Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 147 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (152)IV. ÚS 637/2013
PDF · 166.45 KB
No categories available
IV. ÚS 637/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. D., T., zastúpenej advokátkou JUDr. L. M., Ž., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom
pod sp. zn. 12 P/130/2002, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. I. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2013
doručená sťažnosť Ing. I. D., T. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 ústavy a
porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v
konaní vedenom pod sp. zn. 12 P/130/2002.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 23. septembra 2002
okresnému súdu návrh na úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu T. D.,
nar... Konanie o tomto návrhu bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. 12 P/130/2002.
Sťažovateľka podala 15. júna 2005 ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejedanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom
konaní. Ústavný súd sťažnosti vyhovel a nálezom č. k. I. ÚS 275/05-41 z 29. marca 2006
vyslovil porušenie práv sťažovateľky, taktiež okresnému súdu prikázal konať vo veci bez
zbytočných prieťahov a sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume
30 000 Sk.
Ďalšiu sťažnosť ústavnému súdu podala sťažovateľka 3. marca 2011, v ktorej
namietala porušenie rovnakých práv ako v sťažnosti podanej 15. júna 2005 postupom
okresného súdu v namietanom konaní. Ústavný súd opäť vyhovel sťažnosti sťažovateľky
a nálezom č. k. IV. ÚS 206/2011-26 z 27. júla 2011 rozhodol o porušení jej základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v období po vydaní
nálezu ústavného súdu z 29. marca 2006 postupom okresného súdu v namietanom konaní.
Ústavný súd sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že okresný súd v namietanom konaní rozhodol
rozsudkom č. k. 12 P/130/2002-818 zo 4. decembra 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť
7. mája 2013, a to v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 8 CoP/14/2013-858
z 25. marca 2013.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:
„Svoje právo na prerokovanie a rozhodnutie vo veci som uplatňovala už od 23. 09.
2002, kedy som ako matka maloletého podala na OS MT návrh na úpravu práv a povinností
k maloletému. Uvedené konanie bolo právoplatne skončené až dňa 7. 5. 2013, aj napriek
tomu, že ide o konanie v zmysle piatej hlavy tretej časti Občianskeho súdneho poriadku... -
Starostlivosť súdu o maloletých. Odo dňa podania môjho návrhu vo veci samej do
právoplatného skončenia veci určením výživného tak uplynulo viac ako desať (10) rokov
a osem (8) mesiacov. Moja právna neistota ako matky mal. dieťaťa tak bola odstránená po
viac ako 10-tich rokoch. ...
Zákonodarca pri týchto konaniach - starostlivosť súdu o maloletých, aj vzhľadom na
medzinárodnoprávnu úpravu, vyjadril osobitný záujem na rýchlom a efektívnom konaní
a rozhodovaní.
Na OS MT som podala návrh vo veci samej dňa 23. 09. 2002, tzn. bolo zákonnou
povinnosťou OS-u MT rozhodnúť danú vec najneskôr do 23. 03. 2003. Predmetná vec
o určenie výživného na maloletého bola právoplatne skončená dňa 7. 5. 2013. Preto možno
dôjsť k záveru, že OS MT prekročil zákonom stanovenú dĺžku konania 20-násobne, a to aj
napriek zaväzujúcemu príkazu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 03. 2006
sp. zn.: I. ÚS 275/05-41.“
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukazuje na relevantné ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku a tiež na závery Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
a ústavného súdu, z ktorých možno dospieť k záveru, že požiadavka rýchlosti a efektívnosti
konania je osobitne dôležitá v konaniach vo veci maloletých detí. Uviedla tiež, že ústavný
súd v predchádzajúcich nálezoch vyslovil porušenie ňou označených práv podľa ústavy
a dohovoru a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie. Vzhľadom na celkovú dĺžku
konania však tieto prostriedky nápravy nepovažuje za dostatočné. V tejto súvislosti
v sťažnosti uvádza:
„Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich dvoch nálezoch, ktoré prijal
v súvislosti s danou vecou (Nález sp. zn.: I. ÚS 275/05-41 zo dňa 29. 3. 2006, Nález sp. zn.:
IV. ÚS 206/2011-26 zo dňa 27. 7. 2011), veľmi podrobne rozobral a odôvodnil splnenie
kritérií, ktoré sú významné pre uplatnenie práva na konanie bez zbytočných prieťahov
v spojitosti s predmetnou vecou sťažovateľky. ...
Je zrejmé, že prostriedok nápravy v zmysle čl. 13 Dohovoru musí byť spôsobilý buď
urýchliť konanie v mojej veci alebo poskytnúť mi primerané odškodnenie za prieťahy, ktoré
vo veci nastali.
Ako som sa už zmieňovala vyššie, doposiaľ mi nebol poskytnutý účinný prostriedok
nápravy za prieťahy v konaní - konanie o úpravu práv a povinností k maloletému bolo
právoplatne skončené po viac ako 10-tich rokoch a odškodnenie za prieťahy v celkovej
výške 3.995,82 EUR (995,82 EUR + 3.000 EUR) nemožno, vzhľadom na dĺžku konania
o tak významnej otázke akou je určenie výživného na maloleté dieťa za obdobie od 01. 09.
2002 do 08. 03. 2007, považovať za dostatočné. Na podklade uvedených skutočností možno
vyvodiť záver, že došlo k porušovaniu čl. 13 Dohovoru. ...
V súvislosti s porušovaním základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a podľa čl 6 ods. 1 Dohovoru mi vznikajú aj značné
náklady vynaložené na trovy právneho zastúpenia pred OS MT ako aj pred odvolacím
Krajským súdom v Žiline. O náhrade trov konania nebolo doposiaľ rozhodnuté, čim mi o. i.
postupom OS-u MT a odvolacieho Krajského súdu Žilina, vzniká aj majetková škoda.“
Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Základné právo Ing. I. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy..., právo na prejednanie jej veci v primeranej lehote podľa v čl. 6 ods. 1
Dohovoru..., právo na právnu istotu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy..., právo na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru..., postupom Okresného súdu Martin v konaní
vedenom pod sp. zn.: 12P/130/2002 porušené boli.
Ing. I. D. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000,- EUR (slovom tridsaťtisíc
eur), ktoré je jej Okresný súd Martin povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
Okresný súd Martin je povinný uhradiť Ing. I. D. trovy konania v sume 275,94,-
EUR. a to na účet jej právnej zástupkyne... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka
odôvodňuje takto:
„Od augusta 2002 sama zabezpečujem výchovu a výživu maloletého dieťaťa. Otec
maloletého dieťaťa si dobrovoľne neplnil svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť od opustenia
spoločnej domácnosti, tzn. od augusta 2002, hoci ma obral o všetky finančné prostriedky,
ktoré sme spoločne nadobudli najmä v rámci podnikania. Z uvedeného dôvodu som sa
dostala do veľmi nepriaznivej a neistej situácie, sprevádzajúcej častými pocitmi stresu
a frustrácie či som schopná postarať sa o svoje maloleté dieťa. V záujme vyriešenia daného
nepriaznivého stavu som sa obrátila na súd. Namiesto dosiahnutia a nastolenia stavu
právnej a materiálnej istoty pre svoje maloleté dieťa - zabezpečenie výživného, som bola
postupom OS-u MT vystavovaná pocitu neistoty viac ako 10 rokov.
Vychádzajúc z neprimeranej dĺžky konania (viac ako 10 rokov), mimoriadneho
významu predmetu konania - výživné na maloleté dieťa, z obsahu obidvoch nálezov
Ústavného súdu Slovenskej republiky prijatých v súvislosti s danou vecou, výšky priznaného
finančného zadosťučinenia zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky (3.995,82 EUR),
žiadam, aby mi Ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu
nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch vo výške 30.000 EUR (slovom: tridsaťtisíc euro),
a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu.
Podľa môjho názoru, požadovaná suma je primeraná vzhľadom na to, že OS MT
nebol schopný rozhodnúť o výške výživného na maloleté dieťa za obdobie od 01. 09. 2002
do 08. 03. 2007 po dobu viac ako 10 rokov. Počas tohto obdobia som bola odkázaná na
pomoc blízkych osôb so zabezpečovaním základných potrieb pre svoje maloleté dieťa ako aj
s vysporiadaním sa s danou vecou po psychickej stránke.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom
v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil
sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale
aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný
stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03,
IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj
z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne
rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto
práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať (m. m.
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že
musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných
práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj
významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do
základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej
nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na
ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať
(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému
súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd
sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde),
pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel
ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou
ESĽP (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti
č. 16970/05 z 3. marca 2009).
Ústavný súd konštatuje, že predmetom sťažnosti v tejto časti je preskúmavanie
opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľky, podľa ktorého postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 12 P/130/2002 malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Zo sťažnosti a z jej príloh je zrejmé, že okresný súd v namietanom konaní rozhodol
rozsudkom č. k. 12 P/130/2002-818 zo 4. decembra 2012. Tento rozsudok nadobudol
právoplatnosť 7. mája 2013 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 8 CoP/14/2013-858
z 25. marca 2013.
Keďže sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní
sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 4. júla 2013, t. j. v čase, keď okresný súd už vo veci
samej nekonal, v dôsledku čoho už k namietanému porušovaniu v sťažnosti označených
práv jeho postupom nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľka namieta v spojení s porušením svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy, t. j.
takého ustanovenia ústavy, ktoré má charakter ústavného princípu, a nie konkrétneho
základného práva alebo slobody garantovaných ústavou. Uvedené ustanovenie ústavy je
vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
ústavy (m. m. IV. ÚS 383/08, IV. ÚS 303/2010, IV. ÚS 160/2012). V prípade, ak ústavný
súd dospeje k záveru, že v danom prípade namietaným rozhodnutím orgánu verejnej moci
nedošlo, resp. nemohlo dôjsť k porušeniu konkrétnych základných práv alebo slobôd,
prípadne práv vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, neprichádza do úvahy
ani vyslovenie porušenia tohto ustanovenia ústavy.
Sťažovateľka namieta aj porušenie svojho práva podľa čl. 13 dohovoru. Vzhľadom
na skutočnosť, že ústavný súd nezistil porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní,
nemohlo dôjsť ani k porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru (m. m. I. ÚS 582/2012).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol aj v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. októbra 2013