Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 581/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra

2017 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Floriánom Karabinošom, Romanova 4, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 17

ods. 2 a 5 a práv podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 22. novembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára

2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa , , a 5

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. z 22. novembra

2016 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľa

Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, národnej protizločineckej

jednotky, expozitúry Bratislava ČVS: PPZ-281/NKA-PZ-BA-2016 podľa § 206 ods. 1 a 4

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) vznesené obvinenie za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej

skupiny podľa v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) a zločin vydierania podľa a Trestného

zákona.

3. Uznesením Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracoviska Banská Bystrica

(ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. zo 4. mája 2016 bol sťažovateľ vzatý

do väzby z dôvodov uvedených v a a zároveň

podľa prvostupňový súd neuložil dohľad

probačného a mediačného úradníka nad sťažovateľom.

4. Proti rozhodnutiu špecializovaného súdu podal (okrem iných

obvinených) sťažovateľ sťažnosť, o ktorej najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 25. mája 2016 rozhodol tak, že ju podľa

zamietol.

5. Sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby, o ktorej rozhodol sudca pre

prípravné konania špecializovaného súdu uznesením sp. zn. z 9. novembra

2016. Proti uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 22. novembra 2016.

6. Sťažovateľ je presvedčený, že uznesením najvyššieho súdu konajúceho o jeho

osobnej slobode boli porušené ním označené základné práva zaručené mu a práva

zaručené dohovorom, pretože vo veci konali nezákonní sudcovia.

7. Svoj záver o porušení ním označených práv odôvodňuje sťažovateľ tým, že v tej

istej trestnej veci rozhodovali dva rôzne senáty najvyššieho súdu, keďže o jeho sťažnosti

proti uzneseniu o vzatí do väzby rozhodoval senát najvyššieho súdu 6 T v zložení

JUDr. Štefan Michalík – predseda senátu, JUDr. Daniel Hudák a JUDr. Peter Paluda

a o jeho sťažnosti proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby rozhodoval

senát najvyššieho súdu 2 T v zložení JUDr. Libor Duľa – predseda senátu, JUDr. Martin

Bargel a JUDr. František Mozner.

8. Sťažovateľ pritom poukazuje na čl. II ods. 5 Rozvrhu práce Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky na rok 2016 v znení jeho opatrenia č. 11 (ďalej len „rozvrh práce“),

podľa ktorého veci opätovne predložené najvyššiemu súdu sa pridelia senátu, ktorý mal

naposledy vec pridelenú, a to aj v prípade, ak je nápad veci do senátu zastavený. Aj v čase

rozhodovania o druhej sťažnosti existoval senát 6 T, v ktorom pôsobili dvaja sudcovia

najvyššieho súdu, ktorí tvorili tento senát v čase rozhodovania o prvej sťažnosti

(JUDr. Štefan Michalík, JUDr. Daniel Hudák). Sťažovateľ sa domnieva, že vec mala byť

pridelená tomuto senátu a nie senátu 2 T, keďže ide o opätovne predloženú vec v rovnakej

trestnej veci. Pretože vo veci rozhodovali nezákonní sudcovia senátu 2 T, došlo tým

k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý proces a tým aj práva na osobnú slobodu,

keďže jeho väzba pretrváva rozhodnutím, ktoré nebolo vydané v súlade so zákonom.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo ... zaručené Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým,

že uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: zo dňa

22. 11. 2016 bolo vydané nezákonnými sudcami, bolo porušené.

2) Základné právo ... zaručené Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že vec

sťažnosti voči uzneseniu sudcu Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská

Bystrica vo veci sp. zn.: zo dňa 09. 11. 2016 na Najvyššom súde Slovenskej

republiky prejednal senát 2 T obsadený nezákonnými sudcami a tento senát vydal uznesenie

sp. zn.: zo dňa 22. 11. 2016, bolo porušené.

3) Základné právo ... zaručené a 5 Slovenskej

republiky a čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že pri

prejednaní veci a rozhodnutí uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.:

zo dňa 22. 11. 2016, absentovali zákonné podmienky pre rozhodovanie

a teda pre obmedzenie jeho osobnej slobody, bolo porušené.

4) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: zo dňa

22. 11. 2016 sa zrušuje.

5) ... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000,- €...,

ktoré je povinný zaplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu

6) Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť ...

trovy konania tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu na účet jeho právneho

zástupcu a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie

v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten,

kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

12. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

13. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

14. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

15. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , ).

16. Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných

garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou

zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia,

ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce

upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná

zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody

a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. , ).

Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom

na naplnenie podmienok spravodlivého procesu ().

17. Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48

ods. 1 je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť,

bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo za účelový

(). Podľa názoru ústavného súdu ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými

sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte

(napr. ).

18. Za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené

predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie

k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu

(napr. , , ).

19. Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa, že o jeho sťažnostiach síce proti

rôznym uzneseniam, ale v tej istej trestnej veci rozhodovali dva rôzne obsadené senáty

najvyššieho súdu, čím došlo k porušeniu , a

dohovoru a v dôsledku toho, že jeho väzba nesprávnym rozhodnutím pretrváva, došlo aj

k porušeniu a 5 a dohovoru.

20. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcej sa

práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že zákonnosť súdu musí byť okrem iného

založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda obsadený zákonným

spôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. 5. 2000).

21. Podľa o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný

sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so

zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd

rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na

konanie a rozhodovanie v senáte. Účastník konania alebo strana v konaní, v ktorom

rozhoduje súd v senáte, nemá právo na vopred určeného sudcu spravodajcu. Zákonným

sudcom je aj sudca určený podľa odseku 4.

22. Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno

vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

23. Podľa § 3 ods. 10 zákona o súdoch súdy sú povinné používať pri výkone

súdnictva, najmä pri prideľovaní a prerozdeľovaní vecí, vedení súdnych registrov

a vyhotovovaní rozhodnutí a iných písomností programové a technické prostriedky

schválené Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“).

24. Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce

rozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri

zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

25. Podľa § 51 ods. 1 prvej vety zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak,

veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým

senátom alebo samosudcom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov

a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť

ovplyvňovania pridelenia vecí.

26. Podľa § 51 ods. 2 zákona o súdoch podmienka náhodného výberu podľa odseku 1

je splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo

súdnych úradníkov.

27. Podľa čl. II ods. 2 rozvrhu práce ak osobitný predpis alebo tento rozvrh práce

neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce

prideľujú jednotlivým senátom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov

a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť

ovplyvňovania pridelenia vecí.

28. Podľa čl. II ods. 3 rozvrhu práce rozdelenie práce medzi jednotlivé senáty kolégií

najvyššieho súdu je uvedené v osobitnej časti rozvrhu práce.

29. Podľa čl. II ods. 5 rozvrhu práce veci, ktoré boli opätovne predložené

najvyššiemu súdu, sa pridelia senátu, ktorý mal naposledy vec pridelenú (resp. naposledy

konal alebo rozhodoval), a to aj v prípade, ak je nápad vecí do senátu zastavený; ak takého

senátu pre zmenu v organizácii práce niet alebo do senátu nie je zaradená väčšina jeho

naposledy vo veci rozhodujúcich členov, vec sa pridelí náhodným výberom podľa odseku 1.

Za senát, ktorému bola vec naposledy pridelená (ktorý vo veci samej konal alebo

rozhodoval naposledy), sa považuje aj senát označený v osobitnej časti iným poradovým

číslom, ak je do tohto senátu zaradená väčšina naposledy vo veci rozhodujúcich sudcov.

30. Podľa čl. II ods. 6 rozvrhu práce v trestných veciach, ktoré boli opätovne

predložené najvyššiemu súdu na rozhodnutie o odvolaní po tom, ako najvyšší súd už konal a

rozhodol o odvolaní, sa vec po lustrácii pridelí senátu, ktorý vo veci samej rozhodoval

naposledy; ak takého senátu pre zmenu v organizácii práce niet alebo do senátu nie je

zaradená väčšina jeho naposledy vo veci rozhodujúcich členov, vec sa pridelí náhodným

výberom podľa odseku 1. Za senát, ktorý vo veci samej rozhodoval naposledy, sa považuje

aj senát označený v osobitnej časti iným poradovým číslom, ak je do tohto senátu zaradená

väčšina naposledy vo veci rozhodujúcich sudcov.

31. Z osobitnej časti rozvrhu práce vyplýva, že do registra Tost sa zapisujú sťažnosti

proti rozhodnutiam krajských súdov v trestných veciach, ak tieto súdy rozhodovali v prvom

stupni; register sa vedie v elektronickej podobe.

32. Namietané porušenie práva na zákonného sudcu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

a dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že najvyšší súd v tej iste trestnej veci

nerozhodoval v jednom senáte (v tom, ktorému bola pridelená prvá sťažnosť) a nedodržal

tak postup podľa čl. II ods. 5 rozvrhu práce.

33. Podľa názoru ústavného súdu na prideľovanie trestných vecí sa použije

ustanovenie čl. II ods. 5 rozvrhu práce, resp. čl. II ods. 6 rozvrhu práce vtedy, ak sa nemôže

použiť ustanovenie čl. II ods. 2 rozvrhu práce a uplatňuje sa len v prípadoch, v ktorých bol

rozsudok v odvolacom konaní zrušený, vec bola vrátená súdu prvého stupňa a po

opätovnom rozhodnutí vo veci samej rozsudkom je takéto rozhodnutie znovu predkladané

najvyššiemu súdu na odvolacie konanie. V ostatných prípadoch sa uplatní čl. II ods. 2

rozvrhu práce, teda náhodným výberom sa vec prerozdelí medzi jednotlivé senáty

najvyššieho súdu tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania ich pridelenia.

34. Náhodným výberom sa preto prideľujú aj veci, ktorých predmetom je

rozhodovanie o sťažnostiach proti uneseniam o väzbe vydaným postupne v prípravnom

konaní vedenom v tej istej trestnej veci, ako tomu bolo aj v prípade sťažovateľa. Rovnako

sa postupuje aj pri sťažnostiach v súdnom konaní na súde prvého stupňa, ktoré sa zapisujú

do registra Tost, ak je najvyšší súd sťažnostným (nadriadeným) súdom.

35. Ústavný súd konštatuje, že rešpektovanie ústavného princípu zákonného sudcu

je premietnuté aj do požiadavky, aby jednotlivé ustanovenia rozvrhu práce neboli vnímané

izolovane, ale okrem spojitosti s jeho ďalšími ustanoveniami aj v spojitosti s relevantnými

ustanoveniami zákona o súdoch, Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. (ďalej len „“) a Registratúrneho poriadku

a registratúrneho plánu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaného v zmysle zákona

č. o archívoch a registratúrach a o doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov.

36. V intenciách uvedeného ústavný súd preskúmal dotknuté ustanovenia rozvrhu

práce, ktorý je uverejnený na internetovej webovej stránke najvyššieho súdu, v súvislosti

s námietkou sťažovateľa a zistil, že rozvrh práce bol vydaný v zmysle zákona o súdoch

a rokovacieho poriadku. Článok II ods. 6 rozvrhu práce možno chápať ako osobitné

ustanovenie vo vzťahu k čl. II ods. 2 a 5, ktoré sa aplikuje len v trestných veciach, a to

konkrétne v prípade opätovného predloženia veci najvyššiemu súdu na rozhodnutie

o odvolaní. Už z uvedeného je zrejmé, že čl. II ods. 6 rozvrhu práce sa nemôže vzťahovať

na sťažovateľov prípad, v ktorom vec nebola opätovne predložená najvyššiemu súdu na

rozhodnutie o odvolaní, ale išlo o sťažnosť proti uzneseniu, ktorým špeciálny súd zamietol

jeho žiadosť o prepustenie z väzby. Sťažnosť bola najvyššiemu súdu predložená potom, ako

bolo o predchádzajúcej sťažnosti právoplatne rozhodnuté. Čl. II ods. 6 rozvrhu práce je

navyše špeciálnym ustanovením vo vzťahu k čl. II ods. 5, ktorý sa týka opätovného

predloženia veci najvyššiemu súdu v iných ako trestných veciach.

37. Ak teda nebolo možné postupovať podľa osobitných ustanovení všeobecnej časti

rozvrhu práce najvyššieho súdu, uplatnil sa v danom prípade postup podľa čl. II ods. 2

rozvrhu práce, v zmysle ktorého sa zabezpečilo náhodné pridelenie veci sťažovateľa

jednému zo senátov najvyššieho súdu uvedeného v osobitnej časti rozvrhu práce.

38. V danom prípade podľa názoru ústavného súdu niet objektívnejšieho

a transparentnejšieho postupu pri prideľovaní vecí sťažovateľa senátom najvyššieho súdu,

ktorým by sa vylúčilo akékoľvek ovplyvňovanie, ako postup uplatnený v tomto prípade, a to

náhodné pridelenie veci pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov

schválených ministerstvom. Uvedené pravidlo bolo vopred známe, zrozumiteľné, v súlade

so zákonom o súdoch a rozvrhom práce. Naopak, dožadovanie sa sťažovateľa, aby vo veci

rozhodoval ten istý senát, ktorému bola náhodným pridelením veci prerozdelená sťažnosť,

ktorou sťažovateľ napadol uznesenie špeciálneho súdu o vzatí do väzby, je bez akejkoľvek

opory v zákonných ustanoveniach a pravidlách prideľovania vecí senátom najvyššieho súdu

upravených v rozvrhu práce. V ustanoveniach zákona o súdoch nie je explicitne upravený

spôsob prideľovania sťažností proti rozhodnutiam o väzbe v tej istej trestnej veci, preto je

na predsedoch príslušných sťažnostných (nadriadených) súdov, akým spôsobom budú

prerozdeľovať tieto podania jednotlivým senátom za dodržania podmienky, že spôsob

prerozdeľovania nebude v rozpore so zákonom a nebude predstavovať možnosť ovplyvniť

pridelenie veci konkrétnemu senátu, resp. sudcovi.

39. K porušeniu práva na zákonného sudcu dôjde, ak bude určený buď v rozpore

s rozvrhom práce alebo síce v súlade s ním, ale na základe takého jeho ustanovenia

(pravidla), ktoré odporuje zákonu (). Preskúmaním námietky sťažovateľa

ústavný súd nezistil, aby postup najvyššieho súdu bol svojvoľný, účelový a v tomto prípade

rozporný so zákonom a rozvrhom práce, v dôsledku čoho konštatuje zjavnú

neopodstatnenosť sťažnosti sťažovateľa a podľa ju

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

40. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie uznesenia najvyššieho súdu,

priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a trov konania), keďže rozhodovanie

o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta

).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2017