Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 160/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. U., T., zastúpeného advokátom JUDr. A. K., T.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky samostatne, ako aj v spojení so základným právom podľa čl. 19 ods. 1

a s , , a

, základného práva podľa Slovenskej

republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie rozsudkom

Krajského súdu v Nitre č. k. -159 z 10. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. U. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 1. júla 2011

doručená sťažnosť JUDr. J. U. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

samostatne, ako aj v spojení so základným právom podľa a s

ods. 1, , a , základného práva podľa

ods. 2 , práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv

Európskej únie (ďalej len „charta“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -159 z 10. marca 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou

Okresnému súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti žalovanému ochrany

osobnosti, konkrétne požadoval, aby sa mu žalovaný ospravedlnil listom zaslaným Revíznej

komisii Slovenskej advokátskej komory (ďalej len „RK SAK“) za tieto tvrdenia:

«- že dňa 11. apríla 2006 pred verejným zasadnutím konanom na Krajskom súde

v Trenčíne o odvolaní sp. zn. som len 5 min. pred odchodom na súd odporcovi

oznámil, že nemôžem ísť na verejné zasadnutie, lebo idem k lekárovi, že som chorý

- že som odporcovi povedal, že aby trval na konaní spomenutého verejného

zasadnutia o dovolaní bez mojej prítomnosti

- že som odporcovi povedal, že odvolanie na Krajskom súde v Trenčíne nie je také

podstatné a že my sa hlavne sústredíme na dovolanie a na ústavnú sťažnosť

- že som odporcovi povedal, že v Trenčíne to má už dopredu prehrané, že je vo veci

už dávno rozhodnuté

- že som v dovolaní neuviedol podstatné veci, ktorými sa mal najvyšší súd zaoberať

- že som ústavnú sťažnosť vôbec ani len nezaslal a naopak až doteraz som ho len

a len zavádzal

- že som odporcovi povedal, že pred súdnym konaním čo bolo v čase okolo 11.50 h

dňa 11. apríla 2006 v mojej kancelárii, že Ja s ním nejdem, že musím ísť k lekárovi a že aby

odporca trval na pojednávaní i bez mojej prítomnosti, lebo že teraz sa nejedná o kľúčové

pojednávanie a že mám trvať na vypočutie svedkov

- že mi odporca vyčítal, že som nebol s nim na odvolačke a že som mu poradil, aby

na súde trval i bez mojej prítomnosti

- že som odporcovi povedal, že odvolačka nebola kľúčová a že môžeme podať

sťažnosť na generálnu prokuratúru pre porušenie zákona

- že som odporcovi sľuboval podať sťažnosť na generálnu prokuratúru pre porušenie

zákona

- že som zobral korunky za obhajobu

- že som odporcovi povedal, že nemám ešte odpoveď na ústavnú sťažnosť

- že som sa odporcovi zatajoval

- že sme sa dňa 8. 8. 2006 ústne dohodli, že finančné prostriedky vo výške 24.505,- Sk

mi budú postačovať na spísanie dovolania ako aj spísanie sťažnosti na ústavný súd

- že dňa 8. 8. 2006 dal odporca overiť kópiu právoplatného rozsudku a hneď v ten

deň mi ju odovzdal a že v tento deň odporca obdržal aj kópiu vypracovaného dovolania

a za oslovenia „tento advokát“ uvedené v mojich písomných podaniach adresovaných

na Slovenskú advokátsku komoru, ktoré jej boli doručené dňa 25. 02. 2008 a dňa

26. 05. 2008.»

Sťažovateľ sa taktiež domáhal priznania nemajetkovej ujmy vo výške 24 505 Sk.

Okresný súd rozsudkom č. k. -114 zo 7. septembra 2010 žalobu

sťažovateľa zamietol a zároveň ho zaviazal zaplatiť žalovanému náhradu trov konania

v sume 692,62 €.

Proti označenému prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktorým sa

domáhal, „aby odvolací súd na verejnom pojednávaní preskúmal odvolaním napadnuté

rozhodnutie, ako aj celý postup od začiatku súdneho konania, ktorý mu prechádzal a svojím

rozhodnutím podľa , zrušil rozsudok súdu I. stupňa

vo všetkých jeho výrokoch a podľa vec vrátil súdu I. stupňa na ďalšie

konanie“.

Rozsudkom krajského súdu č. k. -159 z 10. marca 2011 bol rozsudok

okresného súdu potvrdený a súčasne krajský súd uložil sťažovateľovi zaplatiť žalovanému

náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľ ďalej uviedol:

«Krajský súd prerokoval vec bez nariadenia verejného pojednávania a rozsudkom

sp. zn. o predmetnom odvolaní rozhodol arbitrárne a nespravodlivo

v neprospech sťažovateľa, keď vo výroku uviedol, že rozsudok Okresného súdu v Trenčíne

zo dňa 07. 09. 2010 sp. zn. potvrdzuje a v nadväznosti na prerokovanie veci

bez nariadenia verejného pojednávania o mojom odvolaní, následne keď rozsudok podľa

môjho názoru bez písomného upovedomenia žalobcu verejne nevyhlásil.

Žalobca márne som sa domáhal poskytnutia súdnej ochrany pri zásahu do môjho

základného práva uvedeného v SR „Každý má právo na zachovanie

ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povestí a na ochranu mena“ sa žalobca márne

domáham poskytnutia súdnej ochrany.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd sa arbitrárne v celom rozsahu stotožnil

so skutkovými a právnymi závermi súdu I. stupňa. A to napriek tomu, že okrem tvrdení

účastníkov v konaní jednak žalovaným neboli predložené žiadne dôkazy na preukázanie

jeho tvrdení a jednak návrhy žalobcu na vykonanie dôkazov na preukázanie žalobných

tvrdení a vyvrátenie nepravdivých tvrdení žalovaného boli zamietnuté.

Zo strany žalovaného sa jedná len o tvrdenia a čo je významné, že sú to hrubo

nepravdivé tvrdenia (bremeno tvrdenia v rámci obrany v spore), na preukázanie ktorých

žalovaný súdu nepredložil žiadny dôkaz (bremeno dôkazu) ak nerátam nepravdivé tvrdenia

v sťažnosti pre mňa ako advokáta, proti ktorému taktiež len na základe nepravdivých

tvrdení sa začalo disciplinárne konanie značnej intenzity presahujúcej kritiku a presahujúce

Zo strany žalobcu, žalobca v rámci bremena tvrdenia navrhoval vykonanie dôkazov

a chcel uniesť aj bremeno dôkazu, aby mohol vyvrátiť nepravdy žalovaného mu bremeno

dôkazu súd I. stupňa neumožnil realizovať a súd II. stupňa mu jeho postup arbitrárne

potvrdil a odobril a v celom rozsahu sa s ním stotožnil.

Z pojednávania dňa 07. 09. 2010 vyplynulo z výpovedí žalovaného okrem iného, že

Bod 1/ jednak sme sa mali dohodnúť a vzápätí podpísať dohodu o plnomocenstve

dňa 08. 08. 2006 vo veci podania ústavnej sťažnosti a podania dovolania. Následne som

žalovaného požiadal, aby na rozhodnutí OS Trenčín sp. zn. dal vyznačiť

doložku právoplatnosti, čo aj urobil dňa 14. 08. 2006 a v ten deň mi rozhodnutie doniesol

do AK. Nie je teda pravdou, že sa tak malo stať hneď po verejnom zasadnutí na krajskom

súde ako to tvrdí v sťažnostiach na SAK, ale až dňa 08. 08. 2006. Teda po uplynutí

dvojmesačnej zákonnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti. Skutočnosť zákonnej

2-mesačnej lehoty na podanie sťažnosti som mu vysvetlil a po porade sme sa dohodli len

na podaní dovolania.

Bod 2/ jednak, že spisový materiál som mu odovzdal keď uviedol citujem: „Na otázku

navrhovateľa či dal odporca spis o dopravnej nehode svojmu terajšiemu právnemu

zástupcovi a aký má on na to názor, odporca uvádza: Spis som mu dal, ale nebol kompletný.

Na názor sa spýtajte jeho. Nechápem, prečo tu riešime dopravnú nehodu, keď predmetom

konania je úplne niečo iné. Ústavná sťažnosť, ktorú navrhovateľ nepodal.“

Body 1/ a 2/ sú skutky, ktorých som sa mal údajne dopustiť podľa disciplinárneho

obvinenia RK SAK a tak spáchať disciplinárne previnenia, teda že som nepodal ústavnú

sťažnosť a že som žalovanému údajne nevrátil spis.»

Podľa presvedčenia sťažovateľa bolo okresnému súdu aj krajskému súdu jasné, že

žalovaný v sťažnostiach RK SAK klame, a na základe týchto nepravdivých tvrdení bol

na neho podaný návrh na začatie disciplinárneho konania. Napadnuté rozhodnutie považuje

sťažovateľ za precedens „do budúcnosti, že ak pripustíme takýto postup, že hocikto, kto

chce niekomu ublížiť, si hocičo vymyslí na niekoho, komu chce ublížiť, tieto tvrdenia začne

produkovať bez toho, aby ich preukázal dôkazmi a toho niekoho začneme stíhať buď

za trestný čin alebo za administratívny správny delikt podotýkam len na základe tvrdenia,

tak to nie je dobré. Ak niekto chce inému ublížiť, má v súčasnej dobe na to ideálne

podmienky, stačí mu nepravdivé tvrdenie.

Tieto nepravdivé tvrdenia znížili moju vážnosť pred advokátmi v RK SAK, pred

advokátmi DK SAK, pred zamestnancami SAK, tieto tvrdenia hovoria o mojej údajnej

nezodpovednosti a o údajnom nezodpovednom prístupe k výkonu môjho povolania, sú

vážnym útokom na moju česť a dobrú povesť, ohrozili moje postavenie a uplatnenia

advokáta v spoločnosti.

Naviac bolo proti mojej osobe vznesené disciplinárne obvinenie a hlavne len

na základe nepravdivých tvrdení. To nie je dobrý signál. A súčasne je jasné, aký výsledok

môžem očakávať rozhodnutím disciplinárneho senátu. Rozhodne to nebude na základe

dôkazov, ale tvrdení. Domáhal som sa preto poskytnutia súdnej ochrany žalobou

na ochranu osobnosti a vykonania riadneho dokazovania za účelom zistenia úplného

skutkového stavu. Krajským súdom mi jeho postupom a rozhodnutím bolo odmietnuté moje

právo na poskytnutie súdnej ochrany. Zásah, ktorý žalovaný vykonal svojimi klamstvami

v rámci obsahu nepravdivých tvrdení, vybočuje z rámca pre mňa normálnosti, tým mu však

neupieram jeho právo podať na moju osobu sťažnosť, ak nebol spokojný s mojimi právnymi

službami, alebo ak som porušil povinnosti advokáta pri výkone advokácie.

Na základe vyššie uvedených skutočností som toho názoru, že porušenie mojich

základných práv v tejto intenzite a s odkazom na nebezpečný precedens nezabráneniu

robenia zla v najširšej forme len na základe nepravdivých tvrdení, si vyžaduje poskytnutie

ochrany ústavným súdom.“.

V petite sťažnosti sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že

„1/ Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa

10. 03. 2011

- právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky v spojení s čl. 19 ods. 1 a v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1

a ,

- právo sťažovateľa na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako neoddeliteľná

súčasť práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa

Slovenskej republiky,

- právo sťažovateľa podľa SR, aby vec bola verejne

prerokovaná,

- právo sťažovateľa podľa SR, aby vec bola prerokovaná v mojej

prítomnosti,

- právo sťažovateľa podľa SR, aby som sa mohol vyjadriť

ku všetkým dôkazom v súdnom spise ako aj k dôkazom sťažovateľom predložených,

- právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

a čl. 47 Charty.

2/ Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 10. 03. 2011 sa

zrušuje a krajskému súdu sa prikazuje vo veci znovu konať a rozhodnúť.

3/ Ústavný súd sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia pred

Ústavným súdom SR spolu vo výške s 261,82 € za 2 úkony právnej služby vykonané v roku

2011 podľa § 11 ods. 3 Vyhlášky Ministerstva spravodlivostí Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov a 2x režijný paušál ku každému vykonanému úkonu právnej

služby na účet jeho právneho zástupcu JUDr. A. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu, ktorú náhradu je povinný zaplatiť Krajský súd v Trenčíne.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé

a nestranné súdy.

Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne... prerokovala

v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy,

keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ).

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie

alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd (, ).

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním. Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (resp. práva podľa dohovoru) sa možno domáhať v medziach

a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ). Podľa čl. 142

súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú

aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo

iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom

a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom

spore (, ).

Rovnako ako Európsky súd pre ľudské práva ani ústavný súd však zásadne neskúma,

či sú dôvody uvedené v rozhodnutí vecne správne (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla

1994, séria A, č. 299, § 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet

v. Francúzsko, Recueil I/1996, s. 29). Je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy

všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane

odôvodnený a nie je arbitrárny (, ).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

samostatne, ako aj v spojení so základným právom podľa

a s , , a a práva podľa

dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podstatu sťažnosti tvorí tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd napadnutým rozsudkom

vyslovil nesprávne a ústavne nekonformné závery v takej miere, že to malo za následok

porušenie jeho základného práva podľa samostatne, ako aj v spojení

so základným právom podľa a s , ,

a a práva podľa dohovoru. Ústavný súd preto vo vzťahu

k namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu

predovšetkým skúmal, či tento rozsudok nie je odôvodnený alebo arbitrárny v takom

rozsahu, že by to malo za následok porušenie uvedených práv.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k dohovoru, pokiaľ

ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť ().

Vo svojej doterajšej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ústavný súd zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m.

, , , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Rozsudkom okresného

súdu sa ústavný súd zaoberal iba v rozsahu, v ktorom sa s ním stotožnil krajský súd.

Krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu v celom rozsahu ako vecne

správny, stotožnil sa s jeho odôvodnením a k námietkam sťažovateľa v podstatnom zhrnul:

„Občianskoprávna ochrana sa poskytuje len proti takým neoprávneným zásahom,

ktoré sa dotýkajú mravnej integrity osobnosti občana tým, že môžu znížiť jeho dôstojnosť,

česť a vážnosť z hľadiska jeho vzťahov k spoluobčanom, a ohroziť jeho postavenie

a uplatnenie v spoločnosti. Pritom nie je rozhodujúce, akým spôsobom došlo k takémuto

zásahu do mravnej integrity osobnosti občana; ustanovenie § 11 a nasl. Občianskeho

zákonníka chráni totiž občana proti rozširovaniu nepravdivých alebo znižujúcich tvrdení.

Nie každý neoprávnený zásah do práva na ochranu občianskej cti bude však objektívne

spôsobilý rušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením .

Bude záležať najmä na prostredí, v ktorom k zásahu došlo, na subjekte zásahu, na objekte

zásahu, na jeho obsahu, pokiaľ išlo o skutkové tvrdenia, na intenzite a na ostatných

okolnostiach, za ktorých bol urobený.

Podľa , fyzická osoba má právo najmä sa

domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti,

aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa vyššie citovaného zákonného ustanovenia pre úspešné uplatnenia

práva na ochranu osobnosti musí byť splnená podmienka existencie zásahu objektívne

spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení, alebo len ohrození

osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite. Tento zásah musí byť

neoprávnený (protiprávny) a musí tu byť zistená existencia príčinnej súvislosti medzi takým

zásahom a dotknutím osobnosti sféry fyzickej osoby. Niektoré zásahy, aj keď sa zdanlivo

javia, že odporujú objektívnemu právu, napriek tomu ich nie je možné posudzovať ako

neoprávnené. Z toho vyplýva záver, že výkon práva odporcom, podanie sťažnosti Slovenskej

advokátskej komore na výkon advokácie zo strany navrhovateľa, bol aj podľa názoru

odvolacieho súdu vykonaný primeraným spôsobom a nie je v rozpore s takými oprávnenými

záujmami navrhovateľa, na ktorých je potrebné s ohľadom na zistenie elementárnej úcty

k ľudskej dôstojnosti trvať. Správne súd prvého stupňa vychádzal zo samotného obsahu

podaní sťažností odporcu, v ktorých uvádza len skutkové tvrdenia ohľadne výkonu

advokácie navrhovateľom v jeho trestnej veci. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej

osoby nejde, okrem iného v prípadoch, kedy je zásah dovolený, resp. jeho možnosť je

predpokladaná zákonom. Oprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti je vylúčená

vtedy, ak došlo k zásahu v rámci úradného konania a ak zásah nevybočil z rámca daného

platnými predpismi. Legálnosť konania alebo procesu príslušného orgánu nemožno posúdiť

na základe výsledku tohto konania alebo procesu, ale iba na základe podmienok

stanovených zákonom na ich začatie a priebeh. Pokiaľ teda je v súlade so zákonnými

podmienkami začaté príslušné konanie (disciplinárne konanie Slovenskej advokátskej

komory, voči navrhovateľovi), v ktorom bude vydané zákonom predpokladané rozhodnutie,

nie je vydanie takéhoto rozhodnutia neoprávneným zásahom do osobnostných práv

účastníka konania. Ďalšie námietky navrhovateľa uvádzané v odvolaní neboli dôvodné, keď

z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

uviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných

strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, vysvetlil, prečo nebolo

potrebné vykonať dokazovanie navrhnuté navrhovateľom, citoval zákonné ustanovenia,

ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoj právny záver. Účastníkom tak

nebolo upreté právo dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným

spôsobom.“

Odvolací súd rovnako ako pred ním súd prvého stupňa dospel k záveru, že

základným predpokladom zodpovednosti podľa je existencia

zásahu do práv chránených v a nasl. . Neoprávneným zásahom

podľa krajského súdu nie sú také konania, ktoré podľa obsahu, formy a cieľa možno

považovať za podnety (upozornenia žiadosti) na objasnenie či prešetrenie určitých

okolností, za predpokladu, že takéto podnety boli zaslané orgánom oprávneným preskúmať

ich prípadnú opodstatnenosť a rozhodnúť o nich. V nadväznosti na to krajský súd a okresný

súd nepovažovali konanie žalovaného za neoprávnený zásah do práv sťažovateľa

chránených a nasl. .

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a jej príloh uvádza, že krajský súd sa

v potvrdzujúcom rozsudku logicky a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými

podstatnými námietkami sťažovateľa, nastolenými skutkovými i právnymi otázkami.

Ústavný súd v napadnutom rozsudku nezistil žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali

arbitrárnosť prijatých záverov.

K námietkam sťažovateľa, ktoré sa vzťahujú na rozsah dokazovania, skutkové

okolnosti a ich právne posúdenie, ústavný súd súhrnne uvádza, že sťažovateľ v podstate

požaduje revíziu napadnutého rozsudku potvrdzujúceho rozsudok okresného súdu č. k.

-114 zo 7. septembra 2010, ktorým bola jeho žaloba o ochranu osobnosti

zamietnutá. Ústavný súd k tomu predovšetkým konštatuje, že podľa konštantnej judikatúry

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách (, , , , ). To znamená, že

posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel

a význam zákonného predpisu (, , , ).

Ústavný súd v reakcii na námietky sťažovateľa poznamenáva, že nezvažoval, či

a do akej miery je napadnutý výklad danej problematiky optimálny, ale iba to, či nejde

o interpretáciu natoľko extrémnu, resp. svojvoľnú, že by vybočovala z požiadaviek

zakotvených v ústave, avšak k takému záveru nedospel. Rozdielny názor na interpretáciu

zákonov, prípadne podzákonných úprav práva konajúcim súdom sám osebe nemôže založiť

porušenie práva na súdnu ochranu.

Ústavný súd dodáva, že krajský súd svoj právny záver náležite odôvodnil, rozsudok

nie je prejavom interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle a sťažovateľom uvedená

argumentácia v jeho sťažnosti nie je spôsobilá vyvolať pochybnosť o neudržateľnosti

napadnutého rozsudku z ústavného hľadiska.

Ústavný súd preto uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadnu

možnosť porušenia základného práva podľa , resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorej reálnosť by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa

v spojení so základným právom podľa , ústavný súd uvádza, že absencia

porušenia ústavnoprávnych princípov v zásade vylučuje založenie sekundárnej

zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa

hmotnoprávneho charakteru (). Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou (napr. ) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne primárne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až alebo z dohovoru (podobne

, ). V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou

voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové

a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal

dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Z uvedených skutočností teda vyplýva, že v danej veci medzi obsahom označených

základných práv a napadnutým rozsudkom neexistuje relevantná príčinná súvislosť, ktorá

by odôvodňovala možnosť prijatia sťažnosti v tejto časti na ďalšie konanie.

Sťažovateľ namieta v spojení s porušením svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru tiež porušenie , ,

a , t. j. tých ustanovení , ktoré majú charakter

ústavných princípov, resp. všeobecného interpretačného pravidla, a nie konkrétnych

základných práv alebo slobôd garantovaných . Uvedené ustanovenia sú vždy

implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

(m. m. , ). V prípade, ak ústavný súd dospeje

k záveru, že v danom prípade namietaným rozhodnutím orgánu verejnej moci nedošlo, resp.

nemohlo dôjsť k porušeniu konkrétnych základných práv alebo slobôd, prípadne práv

vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, tak neprichádza do úvahy ani

vyslovenie porušenia týchto ustanovení .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom

prerokovaní podľa v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa, aby bola jeho vec

verejne prerokovaná v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa

Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sťažovateľ namieta, že krajský súd rozhodol o jeho

odvolaní bez nariadenia verejného pojednávania, a to napriek jeho výslovnému návrhu, aby

bolo rozhodnuté na verejnom pojednávaní, čím malo dôjsť k porušeniu jeho základného

práva na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa . Navyše, sťažovateľ tvrdí, že krajský súd

rozsudok „bez písomného upovedomenia žalobcu verejne nevyhlásil“.

Ústavný súd v nadväznosti na tieto námietky sťažovateľa poukazuje na § 214 ods. 1

v znení účinnom v relevantnom čase, podľa ktorého na prejednanie odvolania proti

rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez

nariadenia pojednávania.

Zo znenia možno vyvodiť, že hlavnou formou konania pred

odvolacím súdom je konanie bez nariadenia pojednávania, pričom ustanovenie písm. c)

označenej právnej normy poskytuje odvolaciemu senátu, resp. jeho predsedovi určitú mieru

uváženia pri určení toho, či v danom prípade nariadenie pojednávania vyžaduje dôležitý

verejný záujem.

V spojitosti s uvedeným ústavný súd konštatuje, že ak orgán verejnej moci

(v namietanom prípade krajský súd) legálnym a dôvodným spôsobom aplikuje právo,

dôsledky vo veci uplatnených právnych noriem nemôžu znamenať porušenie základného

práva sťažovateľa ().

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd postupoval, aj pokiaľ ide o túto námietku

sťažovateľa, ústavne konformným spôsobom, a preto, ak v danom prípade nenariadil

vo veci pojednávanie, nemohol porušiť základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2

.

K tvrdeniu sťažovateľa, že krajský súd napadnutý rozsudok verejne nevyhlásil,

ústavný súd uvádza, že jeho zistenia zo súvisiaceho súdneho spisu tomuto tvrdeniu

nenasvedčujú. Z úradného záznamu na č. l. 152 spísaného na krajskom súde 8. marca 2011

vyplýva, že sťažovateľ nazrel uvedeného dňa do súdneho spisu, v ktorom sa v tom čase

na č. l. 150 už nachádzal pokyn predsedníčky senátu kancelárii, aby bolo na oznamovacej

tabuli krajského súdu vyvesené oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku 10. marca 2011

o 10.30 h v pojednávacej miestnosti č. 109. Zo zápisnice o verejnom vyhlásení rozsudku

na č. l. 153 – č. l. 154 vyplýva, že k nemu uvedeného dňa došlo, a to bez prítomnosti

účastníkov konania. Z uvedeného je zrejmé, že ani táto námietka sťažovateľa nie je

dôvodná.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2

odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 47 charty

Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené,

má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred

súdom.

Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne... prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa,

obhajovať sa a nechať sa zastupovať.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že napadnutým rozsudkom bolo porušené

aj jeho základné právo podľa čl. 47 charty, ústavný súd poukazuje na čl. 51 ods. 1 charty

(Rozsah pôsobnosti), podľa ktorého ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady

subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty

výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. V dôsledku toho rešpektujú práva, dodržiavajú

zásady a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi príslušnými právomocami a pri

zachovaní obmedzení právomocí Únie, ktoré boli na ňu prenesené zmluvami.

Podľa čl. 52 ods. 7 charty súdy Únie a členských štátov náležite prihliadajú

na vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade tejto charty.

Z citovaných článkov charty vyplýva, že čl. 47 charty je potrebné interpretovať

v súlade s čl. 51 ods. 1 charty s prihliadnutím na vysvetlivky ku charte (ďalej len

„vysvetlivky“), ktoré boli 14. decembra 2007 publikované pod č. 2007/C 303/2, ako aj na

existujúcu judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“).

Podľa vysvetliviek k čl. 51 ods. 1 charty cieľom čl. 51 charty je určiť rozsah

pôsobnosti charty. Z judikatúry Súdneho dvora jednoznačne vyplýva, že povinnosť

rešpektovať základné práva vymedzené v rámci Únie je pre členské štáty záväzná výlučne

vtedy, ak konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva Únie (rozsudok z 13. júna 1989

vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989, s. 2609; rozsudok z 18. júna 1991 vo veci ERT, Zb. 1991,

s. I-2925; rozsudok z 18. decembra 1997 vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493).

Súdny dvor potvrdil túto judikatúru týmto spôsobom: „Naviac je potrebné si uvedomiť, že

požiadavky vyplývajúce z ochrany základných práv v právnom poriadku Spoločenstva sú

rovnako záväzné pre členské štáty, pokiaľ vykonávajú právne akty Spoločenstva...“

(rozsudok z 13. apríla 2000 vo veci C-292/97, Zb. 2000, s. I-2737, bod 37). Toto pravidlo,

ako je obsiahnuté v tejto charte, sa, samozrejme, vzťahuje tiež na ústredné orgány, ako aj na

regionálne alebo miestne orgány a na verejnoprávne subjekty, pokiaľ vykonávajú právo

Únie.

Postup a rozhodovanie krajského súdu rozhodujúceho o odvolaní sťažovateľa proti

rozsudku okresného súdu č. k. -114 zo 7. septembra 2010, ktorým bol

zamietnutý jeho návrh na ochranu osobnosti, nemá podľa názoru ústavného súdu žiaden

súvis s právom Európskej únie.

Vzhľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že postup okresného súdu

nemožno testovať podľa čl. 47 ods. 2 charty (pozri k tomu najmä uznesenia Súdneho dvora

zo 6. októbra 2005 Vajnai, C-328/04, Zb., s. I-8577, bod 13; z 25. januára 2007 Kovaľský,

C-302/06, body 20 a 22, ako aj zo 16. januára 2008 Polier, C-361/07, bod 11 a nasl.),

čo bolo podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľa aj v tejto

časti odmietol v súlade so svojou doterajšou judikatúrou () ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Keďže sťažnosť ako celok bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný

súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že

sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2012