Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 177/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2008

predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom

JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu

podľa a 5 , základného práva na súdnu ochranu

podľa a podľa Listiny základných

práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 22. novembra 2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára

2008 doručená sťažnosť J. M., B., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na osobnú slobodu podľa a 5 (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 22. novembra 2007.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:

„Sťažovateľ je trestne stíhaný na základe uznesenia vyšetrovateľa OR PZ v Trnave,

č. k. ORP-1286/OVK-TT-2007Od zo dňa 9. 11. 2007 pre zločin nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie

s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), písm. c), písm. d) Tr. zák. na skutkovom základe

uvedenom vo výrokovej časti uznesenia. (...)

Sťažovateľ je vo väzbe, do ktorej bol vzatý uznesením Okresného súdu v Trnave

č. k. 167/07 zo dňa 11. 11. 2006 z dôvodov podľa

Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť podaním zo dňa 12. 11. 2007,

doručeným v tento deň Okresnému súdu v Trnave.

O sťažnosti sťažovateľa rozhodol Krajský súd v Trnave uznesením

č. k. zo dňa 22. 11. 2007 tak, že ju zamietol, rozhodnutie bolo sťažovateľovi

doručené dňa 10. 12. 2007.

V tomto rozhodnutí sa Krajský súd v Trnave nezaoberal písomnými dôvodmi

sťažnosti sťažovateľa a neurobil tak ani Okresný súd v Trnave vo svojom rozhodnutí o vzatí

do väzby, hoci sťažovateľ už v štádiu pred rozhodovaním o väzbe pred sudcom Okresného

súdu v Trnave predložil svoju obranu písomne podaním zo dňa 11. 11. 2007. (...)

Podľa názoru sťažovateľa porušil Krajský súd v Trnave pri rozhodovaní o väzbe

a 5 . (...)

Sťažovateľ sa ďalej domnieva, že v tomto konaní bol porušený aj článok 46 ods. 1

(...) Takto došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa

na súdnu a inú právnu ochranu (aj porušenie článku 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd).

V tejto súvislosti bol porušený tiež článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd vyhlásený pod č. a tým základné právo sťažovateľa

na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľ svoju sťažnosť proti rozhodnutiu o väzbe odôvodnil a uviedol všetky

skutočnosti, ktoré považoval za nezákonné.

Krajský súd v Trnave sa nimi nezaoberal, s argumentáciou sťažovateľa

sa nevysporiadal, jeho rozhodnutie je arbitrárne, tento súd vo svojom rozhodnutí dokonca

uviedol nepravdu, že sťažovateľ svoju sťažnosť bližšie neodôvodnil. Sťažovateľ pritom

obranu uvádzal písomne aj pred rozhodnutím o vzatí do väzby Okresným súdom v Trnave

a na nej zotrval aj pri odôvodnení sťažnosti. (...)

Ak odôvodnenie rozhodnutia o vzatí do väzby neobsahuje vysporiadanie sa s

obranou sťažovateľa v jej základe poukazujúcom na nezákonnosť, sú právne závery súdu

porušením ústavného princípu zákazu ľubovôle v rozhodovaní, preto je potrebné takéto

rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 36 ods. 1 Listiny, ako i s čl. 46 ods. 1

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd .

Sťažovateľ poukazuje napr. na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

-38 zo dňa 10. júna 2004. (...)“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze

vyslovil:

„Konaním Krajského súdu v Trnave o žiadosti o prepustení z väzby sťažovateľa,

v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Krajskom súde v Trnave pod č. k.

v súvislosti s rozhodnutím tohto súdu zo dňa 22. 11. 2007, došlo k porušeniu ústavného

práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu práva

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ďalej došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa

na osobnú slobodu podľa a 5 .

Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. zo dňa 22. 11. 2007

sa zrušuje.

Sťažovateľ (...) náhradu trov konania si uplatňuje v súlade s vyhl. č.

za 2 úkony právnej pomoci (á 3 176 Sk + 190 Sk x 2 = 6 732 Sk). (...)“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade

ide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , , ).

Podstatou námietok sťažovateľa bolo tvrdenie, že uznesením krajského súdu sp. zn.

z 22. novembra 2007 došlo k porušeniu jeho základného práva na osobnú

slobodu podľa a 5 , základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to z dôvodu, že krajský súd vzatie sťažovateľa do väzby dostatočne

neodôvodnil, pričom zároveň nereagoval na jeho námietky obsiahnuté v sťažnosti proti

uzneseniu Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 167/07

z 11. novembra 2007, ktorým bola na sťažovateľa uvalená preventívna väzba podľa

.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností ústavný súd zistil, že na základe

uznesenia okresného súdu sp. zn. 167/07 z 11. novembra 2007 bol sťažovateľ vzatý

do väzby z dôvodu podľa .

Ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu sťažovateľ „pri výsluchu

pred sudkyňou pre prípravné konanie využil svoje právo a odmietol sa vyjadriť“. Okresný

súd tak pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľa vychádzal z návrhu prokurátorky, pripojeného

vyšetrovacieho súpisu, ako aj zo zistenia, že sťažovateľ je za obdobnú trestnú činnosť

stíhaný aj v rámci konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. .

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 12. novembra 2007 sťažnosť, ktorú

v podstate odôvodnil tým, že jeho vzatiu do väzby predchádzalo vznesenie obvinenia,

ku ktorému podľa jeho názoru došlo na základe nezákonne a protiústavne vykonaných

dôkazov. Apeloval predovšetkým na nepreskúmateľnosť príkazu na domovú prehliadku

a na nezákonnosť jej vykonania. Podľa jeho názoru tieto skutočnosti vylučujú dôvodnosť

väzby, pričom zároveň uviedol, že takto predostretými argumentmi sa okresný súd vôbec

nezaoberal.

O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 22. novembra 2007 tak, že ju zamietol. V odôvodnení

svojho rozhodnutia krajský súd stručne uviedol obsah napadnutého uznesenia a zároveň

konštatoval: „Proti tomuto uzneseniu si podal obvinený v zákonom stanovenej lehote

sťažnosť, ktorú zahlásil do zápisnice o svojom výsluchu pred sudkyňou pre prípravné

konanie a ktorú bližšie neodôvodnil.“ Na základe podanej sťažnosti krajský súd preskúmal

správnosť výrokov napadnutého uznesenia a dospel k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva:

„Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd zistil, že proti obvinenému J. M. bolo (...)

vznesené obvinenie pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov

a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c), d) Tr.

zák. (...).

Vznesením obvinenia je daná formálna podmienka jeho väzby v zmysle § 71 ods. 1

(...)

Z obsahu spisového materiálu a to z pripojeného spisu odvolací súd zistil,

že obvinený J. M. je v súčasnej dobe trestne stíhaný na Okresnom súde Trnava sp. zn.

pre obdobnú trestnú činnosť a to pre zločin nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa

§ 172 ods. 1 písm. a), c) d) Tr. zák. Vzhľadom na to, že obvinený sa opakovane dopustil

tej istej trestnej činnosti je u neho daný dôvod väzby v zmysle

t. j., že je daná dôvodná obava, že v prípade ponechania na slobode by pokračoval

v páchaní tejto trestnej činnosti. (...)“

S prihliadnutím na svoju doterajšiu rozhodovaciu činnosť (napr. ,

) ústavný súd zastáva názor, že ak ide o vzťah ustanovenia

upravujúceho základné právo na súdnu ochranu a ustanovenia a 5

týkajúceho sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, treba vychádzať z toho,

že zahŕňa hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu

vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu

o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné

ustanovenia a listiny o práve na súdnu ochranu.

Ústavný súd zároveň uvádza, že ak sťažovateľ namietal rozhodnutie krajského súdu

týkajúce sa zákonnosti jeho väzby z hľadiska nedodržania princípov spravodlivého procesu

zakotveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, prípadné nedostatky tohto rozhodnutia by bolo

relevantné hodnotiť z hľadiska čl. 5 dohovoru, pretože tento článok garantujúci

jednotlivcovi právo na slobodu a bezpečnosť predstavuje prísnejšiu a špeciálnu úpravu

dodržania zásad spravodlivého procesu, predmetom ktorého je preskúmavanie zákonnosti

väzby, než vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne , ,

).

Ústavný súd rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú

slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko

z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77, etc).

Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým

uznesením krajského súdu sp. zn. z 22. novembra 2007 a namietaným

porušením základného práva podľa a podľa listiny a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol aj zvyšnú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ

namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5

označeným rozhodnutím krajského súdu.

V citovaných ustanoveniach týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté

aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol

o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (pozri napr. ,

, ).

Ústavný súd konštatuje, že z vyplýva neodmysliteľná súvislosť

medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen

pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby

je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať

ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto

konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa , z ktorého

vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti

väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností,

a nie na základe abstraktnej úvahy ().

Porušenie základného práva podľa a 5 sťažovateľ videl v tom,

že krajský súd sa pri posudzovaní zákonnosti väzby vôbec nezaoberal jeho tvrdeniami

obsiahnutými v sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu a podľa jeho názoru dokonca

krajský súd „uviedol nepravdu“, keď v odôvodnení konštatoval, že sťažovateľ túto

sťažnosť bližšie neodôvodnil. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na nález ústavného

súdu sp. zn. z 10. júna 2004.

Vychádzajúc z týchto argumentov sťažovateľa a po preskúmaní obsahu napadnutého

uznesenia ústavný súd zastáva názor, že vzhľadom na počiatočné štádium trestného

konania, keď inštitút väzby má veľký význam, a vzhľadom na dôvody, ktorými krajský súd

prezentoval opodstatnenosť väzby, treba toto rozhodnutie považovať za legitímne. Ústavný

súd sa totiž nedomnieva, aby tým, že krajský súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval,

že sťažovateľ svoju sťažnosť bližšie neodôvodnil, hoci sťažovateľ je toho názoru, že svoje

argumenty proti väzbe riadne predostrel, išlo o taký nedostatok rozhodnutia, ktorý

by znamenal porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu. Je síce pravdou,

že krajský súd v odôvodnení rozhodnutia bližšie nešpecifikoval sťažovateľove námietky

proti väzbe, ale zároveň treba poukázať na to, že formulácia krajského súdu v znení

„bližšie neodôvodnil“ nenavodzuje dojem, že by sťažovateľ svoje argumenty vôbec

nepredostrel a ani dojem, že by sa krajský súd nimi vôbec nezaoberal (odlišná situácia

ako v prípade nálezu ).

Sťažovateľ nezákonnosť svojej väzby odôvodňoval nepreskúmateľnosťou príkazu

na domovú prehliadku, ako aj jej nezákonným vykonaním. Sťažovateľ teda spochybnil

zákonnosť vykonania dôkazov, ktoré boli podkladom na rozhodnutie vyšetrovateľa

o vznesení obvinenia. V tejto súvislosti však ústavný súd považuje za potrebné uviesť,

že na uvalenie preventívnej väzby [ ] postačuje

vyššia pravdepodobnosť dôvodnosti podozrenia zo spáchania skutku vykazujúceho znaky

trestného činu, vznesené obvinenie konkrétnej osobe a dôvodná obava z toho, že obvinený

bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná

trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil. To znamená, že pre zákonnosť

a ústavnosť väzby postačuje splnenie týchto predpokladov, a to hlavne v štádiu krátko

po začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. V tejto súvislosti zároveň treba poukázať

na rozdiel medzi predpokladmi opodstatňujúcimi uvalenie väzby a samotným rozhodnutím

súdu o vine, ktoré je výrazne podmienené zákonnosťou získania a vykonania dôkazov.

V tomto svetle je potrebné chápať aj rozhodnutie krajského súdu o neprijatí argumentov

sťažovateľa predostretých proti jeho väzbe.

Vo vzťahu k tvrdeniam, ktoré krajský súd prezentoval ako dôvody svedčiace

v prospech uvalenia väzby, ústavný súd poznamenáva, že charakter a závažnosť trestnej

činnosti [v prípade sťažovateľa ide o obvinenie zo zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa

, a ] má pri počiatočnom rozhodovaní súdu

o zákonnosti väzby výrazný vplyv a práve argument krajského súdu opodstatňujúci väzbu

z dôvodu, že proti sťažovateľovi sa už vedie trestné stíhanie za obdobný skutok,

teda že sťažovateľ sa opakovane dopustil obdobnej trestnej činnosti, považuje ústavný súd

za logický a dostatočný.

V okolnostiach daného prípadu (s prihliadnutím na trestnú činnosť, z ktorej

je sťažovateľ obvinený, počiatočné štádium trestného konania, odôvodnenosť preventívnej

väzby skutkovými okolnosťami, povahu námietok sťažovateľa) a vychádzajúc

z už prezentovaných názorov o rozdielnosti rozhodnutia súdu o vzatí do väzby

a rozhodnutia súdu o vine ústavný súd nepovažuje rozhodnutie krajského súdu za prejav

jeho ľubovôle. Aj keď krajský súd výslovne neodpovedal na argumenty sťažovateľa proti

väzbe, jednoznačnosť a prehľadnosť odôvodnenia preventívnej väzby svedčia

o spoľahlivosti tohto rozhodnutia, ako aj o irelevantnosti argumentov sťažovateľa

predostretých v sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu a povahe ich vplyvu na konečný

verdikt súdu.

Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2008