorým sťažovatelia prejavia nespokojnosť. V takom prípade odvolací súd
napr. podľa § 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zruší napadnutý rozsudok aj pre
podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto,
že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo
obhajoby. Za určitých okolností majú sťažovatelia právo namietať isté vady trestného
konania aj v rámci dovolacieho konania (§ 371 Trestného poriadku).
Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17
ods. 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru postupom úradu boja
proti organizovanej kriminalite a postupom špeciálnej prokuratúry konštatuje, že aj napriek
tomu, že jednotlivými námietkami, ktoré sťažovateľ subsumoval pod uvedené články ústavy
a dohovoru, sa už ústavný súd zaoberal, považoval za potrebné poukázať na to, že tieto
práva orgány činné v trestnom konaní ani nemohli porušiť, pretože ich porušenie sa viaže na
rozhodovanie o zákonnosti väzby. V tomto prípade o zákonnosti väzby, respektíve
o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľov rozhodoval špecializovaný trestný súd
a najvyšší súd.
Keďže ústavný súd zvyšné časti sťažností z rôznych dôvodov odmietol, ostávalo už
len posúdiť, či postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 47/2010
z 20. decembra 2010 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 17 ods. 5
ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné
podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je
potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Vo vzťahu k uvedenému sťažovatelia predostreli námietky, ktoré sa týkali porušenia
zásady kontradiktórnosti konania, pretože na neverejnom zasadnutí najvyššieho súdu neboli
vypočutí k zákonnosti ich väzby, respektíve, že najvyšší súd rozhodol v ich neprítomnosti,
ako aj v neprítomnosti ich obhajcu. Zároveň namietali, že rozhodnutie najvyššieho súdu
neobsahuje konkrétne skutočnosti odôvodňujúce potrebu predĺženia ich väzby.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, v rámci ktorej tvrdili, že došlo k porušeniu čl. 5
ods. 4 dohovoru, pretože neboli vypočutí (neboli prítomní) na neverejnom zasadnutí
najvyššieho súdu, ústavný súd zo „zápisnice o výsluchu obvinených“ špecializovaného
trestného súdu sp. zn. Tp 17/10 z 13. decembra 2010 zistil, že pri rozhodovaní o tom, či sú
dané dôvody na predĺženie lehoty trvania väzby, boli sťažovatelia vypočutí sudcom pre
prípravné konanie.
Potom, ako sa k dôvodom väzby vyjadril najprv sťažovateľ 2, sudca pre prípravné
konanie udelil slovo jeho obhajcovi. Ten sa vyjadril k návrhu prokurátora na predĺženie
lehoty trvania väzby, pričom potom, ako sudca pre prípravné konanie usúdil, že prednes
obhajcu nesúvisí s účelom aktuálneho výsluchu, tento prednes zastavil. Neskôr bol
k zákonnosti väzby vypočutý aj sťažovateľ 1, pričom sudca pre prípravné konanie udelil
slovo aj jeho obhajcovi, ktorý sa k zákonnosti väzby sťažovateľa 1 vyjadril, pričom taktiež
bol upozornený sudcom pre prípravné konanie, že jeho prednes vybočuje z rámca
predmetného úkonu.
Po vypočutí sťažovateľov a ďalších obvinených sudca pre prípravné konanie vyhlásil
uznesenie, v ktorom okrem iného konštatoval, že na základe návrhu prokurátora špeciálnej
prokuratúry sa väzba sťažovateľov predlžuje do 31. marca 2011.
Proti výroku uznesenia špecializovaného trestného súdu, ktorým bola lehota trvania
väzby predĺžená, podali sťažovatelia hneď po vyhlásení uznesenia do zápisnice sťažnosť.
Zo zápisnice špecializovaného trestného súdu nevyplýva, aby sťažovatelia žiadali
o svoje vypočutie aj pred senátom druhostupňového súdu.
O sťažnostiach sťažovateľov rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tost 47/2010
z 20. decembra 2010 tak, že ich zamietol.
V zmysle § 72 ods. 2 Trestného poriadku pred rozhodnutím o väzbe musí byť
obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor,
obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné
konanie vypočuje obvineného, a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi
a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu
obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa
konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho
výsluch... Návrhy a žiadosti prokurátora sa bezodkladne doručia obvinenému a žiadosti
obvineného alebo iných osôb podané v jeho prospech prokurátorovi tak, aby sa k nim
prokurátor a obvinený mali možnosť pred rozhodnutím o väzbe vyjadriť; to platí aj
o dôvodoch, pre ktoré má súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby podľa § 76a.
Z citovaného ustanovenia Trestného poriadku jednoznačne vyplýva, že obvinený
musí byť pred rozhodnutím o väzbe vypočutý a zároveň má právo poznať obsah návrhov či
žiadostí prokurátora, aby mal možnosť sa k nim pred rozhodnutím o väzbe vyjadriť.
V namietanom prípade boli sťažovatelia pred rozhodnutím o predĺžení lehoty trvania
väzby vypočutí sudcom pre prípravné konanie špecializovaného trestného súdu. Ešte
predtým, než im bolo umožnené vyjadriť sa k návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby,
prokurátor špeciálnej prokuratúry predložil sudcovi pre prípravné konanie doplnenie
návrhu, ktorý bol následne predložený sťažovateľom, ďalším obvineným a ich obhajcom
s poskytnutím dostatočného priestoru na oboznámenie sa s jeho obsahom. Až následne
sudca pre prípravné konanie prikročil k výsluchu sťažovateľov.
Podstatnou súčasťou procesných záruk v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru
v prípadoch, keď pozbavenie osobnej slobody dotknutej osoby spadá pod čl. 5 ods. 1
písm. c) dohovoru, je aj osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom umožňujúca
mu osobne sa k veci vyjadriť, pretože sama osebe predstavuje významnú garanciu
rešpektovania práv obvineného (obdobne napr. III. ÚS 84/06, I. ÚS 352/06, II. ÚS 315/06)
a za určitých okolností môže predstavovať nevyhnutný predpoklad na rešpektovanie
základných procesných garancií uplatniteľných vo veciach týkajúcich sa pozbavenia
osobnej slobody väzbou (kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“).
Rozhodnutie súdu bez osobnej účasti obvineného v konaní týkajúcom sa
preskúmania zákonnosti jeho väzby nemusí v každom jednotlivom prípade predstavovať
zásah do základných práv a slobôd obvineného. Rešpektovanie práv zaručených v čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru vyžaduje, aby v priebehu väzby obvineného bola
procesná záruka spočívajúca v jeho možnosti byť osobne prítomný v konaní pred súdom a
osobne sa k veci vyjadriť rešpektovaná v rámci periodickej súdnej kontroly väzby (v rámci
konaní spadajúcich pod režim čl. 5 ods. 4 dohovoru) v primeraných (t. j. v relatívne
krátkych) časových intervaloch. Osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom je
nevyhnutná vždy, keď to vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu vyžaduje povaha
skutočností (tvrdení a skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia súdom,
alebo ak vzhľadom na procesnú situáciu a povahu prerokúvaných skutočností je
zabezpečenie osobnej prítomnosti obvineného nevyhnutným predpokladom rešpektovania
kontradiktórnosti konania a princípu „rovnosti zbraní“ (obdobne III. ÚS 34/07,
Vychádzajúc z citovanej judikatúry, ako aj zo skutkového stavu dospel ústavný súd
k záveru, že samotnou skutočnosťou, že sťažovatelia neboli vypočutí bezprostredne pred
rozhodnutím najvyššieho súdu o predĺžení lehoty trvania väzby, nemohlo dôjsť k porušeniu
ich práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Vzniknutú situáciu je potrebné vnímať vo svetle
všetkých okolností daného prípadu. V tomto smere je rozhodujúce, že sťažovatelia boli
k dôvodom svojej väzby vypočutí 13. decembra 2010, to znamená týždeň pred neverejným
zasadnutím najvyššieho súdu. Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sťažovatelia boli
k dôvodom svojej väzby vypočutí v krátkom časovom úseku (1 týždeň) pred rozhodovaním
najvyššieho súdu, spĺňa aj parametre zákonnosti a ústavnosti kladené na periodickú kontrolu
zákonnosti väzby zahŕňajúcu aj procesné záruky súvisiace s osobnou prítomnosťou osoby,
o ktorej osobnú slobodu ide, v konaní pred všeobecným súdom.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažností sťažovateľov v týchto častiach odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vo zvyšných častiach sťažností sťažovatelia namietali porušenie svojho základného
práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa
čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 47/2010
z 20. decembra 2010, pretože toto uznesenie považovali za nedostatočne odôvodnené.
Zároveň spochybňovali dôvodnosť svojho trestného stíhania, pretože podľa ich názoru sú
dosiaľ zadovážené dôkazy, ktoré majú údajne svedčiť o spáchanej trestnej činnosti, veľmi
neisté.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa na
dodržanie procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Medzi tieto záruky nepochybne patrí
právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe
(napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp
spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné
a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09).
Z obsahu sťažností a ich príloh ústavný súd zistil, že uznesením sudcu pre prípravné
konanie špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 17/2010 z 13. decembra 2010 bolo
rozhodnuté o viacerých skutočnostiach (napr. o predĺžení lehoty trvania väzby, o neprijatí
písomného sľubu, o zamietnutí žiadostí o prepustenie z väzby a podobne) týkajúcich sa
viacerých obvinených, pričom vo vzťahu k sťažovateľom bolo rozhodnuté len o návrhu
prokurátora špeciálnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby, a to tak, že ich väzba
bola predĺžená do 31. marca 2011.
Z uznesenia špecializovaného trestného súdu vyplýva, že sťažovatelia sú trestne
stíhaní za rozmanitú obzvlášť závažnú trestnú činnosť.
Sudca pre prípravné konanie špecializovaného trestného súdu v uznesení sp. zn.
Tp 17/2010 z 13. decembra 2010 uviedol, že 29. novembra 2010 mu bol doručený návrh
prokurátora špeciálnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby na sťažovateľov, ako
aj ďalších obvinených. Podľa neho sa prokurátor v návrhu odvolal na rozsah a obťažnosť
trestnej veci (16 skutkov), ktorej vyšetrovanie nebolo možné dosiaľ ukončiť, pričom
poukázal na to, že dôvodnosť trestného stíhania sťažovateľov a spoluobvinených je
potvrdená vykonanými dôkazmi. Prokurátor špeciálnej prokuratúry argumentoval tým, že
v ďalšom priebehu vyšetrovania je potrebné vykonať ďalšie dôkazy, posúdiť a vyhodnotiť
návrhy obhajoby, poukázal aj na to, že je predpoklad, že dôjde k vzneseniu obvinenia
ďalším osobám. Okrem toho prokurátor dal do pozornosti skutočnosť, že v tejto trestnej
veci ide o viacerých obvinených, poškodených a viacero skutkov, a preto predĺženie lehoty
väzby u sťažovateľov a ďalších obvinených do 31. mája 2011 považoval za opodstatnené.
Sudca pre prípravné konanie špecializovaného trestného súdu v odôvodnení
uznesenia sp. zn. Tp 17/2010 z 13. decembra 2010 okrem iného konštatoval:
«Na tomto mieste je potrebné uviesť, že v tomto štádiu konania súd - sudca pre
prípravné konanie nerozhoduje o vine a treste obvinených tak, ako je tomu na hlavnom
pojednávaní. V tomto štádiu konania stačí dôvodnosť podozrenia, že obvinení mali spáchať
trestnú činnosť konaním tak, ako je to spomenuté v uznesení o vznesení obvinenia. Doposiaľ
zadovážené dôkazy, a to výsluchy svedkov a poškodených vo výraznej miere dobre
korešpondujú s obsahom výpovede chráneného svedka R. G., navzájom sa v zásade
dopĺňajú. Niet teda iba jediného usvedčujúceho dôkazu v takej rozsiahlej veci, ako je
výpoveď R. G., ako to tvrdia obvinení. Žiaden zo zadovážených dôkazov zásadnou mierou
nevyvrátil dôvodnosť podozrenia zo stíhanej trestnej činnosti ani u jedného z obvinených.
Čo sa týka dôvodnosti väzby obvinených podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a)
Trestného poriadku, hrozí im v prípade uznania viny zo stíhanej trestnej činnosti uloženie
vysokého trestu odňatia slobody až doživotia. Zo spôsobu fungovania členov zločineckej
skupiny možno dôvodiť záver, že existuje dôvodná obava, smerujúca k riziku úteku, alebo
riziku skrývania sa (§ 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku). Táto obava je zatiaľ
podložená najmä výpoveďami svedka R. G...
Okrem toho nemožno prehliadnuť aktivity vyplývajúce z výpovede obvineného B. Ž. z
12. októbra 2010 aj o tom, ako sa ho snažil obvinený A. B. ovplyvňovať. Táto výpoveď
poukazuje na praktiky ovplyvňovania osôb, ako sa majú správať tým „vhodným“ spôsobom.
Stále trvá reálna hrozba toho, že v prípade prepustenia niektorých z členov skupiny na
slobodu, táto sa dokáže znovu veľmi rýchlo vrátiť späť ku svojej pôvodnej činnosti.
Vzhľadom na demonštratívne prejavy sily, na násilie, na hrozby rôznymi ujmami, na
podpaľovanie, na vydieračský únos, niet pochybností o tom, že stále trvajú obavy z
ovplyvňovania svedkov a poškodených, ale aj niektorých z obvinených, čím je daný dôvod
väzby u všetkých obvinených spomenutých vo výrokovej časti tohto uznesenia aj podľa § 71
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku (s výnimkou obvineného K. S...).
Vzhľadom na rozsah páchanej trestnej činnosti a obdobie, počas ktorej bola trestná
činnosť spáchaná, s poukazom aj na obžaloby podávané za inú trestnú činnosť proti
obvineným, niet pochybností o tom, že v prípade prepustenia obvinených na slobodu je
úplne reálna hrozba, že budú pokračovať v páchaní trestnej činnosti, lebo počas dlhej doby,
ako je zistiteľné z obsahu vyšetrovacieho spisu, sa neživili riadnym spôsobom, ale
prostriedky na obživu získavali páchaním trestnej činnosti. Na tomto mieste opäť treba
poukázať na výpoveď svedka R. G. Tento svedok aj v tomto smere podrobne vypovedal o
tom, ako boli členovia skupiny platení, z akých prostriedkov, ako sa peniaze rozdeľovali, kto
komu dával výplatu. Všetko zatiaľ nasvedčuje tomu, že členovia zločineckej skupiny nemali
stále zamestnanie a ich zdroj obživy mal zrejme pochádzať najmä z trestnej činnosti. Preto
zostala zachovaná aj obava z pokračovania v páchaní trestnej činnosti, teda dôvod väzby
podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku...
Od prechádzajúceho rozhodovania o predĺžení lehoty trvania väzby boli nepochybne
vykonané ďalšie úkony, o čom svedčí aj predloženie nového zväzku vyšetrovacieho spisu
označeného ako č. 13. Objektívne sa teda zmenil stav zisťovania skutkového stavu veci
oproti augustu 2010. Preto je potrebné zvažovať, či argumentácia prokurátora uvedená
v návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby je nielen rozumná, a presvedčivá, ale aj
smerujúca k zisteniu skutkového stavu veci tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 2 ods. 10
Trestného poriadku. V tomto smere sudca pre prípravné konanie nezistil nič také, čo by
naznačovalo, že postup vo vyšetrovaní nie je celkom v súlade s ustanovením § 2 ods. 10
Trestného poriadku. ...
Možno súhlasiť s argumentáciou prokurátora v tom, že konanie prebieha plynulo.
Rozsah dôkazov, ktoré treba vykonať, podľa názoru sudcu pre prípravné konanie by nemalo
vyžadovať dobu až 5 mesiacov, ako to požadoval prokurátor vo svojom návrhu. Zisťovanie
skutkového stavu veci nemôže byť na ujmu ktoréhokoľvek z obvinených. Preto napriek počtu
obvinených a počtu stíhaných skutkov treba dbať na to, aby dôkazy v tejto veci boli
vykonávané naozaj prednostne a urýchlene, ako sa toho domáhajú obvinení a ako to
vyžaduje vyššie citované ustanovenie Trestného poriadku. Orgány činné v trestnom konaní
musia byť preto ešte aktívnejšie, musia sa snažiť získať požadované dôkazy podstatne skôr
ako za 5 mesiacov. Preto sudca pre prípravné konanie predĺžil lehotu trvania väzby
u všetkých obvinených iba o tri mesiace, teda do 31. marca 2011. Takéto predĺženie sa
v terajšom štádiu prípravného konania javí ako primerané a rozumné na to, aby všetky
potrebné dôkazy na riadne zistenie skutkového stavu veci boli získané a vyhodnotené.»
Proti tomuto uzneseniu podali sťažovatelia sťažnosti, o ktorých rozhodol najvyšší súd
uznesením sp. zn. 1 Tost 47/2010 z 20. decembra 2010 tak, že ich zamietol.
V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že sťažovateľ 1 svoju
sťažnosť proti prvostupňovému uzneseniu zdôvodnil tak, že „súd je povinný striktne
diferencovať obvinených a skutky, ktoré sa im pripisujú a s tým aj súvisiace dôvody väzby.
Výpovede svedkov a obvinených ku skutku č. 6 nepreukazujú jeho spoluúčasť na
predmetnom konaní a ani iné dôkazy nepreukazujú nutnosť zotrvania vo väzbe.“.
Podľa najvyššieho súdu sťažovateľ 2 vytýkal špecializovanému trestnému súdu tú
skutočnosť, že v rámci prípravného konania nebol zabezpečený žiadny dôkaz, ktorý by ho
usvedčoval zo spáchania trestnej činnosti, v tejto súvislosti spochybnil výpoveď chráneného
svedka a dodal, že uznesenie súdu prvého stupňa neobsahuje žiadnu novú skutočnosť, ktorá
by odôvodňovala predĺženie lehoty trvania jeho väzby.
Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. 1 Tost 47/2010
z 20. decembra 2010 konštatoval:
„V prvom rade je potrebné konštatovať, že sudca pre prípravné konanie
v odôvodnení napadnutého uznesenia podrobne a jasne zdôvodnil na základe akých záverov
trvajú dôvody väzby u všetkých obžalovaných v súčasnosti. Predmetné rozhodnutie
korešponduje s predchádzajúcimi vo veci vydanými rozhodnutiami o väzbe, pričom žiadne
podstatné zmeny v uvedených smeroch nenastali...
Konajúci senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky primárne poukazuje aj na
aktuálnosť skôr publikovaných rozhodnutí súdmi oboch druhov a stupňov v tejto trestnej
veci, a to z hľadísk záverov o nutnosti väzby obvinených. ...
Zo skutočností zadokumentovaných v spise je zrejmé, že dôkazy, ktoré boli doposiaľ
zadovážené, nespochybnili dôvodnosť podozrenia voči všetkým obvineným z toho, že mali
spáchať trestnú činnosť tak, ako je to spomenuté v uznesení o vznesení obvinenia.
Dôvodná obava, že prepustením obvinených na slobodu hrozí, že budú pokračovať
v trestnej činnosti, mariť výsledky jej objasňovania pre hrozbu vysokých trestov sa môžu
stať nedosiahnuteľnými pre účely trestného stíhania, stále trvá...
Najvyšší súd taktiež nezistil žiadne také prieťahy v doterajšom konaní, ktoré by
odôvodňovali konštatovanie, že doba, ktorá uplynula od vzatia obvinených do väzby je
neúmerná vecnej i formálnej obťažnosti veci. Možno konštatovať, že súdne konanie
prebieha plynulo a v ďalšej fáze vyšetrovania bude potrebné vykonať najmä analýzy
znaleckých posudkov, správ z daňových úradov, odpočutých telefonických hovorov
a predvolať na výsluch poškodených a svedkov.“
Ústavný súd zistil, že špecializovaný trestný súd, s ktorého závermi sa stotožnil aj
najvyšší súd, konštatoval, že podkladom na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľov
z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (úteková väzba) je aj v súčasnej
dobe skutočnosť, že obaja sú stíhaní za obzvlášť závažnú trestnú činnosť, hrozí im vysoký
trest odňatia slobody a vzhľadom na spôsob fungovania zločineckej skupiny, ktorú tvorili,
existuje dôvodná obava, že by sa mohli vyhýbať trestnému stíhaniu. Toto tvrdenie súd
prvého stupňa zaujal s odkazom na obsah jednej zo svedeckých výpovedí.
Vo vzťahu k dôvodom kolúznej väzby [§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku] sa
najvyšší súd opäť stotožnil s argumentmi prednesenými súdom prvého stupňa. V tejto
súvislosti súd prvého stupňa poukázal na praktiky zaužívané medzi členmi zločineckej
skupiny, na už existujúci prípad vzájomného ovplyvňovania, keď z výpovede jedného
z obvinených bolo zistené, že sťažovateľ 2 sa ho snažil ovplyvňovať. Na tomto mieste súd
prvého stupňa vyzdvihol charakter správania spoluobvinených v zločineckej skupine, s čím
podľa jeho názoru súvisí aj dôvodný predpoklad, že prepustením sťažovateľov a ďalších
obvinených na slobodu by sa takáto zločinecká skupina dokázala vrátiť k páchaniu trestnej
činnosti. Podľa názoru špecializovaného trestného súdu práve povaha a závažnosť dosiaľ
spáchanej trestnej činnosti sú predpokladom, že obava z ovplyvňovania svedkov,
poškodených, ale aj niektorých obvinených stále trvá.
Najvyšší súd sa stotožnil aj s názorom súdu prvého stupňa súvisiacim s dôvodmi
preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V tejto súvislosti bolo
poukázané na to, že prepustením sťažovateľov a ďalších obvinených na slobodu by vznikla
reálna hrozba, že by mohli pokračovať v doterajšej trestnej činnosti. Súdy vychádzali
z toho, že vykonaným dokazovaním, hlavne z výpovede jedného zo svedkov, je zrejmé, že
pred vzatím do väzby sa sťažovatelia neživili bežným spôsobom, ale príjmy si zadovažovali
z páchania trestnej činnosti. Svedok dokonca presne popísal spôsob odmeňovania členov
zločineckej skupiny.
Okrem toho, že najvyšší súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, poukázal aj
na skoršie väzobné rozhodnutia prijaté v tejto trestnej veci a konštatoval, že okolnosti v nich
uvedené sú aktuálne aj v súčasnom štádiu trestného konania.
Najvyšší súd súčasne vyslovil, že v danej veci bude potrebné vykonať ešte ďalšie
dôkazy pre účely náležitého zistenia skutkového stavu, pričom si osvojil názor súdu prvého
stupňa, že väzbu sťažovateľov a ďalších obvinených je potrebné predĺžiť do 31. marca
2011, a nie až do 31. mája 2011, ako navrhoval prokurátor špeciálnej prokuratúry.
Druhostupňový súd sa vyjadril aj k tomu, či v postupe orgánov činných v trestnom konaní
nedochádza k zbytočným prieťahom. V tejto súvislosti dospel k záveru, že takáto okolnosť
zistená nebola.
Úlohou ústavného súdu je zistiť, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach
správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti
vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd. Pri odôvodnení
predĺženia lehoty trvania väzby sťažovateľov sa najvyšší súd stotožnil s názorom
špecializovaného trestného súdu a poukázal aj na aktuálnosť skorších väzobných
rozhodnutí. Ústavný súd uvádza, že spôsob takejto formulácie odôvodnenia z hľadiska jeho
preskúmateľnosti považuje za prípustný, keďže jeho obsahom boli skutočnosti, ktoré boli
sťažovateľom známe z obsahu rozhodnutí, na ktoré sa súd druhého stupňa odvolal (obdobne
napr. III. ÚS 241/07, III. ÚS 271/07, II. ÚS 131/08).
Ústavný súd okrem toho zastáva názor, že doterajšia dĺžka trvania väzby
u sťažovateľov vzhľadom na spáchanie obzvlášť závažnej trestnej činnosti, z ktorej sú
obvinení, nemôže byť vo všeobecnosti považovaná za neprimerane dlhú (od 16. februára
2010), a to aj s prihliadnutím na okolnosti tohto prípadu (rozsiahle dokazovanie), ako aj
vzhľadom na doterajšie dodržanie zákonných lehôt podľa § 76 Trestného poriadku, keď
väzba v prípravnom konaní môže v prípade oboch sťažovateľov trvať až 25 mesiacov.
Dosiaľ bola lehota trvania ich väzby predĺžená do 31. marca 2011, čo znamená, že
sťažovatelia by do tohto dátumu boli vo väzbe 13 mesiacov a 15 dní.
V súvislosti s námietkami sťažovateľov o tom, že v ich prípade nie sú dané dôvody
väzby, ako aj o tom, že dôvody väzby sú u nich posudzované všeobecne v spojení s ďalšími
obvinenými, ústavný súd uvádza, že ak ide o trestnú vec, kde vystupujú viacerí obvinení,
ktorí spoločne participovali na trestnej činnosti, dôvody ich väzby, ako aj skutkové
okolnosti môžu byť u viacerých, prípadne všetkých obvinených rovnaké, a teda aj spoločné.
Samozrejme, že tieto dôvody musia byť konkrétne. Na tomto mieste považuje ústavný súd
za potrebné uviesť, že najvyšší súd odvolávajúci sa na skoršie rozhodnutia prijaté v tejto
veci prísne nešpecifikoval skutkové okolnosti dôvodov väzby sťažovateľov, ale na druhej
strane vychádzajúc z rozhodnutia súdu prvého stupňa uviedol dostatočné a konkrétne
skutočnosti opierajúce sa o výsluch svedka, doterajšie správanie obvinených, ako aj ostatné
dosiaľ vykonané dokazovanie. Vzhľadom na presvedčivosť uvádzaných skutkových
okolností a právnych dôvodov sa ústavný súd nedomnieva, aby závery najvyššieho súdu
boli výsledkom jeho domýšľania alebo nekontrolovaných predstáv vyúsťujúcich do
svojvôle, a tým aj do porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 17 ods. 5 ústavy
a ich práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru.
Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovatelia uviedli vo svojich sťažnostiach, ústavný
súd konštatuje, že z tohto rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala
svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom
na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery najvyššieho súdu
bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné
s označenými článkami ústavy a dohovoru.
Navyše o tom, že najvyšší súd sa k posudzovaniu zákonnosti väzby sťažovateľov
postavil zodpovedne, svedčí aj skutočnosť, že sa dôsledne oboznámil so spisom,
skutkovými okolnosťami, dosiaľ vykonaným dokazovaním a potrebou vykonania ďalších
dôkazov, z čoho vyvodil záver, že väzbu sťažovateľov nie je nutné predlžovať až do mája
2011, ale že adekvátne sa javí jej predĺženie do konca marca 2011. Podľa názoru ústavného
súdu tieto zistenia sú dostatočným prejavom toho, že najvyšší súd nepodcenil význam
základného práva na osobnú slobodu a väzbu sťažovateľov predĺžil len do toho okamihu, do
ktorého sa jej predĺženie javilo ako rozumné a potrebné. Tým možno vylúčiť pochybnosti,
že najvyšší súd rozhodol o zákonnosti väzby sťažovateľov rutinne bez zohľadnenia
konkrétnych okolností celého prípadu.
Ústavný súd sa zároveň nedomnieva, aby tým, že najvyšší súd v napadnutom
uznesení namiesto termínu výsluch obvinených, po ktorom sa rozhodovalo o návrhu
prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby, použil termín hlavné pojednávanie, alebo
tým, že termín prípravné konanie zamenil pojmom súdne konanie, nezvládol uplatnenie
svojej právomoci. Vo svetle okolností celého prípadu, ako aj s prihliadnutím na
odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu je ústavný súd toho názoru, že
ide o také nepatrné nedostatky, zrejmé chyby v písaní, ktoré nemajú žiaden vplyv na
porušenie práv sťažovateľov.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosti sťažovateľov v týchto častiach už na
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd sťažnosti odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľov v nich uvedenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. apríla 2011