Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)III. ÚS 91/2018
PDF · 519.38 KB
No categories available
III. ÚS 91/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. novembra 2018
v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu
Mojmíra Mamojku o sťažnosti , ,
zastúpeného advokátkou , ,
, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky
v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 213/2014 takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn.
17 C 213/2014 v období po podaní dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn.
25 Co 582/2015 z 28. októbra 2015 p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume
2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Nové Zámky p o v i n n ý vyplatiť
mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Nové Zámky j e p o v i n n ý uhradiť
trovy konania v sume 312,24 € (slovom tristodvanásť eur a dvadsaťštyri centov) na účet
jeho právnej zástupkyne , ,
, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 91/2018-31 z 28. februára 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 213/2014 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
2. Sťažovateľ opisujúc priebeh celého konania v sťažnosti uviedol, že napadnuté
konanie sa začalo podaním žaloby proti nemu v roku 2014 a dosiaľ nie je skončené. Dňa
11. januára 2016 podal proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Nitre (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 25 Co 582/2015-261 z 28. októbra 2015 prostredníctvom okresného
súdu dovolanie, o ktorom rozhodne Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“). Súčasťou dovolania bola žiadosť sťažovateľa o odklad vykonateľnosti dovolaním
napadnutého rozhodnutia.
2.1 Sťažovateľ vo svojom podaní ďalej poukazuje na to, že v napadnutom konaní
okresný súd rozhodoval po právoplatnosti meritórneho rozhodnutia krajského súdu
o trovách konania, a to samostatným uznesením č. k. 17 C 213/2014-269 zo 4. decembra
2015. Proti uvedenému uzneseniu sťažovateľ podal odvolanie. Krajský súd po predložení
veci na rozhodnutie o odvolaní vrátil spis naspäť okresnému súdu bez rozhodnutia
na odstránenie vád v konaní.
2.2. Podľa tvrdenia sťažovateľa sa však spis ešte 591 dní po podaní dovolania stále
nachádzal na okresnom súde.
2.3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti upozorňuje „... na hrubé nerešpektovanie svojich
zákonných práv strany sporu, keď CSP ukladá povinnosť súdu prvej inštancie bezodkladne
po vykonaní potrebných úkonov postúpiť spis dovolaciemu súdu, ako aj netolerovateľné
porušenie základných princípov občianskeho súdneho konania podľa čl. 2 ods. 1
(spravodlivosť a účinnosť) a čl. 2 ods. 2 (princíp legitímnych očakávaní) a čl. 3 ods. 1
Civilného sporového poriadku...
... sťažovateľ tvrdí, že postupom Okresného súdu Nové Zámky pri nepostúpení jeho
dovolania dovolaciemu súdu - osobitne v prípade, že dovolanie obsahuje žiadosť o odklad
vykonateľnosti rozhodnutia, mu Okresný súd Nové Zámky odňal právo na včasné
prejednanie jeho veci dovolacím súdom...
... sťažovateľ v konaní namieta vznik prieťahov v období od 11.1.2016, spočívajúci v
nepostúpení jeho dovolania Najvyššiemu súdu SR. Zároveň namieta, že prieťahy vytvorené
Okresným súdom Nové Zámky v konaní 17C/213/2014 viedli k tomu, že Najvyšší súd
nerozhodol o odklade vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia. Priamym
dôsledkom postupu Okresného súdu Nové Zámky bola zmarená možnosť rozhodnutia
Najvyššieho súdu o odklade vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu v Nitre sp.zn.
25Co/582/2015, v zmysle sťažovateľom podaného dovolania. Ďalším dôsledkom absolútnej
nečinnosti Okresného súdu Nové Zámky vo vzťahu k dovolaniu sťažovateľa (vrátane návrhu
na odklad vykonateľnosti) bolo vydanie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie
exekúcie v zmysle rozsudku KS Nitra sp. zn. 25Co/482/2015 ako exekučného titulu...
... podľa názoru sťažovateľa by konanie súdu o odklade vykonateľnosti
právoplatného rozhodnutia malo prebehnúť a byť ukončené v lehotách, ktoré sú blízke
lehotám v konaní o neodkladných opatreniach. Prieťahy v konaní o odklade vykonateľnosti
rozhodnutia zákonite vedú k odňatiu práva na takéto (senátne) rozhodnutie, v dôsledku
vykonania exekúcie - teda následku, pred ktorým žiadal sťažovateľ poskytnúť ochranu
návrhom na odklad vykonateľnosti...“.
2.4 Podľa sťažovateľa bolo porušené aj jeho „... základné právo domáhať sa
zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde - ktorým je
v zmysle vyššie uvedeného Najvyšší súd SR ako súd dovolací - podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR...“ a „... zároveň ide o špecifický prípad porušenia práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR,
keď zákonným sudcom rozhodujúcim o opatrení dočasného charakteru (odklad
vykonateľnosti) v dovolacom konaní je sudca určený rozvrhom práce NS SR...“.
3. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom,
ktorým vysloví, že jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
17 C 213/2014 porušené boli a prikáže okresnému súdu bezodkladne postúpiť dovolanie
sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu
na rozhodnutie o jeho dovolaní. Súčasne sa sťažovateľ v petite sťažnosti domáha priznania
finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € a úhrady trov konania.
4. Okresný súd na základe výzvy ústavného súdu zaujal k sťažnosti stanovisko
vo vyjadrení sp. zn. Spr 1889/2017 zo 6. februára 2018, v ktorom podpredsedníčka
okresného súdu uviedla: „... máme za to, že v predmetnej veci v súvislosti s podaným
dovolaním žalovaného neboli zo strany súdu spôsobené prieťahy v konaní...
... po vrátení spisu z Krajského súdu Nitra, potom, ako tunajší súd promptne
uznesením 17C/213/2017-269 dňa 04.12.2015 rozhodol o trovách konania, voči ktorým
žalovaný podal odvolanie, bolo povinnosťou súdu vykonať následne procesné úkony
v súvislosti s týmto odvolaním a spis predložiť na Krajský súd Nitra, ktoré po rozhodnutí
o dovolaní spis vrátil 30.05.2017...
... všetky úkony smerujúce k predloženiu spisu na rozhodnutie o dovolaní boli
vykonané v primeranej lehote. Z týchto dôvodov sme toho názoru, že sťažovateľovi t. j.
žalovanému nevznikol nárok na uplatnenú náhradu finančného zadosťučinenia...“.
5. K stanovisku okresného súdu sa sťažovateľ nevyjadril.
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že
od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
7. Z obsahu súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 17 C 213/2014 ústavný súd zistil,
že predmetná vec bola síce právoplatne skončená, avšak v dôsledku podania dovolania
sťažovateľom proti rozsudku krajského súdu č. k. 25 Co 582/2015-261z 28. októbra 2015
bolo povinnosťou okresného súdu zabezpečiť predloženie veci dovolaciemu súdu. Priebeh
napadnutého konania od podania dovolania sťažovateľom 11. januára 2016 ku dňu
predloženia spisu okresným súdom na rozhodnutie o dovolaní žalovaného najvyššiemu súdu
14. marca 2018 bol takýto:
- 11. januára 2016 sťažovateľ (ako žalovaný) zaslal okresnému súdu dovolanie proti
rozsudku krajského súdu z 28. októbra 2015 č. k. 25 Co 582/2015-261 mailovým podaním,
ktoré tým istým dňom doručil okresnému súdu osobne s pripojením splnomocnenia
na zastupovanie v dovolacom konaní,
- 12. januára 2016 sťažovateľ doručil k spisu doplnenie podaného dovolania,
- 6. apríla 2016 bol spis predložený krajskému súdu na základe úpravy konajúcej
sudkyne (z 11. januára 2016, pozn.) vzhľadom na podané odvolanie sťažovateľa proti
uzneseniu okresného súdu č. k. 17 C 213/2014-269 zo 4. decembra 2015 o nároku
na náhradu trov konania,
- 26. augusta 2016 bol spis krajským súdom vrátený bez rozhodnutia o odvolaní
sťažovateľa na účel odstránenia nedostatku doručenia odvolania žalobcovi,
- 6. septembra 2016 bolo odvolanie žalovaného doručované žalobcovi,
- 20. októbra 2016 bol okresným súdom opätovne predložený spis krajskému súdu na
rozhodnutie o odvolaní žalovaného,
- 26. apríla 2017 krajský súd rozhodol o odvolaní žalovaného uznesením č. k. 25 Co
327/2016-326, ktorým uznesenie prvostupňového súdu potvrdil,
- 30. mája 2017 krajský súd vrátil spis okresnému súdu,
- 1. júna 2017 okresný súd vykonal doručovanie uznesenia krajského súdu č. k. 25
Co 327/2016-326 stranám sporu vrátane výzvy sťažovateľovi na zaplatenie súdneho
poplatku za podané dovolanie, súčasne bolo dovolanie doručované na vyjadrenie,
- 19. septembra 2017 na základe predkladacej správy z 24. augusta 2017 bol spis
doručený najvyššiemu súdu na rozhodovanie o dovolaní,
- 11. januára 2018 najvyšší súd spis vrátil okresnému súdu ako predčasne predložený
na účel odstránenia pochybenia pri doručovaní dovolania žalobcovi a vyjadrenia
žalovanému,
- 18. januára 2018 na základe úpravy konajúcej sudkyne bolo dovolanie odoslané
priamo žalobcovi s výzvou na vyjadrenie sa v lehote 10 dní,
- 14. marca 2018 okresný súd vykonal opätovné doručenie spisu najvyššiemu súdu na
rozhodnutie o dovolaní žalovaného.
III.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
A. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutom konaní
9. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov, a zároveň namietal porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru,
podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
10. Sťažovateľ v dôvodoch sťažnosti, ako aj v sťažnostnom petite priamo uviedol,
že namieta porušenie označených práv postupom okresného súdu v napadnutom konaní
v období po podaní dovolania z 11. januára 2016 proti rozsudku krajského súdu č. k.
25 Co 582/2015-261 z 28. októbra 2015.
11. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
12. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
13. Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
14. Táto povinnosť súdu vyplývala do 30. júna 2016 z § 6 Občianskeho súdneho
poriadku účinného do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazoval, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá. V súčasnosti od 1. júla 2016 táto povinnosť vychádza zo základných
princípov a ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), keď v zmysle čl. 17 CSP súd postupuje v konaní tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom,
koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
Podľa § 157 ods. 1 CSP súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo
a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania.
Na druhej strane Civilný sporový poriadok kladie oveľa väčšie nároky a požiadavky aj
na strany sporu a ich nesplnenie sankcionuje stratou sporu (napr. čl. 8, § 132, § 150, § 151,
§ 153 a § 154 a ďalšie).
15. Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou pripomína, že nielen
nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna (nesústredená) činnosť všeobecného súdu môže
zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).
16. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
17. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje,
že z pohľadu posúdenia prieťahov v danom štádiu napadnutého konania je toto kritérium
bezvýznamné, pretože predmetom posudzovania je vyhodnotenie postupu okresného súdu
až po podaní dovolania (11. januára 2016, pozn.) proti rozsudku krajského súdu
č. k. 25 Co 582/2015-261 z 28. októbra 2015 do 14. marca 2018, keď bol spis okresného
súdu predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní.
18. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov, bolo správanie sťažovateľa vo vymedzenom štádiu napadnutého konania.
Zo spisu okresného súdu týkajúceho sa napadnutého konania ústavný súd zistil, že
sťažovateľ 11. januára 2016 predložil okresnému súdu dovolanie, ktoré následne 12. januára
2016 doplnil. Ústavný súd nevzhliadol žiadnu okolnosť, ktorá by nasvedčovala tomu, že sa
sťažovateľ svojím správaním podieľal na vzniku prieťahov v napadnutom konaní. Naopak,
sťažovateľ vystupoval ako strana sporu aktívne, priebežne sa informoval, v akom stave sa
nachádza postúpenie spisu na rozhodnutie o jeho dovolaní, či už telefonicky, ako aj
osobným nahliadnutím do spisu. Okresnému súdu sťažovateľ adresoval žiadosť
o postúpenie spisu 30. septembra 2016, na ktorú do dnešného dňa nedostal odpoveď.
19. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu sťažovateľmi označených práv, bol postup okresného súdu vo vymedzenom
štádiu napadnutého konania.
20. Ako už bolo konštatované, ústavný súd, vychádzajúc z obsahu sťažnosti,
posudzoval napadnuté konanie z hľadiska možnosti porušenia označených práv len v časti
od podania dovolania (t. j. od 11. januára 2016, pozn.).
21. Podľa § 437 CSP v spojení s § 470 ods. 1 CSP po uplynutí lehôt podľa § 436
ods. 3 (doručenie dovolania protistrane na vyjadrenie sa v súdom určenej lehote, pozn.),
predloží súd prvej inštancie bezodkladne vec dovolaciemu súdu na rozhodnutie o dovolaní.
22. Ústavný súd je toho názoru, že už samotná skutočnosť, že okresný súd dovolanie
podané sťažovateľom 11. januára 2016 proti rozsudku krajského súdu č. k. 25 Co 582/2015-
261 z 28. októbra 2015 predložil na rozhodnutie najvyššiemu súdu najskôr predčasne
19. októbra 2017 a následne 14. marca 2018, t. j. po viac ako dvoch rokoch od jeho
doručenia, signalizuje, že došlo k porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľa
a podľa názoru ústavného súdu nebola splnená zákonodarcom vyjadrená požiadavka
bezodkladnosti. Postup okresného súdu nemôže ospravedlniť ani skutočnosť, že bolo
potrebné, aby krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného
súdu o náhrade trov konania, keďže vzhľadom na návrh sťažovateľa na odklad
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia bolo povinnosťou okresného súdu po podaní
dovolania postupovať podľa § 241 ods. 4 OSP, resp. § 436 CSP. Úkony smerujúce
k predloženiu veci na rozhodnutie najvyššiemu súdu bolo možné vykonať paralelne
s úkonmi smerujúcimi k jej predloženiu krajskému súdu, a nie napr. vyzývať sťažovateľa
na zaplatenie poplatku za dovolanie a doručovať dovolanie protistrane až v júni 2017. Nie je
možné akceptovať ani nesústredené úkony súdu pri doručovaní opravných prostriedkov
žalobcovi a ich predčasné a tým aj zbytočné predkladanie nadriadeným súdom, či už
krajskému súdu alebo najvyššiemu súdu.
23. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd od podania
dovolania sťažovateľa postupoval vo veci nesústredene, neefektívne a neekonomicky, čím
spôsobil zbytočné prieťahy v konaní, a tým aj porušenie základného práva sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1
výroku nálezu).
B. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní
24. Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré však bližšie neodôvodnil, resp. odôvodnil iba tým,
že bolo porušené jeho základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde – t. j. na najvyššom súde ako súde dovolacom.
25. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
26. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému reálny prístup k súdu.
Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (I. ÚS 62/97,
II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, pokiaľ by
komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu
(žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).
27. Ústavný súd ďalej konštatuje, že nečinnosť orgánu verejnej moci v konaní
(v danom prípade okresného súdu), ktorá viedla k porušeniu základného práva sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sama osebe
neznamená aj porušenie jej práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Na to, aby
nečinnosť všeobecného súdu mala za následok porušenie práva na súdnu ochranu, musí
dosiahnuť takú intenzitu, ktorá by v konečnom dôsledku znamenala odmietnutie reálneho
prístupu k súdu, resp. k jeho rozhodnutiu v zmysle porušenia zákazu denegatio iustitiae,
teda musí ísť o dlhotrvajúcu a súvislú nečinnosť, ktorá v čase podania sťažnosti ústavnému
súdu pretrváva.
28. Po preskúmaní súvisiaceho súdneho spisu a postupu okresného súdu
v napadnutom konaní ústavný súd dospel k záveru, že k porušeniu práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nedošlo. Napriek skutočnosti, že okresný súd
spôsobil v sťažovateľom napadnutom konaní zbytočné prieťahy, čím porušil jeho právo
zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy (ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu), intenzita
zbytočných prieťahov nedosiahla taký stupeň, ktorý by odôvodňoval záver o porušení jej
práva na súdnu ochranu v posudzovanom konaní, a preto ústavný súd v tejto časti sťažnosti
nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).
K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy
postupom okresného súdu v napadnutom konaní
29. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie základného práva
zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy dôvodiac tým, že o jeho dovolaní a v rámci toho aj
o návrhu na odklad vykonateľnosti rozhodnutia rozhodnuté dodnes nebolo, čím sa dodnes
nedomohol práva na rozhodnutie o jeho veci (mimoriadnom opravnom prostriedku)
zákonným sudcom v primeranej lehote.
30. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
31. Základné právo na zákonného sudcu garantované čl. 48 ods. 1 ústavy predstavuje
v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu
a sudcu. Označené základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že
v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych
pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov
jednotlivým sudcom, tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy
a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“
(m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je
tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu.
32. Za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené
predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie
k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu
(napr. I. ÚS 239/04, II. ÚS 417/06, III. ÚS 285/2010).
33. Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48
ods. 1 ústavy je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť,
bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo za účelový
(II. ÚS 893/2014). Podľa názoru ústavného súdu ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými
sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte
(napr. IV. ÚS 116/2011).
34. K porušeniu práva na zákonného sudcu dôjde, ak bude určený buď v rozpore
s rozvrhom práce alebo síce v súlade s ním, ale na základe takého jeho ustanovenia
(pravidla), ktoré odporuje zákonu (I. ÚS 581/2017, II. ÚS 16/2011). Z obsahu sťažnosti
sťažovateľa nie je dostatočne zrejmé, v čom vidí porušenie práva zaručeného v čl. 48 ods. 1
ústavy, preto námietku sťažovateľa vo vzťahu k porušeniu uvedeného základného práva
ústavný súd považuje za súčasť argumentácie sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu
nemohlo dôjsť a ani nedošlo k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, a preto v tejto časti sťažnosti nevyhovel
(bod 4 výroku nálezu).
IV.
35. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
36. Sťažovateľ v petite svoje sťažnosti žiadal, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak,
že „... prikáže okresnému súdu Nové Zámky bezodkladne postúpiť dovolanie sťažovateľa
proti rozsudku Krajského súdu Nitra sp.zn. 25Co/582/2015-261 z 28.10.2015 Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky ako dovolaciemu súdu, na rozhodnutie o jeho dovolaní zo dňa
11.1.2016...“.
37. Ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v období
po podaní dovolania proti uzneseniu krajského súdu č. k. 25 Co 582/2015-261 z 28. októbra
2015 porušené boli. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že po prijatí sťažnosti sťažovateľa
na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde (uznesenie č. k.
III. ÚS 91/2018-31 z 28. februára 2018, pozn.), bol spis 14. marca 2018 okresným súdom
postúpený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní sťažovateľa, čím okresný súd zatiaľ
urobil úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ domáhajúci
sa rozhodnutia dovolacieho súdu vo svojej veci nachádza.
38. Vzhľadom na to, že v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa,
ako aj na exaktné vymedzenie predmetu a samotného petitu sťažnosti (postúpenie spisu
dovolaciemu súdu na rozhodnutie o dovolaní sťažovateľa) ústavný súd už nepovažoval
za nutné prikázať okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov.
V.
39. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho označené práva boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
40. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha aj priznania finančného zadosťučinenia,
pričom v jej texte v kapitole IV na s. 7 uvádza sumu 3 000 € a v sťažnostnom petite na s. 9
sumu 2 000 €, ktorého primeranosť odôvodňuje pocitmi nevymožiteľnosti svojho práva
na prístup k súdu.
41. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Pri určení finančného zadosťučinenia
ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské
práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva
so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
42. Ústavný súd súc viazaný petitom sťažnosti (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde)
pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia a jeho výške vzal do úvahy
skutočnosť, že okresný súd postupoval neefektívne a nesprávne vo viacerých častiach
napadnutého konania. K pochybeniu došlo pri predložení spisu krajskému súdu
na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu č. k. 17 C 213/2014-269
zo 4. decembra 2015 o trovách konania, a to tým, že nebolo vykázané doručenie odvolania
žalovaného druhej strane sporu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k odvolaniu. Z uvedeného
dôvodu krajský súd vrátil spis bez rozhodnutia o odvolaní 26. augusta 2018 okresnému súdu
na účel odstránenia zisteného nedostatku.
43. Ďalšie pochybenie okresného súdu nastalo pri postúpení spisu na rozhodnutie
o dovolaní sťažovateľa, ktorý bol zo strany okresného súdu na najvyššom súde prvýkrát
doručený 19. septembra 2017. Z listu najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 164/2017
z 22. novembra 2017 doručeného okresnému súdu 11. januára 2018 jednoznačne vyplýva,
že najvyšší súd vrátil okresnému súdu spis ako predčasne predložený z dôvodov vád
pri doručení dovolania žalobcovi, ako aj z dôvodov pochybností, že vyjadrenie žalobcu
k podanému dovolaniu je vyhotovené a podpísané oprávnenou osobou, na základe platného
splnomocnenia. Oba prípady nesprávneho a neefektívneho postupu okresného súdu možno
posúdiť ako skutočnosti, ktoré viedli k vzniku zbytočných prieťahov v relevantnej časti
napadnutého konania.
44. Ústavný súd pri rozhodovaní o výške finančného zadosťučinenia prihliadol aj
na to, že sťažovateľom podané dovolanie v sebe obsahovalo návrh na odklad vykonateľnosti
dovolaním napadnutého rozhodnutia. Dovolací súd mohol podľa § 243 OSP účinného
do 30. júna 2016 aj bez návrhu odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, od 1. júla
2016 tak môže podľa § 444 CSP urobiť na návrh, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa.
Odloženie vykonateľnosti je dočasným, preventívnym a predbežným procesným úkonom
súdu, ktorým súd dočasne suspenduje jeden z účinkov súdneho rozhodnutia a poskytuje tak
ochranu dovolateľovi pred nepriaznivými účinkami rozhodnutia odvolacieho súdu
napadnutého dovolaním. Odloženie vykonateľnosti však narúša záväznosť právoplatného
rozhodnutia odvolacieho súdu a nám založené právne istoty a preto dovolací súd musí vždy
zvážiť, či je skutočne potrebné využiť toto jeho oprávnenie. Je potrebné zdôrazniť, že
dovolací súd nariadi odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia iba
v prípadoch, keď predpokladá jeho zrušenie a takýto odklad nariaďuje preto, aby zabránil
jeho realizácii, a tým aj prípadným komplikáciám vzniknutým zrealizovaním napadnutého
rozhodnutia.
45. V prípade sťažovateľa, prihliadajúc na jeho námietky obsiahnuté v sťažnosti
týkajúce sa oneskoreného postúpenia spisu okresným súdom na rozhodnutie o jeho dovolaní
(ktorého priamym dôsledkom bolo reálne uskutočnenie výkonu dovolaním napadnutého
rozhodnutia, pozn.), neprináleží ústavnému súdu posudzovať prípustnosť dovolacích
dôvodov, resp. akokoľvek prezumovať prípadný úspech sťažovateľa v konaní o dovolaní
a návrhu na odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia.
46. S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
17 C 213/2014, pokiaľ ide o obdobie po podaní dovolania proti rozsudku krajského súdu
č. k. 25 Co 582/2015-261 z 28. októbra 2015, berúc do úvahy predovšetkým skutočnosť,
že dovolanie sťažovateľa doručené okresnému súdu 11. januára 2016 bolo opätovne
predložené na rozhodnutie najvyššiemu súdu až 14. marca 2018, ústavný súd v súhrne
všetkých už uvedených skutočností považoval sumu 2 000 € požadovanú sťažovateľom
v petite jeho sťažnosti za primeranú, a preto túto sumu priznal sťažovateľovi ako primerané
finančné zadosťučinenie v zmysle § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku
nálezu).
VI.
47. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
48. Ústavný súd v súlade s citovaným zákonným ustanovením napokon rozhodol
o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním v konaní o jeho sťažnosti. Pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal
z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok
2016, ktorá bola 884 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2017.
Advokátka vykonala 2 úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania a
podanie sťažnosti. Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2016 v zmysle § 11 ods.
3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“) predstavuje sumu 147,33€. Takto stanovená odmena spolu s režijným
paušálom 8,84 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 156,17 € za jeden úkon
uskutočnený v roku 2017. Odmena advokátke za poskytnuté služby v konaní pred ústavným
súdom (za 2 úkony právnych služieb) predstavuje celkovú sumu 312,24 € (bod 3 výroku
nálezu).
49. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP)
v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
50. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2018