Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 202/2011
PDF · 268.31 KB
No categories available
IV. ÚS 202/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť L. O. a M. O., obaja bytom Ž., zastúpených JUDr. M. G.,
ktorou namietajú porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušenie čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušenie práva pokojne užívať svoj majetok
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Obo/77/2009 a jeho rozsudkom z 10. februára 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť L. O. a M. O. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2010
doručená sťažnosť L. O. a M. O., obaja bytom Ž. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených
JUDr. M. G., ktorou namietali porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
porušenie čl. 14 dohovoru, porušenie práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) a porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5
Obo/77/2009 a jeho rozsudkom z 10. februára 2010.
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:
„Najvyšší súd v konaní sp. zn. 2 Obo 229/2005 uznesením zmenil rozsudok
Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 23. 2. 2005 vydaný v konaní 35 Cbi 10/04-40 o
trovách konania tak, že sťažovateľom priznal náhradu trov prvostupňového konania 57 917
Sk a náhradu trov odvolacieho konania 6 640 Sk, teda spolu 64 377 Sk, t. j. dnes 2 136,92 €.
Sťažovatelia uplatnili túto pohľadávku u Správcu konkurznej podstaty v konkurze
25-24 K 10/01, vedenom na KS Banská Bystrica ako pohľadávku proti podstate. Správca
túto pohľadávku poprel a preto sťažovatelia v incidenčnej žalobe 52 Cbi 4/2009 uplatnili
tento nárok na KS Banská Bystrica, ktorý žalobu zamietol a sťažovateľom uložil nahradiť
trovy konania. Sťažovatelia podali odvolanie. O odvolaní rozhodol porušovateľ v konaní
5 Obo 77/2009 tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil. ...
Porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru ... vidia sťažovatelia v tom, že napriek tomu, že mali
vykonateľným súdnym rozhodnutím - príklepom Okresného súdu Ružomberok Er 859/00-65
priznané vlastnícke právo k nehnuteľnosti, museli opakovane pred súdom podať
vylučovaciu žalobu voči správkyni konkurznej podstaty (konania 35Cbi 10/04, 2 Obo
229/05), kde museli na svoje náklady chrániť svoje vlastníctvo. Keď uspeli a správca
konkurznej podstaty im bol povinný nahradiť náklady tohoto konania, odmietol to a v
následnom konaní 52Cbi 4/2009 v spojitosti s rozsudkom 5 Obo 77/2009 im úhrada týchto
nákladov bola zamietnutá. Obsahom práva na spravodlivý proces je to, že postavenie
sporových strán je rovné, pričom v tomto konaní bol ich odporca zvýhodnený. Toto úzko
súvisí aj s právom podľa čl. I Dodatkového protokolu..., lebo pokojné užívanie majetku
znamená aj to, že nikto nemôže do vlastníckych práv vlastníkovi zasahoval a tým ho rušiť v
užívaní, pričom v prípade obrany pred rušením tohoto práva, musí vlastník mať zaručené,
že náklady s obranou jeho práva mu budú aj uhradené.
Obsahom pokojného užívania svojho majetku je aj to, že voči tomu, kto toto právo
porušil sa efektívne domôže aj nákladov s obranou spojených. Toto porušovateľ vo svojom
rozsudku 5 Obo 77/2009 nezohľadnil.
Porušenie čl. 48 ods. 1 Ústavy SR vidia sťažovatelia v tom, že ich odvolanie bolo
u porušovateľa pridelené pôvodne senátu JUDr. Ď., čiže zákonnými sudcami boli členovia
tohoto senátu a nie členovia senátu, ktorý vec skutočne rozhodol.
Sťažovatelia požadujú primerané zadosťučinenie... celkom... sumu 2 862,80 Eur..., čo
sú náklady, ako už bolo uvedené, vydané na ochranu ich ústavných práv.“
Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Porušovateľ v konaní 5 Obo 77/2009 porušil: základné právo sťažovateľov na
spravodlivý proces podľa čl. 6 bod 1 Dohovoru... právo sťažovateľov podľa čl. 1
dodatkového protokolu o práve pokojne užívať svoj majetok, čl. 48 ods. 1 Ústavy SR
zaručujúci právo na zákonného sudcu.
2. Priznáva sťažovateľom primerané zadosťučinenie vo výške 2 862,80 Eur.
Alternatívne navrhujú sťažovatelia, aby Ústavný súd SR rozsudok porušovateľa
5 Obo 77/2009 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Sťažovatelia si uplatňujú náklady právneho zastúpenia za 2 úkony právnej pomoci aj
s DPH, ktorej je právny zástupca platiteľom.“
Podaním z 10. decembra 2010 doručeným ústavnému súdu 14. decembra 2010
sťažovatelia doplnili svoju sťažnosť, pričom k tomuto podaniu priložili rozsudky
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 57/2009 a 4 Obo 58/2009, v ktorých „účastníci v totožne
skutkovo aj právnej veci boli vo svojich žalobách úspešní“. Na základe tejto skutočnosti
namietajú, že „došlo aj k porušeniu čl. 14 Dohovoru o užívaní práv a slobôd bez
diskriminácie...“.
Ústavný súd doručil sťažnosť sťažovateľov najvyššiemu súdu a výzvou z 13. apríla
2011 ho vyzval, aby sa k sťažnosti vyjadril.
Prípisom z 13. mája 2011 doručeným ústavnému súdu 17. mája 2011 sa predseda
najvyššieho súdu vyjadril k sťažnosti sťažovateľov. Čo sa týka namietaného porušenia
základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, uviedol:
«Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva sťažovateľov na zákonného sudcu (bod
5 sťažnosti), totožne so sťažovateľmi uvádzame, že ich vec bola skutočne pôvodne pridelená
senátu 5 O, ktorého predsedníčkou bola JUDr. Z. D. V súvislosti so skutočnosťou, že vec
sťažovateľov nakoniec prejednal a rozhodol iný senát (zložený z predsedu senátu JUDr. J.
Š. a členiek senátu JUDr. I. I. a JUDr. A. P.), poukazujeme na skutočnosť, že spôsob
pridelenia veci inému senátu sa uskutočnil v súlade s rozvrhom práce najvyššieho súdu,
ktorým sa v zmysle § 50 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z, z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), rozumie akt
riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní výkonu
súdnictva na príslušný kalendárny rok.
Opatrením predsedu najvyššieho súdu z 24. septembra 2009, č. Spr. 162/2009-20
o zmene Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2009, sa s účinnosťou
od 1. októbra 2009 JUDr. Z. Ď. stala predsedníčkou senátu 1 O (dovtedy neobsadeného) s
tým, že veci pridelené menovanej sudkyni v senáte 5 O a nevybavené do účinnosti
predmetného opatrenia, prešli do senátu 1 O pod pôvodnými spisovými značkami (II. časť,
body 2 a 7 vyššie označeného opatrenia). Následne, v zmysle Rozvrhu práce na rok 2010,
vydaného Opatrením predsedu najvyššieho súdu zo 14. decembra 2009, č. Spr. 1321/2009
(ďalej len „rozvrh práce“), sa veci pôvodného senátu 1 O rovnomerne rozdelili medzi
ostávajúce senáty 2 O až 5 O tak, aby boli čo najskôr skončené staré veci (VII. časť,
poznámka č. 2 rozvrhu práce).
Podľa § 51 ods. 1 zákona o súdoch, ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené
podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom,
samosudcom a súdnym úradníkom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov
a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť
ovplyvňovania pridelenia vecí.
V zmysle prvej vety IV. časti, čl. II., bod 2 rozvrhu práce, zapisovanie vecí do
registrov sa uskutočňuje v zmysle článku 7, článku 8 Registratúrneho poriadku
a registratúrneho plánu Najvyššieho súdu SR pomocou výpočtovej techniky - elektronickej
podateľne, podľa zásad uvedených v tomto rozvrhu.
Poukazujúc na vyššie uvedené, pridelenie veci sťažovateľov senátu JUDr. Š. sa
zrealizovalo v súlade s vyššie citovanými zmenami rozvrhu práce náhodným výberom cez
elektronickú podateľňu najvyššieho súdu (JUDr. J. Š. bol v tom čase predsedom senátu 2 O,
avšak prerozdelené veci sa naďalej prejednávali pod pôvodnou spisovou značkou).»
Na základe týchto skutočností navrhol sťažnosť sťažovateľov odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Z obsahu sťažnosti a jej doplnenia vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie
svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Obo 77/2009 a jeho rozsudkom z 10. februára 2010. V súvislosti s postupom
najvyššieho súdu, ktorý v skutkovo podobných veciach rozhodol odlišne, sťažovatelia
namietali aj porušenie svojho práva podľa čl. 14 dohovoru.
Najvyšší súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 52 Cbi 4/2009-22 z 31. marca 2009 ako vecne správny s tým, že
v relevantnej časti svojho rozsudku poukázal na právny názor krajského súdu ako súdu
prvého stupňa.
„Vyslovil názor osvojený z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 1 MobdoV 1/2005, že
v konkurznom konaní zásadne nemožno uspokojiť trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli
účasťou v konaniach súvisiacich s konkurzom. To však neznamená, že náhradu trov v týchto
konaniach nemožno priznať, pretože o ich náhrade súd nerozhoduje podľa ustanovení
Zákona o konkurze a vyrovnaní, ale podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
a dospel k záveru, že nárok na uspokojenie pohľadávky vo výške 2 136,90 Eur žalobcovia
v konkurznom konaní nemajú, nakoľko táto ich pohľadávka vznikla ako trovy konania
účasťou v konaní súvisiacom s konkurzom, t. j. v konaní o vylúčení veci z konkurznej
podstaty a zákon uvádza, že takáto pohľadávka, teda trovy účastníkov v týchto konaniach,
sú vylúčené z uspokojenia v konkurze. Tieto pohľadávky však z hmotného práva nezanikajú
a po zrušení konkurzu ich je možné uspokojiť v súdnom alebo v inom konaní.“
V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku najvyšší súd zhrnul svoj právny názor,
pričom uviedol:
„Podľa ust. § 33 ods. 1 písm. b) ZKV z uspokojenia sú vylúčené trovy účastníkov
konania, ktoré im vznikli účasťou v konkurznom konaní a v konaniach súvisiacich
s konkurzom, ak tento zákon neustanovuje inak;
Podľa ust. § 25 ods. 2 prvá veta ZKV trovy konaní súvisiacich s konkurzom sa
považujú za náklady podstaty vtedy, ak podstate vznikol prospech z vedenia sporu, a to
najviac do výšky tohto prospechu.
Tzv. incidenčnou žalobou vedenou na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn.
35 Cbi 10/2004 sa žalobcovia domáhali vylúčenia veci - nehnuteľnosti zo súpisu konkurznej
podstaty z dôvodu, že vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľností nadobudli pred
vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu príklepom v dražbe konanej súdnym exekútorom.
Z predmetu sporu vyplýva, že spor o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty súvisí
s konkurzom vyhláseným na majetok úpadcu K., a. s., R., v ktorom konaní správkyňa
konkurznej podstaty zahrnula do súpisu konkurznej podstaty predmetnú nehnuteľnosť
žalobcov. Žalobcovia boli v konaní o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty úspešní a
súd (odvolací) im preto priznal v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p. náhradu trov konania s
odkazom na ust. § 66e ods. 1 ZKV. V spore o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty
vystupovala správkyňa konkurznej podstaty na strane žalovaného, v tomto spore nebola
úspešná, keď súd rozhodol o povinnosti vylúčiť predmetnú nehnuteľnosť zo súpisu
konkurznej podstaty. Nemožno z tohto dôvodu pochybovať o tom, že v danej veci nevznikol
podstate prospech z vedenia sporu, v ktorom bola táto strana účastníka (SKP) neúspešná.
Odvolací súd v súlade s názorom súdu prvého stupňa má za to, že nie sú splnené zákonné
podmienky na použitie ust. § 25 ods. 2 prvá veta ZKV, a to podmienka vzniku prospechu z
vedenia sporu o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty aj s prihliadnutím na tvrdenie
žalobcov, že v prípade nevylúčenia veci zo súpisu by musela správkyňa vrátiť žalobcom
peňažné plnenie zaplatené exekútorovi. Vrátenie peňažného plnenia žalobcov nebolo
predmetom žiadneho súdneho sporu, vedeného za účasti správkyne konkurznej podstaty.
Odvolací súd zhodnotil názor súdu prvého stupňa vyslovený pri výklade ust. § 33 ods. 1
písm. b) ZKV za správny. Zákon v ust. § 33 ods. 1 písm. b) ZKV výslovne vylučuje z
uspokojenia trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli účasťou v konkurznom konaní a v
konaniach súvisiacich s konkurzom, pokiaľ zákon o konkurze a vyrovnaní trovy účastníkov
neupravuje inak. Zákon o konkurze a vyrovnaní trovy účastníkov, ktoré im vznikli v
konaniach súvisiacich s konkurzom, v ďalšom neupravuje inak, a to ani v ust. § 31 ods. 6
písm. h) ZKV, ktoré ustanovenie upravuje uspokojenie pohľadávok proti podstate v
priebehu konkurzného konania, a to trovy konaní vyvolaných konkurzom, o ktorý prípad v
danej veci nejde.“
Základom argumentácie sťažovateľov je ich nesúhlas s právnym názorom
najvyššieho súdu v spojení s právnym názorom krajského súdu, ich tvrdenie o porušení
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, tiež
porušenie ich základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a tvrdenie
o porušení zásady užívania práv a slobôd priznaných dohovorom bez diskriminácie podľa
čl. 14 dohovoru postupom najvyššieho súdu, ktorý v skutkovo podobných veciach rozhodol
odlišným spôsobom ako vo veci týkajúcej sa sťažovateľov.
1. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového
protokolu
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných
porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd
je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli
zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie
je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd zaväzuje, aby odôvodnil svoje
rozhodnutie. To však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá
vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na
okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra
1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na
každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná
a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.
Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že predpokladom uplatnenia
práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť
a nestrannosť súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére základného práva
na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97,
IV. ÚS 301/07). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť.
Z podkladov predložených sťažovateľmi vyplýva, že sťažovatelia boli úspešnými
účastníkmi v konaní o vylúčenie veci zo súpisu podstaty úpadcu K., a. s., R. (ďalej len
„úpadca“), podľa § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „ZKV“). Rozhodnutím súdu bolo sťažovateľom priznané
právo na náhradu trov tohto konania (§ 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).
Sťažovatelia si túto pohľadávku týkajúcu sa trov uplatnili ako pohľadávku proti podstate,
ktorú im správca konkurznej podstaty úpadcu neuznal. Sťažovatelia následne podali
krajskému súd návrh na rozhodnutie, aby krajský súd určil, že ich pohľadávka je
pohľadávkou proti podstate. Krajský súd incidenčnú žalobu zamietol. Najvyšší súd v rámci
odvolacieho konania potvrdil rozhodnutie krajského súdu. Jeho právny názor bol totožný
s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého pohľadávka sťažovateľov nie je
pohľadávkou proti podstate podľa § 25 ods. 2 ZKV, pričom ide o pohľadávku podľa § 33
ods. 1 písm. b) ZKV, ktorá je vylúčená z uspokojenia v konkurze.
Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu vyjadrený
v odôvodnení jeho rozsudku z 10. februára 2010 v spojení s právnym názorom krajského
súdu v jeho rozsudku z 31. marca 2009 je zdôvodnený dostatočne, preto ho nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený. Právny názor všeobecných súdov zodpovedá
pravidlám logiky, nie je vnútorne rozporný a vyplýva z aplikácie § 25 ods. 2 ZKV a § 33
ods. 1 písm. b) ZKV. Výklad týchto ustanovení všeobecnými súdmi zodpovedá ich zneniu
a účelu, nepopiera pravidlá logiky a textové znenie týchto ustanovení ZKV. Skutočnosť, že
sťažovatelia sa s právnym názorom najvyššieho súdu v spojení s právnym názorom
krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho
právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru
ústavného súdu predmetný právny výklad § 25 ods. 2 ZKV a § 33 ods. 1 písm. b) ZKV
najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.
V súlade s judikatúrou ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje
každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním
(I. ÚS 26/94). Základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za
podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142
ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú
aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo
iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné
právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)
súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len „víťazstvo“
v občianskoprávnom spore (m. m. II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Sťažovatelia vo svojej sťažnosti tiež namietali porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd v skutkovo podobných veciach v iných
konaniach rozhodol odlišne ako v ich právnej veci.
V tomto bode je však sťažnosť sťažovateľov neopodstatnená z dôvodu, že
sťažnosťou napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 77/2009 je časovo skorším
rozsudkom ako sťažovateľmi predložené rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 57/2009
a 4 Obo 58/2009. Najvyšší súd vo veci sp. zn. 5 Obo 77/2009 rozhodol rozsudkom
10. februára 2010, zatiaľ čo vo veciach sp. zn. 4 Obo 57/2009 a sp. zn. 4 Obo 58/2009
rozhodol 27. októbra 2010. Z toho dôvodu najvyšší súd v konaní sp. zn. 5 Obo 77/2009
nemohol prihliadnuť na časovo neskoršie rozsudky v konaniach sp. zn. 4 Obo 57/2009
a sp. zn. 4 Obo 58/2009 a nemohol sa ani argumentačne vysporiadať s prípadne odlišnými
právnymi závermi. Z uvedeného je zrejmé, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn.
5 Obo 77/2009 z 10. februára 2010 nemohol porušiť označené právo sťažovateľov podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V súvislosti s touto námietkou sťažovateľov ústavný súd poukazuje na to, že
k znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej
istoty [(čl. 1 ods. 1 ústavy), napr. PL. ÚS 36/95], ktorého neopomenuteľným komponentom
je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného ústavného princípu je tiež požiadavka, aby
sa na určitú právne relevantnú otázku v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď
(napr. m. m. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), t. j. aby sa porovnateľné, resp.
obdobné situácie posudzovali po právnej stránke rovnakým spôsobom. Táto požiadavka
korešponduje aj s judikatúrou ESĽP.
Aj v rozsudku ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že
rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých prípadne podobných veciach je prirodzenou
súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je
založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene
dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale
dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby
uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo
rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou judikatúrou najvyššej
súdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, je preto rozhodujúce, či
vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný
orgán tento mechanizmus fakticky a riadne využíva.
Právny poriadok Slovenskej republiky upravuje mechanizmus zabezpečujúci
koherentnosť judikatúry v § 22 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Tento
mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu
najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo
príslušným kolégiom najvyššieho súdu.
Hodnotenie toho, či najvyšší súd mechanizmus podľa § 22 zákona o súdoch fakticky
a riadne využíva, bude v každej skupine prípadov rozdielnej judikatúry závislé od
konkrétnych okolností, spravidla bude potrebné zohľadniť predmet konkrétnych konaní, ich
skutkovú a právnu náročnosť a z toho vyplývajúce primerané časové obdobie na uplatnenie
mechanizmu podľa § 22 zákona o súdoch.
V tomto konkrétnom prípade ústavný súd nehodnotil, či rozdielnou judikatúrou
najvyššieho súdu došlo k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda v zásade
nehodnotil, či najvyšší súd fakticky a riadne využil mechanizmus zabezpečujúci
koherentnosť judikatúry, z dôvodu, že sťažovateľ namieta konflikt sťažnosťou napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu s časovo neskoršími rozsudkami najvyššieho súdu.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,
súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6
ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľmi označeného práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči
všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy
v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové
a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal
dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí
všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr.
II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že nezistil príčinnú súvislosť medzi
uvedeným postupom a rozsudkom najvyššieho súdu a sťažovateľmi označeným porušením
ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušením práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového
protokolu, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základného práva nebyť odňatý jeho zákonnému
sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa § 51 ods. 1 zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené
podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom,
samosudcom a súdnym úradníkom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov
a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť
ovplyvňovania pridelenia vecí.
Podľa § 51 ods. 2 zákona o súdoch podmienka náhodného výberu podľa odseku 1 je
splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo
súdnych úradníkov.
Podľa § 51 ods. 4 písm. b) zákona o súdoch náhodným výberom pomocou
technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom sa
podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade zmeny
v obsadení súdu sudcami.
Ústavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonom určenej
právomoci, ako aj vecnej a miestnej príslušnosti súdu. Okrem toho je potrebné vziať do
úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie konkrétneho
prípadu (obdobne II. ÚS 47/99, I. ÚS 11/01, III. ÚS 285/2010).
Za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené
predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie
k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu (napr.
I. ÚS 239/04, II. ÚS 417/06, III. ÚS 285/2010).
Za zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy teda zásadne treba považovať toho,
kto bol určený na prerokovávanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú
okolnosti odôvodňujúce presun takto pridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu pre
dôvody uvedené v právnom predpise, tak aj sudcov, ktorým boli veci následne pridelené,
treba takisto považovať za zákonných sudcov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Postup predsedu
súdu ako orgánu štátnej správy súdov, ktorý je v súlade s ustanoveniami právnych
predpisov, nemožno preto bez ďalšieho hodnotiť ako porušenie základného práva účastníka
súdneho konania podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (II. ÚS 87/01, II. ÚS 118/02 a II. ÚS 119/02,
III. ÚS 90/02, III. ÚS 295/08).
Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu vyplýva, že právna vec sťažovateľov bola
pridelená sudkyni JUDr. Z. Ď., ktorá v tom čase bola v senáte 5 O, a dostala sp. zn. 5 Obo
77/2009. S účinnosťou od 1. októbra 2009 sa JUDr. Z. Ď. stala predsedníčkou senátu 1 O s
tým, že veci pridelené tejto sudkyni v senáte 5 O a veci, ktoré neboli vybavené do účinnosti
opatrenia predsedu najvyššieho súdu „prešli do senátu 1 O pod pôvodnými spisovými
značkami (II. časť, body 2 a 7 vyššie označeného opatrenia). Následne, v zmysle Rozvrhu
práce na rok 2010... sa veci pôvodného senátu 1 O rovnomerne rozdelili medzi ostávajúce
senáty 2 O až 5 O tak, aby boli čo najskôr skončené staré veci (VII. časť, poznámka č. 2
rozvrhu práce).
... pridelenie veci sťažovateľov senátu JUDr. Š. sa zrealizovalo v súlade s vyššie
citovanými zmenami rozvrhu práce náhodným výberom cez elektronickú podateľňu
najvyššieho súdu...“.
Z uvedených skutočností vyplýva, že v právnej veci sťažovateľov došlo k zmene
zákonného sudcu na základe inštitútu prerozdelenia už pridelených vecí podľa § 51 ods. 4
zákona o súdoch z dôvodu zmeny v obsadení súdu sudcami [§ 51 ods. 4 písm. b) zákona
o súdoch], pričom k prerozdeleniu došlo náhodným výberom pomocou technických
prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom a podľa rozvrhu
práce (§ 51 ods. 1, 2 a 4 zákona o súdoch).
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že k zmene v osobe zákonného sudcu
v právnej veci sťažovateľov došlo na základe prerozdelenia už pridelených vecí z dôvodu
predvídaného zákonom a spôsobom, ktorý vyžaduje príslušný zákon.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že nezistil ani príčinnú súvislosť
medzi uvedeným postupom najvyššieho súdu a sťažovateľmi označeným porušením ich
základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3. K namietanému porušeniu čl. 14 dohovoru
Sťažovatelia v doplnení svojej sťažnosti doručenom ústavnému súdu 14. decembra
2010 rozšírili návrh na rozhodnutie ústavného súdu aj o porušenie čl. 14 dohovoru
z dôvodu, že iní účastníci v totožne skutkovo aj právnej veci boli vo svojich žalobách
úspešní. Takéto odôvodnenie namietaného porušenia čl. 14 dohovoru nepovažuje ústavný
súd za dostatočné. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa každý návrh musí
odôvodniť. Ústavný súd je toho názoru, že sťažovatelia iba konštatovaním porušenia čl. 14
dohovoru s poukazom na úspešnosť iných účastníkov v totožne skutkovo a právnej veci
a bez preukázania príčinnej súvislosti s postupom najvyššieho súdu nedostatočne odôvodnili
svoj návrh v tejto časti sťažnosti, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie jednak pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí, ako aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími
návrhmi sťažovateľov uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. mája 2011