Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)I. ÚS 581/2017
PDF · 208.38 KB
No categories available
I. ÚS 581/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra
2017 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Floriánom Karabinošom, Romanova 4, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 17
ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Tost 40/2016 z 22. novembra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára
2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tost 40/2016 z 22. novembra
2016 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľa
Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, národnej protizločineckej
jednotky, expozitúry Bratislava ČVS: PPZ-281/NKA-PZ-BA-2016 podľa § 206 ods. 1 a 4
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) vznesené obvinenie za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej
skupiny podľa § 296 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný zákon“) a zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného
zákona.
3. Uznesením Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracoviska Banská Bystrica
(ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. 3 Tp 7/2014 zo 4. mája 2016 bol sťažovateľ vzatý
do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku a zároveň
podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku prvostupňový súd neuložil dohľad
probačného a mediačného úradníka nad sťažovateľom.
4. Proti rozhodnutiu špecializovaného súdu podal (okrem iných
obvinených) sťažovateľ sťažnosť, o ktorej najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Tost 19/2016
z 25. mája 2016 rozhodol tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
zamietol.
5. Sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby, o ktorej rozhodol sudca pre
prípravné konania špecializovaného súdu uznesením sp. zn. 3 Tp 7/2014 z 9. novembra
2016. Proti uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením
sp. zn. 2 Tost 40/2016 z 22. novembra 2016.
6. Sťažovateľ je presvedčený, že uznesením najvyššieho súdu konajúceho o jeho
osobnej slobode boli porušené ním označené základné práva zaručené mu ústavou a práva
zaručené dohovorom, pretože vo veci konali nezákonní sudcovia.
7. Svoj záver o porušení ním označených práv odôvodňuje sťažovateľ tým, že v tej
istej trestnej veci rozhodovali dva rôzne senáty najvyššieho súdu, keďže o jeho sťažnosti
proti uzneseniu o vzatí do väzby rozhodoval senát najvyššieho súdu 6 T v zložení
JUDr. Štefan Michalík – predseda senátu, JUDr. Daniel Hudák a JUDr. Peter Paluda
a o jeho sťažnosti proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby rozhodoval
senát najvyššieho súdu 2 T v zložení JUDr. Libor Duľa – predseda senátu, JUDr. Martin
Bargel a JUDr. František Mozner.
8. Sťažovateľ pritom poukazuje na čl. II ods. 5 Rozvrhu práce Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky na rok 2016 v znení jeho opatrenia č. 11 (ďalej len „rozvrh práce“),
podľa ktorého veci opätovne predložené najvyššiemu súdu sa pridelia senátu, ktorý mal
naposledy vec pridelenú, a to aj v prípade, ak je nápad veci do senátu zastavený. Aj v čase
rozhodovania o druhej sťažnosti existoval senát 6 T, v ktorom pôsobili dvaja sudcovia
najvyššieho súdu, ktorí tvorili tento senát v čase rozhodovania o prvej sťažnosti
(JUDr. Štefan Michalík, JUDr. Daniel Hudák). Sťažovateľ sa domnieva, že vec mala byť
pridelená tomuto senátu a nie senátu 2 T, keďže ide o opätovne predloženú vec v rovnakej
trestnej veci. Pretože vo veci rozhodovali nezákonní sudcovia senátu 2 T, došlo tým
k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý proces a tým aj práva na osobnú slobodu,
keďže jeho väzba pretrváva rozhodnutím, ktoré nebolo vydané v súlade so zákonom.
9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1) Základné právo ... zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým,
že uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 2 Tost 40/2016 zo dňa
22. 11. 2016 bolo vydané nezákonnými sudcami, bolo porušené.
2) Základné právo ... zaručené čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že vec
sťažnosti voči uzneseniu sudcu Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská
Bystrica vo veci sp. zn.: 3 Tp/7/2016 zo dňa 09. 11. 2016 na Najvyššom súde Slovenskej
republiky prejednal senát 2 T obsadený nezákonnými sudcami a tento senát vydal uznesenie
sp. zn.: 2Tost 40/2016 zo dňa 22. 11. 2016, bolo porušené.
3) Základné právo ... zaručené čl.17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že pri
prejednaní veci a rozhodnutí uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.:
2Tost 40/2016 zo dňa 22. 11. 2016, absentovali zákonné podmienky pre rozhodovanie
a teda pre obmedzenie jeho osobnej slobody, bolo porušené.
4) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 2Tost 40/2016 zo dňa
22. 11. 2016 sa zrušuje.
5) ... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000,- €...,
ktoré je povinný zaplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu
6) Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť ...
trovy konania tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu na účet jeho právneho
zástupcu a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie
v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten,
kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
12. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
13. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
14. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
15. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).
16. Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných
garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou
zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia,
ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce
upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná
zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody
a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07).
Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom
na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09).
17. Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48
ods. 1 ústavy je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť,
bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo za účelový
(II. ÚS 893/2014). Podľa názoru ústavného súdu ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými
sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte
(napr. IV. ÚS 116/2011).
18. Za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené
predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie
k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu
(napr. I. ÚS 239/04, II. ÚS 417/06, III. ÚS 285/2010).
19. Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa, že o jeho sťažnostiach síce proti
rôznym uzneseniam, ale v tej istej trestnej veci rozhodovali dva rôzne obsadené senáty
najvyššieho súdu, čím došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru a v dôsledku toho, že jeho väzba nesprávnym rozhodnutím pretrváva, došlo aj
k porušeniu čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru.
20. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcej sa
práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že zákonnosť súdu musí byť okrem iného
založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda obsadený zákonným
spôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. 5. 2000).
21. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný
sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so
zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd
rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na
konanie a rozhodovanie v senáte. Účastník konania alebo strana v konaní, v ktorom
rozhoduje súd v senáte, nemá právo na vopred určeného sudcu spravodajcu. Zákonným
sudcom je aj sudca určený podľa odseku 4.
22. Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno
vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.
23. Podľa § 3 ods. 10 zákona o súdoch súdy sú povinné používať pri výkone
súdnictva, najmä pri prideľovaní a prerozdeľovaní vecí, vedení súdnych registrov
a vyhotovovaní rozhodnutí a iných písomností programové a technické prostriedky
schválené Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“).
24. Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce
rozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri
zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.
25. Podľa § 51 ods. 1 prvej vety zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak,
veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým
senátom alebo samosudcom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov
a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť
ovplyvňovania pridelenia vecí.
26. Podľa § 51 ods. 2 zákona o súdoch podmienka náhodného výberu podľa odseku 1
je splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo
súdnych úradníkov.
27. Podľa čl. II ods. 2 rozvrhu práce ak osobitný predpis alebo tento rozvrh práce
neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce
prideľujú jednotlivým senátom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov
a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť
ovplyvňovania pridelenia vecí.
28. Podľa čl. II ods. 3 rozvrhu práce rozdelenie práce medzi jednotlivé senáty kolégií
najvyššieho súdu je uvedené v osobitnej časti rozvrhu práce.
29. Podľa čl. II ods. 5 rozvrhu práce veci, ktoré boli opätovne predložené
najvyššiemu súdu, sa pridelia senátu, ktorý mal naposledy vec pridelenú (resp. naposledy
konal alebo rozhodoval), a to aj v prípade, ak je nápad vecí do senátu zastavený; ak takého
senátu pre zmenu v organizácii práce niet alebo do senátu nie je zaradená väčšina jeho
naposledy vo veci rozhodujúcich členov, vec sa pridelí náhodným výberom podľa odseku 1.
Za senát, ktorému bola vec naposledy pridelená (ktorý vo veci samej konal alebo
rozhodoval naposledy), sa považuje aj senát označený v osobitnej časti iným poradovým
číslom, ak je do tohto senátu zaradená väčšina naposledy vo veci rozhodujúcich sudcov.
30. Podľa čl. II ods. 6 rozvrhu práce v trestných veciach, ktoré boli opätovne
predložené najvyššiemu súdu na rozhodnutie o odvolaní po tom, ako najvyšší súd už konal a
rozhodol o odvolaní, sa vec po lustrácii pridelí senátu, ktorý vo veci samej rozhodoval
naposledy; ak takého senátu pre zmenu v organizácii práce niet alebo do senátu nie je
zaradená väčšina jeho naposledy vo veci rozhodujúcich členov, vec sa pridelí náhodným
výberom podľa odseku 1. Za senát, ktorý vo veci samej rozhodoval naposledy, sa považuje
aj senát označený v osobitnej časti iným poradovým číslom, ak je do tohto senátu zaradená
väčšina naposledy vo veci rozhodujúcich sudcov.
31. Z osobitnej časti rozvrhu práce vyplýva, že do registra Tost sa zapisujú sťažnosti
proti rozhodnutiam krajských súdov v trestných veciach, ak tieto súdy rozhodovali v prvom
stupni; register sa vedie v elektronickej podobe.
32. Namietané porušenie práva na zákonného sudcu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že najvyšší súd v tej iste trestnej veci
nerozhodoval v jednom senáte (v tom, ktorému bola pridelená prvá sťažnosť) a nedodržal
tak postup podľa čl. II ods. 5 rozvrhu práce.
33. Podľa názoru ústavného súdu na prideľovanie trestných vecí sa použije
ustanovenie čl. II ods. 5 rozvrhu práce, resp. čl. II ods. 6 rozvrhu práce vtedy, ak sa nemôže
použiť ustanovenie čl. II ods. 2 rozvrhu práce a uplatňuje sa len v prípadoch, v ktorých bol
rozsudok v odvolacom konaní zrušený, vec bola vrátená súdu prvého stupňa a po
opätovnom rozhodnutí vo veci samej rozsudkom je takéto rozhodnutie znovu predkladané
najvyššiemu súdu na odvolacie konanie. V ostatných prípadoch sa uplatní čl. II ods. 2
rozvrhu práce, teda náhodným výberom sa vec prerozdelí medzi jednotlivé senáty
najvyššieho súdu tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania ich pridelenia.
34. Náhodným výberom sa preto prideľujú aj veci, ktorých predmetom je
rozhodovanie o sťažnostiach proti uneseniam o väzbe vydaným postupne v prípravnom
konaní vedenom v tej istej trestnej veci, ako tomu bolo aj v prípade sťažovateľa. Rovnako
sa postupuje aj pri sťažnostiach v súdnom konaní na súde prvého stupňa, ktoré sa zapisujú
do registra Tost, ak je najvyšší súd sťažnostným (nadriadeným) súdom.
35. Ústavný súd konštatuje, že rešpektovanie ústavného princípu zákonného sudcu
je premietnuté aj do požiadavky, aby jednotlivé ustanovenia rozvrhu práce neboli vnímané
izolovane, ale okrem spojitosti s jeho ďalšími ustanoveniami aj v spojitosti s relevantnými
ustanoveniami zákona o súdoch, Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. 291/2006 Z. z. (ďalej len „rokovací poriadok“) a Registratúrneho poriadku
a registratúrneho plánu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaného v zmysle zákona
č. 395/2002 Z. z. o archívoch a registratúrach a o doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.
36. V intenciách uvedeného ústavný súd preskúmal dotknuté ustanovenia rozvrhu
práce, ktorý je uverejnený na internetovej webovej stránke najvyššieho súdu, v súvislosti
s námietkou sťažovateľa a zistil, že rozvrh práce bol vydaný v zmysle zákona o súdoch
a rokovacieho poriadku. Článok II ods. 6 rozvrhu práce možno chápať ako osobitné
ustanovenie vo vzťahu k čl. II ods. 2 a 5, ktoré sa aplikuje len v trestných veciach, a to
konkrétne v prípade opätovného predloženia veci najvyššiemu súdu na rozhodnutie
o odvolaní. Už z uvedeného je zrejmé, že čl. II ods. 6 rozvrhu práce sa nemôže vzťahovať
na sťažovateľov prípad, v ktorom vec nebola opätovne predložená najvyššiemu súdu na
rozhodnutie o odvolaní, ale išlo o sťažnosť proti uzneseniu, ktorým špeciálny súd zamietol
jeho žiadosť o prepustenie z väzby. Sťažnosť bola najvyššiemu súdu predložená potom, ako
bolo o predchádzajúcej sťažnosti právoplatne rozhodnuté. Čl. II ods. 6 rozvrhu práce je
navyše špeciálnym ustanovením vo vzťahu k čl. II ods. 5, ktorý sa týka opätovného
predloženia veci najvyššiemu súdu v iných ako trestných veciach.
37. Ak teda nebolo možné postupovať podľa osobitných ustanovení všeobecnej časti
rozvrhu práce najvyššieho súdu, uplatnil sa v danom prípade postup podľa čl. II ods. 2
rozvrhu práce, v zmysle ktorého sa zabezpečilo náhodné pridelenie veci sťažovateľa
jednému zo senátov najvyššieho súdu uvedeného v osobitnej časti rozvrhu práce.
38. V danom prípade podľa názoru ústavného súdu niet objektívnejšieho
a transparentnejšieho postupu pri prideľovaní vecí sťažovateľa senátom najvyššieho súdu,
ktorým by sa vylúčilo akékoľvek ovplyvňovanie, ako postup uplatnený v tomto prípade, a to
náhodné pridelenie veci pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov
schválených ministerstvom. Uvedené pravidlo bolo vopred známe, zrozumiteľné, v súlade
so zákonom o súdoch a rozvrhom práce. Naopak, dožadovanie sa sťažovateľa, aby vo veci
rozhodoval ten istý senát, ktorému bola náhodným pridelením veci prerozdelená sťažnosť,
ktorou sťažovateľ napadol uznesenie špeciálneho súdu o vzatí do väzby, je bez akejkoľvek
opory v zákonných ustanoveniach a pravidlách prideľovania vecí senátom najvyššieho súdu
upravených v rozvrhu práce. V ustanoveniach zákona o súdoch nie je explicitne upravený
spôsob prideľovania sťažností proti rozhodnutiam o väzbe v tej istej trestnej veci, preto je
na predsedoch príslušných sťažnostných (nadriadených) súdov, akým spôsobom budú
prerozdeľovať tieto podania jednotlivým senátom za dodržania podmienky, že spôsob
prerozdeľovania nebude v rozpore so zákonom a nebude predstavovať možnosť ovplyvniť
pridelenie veci konkrétnemu senátu, resp. sudcovi.
39. K porušeniu práva na zákonného sudcu dôjde, ak bude určený buď v rozpore
s rozvrhom práce alebo síce v súlade s ním, ale na základe takého jeho ustanovenia
(pravidla), ktoré odporuje zákonu (II. ÚS 16/2011). Preskúmaním námietky sťažovateľa
ústavný súd nezistil, aby postup najvyššieho súdu bol svojvoľný, účelový a v tomto prípade
rozporný so zákonom a rozvrhom práce, v dôsledku čoho konštatuje zjavnú
neopodstatnenosť sťažnosti sťažovateľa a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ju
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
40. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie uznesenia najvyššieho súdu,
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a trov konania), keďže rozhodovanie
o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta
ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2017