Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 459/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-55

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2017

predbežne prerokoval sťažnosti:

1. obchodnej spoločnosti STRABAG a. s., Na Bělidle 198/21, Praha, Česká

republika, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Havlátom, Rudnayovo námestie 1,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia:

- základného práva na zákonného sudcu podľa Slovenskej

republiky v spojení s a práva na prejednanie veci

súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. ,

- základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti a základného práva

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa Slovenskej

republiky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe podľa

čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. ,

- základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 Slovenskej

republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 2. novembra 2016,

- základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. ;

2. obchodnej spoločnosti Skanska a. s., Křižíkova 682/34a, Praha, Česká republika,

zastúpenej Advokátskou kanceláriou ČECHOVÁ & PARTNERS s. r. o., Staromestská 3,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Tomáš Maretta, vo veci namietaného

porušenia:

- základného práva na zákonného sudcu podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 Slovenskej

republiky v spojení s a práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- základného práva na rešpektovanie prezumpcie neviny podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd,

- základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa

Slovenskej republiky v spojení s a 2 a

a práva na spravodlivý proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

to všetko rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 2. novembra 2016;

3. obchodnej spoločnosti MOTA – ENGIL, ENGENHARIA E CONSTRUCAO,

S. A., Casa da Calcada, Largo do Paco, n° 6, Cepelos, Amarante, Portugalsko, zastúpenej

Advokátskou kanceláriou Kinstellar, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 13, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát Mgr. Patrik Bolf, vo veci namietaného porušenia:

- základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48

ods. 1 a 2 a , to všetko v spojení s

a , základného práva podľa Listiny

základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd,

to všetko rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 2. novembra 2016 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti STRABAG a. s., a obchodnej spoločnosti

Skanska a. s., vedené pod sp. zn. a sťažnosť obchodnej spoločnosti MOTA –

ENGIL, ENGENHARIA E CONSTRUCAO, S. A. vedenú pod sp. zn.

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti STRABAG a. s., obchodnej spoločnosti Skanska

a. s., a obchodnej spoločnosti MOTA – ENGIL, ENGENHARIA E CONSTRUCAO, S. A.

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. januára 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti STRABAG a. s. (ďalej len

„sťažovateľka 1“), 17. februára 2017 sťažnosť obchodnej spoločnosti Skanska a. s., (ďalej

len „sťažovateľka 2“) a 17. februára 2017 sťažnosť obchodnej spoločnosti MOTA –

ENGIL, ENGENHARIA E CONSTRUCAO, S. A. (ďalej len „sťažovateľka 3“; spolu ďalej

len „sťažovateľky“) pre namietané porušenie v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“) a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 2. novembra 2016 (ďalej len

„napadnutý rozsudok“).

Z dôvodu zachovania prehľadnosti tohto rozhodnutia sa

používa ďalej v texte aj v skrátenom tvare „ústava“, Listina základných práv a slobôd

v skrátenom tvare „listina“, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v skrátenom tvare „dohovor“ a Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v skrátenom tvare „dodatkový protokol“.

Taktiež z dôvodu zachovania prehľadnosti tohto rozhodnutia a zamerania sa

na podstatu predostretého problému sa spomedzi v záhlaví tohto rozhodnutia označených

práv odôvodnenie tohto rozhodnutia venuje len tým z nich, ktorých namietnutie

je podložené obsahom odôvodnenia sťažností. Článok 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1, 4,

a 5, a , listiny a dodatkového protokolu sú síce

petitmi sťažností napádané, avšak sťažnosti predložené ústavnému súdu sa obsahovo

porušeniu uvedených ustanovení nevenujú a ak, tak iba z toho hľadiska, že porušenie týchto

ustanovení je obsahovo viazané na vyslovenie porušenia , a

a čl. 6 dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje riešenie namietaného

porušenia uvedených článkov za vyplývajúce z riešenia podstaty predostretého

problému.

Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľky sa spolu s ďalšími

obchodnými spoločnosťami žalobami domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia

Protimonopolného úradu Slovenskej republiky, odboru dohôd obmedzujúcich hospodársku

súťaž (ďalej len „protimonopolný úrad“) č. 2005/KH/1/1/137 z 23. decembra 2005 (ďalej

len „rozhodnutie A“) a rozhodnutia Rady Protimonopolného úradu Slovenskej republiky

(ďalej len „rada protimonopolného úradu“) č. 2006/KH/R/2/116 zo 16. októbra 2006 (ďalej

len „rozhodnutie B“).

Protimonopolný úrad v rozhodnutí A a rada protimonopolného úradu v rozhodnutí B

konštatovali, že konanie sťažovateliek a ďalších v rozhodnutiach označených obchodných

spoločností spočívajúce v koluzívnom správaní, v dôsledku ktorého bolo koordinované

správanie vo verejnej súťaži vyhlásenej Slovenskou správou ciest na uskutočnenie

dodávok stavebných prác na realizáciu stavby „Diaľnica D1 Mengusovce – Jánovce úsek

km 0,00-8,00“ oznámenej vo Vestníku verejného obstarávania 11. mája 2004, je

- dohodou podľa čl. 81 ods. 1 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, a preto je

zakázané, a súčasne

- dohodou obmedzujúcou súťaž podľa a

Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady

č. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy

Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ktoré je taktiež zakázané.

Na základe označených rozhodnutí A a B boli sťažovateľkám a ďalším obchodným

spoločnostiam uložené pokuty. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom sp. zn. z 10. decembra 2008 (ďalej len „rozsudok C“) rozhodnutia

A a B zrušil v súlade s § 250j ods. 2 písm. c) a d) a § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku a vec vrátil protimonopolnému úradu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 30. decembra 2013 (ďalej len

„rozsudok D“) zmenil rozsudok krajského súdu C tak, že žaloby zamietol. Nálezom

ústavného súdu sp. zn. zo 17. júna 2015 (ďalej len „nález E“) bol rozsudok

najvyššieho súdu D zrušený a vec bola vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd následne napadnutým rozsudkom opätovne zmenil rozsudok krajského súdu C

a žaloby sťažovateliek a ďalších žalobcov znova zamietol.

Sťažovateľky v sťažnostiach v prvom rade tvrdia, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu bol vydaný senátom, ktorého členovia nie sú zákonnými sudcami (ad 1).

V ďalšom namietajú nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, ktorú vyvodzujú z

nedodržania ústavnoprávnych požiadaviek, ktoré sú kladené na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, nevysporiadanie sa najvyššieho súdu s ich zásadnými námietkami a tiež

pochybenia v procesnom postupe, najmä čo sa týka vykonávania a hodnotenia dôkazov (ad

2). Nakoniec tvrdia aj porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (ad

3).

Čo sa týka námietky porušenia práva na zákonného sudcu (ad 1), sťažovateľky

tvrdia, že prerokúvaná vec pôvodne napadla najvyššiemu súdu 25. júna 2009 a bola

náhodným výberom pridelená senátu 1S v zložení: JUDr. Igor Belko (sudca spravodajca),

JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Alena Poláčková, PhD. (ďalej len „senát v pôvodnom

zložení“). Vec bola najvyšším súdom vedená pod sp. zn. . Najvyšší súd však

z rôznych dôvodov rozhodol vec sťažovateľky v preobsadenom senáte 1S v zložení:

JUDr. Igor Belko, JUDr. Ing. Miroslav Gavalec, PhD., a JUDr. Elena Berthotyová.

Takto preobsadeným senátom prerokovaná vec bola sťažovateľkami napadnutá

na ústavnom súde z dôvodu porušenia práva na zákonného sudcu, pričom ústavný súd dal

sťažovateľkám za pravdu, vec zrušil a vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Po vrátení veci najvyššiemu súdu bola vec 5. augusta 2015 pridelená senátu

1S pod sp. zn. na pokyn predsedu správneho kolégia najvyššieho súdu.

Proti tomu sa ohradil JUDr. Igor Belko (ďalej len „sudca Belko“) v písomnom stanovisku

zo 6. augusta 2015 (ďalej len „stanovisko sudcu Belka“). Podľa názoru sudcu Belka vec

mala byť po vrátení z ústavného súdu na ďalšie konanie pridelená náhodným výberom.

Následne vydal predseda správneho kolégia 2. októbra 2015 ďalší pokyn

na pridelenie veci náhodným výberom. Predseda správneho kolégia sa pritom riadil

názorom, podľa ktorého vec nebolo možné prideliť senátu 1S, lebo ten už v pôvodnom

ani väčšinovom zložení neexistoval. Vec bola pridelená senátu 5S v zložení: JUDr. Jarmila

Urbancová, JUDr. Petra Príbelská, PhD., a JUDr. Jana Henčeková, PhD., a bola vedená

pod sp. zn. . Proti prideleniu veci senátu 5S sa ohradila JUDr. Jarmila

Urbancová v písomnom stanovisku z 22. októbra 2015 (ďalej len „stanovisko sudkyne

Urbancovej“). S pridelením veci náhodným výberom nesúhlasila a zdôvodnila svoje

presvedčenie, že vec ex lege patrí senátu 1S v pôvodnom zložení.

Vec eskalovala do úrovne argumentačnej prestrelky sudca Belko contra sudkyňa

Urbancová realizovanej prostredníctvom stanovísk s predsedom správneho kolégia v úlohe

arbitra. Medzičasom jej bola pridelená aj nová spisová značka ()

podľa naklonenia misky váh argumentov na stranu senátu 1S zo strany senátu 5S.

Názor sudcu Belka bol založený na tvrdeniach, že po náleze E ústavného súdu nie je

možné určiť, ktorý senát má vo veci konať. Podľa sudcu Belka ústavný súd v náleze E

označil vo veci rozhodujúci senát 1S za nezákonný z titulu jeho nesprávneho

„preobsadenia“. Poukázal aj na to, že „preobsadenie“ sudcov senátu 1S malo byť podľa

názoru ústavného súdu považované za zmenu v obsadení súdu sudcami, ergo vec mala byť

prerozdelená náhodným výberom a inej alternatívy vo veci nebolo [porovnaj s. 37 a 39

nálezu E a o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)].

Sudca Belko teda tvrdí, že senát 1S, tak ako je obsadený po náleze E, tak isto nemôže byť

považovaný za zákonne obsadený (nie je senátom v pôvodnom zložení ako v čase nápadu

veci na najvyšší súd). Z toho dôvodu nemôže byť na vec aplikovaný ani čl. II ods. 4 rozvrhu

práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2015 (ďalej len „rozvrh práce 2015“)

pojednávajúci o rozdelení práce medzi senáty.

Na druhej strane v stanovisku sudkyne Urbancovej sudkyňa poukazuje na to,

že prerozdelenie veci náhodným výberom bolo založené na čl. 3 bode 6 rokovacieho

poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky [č. (ďalej len „rokovací

poriadok“)]. Sudkyňa v predmetnom stanovisku spochybňuje všeobecnú záväznosť

uvedeného ustanovenia rokovacieho poriadku pre prekročenie zákonného splnomocnenia.

Nadväzne na to prezentuje ňou požadované riešenie problému v zmysle § 51 ods. 7 zákona

o súdoch, ktoré podľa nej spočíva v pridelení veci senátu 1S v pôvodnom zložení. Sudkyňa

argumentuje tým, že všetci zo sudcov senátu v pôvodnom zložení sú (v čase

problematického prideľovania veci, pozn.) aktívne činnými sudcami najvyššieho súdu,

a aj keď už nie sú sudcami senátu 1S (každý zo sudcov senátu v pôvodnom zložení je v čase

spísania stanoviska sudkyne Urbancovej členom iného senátu, pozn.), sú spôsobilí vec

rozhodnúť.

Sťažovateľky sťažnosťami obhajujú názor sudkyne Urbancovej a domáhajú sa

prerokovania veci senátom 1S v pôvodnom zložení (resp. v zložení zo zastupujúcich

sudcov), pretože obdobne ako sudkyňa Urbancová sú toho názoru že § 51 ods. 7 zákona

o súdoch umožňuje pridelenie veci náhodným výberom iba v takom prípade, ak zákonného

sudcu, ktorému bola vec pôvodne pridelená, na súde viac niet. Argumentáciu sudkyne

podporujú vypustením úpravy čl. 3 z rokovacieho poriadku najvyššieho súdu v znení

č. 200/2016 (touto úpravou predseda správneho kolégia zdôvodňoval svoje rozhodnutie)

a za materiálny dôvod takého kroku označujú práve spomínané prekročenie zákonného

splnomocnenia. Ak sťažovateľky v niektorých pasážach sťažností aj pripúšťajú postup

v zmysle rozvrhu práce najvyššieho súdu, za relevantný považujú rozvrh práce na rok 2009,

nie na rok 2015.

Sťažovateľky tiež ad absurdum upozorňujú, že sudkyňa JUDr. Alena Poláčková,

PhD., ako členka senátu v pôvodnom zložení, bola v čase problematického prideľovania

veci riadnou sudkyňou najvyššieho súdu a výkonu funkcie sudkyne Európskeho súdu

pre ľudské práva sa ujala až po rozhodnutí o pridelení veci senátu 5S, teda prerušenie

výkonu funkcie sudkyne, ku ktorému došlo až ex post, nemohlo byť dôvodom

pre rozhodnutie o nemožnosti prerokovať vec senátom (1S) v pôvodnom zložení.

V závere tejto časti sťažností sťažovateľky tvrdia, že zmeny v zložení senátov

v priebehu rokov 2009 až 2015 nemohli vec doviesť k tomu, že vo výsledku nebude

prerokovaná senátom 1S, ale senátom 5S (tvrdia pochybenie v pridelení veci po jej vrátení

po náleze E), a tiež nie k tomu, že nebude prerokovaná senátom 1S v pôvodnom zložení

(požadujú riadne nahradenie jeho členov na základe príslušných pravidiel o zastupovaní).

Čo sa týka námietky arbitrárnosti napadnutého rozsudku a pochybení v procesnom

postupe (ad 2), sťažovateľky tvrdia, že napadnutý rozsudok je zaujatý, nezohľadňuje na vec

vzťahujúcu sa judikatúru a nie je náležite odôvodnený.

Zaujatosť napadnutého rozhodnutia sťažovateľky odôvodňujú poukázaním

na tvrdené porušenie práva na zákonného sudcu (bod ad 1) a na základe nesúhlasných

stanovísk sudcov (v tomto kontexte rozumej najmä sudkyne Urbancovej) predkladajú

ústavnému súdu tézu o tom, že sudcovia sa na základe svojho nesúhlasného postoja

k prerokovaniu veci nemôžu objektívne javiť nestrannými.

Odklon od judikatúry sťažovateľky vidia v nepresvedčivej konkretizácii skutku,

ktorý sa im kladie za vinu (a contrario za štandard považujú nimi citovanú judikatúru).

Poukázaním na charakterovú obdobnosť správneho trestania a trestného konania požadujú

sprísnené nároky na posúdenie konkretizácie skutku. Zastávajú názor, že od počiatku

konania nie je zrejmé, z akého skutku boli obvinené. Poukazujú tiež na to, že k obdobnému

záveru dospel aj krajský súd v rozsudku C. Sťažovateľkám prekáža podľa ich názoru

nejednoznačné určenie miesta, času a spôsobu spáchania skutku v skutkovej vete výroku

odsudzujúceho rozhodnutia, ako aj v odôvodnení všetkých rozhodnutí venujúcich sa meritu

veci. Problém v odklone od judikatúry prezentujú aj ako absenciu existencie jasných

a zrozumiteľných dôvodov na to, aby skutok bol popísaný tak neurčito, ako sa to podľa ich

názoru stalo. Skutková veta odsudzujúceho výroku podľa tvrdenia sťažovateliek obsahuje

iba citáciu právnej kvalifikácie skutkovej podstaty tak, ako je uvedená v príslušnom

zákonnom ustanovení. Tomu nekorešponduje žiadne odôvodnenie. Na uvedenom zakladajú

aj tvrdenie o tom, že najvyšší súdu ich zásadné námietky rozporujúce skutkové a právne

hodnotenie veci nevzal do úvahy, resp. nedal na ne odpoveď.

Podľa názoru sťažovateliek ich účasť na spáchaní správneho deliktu nebola v konaní

preukázaná a nemožno ju vyvodzovať iba z podobnosti cenových indexov ponúk

a popierajú, resp. tvrdia nepreukázanie existencie spoločnej komunikačnej platformy.

Navyše namietajú, že podobnosť ponúk mohla byť spôsobená nechceným a mimovoľným

(rozumej zdôrazňujúc aspekt absencie zavinenia ako základný znak skutkovej podstaty

deliktu) únikom informácií od niektorej zo sťažovateliek. Absenciu zavinenia tvrdia

aj vo vzťahu k dohode obmedzujúcej súťaž. Tvrdia, že napadnutý rozsudok sa preukázaním

úmyselnej účasti sťažovateľov na takej dohode vôbec nezaoberal. Poukazujú na neprípustné

prenesenie dôkazného bremena na sťažovateľky, nekonzistentný súbor vykonaných

dôkazov a porušenie práva na rešpektovanie prezumpcie neviny. Zhodnotenie skutkového

stavu je podľa ich názoru neprípustne založené na jedinom nepriamom dôkaze ‒neobvyklej

zhode cenových indexov.

V ďalšej časti sťažností, tvrdiac, že s niektorými argumentmi sa napadnuté

rozhodnutie nevysporiadava vôbec, sťažovateľky atakujú výšku uloženej pokuty. Tvrdia

jej neprimeranosť, neodôvodnenosť a nezohľadnenie rozdelenia úloh (miery, v akej sa

každá z nich mali na spáchaní skutku podieľať). Nakoniec tvrdia aj logickú rozpornosť

argumentácie obsiahnutej v napadnutom rozsudku.

Na základe toho, že, ako už bolo uvedené, najvyšší súd sa mal odkloniť

od štandardnej judikatúry týkajúcej sa konkretizácie skutku pri správnom trestaní

a od záverov krajského súdu (v rozsudku C), podľa názoru sťažovateliek mal najvyšší súd

vo veci nariadiť pojednávanie a vec prerokovať za ich účasti. Sťažovateľky mal s odlišným

názorom na vec oboznámiť a umožniť sa im k nemu vyjadriť. Rozhodnutie najvyššieho

súdu má z tohto dôvodu porušovať právo na predvídateľnosť rozhodovania, resp. vylúčenie

prekvapivých rozhodnutí.

Sťažovateľky tiež namietajú, že na rozdiel od krajského súdu bol najvyšším súdom

vo veci pripustený ako dôkaz list Národnej diaľničnej spoločnosti zo 4. mája 2005,

že výpoveď svedkyne bola považovaná za odborné stanovisko (namiesto

svedeckej výpovede), čím boli sťažovateľky ukrátené o možnosť kladenia otázok,

a s ustanovením znalca sa najvyšší súd vysporiadal tak, že ho považoval

za stanovisko experta (a zároveň naň pri rozhodovaní prihliadal), aj keď podľa názoru

sťažovateliek šlo o nezákonné ustanovenie znalca. V dôsledku uvedeného bola

sťažovateľkám odňatá možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Čo sa týka námietky porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

(ad 3), sťažovateľky tvrdia, že prerokúvaná vec nie je nijak právne zložitá a že poskytujú

orgánom verejnej moci promptnú súčinnosť. To isté sa však podľa názoru sťažovateliek

nedá povedať o orgánoch verejnej moci. Konanie v predmetnej veci trvá celkovo

od 17. februára 2002 (od začatia správneho konania) do vydania napadnutého rozsudku

2. novembra 2016, t. j. približne 12 rokov, čo je podľa vyjadrenia sťažovateliek

neprimerané. Dĺžka konania je v tomto prípade podľa názoru sťažovateliek jednak dôvodom

pre vyslovenie porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a jednak

dôvodom pre odôvodnenie použitia mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia vo vzťahu

k uloženiu trestu.

Na základe uvedeného sťažovateľky v petitoch sťažností žiadajú, aby ústavný súd

nálezom vyslovil, že postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 2. novembra 2016 boli porušené v záhlaví tohto rozhodnutia

označené práva, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie a aby sťažovateľkám priznal náhradu trov konania. Sťažovateľka 1

a sťažovateľka 3 žiadajú, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudku Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 2. novembra 2016.

II.

K spojeniu vecí na spoločné konanie

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia (ďalej len „“).

Podľa v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné

konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých strán.

Zo spisov ústavného súdu vedených pod sp. zn. a sp. zn.

vyplýva, že predmetom sťažností je preskúmanie (toho istého) napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu vydaného v napadnutom konaní, v ktorom sťažovateľky

vystupovali v procesnom postavení žalobkýň, pričom rozsah práv, ktorých porušenie

sťažovateľky vo veci namietajú, je porovnateľný. Z argumentácie obsiahnutej v spájaných

sťažnostiach je zrejmé, že vo všetkých prípadoch je v rámci preskúmania ústavnej

konformity napadnutého rozsudku najvyššieho súdu potrebné posúdiť rovnaké skutkové

okolnosti a ústavnoprávne otázky.

Vzhľadom na to, že sťažnosti spolu skutkovo úzko súvisia a sú obsahovo totožné,

ústavný súd v záujme hospodárnosti konania podľa § 31a ods. 1 zákona o ústavnom

súde v spojení s rozhodol, že veci vedené pod sp. zn.

a sp. zn. spája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

III.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak Ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , ).

Predmetom sťažností je tvrdenie o neopodstatnenosti pridelenia veci sťažovateliek

senátu 5S najvyššieho súdu po náleze ústavného súdu E (t. j. po rozhodnutí, ktorým bol

rozsudok najvyššieho súdu D zrušený a vec sťažovateliek bola vrátená najvyššiemu súdu

na ďalšie konanie). Predmetom sťažností je tiež tvrdenie o neopodstatnenosti rozhodnutia

veci jej v merite a tvrdenie, že postupom najvyššieho súdu došlo k spôsobeniu zbytočných

prieťahov v napadnutom konaní sp. zn. .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje

sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má

právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch

svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (napr. , ).

S ohľadom na svoju konštantnú judikatúru ústavný súd vždy, pokiaľ to svojím

znením nevylučuje, prihliada pri vymedzení obsahu základných práv a slobôd ustanovených

v ústave aj na znenie medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách

a príslušnú judikatúru k nim vydanú (, ).

Z uvedených dôvodov a tiež z dôvodu, že porušenie v záhlaví tohto rozhodnutia

označených práv je sťažovateľkami koncipované v prvom rade ako porušenie , spolu

s ktorým je paralelne a ekvivalentne (na základe totožných tvrdení) namietané porušenie

dohovoru, ústavný súd cieli odôvodnenie tohto rozhodnutia na namietané porušenie čl. 46,

a , pričom zohľadňuje špecifické postavenie dohovoru.

K zásahu do základného práva na zákonného sudcu (bod ad 1 sťažnosti)

Ústavný súd považoval pri rozhodovaní vo veci za relevantné nasledujúce zásady,

ktoré možno vyvodiť z jeho konštantnej judikatúry, a tiež nasledujúce skutočnosti:

Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií

nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou

pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí

sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce

upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná

zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody

a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. , ).

Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom

na naplnenie podmienok spravodlivého procesu ().

Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48

ods. 1 je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť,

bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo za účelový

().

Podľa názoru ústavného súdu ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami

sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte

(napr. ).

Za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené

predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie

k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu

(napr. , , ).

Ústavný súd vníma ako závažnú skutočnosť tú, že v náleze E bolo rozhodované

o neústavnosti „preobsadenia“ 2 členov senátu najvyššieho súdu, ktorému bola vec

pridelená. Podstata veci spočívala v tom, že ústavný súd vyhodnotil ako ústavne

nekonformný taký zásah do rozvrhu práce, ktorý sa uskutočnil bezdôvodným

(neopodstatneným) opatrením predsedu najvyššieho súdu a ktorý mal podľa názoru

ústavného súdu za cieľ účelovo „vymeniť“ dvoch členov senátu. Rozhodujúcim faktorom,

na základe ktorého ústavný súd tento záver prijal, bolo nepreukázanie opodstatnenosti

dôvodov na vykonanie zásahu do rozvrhu práce. Povedané inak, najvyšší súd zmenu

v rozvrhu práce racionálne nezdôvodnil a potreba takej zmeny nevyplývala ani z iných

okolností (porovnaj s. 36 a 37 nálezu E).

Ústavný súd už taktiež vyslovil právny názor, v zmysle ktorého základné právo

nebyť odňatý zákonnému sudcovi nie je porušené, ak došlo k zmene v osobe zákonného

sudcu v právnej veci sťažovateľov na základe prerozdelenia už pridelených vecí z dôvodu

predvídaného zákonom a spôsobom, ktorý vyžaduje príslušný zákon ().

Kritickým momentom prerokúvanej veci je teda jej vrátanie najvyššiemu súdu

na ďalšie konanie po náleze ústavného súdu E. Problematickou sa stala otázka určenia

zákonného sudcu.

Podľa § 3 ods. 3 zákona o súdoch zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu

sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie

a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami

sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Účastník

konania alebo strana v konaní, v ktorom rozhoduje súd v senáte, nemá právo na vopred

určeného sudcu spravodajcu. Zákonným sudcom je aj sudca určený podľa odseku 4.

Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať

len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

Podľa § 51 ods. 7 zákona o súdoch ak bude vec súdu vrátená na ďalšie konanie

a rozhodnutie vo veci, bude pridelená sudcovi, ktorému bola ako zákonnému sudcovi

pôvodne pridelená; ak takéhoto sudcu na súde niet, pridelí sa vec náhodným výberom

pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených

ministerstvom podľa rozvrhu práce.

Výklad zákona o súdoch bol problematický v tom ohľade, či za zákonného sudcu

v zmysle § 51 ods. 7 zákona o súdoch mal byť považovaný senát 1S v pôvodnom zložení

(teda z roku 2009) alebo či z dôvodu zmien v senátoch v priebehu rokov 2009 až 2015 mal

byť za zákonný senát považovaný senát 1S ako senát, ktorému bola vec pôvodne pridelená,

avšak v zmysle rozvrhu práce na rok 2015, alebo či vec mala byť znova pridelená

náhodným výberom z dôvodu neexistencie senátu 1S v pôvodnom zložení (z roku 2009).

Problém riešenia základnej premisy umocnila rôznorodosť názorov, ktoré vykladali

časť ustanovenia § 51 ods. 7 zákona o súdoch za bodkočiarkou v znení „ak takého sudcu

niet“ odlišne. Z jedného uhla pohľadu sa javilo ako rozhodujúce, či sa sudcovia senátu

v pôvodnom zložení na súde vôbec nachádzajú ako aktívne činní. Tento názor požadoval

totožné zloženie senátu 1S v roku 2015 ako v roku 2009. Neskôr sa tento názor začal

vnútorne vetviť na striktné dodržanie pôvodného zloženia senátu 1S z roku 2009 v čase

nápadu veci a menej striktné pripustenie možnosti obsadenia senátu zastupujúcimi sudcami,

keďže jeden z členov senátu v pôvodnom zložení sa medzičasom ujal funkcie výkonu sudcu

Európskeho súdu pre ľudské práva (táto názorová vetva vychádzala z toho, že dotyčný člen

senátu sa ujal funkcie sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva až po pridelení veci senátu

5S, čím sa tiež poukazovalo na neopodstatnenosť výsledku pridelenia veci senátu 5S).

Z ďalšieho uhla pohľadu zas stačilo vec prideliť senátu 1S v zložení podľa rozvrhu práce

na rok 2015. Ostatný uhol pohľadu nesúhlasil zo žiadnym z uvedených názorov a zastával

pridelenie veci náhodným výberom.

Navyše sa k veci pridal argument, podľa ktorého predseda správneho kolégia vec

pridelil náhodným výberom na základe čl. 3 ods. 6 rokovacieho poriadku, čo bolo

podľa viacerých názorov neprípustné z dôvodu, že úprava rokovacieho poriadku sa vymyká

z hraníc zákonného splnomocnenia.

Sťažovateľky, ba aj najvyšší súd sa pri takom množstve alternatív výkladu zákonnej

úpravy správne snažili čo najpresvedčivejšie nájsť odpoveď na otázku, ktorý z uvedených

názorov (interpretačných verzií) je možné považovať za spravodlivý a ktorý z nich

za nežiaduco zasahujúci podstatu základného práva na zákonného sudcu.

Sťažovateľky, keďže sa s interpretačnou verziou najvyššieho súdu nestotožňujú,

inšpirované tiež nesúhlasnými prejavmi sudcov najvyššieho súdu napádajú pridelenie veci

náhodným výberom senátu 5S pred ústavným súdom a tvrdia pochybenie vo výklade

jednoduchého práva (či už zákona o súdoch, rozvrhu práce, alebo aj rokovacieho poriadku

v relevantných zneniach).

Ústavný súd teda považuje za potrebné na tomto mieste pripomenúť, že nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje

i na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je

nahrádzať činnosť všeobecných súdov.

Úlohou ústavného súdu v prerokúvanom prípade nie je rozhodnúť spor týkajúci sa

výkladu práva priklonením sa k jednej z interpretačných verzií § 51 ods. 7 zákona o súdoch

v duchu „všetko alebo nič“ a dať absolútne za pravdu niektorej zo strán či vybrať si niektorú

z uvedených verzií ako „tú pravú“. Úlohou ústavného súdu je posúdiť zlučiteľnosť

najvyšším súdom zvoleného riešenia s podstatou základných práv ako s podstatou

ústavného (nadzákonného) princípu.

Podstatou namietaného porušenia základného práva je v prerokúvanej veci zabrániť

svojvoľnému výberu či účelovému spôsobu obsadenia vo veci rozhodujúceho senátu.

V riešení, ktoré v posudzovanom prípade zvolil predseda správneho kolégia, však ústavný

súd neželané nedostatky nenachádza. Práve naopak.

Ústavný súd síce uznáva, že predostreté interpretačné verzie (každá z nich) majú

svoju logickú platnosť a interpretátormi požadované závery jednotlivých predostretých

verzií z premís naozaj vyplývajú. Interpretačné verzie sa však navzájom líšia egoistickým

prispôsobením si premís – každého interpretátora vo svoj prospech (každý z interpretátorov

vidí v otázke určenia zákonného sudcu a v spojení „ak takého sudcu niet“ svoju pravdu) ‒

a táto skutočnosť je jadrom problému celej veci. Podľa názoru ústavného súdu však iba

zo samotnej logickej platnosti interpretačných verzií nemožno v posudzovanom prípade

bezprostredne odvodzovať vhodnosť použitia tej-ktorej verzie, pretože čo do korektnosti

postupu v logickom slede výkladu sú si všetky rovnocenné (postup výkladu nie je logicky

rozporný). Usmernením pre výber vhodnej interpretačnej verzie z hľadiska dodržania

ústavnej konformity je podstata ústavného princípu (základných práv). Nič však a priori

nevylučuje, aby interpretačných verzií zodpovedajúcich podstate ústavného princípu, teda

ústavne akceptovateľných interpretačných verzií, bolo viacero. Keďže úlohou ústavného

súdu je posúdiť zlučiteľnosť najvyšším súdom in concreto zvolenej verzie s podstatou

základných práv, je bez právneho významu venovať sa iným ‒iba teoreticky do úvahy

prichádzajúcim možnostiam (ktoré neboli najvyšším súdom v konkrétnom prípade

aprobované).

Ústavný súd vidí spravodlivý zmysel riešenia, ktoré vo veci zvolil predseda

správneho kolégia, v tom, že prijaté riešenie neumožnilo sudcom (resp. senátom) viesť ďalej

polemiku v zmysle neustáleho nachádzania práva (quid iuris) v otázke, ktorému senátu vec

prideliť. Taká polemika v prerokúvanom prípade zjavne neviedla k riešeniu, spor

komplikovala, mohla začať spomaľovať prerokovanie (už aj tak 12 rokov tiahnucej sa) veci

a každý iný záver, ktorý by nevyhovoval požiadavkám sťažovateliek, by mohol byť

tak či onak predmetom ústavnej sťažnosti (z rovnakých dôvodov ako sa to stalo teraz).

Čo sa týka sťažovateliek, im sa prijatým riešením neumožnilo ďalej udržiavať spor „živý“

na čisto procesnej otázke a elegantne tak blokovať prístup k preskúmaniu veci v jej merite

rozdúchavaním sporu o potrebe nachádzania práva.

Ústavný súd vidí spravodlivý zmysel riešenia pridelenia veci náhodným výberom tiež

v tom, že žiaden zo senátov najvyššieho súdu nemohol predpokladať, ktorému senátu vec

napadne, pričom pravdepodobnosť nápadu sa riadila pravidlom náhodného prideľovania.

Okrem toho procesná pozícia sťažovateliek sa z hľadiska náhodilosti pri prideľovaní veci

nezhoršila. Vec tak ako v roku 2009 aj v roku 2015 mohla náhodne napadnúť

ktorémukoľvek zo senátov. Z tohto uhla pohľadu na podstatu základného práva

na zákonného sudcu nie je vo veci nevyhnutne rozhodujúce, či ju rozhodol senát 5S alebo

1S, ak v nej bolo nové pridelenie senátu 5S realizované bez úmyslu ovplyvniť výsledok

sporu (prostredníctvom vhodného, menej vhodného, či dokonca neodôvodnene

opakovaného pridelenia veci).

Podľa názoru ústavného súdu zo strany predsedu správneho kolégia šlo

v prerokúvanom prípade o konštruktívny prístup k výkladu normy s cieľom hľadania

integrity práva. Predseda správneho kolégia totiž za explicitným vyjadrením normy,

za stavu nezlučiteľných názorov na jej výklad hľadal implicitný princíp eliminovať

pochybnosti o úmysle ovplyvnenia veci, avšak tento princíp zároveň korigoval cieľom vec

efektívne prerokovať. Pod váhou argumentov síce opakovane zmenil názor na jej pridelenie

senátu 1S/5S, čo v okolnostiach vypovedá v prospech úmyslu hľadania optimálneho

riešenia. Keď si však mal vybrať medzi alternatívou sporného pridelenia veci

bez náhodného výberu (vec by s istotou prerokoval senát 1S) a alternatívou sporného

pridelenia veci náhodným výberom (vec by prerokoval náhodne vybratý senát),

z prideľovania veci vylúčil osobný vplyv a zvolil alternatívu zaručujúcu vyššiu

transparentnosť pridelenia (vo veci uprednostnil náhodný výber pred subjektívnym

rozhodnutím). V konečnom dôsledku tak najvyšší súd otrocky neustrnul na výklade

jediného ustanovenia zákona, ale riadiac sa ideou relevantných ústavných princípov,

vec spravodlivo prerokoval.

K argumentu sťažovateliek, podľa ktorého majú právo na už raz prideleného sudcu

(v tomto prípade senát), ústavný súd poukazuje na § 3 ods. 4 zákona o súdoch,

podľa ktorého v priebehu konania môže dôjsť k zmene v osobe sudcu. Zmena však musí

byť uskutočnená v súlade so zákonom a rozvrhom práce. Keďže zákon v prerokúvanom

prípade umožňoval viacero interpretačných verzií, najvyšší súd sa pri voľbe konkrétnej

interpretačnej verzie správne riadil podstatou základných práv. Z pohľadu ústavnosti teda

v okolnostiach prerokúvanej veci prevažuje ten faktor, že dôvody, ktoré viedli predsedu

správneho kolégia k prideleniu veci náhodným výberom, majú svoj racionálny základ

a jeho rozhodnutie zohľadňuje podstatu ústavného princípu.

Argument, podľa ktorého predseda správneho kolégia postupoval vo veci na základe

rokovacieho poriadku (ktorý podľa viacerých názorov všeobecne nezaväzuje na základe

excesu zo zákonného splnomocnenia), ústavný súd tiež posúdil z hľadiska, či postup

predsedu správneho kolégia zodpovedal podstate ústavného princípu. Podľa názoru

ústavného súdu však rozhodnutie predsedu správneho kolégia z práve uvedených dôvodov

účel a zmysel § 51 ods. 7 zákona o súdoch nepopiera, nie je s ním v rozpore a zohľadňuje

podstatu základných práv. Skutočnosť, že predseda správneho kolégia mohol byť k svojmu

rozhodnutiu motivovaný rokovacím poriadkom, pokiaľ nezasahuje do podstaty ústavného

princípu, nehodnotí ústavný súd v okolnostiach za ústavne významnú.

Zohľadniac uvedené k tejto časti sťažností, ústavný súd konštatuje, že napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu nie je založený na takom výklade zákona, ktorý by popieral jeho

účel a zmysel.

Z uvedených dôvodov odmietol ústavný súd sťažnosti sťažovateliek v tejto časti

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K meritu napadnutého rozsudku a k tvrdeným pochybeniam v procese

(bod ad 2 sťažnosti)

Pokiaľ sťažovateľky predpokladajú zaujatosť sudcov najvyššieho súdu na základe

vyslovenia vlastného názoru na pridelenie veci konkrétnemu senátu (1S/5S), ústavný súd

uvádza, že toto tvrdenie nie je podložené žiadnym argumentom, ktorý by ho odôvodňoval.

Sťažovateľky v tomto prípade tvrdia iba abstraktnú možnosť, že sudcovia, ktorí sa necítili

byť povolaní vec rozhodnúť, môžu sa voči prerokovaniu veci javiť zaujatí. Ústavný súd

k tejto námietke poukazuje na vecnosť diskusie, ktorá nebola zameraná na vyjadrenie

osobného postoja k prerokovaniu veci a striktne sa sústredila na nachádzanie optimálneho

riešenia ‒ čo sa týka nápadu veci. Ústavný súd vkonaní ani vyjadrení žiadnej

zo zainteresovaných strán nenachádza osobný rozmer v objektívnom ani subjektívnom

zmysle.

Pokiaľ sťažovateľky namietajú nedostatočnú konkretizáciu skutku, ústavný súd

uvádza, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku podrobil vecnému prieskumu totožný

argument (najmä s. 30 – 54 napadnutého rozsudku). Najvyšší súd sa v uvedenej časti

rozhodnutia vysporiadava s námietkou obdobnosti správneho trestania a trestného konania.

Vo svojich úvahách nepopiera požiadavky na prísnu preukázateľnosť skutku, avšak zastáva

tiež názor, že vo veci treba prihliadať na latenciu a plánovitosť protiprávneho konania,

a tak isto aj na zahladzovanie stôp (napr. bod 183 a nasl. napadnutého rozsudku). V tomto

ohľade vo veci zastáva názor, že konkretizácia skutku musí byť posudzovaná prísne

individuálne a vzhľadom na charakter a povahu protiprávneho konania. Sťažovateľky,

naopak, útočia na podstatu povahy nepriamych dôkazov a tvrdia, že pokiaľ ich dohoda

týkajúca sa spáchania skutku nebola preukázaná priamo (zmluvou, konkretizáciou

komunikácie), nie je vo veci opodstatnené prijať odsudzujúci výrok. Čo sa týka

posudzovaného prípadu, ústavný súd považuje zamietnutie uvedených námietok

sťažovateliek najvyšším súdom za primerane odôvodnené a založené na racionálnych

úvahách podložených právnou úpravou aj skutkovým stavom. Ústavný súd tiež považuje

skutok za dostatočne konkretizovaný, pričom závery týkajúce sa konkretizácie skutku

podľa názoru ústavného súdu takisto vyplývajú z dôkaznej situácie.

Pokiaľ ide o skutkový stav z pohľadu obstarania dôkazov, ústavný súd sa

nestotožňuje s názormi sťažovateliek, podľa ktorých majú byť nespravodlivo perzekvované

na základe jediného nepriameho dôkazu (porovnávania zhody cenových indexov).

Porovnávanie zhody cenových indexov analyticky a prísne plošne zohľadňuje vzorec

správania sťažovateliek, ktoré sa im v priebehu konania kládlo za vinu (porovnaných bolo

880 položiek). Navyše najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku takisto zaoberal

aj argumentáciou zameranou na tvrdenie o náhodnej (mimovoľnej) možnosti zhody

cenových indexov a ad absurdum poukázal na nemožnosť takého výsledku.

Okrem už uvedeného vo veci bolo poukázané na rad ďalších dôkazov (z ktorých

sťažovateľky vykonanie časti z nich spochybňujú). Z napadnutého rozsudku,

ba ani z obsahu spisu však podľa názoru ústavného súdu nevyplývajú ústavne relevantné

pochybenia vo vykonaní či hodnotení spochybňovaných dôkazov. Konkrétne, čo sa týka

problematiky namietaného odňatia možnosti konať pred súdom v súvislosti s tvrdeným

nezákonným pripustením listu Národnej diľničnej spoločnosti zo 4. mája 2015, hodnotenia

odborného stanoviska a stanoviska experta , ústavný súd poukazuje

na to, že sťažovateľkám boli v bodoch 159 a nasl. napadnutého rozsudku podrobne

objasnené materiálne dôvody, ktoré formovali postoj najvyššieho súdu. Ústavný súd

ani v tomto smere nemá dôvod napadnutý rozsudok najvyššieho súdu po právnej stránke

vylepšovať.

Sťažovateľky tiež namietajú, že v prerokúvanej veci na ne bolo neprípustným

spôsobom prenesené dôkazné bremeno týkajúce sa „vyvinenia sa“ spod spáchania skutku

(v tejto súvislosti namietajú porušenie princípu rešpektovania prezumpcie neviny). Najvyšší

súd podľa názoru ústavného súdu správne vyhodnotil, že sťažovateľky v konaní

vierohodným spôsobom neobjasnili motívy svojho (na základe konkrétnych dôkazov

zisteného) správania, naopak, do konania vnášajú typovo obdobnú argumentáciu ‒raz

o možnosti náhodilosti zhody cenových indexov, inokedy o možnosti mimovoľného úniku

informácií z interného prostredia spoločností. Záver najvyššieho súdu, ktorým uvedenú

argumentáciu v pomere k dôkladne zistenému skutkovému stavu a v pomere k skutočnosti,

že sťažovateľky túto argumentáciu používajú bez vierohodného preukázania jej

opodstatnenosti (napr. sťažovateľky na jednej strane tvrdia krádež dokumentov,

no na druhej strane oznámenie krádeže príslušným orgánom nepreukázali), považoval

za irelevantnú, hodnotí ústavný súd ako opodstatnený. Čo sa týka tvrdenia nepreukázania

existencie spoločnej komunikačnej platformy, ergo nepreukázania úmyselnej účasti

sťažovateliek na dohode obmedzujúcej súťaž, ústavný súd uvádza, že k tomuto záveru

smerovalo celé dokazovanie (napr. už spomenutý bod 183 a nasl. napadnutého rozsudku),

z ktorého najvyšší súd jej existenciu implicitne (ale na základe vykonaných dôkazov)

konštatoval. Ústavný súd v uvedených záveroch najvyššieho súdu zásah do označených

práv sťažovateliek nezistil.

Čo sa týka námietok týkajúcich sa výšky uloženej sankcie za spáchaný delikt

a využitia moderačného oprávnenia súdom pri ukladaní sankcie, ústavný súd preskúmal

postup a právne názory najvyššieho súdu, ktorými sa tento pri ukladaní sankcie spravoval

(najmä bod 292 a nasl. napadnutého rozsudku), pričom ústavnú nekonformitu napadnutého

rozsudku ani v tomto ohľade nezistil.

Nakoniec čo sa týka tvrdenia sťažovateliek o potrebe nariadenia pojednávania

a prerokovania veci za prítomnosti účastníkov z dôvodu ich oboznámenia s odlišným

názorom najvyššieho súdu na právne posúdenie veci, túto požiadavku sťažovateľky

odôvodňujú odklonom od podľa ich názoru štandardnej judikatúry týkajúcej sa

konkretizácie skutku a hodnotenia dôkazov. Keďže podľa názoru ústavného súdu bol postup

najvyššieho súdu v prerokúvanej veci lege artis (ústavný súd sa nestotožňuje s tvrdeným

excesom v posúdení veci) a keďže právne názory najvyššieho súdu sú podporené

relevantnými odkazmi na príslušnú judikatúru, niet dôvodu prisvedčiť ani téze o porušení

základných práv odklonom od judikatúry.

Ústavný súd teda považuje za potrebné na tomto mieste opakovane pripomenúť,

že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej

moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(napr. , , ).

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje

i na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je

nahrádzať činnosť všeobecných súdov.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd s poukázaním na obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku dospel

k záveru, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Napadnutý rozsudok vysvetlil,

ako najvyšší súd dospel k záveru o nevyhnutnosti rozsudok krajského súdu C zmeniť tak,

že žaloby sťažovateliek zamietol, podľa akej právnej úpravy a z akých dôvodov sa tak stalo

(zároveň poukazujúc na relevantnú judikatúru). Odôvodnenie napadnutého rozsudku

ako celok preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce z , a

v namietaných súvislostiach.

Skutočnosť, že sťažovateľky sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňujú,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil dôvod na prijatie sťažností na ďalšie

konanie ani v tejto časti a odmietol ich pri predbežnom prerokovaní taktiež z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti podľa .

K zásahu do základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

(bod ad 3 sťažnosti)

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa môže vyplývať

aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

v ktorom už v sťažnosti podľa označený všeobecný súd meritórne

rozhodol pred jej podaním (, ), a preto už k namietanému

porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo

dochádzať (m. m. , ). Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta

v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak

dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. ,

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať

(napr. , ). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu

už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť

odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ), pretože konanie

o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý

ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa .

Ústavný súd z obsahu sťažností zistil, že napadnuté konanie (sp. zn. )

vedené na najvyššom súde bolo ukončené napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

(sp. zn. z 2. novembra 2016). Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť

13. januára 2017.

Každá zo sťažností bola ústavnému súdu doručená po skočení napadnutého konania

(27. januára 2017 až 17. februára 2017). Z uvedeného teda vyplýva, že v čase podania

sťažnosti k namietaným prieťahom v konaní už zjavne dochádzať nemohlo.

Takisto je potrebné podotknúť, že napadnuté konanie trvalo v danom prípade krátko

(vec bola na najvyššom súde zapísaná 5. augusta 2015 a rozhodnutá 2. novembra 2016,

čo predstavuje dobu cca 15 mesiacov) a nenadobudlo podľa skutočností opísaných

v sťažnostiach (v charaktere a dĺžke namietaných prieťahov) ústavnoprávny rozmer.

Tento skutkový stav bol preto so zreteľom na obsah sťažností, ako aj s prihliadnutím

na zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosti sťažovateliek proti postupu

najvyššieho súdu sú zjavne neopodstatnené. Z tohto dôvodu ich ústavný súd odmietol

už pri ich predbežnom prerokovaní ( ).

Ústavný súd hodnotí namietanie zbytočných prieťahov v okolnostiach prípadu

(ide zhruba o 12-ročný proces, pričom zbytočné prieťahy sú namietané až po nezvratnom

rozhodnutí najvyššieho súdu a sťažovateľky sú od počiatku konania kvalifikovane právne

zastúpené) za počínanie sledujúce iba materiálny prospech, keďže sťažovateľky sa

o urýchlené prerokovanie veci v priebehu napadnutého konania (v časoch zdôrazňovanej

nečinnosti a neefektívneho postupu najvyššieho súdu) nijako nezaujímali, čo nesvedčí o ich

deklarovanom dobrom úmysle domôcť sa tvrdeného urýchleného prerokovania veci.

Keďže ústavný súd sťažnosti odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateliek nastolenými v sťažnostiach (zrušenie

napadnutého rozsudku a vrátenie veci najvyššiemu súdu, priznanie náhrady trov konania),

a to vrátane návrhu sťažovateliek 1 a 3 na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu v spojení s rozhodnutím B.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2017