Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 425/2011
PDF · 242.08 KB
No categories available
III. ÚS 425/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 13/2011 a jeho
rozsudkom z 8. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2011
doručená sťažnosť P. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa
čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 13/2011 a jeho rozsudkom z 8. júna 2011,
ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
13 C 95/2009 z 18. októbra 2010.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že sa „v civilnom konaní, žalobou voči žalovaným,
domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 3.401,75 EUR s príslušenstvom, za
užívanie nehnuteľnosti v jeho vlastníctve parcely ... v kat. úz. P., uloženou elektrickou
prípojkou vo vlastníctve žalovaných, ktorá slúži žalovaným na napojenie polyfunkčného
objektu so súpisným číslom ... Predchádzajúca vlastníčka parcely dala iba súhlas s
uložením elektrickej prípojky v prospech vlastníkov parcely ... Následne 27. mája 2004
uzavrela dohodu o odmene vo výške 14.000,- Sk za to, že p. M. J. strpela uloženie
elektrickej prípojky cez svoj pozemok ...“.
Okresný súd jeho žalobu zamietol, pretože v konaní bolo preukázané, že: „...
uloženie elektrickej prípojky a ani ďalšie pretrvávanie tohto stavu nie je pre žalovaných
plnením bez právneho dôvodu. Právnym dôvodom je dohoda žalovaných v 1. a 2. rade s M.
J., právnou predchodkyňou žalobcu a pôvodnou vlastníčkou parc. č...“
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote odvolanie,
v ktorom navrhol rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie,
pretože podľa neho na základe vykonaného dokazovania dospel okresný súd k nesprávnym
skutkovým zisteniam a z toho dôvodu aj vec nesprávne právne posúdil.
Krajský súd však napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti poukazuje na ustanovenia § 123, 126 ods. 1, § 451 a
§ 663 Občianskeho zákonníka, § 36 ods. 7 zákona č. 656/2004 Z. z. o energetike a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj niektoré ustanovenia zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise
vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“) a tvrdí, že zo „súhlasu s uložením elektrickej
prípojky, ako aj dohody o odplate za strpenie uloženia elektrickej prípojky, nemožno s
poukazom na § 663 OZ odvodzovať, že sa jedná ani o platne uzavretú nájomnú zmluvu, a
nie to zmluvu o vecnom práve. Je preto viac ako zrejmé, že právna predchodkyňa
sťažovateľa súhlasila iba s uložením predmetnej elektrickej prípojky na pozemku, v tom
čase v jej vlastníctve...
Samotný súhlas s uložením elektrickej prípojky, ešte nie je dohodou smerujúcou k
zriadeniu vecného práva...
Žalovaní by boli oprávnení bezplatne užívať pozemok, teraz vo vlastníctve
sťažovateľa, elektrickou prípojkou iba vtedy, pokiaľ by im svedčilo právo vecné, ktoré by
bolo zapísané v katastri nehnuteľností, v súlade so zákonom č. 162/1995 Z. z.
Žalovaní nemajú právo bezplatne užívať pozemok sťažovateľa uloženou elektrickou
prípojkou, pretože nemajú so sťažovateľom uzavretú zmluvu, na základe ktorej by im toto
vecné alebo obligačné právo vzniklo. Preto sa sťažovateľ domáha od žalovaných vydania
bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 OZ...
Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že nadobudol pozemok, na ktorom je elektrická
prípojka uložená bez akýchkoľvek tiarch a vecných bremien, pričom to vyplýva aj z
predloženého LV č. ... v kat. úz. P.“.
V súvislosti s touto vecou poukazuje sťažovateľ aj na judikatúru v Českej republike
(rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky z 21. novembra 2000 sp. zn.
22 Cdo 1627/1999, 27. apríla 2004 sp. zn. 22 Cdo 2612/200 a z 9. októbra 2000 sp. zn.
Sťažovateľ tiež uviedol, že «má v zmysle ustanovenia § 126 ods. 1 OZ právo na
ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje. Spôsob
realizácie tejto ochrany je vyjadrený napríklad v § 135c OZ, ale aj v § 451 OZ...
Všeobecný súd však zamietnutím žaloby svojvoľne odoprel sťažovateľovi základné
procesné záruky vyplývajúce z dohovoru... a postupom všeobecného súdu bolo porušené
právo sťažovateľa na pokojné užívanie majetku v zmysle prvého - všeobecného pravidla,
vyplývajúceho z článku 1 Protokolu č. 1 Dohovoru.
K zásahu do práva na spravodlivé prejednanie záležitosti sťažovateľa súdom v
zmysle článku 6 ods. 1 a článku 13 dohovoru došlo tým, že všeobecný súd neposkytol v
danom spore sťažovateľovi primerané procedurálne záruky, ktorými by mohol dosiahnuť
ochranu svojich práv, nakoľko súd zamietol žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia iba
z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, pričom nerešpektoval základné zásady OZ, v zmysle
ktorých uplatnenie práva priznaného zákonom nemôže samo o sebe vyvolať rozpor s
dobrými mravmi...
Obsah vlastníctva tvorí zväzok tzv. subjektívnych vlastníckych práv. Jedno miesto
medzi nimi zaujíma právo s vecou nakladať (ius disponendi), alebo oprávnenie vlastníka
určovať ďalšie právne osudy veci, napr. vec predať, požičať a taktiež prenajať. Dispozičné
právo vlastnícke je možné výnimočne obmedzovať na základe zákona, viacmenej takéto
obmedzenie sa musí vzťahovať rovnakým spôsobom na všetkých vlastníkov. Úvaha súdu
musí byť v každom konkrétnom prípade podložená konkrétnymi zisteniami, ktoré odvodzujú
záver, že výkon práva je v rozpore s dobrými mravmi, a to i s prihliadnutím na strane
oprávneného (vlastníka). Rozpor výkonu vlastníckeho práva s dobrými mravmi pripadá
výnimočne do úvahy, pokiaľ vážne poškodzuje užívateľa veci tým, že sa dotýka jeho zvlášť
významného záujmu, hoci vlastníkovi neprinesie odpovedajúci prospech.
Za zneužitie výkonu práva, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3
ods. 1 OZ, je možné považovať iba také jednanie, ktorého cieľom nie je dosiahnutie účelu
sledovaného právnou normou, ale ktoré je v rozpore s ustálenými dobrými mravmi, vedené
priamym úmyslom spôsobiť inému účastníkovi ujmu, (rozsudok NS ČR, sp. zn. 22 Cdo
1265/2007 zo dňa 03. 01. 2008)...
Postupom všeobecného súdu sa však žalovaným dostalo maximálnej ochrany a
neodôvodneného zvýhodnenia oproti sťažovateľovi ako vlastníkovi nehnuteľnosti. Inými
slovami, podľa všeobecného súdu sú žalovaní fakticky oprávnení predmetný pozemok vo
vlastníctve sťažovateľa naďalej užívať bez právneho dôvodu, po dobu neurčitú a bez
poskytnutia primeranej náhrady.
Sťažovateľ poukazuje aj na uznesenie NS Slovenskej republiky, sp. zn.: 5 Cdo 8/2009
zo dňa 13. 11. 2009, ktorý v totožnej právnej veci, a to užívania cudzej veci bez právneho
dôvodu (na pozemku žalobcu sa nachádza cestná komunikácia)...
... je nepochybné, že sťažovateľ nemohol realizovať svoje vlastnícke právo a
disponovať so svojim majetkom na úkor žalovaných, ktorí majú na spornom pozemku
elektrickú prípojku...
Porušovateľ nedal ústavne akceptovateľnú odpoveď na otázku, ako vec právne
posúdil. Jeho odpoveďou bolo výslovné odmietnutie nároku žalobcu, s odkazom na „rozpor
s dobrými mravmi“. Účinky takej interpretácie, ktorá popiera právo vlastniť majetok, ktorý
sťažovateľ nadobudol v súlade so zákonom, nie sú zlučiteľné s právom sťažovateľa na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Pohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a s právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...
Po zhrnutí vyššie uvedených skutočností je nepochybné, že v prejednávanej veci
došlo zo strany všeobecného súdu k porušeniu práva sťažovateľa, zakotveného v ust. § 123
OZ, podľa ktorého je vlastník v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva
držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním, ďalej k porušeniu ust. § 124 OZ,
podľa ktorého všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká
právna ochrana. Porušenie týchto ustanovení občianskeho zákonníka má potom vo svojom
dôsledku porušenie vlastníckeho práva sťažovateľa zakotveného v čl. 20 Ústavy SR ako aj v
čl. 11 ods. 1 listiny... a rovnako tak porušenie práva na spravodlivý proces, zakotveného v
čl. 36 listiny. Arbitrárnym postupom zo strany porušovateľa došlo zároveň aj k zásahu do
princípu právnej istoty...
Všeobecný súd - interpretoval a aplikoval jednoduché právo spôsobom, ktorý nie je
možné aprobovať. V dôsledku tejto interpretácie a aplikácie sa jeho rozhodnutie stalo
rozporným s ústavne zakotveným právom umožňujúcim nútené obmedzenie vlastníckeho
práva iba za náhradu a ústavným právom na spravodlivý proces. Tak flagrantné porušenia
zo strany všeobecného súdu, je nutné považovať za svojvôľu».
Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom
prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné právo P. J. vlastniť majetok, podľa článku 20 ods. 1 Ústavy... a podľa
článku 11 ods. 1 Listiny..., základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1
Ústavy... a podľa článku 36 ods. 1 Listiny..., právo na spravodlivé súdne konanie podľa
článku 6 ods. 1 Dohovoru... a právo na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového
protokolu..., rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3 Co 13/2011 zo dňa 08. 06.
2011, porušené boli.
3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 08. 06. 2011, sp. zn. 3 Co 13/2011, sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P trovy konania vo výške 305,86 €..., v
prospech JUDr. J. G..., vedený v ... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa. Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom
predpísané náležitosti sú upravené v zákone o ústavnom súde, pričom nesplnenie niektorej
z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. I. ÚS 27/04, II. ÚS 389/09 a III.
ÚS 13/2010).
1. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa najprv preskúmal
opodstatnenosť predloženej sťažnosti, predovšetkým možnosť preukázania príčinnej
súvislosti medzi namietaným postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Co 13/2011 a jeho rozsudkom z 8. júna 2011, ktorým potvrdil rozsudok okresného
súdu sp. zn. 13 C 95/2009 z 18. októbra 2010, a porušenie sťažovateľových práv podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne v čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 248/08). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný
súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu
ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Pokiaľ tento
výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať
(napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 230/08).
Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým
práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6
ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol
konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01),
vrátane návrhu o námietke zaujatosti alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd
odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne
preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím
(IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04). V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie
spravodlivosti majúce za následok namietané porušenie označených práv, ale o prípad, keď
právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom
rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľa. Nespokojnosť
sťažovateľa s obsahom (odôvodnením) rozhodnutia krajského súdu nie je dôkazom o jeho
neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
všeobecných súdov svojím vlastným.
Ústavný súd zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva neskúma, či sú dôvody
uvedené v rozhodnutí vecne správne (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, A, č.
288, § 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet v. Francúzsko,
Recueil I/1996, s. 29). Je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov,
aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je
arbitrárny. Ústavný súd nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému
bola sťažnosť podaná. Jeho úlohou je zistenie, či napadnutým rozhodnutím bolo porušené
základné právo sťažovateľa. Ústavný súd preto nepovažoval za potrebné zaoberať sa
zákonnou právnou argumentáciou, ktorou bola odôvodňovaná opodstatnenosť sťažnosti, ale
iba jej ústavnoprávnymi aspektmi.
Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 13/2011 z 8. júna 2011 vyplýva, že krajský
súd potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 13 C 95/2009 z 18. októbra 2010, ktorým bola
zamietnutá žaloba sťažovateľa o zaplatenie peňažnej sumy s prísl. z titulu bezdôvodného
obohatenia. Okresný súd konštatoval, že žalobca je vlastníkom parcely, na ktorej sa
nachádza elektrická prípojka, ktorá slúži žalovaným na napojenie polyfunkčného objektu a
túto parcelu „nadobudol na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 08. 01. 2007 od
predávajúcej M. J. Žalovaní sú vlastníkmi susediacich nehnuteľností... Elektrická prípojka
na tomto mieste bola uložená na základe súhlasu vlastníčky M. J., pričom súhlas bol daný v
prospech vlastníkov parcely ..., nie teda vo vzťahu ku konkrétnej osobe. Dňa 27. 05. 2004
M. J. uzavrela so žalovanými v 1. a 2. rade dohodu o tom, že strpela uloženie elektrickej
prípojky cez svoj pozemok ... za čo jej Ing. M. H. s manželkou jednorázovo zaplatili sumu
14 000 Sk. M. J. bola v konaní vypočutá ako svedkyňa a potvrdila, že za uloženie
elektrickej prípojky jej bola vyplatená jednorazová suma, ktorou bolo zaplatené užívanie
pozemku po celú dobu, kedy prípojka bude uložená.“.
S poukazom na ustanovenie § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka prvostupňový
súd na záver uzavrel, že v danom prípade prípojka na danej parcele nebola uložená
protiprávne, bola tam uložená na základe súhlasu vtedajšieho vlastníka nehnuteľnosti M. J.
a „uloženie elektrickej prípojky a ani ďalšie pretrvávanie tohto stavu nie je pre žalovaných
plnením bez právneho dôvodu... Dohoda o strpení uloženia elektrickej prípojky podľa
názoru súdu je právnou skutočnosťou, ktorá zakladá oprávnenie pre žalovaných užívať časť
pozemku, na ktorom je uložená elektrická prípojka, pričom nejde o užívanie bezplatné, lebo
žalovaní za užívanie pozemku jednorázovo zaplatili a žalobca ako právny nástupca M. J.,
ktorá túto dohodu uzatvorila je ňou taktiež viazaný a nemôže od žalovaných vymáhať ďalšie
plnenie...“.
Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom uviedol, že
„samotný súhlas s uložením elektrickej prípojky ešte nie je dohodou smerujúcou k zriadeniu
vecného bremena“ a ako nový vlastník nie je touto dohodou viazaný. Tvrdil, že „žalovaní
by boli oprávnení bezplatne pozemok užívať, teraz vo vlastníctve žalobcu, uložením
elektrickej prípojky iba vtedy, pokiaľ by im svedčilo právo vecné, ktoré by bolo zapísané v
katastri nehnuteľnosti v súlade so zákonom č. 162/1995 Z. z.“.
Tvrdil, že ako nový vlastník nadobudol pozemok bez tiarch a vecných bremien,
a preto má nárok nielen na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale môže sa domáhať aj
„odstránenia uloženej elektrickej prípojky“.
V súvislosti s napadnutým postupom a rozhodnutím krajského súdu sťažovateľ
namietal nesprávnosť právneho názoru krajského súdu, ktorý zamietol žalobu iba s
odkazom na „rozpor s dobrými mravmi“ a vec právne vôbec neposudzoval, čo malo v
konečnom dôsledku spôsobiť porušenie ním označených práv.
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04,
III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03,
II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Ústavný súd zistil, že krajský súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s
konaním, ktoré mu prechádzalo, v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 ods. 1
OSP, podľa ktorého je odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania.
Konštatoval, že okresný súd vykonal vo veci potrebné dokazovanie, na základe ktorého
dospel k správnym skutkovým zisteniam a vyvodil z nich aj správny právny záver, s ktorým
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Krajský súd rozobral skutkové a právne otázky
daného sporu na strane 4 až 6 svojho rozhodnutia a podľa názoru ústavného súdu krajský
súd v tejto súvislosti neponechal nepovšimnutú žiadnu podstatnú argumentáciu sťažovateľa
uvedenú v odvolaní. V časti odôvodnenia svojho rozhodnutia navyše iba zvýraznil i vplyv
času a okolností nadobudnutia pozemku sťažovateľom na posúdenie nároku sťažovateľa z
hľadiska jeho súladu s dobrými mravmi.
Nie je teda pravdou to, že krajský súd rozhodol iba s odkazom na § 3 Občianskeho
zákonníka, ale svoje rozhodnutie oprel aj o ustanovenie § 451 Občianskeho zákonníka,
pričom dostatočne ozrejmil dôvody, prečo potvrdil rozhodnutie okresného súdu, keď
uviedol: «Ako vyplýva z obsahu spisu o prípad vydania bezdôvodného obohatenia by v
prejednávanej veci išlo vtedy, ak by proti vôli žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu
došlo k tomu, že žalobca fakticky poskytol žalovaným plnenie (po určitý čas bol donútený
strpieť uloženie elektrickej prípojky cez svoj pozemok) bez akéhokoľvek právneho podkladu
(bez právneho titulu) a bez toho, žeby mu za ním poskytované plnenie bola zaplatená
náhrada. O takýto prípad v prejednávanej veci nejde. Zo spisu totiž nepochybne vyplýva, že
právna predchodkyňa žalobcu M. J. ako vlastnícka pozemku parcely č. 1518/1 súhlasila s
uložením elektrickej prípojky cez svoj pozemok parcelu... v dĺžke cca 50 m... a tento súhlas
udelila v prospech vlastníkov pozemkov parcely č. ... (č. 1. 6 spisu). Zároveň M. J. uzavrela
so žalovaným v 1. a 2. rade ako podielovými spoluvlastníkmi pozemku parcely č. 1482/1
dohodu o odplate 14 000 Sk za strpenie uloženia elektrickej prípojky (č. 1. 7 spisu). Právna
predchodkyňa žalobcu M. J. vo svojej výpovedi pred súdom potvrdila, že súhlasila, aby
žalovaní v 1. a 2. rade cez jej pozemok uložili elektrickú prípojku za náhradu. Od
žalovaných v 1. a 2. rade skutočne aj prijala plnenie 14 000 Sk, pričom išlo o platbu
jednorazovú s tým, že „žalovaní tak zaplatili za užívanie pozemku parcely č. 1518/1 po celú
dobu, kedy tam bude prípojka uložená“ (viď výpoveď svedkyne M. J. č. 1. 71 spisu).
Žalobca pozemok, na ktorom je uložená elektrická prípojka nadobudol do vlastníctva
na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 08. 01. 2007 s M. J. Žalobca ako právny nástupca
M. J., ktorá so žalovanými uzatvorila dohodu o odplate za strpenie uloženia elektrickej
prípojky v roku 2004 je touto dohodou viazaný a nemôže preto od žalovaných vymáhať
ďalšie plnenie. Naviac, ak plnenie žiada za obdobie od 09. 04. 2007 do 09. 04. 2009, t. j.
hneď po 3 mesiacoch od doby, kedy pozemok nadobudol kúpou».
K tomu krajský súd tiež podrobne uviedol, prečo bolo dôvodné zamietnutie žaloby aj
s poukazom na aplikáciu ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda z dôvodu, že
nárok uplatnený žalobcom je nutné považovať za nárok v rozpore s dobrými mravmi. Podľa
názoru ústavného súdu krajský súd zhodnotil správne celkové okolnosti prípadu a jeho
postup považuje za legálny a zrozumiteľný.
Na záver svojho rozhodnutia krajský súd tiež uviedol, že má ten istý názor ako
sťažovateľ, a to «„že súhlas s uložením elektrickej prípojky a dohoda o odplate za strpenie
uloženia elektrickej prípojky nie je dohodou smerujúcou k zriadeniu vecného bremena
podľa ust. § 151o Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti súd zároveň zdôrazňuje, že
žalobca sa v predmetnom konaní nedomáhal odstránenia elektrickej prípojky, resp. jej
prikázania do jeho vlastníctva. Nedomáhal sa ani tretieho spôsobu inak usporiadať pomery
medzi vlastníkom pozemku a vlastníkmi elektrickej prípojky postupom podľa § 135c
Občianskeho zákonníka. Žalobca aj v odvolaní uvádza, že predmetom konania je vydanie
bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 451 Občianskeho zákonníka.
Z rozhodovacej činnosti súdu je totiž známe, že žalobca, ktorý od M. J. nadobudol
pozemky zapísané na LV č. ..., k. ú. P. kúpou, hneď po ich nadobudnutí, keďže išlo prevažne
o zastavené pozemky, začal uplatňovať finančné nároky voči rôznym subjektom majúcim
napríklad stavby na zakúpených nehnuteľnostiach. Bolo by preto v rozpore so zásadou
dobrých mravov v zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý je výkladovým
pravidlom pri posudzovaní práv a povinností, aby žalobca ako nový vlastník pozemku, na
ktorom je uložená elektrická prípojka, a ktorý získal tento pozemok za nízku kúpnu cenu
(201/m2), mal by mať nárok aj na finančnú náhradu. Za daného stavu bolo by aj
nespravodlivé poskytnúť žalobcovi súdnu ochranu spočívajúcu v priznaní bezdôvodného
obohatenia.
Na záver je potrebné ešte zdôrazniť, že žalobca sa v predmetnom konaní nedomáhal
vyporiadania vzťahu medzi ním ako vlastníkom pozemku a žalovanými ako vlastníkmi
elektrickej prípojky podľa ust. § 135c Občianskeho zákonníka. Pretože súd je návrhom
účastníkov viazaný (§ 153 ods. 2 O. s. p.) a žalobca sa v predmetnom konaní domáhal
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, nemohol súd prekročiť návrh žalobcu.
Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa
podľa ust. § 219 O. s. p. ako vecne správny».
Predmetné (sťažnosťou napadnuté) rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného
súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho
výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho
dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú
dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané
rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na
základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený
ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04)
a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd
v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou
v systéme všeobecného súdnictva.
Krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval v súlade i so zásadou ústavne
konformného výkladu, pretože nepoužil taký výklad dotknutých ustanovení, ktorý by poprel
realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (napr. I. ÚS 346/09) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu (resp. spravodlivé súdne konanie)
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
Aj pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, v ktorej poukazuje na judikatúru najvyšších
súdov v Českej republike a Slovenskej republike, ústavný súd konštatuje, že je tiež
neopodstatnená, pretože v týchto spomínaných prípadoch išlo o posudzovanie odlišných
právnych nárokov, ako tomu bolo v okolnostiach prípadu vo veci sťažovateľa.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 3 Co 13/2011 z 8. júna 2011
a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú
(obdobne m. m. I. ÚS 159/08).
2. Ten istý právny záver zaujal ústavný súd aj vo vzťahu k sťažovateľom
namietanému porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1
ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorého porušenie
namietal iba z dôvodu nimi tvrdených svojvoľných a arbitrárnych záverov napadnutého
rozsudku krajského súdu, pretože podľa jeho názoru nepochybne mal nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia „v zmysle ustanovenia § 126 ods. 1 OZ... a všeobecný súd
zamietnutím žaloby iba z dôvodu rozporu s dobrými mravmi svojvoľne odoprel
sťažovateľovi základné procesné záruky vyplývajúce z dohovoru... a teda jeho postupom
bolo porušené právo sťažovateľa na pokojné užívanie majetku v zmysle prvého -
všeobecného pravidla, vyplývajúceho z článku 1 Protokolu č. 1 Dohovoru“.
K tomu ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej
všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv
hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy
(čl. 11 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu), ak toto porušenie
nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného
práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny i práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu
primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv vyjadrených v čl. 46 až čl. 48
ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (napr.
II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07), čo však nie je prípad sťažovateľa.
Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k
záveru, že sťažovateľom označené základné práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1
listiny a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn.
3 Co 13/2011 z 8. júna 2011 nemohli byť porušené, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr.
III. ÚS 236/2010, I. ÚS 275/2010 a IV. ÚS 190/2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. októbra 2011