Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 202/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť L. O. a M. O., obaja bytom Ž., zastúpených JUDr. M. G.,

ktorou namietajú porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušenie čl. 14 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušenie práva pokojne užívať svoj majetok

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa

Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. februára 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. O. a M. O. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2010

doručená sťažnosť L. O. a M. O., obaja bytom Ž. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených

JUDr. M. G., ktorou namietali porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

porušenie čl. 14 dohovoru, porušenie práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) a porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa

(ďalej len „“) postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5

a jeho rozsudkom z 10. februára 2010.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:

„Najvyšší súd v konaní sp. zn. uznesením zmenil rozsudok

Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 23. 2. 2005 vydaný v konaní -40 o

trovách konania tak, že sťažovateľom priznal náhradu trov prvostupňového konania 57 917

Sk a náhradu trov odvolacieho konania 6 640 Sk, teda spolu 64 377 Sk, t. j. dnes 2 136,92 €.

Sťažovatelia uplatnili túto pohľadávku u Správcu konkurznej podstaty v konkurze

25-24 K 10/01, vedenom na KS Banská Bystrica ako pohľadávku proti podstate. Správca

túto pohľadávku poprel a preto sťažovatelia v incidenčnej žalobe uplatnili

tento nárok na KS Banská Bystrica, ktorý žalobu zamietol a sťažovateľom uložil nahradiť

trovy konania. Sťažovatelia podali odvolanie. O odvolaní rozhodol porušovateľ v konaní

tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil. ...

Porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru ... vidia sťažovatelia v tom, že napriek tomu, že mali

vykonateľným súdnym rozhodnutím - príklepom Okresného súdu Ružomberok Er 859/00-65

priznané vlastnícke právo k nehnuteľnosti, museli opakovane pred súdom podať

vylučovaciu žalobu voči správkyni konkurznej podstaty (konania , 2 Obo

229/05), kde museli na svoje náklady chrániť svoje vlastníctvo. Keď uspeli a správca

konkurznej podstaty im bol povinný nahradiť náklady tohoto konania, odmietol to a v

následnom konaní v spojitosti s rozsudkom im úhrada týchto

nákladov bola zamietnutá. Obsahom práva na spravodlivý proces je to, že postavenie

sporových strán je rovné, pričom v tomto konaní bol ich odporca zvýhodnený. Toto úzko

súvisí aj s právom podľa čl. I Dodatkového protokolu..., lebo pokojné užívanie majetku

znamená aj to, že nikto nemôže do vlastníckych práv vlastníkovi zasahoval a tým ho rušiť v

užívaní, pričom v prípade obrany pred rušením tohoto práva, musí vlastník mať zaručené,

že náklady s obranou jeho práva mu budú aj uhradené.

Obsahom pokojného užívania svojho majetku je aj to, že voči tomu, kto toto právo

porušil sa efektívne domôže aj nákladov s obranou spojených. Toto porušovateľ vo svojom

rozsudku nezohľadnil.

Porušenie SR vidia sťažovatelia v tom, že ich odvolanie bolo

u porušovateľa pridelené pôvodne senátu JUDr. Ď., čiže zákonnými sudcami boli členovia

tohoto senátu a nie členovia senátu, ktorý vec skutočne rozhodol.

Sťažovatelia požadujú primerané zadosťučinenie... celkom... sumu 2 862,80 Eur..., čo

sú náklady, ako už bolo uvedené, vydané na ochranu ich ústavných práv.“

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Porušovateľ v konaní porušil: základné právo sťažovateľov na

spravodlivý proces podľa čl. 6 bod 1 Dohovoru... právo sťažovateľov podľa čl. 1

dodatkového protokolu o práve pokojne užívať svoj majetok, SR

zaručujúci právo na zákonného sudcu.

2. Priznáva sťažovateľom primerané zadosťučinenie vo výške 2 862,80 Eur.

Alternatívne navrhujú sťažovatelia, aby Ústavný súd SR rozsudok porušovateľa

zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovatelia si uplatňujú náklady právneho zastúpenia za 2 úkony právnej pomoci aj

s DPH, ktorej je právny zástupca platiteľom.“

Podaním z 10. decembra 2010 doručeným ústavnému súdu 14. decembra 2010

sťažovatelia doplnili svoju sťažnosť, pričom k tomuto podaniu priložili rozsudky

najvyššieho súdu sp. zn. a , v ktorých „účastníci v totožne

skutkovo aj právnej veci boli vo svojich žalobách úspešní“. Na základe tejto skutočnosti

namietajú, že „došlo aj k porušeniu čl. 14 Dohovoru o užívaní práv a slobôd bez

diskriminácie...“.

Ústavný súd doručil sťažnosť sťažovateľov najvyššiemu súdu a výzvou z 13. apríla

2011 ho vyzval, aby sa k sťažnosti vyjadril.

Prípisom z 13. mája 2011 doručeným ústavnému súdu 17. mája 2011 sa predseda

najvyššieho súdu vyjadril k sťažnosti sťažovateľov. Čo sa týka namietaného porušenia

základného práva sťažovateľov podľa , uviedol:

«Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva sťažovateľov na zákonného sudcu (bod

5 sťažnosti), totožne so sťažovateľmi uvádzame, že ich vec bola skutočne pôvodne pridelená

senátu 5 O, ktorého predsedníčkou bola JUDr. Z. D. V súvislosti so skutočnosťou, že vec

sťažovateľov nakoniec prejednal a rozhodol iný senát (zložený z predsedu senátu JUDr. J.

Š. a členiek senátu JUDr. I. I. a JUDr. A. P.), poukazujeme na skutočnosť, že spôsob

pridelenia veci inému senátu sa uskutočnil v súlade s rozvrhom práce najvyššieho súdu,

ktorým sa v zmysle Z, z. o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), rozumie akt

riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní výkonu

súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Opatrením predsedu najvyššieho súdu z 24. septembra 2009, č. Spr. 162/2009-20

o zmene Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2009, sa s účinnosťou

od 1. októbra 2009 JUDr. Z. Ď. stala predsedníčkou senátu 1 O (dovtedy neobsadeného) s

tým, že veci pridelené menovanej sudkyni v senáte 5 O a nevybavené do účinnosti

predmetného opatrenia, prešli do senátu 1 O pod pôvodnými spisovými značkami (II. časť,

body 2 a 7 vyššie označeného opatrenia). Následne, v zmysle Rozvrhu práce na rok 2010,

vydaného Opatrením predsedu najvyššieho súdu zo 14. decembra 2009, č. Spr. 1321/2009

(ďalej len „rozvrh práce“), sa veci pôvodného senátu 1 O rovnomerne rozdelili medzi

ostávajúce senáty 2 O až 5 O tak, aby boli čo najskôr skončené staré veci (VII. časť,

poznámka č. 2 rozvrhu práce).

Podľa § 51 ods. 1 zákona o súdoch, ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené

podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom,

samosudcom a súdnym úradníkom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov

a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť

ovplyvňovania pridelenia vecí.

V zmysle prvej vety IV. časti, čl. II., bod 2 rozvrhu práce, zapisovanie vecí do

registrov sa uskutočňuje v zmysle článku 7, článku 8 Registratúrneho poriadku

a registratúrneho plánu Najvyššieho súdu SR pomocou výpočtovej techniky - elektronickej

podateľne, podľa zásad uvedených v tomto rozvrhu.

Poukazujúc na vyššie uvedené, pridelenie veci sťažovateľov senátu JUDr. Š. sa

zrealizovalo v súlade s vyššie citovanými zmenami rozvrhu práce náhodným výberom cez

elektronickú podateľňu najvyššieho súdu (JUDr. J. Š. bol v tom čase predsedom senátu 2 O,

avšak prerozdelené veci sa naďalej prejednávali pod pôvodnou spisovou značkou).»

Na základe týchto skutočností navrhol sťažnosť sťažovateľov odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Z obsahu sťažnosti a jej doplnenia vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie

svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a svojho

základného práva podľa postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. februára 2010. V súvislosti s postupom

najvyššieho súdu, ktorý v skutkovo podobných veciach rozhodol odlišne, sťažovatelia

namietali aj porušenie svojho práva podľa čl. 14 dohovoru.

Najvyšší súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -22 z 31. marca 2009 ako vecne správny s tým, že

v relevantnej časti svojho rozsudku poukázal na právny názor krajského súdu ako súdu

prvého stupňa.

„Vyslovil názor osvojený z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR , že

v konkurznom konaní zásadne nemožno uspokojiť trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli

účasťou v konaniach súvisiacich s konkurzom. To však neznamená, že náhradu trov v týchto

konaniach nemožno priznať, pretože o ich náhrade súd nerozhoduje podľa ustanovení

Zákona o konkurze a vyrovnaní, ale podľa ustanovení

a dospel k záveru, že nárok na uspokojenie pohľadávky vo výške 2 136,90 Eur žalobcovia

v konkurznom konaní nemajú, nakoľko táto ich pohľadávka vznikla ako trovy konania

účasťou v konaní súvisiacom s konkurzom, t. j. v konaní o vylúčení veci z konkurznej

podstaty a zákon uvádza, že takáto pohľadávka, teda trovy účastníkov v týchto konaniach,

sú vylúčené z uspokojenia v konkurze. Tieto pohľadávky však z hmotného práva nezanikajú

a po zrušení konkurzu ich je možné uspokojiť v súdnom alebo v inom konaní.“

V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku najvyšší súd zhrnul svoj právny názor,

pričom uviedol:

„Podľa ust. § 33 ods. 1 písm. b) ZKV z uspokojenia sú vylúčené trovy účastníkov

konania, ktoré im vznikli účasťou v konkurznom konaní a v konaniach súvisiacich

s konkurzom, ak tento zákon neustanovuje inak;

Podľa ust. § 25 ods. 2 prvá veta ZKV trovy konaní súvisiacich s konkurzom sa

považujú za náklady podstaty vtedy, ak podstate vznikol prospech z vedenia sporu, a to

najviac do výšky tohto prospechu.

Tzv. incidenčnou žalobou vedenou na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn.

sa žalobcovia domáhali vylúčenia veci - nehnuteľnosti zo súpisu konkurznej

podstaty z dôvodu, že vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľností nadobudli pred

vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu príklepom v dražbe konanej súdnym exekútorom.

Z predmetu sporu vyplýva, že spor o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty súvisí

s konkurzom vyhláseným na majetok úpadcu K., a. s., R., v ktorom konaní správkyňa

konkurznej podstaty zahrnula do súpisu konkurznej podstaty predmetnú nehnuteľnosť

žalobcov. Žalobcovia boli v konaní o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty úspešní a

súd (odvolací) im preto priznal v zmysle ust. náhradu trov konania s

odkazom na ust. § 66e ods. 1 ZKV. V spore o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty

vystupovala správkyňa konkurznej podstaty na strane žalovaného, v tomto spore nebola

úspešná, keď súd rozhodol o povinnosti vylúčiť predmetnú nehnuteľnosť zo súpisu

konkurznej podstaty. Nemožno z tohto dôvodu pochybovať o tom, že v danej veci nevznikol

podstate prospech z vedenia sporu, v ktorom bola táto strana účastníka (SKP) neúspešná.

Odvolací súd v súlade s názorom súdu prvého stupňa má za to, že nie sú splnené zákonné

podmienky na použitie ust. § 25 ods. 2 prvá veta ZKV, a to podmienka vzniku prospechu z

vedenia sporu o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty aj s prihliadnutím na tvrdenie

žalobcov, že v prípade nevylúčenia veci zo súpisu by musela správkyňa vrátiť žalobcom

peňažné plnenie zaplatené exekútorovi. Vrátenie peňažného plnenia žalobcov nebolo

predmetom žiadneho súdneho sporu, vedeného za účasti správkyne konkurznej podstaty.

Odvolací súd zhodnotil názor súdu prvého stupňa vyslovený pri výklade ust. § 33 ods. 1

písm. b) ZKV za správny. Zákon v ust. § 33 ods. 1 písm. b) ZKV výslovne vylučuje z

uspokojenia trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli účasťou v konkurznom konaní a v

konaniach súvisiacich s konkurzom, pokiaľ zákon o konkurze a vyrovnaní trovy účastníkov

neupravuje inak. Zákon o konkurze a vyrovnaní trovy účastníkov, ktoré im vznikli v

konaniach súvisiacich s konkurzom, v ďalšom neupravuje inak, a to ani v ust. § 31 ods. 6

písm. h) ZKV, ktoré ustanovenie upravuje uspokojenie pohľadávok proti podstate v

priebehu konkurzného konania, a to trovy konaní vyvolaných konkurzom, o ktorý prípad v

danej veci nejde.“

Základom argumentácie sťažovateľov je ich nesúhlas s právnym názorom

najvyššieho súdu v spojení s právnym názorom krajského súdu, ich tvrdenie o porušení

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, tiež

porušenie ich základného práva na zákonného sudcu podľa a tvrdenie

o porušení zásady užívania práv a slobôd priznaných dohovorom bez diskriminácie podľa

čl. 14 dohovoru postupom najvyššieho súdu, ktorý v skutkovo podobných veciach rozhodol

odlišným spôsobom ako vo veci týkajúcej sa sťažovateľov.

1. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového

protokolu

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných

porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd

je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli

zlučiteľné s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie

je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1

dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd zaväzuje, aby odôvodnil svoje

rozhodnutie. To však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná

podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá

vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na

okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra

1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na

každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná

a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že predpokladom uplatnenia

práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť

a nestrannosť súdu. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére základného práva

na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (,

). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť.

Z podkladov predložených sťažovateľmi vyplýva, že sťažovatelia boli úspešnými

účastníkmi v konaní o vylúčenie veci zo súpisu podstaty úpadcu K., a. s., R. (ďalej len

„úpadca“), podľa o konkurze a vyrovnaní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „ZKV“). Rozhodnutím súdu bolo sťažovateľom priznané

právo na náhradu trov tohto konania ( ).

Sťažovatelia si túto pohľadávku týkajúcu sa trov uplatnili ako pohľadávku proti podstate,

ktorú im správca konkurznej podstaty úpadcu neuznal. Sťažovatelia následne podali

krajskému súd návrh na rozhodnutie, aby krajský súd určil, že ich pohľadávka je

pohľadávkou proti podstate. Krajský súd incidenčnú žalobu zamietol. Najvyšší súd v rámci

odvolacieho konania potvrdil rozhodnutie krajského súdu. Jeho právny názor bol totožný

s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého pohľadávka sťažovateľov nie je

pohľadávkou proti podstate podľa § 25 ods. 2 ZKV, pričom ide o pohľadávku podľa § 33

ods. 1 písm. b) ZKV, ktorá je vylúčená z uspokojenia v konkurze.

Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu vyjadrený

v odôvodnení jeho rozsudku z 10. februára 2010 v spojení s právnym názorom krajského

súdu v jeho rozsudku z 31. marca 2009 je zdôvodnený dostatočne, preto ho nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený. Právny názor všeobecných súdov zodpovedá

pravidlám logiky, nie je vnútorne rozporný a vyplýva z aplikácie § 25 ods. 2 ZKV a § 33

ods. 1 písm. b) ZKV. Výklad týchto ustanovení všeobecnými súdmi zodpovedá ich zneniu

a účelu, nepopiera pravidlá logiky a textové znenie týchto ustanovení ZKV. Skutočnosť, že

sťažovatelia sa s právnym názorom najvyššieho súdu v spojení s právnym názorom

krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho

právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru

ústavného súdu predmetný právny výklad § 25 ods. 2 ZKV a § 33 ods. 1 písm. b) ZKV

najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

V súlade s judikatúrou ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje

každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním

(). Základného práva na súdnu ochranu podľa (a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za

podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ). Podľa čl. 142

súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú

aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo

iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. zaručené základné

právo na súdnu ochranu vyplývajúce z a právo podľa

dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)

súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len „víťazstvo“

v občianskoprávnom spore (m. m. , ).

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti tiež namietali porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru,

ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd v skutkovo podobných veciach v iných

konaniach rozhodol odlišne ako v ich právnej veci.

V tomto bode je však sťažnosť sťažovateľov neopodstatnená z dôvodu, že

sťažnosťou napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. je časovo skorším

rozsudkom ako sťažovateľmi predložené rozsudky najvyššieho súdu sp. zn.

a . Najvyšší súd vo veci sp. zn. rozhodol rozsudkom

10. februára 2010, zatiaľ čo vo veciach sp. zn. a sp. zn.

rozhodol 27. októbra 2010. Z toho dôvodu najvyšší súd v konaní sp. zn.

nemohol prihliadnuť na časovo neskoršie rozsudky v konaniach sp. zn.

a sp. zn. a nemohol sa ani argumentačne vysporiadať s prípadne odlišnými

právnymi závermi. Z uvedeného je zrejmé, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 10. februára 2010 nemohol porušiť označené právo sťažovateľov podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľov ústavný súd poukazuje na to, že

k znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej

istoty [( ), napr. ], ktorého neopomenuteľným komponentom

je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného ústavného princípu je tiež požiadavka, aby

sa na určitú právne relevantnú otázku v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď

(napr. m. m. , a ), t. j. aby sa porovnateľné, resp.

obdobné situácie posudzovali po právnej stránke rovnakým spôsobom. Táto požiadavka

korešponduje aj s judikatúrou ESĽP.

Aj v rozsudku ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že

rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých prípadne podobných veciach je prirodzenou

súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je

založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene

dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale

dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby

uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo

rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou judikatúrou najvyššej

súdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, je preto rozhodujúce, či

vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný

orgán tento mechanizmus fakticky a riadne využíva.

Právny poriadok Slovenskej republiky upravuje mechanizmus zabezpečujúci

koherentnosť judikatúry v o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Tento

mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu

najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo

príslušným kolégiom najvyššieho súdu.

Hodnotenie toho, či najvyšší súd mechanizmus podľa § 22 zákona o súdoch fakticky

a riadne využíva, bude v každej skupine prípadov rozdielnej judikatúry závislé od

konkrétnych okolností, spravidla bude potrebné zohľadniť predmet konkrétnych konaní, ich

skutkovú a právnu náročnosť a z toho vyplývajúce primerané časové obdobie na uplatnenie

mechanizmu podľa § 22 zákona o súdoch.

V tomto konkrétnom prípade ústavný súd nehodnotil, či rozdielnou judikatúrou

najvyššieho súdu došlo k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda v zásade

nehodnotil, či najvyšší súd fakticky a riadne využil mechanizmus zabezpečujúci

koherentnosť judikatúry, z dôvodu, že sťažovateľ namieta konflikt sťažnosťou napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu s časovo neskoršími rozsudkami najvyššieho súdu.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,

súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až . Keďže ústavný súd nezistil porušenie

ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľmi označeného práva podľa čl. 1

dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči

všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové

a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal

dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí

všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr.

, , , ).

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že nezistil príčinnú súvislosť medzi

uvedeným postupom a rozsudkom najvyššieho súdu a sťažovateľmi označeným porušením

ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušením práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového

protokolu, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva nebyť odňatý jeho zákonnému

sudcovi podľa

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa § 51 ods. 1 zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené

podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom,

samosudcom a súdnym úradníkom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov

a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť

ovplyvňovania pridelenia vecí.

Podľa § 51 ods. 2 zákona o súdoch podmienka náhodného výberu podľa odseku 1 je

splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo

súdnych úradníkov.

Podľa § 51 ods. 4 písm. b) zákona o súdoch náhodným výberom pomocou

technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom sa

podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade zmeny

v obsadení súdu sudcami.

Ústavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonom určenej

právomoci, ako aj vecnej a miestnej príslušnosti súdu. Okrem toho je potrebné vziať do

úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie konkrétneho

prípadu (obdobne , , ).

Za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené

predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie

k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu (napr.

, , ).

Za zákonného sudcu podľa teda zásadne treba považovať toho,

kto bol určený na prerokovávanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú

okolnosti odôvodňujúce presun takto pridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu pre

dôvody uvedené v právnom predpise, tak aj sudcov, ktorým boli veci následne pridelené,

treba takisto považovať za zákonných sudcov podľa . Postup predsedu

súdu ako orgánu štátnej správy súdov, ktorý je v súlade s ustanoveniami právnych

predpisov, nemožno preto bez ďalšieho hodnotiť ako porušenie základného práva účastníka

súdneho konania podľa (, a ,

, ).

Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu vyplýva, že právna vec sťažovateľov bola

pridelená sudkyni JUDr. Z. Ď., ktorá v tom čase bola v senáte 5 O, a dostala sp. zn. 5 Obo

77/2009. S účinnosťou od 1. októbra 2009 sa JUDr. Z. Ď. stala predsedníčkou senátu 1 O s

tým, že veci pridelené tejto sudkyni v senáte 5 O a veci, ktoré neboli vybavené do účinnosti

opatrenia predsedu najvyššieho súdu „prešli do senátu 1 O pod pôvodnými spisovými

značkami (II. časť, body 2 a 7 vyššie označeného opatrenia). Následne, v zmysle Rozvrhu

práce na rok 2010... sa veci pôvodného senátu 1 O rovnomerne rozdelili medzi ostávajúce

senáty 2 O až 5 O tak, aby boli čo najskôr skončené staré veci (VII. časť, poznámka č. 2

rozvrhu práce).

... pridelenie veci sťažovateľov senátu JUDr. Š. sa zrealizovalo v súlade s vyššie

citovanými zmenami rozvrhu práce náhodným výberom cez elektronickú podateľňu

najvyššieho súdu...“.

Z uvedených skutočností vyplýva, že v právnej veci sťažovateľov došlo k zmene

zákonného sudcu na základe inštitútu prerozdelenia už pridelených vecí podľa § 51 ods. 4

zákona o súdoch z dôvodu zmeny v obsadení súdu sudcami [§ 51 ods. 4 písm. b) zákona

o súdoch], pričom k prerozdeleniu došlo náhodným výberom pomocou technických

prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom a podľa rozvrhu

práce (§ 51 ods. 1, 2 a 4 zákona o súdoch).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že k zmene v osobe zákonného sudcu

v právnej veci sťažovateľov došlo na základe prerozdelenia už pridelených vecí z dôvodu

predvídaného zákonom a spôsobom, ktorý vyžaduje príslušný zákon.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že nezistil ani príčinnú súvislosť

medzi uvedeným postupom najvyššieho súdu a sťažovateľmi označeným porušením ich

základného práva podľa , preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu čl. 14 dohovoru

Sťažovatelia v doplnení svojej sťažnosti doručenom ústavnému súdu 14. decembra

2010 rozšírili návrh na rozhodnutie ústavného súdu aj o porušenie čl. 14 dohovoru

z dôvodu, že iní účastníci v totožne skutkovo aj právnej veci boli vo svojich žalobách

úspešní. Takéto odôvodnenie namietaného porušenia čl. 14 dohovoru nepovažuje ústavný

súd za dostatočné. Podľa sa každý návrh musí

odôvodniť. Ústavný súd je toho názoru, že sťažovatelia iba konštatovaním porušenia čl. 14

dohovoru s poukazom na úspešnosť iných účastníkov v totožne skutkovo a právnej veci

a bez preukázania príčinnej súvislosti s postupom najvyššieho súdu nedostatočne odôvodnili

svoj návrh v tejto časti sťažnosti, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie jednak pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí, ako aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25

ods. 2 .

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími

návrhmi sťažovateľov uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2011