Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 425/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a

slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 8. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2011

doručená sťažnosť P. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa a práv podľa

čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 8. júna 2011,

ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 18. októbra 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že sa „v civilnom konaní, žalobou voči žalovaným,

domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 3.401,75 EUR s príslušenstvom, za

užívanie nehnuteľnosti v jeho vlastníctve parcely ... v kat. úz. P., uloženou elektrickou

prípojkou vo vlastníctve žalovaných, ktorá slúži žalovaným na napojenie polyfunkčného

objektu so súpisným číslom ... Predchádzajúca vlastníčka parcely dala iba súhlas s

uložením elektrickej prípojky v prospech vlastníkov parcely ... Následne 27. mája 2004

uzavrela dohodu o odmene vo výške 14.000,- Sk za to, že p. M. J. strpela uloženie

elektrickej prípojky cez svoj pozemok ...“.

Okresný súd jeho žalobu zamietol, pretože v konaní bolo preukázané, že: „...

uloženie elektrickej prípojky a ani ďalšie pretrvávanie tohto stavu nie je pre žalovaných

plnením bez právneho dôvodu. Právnym dôvodom je dohoda žalovaných v 1. a 2. rade s M.

J., právnou predchodkyňou žalobcu a pôvodnou vlastníčkou parc. č...“

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote odvolanie,

v ktorom navrhol rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie,

pretože podľa neho na základe vykonaného dokazovania dospel okresný súd k nesprávnym

skutkovým zisteniam a z toho dôvodu aj vec nesprávne právne posúdil.

Krajský súd však napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti poukazuje na ustanovenia § 123, 126 ods. 1, § 451 a

, o energetike a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj niektoré ustanovenia zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o katastri nehnuteľností a o zápise

vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“) a tvrdí, že zo „súhlasu s uložením elektrickej

prípojky, ako aj dohody o odplate za strpenie uloženia elektrickej prípojky, nemožno s

poukazom na odvodzovať, že sa jedná ani o platne uzavretú nájomnú zmluvu, a

nie to zmluvu o vecnom práve. Je preto viac ako zrejmé, že právna predchodkyňa

sťažovateľa súhlasila iba s uložením predmetnej elektrickej prípojky na pozemku, v tom

čase v jej vlastníctve...

Samotný súhlas s uložením elektrickej prípojky, ešte nie je dohodou smerujúcou k

zriadeniu vecného práva...

Žalovaní by boli oprávnení bezplatne užívať pozemok, teraz vo vlastníctve

sťažovateľa, elektrickou prípojkou iba vtedy, pokiaľ by im svedčilo právo vecné, ktoré by

bolo zapísané v katastri nehnuteľností, v súlade so

Žalovaní nemajú právo bezplatne užívať pozemok sťažovateľa uloženou elektrickou

prípojkou, pretože nemajú so sťažovateľom uzavretú zmluvu, na základe ktorej by im toto

vecné alebo obligačné právo vzniklo. Preto sa sťažovateľ domáha od žalovaných vydania

bezdôvodného obohatenia v zmysle ...

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že nadobudol pozemok, na ktorom je elektrická

prípojka uložená bez akýchkoľvek tiarch a vecných bremien, pričom to vyplýva aj z

predloženého LV č. ... v kat. úz. P.“.

V súvislosti s touto vecou poukazuje sťažovateľ aj na judikatúru v Českej republike

(rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky z 21. novembra 2000 sp. zn.

, 27. apríla 2004 sp. zn. a z 9. októbra 2000 sp. zn.

).

Sťažovateľ tiež uviedol, že «má v zmysle ustanovenia právo na

ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje. Spôsob

realizácie tejto ochrany je vyjadrený napríklad v , ale aj v ...

Všeobecný súd však zamietnutím žaloby svojvoľne odoprel sťažovateľovi základné

procesné záruky vyplývajúce z dohovoru... a postupom všeobecného súdu bolo porušené

právo sťažovateľa na pokojné užívanie majetku v zmysle prvého - všeobecného pravidla,

vyplývajúceho z článku 1 Protokolu č. 1 Dohovoru.

K zásahu do práva na spravodlivé prejednanie záležitosti sťažovateľa súdom v

zmysle článku 6 ods. 1 a článku 13 dohovoru došlo tým, že všeobecný súd neposkytol v

danom spore sťažovateľovi primerané procedurálne záruky, ktorými by mohol dosiahnuť

ochranu svojich práv, nakoľko súd zamietol žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia iba

z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, pričom nerešpektoval základné zásady , v zmysle

ktorých uplatnenie práva priznaného zákonom nemôže samo o sebe vyvolať rozpor s

dobrými mravmi...

Obsah vlastníctva tvorí zväzok tzv. subjektívnych vlastníckych práv. Jedno miesto

medzi nimi zaujíma právo s vecou nakladať (ius disponendi), alebo oprávnenie vlastníka

určovať ďalšie právne osudy veci, napr. vec predať, požičať a taktiež prenajať. Dispozičné

právo vlastnícke je možné výnimočne obmedzovať na základe zákona, viacmenej takéto

obmedzenie sa musí vzťahovať rovnakým spôsobom na všetkých vlastníkov. Úvaha súdu

musí byť v každom konkrétnom prípade podložená konkrétnymi zisteniami, ktoré odvodzujú

záver, že výkon práva je v rozpore s dobrými mravmi, a to i s prihliadnutím na strane

oprávneného (vlastníka). Rozpor výkonu vlastníckeho práva s dobrými mravmi pripadá

výnimočne do úvahy, pokiaľ vážne poškodzuje užívateľa veci tým, že sa dotýka jeho zvlášť

významného záujmu, hoci vlastníkovi neprinesie odpovedajúci prospech.

Za zneužitie výkonu práva, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3

ods. 1 , je možné považovať iba také jednanie, ktorého cieľom nie je dosiahnutie účelu

sledovaného právnou normou, ale ktoré je v rozpore s ustálenými dobrými mravmi, vedené

priamym úmyslom spôsobiť inému účastníkovi ujmu, (rozsudok NS ČR, sp. zn.

1265/2007 zo dňa 03. 01. 2008)...

Postupom všeobecného súdu sa však žalovaným dostalo maximálnej ochrany a

neodôvodneného zvýhodnenia oproti sťažovateľovi ako vlastníkovi nehnuteľnosti. Inými

slovami, podľa všeobecného súdu sú žalovaní fakticky oprávnení predmetný pozemok vo

vlastníctve sťažovateľa naďalej užívať bez právneho dôvodu, po dobu neurčitú a bez

poskytnutia primeranej náhrady.

Sťažovateľ poukazuje aj na uznesenie NS Slovenskej republiky, sp. zn.:

zo dňa 13. 11. 2009, ktorý v totožnej právnej veci, a to užívania cudzej veci bez právneho

dôvodu (na pozemku žalobcu sa nachádza cestná komunikácia)...

... je nepochybné, že sťažovateľ nemohol realizovať svoje vlastnícke právo a

disponovať so svojim majetkom na úkor žalovaných, ktorí majú na spornom pozemku

elektrickú prípojku...

Porušovateľ nedal ústavne akceptovateľnú odpoveď na otázku, ako vec právne

posúdil. Jeho odpoveďou bolo výslovné odmietnutie nároku žalobcu, s odkazom na „rozpor

s dobrými mravmi“. Účinky takej interpretácie, ktorá popiera právo vlastniť majetok, ktorý

sťažovateľ nadobudol v súlade so zákonom, nie sú zlučiteľné s právom sťažovateľa na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Pohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a s právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ...

Po zhrnutí vyššie uvedených skutočností je nepochybné, že v prejednávanej veci

došlo zo strany všeobecného súdu k porušeniu práva sťažovateľa, zakotveného v ust. § 123

, podľa ktorého je vlastník v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva

držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním, ďalej k porušeniu ust. ,

podľa ktorého všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká

právna ochrana. Porušenie týchto ustanovení má potom vo svojom

dôsledku porušenie vlastníckeho práva sťažovateľa zakotveného v SR ako aj v

čl. 11 ods. 1 listiny... a rovnako tak porušenie práva na spravodlivý proces, zakotveného v

čl. 36 listiny. Arbitrárnym postupom zo strany porušovateľa došlo zároveň aj k zásahu do

princípu právnej istoty...

Všeobecný súd - interpretoval a aplikoval jednoduché právo spôsobom, ktorý nie je

možné aprobovať. V dôsledku tejto interpretácie a aplikácie sa jeho rozhodnutie stalo

rozporným s ústavne zakotveným právom umožňujúcim nútené obmedzenie vlastníckeho

práva iba za náhradu a ústavným právom na spravodlivý proces. Tak flagrantné porušenia

zo strany všeobecného súdu, je nutné považovať za svojvôľu».

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J. vlastniť majetok, podľa článku 20 ods. 1 ... a podľa

článku 11 ods. 1 Listiny..., základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

... a podľa článku 36 ods. 1 Listiny..., právo na spravodlivé súdne konanie podľa

článku 6 ods. 1 Dohovoru... a právo na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového

protokolu..., rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 08. 06.

2011, porušené boli.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 08. 06. 2011, sp. zn. , sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P trovy konania vo výške 305,86 €..., v

prospech JUDr. J. G..., vedený v ... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa. Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom

predpísané náležitosti sú upravené v , pričom nesplnenie niektorej

z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25

ods. 2 . Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , a III.

ÚS 13/2010).

1. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa najprv preskúmal

opodstatnenosť predloženej sťažnosti, predovšetkým možnosť preukázania príčinnej

súvislosti medzi namietaným postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 8. júna 2011, ktorým potvrdil rozsudok okresného

súdu sp. zn. z 18. októbra 2010, a porušenie sťažovateľových práv podľa

, listiny a dohovoru.

Podľa (podobne v listiny) každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (, ). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný

súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu

ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Pokiaľ tento

výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať

(napr. , , ).

Článkom 46 ods. 1 sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým

práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6

ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného

práva podľa (ako aj podľa listiny) a práva podľa

dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol

konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (),

vrátane návrhu o námietke zaujatosti alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd

odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne

preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím

(, ). V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie

spravodlivosti majúce za následok namietané porušenie označených práv, ale o prípad, keď

právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom

rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľa. Nespokojnosť

sťažovateľa s obsahom (odôvodnením) rozhodnutia krajského súdu nie je dôkazom o jeho

neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecných súdov svojím vlastným.

Ústavný súd zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva neskúma, či sú dôvody

uvedené v rozhodnutí vecne správne (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, A, č.

288, § 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet v. Francúzsko,

Recueil I/1996, s. 29). Je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov,

aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je

arbitrárny. Ústavný súd nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému

bola sťažnosť podaná. Jeho úlohou je zistenie, či napadnutým rozhodnutím bolo porušené

základné právo sťažovateľa. Ústavný súd preto nepovažoval za potrebné zaoberať sa

zákonnou právnou argumentáciou, ktorou bola odôvodňovaná opodstatnenosť sťažnosti, ale

iba jej ústavnoprávnymi aspektmi.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. z 8. júna 2011 vyplýva, že krajský

súd potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. z 18. októbra 2010, ktorým bola

zamietnutá žaloba sťažovateľa o zaplatenie peňažnej sumy s prísl. z titulu bezdôvodného

obohatenia. Okresný súd konštatoval, že žalobca je vlastníkom parcely, na ktorej sa

nachádza elektrická prípojka, ktorá slúži žalovaným na napojenie polyfunkčného objektu a

túto parcelu „nadobudol na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 08. 01. 2007 od

predávajúcej M. J. Žalovaní sú vlastníkmi susediacich nehnuteľností... Elektrická prípojka

na tomto mieste bola uložená na základe súhlasu vlastníčky M. J., pričom súhlas bol daný v

prospech vlastníkov parcely ..., nie teda vo vzťahu ku konkrétnej osobe. Dňa 27. 05. 2004

M. J. uzavrela so žalovanými v 1. a 2. rade dohodu o tom, že strpela uloženie elektrickej

prípojky cez svoj pozemok ... za čo jej Ing. M. H. s manželkou jednorázovo zaplatili sumu

14 000 Sk. M. J. bola v konaní vypočutá ako svedkyňa a potvrdila, že za uloženie

elektrickej prípojky jej bola vyplatená jednorazová suma, ktorou bolo zaplatené užívanie

pozemku po celú dobu, kedy prípojka bude uložená.“.

S poukazom na ustanovenie a prvostupňový

súd na záver uzavrel, že v danom prípade prípojka na danej parcele nebola uložená

protiprávne, bola tam uložená na základe súhlasu vtedajšieho vlastníka nehnuteľnosti M. J.

a „uloženie elektrickej prípojky a ani ďalšie pretrvávanie tohto stavu nie je pre žalovaných

plnením bez právneho dôvodu... Dohoda o strpení uloženia elektrickej prípojky podľa

názoru súdu je právnou skutočnosťou, ktorá zakladá oprávnenie pre žalovaných užívať časť

pozemku, na ktorom je uložená elektrická prípojka, pričom nejde o užívanie bezplatné, lebo

žalovaní za užívanie pozemku jednorázovo zaplatili a žalobca ako právny nástupca M. J.,

ktorá túto dohodu uzatvorila je ňou taktiež viazaný a nemôže od žalovaných vymáhať ďalšie

plnenie...“.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom uviedol, že

„samotný súhlas s uložením elektrickej prípojky ešte nie je dohodou smerujúcou k zriadeniu

vecného bremena“ a ako nový vlastník nie je touto dohodou viazaný. Tvrdil, že „žalovaní

by boli oprávnení bezplatne pozemok užívať, teraz vo vlastníctve žalobcu, uložením

elektrickej prípojky iba vtedy, pokiaľ by im svedčilo právo vecné, ktoré by bolo zapísané v

katastri nehnuteľnosti v súlade so “.

Tvrdil, že ako nový vlastník nadobudol pozemok bez tiarch a vecných bremien,

a preto má nárok nielen na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale môže sa domáhať aj

„odstránenia uloženej elektrickej prípojky“.

V súvislosti s napadnutým postupom a rozhodnutím krajského súdu sťažovateľ

namietal nesprávnosť právneho názoru krajského súdu, ktorý zamietol žalobu iba s

odkazom na „rozpor s dobrými mravmi“ a vec právne vôbec neposudzoval, čo malo v

konečnom dôsledku spôsobiť porušenie ním označených práv.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa , ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (,

, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , ).

Ústavný súd zistil, že krajský súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s

konaním, ktoré mu prechádzalo, v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 ods. 1

, podľa ktorého je odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania.

Konštatoval, že okresný súd vykonal vo veci potrebné dokazovanie, na základe ktorého

dospel k správnym skutkovým zisteniam a vyvodil z nich aj správny právny záver, s ktorým

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Krajský súd rozobral skutkové a právne otázky

daného sporu na strane 4 až 6 svojho rozhodnutia a podľa názoru ústavného súdu krajský

súd v tejto súvislosti neponechal nepovšimnutú žiadnu podstatnú argumentáciu sťažovateľa

uvedenú v odvolaní. V časti odôvodnenia svojho rozhodnutia navyše iba zvýraznil i vplyv

času a okolností nadobudnutia pozemku sťažovateľom na posúdenie nároku sťažovateľa z

hľadiska jeho súladu s dobrými mravmi.

Nie je teda pravdou to, že krajský súd rozhodol iba s odkazom na § 3 Občianskeho

zákonníka, ale svoje rozhodnutie oprel aj o ustanovenie ,

pričom dostatočne ozrejmil dôvody, prečo potvrdil rozhodnutie okresného súdu, keď

uviedol: «Ako vyplýva z obsahu spisu o prípad vydania bezdôvodného obohatenia by v

prejednávanej veci išlo vtedy, ak by proti vôli žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu

došlo k tomu, že žalobca fakticky poskytol žalovaným plnenie (po určitý čas bol donútený

strpieť uloženie elektrickej prípojky cez svoj pozemok) bez akéhokoľvek právneho podkladu

(bez právneho titulu) a bez toho, žeby mu za ním poskytované plnenie bola zaplatená

náhrada. O takýto prípad v prejednávanej veci nejde. Zo spisu totiž nepochybne vyplýva, že

právna predchodkyňa žalobcu M. J. ako vlastnícka pozemku parcely č. 1518/1 súhlasila s

uložením elektrickej prípojky cez svoj pozemok parcelu... v dĺžke cca 50 m... a tento súhlas

udelila v prospech vlastníkov pozemkov parcely č. ... (č. 1. 6 spisu). Zároveň M. J. uzavrela

so žalovaným v 1. a 2. rade ako podielovými spoluvlastníkmi pozemku parcely č. 1482/1

dohodu o odplate 14 000 Sk za strpenie uloženia elektrickej prípojky (č. 1. 7 spisu). Právna

predchodkyňa žalobcu M. J. vo svojej výpovedi pred súdom potvrdila, že súhlasila, aby

žalovaní v 1. a 2. rade cez jej pozemok uložili elektrickú prípojku za náhradu. Od

žalovaných v 1. a 2. rade skutočne aj prijala plnenie 14 000 Sk, pričom išlo o platbu

jednorazovú s tým, že „žalovaní tak zaplatili za užívanie pozemku parcely č. 1518/1 po celú

dobu, kedy tam bude prípojka uložená“ (viď výpoveď svedkyne M. J. č. 1. 71 spisu).

Žalobca pozemok, na ktorom je uložená elektrická prípojka nadobudol do vlastníctva

na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 08. 01. 2007 s M. J. Žalobca ako právny nástupca

M. J., ktorá so žalovanými uzatvorila dohodu o odplate za strpenie uloženia elektrickej

prípojky v roku 2004 je touto dohodou viazaný a nemôže preto od žalovaných vymáhať

ďalšie plnenie. Naviac, ak plnenie žiada za obdobie od 09. 04. 2007 do 09. 04. 2009, t. j.

hneď po 3 mesiacoch od doby, kedy pozemok nadobudol kúpou».

K tomu krajský súd tiež podrobne uviedol, prečo bolo dôvodné zamietnutie žaloby aj

s poukazom na aplikáciu ustanovenia , teda z dôvodu, že

nárok uplatnený žalobcom je nutné považovať za nárok v rozpore s dobrými mravmi. Podľa

názoru ústavného súdu krajský súd zhodnotil správne celkové okolnosti prípadu a jeho

postup považuje za legálny a zrozumiteľný.

Na záver svojho rozhodnutia krajský súd tiež uviedol, že má ten istý názor ako

sťažovateľ, a to «„že súhlas s uložením elektrickej prípojky a dohoda o odplate za strpenie

uloženia elektrickej prípojky nie je dohodou smerujúcou k zriadeniu vecného bremena

podľa ust. . V tejto súvislosti súd zároveň zdôrazňuje, že

žalobca sa v predmetnom konaní nedomáhal odstránenia elektrickej prípojky, resp. jej

prikázania do jeho vlastníctva. Nedomáhal sa ani tretieho spôsobu inak usporiadať pomery

medzi vlastníkom pozemku a vlastníkmi elektrickej prípojky postupom podľa § 135c

. Žalobca aj v odvolaní uvádza, že predmetom konania je vydanie

bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. .

Z rozhodovacej činnosti súdu je totiž známe, že žalobca, ktorý od M. J. nadobudol

pozemky zapísané na LV č. ..., k. ú. P. kúpou, hneď po ich nadobudnutí, keďže išlo prevažne

o zastavené pozemky, začal uplatňovať finančné nároky voči rôznym subjektom majúcim

napríklad stavby na zakúpených nehnuteľnostiach. Bolo by preto v rozpore so zásadou

dobrých mravov v zmysle ust. , ktorý je výkladovým

pravidlom pri posudzovaní práv a povinností, aby žalobca ako nový vlastník pozemku, na

ktorom je uložená elektrická prípojka, a ktorý získal tento pozemok za nízku kúpnu cenu

(201/m2), mal by mať nárok aj na finančnú náhradu. Za daného stavu bolo by aj

nespravodlivé poskytnúť žalobcovi súdnu ochranu spočívajúcu v priznaní bezdôvodného

obohatenia.

Na záver je potrebné ešte zdôrazniť, že žalobca sa v predmetnom konaní nedomáhal

vyporiadania vzťahu medzi ním ako vlastníkom pozemku a žalovanými ako vlastníkmi

elektrickej prípojky podľa ust. . Pretože súd je návrhom

účastníkov viazaný ( ) a žalobca sa v predmetnom konaní domáhal

nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, nemohol súd prekročiť návrh žalobcu.

Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa

podľa ust. ako vecne správny».

Predmetné (sťažnosťou napadnuté) rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného

súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho

výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho

dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú

dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané

rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na

základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený

ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , )

a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd

v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou

v systéme všeobecného súdnictva.

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval v súlade i so zásadou ústavne

konformného výkladu, pretože nepoužil taký výklad dotknutých ustanovení, ktorý by poprel

realizáciu garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (napr. ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu (resp. spravodlivé súdne konanie)

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

Aj pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, v ktorej poukazuje na judikatúru najvyšších

súdov v Českej republike a Slovenskej republike, ústavný súd konštatuje, že je tiež

neopodstatnená, pretože v týchto spomínaných prípadoch išlo o posudzovanie odlišných

právnych nárokov, ako tomu bolo v okolnostiach prípadu vo veci sťažovateľa.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu sp. zn. z 8. júna 2011

a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa , resp.

čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú

(obdobne m. m. ).

2. Ten istý právny záver zaujal ústavný súd aj vo vzťahu k sťažovateľom

namietanému porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1

a listiny a práva podľa dodatkového protokolu, ktorého porušenie

namietal iba z dôvodu nimi tvrdených svojvoľných a arbitrárnych záverov napadnutého

rozsudku krajského súdu, pretože podľa jeho názoru nepochybne mal nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia „v zmysle ustanovenia ... a všeobecný súd

zamietnutím žaloby iba z dôvodu rozporu s dobrými mravmi svojvoľne odoprel

sťažovateľovi základné procesné záruky vyplývajúce z dohovoru... a teda jeho postupom

bolo porušené právo sťažovateľa na pokojné užívanie majetku v zmysle prvého -

všeobecného pravidla, vyplývajúceho z článku 1 Protokolu č. 1 Dohovoru“.

K tomu ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej

všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z

(čl. 11 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu), ak toto porušenie

nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení základného

práva podľa a listiny i práva podľa dodatkového

protokolu by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu

primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

alebo práva podľa dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (napr.

, ), čo však nie je prípad sťažovateľa.

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k

záveru, že sťažovateľom označené základné práva podľa ,

listiny a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 8. júna 2011 nemohli byť porušené, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr.

, a ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2011