Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 16 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (21)III. ÚS 459/2017
PDF · 435.66 KB
No categories available
III. ÚS 459/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2017
predbežne prerokoval sťažnosti:
1. obchodnej spoločnosti STRABAG a. s., Na Bělidle 198/21, Praha, Česká
republika, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Havlátom, Rudnayovo námestie 1,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia:
- základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci
súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Sžh 2/2015,
- základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti a základného práva
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe podľa
čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžh 2/2015,
- základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Sžh 2/2015 z 2. novembra 2016,
- základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžh 2/2015;
2. obchodnej spoločnosti Skanska a. s., Křižíkova 682/34a, Praha, Česká republika,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou ČECHOVÁ & PARTNERS s. r. o., Staromestská 3,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Tomáš Maretta, vo veci namietaného
porušenia:
- základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- základného práva na rešpektovanie prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd,
- základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
to všetko rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžh 2/2015
z 2. novembra 2016;
3. obchodnej spoločnosti MOTA – ENGIL, ENGENHARIA E CONSTRUCAO,
S. A., Casa da Calcada, Largo do Paco, n° 6, Cepelos, Amarante, Portugalsko, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou Kinstellar, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 13, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát Mgr. Patrik Bolf, vo veci namietaného porušenia:
- základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48
ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, to všetko v spojení s čl. 1 ods. 1
a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 39 Listiny
základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd,
to všetko rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžh 2/2015
z 2. novembra 2016 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti STRABAG a. s., a obchodnej spoločnosti
Skanska a. s., vedené pod sp. zn. Rvp 171/2017 a sťažnosť obchodnej spoločnosti MOTA –
ENGIL, ENGENHARIA E CONSTRUCAO, S. A. vedenú pod sp. zn. Rvp 308/2017
s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 171/2017.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti STRABAG a. s., obchodnej spoločnosti Skanska
a. s., a obchodnej spoločnosti MOTA – ENGIL, ENGENHARIA E CONSTRUCAO, S. A.
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. januára 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti STRABAG a. s. (ďalej len
„sťažovateľka 1“), 17. februára 2017 sťažnosť obchodnej spoločnosti Skanska a. s., (ďalej
len „sťažovateľka 2“) a 17. februára 2017 sťažnosť obchodnej spoločnosti MOTA –
ENGIL, ENGENHARIA E CONSTRUCAO, S. A. (ďalej len „sťažovateľka 3“; spolu ďalej
len „sťažovateľky“) pre namietané porušenie v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Sžh 2/2015 (ďalej len „napadnuté konanie“) a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžh 2/2015 z 2. novembra 2016 (ďalej len
„napadnutý rozsudok“).
Z dôvodu zachovania prehľadnosti tohto rozhodnutia sa Ústava Slovenskej republiky
používa ďalej v texte aj v skrátenom tvare „ústava“, Listina základných práv a slobôd
v skrátenom tvare „listina“, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v skrátenom tvare „dohovor“ a Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v skrátenom tvare „dodatkový protokol“.
Taktiež z dôvodu zachovania prehľadnosti tohto rozhodnutia a zamerania sa
na podstatu predostretého problému sa spomedzi v záhlaví tohto rozhodnutia označených
práv odôvodnenie tohto rozhodnutia venuje len tým z nich, ktorých namietnutie
je podložené obsahom odôvodnenia sťažností. Článok 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1, 4,
a 5, čl. 35 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy, čl. 39 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu sú síce
petitmi sťažností napádané, avšak sťažnosti predložené ústavnému súdu sa obsahovo
porušeniu uvedených ustanovení nevenujú a ak, tak iba z toho hľadiska, že porušenie týchto
ustanovení je obsahovo viazané na vyslovenie porušenia čl. 46, čl. 48 a čl. 50 ods. 2 ústavy
a čl. 6 dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje riešenie namietaného
porušenia uvedených článkov ústavy za vyplývajúce z riešenia podstaty predostretého
problému.
Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľky sa spolu s ďalšími
obchodnými spoločnosťami žalobami domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia
Protimonopolného úradu Slovenskej republiky, odboru dohôd obmedzujúcich hospodársku
súťaž (ďalej len „protimonopolný úrad“) č. 2005/KH/1/1/137 z 23. decembra 2005 (ďalej
len „rozhodnutie A“) a rozhodnutia Rady Protimonopolného úradu Slovenskej republiky
(ďalej len „rada protimonopolného úradu“) č. 2006/KH/R/2/116 zo 16. októbra 2006 (ďalej
len „rozhodnutie B“).
Protimonopolný úrad v rozhodnutí A a rada protimonopolného úradu v rozhodnutí B
konštatovali, že konanie sťažovateliek a ďalších v rozhodnutiach označených obchodných
spoločností spočívajúce v koluzívnom správaní, v dôsledku ktorého bolo koordinované
správanie vo verejnej súťaži vyhlásenej Slovenskou správou ciest na uskutočnenie
dodávok stavebných prác na realizáciu stavby „Diaľnica D1 Mengusovce – Jánovce úsek
km 0,00-8,00“ oznámenej vo Vestníku verejného obstarávania 11. mája 2004, je
- dohodou podľa čl. 81 ods. 1 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, a preto je
zakázané, a súčasne
- dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a) a f) zákona č. 136/2001
Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy
Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ktoré je taktiež zakázané.
Na základe označených rozhodnutí A a B boli sťažovateľkám a ďalším obchodným
spoločnostiam uložené pokuty. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
rozsudkom sp. zn. 2 S 430/06 z 10. decembra 2008 (ďalej len „rozsudok C“) rozhodnutia
A a B zrušil v súlade s § 250j ods. 2 písm. c) a d) a § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku a vec vrátil protimonopolnému úradu na ďalšie konanie.
Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009 z 30. decembra 2013 (ďalej len
„rozsudok D“) zmenil rozsudok krajského súdu C tak, že žaloby zamietol. Nálezom
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 893/2014 zo 17. júna 2015 (ďalej len „nález E“) bol rozsudok
najvyššieho súdu D zrušený a vec bola vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
Najvyšší súd následne napadnutým rozsudkom opätovne zmenil rozsudok krajského súdu C
a žaloby sťažovateliek a ďalších žalobcov znova zamietol.
Sťažovateľky v sťažnostiach v prvom rade tvrdia, že napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu bol vydaný senátom, ktorého členovia nie sú zákonnými sudcami (ad 1).
V ďalšom namietajú nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, ktorú vyvodzujú z
nedodržania ústavnoprávnych požiadaviek, ktoré sú kladené na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, nevysporiadanie sa najvyššieho súdu s ich zásadnými námietkami a tiež
pochybenia v procesnom postupe, najmä čo sa týka vykonávania a hodnotenia dôkazov (ad
2). Nakoniec tvrdia aj porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (ad
3).
Čo sa týka námietky porušenia práva na zákonného sudcu (ad 1), sťažovateľky
tvrdia, že prerokúvaná vec pôvodne napadla najvyššiemu súdu 25. júna 2009 a bola
náhodným výberom pridelená senátu 1S v zložení: JUDr. Igor Belko (sudca spravodajca),
JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Alena Poláčková, PhD. (ďalej len „senát v pôvodnom
zložení“). Vec bola najvyšším súdom vedená pod sp. zn. 1 Sžhpu 1/2009. Najvyšší súd však
z rôznych dôvodov rozhodol vec sťažovateľky v preobsadenom senáte 1S v zložení:
JUDr. Igor Belko, JUDr. Ing. Miroslav Gavalec, PhD., a JUDr. Elena Berthotyová.
Takto preobsadeným senátom prerokovaná vec bola sťažovateľkami napadnutá
na ústavnom súde z dôvodu porušenia práva na zákonného sudcu, pričom ústavný súd dal
sťažovateľkám za pravdu, vec zrušil a vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
Po vrátení veci najvyššiemu súdu bola vec 5. augusta 2015 pridelená senátu
1S pod sp. zn. 1 Sžh 1/2015 na pokyn predsedu správneho kolégia najvyššieho súdu.
Proti tomu sa ohradil JUDr. Igor Belko (ďalej len „sudca Belko“) v písomnom stanovisku
zo 6. augusta 2015 (ďalej len „stanovisko sudcu Belka“). Podľa názoru sudcu Belka vec
mala byť po vrátení z ústavného súdu na ďalšie konanie pridelená náhodným výberom.
Následne vydal predseda správneho kolégia 2. októbra 2015 ďalší pokyn
na pridelenie veci náhodným výberom. Predseda správneho kolégia sa pritom riadil
názorom, podľa ktorého vec nebolo možné prideliť senátu 1S, lebo ten už v pôvodnom
ani väčšinovom zložení neexistoval. Vec bola pridelená senátu 5S v zložení: JUDr. Jarmila
Urbancová, JUDr. Petra Príbelská, PhD., a JUDr. Jana Henčeková, PhD., a bola vedená
pod sp. zn. 5 Sžh 2/2015. Proti prideleniu veci senátu 5S sa ohradila JUDr. Jarmila
Urbancová v písomnom stanovisku z 22. októbra 2015 (ďalej len „stanovisko sudkyne
Urbancovej“). S pridelením veci náhodným výberom nesúhlasila a zdôvodnila svoje
presvedčenie, že vec ex lege patrí senátu 1S v pôvodnom zložení.
Vec eskalovala do úrovne argumentačnej prestrelky sudca Belko contra sudkyňa
Urbancová realizovanej prostredníctvom stanovísk s predsedom správneho kolégia v úlohe
arbitra. Medzičasom jej bola pridelená aj nová spisová značka (1 Sžh 2/2015)
podľa naklonenia misky váh argumentov na stranu senátu 1S zo strany senátu 5S.
Názor sudcu Belka bol založený na tvrdeniach, že po náleze E ústavného súdu nie je
možné určiť, ktorý senát má vo veci konať. Podľa sudcu Belka ústavný súd v náleze E
označil vo veci rozhodujúci senát 1S za nezákonný z titulu jeho nesprávneho
„preobsadenia“. Poukázal aj na to, že „preobsadenie“ sudcov senátu 1S malo byť podľa
názoru ústavného súdu považované za zmenu v obsadení súdu sudcami, ergo vec mala byť
prerozdelená náhodným výberom a inej alternatívy vo veci nebolo [porovnaj s. 37 a 39
nálezu E a § 51 ods. 4 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)].
Sudca Belko teda tvrdí, že senát 1S, tak ako je obsadený po náleze E, tak isto nemôže byť
považovaný za zákonne obsadený (nie je senátom v pôvodnom zložení ako v čase nápadu
veci na najvyšší súd). Z toho dôvodu nemôže byť na vec aplikovaný ani čl. II ods. 4 rozvrhu
práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2015 (ďalej len „rozvrh práce 2015“)
pojednávajúci o rozdelení práce medzi senáty.
Na druhej strane v stanovisku sudkyne Urbancovej sudkyňa poukazuje na to,
že prerozdelenie veci náhodným výberom bolo založené na čl. 3 bode 6 rokovacieho
poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky [č. 291/2006 Z. z. (ďalej len „rokovací
poriadok“)]. Sudkyňa v predmetnom stanovisku spochybňuje všeobecnú záväznosť
uvedeného ustanovenia rokovacieho poriadku pre prekročenie zákonného splnomocnenia.
Nadväzne na to prezentuje ňou požadované riešenie problému v zmysle § 51 ods. 7 zákona
o súdoch, ktoré podľa nej spočíva v pridelení veci senátu 1S v pôvodnom zložení. Sudkyňa
argumentuje tým, že všetci zo sudcov senátu v pôvodnom zložení sú (v čase
problematického prideľovania veci, pozn.) aktívne činnými sudcami najvyššieho súdu,
a aj keď už nie sú sudcami senátu 1S (každý zo sudcov senátu v pôvodnom zložení je v čase
spísania stanoviska sudkyne Urbancovej členom iného senátu, pozn.), sú spôsobilí vec
rozhodnúť.
Sťažovateľky sťažnosťami obhajujú názor sudkyne Urbancovej a domáhajú sa
prerokovania veci senátom 1S v pôvodnom zložení (resp. v zložení zo zastupujúcich
sudcov), pretože obdobne ako sudkyňa Urbancová sú toho názoru že § 51 ods. 7 zákona
o súdoch umožňuje pridelenie veci náhodným výberom iba v takom prípade, ak zákonného
sudcu, ktorému bola vec pôvodne pridelená, na súde viac niet. Argumentáciu sudkyne
podporujú vypustením úpravy čl. 3 z rokovacieho poriadku najvyššieho súdu v znení
č. 200/2016 (touto úpravou predseda správneho kolégia zdôvodňoval svoje rozhodnutie)
a za materiálny dôvod takého kroku označujú práve spomínané prekročenie zákonného
splnomocnenia. Ak sťažovateľky v niektorých pasážach sťažností aj pripúšťajú postup
v zmysle rozvrhu práce najvyššieho súdu, za relevantný považujú rozvrh práce na rok 2009,
nie na rok 2015.
Sťažovateľky tiež ad absurdum upozorňujú, že sudkyňa JUDr. Alena Poláčková,
PhD., ako členka senátu v pôvodnom zložení, bola v čase problematického prideľovania
veci riadnou sudkyňou najvyššieho súdu a výkonu funkcie sudkyne Európskeho súdu
pre ľudské práva sa ujala až po rozhodnutí o pridelení veci senátu 5S, teda prerušenie
výkonu funkcie sudkyne, ku ktorému došlo až ex post, nemohlo byť dôvodom
pre rozhodnutie o nemožnosti prerokovať vec senátom (1S) v pôvodnom zložení.
V závere tejto časti sťažností sťažovateľky tvrdia, že zmeny v zložení senátov
v priebehu rokov 2009 až 2015 nemohli vec doviesť k tomu, že vo výsledku nebude
prerokovaná senátom 1S, ale senátom 5S (tvrdia pochybenie v pridelení veci po jej vrátení
po náleze E), a tiež nie k tomu, že nebude prerokovaná senátom 1S v pôvodnom zložení
(požadujú riadne nahradenie jeho členov na základe príslušných pravidiel o zastupovaní).
Čo sa týka námietky arbitrárnosti napadnutého rozsudku a pochybení v procesnom
postupe (ad 2), sťažovateľky tvrdia, že napadnutý rozsudok je zaujatý, nezohľadňuje na vec
vzťahujúcu sa judikatúru a nie je náležite odôvodnený.
Zaujatosť napadnutého rozhodnutia sťažovateľky odôvodňujú poukázaním
na tvrdené porušenie práva na zákonného sudcu (bod ad 1) a na základe nesúhlasných
stanovísk sudcov (v tomto kontexte rozumej najmä sudkyne Urbancovej) predkladajú
ústavnému súdu tézu o tom, že sudcovia sa na základe svojho nesúhlasného postoja
k prerokovaniu veci nemôžu objektívne javiť nestrannými.
Odklon od judikatúry sťažovateľky vidia v nepresvedčivej konkretizácii skutku,
ktorý sa im kladie za vinu (a contrario za štandard považujú nimi citovanú judikatúru).
Poukázaním na charakterovú obdobnosť správneho trestania a trestného konania požadujú
sprísnené nároky na posúdenie konkretizácie skutku. Zastávajú názor, že od počiatku
konania nie je zrejmé, z akého skutku boli obvinené. Poukazujú tiež na to, že k obdobnému
záveru dospel aj krajský súd v rozsudku C. Sťažovateľkám prekáža podľa ich názoru
nejednoznačné určenie miesta, času a spôsobu spáchania skutku v skutkovej vete výroku
odsudzujúceho rozhodnutia, ako aj v odôvodnení všetkých rozhodnutí venujúcich sa meritu
veci. Problém v odklone od judikatúry prezentujú aj ako absenciu existencie jasných
a zrozumiteľných dôvodov na to, aby skutok bol popísaný tak neurčito, ako sa to podľa ich
názoru stalo. Skutková veta odsudzujúceho výroku podľa tvrdenia sťažovateliek obsahuje
iba citáciu právnej kvalifikácie skutkovej podstaty tak, ako je uvedená v príslušnom
zákonnom ustanovení. Tomu nekorešponduje žiadne odôvodnenie. Na uvedenom zakladajú
aj tvrdenie o tom, že najvyšší súdu ich zásadné námietky rozporujúce skutkové a právne
hodnotenie veci nevzal do úvahy, resp. nedal na ne odpoveď.
Podľa názoru sťažovateliek ich účasť na spáchaní správneho deliktu nebola v konaní
preukázaná a nemožno ju vyvodzovať iba z podobnosti cenových indexov ponúk
a popierajú, resp. tvrdia nepreukázanie existencie spoločnej komunikačnej platformy.
Navyše namietajú, že podobnosť ponúk mohla byť spôsobená nechceným a mimovoľným
(rozumej zdôrazňujúc aspekt absencie zavinenia ako základný znak skutkovej podstaty
deliktu) únikom informácií od niektorej zo sťažovateliek. Absenciu zavinenia tvrdia
aj vo vzťahu k dohode obmedzujúcej súťaž. Tvrdia, že napadnutý rozsudok sa preukázaním
úmyselnej účasti sťažovateľov na takej dohode vôbec nezaoberal. Poukazujú na neprípustné
prenesenie dôkazného bremena na sťažovateľky, nekonzistentný súbor vykonaných
dôkazov a porušenie práva na rešpektovanie prezumpcie neviny. Zhodnotenie skutkového
stavu je podľa ich názoru neprípustne založené na jedinom nepriamom dôkaze ‒neobvyklej
zhode cenových indexov.
V ďalšej časti sťažností, tvrdiac, že s niektorými argumentmi sa napadnuté
rozhodnutie nevysporiadava vôbec, sťažovateľky atakujú výšku uloženej pokuty. Tvrdia
jej neprimeranosť, neodôvodnenosť a nezohľadnenie rozdelenia úloh (miery, v akej sa
každá z nich mali na spáchaní skutku podieľať). Nakoniec tvrdia aj logickú rozpornosť
argumentácie obsiahnutej v napadnutom rozsudku.
Na základe toho, že, ako už bolo uvedené, najvyšší súd sa mal odkloniť
od štandardnej judikatúry týkajúcej sa konkretizácie skutku pri správnom trestaní
a od záverov krajského súdu (v rozsudku C), podľa názoru sťažovateliek mal najvyšší súd
vo veci nariadiť pojednávanie a vec prerokovať za ich účasti. Sťažovateľky mal s odlišným
názorom na vec oboznámiť a umožniť sa im k nemu vyjadriť. Rozhodnutie najvyššieho
súdu má z tohto dôvodu porušovať právo na predvídateľnosť rozhodovania, resp. vylúčenie
prekvapivých rozhodnutí.
Sťažovateľky tiež namietajú, že na rozdiel od krajského súdu bol najvyšším súdom
vo veci pripustený ako dôkaz list Národnej diaľničnej spoločnosti zo 4. mája 2005,
že výpoveď svedkyne bola považovaná za odborné stanovisko (namiesto
svedeckej výpovede), čím boli sťažovateľky ukrátené o možnosť kladenia otázok,
a s ustanovením znalca sa najvyšší súd vysporiadal tak, že ho považoval
za stanovisko experta (a zároveň naň pri rozhodovaní prihliadal), aj keď podľa názoru
sťažovateliek šlo o nezákonné ustanovenie znalca. V dôsledku uvedeného bola
sťažovateľkám odňatá možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Čo sa týka námietky porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(ad 3), sťažovateľky tvrdia, že prerokúvaná vec nie je nijak právne zložitá a že poskytujú
orgánom verejnej moci promptnú súčinnosť. To isté sa však podľa názoru sťažovateliek
nedá povedať o orgánoch verejnej moci. Konanie v predmetnej veci trvá celkovo
od 17. februára 2002 (od začatia správneho konania) do vydania napadnutého rozsudku
2. novembra 2016, t. j. približne 12 rokov, čo je podľa vyjadrenia sťažovateliek
neprimerané. Dĺžka konania je v tomto prípade podľa názoru sťažovateliek jednak dôvodom
pre vyslovenie porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a jednak
dôvodom pre odôvodnenie použitia mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia vo vzťahu
k uloženiu trestu.
Na základe uvedeného sťažovateľky v petitoch sťažností žiadajú, aby ústavný súd
nálezom vyslovil, že postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Sžh 2/2015 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Sžh 2/2015 z 2. novembra 2016 boli porušené v záhlaví tohto rozhodnutia
označené práva, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie
konanie a aby sťažovateľkám priznal náhradu trov konania. Sťažovateľka 1
a sťažovateľka 3 žiadajú, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžh 2/2015 z 2. novembra 2016.
II.
K spojeniu vecí na spoločné konanie
Podľa § 31a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
Podľa § 166 ods. 1 CSP v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné
konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých strán.
Zo spisov ústavného súdu vedených pod sp. zn. Rvp 171/2017 a sp. zn.
Rvp 308/2017 vyplýva, že predmetom sťažností je preskúmanie (toho istého) napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu vydaného v napadnutom konaní, v ktorom sťažovateľky
vystupovali v procesnom postavení žalobkýň, pričom rozsah práv, ktorých porušenie
sťažovateľky vo veci namietajú, je porovnateľný. Z argumentácie obsiahnutej v spájaných
sťažnostiach je zrejmé, že vo všetkých prípadoch je v rámci preskúmania ústavnej
konformity napadnutého rozsudku najvyššieho súdu potrebné posúdiť rovnaké skutkové
okolnosti a ústavnoprávne otázky.
Vzhľadom na to, že sťažnosti spolu skutkovo úzko súvisia a sú obsahovo totožné,
ústavný súd v záujme hospodárnosti konania podľa § 31a ods. 1 zákona o ústavnom
súde v spojení s § 166 ods. 1 CSP rozhodol, že veci vedené pod sp. zn. Rvp 171/2017
a sp. zn. Rvp 308/2017 spája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
III.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak Ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
Predmetom sťažností je tvrdenie o neopodstatnenosti pridelenia veci sťažovateliek
senátu 5S najvyššieho súdu po náleze ústavného súdu E (t. j. po rozhodnutí, ktorým bol
rozsudok najvyššieho súdu D zrušený a vec sťažovateliek bola vrátená najvyššiemu súdu
na ďalšie konanie). Predmetom sťažností je tiež tvrdenie o neopodstatnenosti rozhodnutia
veci jej v merite a tvrdenie, že postupom najvyššieho súdu došlo k spôsobeniu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní sp. zn. 5 Sžh 2/2015.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje
sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje
za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má
právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch
svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
S ohľadom na svoju konštantnú judikatúru ústavný súd vždy, pokiaľ to ústava svojím
znením nevylučuje, prihliada pri vymedzení obsahu základných práv a slobôd ustanovených
v ústave aj na znenie medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách
a príslušnú judikatúru k nim vydanú (II. ÚS 55/98, PL. ÚS 24/2014).
Z uvedených dôvodov a tiež z dôvodu, že porušenie v záhlaví tohto rozhodnutia
označených práv je sťažovateľkami koncipované v prvom rade ako porušenie ústavy, spolu
s ktorým je paralelne a ekvivalentne (na základe totožných tvrdení) namietané porušenie
dohovoru, ústavný súd cieli odôvodnenie tohto rozhodnutia na namietané porušenie čl. 46,
čl. 48 a čl. 50 ods. 2 ústavy, pričom zohľadňuje špecifické postavenie dohovoru.
K zásahu do základného práva na zákonného sudcu (bod ad 1 sťažnosti)
Ústavný súd považoval pri rozhodovaní vo veci za relevantné nasledujúce zásady,
ktoré možno vyvodiť z jeho konštantnej judikatúry, a tiež nasledujúce skutočnosti:
Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií
nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou
pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí
sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce
upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná
zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody
a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07).
Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom
na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09).
Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48
ods. 1 ústavy je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť,
bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo za účelový
Podľa názoru ústavného súdu ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami
sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte
(napr. IV. ÚS 116/2011).
Za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené
predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie
k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu
(napr. I. ÚS 239/04, II. ÚS 417/06, III. ÚS 285/2010).
Ústavný súd vníma ako závažnú skutočnosť tú, že v náleze E bolo rozhodované
o neústavnosti „preobsadenia“ 2 členov senátu najvyššieho súdu, ktorému bola vec
pridelená. Podstata veci spočívala v tom, že ústavný súd vyhodnotil ako ústavne
nekonformný taký zásah do rozvrhu práce, ktorý sa uskutočnil bezdôvodným
(neopodstatneným) opatrením predsedu najvyššieho súdu a ktorý mal podľa názoru
ústavného súdu za cieľ účelovo „vymeniť“ dvoch členov senátu. Rozhodujúcim faktorom,
na základe ktorého ústavný súd tento záver prijal, bolo nepreukázanie opodstatnenosti
dôvodov na vykonanie zásahu do rozvrhu práce. Povedané inak, najvyšší súd zmenu
v rozvrhu práce racionálne nezdôvodnil a potreba takej zmeny nevyplývala ani z iných
okolností (porovnaj s. 36 a 37 nálezu E).
Ústavný súd už taktiež vyslovil právny názor, v zmysle ktorého základné právo
nebyť odňatý zákonnému sudcovi nie je porušené, ak došlo k zmene v osobe zákonného
sudcu v právnej veci sťažovateľov na základe prerozdelenia už pridelených vecí z dôvodu
predvídaného zákonom a spôsobom, ktorý vyžaduje príslušný zákon (IV. ÚS 202/2011).
Kritickým momentom prerokúvanej veci je teda jej vrátanie najvyššiemu súdu
na ďalšie konanie po náleze ústavného súdu E. Problematickou sa stala otázka určenia
zákonného sudcu.
Podľa § 3 ods. 3 zákona o súdoch zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu
sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie
a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami
sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Účastník
konania alebo strana v konaní, v ktorom rozhoduje súd v senáte, nemá právo na vopred
určeného sudcu spravodajcu. Zákonným sudcom je aj sudca určený podľa odseku 4.
Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať
len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.
Podľa § 51 ods. 7 zákona o súdoch ak bude vec súdu vrátená na ďalšie konanie
a rozhodnutie vo veci, bude pridelená sudcovi, ktorému bola ako zákonnému sudcovi
pôvodne pridelená; ak takéhoto sudcu na súde niet, pridelí sa vec náhodným výberom
pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených
ministerstvom podľa rozvrhu práce.
Výklad zákona o súdoch bol problematický v tom ohľade, či za zákonného sudcu
v zmysle § 51 ods. 7 zákona o súdoch mal byť považovaný senát 1S v pôvodnom zložení
(teda z roku 2009) alebo či z dôvodu zmien v senátoch v priebehu rokov 2009 až 2015 mal
byť za zákonný senát považovaný senát 1S ako senát, ktorému bola vec pôvodne pridelená,
avšak v zmysle rozvrhu práce na rok 2015, alebo či vec mala byť znova pridelená
náhodným výberom z dôvodu neexistencie senátu 1S v pôvodnom zložení (z roku 2009).
Problém riešenia základnej premisy umocnila rôznorodosť názorov, ktoré vykladali
časť ustanovenia § 51 ods. 7 zákona o súdoch za bodkočiarkou v znení „ak takého sudcu
niet“ odlišne. Z jedného uhla pohľadu sa javilo ako rozhodujúce, či sa sudcovia senátu
v pôvodnom zložení na súde vôbec nachádzajú ako aktívne činní. Tento názor požadoval
totožné zloženie senátu 1S v roku 2015 ako v roku 2009. Neskôr sa tento názor začal
vnútorne vetviť na striktné dodržanie pôvodného zloženia senátu 1S z roku 2009 v čase
nápadu veci a menej striktné pripustenie možnosti obsadenia senátu zastupujúcimi sudcami,
keďže jeden z členov senátu v pôvodnom zložení sa medzičasom ujal funkcie výkonu sudcu
Európskeho súdu pre ľudské práva (táto názorová vetva vychádzala z toho, že dotyčný člen
senátu sa ujal funkcie sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva až po pridelení veci senátu
5S, čím sa tiež poukazovalo na neopodstatnenosť výsledku pridelenia veci senátu 5S).
Z ďalšieho uhla pohľadu zas stačilo vec prideliť senátu 1S v zložení podľa rozvrhu práce
na rok 2015. Ostatný uhol pohľadu nesúhlasil zo žiadnym z uvedených názorov a zastával
pridelenie veci náhodným výberom.
Navyše sa k veci pridal argument, podľa ktorého predseda správneho kolégia vec
pridelil náhodným výberom na základe čl. 3 ods. 6 rokovacieho poriadku, čo bolo
podľa viacerých názorov neprípustné z dôvodu, že úprava rokovacieho poriadku sa vymyká
z hraníc zákonného splnomocnenia.
Sťažovateľky, ba aj najvyšší súd sa pri takom množstve alternatív výkladu zákonnej
úpravy správne snažili čo najpresvedčivejšie nájsť odpoveď na otázku, ktorý z uvedených
názorov (interpretačných verzií) je možné považovať za spravodlivý a ktorý z nich
za nežiaduco zasahujúci podstatu základného práva na zákonného sudcu.
Sťažovateľky, keďže sa s interpretačnou verziou najvyššieho súdu nestotožňujú,
inšpirované tiež nesúhlasnými prejavmi sudcov najvyššieho súdu napádajú pridelenie veci
náhodným výberom senátu 5S pred ústavným súdom a tvrdia pochybenie vo výklade
jednoduchého práva (či už zákona o súdoch, rozvrhu práce, alebo aj rokovacieho poriadku
v relevantných zneniach).
Ústavný súd teda považuje za potrebné na tomto mieste pripomenúť, že nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje
i na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je
nahrádzať činnosť všeobecných súdov.
Úlohou ústavného súdu v prerokúvanom prípade nie je rozhodnúť spor týkajúci sa
výkladu práva priklonením sa k jednej z interpretačných verzií § 51 ods. 7 zákona o súdoch
v duchu „všetko alebo nič“ a dať absolútne za pravdu niektorej zo strán či vybrať si niektorú
z uvedených verzií ako „tú pravú“. Úlohou ústavného súdu je posúdiť zlučiteľnosť
najvyšším súdom zvoleného riešenia s podstatou základných práv ako s podstatou
ústavného (nadzákonného) princípu.
Podstatou namietaného porušenia základného práva je v prerokúvanej veci zabrániť
svojvoľnému výberu či účelovému spôsobu obsadenia vo veci rozhodujúceho senátu.
V riešení, ktoré v posudzovanom prípade zvolil predseda správneho kolégia, však ústavný
súd neželané nedostatky nenachádza. Práve naopak.
Ústavný súd síce uznáva, že predostreté interpretačné verzie (každá z nich) majú
svoju logickú platnosť a interpretátormi požadované závery jednotlivých predostretých
verzií z premís naozaj vyplývajú. Interpretačné verzie sa však navzájom líšia egoistickým
prispôsobením si premís – každého interpretátora vo svoj prospech (každý z interpretátorov
vidí v otázke určenia zákonného sudcu a v spojení „ak takého sudcu niet“ svoju pravdu) ‒
a táto skutočnosť je jadrom problému celej veci. Podľa názoru ústavného súdu však iba
zo samotnej logickej platnosti interpretačných verzií nemožno v posudzovanom prípade
bezprostredne odvodzovať vhodnosť použitia tej-ktorej verzie, pretože čo do korektnosti
postupu v logickom slede výkladu sú si všetky rovnocenné (postup výkladu nie je logicky
rozporný). Usmernením pre výber vhodnej interpretačnej verzie z hľadiska dodržania
ústavnej konformity je podstata ústavného princípu (základných práv). Nič však a priori
nevylučuje, aby interpretačných verzií zodpovedajúcich podstate ústavného princípu, teda
ústavne akceptovateľných interpretačných verzií, bolo viacero. Keďže úlohou ústavného
súdu je posúdiť zlučiteľnosť najvyšším súdom in concreto zvolenej verzie s podstatou
základných práv, je bez právneho významu venovať sa iným ‒iba teoreticky do úvahy
prichádzajúcim možnostiam (ktoré neboli najvyšším súdom v konkrétnom prípade
aprobované).
Ústavný súd vidí spravodlivý zmysel riešenia, ktoré vo veci zvolil predseda
správneho kolégia, v tom, že prijaté riešenie neumožnilo sudcom (resp. senátom) viesť ďalej
polemiku v zmysle neustáleho nachádzania práva (quid iuris) v otázke, ktorému senátu vec
prideliť. Taká polemika v prerokúvanom prípade zjavne neviedla k riešeniu, spor
komplikovala, mohla začať spomaľovať prerokovanie (už aj tak 12 rokov tiahnucej sa) veci
a každý iný záver, ktorý by nevyhovoval požiadavkám sťažovateliek, by mohol byť
tak či onak predmetom ústavnej sťažnosti (z rovnakých dôvodov ako sa to stalo teraz).
Čo sa týka sťažovateliek, im sa prijatým riešením neumožnilo ďalej udržiavať spor „živý“
na čisto procesnej otázke a elegantne tak blokovať prístup k preskúmaniu veci v jej merite
rozdúchavaním sporu o potrebe nachádzania práva.
Ústavný súd vidí spravodlivý zmysel riešenia pridelenia veci náhodným výberom tiež
v tom, že žiaden zo senátov najvyššieho súdu nemohol predpokladať, ktorému senátu vec
napadne, pričom pravdepodobnosť nápadu sa riadila pravidlom náhodného prideľovania.
Okrem toho procesná pozícia sťažovateliek sa z hľadiska náhodilosti pri prideľovaní veci
nezhoršila. Vec tak ako v roku 2009 aj v roku 2015 mohla náhodne napadnúť
ktorémukoľvek zo senátov. Z tohto uhla pohľadu na podstatu základného práva
na zákonného sudcu nie je vo veci nevyhnutne rozhodujúce, či ju rozhodol senát 5S alebo
1S, ak v nej bolo nové pridelenie senátu 5S realizované bez úmyslu ovplyvniť výsledok
sporu (prostredníctvom vhodného, menej vhodného, či dokonca neodôvodnene
opakovaného pridelenia veci).
Podľa názoru ústavného súdu zo strany predsedu správneho kolégia šlo
v prerokúvanom prípade o konštruktívny prístup k výkladu normy s cieľom hľadania
integrity práva. Predseda správneho kolégia totiž za explicitným vyjadrením normy,
za stavu nezlučiteľných názorov na jej výklad hľadal implicitný princíp eliminovať
pochybnosti o úmysle ovplyvnenia veci, avšak tento princíp zároveň korigoval cieľom vec
efektívne prerokovať. Pod váhou argumentov síce opakovane zmenil názor na jej pridelenie
senátu 1S/5S, čo v okolnostiach vypovedá v prospech úmyslu hľadania optimálneho
riešenia. Keď si však mal vybrať medzi alternatívou sporného pridelenia veci
bez náhodného výberu (vec by s istotou prerokoval senát 1S) a alternatívou sporného
pridelenia veci náhodným výberom (vec by prerokoval náhodne vybratý senát),
z prideľovania veci vylúčil osobný vplyv a zvolil alternatívu zaručujúcu vyššiu
transparentnosť pridelenia (vo veci uprednostnil náhodný výber pred subjektívnym
rozhodnutím). V konečnom dôsledku tak najvyšší súd otrocky neustrnul na výklade
jediného ustanovenia zákona, ale riadiac sa ideou relevantných ústavných princípov,
vec spravodlivo prerokoval.
K argumentu sťažovateliek, podľa ktorého majú právo na už raz prideleného sudcu
(v tomto prípade senát), ústavný súd poukazuje na § 3 ods. 4 zákona o súdoch,
podľa ktorého v priebehu konania môže dôjsť k zmene v osobe sudcu. Zmena však musí
byť uskutočnená v súlade so zákonom a rozvrhom práce. Keďže zákon v prerokúvanom
prípade umožňoval viacero interpretačných verzií, najvyšší súd sa pri voľbe konkrétnej
interpretačnej verzie správne riadil podstatou základných práv. Z pohľadu ústavnosti teda
v okolnostiach prerokúvanej veci prevažuje ten faktor, že dôvody, ktoré viedli predsedu
správneho kolégia k prideleniu veci náhodným výberom, majú svoj racionálny základ
a jeho rozhodnutie zohľadňuje podstatu ústavného princípu.
Argument, podľa ktorého predseda správneho kolégia postupoval vo veci na základe
rokovacieho poriadku (ktorý podľa viacerých názorov všeobecne nezaväzuje na základe
excesu zo zákonného splnomocnenia), ústavný súd tiež posúdil z hľadiska, či postup
predsedu správneho kolégia zodpovedal podstate ústavného princípu. Podľa názoru
ústavného súdu však rozhodnutie predsedu správneho kolégia z práve uvedených dôvodov
účel a zmysel § 51 ods. 7 zákona o súdoch nepopiera, nie je s ním v rozpore a zohľadňuje
podstatu základných práv. Skutočnosť, že predseda správneho kolégia mohol byť k svojmu
rozhodnutiu motivovaný rokovacím poriadkom, pokiaľ nezasahuje do podstaty ústavného
princípu, nehodnotí ústavný súd v okolnostiach za ústavne významnú.
Zohľadniac uvedené k tejto časti sťažností, ústavný súd konštatuje, že napadnutý
rozsudok najvyššieho súdu nie je založený na takom výklade zákona, ktorý by popieral jeho
účel a zmysel.
Z uvedených dôvodov odmietol ústavný súd sťažnosti sťažovateliek v tejto časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
K meritu napadnutého rozsudku a k tvrdeným pochybeniam v procese
(bod ad 2 sťažnosti)
Pokiaľ sťažovateľky predpokladajú zaujatosť sudcov najvyššieho súdu na základe
vyslovenia vlastného názoru na pridelenie veci konkrétnemu senátu (1S/5S), ústavný súd
uvádza, že toto tvrdenie nie je podložené žiadnym argumentom, ktorý by ho odôvodňoval.
Sťažovateľky v tomto prípade tvrdia iba abstraktnú možnosť, že sudcovia, ktorí sa necítili
byť povolaní vec rozhodnúť, môžu sa voči prerokovaniu veci javiť zaujatí. Ústavný súd
k tejto námietke poukazuje na vecnosť diskusie, ktorá nebola zameraná na vyjadrenie
osobného postoja k prerokovaniu veci a striktne sa sústredila na nachádzanie optimálneho
riešenia ‒ čo sa týka nápadu veci. Ústavný súd vkonaní ani vyjadrení žiadnej
zo zainteresovaných strán nenachádza osobný rozmer v objektívnom ani subjektívnom
zmysle.
Pokiaľ sťažovateľky namietajú nedostatočnú konkretizáciu skutku, ústavný súd
uvádza, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku podrobil vecnému prieskumu totožný
argument (najmä s. 30 – 54 napadnutého rozsudku). Najvyšší súd sa v uvedenej časti
rozhodnutia vysporiadava s námietkou obdobnosti správneho trestania a trestného konania.
Vo svojich úvahách nepopiera požiadavky na prísnu preukázateľnosť skutku, avšak zastáva
tiež názor, že vo veci treba prihliadať na latenciu a plánovitosť protiprávneho konania,
a tak isto aj na zahladzovanie stôp (napr. bod 183 a nasl. napadnutého rozsudku). V tomto
ohľade vo veci zastáva názor, že konkretizácia skutku musí byť posudzovaná prísne
individuálne a vzhľadom na charakter a povahu protiprávneho konania. Sťažovateľky,
naopak, útočia na podstatu povahy nepriamych dôkazov a tvrdia, že pokiaľ ich dohoda
týkajúca sa spáchania skutku nebola preukázaná priamo (zmluvou, konkretizáciou
komunikácie), nie je vo veci opodstatnené prijať odsudzujúci výrok. Čo sa týka
posudzovaného prípadu, ústavný súd považuje zamietnutie uvedených námietok
sťažovateliek najvyšším súdom za primerane odôvodnené a založené na racionálnych
úvahách podložených právnou úpravou aj skutkovým stavom. Ústavný súd tiež považuje
skutok za dostatočne konkretizovaný, pričom závery týkajúce sa konkretizácie skutku
podľa názoru ústavného súdu takisto vyplývajú z dôkaznej situácie.
Pokiaľ ide o skutkový stav z pohľadu obstarania dôkazov, ústavný súd sa
nestotožňuje s názormi sťažovateliek, podľa ktorých majú byť nespravodlivo perzekvované
na základe jediného nepriameho dôkazu (porovnávania zhody cenových indexov).
Porovnávanie zhody cenových indexov analyticky a prísne plošne zohľadňuje vzorec
správania sťažovateliek, ktoré sa im v priebehu konania kládlo za vinu (porovnaných bolo
880 položiek). Navyše najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku takisto zaoberal
aj argumentáciou zameranou na tvrdenie o náhodnej (mimovoľnej) možnosti zhody
cenových indexov a ad absurdum poukázal na nemožnosť takého výsledku.
Okrem už uvedeného vo veci bolo poukázané na rad ďalších dôkazov (z ktorých
sťažovateľky vykonanie časti z nich spochybňujú). Z napadnutého rozsudku,
ba ani z obsahu spisu však podľa názoru ústavného súdu nevyplývajú ústavne relevantné
pochybenia vo vykonaní či hodnotení spochybňovaných dôkazov. Konkrétne, čo sa týka
problematiky namietaného odňatia možnosti konať pred súdom v súvislosti s tvrdeným
nezákonným pripustením listu Národnej diľničnej spoločnosti zo 4. mája 2015, hodnotenia
odborného stanoviska a stanoviska experta , ústavný súd poukazuje
na to, že sťažovateľkám boli v bodoch 159 a nasl. napadnutého rozsudku podrobne
objasnené materiálne dôvody, ktoré formovali postoj najvyššieho súdu. Ústavný súd
ani v tomto smere nemá dôvod napadnutý rozsudok najvyššieho súdu po právnej stránke
vylepšovať.
Sťažovateľky tiež namietajú, že v prerokúvanej veci na ne bolo neprípustným
spôsobom prenesené dôkazné bremeno týkajúce sa „vyvinenia sa“ spod spáchania skutku
(v tejto súvislosti namietajú porušenie princípu rešpektovania prezumpcie neviny). Najvyšší
súd podľa názoru ústavného súdu správne vyhodnotil, že sťažovateľky v konaní
vierohodným spôsobom neobjasnili motívy svojho (na základe konkrétnych dôkazov
zisteného) správania, naopak, do konania vnášajú typovo obdobnú argumentáciu ‒raz
o možnosti náhodilosti zhody cenových indexov, inokedy o možnosti mimovoľného úniku
informácií z interného prostredia spoločností. Záver najvyššieho súdu, ktorým uvedenú
argumentáciu v pomere k dôkladne zistenému skutkovému stavu a v pomere k skutočnosti,
že sťažovateľky túto argumentáciu používajú bez vierohodného preukázania jej
opodstatnenosti (napr. sťažovateľky na jednej strane tvrdia krádež dokumentov,
no na druhej strane oznámenie krádeže príslušným orgánom nepreukázali), považoval
za irelevantnú, hodnotí ústavný súd ako opodstatnený. Čo sa týka tvrdenia nepreukázania
existencie spoločnej komunikačnej platformy, ergo nepreukázania úmyselnej účasti
sťažovateliek na dohode obmedzujúcej súťaž, ústavný súd uvádza, že k tomuto záveru
smerovalo celé dokazovanie (napr. už spomenutý bod 183 a nasl. napadnutého rozsudku),
z ktorého najvyšší súd jej existenciu implicitne (ale na základe vykonaných dôkazov)
konštatoval. Ústavný súd v uvedených záveroch najvyššieho súdu zásah do označených
práv sťažovateliek nezistil.
Čo sa týka námietok týkajúcich sa výšky uloženej sankcie za spáchaný delikt
a využitia moderačného oprávnenia súdom pri ukladaní sankcie, ústavný súd preskúmal
postup a právne názory najvyššieho súdu, ktorými sa tento pri ukladaní sankcie spravoval
(najmä bod 292 a nasl. napadnutého rozsudku), pričom ústavnú nekonformitu napadnutého
rozsudku ani v tomto ohľade nezistil.
Nakoniec čo sa týka tvrdenia sťažovateliek o potrebe nariadenia pojednávania
a prerokovania veci za prítomnosti účastníkov z dôvodu ich oboznámenia s odlišným
názorom najvyššieho súdu na právne posúdenie veci, túto požiadavku sťažovateľky
odôvodňujú odklonom od podľa ich názoru štandardnej judikatúry týkajúcej sa
konkretizácie skutku a hodnotenia dôkazov. Keďže podľa názoru ústavného súdu bol postup
najvyššieho súdu v prerokúvanej veci lege artis (ústavný súd sa nestotožňuje s tvrdeným
excesom v posúdení veci) a keďže právne názory najvyššieho súdu sú podporené
relevantnými odkazmi na príslušnú judikatúru, niet dôvodu prisvedčiť ani téze o porušení
základných práv odklonom od judikatúry.
Ústavný súd teda považuje za potrebné na tomto mieste opakovane pripomenúť,
že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej
moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
(napr. I. ÚS 19/02, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje
i na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je
nahrádzať činnosť všeobecných súdov.
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd s poukázaním na obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku dospel
k záveru, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Napadnutý rozsudok vysvetlil,
ako najvyšší súd dospel k záveru o nevyhnutnosti rozsudok krajského súdu C zmeniť tak,
že žaloby sťažovateliek zamietol, podľa akej právnej úpravy a z akých dôvodov sa tak stalo
(zároveň poukazujúc na relevantnú judikatúru). Odôvodnenie napadnutého rozsudku
ako celok preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce z čl. 46, čl. 48 a čl. 50 ods. 2 ústavy
v namietaných súvislostiach.
Skutočnosť, že sťažovateľky sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňujú,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné
aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo
aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil dôvod na prijatie sťažností na ďalšie
konanie ani v tejto časti a odmietol ich pri predbežnom prerokovaní taktiež z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K zásahu do základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(bod ad 3 sťažnosti)
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať
aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne
rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06, I. ÚS 559/2014), a preto už k namietanému
porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo
dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06, IV. ÚS 637/2013). Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta
v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak
dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03,
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať
(napr. I. ÚS 116/02, IV. ÚS 637/2013). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu
už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť
odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie
o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý
ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd z obsahu sťažností zistil, že napadnuté konanie (sp. zn. 5 Sžh 2/2015)
vedené na najvyššom súde bolo ukončené napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
(sp. zn. 5 Sžh 2/2015 z 2. novembra 2016). Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť
13. januára 2017.
Každá zo sťažností bola ústavnému súdu doručená po skočení napadnutého konania
(27. januára 2017 až 17. februára 2017). Z uvedeného teda vyplýva, že v čase podania
sťažnosti k namietaným prieťahom v konaní už zjavne dochádzať nemohlo.
Takisto je potrebné podotknúť, že napadnuté konanie trvalo v danom prípade krátko
(vec bola na najvyššom súde zapísaná 5. augusta 2015 a rozhodnutá 2. novembra 2016,
čo predstavuje dobu cca 15 mesiacov) a nenadobudlo podľa skutočností opísaných
v sťažnostiach (v charaktere a dĺžke namietaných prieťahov) ústavnoprávny rozmer.
Tento skutkový stav bol preto so zreteľom na obsah sťažností, ako aj s prihliadnutím
na zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosti sťažovateliek proti postupu
najvyššieho súdu sú zjavne neopodstatnené. Z tohto dôvodu ich ústavný súd odmietol
už pri ich predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd hodnotí namietanie zbytočných prieťahov v okolnostiach prípadu
(ide zhruba o 12-ročný proces, pričom zbytočné prieťahy sú namietané až po nezvratnom
rozhodnutí najvyššieho súdu a sťažovateľky sú od počiatku konania kvalifikovane právne
zastúpené) za počínanie sledujúce iba materiálny prospech, keďže sťažovateľky sa
o urýchlené prerokovanie veci v priebehu napadnutého konania (v časoch zdôrazňovanej
nečinnosti a neefektívneho postupu najvyššieho súdu) nijako nezaujímali, čo nesvedčí o ich
deklarovanom dobrom úmysle domôcť sa tvrdeného urýchleného prerokovania veci.
Keďže ústavný súd sťažnosti odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateliek nastolenými v sťažnostiach (zrušenie
napadnutého rozsudku a vrátenie veci najvyššiemu súdu, priznanie náhrady trov konania),
a to vrátane návrhu sťažovateliek 1 a 3 na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu v spojení s rozhodnutím B.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júla 2017