Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 417/06

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. decembra

2006 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., R., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného

advokátom JUDr. J. V., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa čl. 12 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2

, základného práva podľa Listiny základných práv

a slobôd a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin a Okresného súdu Žilina v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2006

doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. V.,

v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2 a 5,

, a 3, a 2 (ďalej len

„ústava“), základného práva podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin a Okresného

súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. . Podaním

doručeným 27. septembra 2006 sťažovateľ doplnil sťažnosť o listinné dôkazy.

Sťažovateľ uviedol, že bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Martin sp. zn.

5/05 z 13. januára 2005 z dôvodov podľa , a

Zb. o trestnom konaní súdnom () v znení neskorších predpisov účinnom

do 31. decembra 2005 (ďalej len „“). Okresná prokuratúra Ž. (ďalej len

„okresná prokuratúra“) podala 28. novembra 2005 na sťažovateľa obžalobu pre trestný čin

kupliarstva podľa v znení neskorších predpisov

a iné. Z jednotlivých bodov sťažnosti vyplýva:

1. Dňa 5. apríla 2005 podal sťažovateľ prostredníctvom svojho advokáta žiadosť

o prepustenie z väzby, ktorá bola doručená okresnej prokuratúre 18. apríla 2005. Sťažovateľ

namieta, že mu okresná prokuratúra nedoručila upovedomenie o zamietnutí jeho žiadosti,

čím došlo k porušeniu a Okresný súd Martin mu dosiaľ nedoručil

uznesenie o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby sp. zn. 5/05 z 10. mája 2005,

a napriek tomu 10. júna 2005 vyznačil jeho právoplatnosť dňom 31. mája 2005. Tým bolo

porušené základné právo sťažovateľa podľa , a 3 ,

právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a ustanovenie § 72 ods. 2 v spojení s § 74 ods. 1 a § 137

ods. 1 .

2. Dňa 20. júna 2005 podal sťažovateľ žiadosť o prepustenie z väzby. Žiadosť

(vrátane jej doplnenia z 29. júna 2005) je súčasťou spisu vedeného okresným súdom pod

sp. zn. . O podanej žiadosti nebolo dosiaľ rozhodnuté, napriek tomu, že

sťažovateľ namietal túto skutočnosť v písomných podaniach adresovaných okresnému súdu,

ako aj Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“). Súdy sa však týmito námietkami

nezaoberali ani ich vo svojich rozhodnutiach nespomenuli. Tým boli porušené základné

práva sťažovateľa podľa , a 3 , práva podľa

a dohovoru a ustanovenie .

3. Dňa 14. novembra 2005 okresný súd uznesením č. k. -39 zamietol

žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zo 17. októbra 2005, v ktorej namietal

pochybenia popísané v bodoch 1 a 2, ako aj to, že mu nebol doručený návrh prokurátorky na

predĺženie lehoty trvania väzby, o ktorom okresný súd rozhodol uznesením č. k.

-9 z 30. júna 2005. Proti uzneseniu okresného súdu zo 14. novembra 2005 podal

sťažovateľ 18. novembra 2005 sťažnosť, vyšetrovací spis však nebol predložený krajskému

súdu, ale bol po skončení vyšetrovania predložený okresnej prokuratúre, ktorá podala

28. novembra 2005 na sťažovateľa obžalobu. Ani potom nebol spis predložený krajskému

súdu, ale 6. a 8. decembra 2005 rozhodoval okresný súd, konkrétne sudca JUDr. M., ktorý

rozhodol, že dôvody väzby sťažovateľa trvajú, pričom sťažovateľ namieta, že od

28. novembra 2005 bol v jeho veci zákonným sudcom JUDr. P. a o zmene zákonného sudcu

okresný súd nerozhodol. Až potom bol spis predložený krajskému súdu, ktorý 11. januára

2006 rozhodol tak, že sťažnosti zamietol tromi uzneseniami sp. zn. Tpo 170/05, sp. zn. 1

Tos 277/05 a sp. zn. . Tým boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl.

17 ods. 1, 2 a 5, a 3 a a právo podľa dohovoru.

4. Po podaní obžaloby 28. novembra 2005 bola trestná vec sťažovateľa pridelená na

prerokovanie zákonnému sudcovi JUDr. P., dňa 6. a 8. decembra 2005 však o väzbe

sťažovateľa rozhodoval sudca okresného súdu JUDr. M., ktorému bol trestný spis pridelený

až 24. februára 2006. Tým bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1

a právo podľa dohovoru.

5. Okresný súd dosiaľ nerozhodol o sťažnosti sťažovateľa na protizákonnosť väzby

z 3. januára 2006, hoci 28. februára 2006 rozhodoval o inej jeho žiadosti. Tým boli

porušené základné práva sťažovateľa podľa a , práva podľa

a dohovoru a ustanovenie .

6. Od podania obžaloby 28. novembra 2005 okresný súd porušuje právo sťažovateľa

na zákonného a nestranného sudcu, keď bola jeho trestná vec 28. novembra 2005 náhodným

výberom - počítačom pridelená sudcovi JUDr. P., v roku 2006 bola pridelená sudkyni JUDr.

H., od 24. februára 2006 bola vec pridelená sudcovi JUDr. M. a v marci 2006 bol spis

pridelený sudkyni JUDr. B., ktorej nebol pridelený náhodným výberom – počítačom, a preto

sťažovateľ namieta, že JUDr. B. nie je zákonnou sudkyňou v jeho veci a bola vybraná za

účelom jeho odsúdenia, pretože zákonný sudca by žalobe s toľkými procesnými

pochybeniami nevyhovel. Tým boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods.

1, 2 a 5, a 2 a právo podľa dohovoru.

7. Okresný súd uznesením sp. zn. z 27. apríla 2006 rozhodol o návrhu

prokurátorky okresnej prokuratúry na zmenu (rozšírenie) dôvodov väzby sťažovateľa

podaný 26. apríla 2006 bez toho, aby mal sťažovateľ možnosť sa k tomuto návrhu vyjadriť.

Návrh na zmenu dôvodov väzby bol sťažovateľovi doručený až 28. apríla 2006. V sťažnosti

proti uzneseniu o rozšírení dôvodov väzby sťažovateľ poukázal na nezákonnosť

a pochybenia okresného súdu, krajský súd sa však jeho argumentmi v odôvodnení uznesenia

o zamietnutí sťažnosti sp. zn. zo 16. mája 2006 nezaoberal. Tým boli

porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 12 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 47 ods. 2 a 3

a právo podľa dohovoru.

8. Hlavné pojednávanie v trestnej veci sťažovateľa bolo nariadené až na 27. júl 2006,

iba na jeden deň a okresný súd pojednával bez náležitej prípravy. Okresný súd odmietol

vyhotoviť sťažovateľovi na jeho žiadosť fotokópie zo spisu, do spisu mu umožnil nazrieť

pred pojednávaním v skrátenom časovom intervale, výsluch sťažovateľa začal na jeho

vlastnú žiadosť a okresný súd odmietol uviesť do zápisnice dôležité skutočnosti uvádzané

na obhajobu sťažovateľa. Pojednávanie bolo odročené na 28. september 2006. Tým bolo

porušené základné právo sťažovateľa podľa , listiny a právo

podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho veci vydal nález:

„V bode 1) žiada, aby Ústavný súd SR rozhodol, že konaním Okresného súdu

v Martine boli porušené práva sťažovateľa, konkrétne nedoručením Uznesenia boli

znemožnené jeho práva podať sťažnosť a oboznámiť sa s výsledkom rozhodnutia súdu

a bola mu znemožnená možnosť kontroly trvania väzby v krátkych intervaloch, tak ako to

má na mysli ustanovenie a judikatúra k čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Väzba sťažovateľa je od 31. 5. 2005 nezákonná.

Sťažovateľ sa dňom doručenia tohto nálezu prepúšťa na slobodu.

V bode 2) žiada, aby Ústavný súd SR rozhodol, že Okresný súd v Žiline

nerozhodnutím o žiadosti o prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu porušil ustanovenie

dohovoru, SR a ustanovenie .

Boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, obmedzovanie slobody

sťažovateľa je od 30. 06. 2005 protizákonné.

Sťažovateľ sa dňom doručenia tohto nálezu prepúšťa na slobodu.

V bode 3) žiada, aby Ústavný súd SR rozhodol, že Okresný súd v Žiline porušil právo

sťažovateľa na odvolanie – podanie sťažnosti proti rozhodnutiu súdu o zamietnutí jeho

žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu v reálnom čase a hoci podal sťažnosť, spis

nepredložil bezodkladne Krajskému súdu v Žiline ako súdu odvolaciemu na rozhodnutie

o sťažnosti, ale vrátil vyšetrovací spis vyšetrovateľovi PZ, čím porušil práva sťažovateľa,

pretože väzba má mať striktne obmedzené trvanie a preto má byť zaručená jej kontrola

v krátkych intervaloch.

Okresný súd v Žiline konal s prieťahmi, boli porušené základné práva a slobody,

obmedzovanie slobody sťažovateľa je od 30. 06. 2005 protizákonné.

Rozhodnutie Okresného súdu v Žiline zo dňa 14. 11. 2005 o zamietnutí žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu v spojení s rozhodnutím KS v Žiline sa

zrušuje.

Sťažovateľ sa dňom doručenia tohto nálezu prepúšťa na slobodu.

V bode 4) žiada, aby Ústavný súd SR rozhodol, že Okresný súd v Žiline porušil jeho

právo na zákonného sudcu vygenerovaného náhodným výberom – počítačom tým, že po

podaní obžaloby rozhodoval v trestnej veci sťažovateľa – obžalovaného sudca, ktorý nebol

nijako príslušný na konanie v tejto trestnej veci rozhodovať.

Uznesenia Okresného súdu v Žiline zo dňa 6. a 8. 12. 2005 v spojení

s Uzneseniami KS Žilina ako súdu odvolacieho vo veci prepustenia sťažovateľa z väzby sa

zrušujú, lebo boli vydané v rozpore so zákonom.

Pretože v zákonnej lehote väzby, ktorá trvala do 10. 12. 2005 o ďalšej väzbe

sťažovateľa nerozhodol zákonný sudca, je obmedzovanie sťažovateľa na slobode od 11. 12.

2005 protizákonné.

Sťažovateľ sa dňom doručenia tohto nálezu prepúšťa na slobodu.

V bode 5) žiada, aby Ústavný súd SR rozhodol, že Okresný súd v Žiline porušil jeho

právo tým, že doposiaľ nerozhodol o jeho sťažnosti na protizákonnosť väzby zo dňa 3. 1.

2006. Znemožnil tým kontrolu väzby sťažovateľa v krátkych časových intervaloch.

Sťažovateľ sa dňom doručenia tohto nálezu prepúšťa na slobodu.

V bode 6) žiada, aby Ústavný súd SR rozhodol, že Okresný súd v Žiline porušil jeho

právo na zákonného sudcu tým, že JUDr. B. nespĺňa kritériá zákonného a nestranného

sudcu.

Rozhodnutia Okresného súdu v Žiline v spojitosti s rozhodnutiami Krajského súdu

v Žiline ako súdu odvolacieho vydané v trestnej veci vedenej proti sťažovateľovi sú

neplatné, lebo boli vydané v rozpore so zákonom.

Sťažovateľ sa dňom doručenia tohto nálezu prepúšťa na slobodu.

V bode 7) žiada, aby Ústavný súd SR rozhodol, že Okresný súd v Žiline porušil jeho

práva nedoručením návrhu prokurátora na rozšírenie dôvodov väzby a tým sťažovateľa

znerovnoprávnil ako stranu v trestnom konaní s postavením prokurátora.

Vydané uznesenie Okresného súdu v Žiline , zo dňa 27. 4. 2006, ktorým

súd rozšíril dôvody väzby u sťažovateľa sa ako nezákonné zrušuje.

V bode 8) žiada, aby Ústavný súd SR rozhodol, že Okresný súd v Žiline porušil jeho

právo tým, že nariadil prvý termín hlavného pojednávania v trestnej veci vedenej proti

sťažovateľovi so značnými prieťahmi, vzhľadom na konanie, spôsob prejednávania

predmetnej rozsiahlej trestnej veci a postup súdu je jeho vec prerokovávaná so zbytočnými

prieťahmi, ale aj nespravodlivo a v neprimeranej lehote s neodôvodneným predlžovaním

jeho obmedzovania na slobode.

Sťažovateľ sa dňom doručenia tohto nálezu prepúšťa na slobodu.“

Sťažovateľ tiež žiada, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie 500 000 Sk

a trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

. Podľa môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,

na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. ).

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v , teda v lehote dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Pri opatrení alebo inom zásahu sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol

o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť. neumožňuje túto lehotu

predĺžiť ani odpustiť jej zmeškanie. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom

ustanovenej lehoty je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej vyslovil,

že pri právoplatnom rozhodnutí podľa , ktoré sa sťažovateľovi v odpise

doručuje a ktorým mali byť porušené jeho základné práva alebo slobody, je pre začiatok

plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa rozhodujúce

doručenie odpisu tohto rozhodnutia sťažovateľovi, avšak nie jeho právnemu zástupcovi

(napr. , ).

Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne

uvedených v zákone ( ). Viazanosť návrhom platí zvlášť

pre petit, čo znamená, že ústavný súd rozhoduje len o porušení tých práv a slobôd, ktoré

navrhovateľ uvádza v petite sťažnosti. Označenie základných práv a slobôd, ktoré

sťažovateľ uviedol v jednotlivých bodoch odôvodnenia sťažnosti, ústavný súd považuje za

súčasť argumentácie sťažovateľa, ktorá však v prípade, že nebola premietnutá do petitu

sťažnosti, nie je predmetom rozhodovania ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní

návrhu (podobne ). V danom prípade ústavný súd vzhľadom na kvalifikované

právne zastúpenie sťažovateľa nevyzýval na doplnenie petitu ani na jeho zosúladenie

s odôvodnením sťažnosti.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov...“.

Ad 1)

Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru tým, že mu

Okresný súd Martin nedoručil uznesenie sp. zn. 5/05 z 10. mája 2005, ktorým zamietol

jeho žiadosť o prepustenie z väzby, a napriek tomu sudca Okresného súdu Martin 10. júna

2005 vyznačil na uznesení nadobudnutie právoplatnosti 31. mája 2005. Z predložených

príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ poukazoval na túto skutočnosť už v podnete

adresovanom Krajskej prokuratúre v Ž. (ďalej len „krajská prokuratúra“) zo 17. októbra

2005, ako aj v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu č. k. -39

zo 14. novembra 2005, ktorým okresný súd zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie

z väzby obsiahnutú v podnete zo 17. októbra 2005.

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa nie je časovo

neobmedzeným prostriedkom ochrany základných práv a slobôd, ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti skúmal, či je splnená podmienka jej podania

v dvojmesačnej lehote podľa . Pre počítanie lehoty pre

včasnosť podania sťažnosti je nedoručenie rozhodnutia súdu „iným zásahom“, a teda lehota

na podanie sťažnosti sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o tomto zásahu dozvedieť.

V danom prípade sťažovateľ už najneskôr 17. októbra 2005 vedel, že Okresný súd

Martin vyznačil právoplatnosť uznesenia sp. zn. 5/05 z 10. mája 2005 (a teda všetky

podmienky pre nadobudnutie právoplatnosti považoval za splnené), hoci sťažovateľ

namieta, že mu uvedené uznesenie nebolo nedoručené. Sťažnosť ústavnému súdu bola

podaná na poštovú prepravu 6. augusta 2006. Pretože neumožňuje

odpustiť zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti ani túto lehotu predĺžiť

(napr. ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú.

Ad 2 )

Sťažovateľ namieta, že okresný súd porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1

, právo podľa dohovoru a ustanovenie

tým, že nerozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ktorú podal 20. júna 2005

a doplnil ju podaním z 29. júna 2005.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej „Článok

17 ods. 1, 2 a 5 týkajúci sa osobnej slobody obsahuje jej základné hmotné a tiež

procesné atribúty vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie

a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode,

a nie všeobecné ustanovenie o práve na súdnu ochranu“

(). Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej

namietal porušenie svojho základného práva podľa odmietol podľa

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú. Zároveň ústavný súd pripomína,

že ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti v rámci svojej právomoci podľa čl. 127

ods. 1 nehodnotí rozhodnutia a postup všeobecných súdov z hľadiska dodržiavania

zákonnosti, ale z hľadiska zachovania základných práv a slobôd. Preto sa ústavný súd

samostatne nezaoberal namietaným porušením ustanovenia ,

ale preskúmal ho v kontexte namietaného porušenia práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4

dohovoru.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 20. júna 2005 žiadosť

o prepustenie z väzby (datovanú 17. júna 2005), ktorú doplnil podaním z 29. júna 2005.

Prokurátorka okresnej prokuratúry jeho žiadosti nevyhovela a 23. júna 2005 podala

okresnému súdu návrh na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa. Okresný súd

rozhodol o návrhu prokurátorky uznesením č. k. -9 z 29. júna 2005, ktorým

predĺžil väzbu sťažovateľa do 10. januára 2006. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného

súdu sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 24. augusta

2005 tak, že ju zamietol.

Dňa 28. októbra 2005 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa

adresované krajskej prokuratúre zo 17. októbra 2005, v ktorom sťažovateľ požiadal aj

o prepustenie z väzby. Okresný súd žiadosť sťažovateľa zamietol uznesením č. k.

-39 zo 14. novembra 2005. Sťažovateľ podal proti uzneseniu sťažnosť, o ktorej

rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 11. januára 2006 tak, že ju zamietol.

Ďalšia žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby bola okresnému súdu doručená

1. decembra 2005. Túto žiadosť okresný súd zamietol uznesením sp. zn.

z 8. decembra 2005 (správne sp. zn. ; pozn.), pretože bola podaná skôr, ako

uplynula lehota štrnásť dní od právoplatnosti rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby. Krajský súd v uznesení sp. zn.

z 11. januára 2006, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti tomuto uzneseniu,

konštatoval, že sťažnosť nie je dôvodná, rozhodnutie okresného súdu je správne, ale

nestotožnil sa s jeho odôvodnením. Krajský súd zistil, že sťažovateľ uviedol v žiadosti

o prepustenie z väzby aj iné skutočnosti oproti predchádzajúcej žiadosti, a preto preskúmal

rozhodnutie prvostupňového súdu aj z hľadiska dôvodov uvádzaných v žiadosti

o prepustenie z väzby.

Po podaní obžaloby 28. novembra 2005 okresný súd uznesením sp. zn.

zo 6. decembra 2005 rozhodol o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa. Sťažovateľ podal proti

uzneseniu sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn. z 11. januára 2006

zamietol. Okresný súd uznesením z 28. februára 2006 zamietol žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby, ktorá mu bola doručená 20. februára 2006. Dňa 27. apríla 2006

okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, nahradení väzby sľubom

alebo peňažnou zárukou, ktorá bola okresnému súdu doručená 26. apríla 2006, ako aj

o návrhu prokurátorky okresnej prokuratúry na rozšírenie dôvodov väzby tak, že žiadosť

sťažovateľa zamietol a rozšíril dôvody jeho väzby aj podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku. O sťažnosti sťažovateľa proti tomuto uzneseniu rozhodol krajský súd uznesením

sp. zn. zo 16. mája 2006 tak, že sťažnosť zamietol.

Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo

iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto

osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté

o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné

(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. novembra 2000, Vodeničarov c. Slovenská

republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 - 36). Okrem toho ich čl. 5 ods. 4 dohovoru

oprávňuje na skúmanie procedurálnych a hmotných podmienok, ktoré sú podstatné na to,

aby v zmysle dohovoru bolo ich pozbavenie slobody „zákonné“. To znamená, že príslušný

súd nielenže musí preskúmať súlad s procedurálnymi požiadavkami vnútroštátneho práva,

ale tiež oprávnenosť podozrenia, na ktorom sa zatknutie zakladá, a legitimitu cieľa

sledovaného zadržaním a následnou väzbou (napr. Butkevičius c. Litva, rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 26. marca 2002, § 43).

Ústavný súd vo svojej judikatúre vyslovil, že účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je

zabezpečiť zatknutým alebo inak slobody pozbaveným osobám právo na súdnu previerku

zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené slobody (). Súd rozhodujúci na

podnet dotknutej osoby o zákonnosti jej väzby sa musí zaoberať rozhodnými námietkami,

ktoré vzniesla proti zákonnosti väzby ().

Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“) znamená

povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť, s poukazom na

kritériá právne, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu na slobodu,

pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veci Schiesser v. Švajčiarsko

zo 4. decembra 1979, Séria A, č. 34, § 31).

V prípade pozbavenia slobody vyžaduje čl. 5 ods. 4 dohovoru kontrolnú procedúru,

ktorá má súdny charakter a poskytuje príslušnej osobe záruky primerané druhu predmetného

pozbavenia slobody; aby sa zistilo, či konanie poskytuje primerané záruky, treba vziať

do úvahy osobitnú povahu okolností, za ktorých takéto konanie prebieha (rozsudok vo veci

Winterwerp v. Holandsko z 24. Októbra 1979, séria A, č. 33, § 57).

Žiadosť o prepustenie z väzby zo 17. júna 2005 (doplnenú podaním z 29. júna 2005)

sťažovateľ odôvodnil tým, že neexistuje žiadny dôvod pre jeho ďalšiu väzbu

a argumentoval, že sa nedopustil trestnej činnosti, za ktorú mu bolo vznesené obvinenie a aj

z vykonaného dokazovania vyplýva, že vznesenie obvinenia nie je dôvodné a tiež namietal

prieťahy v konaní.

Z rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu predložených sťažovateľom ústavný

súd zistil, že okresný súd samostatne nerozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby zo 17. júna 2005, resp. rozhodnutie o tejto žiadosti nie je súčasťou výroku žiadneho

z predložených rozhodnutí a žiadosť sťažovateľa zo 17. júna 2005 nie je explicitne

spomenutá ani v odôvodnení žiadneho rozhodnutia. Nie je však možné konštatovať, že po

podaní žiadosti o prepustenie z väzby zo 17. júna 2005 okresný súd neskúmal existenciu

dôvodov pre trvanie väzby sťažovateľa.

Okresný súd v odôvodnení uznesenia o predĺžení lehoty trvania väzby z 30. júna

2005 uviedol:

„Sudca preskúmal návrh prokurátorky na predĺženie lehoty trvania väzby, ako aj

predložený spisový materiál a zistil, že sú splnené všetky formálne i materiálne podmienky

k tomu, aby návrhu bolo vyhovené. Z priloženého spisového materiálu vyplýva, že ide

o skutkovo i právne náročnú trestnú vec. Je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie (najmä

výsluchy svedkýň - poškodených, ktoré sa zdržiavajú mimo územia Slovenskej republiky,

pričom totožnosť ďalších poškodených nebola ešte ustálená, vyhodnotiť výsledky expertíz

a nariadiť vykonanie ďalších expertíz tak, ako sú konkretizované v návrhu prokurátorky).

Dôvody väzby u obvineného M. K. a obvinenej B. M. podľa § 67 ods. 1 písm. a), b), c) Tr.

por. trvajú aj naďalej tak, ako sú konkretizované v uzneseniach Okresného súdu v Martine,

sp. zn. 5/05 zo dňa 13. 1. 2005 (č. l. 32-37) (existuje dôvodná obava, že ujdú do

zahraničia, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu, alebo trestu, budú pôsobiť na doteraz

nevyslúchnutých svedkov a tým mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné

stíhanie a že budú vzhľadom na svoje kontakty v Taliansku pokračovať v trestnej činnosti,

s cieľom zadovážiť si neoprávnené zisky.).“

Krajský súd na podklade sťažnosti sťažovateľa proti tomuto uzneseniu rozhodol tak,

že predĺžil lehotu trvania jeho väzby do 10. decembra 2005 z dôvodu podľa § 67 ods. 1

písm. c) . V odôvodnení uviedol:

«Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote podali obvinení sťažnosť. Tvrdia v nej

v podstate zhodne, že niet dôvodov väzby, necítia sa vinní a úkony, ktoré ešte treba vykonať

predĺženie väzby neodôvodňujú.

Na tomto základe krajský súd ako nadriadený orgán podľa

preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým mohli

sťažovatelia podať sťažnosť, a tiež konanie predchádzajúce napadnutému uzneseniu. Zistil

tak, že sťažnosti sú čiastočne dôvodné.

(...)

Obvineného K., hoci sám trestnú činnosť popiera, usvedčujú viaceré svedkyne

a dôvody jeho stíhania s pribúdajúcich časom rastú. Obvinený je tak dôvodne podozrivý

z dlhodobého a rozsiahleho páchania trestnej činnosti na území viacerých štátov a okolnosti

nasvedčujú na to, že dosiaľ sa orgánom prípravného konania nepodarilo stotožniť všetky

osoby – poškodené, ktorých sa trestná činnosť obvineného týkala.

Tieto konkrétne skutočnosti (dôvodné podozrenie z dlhodobého rozsiahleho páchania

závažnej úmyselnej trestnej činnosti, keď istá časť „siete“ obžalovaného zostala

nestotožnená) odôvodňujú obavu, že obvinený (bez väzby) pokračoval by v páchaní trestnej

činnosti. Sú tu teda dôvody väzby, ako ich má na mysli ust.

(...)

Na základe argumentácie prokurátora aj krajský súd nadobudol presvedčenie, že

prepustením obvineného K. na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie

účelu trestného konania. Vzhľadom na to krajský súd u obvineného K. návrhu prokurátora

vyhovel, väzbu však predĺžil iba do 10. 12. 2005.

(...)

Námietke obvineného K., že mu nebol doručený návrh prokurátora na predĺženie

väzby aby mal možnosť vyjadriť sa k nemu, treba dať za pravdu. V tejto časti súd prvého

stupňa pochybil. Neznamená to však, že by sa z tohto dôvodu súdy návrhom prokurátora

zodpovedne nezaoberali zo všetkých hľadísk a nerozhodovali podľa dôsledného skúmania

dostupných dôkazov.»

Z odôvodnení uvedených uznesení vyplýva, že tak ako okresný súd aj krajský súd

rozhodovali len o návrhu prokurátorky na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa.

V nasledujúcom období okresný súd rozhodoval o žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby až 14. novembra 2005 uznesením č. k. -39, v odôvodnení ktorého

uviedol:

«Dňa 28. 10. 2005 doručila Okresná prokuratúra v Ž. podania obvineného M. K., zo

dňa 17. 10. 2005, ktoré boli pôvodne adresované Krajskej prokuratúre v Ž..

Sudca Okresného súdu v Žiline posúdil tieto podania podľa obsahu v súlade s ust.

Z týchto podaní okrem iného vyplýva, že podľa názoru obvineného M.

K. jeho ponechanie vo väzbe nezákonné a žiada o preskúmanie tohto stavu aj súdom, z čoho

vyplýva, že žiada o prepustenie z väzby na slobodu.

Obvinený M. K. v podaniach poukazuje na to, že v rámci prípravného konania sú

porušované jeho práva, predovšetkým jeho právo na obhajobu. Osobitne boli porušené jeho

práva v súvislosti s uznesením sudcu Okresného súdu v Martine o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby, ktoré mu nebolo doručené. Podľa jeho názoru je prebiehajúce

vyšetrovanie neobjektívne, pričom svoju nevinu je schopný preukázať dôkazmi.

(...)

Súd dôsledne preskúmal obsah žiadosti obvineného M. K., a dospel k záveru, že aj

naďalej pretrvávajú dôvody väzby podľa tak, ako sú

konkretizované v uznesení Krajského súdu v Žiline, sp. zn. , zo dňa 24. 8. 2005

a nezmenil sa ani ich rozsah.

Z pripojeného vyšetrovacieho spisu vyplýva, že trestné stíhanie obvineného Michala

K. je dôvodné. Obvinený M. K. je dôvodne podozrivý z dlhodobého a rozsiahleho páchania

trestnej činnosti na území viacerých štátov. Vzhľadom na závažnosť tejto úmyselnej trestnej

činnosti, a doteraz nestotožnenie istej časti „siete“ obvineného, existuje dôvodná obava, že

v prípade jeho prepustenia z väzby na slobodu by pokračoval v páchaní trestnej činnosti.

Tieto konkrétne skutočnosti napĺňajú dôvod väzby podľa

Sudca po preskúmaní pripojeného trestného spisu nezistil porušenie procesných práv

obvineného M. K. v prípravnom konaní, ktoré by mali vplyv na zákonnosť a dôvodnosť jeho

väzby.»

Z predložených dokladov vyplýva, že v sťažnosti, ktorú podal sťažovateľ proti

uzneseniu okresného súdu zo 14. novembra 2005, výslovne namietal nerozhodnutie

o žiadosti o prepustenie z väzby zo 17. júna 2005. Krajský súd sťažnosť zamietol uznesením

sp. zn. z 11. januára 2006, v ktorom uviedol:

„Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote podal obvinený sťažnosť, ktorú bližšie

odôvodnil tým, že v priebehu trestného konania sú porušované jeho základné ústavné práva

na spravodlivý proces a jeho ďalším zotrvaním vo väzbe bol porušený zákon. Orgány

prípravného konania spôsobujú neodôvodnené prieťahy vo vec, sú nečinné.

Na takomto základe krajský súd ako nadriadený orgán podľa

preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým mohol

sťažovateľ podať sťažnosť, a tiež konanie predchádzajúce napadnutému uzneseniu. Zistil

tak, že sťažnosť nie je dôvodná.

(...)

Pokiaľ ide o námietky obvineného o porušení jeho procesných práva, ako aj

základných ústavných práv, ani krajský súd nezistil také závažné pochybenia, ktoré by mali

vplyv na zákonnosť a dôvodnosť väzby. Ak teda okresný súd zamietol sťažnosť obvineného

proti uzneseniu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, rozhodol

správne. Krajský súd sa s týmto rozhodnutím stotožnil.“

Ústavný súd na základe týchto zistení konštatuje, že uznesenie okresného súdu č. k.

-39 zo 14. novembra 2005 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 11. januára 2006 v sebe zahŕňa kontrolu zákonnosti väzby aj v rozsahu

sťažovateľových námietok uvedených v žiadosti o prepustenie z väzby zo 17. júna 2005

(doplnenej podaním z 29. júna 2005). Preto je ústavný súd toho názoru, že od doručenia

tohto uznesenia krajského súdu začala sťažovateľovi plynúť lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu pre porušenie jeho práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti jeho väzby

podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Hoci sťažovateľ neuviedol, kedy mu bolo doručené uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 11. januára 2006, z jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ktorá bola doručená

okresnému súdu 20. februára 2006 (okresný súd o nej rozhodol uznesením sp. zn.

z 28. februára 2006), vyplýva, že v čase podania tejto žiadosti mu už predmetné

uznesenie krajského súdu bolo doručené. V žiadosti o prepustenie z väzby doručenej

okresnému súdu 20. februára 2006 sťažovateľ uviedol: „Postup kedy 11. 1. 06 rozhodol

sudca K. pod sp. zn. a v ten istý deň senát sudcu H. na 1 Tos

278/05 je ukážkový, teda v jeden pracovný deň bolo rozhodnuté o 3 žiadostiach v 2

konaniach to je až neskutočné! Ako aj to že O.S. ŽA mi ich doručoval 16. 1. 06 a 20. 1. 06.“

Pretože sťažnosť bola podaná po uplynutí lehoty podľa ,

odmietol ústavný súd sťažnosť v tejto časti ako oneskorene podanú.

Ad 3)

Z formulácie tretieho bodu petitu ústavný súd ustálil, že sťažovateľ namieta

porušenie svojho základného práva na rozhodovanie o zákonnosti väzby bez zbytočných

prieťahov, resp. urýchlene v súvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby podľa

a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu, ktorý

bezodkladne nepredložil jeho sťažnosť proti uzneseniu o zamietnutiu jeho žiadosti

o prepustenie z väzby č. k. -39 zo 14. novembra 2005 krajskému súdu.

Zo žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, ktorá bola doručená okresnému súdu

20. februára 2006, vyplýva, že uznesenie krajského súdu o zamietnutí jeho sťažnosti proti

uzneseniu okresného súdu zo 14. novembra 2005 mu bolo doručené najneskôr 20. januára

2006. Sťažnosť ústavnému súdu podal sťažovateľ na poštovú prepravu 6. augusta 2006, teda

po uplynutí lehoty ustanovenej v , a preto ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti ako oneskorene podanú.

Ad 4)

Vo štvrtom bode petitu sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na

zákonného sudcu okresným súdom a krajským súdom tým, že po podaní obžaloby

rozhodoval 6. decembra 2005 o ďalšom trvaní jeho väzby a 8. decembra 2005 o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby sudca, ktorý nebol zákonným sudcom v jeho veci. Sťažovateľ

namieta porušenie svojho základného práva rozhodnutiami okresného súdu, proti ktorým

mal v zmysle možnosť podať sťažnosť krajskému súdu,

ktorú aj využil.

Ústavný súd preto sťažnosť namietajúcu porušenie jeho základného práva podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru a podľa odmietol pre nedostatok právomoci.

Čo sa týka namietaného porušenia práv krajským súdom, ústavný súd preskúmal

riešenie sťažovateľovej námietky zaujatosti okresného súdu. Krajský súd sa zaujatosťou

zaoberal 11. apríla 2006, keď vo svojom liste uviedol (ktorým vrátil spisový materiál

vo veci zaujatosti okresnému súdu), že námietka sťažovateľa bola vznesená 27. marca 2006

následne po tom, ako sa 1. marca 2006 stala zákonnou sudkyňou v prerokúvanej trestnej

veci sťažovateľa namietaná sudkyňa. Krajský súd uviedol, že napriek tomu, že sa necíti byť

vo veci zaujatá, „je potrebné, aby postupovala podľa

účinného do 31. decembra 2005, a rozhodla o svojom prípadnom vylúčení, resp. nevylúčení

z prejednávania uvedenej trestnej veci“. Až po odstránení tohto nedostatku možno vec

v tejto otázke predložiť odvolaciemu súdu. Ústavný súd tento postup krajského súdu

nepovažuje ani za svojvoľný, ani arbitrárny, ale v súlade so zákonom, a preto túto časť

sťažnosti sťažovateľa odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Okrem toho k námietkam zaujatosti konajúcich orgánov činných v trestnom konaní

vo veci sťažovateľa sa krajský súd vyjadril ďalej aj v odôvodnení uznesenia sp. zn.

zo 16. mája 2006, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu

okresného súdu sp. zn. z 27. apríla 2006, keď uviedol: „V súvislosti s útokmi

obžalovaného voči orgánom činným v trestnom konaní a voči sudkyni ... poukazuje na to, že

útoky obžalovaného voči sudkyni sú dôvodom na to, aby z jej strany bol podaný podnet na

začatie trestného stíhania voči obžalovanému. Ide z jeho strany o urážlivé výroky, ktorými

napĺňa zákonné znaky skutkových podstát trestných činov...“.

Ad 5)

Sťažovateľ namieta, že okresný súd dosiaľ nerozhodol o jeho sťažnosti na

protizákonnosť väzby z 3. januára 2006, čím znemožnil kontrolu jeho väzby v krátkych

časových intervaloch. Keďže sťažovateľ nešpecifikoval porušenie ktorého základného práva

namieta, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

Ad 6)

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu tým, že

v jeho veci koná sudkyňa JUDr. B., ktorej trestná vec nebola pridelená náhodným výberom

- počítačom, čo podľa sťažovateľa znamená, že bola vybratá za účelom jeho odsúdenia.

Ústavný súd z obsahu petitu ustálil, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva

podľa a práva podľa dohovoru.

Za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené

predpoklady pre výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie

k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu (napr.

).

Ústavný súd k porušeniu základného práva na zákonného sudcu v rozsahu, v akom

ho namieta sťažovateľ uvádza, že sťažovateľ má na ochranu svojho základného práva

k dispozícii riadny opravný prostriedok, ktorým je odvolanie proti rozsudku

prvostupňového súdu.

S účinnosťou od 1. januára 2006 podľa a nasl. (zákon

č. v znení neskorších predpisov) je daná možnosť podať dovolanie z dôvodu,

že súd rozhodol v nezákonnom zložení.

Vychádzajúc zo subsidiárnej právomoci podľa ústavný súd

odmietol sťažnosť v tejto časti podľa pre nedostatok

svojej právomoci.

Ad 7)

Sťažovateľ namieta, že okresný súd porušil jeho práva nedoručením návrhu

prokurátorky okresnej prokuratúry na rozšírenie dôvodov väzby, o ktorom rozhodol

uznesením sp. zn. z 27. apríla 2006, čím ho znerovnoprávnil ako stranu

v trestnom konaní. Vzhľadom na to, že proti označenému zásahu mal sťažovateľ

k dispozícii účinný prostriedok nápravy v systéme všeobecného súdnictva, ktorý aj využil (o

jeho sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. zo 16. mája 2006),

ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa pre

nedostatok svojej právomoci. Zároveň je daný dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti aj

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, pretože sťažovateľ neoznačil základné

práva, ktorých porušenie namieta.

Ad 8)

Sťažovateľ tiež namieta, že okresný súd prerokúvava jeho vec so zbytočnými

prieťahmi, nespravodlivo a v neprimeranej lehote, keď prvý termín hlavného pojednávania

nariadil až na 27. júl 2006. Ústavný súd podľa obsahu petitu ustálil, že sťažovateľ namieta

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vplýva, že v súvislosti s ochranou

práva na prejednanie veci v primeranej lehote priznaného čl. 6 ods. 1 dohovoru primeraná

lehota na rozhodnutie v trestnej veci začína plynúť od obvinenia, ku ktorému spravidla

dochádza v prípravnom konaní (napr. Wemhoff v. Spolková republika Nemecko z 27. júna

1968, séria A, č. 7, s. 26-27, § 19). Obdobne ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej

činnosti vyslovil názor, že základné právo na konanie bez zbytočných prieťahov podľa

sa v prípade konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní chráni

po začatí trestného stíhania, keď sa občan stáva účastníkom tohto konania buď ako

obvinený, alebo poškodený ().

Za zbytočný prieťah v konaní možno považovať dobu nečinnosti alebo zjavne

neefektívnej činnosti príslušného orgánu pri napĺňaní účelu ,

predovšetkým požiadavky, aby trestné činy boli náležite zistené ().

Z predloženej dokumentácie vyplýva, že pred nariadením termínu hlavného

pojednávania sa okresný súd musel vysporiadať s viacerými procesnými návrhmi

a žiadosťami sťažovateľa. Okresný súd rozhodol 6. decembra 2005 o ďalšom trvaní väzby

sťažovateľa a 8. decembra 2006 zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby, o sťažnostiach

proti týmto uzneseniam rozhodoval 11. januára 2006 krajský súd. Po vylúčení predsedníčky

senátu JUDr. V. H. z vykonávania úkonov v trestnej veci sťažovateľa uznesením krajského

súdu zo 7. februára 2006, sťažovateľ podaním zo 17. marca 2006 namietol nepríslušnosť

okresného súdu a 27. marca vzniesol námietku zaujatosti voči všetkým sudcom okresného

súdu a krajského súdu. Po vrátení spisu z krajského súdu 18. apríla 2006 z dôvodu jeho

predčasného predloženia, senát okresného súdu rozhodol v ten istý deň o nevylúčení

predsedníčky senátu JUDr. E. B.. Dňa 27. apríla 2006 okresný súd rozhodol o návrhu

prokurátorky na zmenu dôvodov väzby (rozšírenie) a zamietol žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby, ktorá bola predložená 26. apríla 2006 a následne 10. mája 2006

predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti a sťažnosti sťažovateľa.

Predseda okresného súdu v liste sp. zn. a z 2. júna 2006,

ktorým odpovedal na sťažnosť na prieťahy podanú sťažovateľom, uviedol:

„Ďalej bude spisový materiál predložený Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie

o návrhu na odňatie a prikázanie veci podanom obžalovaným.

Vo veci nemohol byť zatiaľ nariadený termín hlavného pojednávania, pretože spis

bude predložený na rozhodnutie príslušným nadriadeným súdom. Na hlavnom pojednávaní

bude potrebné vykonať rozsiahle dokazovanie Vašim výsluchom, výsluchom svedkov,

oboznámením sa so spisovým materiálom (v súčasnosti má cca 1100 strán) a ďalšími

dôkazmi pripojenými ku spisu.

(...)

Predpokladaný termín hlavného pojednávania je v tomto štádiu konania júl 2006.

Závisí to však na rozhodnutí Najvyššieho súdu o miestnej príslušnosti.“

Z článku 6 ods. 1 dohovoru vyplýva aj právo osoby, na ktorú bola podaná súdu

obžaloba, aby o jej trestnom obvinení rozhodol nezávislý a nestranný súd.

O vylúčení na základe námietky zaujatosti vznesenej procesnou stranou rozhoduje

podľa orgán, ktorého sa tieto dôvody dotýkajú, a to aj bez

návrhu. O tom, či je vylúčený sudca alebo prísediaci, ktorý rozhoduje v senáte, rozhoduje

tento senát.

Podľa proti rozhodnutiu podľa odsekov 2 a 3 je

prípustná sťažnosť, ktorá nebráni vykonaniu nariadeného úkonu trestného konania.

Sťažovateľ uplatnil ochranu svojich základných práv a slobôd podaním viacerých

návrhov a žiadostí, rozhodovanie o ktorých si vyžiadalo určitý čas vzhľadom aj na konanie

na súdoch viacerých stupňov. Podľa názoru ústavného súdu bolo nariadenie prvého termínu

hlavného pojednávania podmienené predovšetkým rozhodnutím o týchto návrhoch

sťažovateľa. Preto ústavný súd, vzhľadom aj na rozsah spisového materiálu a náročnosť

veci, dospel k záveru, že postup okresného súdu, ktorý po podaní obžaloby 28. novembra

2005 nariadil termín hlavného pojednávania až na 27. júl 2006, nie je možné po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími nárokmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. decembra 2006