Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 389/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. K., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a Listiny základných práv a slobôd,

, a , ako aj svojho základného práva

na vlastníctvo podľa a 4 , a 4 Listiny

základných práv a slobôd a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Prešove č. k. -172 z 15. júna 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra

2009 doručená sťažnosť Ing. P. K., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), , a , ako aj svojho základného práva

na vlastníctvo podľa a 4 , a 4 listiny a práva na majetok

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -172 z 15. júna 2009. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Postupom porušujúcim SR, bolo základné práva sťažovateľa,

podľa článku 1, článku 7 ods. 5, a 4, ,

čl. 11 ods. 1 a 4, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 1 Dodatkového

protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušené

Krajským súdom v Prešove, rozsudkom zo dňa 15.6.2009, č. k. .

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 15.6.2009, č. k.

a rozsudok Okresného súdu v Prešove zo dňa 5.11.2008, č. k. , sa zrušujú.

4. Vec vracia na ďalšie konanie.“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti a jej príloh, sťažovateľ sa ako žalobca domáhal

v napadnutom konaní proti žalovanému P. (ďalej len „žalovaný“) žalobou doručenou

okresnému súdu 16. januára 2007 zaplatenia sumy 351 254 Sk. Sťažovateľ žalobu

odôvodnil tým, že je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti – parc. č. 3153/1, zastavané

2

plochy o výmere 795 m, zapísanej na LV č. 3264 pre k. ú. S. (ďalej len „pozemok“),

pričom vlastníctvo k pozemku nadobudol na základe kúpnej zmluvy z 2. augusta 2000

a následne uzatvorenej zmluvy o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva

zo 6. marca 2002. Na pozemku je postavená inžinierska stavba – cesta III. triedy č. 068010

P. – D. – L. (ďalej len „cesta“). Sťažovateľ tvrdil, že má v tejto súvislosti voči žalovanému

pohľadávku z titulu bezdôvodného obohatenia za neoprávnené užívanie pozemku za

obdobie od 17. januára 2005 do 16. januára 2007 vo výške žalovanej sumy, ktorá

zodpovedá výške nájomného určenej odborným vyjadrením č. 6/2007 vyhotoveným

znalcom Ing. M. W. 10. januára 2007, ktorú by za dané obdobie žalobca získal, ak by

pozemok nezastavaný cestou prenajal tretej osobe, resp. ak by s ním vlastník cesty uzatvoril

nájomnú zmluvu. Cesta znemožňuje sťažovateľovi užívanie pozemku, bola zriadená bez

súhlasu vlastníka pozemku, navyše bez stavebného povolenia a bez toho, aby bol akokoľvek

usporiadaný vzťah s vlastníkom pozemku. Vlastníkom cesty je žalovaný, ktorý ju

nadobudol do vlastníctva 1. januára 2004 z vlastníctva štátu bez ohľadu na majetkovoprávne

(ne)vysporiadanie pozemkov nachádzajúcich sa pod cestou, a to na základe § 3d ods. 2

o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších

predpisov.

Žalovaný v konaní uviedol, že cesta bola na pozemku postavená už v čase, keď

pozemok nadobudol sťažovateľ, a teda sťažovateľ už v tom čase vedel, že pozemok je

zastavaný cestou. Žalovaný poukázal na to, že cesta bola postavená na základe stavebného

povolenia bývalého Okresného národného výboru v P. č. j. Dopr. 3988/OD-83 zo 14. marca

1983 a územného rozhodnutia o umiestnení stavby č. j. Výst.771/82-Ke z 24. augusta 1982.

Tieto rozhodnutia boli doručené i subjektu (S., v. d. P.), ktorý následne previedol vlastnícke

právo k pozemku sťažovateľovi. S týmto subjektom bol prerokovaný i záber nehnuteľnosti

a tento subjekt proti tomu nič nenamietal. Užívanie cesty bolo povolené kolaudačným

rozhodnutím č. ObÚ-PD-2113/1991 z 12. februára 1992. Žalovaný potvrdil, že je

od 1. januára 2004 vlastníkom cesty, avšak zdôraznil, že z vlastníctva cesty nemá žiaden

majetkový prospech, od užívateľov cesty nevyberá žiadne poplatky, naopak s vlastníctvom

cesty pri jej údržbe a opravách, na vykonávanie ktorých je povinný, mu vznikajú iba

náklady, a preto sa na úkor sťažovateľa nemohol obohatiť. Cesta je verejnou komunikáciou

využívanou vo verejnom záujme. Navyše sťažovateľ sa domáha zaplatenia i za tú časť

pozemku v jeho vlastníctve, na ktorom je postavený chodník, avšak tento chodník do

vlastníctva žalovaného nikdy neprešiel.

O sťažovateľovej žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. -138

z 5. novembra 2008 tak, že ju v celom rozsahu zamietol. Hoci mal za preukázané, že

sťažovateľ je vlastníkom pozemku a žalovaný od 1. januára 2004 je vlastníkom cesty,

žalobu zamietol pre jej rozpor s . Rozpor s dobrými mravmi

okresný súd videl v tom, že žalovaný nie je podnikateľom, cestu nevlastní pre účely

dosiahnutia zisku, ale pre uspokojovanie verejných potrieb, z jej vlastníctva nemá žiadny

príjem, naopak s jej vlastníctvom sú spojené iba výdavky žalovaného. Nárok žalobcu

uplatnený žalobou sa prieči verejnému záujmu. Pokiaľ vo vzťahu ku chodníku sťažovateľ

tvrdil s poukazom na vyhlášky Federálneho ministerstva dopravy č. ,

ktorou sa vykonáva zákon o pozemných komunikáciách (cestný zákon), že je súčasťou

stavby cesty, z vyjadrení Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácii Slovenskej republiky

z 22. júna 2007 a 24. júla 2007 k tejto otázke, ktoré si okresný súd vyžiadal, vyplynulo, že

správu a údržbu cesty vykonáva správca komunikácie, údržbu presahujúcu tento rozsah

zabezpečuje príslušná obec, pričom hranica prejazdného úseku cesty je šírka vozovky

s krajnicami medzi zvýženými obrubami chodníkov. V tejto časti okresný súd žalobu

zamietol aj s odôvodnením, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o vlastníctve chodníka

žalovaným. V závere svojho rozhodnutia okresný súd poukázal na to, že ak bola cesta

postavená bez súhlasu vlastníka pozemku, potom by išlo o neoprávnenú stavbu v zmysle

a v takom prípade by bolo možné vzťahy medzi

sťažovateľom a žalovaným vyporiadať podľa

zriadením vecného bremena za náhradu. To však predmetom konania pred okresným súdom

v tejto veci nebolo.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie odôvodnené

tvrdením o nesprávnych skutkových zisteniach okresného súdu a nesprávnom právnom

posúdení veci okresným súdom, ktorým odvolaciemu súdu navrhol rozsudok okresného

súdu zmeniť a žalobe vyhovieť, resp. napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie

konanie a rozhodnutie okresnému súdu. Poukázal na to, že nesprávne právne vec posúdil,

ak žalobu zamietol pre rozpor s dobrými mravmi, pretože sťažovateľ sa evidentne domáha

iba toho, čo mu patrí; toho, o čo prichádza v dôsledku existencie cesty a chodníka na

pozemku v jeho výlučnom vlastníctve. Takáto požiadavka nemôže byť v rozpore s dobrými

mravmi. Argument žalovaného i okresného súdu, na ktorom okresný súd svoj záver

o rozpore žaloby s dobrými mravmi založil, o tom, že z existencie cesty žalovaný nemá

žiadny príjem, je pre vec nepodstatný, pretože podstata sporu spočíva v protiprávnom

užívaní pozemku vo vlastníctve sťažovateľa žalovaným bez platnej nájomnej zmluvy.

Podľa názoru sťažovateľa na tento prípad nedopadá ani ustanovenie § 135c Občianskeho

zákonníka o neoprávnenej stavbe. Vo vzťahu ku chodníku poukázal sťažovateľ v odvolaní

na to, že jeho vlastníkom nie je M. P., pretože o zaradení chodníka do siete mestských

komunikácií rozhodoval a rozhoduje v správnom konaní príslušný správny orgán (§ 6

vyhlášky č. vykonávajúcej ) a takéto rozhodnutie nikdy

nebolo vydané. Z tohto dôvodu musí byť vlastník cesty a chodníka rovnaký a je ním

žalovaný, čo vyplýva i z dohody o prechode majetku štátu v správe Slovenskej správy ciest

na žalovaného. Navyše stavba bola kolaudovaná rozhodnutím, ktoré nadobudlo

právoplatnosť až 17. marca 1992 a na základe

Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov účinného od 1. mája 1991, preto nemohol

chodník prejsť do vlastníctva obce.

Krajský súd rozsudkom č. k. -172 z 15. júna 2009 o podanom odvolaní

sťažovateľa rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny. Tento

rozsudok nadobudol právoplatnosť 17. júla 2009.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ najprv zopakoval svoje argumenty

uvedené v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, najmä vo vzťahu k otázke vlastníctva

chodníka. Zdôraznil, že použitie korektívu dobrých mravov pri výkone práva pre účely

dosahovania ideí spravodlivosti v konkrétnom prípade nesmie viesť na druhej strane

k oslabeniu princípu právnej istoty občianskoprávneho styku. Vo vzťahu k názoru

všeobecných súdov, podľa ktorého v prípade sťažovateľa ide o neoprávnenú stavbu podľa

, poukázal sťažovateľ na to, že tento názor neberie do úvahy,

že v čase vydania príslušných povolení na stavbu, ako aj v čase výstavby, bol fakticky

rovnaký vlastník pozemku i stavby a bol ním štát. Ak štát ako vlastník pozemku

so zriadením stavby súhlasil, potom nemožno hovoriť o stavbe neoprávnenej.

Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu odôvodnil sťažovateľ tým, že

ak mu súdy upreli právo na náhradu za užívanie jeho pozemku vo forme bezdôvodného

obohatenia a súčasne zjavne nesprávne považovali stavbu za neoprávnenú podľa § 135c

, potom to znamená, že súdy uznali právo žalovaného užívať

bezodplatne pozemok sťažovateľa a sťažovateľovi upreli právo na ochranu jeho vlastníctva.

Krajský súd sa nevysporiadal riadne ani s argumentáciou sťažovateľa v ním podanom

odvolaní a na jeho argumenty nereagoval, svoje rozhodnutie patrične neodôvodnil. Právne

normy aplikoval spôsobom, ktorý nie je ústavne súladný, a takto reálne neposkytol

sťažovateľovi súdnu ochranu. Rozhodnutie krajského súdu je svojvoľné preto, že

nerešpektuje predpísané podmienky obmedzenia vlastníckeho práva sťažovateľa.

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal aj na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

z 24. októbra 2000, ktorým český ústavný súd zrušil pre porušenie čl. 36

listiny rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvostupňového

o zamietnutí žaloby vlastníka pozemku proti správcovi ciest o vydanie bezdôvodného

obohatenia spočívajúceho v náhrade straty vlastníka pozemku v dôsledku existujúcej cesty

na jeho pozemku s odôvodnením, podľa ktorého tento žalobca nesprávne svoj nárok oprel

o ustanovenia o bezdôvodnom obohatení a nevyužil špeciálne ustanovenie § 135c

o neoprávnenej stavbe, ako aj preto, že správca ciest nemá

z využívania pozemku žiadny prospech. Ústavný súd Českej republiky zrušil rozhodnutia

všeobecných súdov nielen s poukazom na to, že sa nezaoberali dôsledne pasívnou

legitimáciou žalovaného v spore, keď žalovaným bol správca cesty (rozpočtová organizácia)

a mal ním byť štát, ale najmä preto, že zo strany odvolacieho súdu došlo k porušeniu práv

vlastníka pozemku podľa (obsah vlastníckeho práva) a

(rovnosť práv všetkých vlastníkov), čo predstavuje i porušenie základného práva na

vlastníctvo podľa čl. 11 listiny.

Porušenie základného práva na vlastníctvo rozsudkom krajského súdu sťažovateľ

odôvodnil tým, že hoci nepochybne bol vo výkone svojho vlastníckeho práva obmedzený,

stalo sa to bez splnenia pre takéto obmedzenie vlastníckeho práva predpísaných podmienok,

takéto obmedzenie, ak bolo vykonané bez náhrady, bolo neprimerané. Práve priznanie

náhrady sťažovateľovi bolo všeobecnými súdmi odopreté. Preto všeobecné súdy porušili

svojimi rozhodnutiami i právo sťažovateľa na vlastníctvo.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ tvrdí, že rozsudkom krajského súdu č. k.

-172 z 15. júna 2009 bolo porušené jednak jeho základné právo na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a listiny v spojení s ,

a a jednak jeho základné právo na vlastníctvo podľa a 4

, a 4 listiny a právo na majetok podľa dodatkového protokolu.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a listiny v spojení s , a .

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá

medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,

a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb

alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Sťažovateľ odôvodnil porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu jednak

tým, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil, pretože sa nevysporiadal

s odvolacími tvrdeniami sťažovateľa, ktoré boli pre vec podstatné, a jednak tým, že spôsob,

akým právne vec posúdil, ako aplikoval jednotlivé ustanovenia, na ktorých rozhodnutie

založil, bol svojvoľný, poprel ich účel a zmysel. Krajský súd nesprávne považoval stavbu za

neoprávnenú podľa , pretože v čase výstavby bol štát

fakticky vlastníkom pozemku i stavby. Použitie korektívu dobrých mravov pri výkone práva

na účely dosahovania ideí spravodlivosti v konkrétnom prípade nesmie viesť na druhej

strane k oslabeniu princípu právnej istoty občianskoprávneho styku. Rozhodnutie krajského

súdu je podľa sťažovateľa svojvoľné, a to preto, že nerešpektuje predpísané

podmienky obmedzenia jeho vlastníckeho práva.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa , resp. listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku č. k. -172 z 15. júna

2009 najmä uviedol:

„Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu

predchádzalo podľa zásad upravených v ust. , bez nariadenia pojednávania

podľa a zistil, že odvolanie žalovaného je neopodstatnené.

Odvolací súd v súvislosti s námietkami uvedenými v odvolaní zo strany žalobcu

poukazuje na to, že prvostupňový súd správne zistil skutkový stav a správne aj vyvodil

právne závery.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia a konštatuje aj správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, pričom

zdôrazňuje, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pasívnej legitimácie žalovaného nároku

na zaplatenie bezdôvodného obohatenia za užívanie predmetného pozemku zastavaného

stavbou chodníka. Taktiež je potrebné súhlasiť so záverom súdu prvého stupňa, že cestná

komunikácia vo vlastníctve žalovaného spĺňa charakteristiku neoprávnenej stavby podľa

§ 135c O. z. a v danej veci by prichádzalo do úvahy usporiadanie pomerov medzi

vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku podľa § 135c ods. 3 O. z. formou zriadenia

vecného bremena za náhradu.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že za neoprávnenú stavbu z hľadiska

občianskoprávnej úpravy treba považovať stavbu postavenú na cudzom pozemku bez toho,

aby stavebník mal právo stavbu tam zriadiť. Od takto postavenej neoprávnenej stavby, pri

ktorej chýba občianskoprávny titul na jej zriadenie, treba odlišovať stavbu nepovolenú

podľa príslušných administratívnych predpisov, tzv. čiernu stavbu. Ide o stavbu bez

stavebného povolenia, prípadne o stavbu postavenú v rozpore so stavebným povolením.

Odvolací súd sa ďalej stotožňuje aj s právnym záverom súdu prvého stupňa, že

priznanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu vo

výške trhového nájomného bolo dôvodné zamietnuť pre rozpor s ust. § 3 O. z. s tým, že

žalovaný nie je podnikateľským subjektom a pozemné komunikácie nevlastní za účelom

dosiahnutia zisku, ale k bezplatnému uspokojovaniu verejných potrieb. V danej veci sa

jedná o verejnú komunikáciu slúžiacu širokej motoristickej verejnosti, užívanie ktorej

žalovaný zo strany užívateľov nespoplatňuje, ale naopak vynakladá finančné prostriedky na

jej opravu a údržbu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že žalobca

predmetnú nehnuteľnosť nadobudol spolu s ďalšími podielovými spoluvlastníkmi kúpou na

základe kúpnej zmluvy zo dňa 2.8.2000 a vklad vlastníckeho práva bol povolený dňa

6.12.2000 a zmluvou o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva a o zriadení

vecného bremena zo dňa 6.3.2002, ktorej vklad bol povolený Správou katastra P. 2.4.2002

(č. l. 107 spisu). Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že predmetná cestná komunikácia

bola vystavaná pred tým, než nadobudol vlastnícke právo k predmetnému pozemku žalobca,

a teda žalobca vedel, resp. mohol vedieť a mal vedieť, že na nehnuteľnosti, ktorú nadobúdal

je zriadená cestná komunikácia vo vlastníctve právneho predchodcu žalovaného.

Za takejto situácie, keď námietky žalobcu sú neopodstatnené, odvolací súd v súlade

s ust. napadnutý rozsudok potvrdil.“

Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2

(ďalej len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku

súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril

odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti

považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako právne vec

posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

().

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením

obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd na

argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa s okolnosťami,

ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel

k svojmu rozhodnutiu.

Ústavný súd vychádzajúc z toho, že hlavným dôvodom, pre ktorý bola žaloba

zamietnutá okresným súdom, bol jej rozpor s dobrými mravmi, pričom tento dôvod sa

rovnako vzťahuje k časti pozemku sťažovateľa zastavaného cestou, ako aj chodníkom

(v prípade, ak by žalobca preukázal pasívnu legitimáciu žalovaného i v tejto časti),

konštatuje, že krajský súd v tejto súvislosti neponechal nepovšimnutú žiadnu argumentáciu

sťažovateľa uvedenú v odvolaní. V časti odôvodnenia svojho rozhodnutia, v ktorej reagoval

na túto pre vec podstatnú odvolaciu námietku sťažovateľa, navyše zvýraznil i vplyv času

a okolností nadobudnutia pozemku sťažovateľom na posúdenie nároku sťažovateľa

z hľadiska jeho súladu s dobrými mravmi.

Ústavný súd preto považuje takéto odôvodnenie rozsudku za dostatočné, jasne

a zrozumiteľne reagujúce na všetky pre vec významné argumenty sťažovateľa obsiahnuté

v jeho odvolaní, a teda za ústavne konformné.

Ústavný súd sa nestotožnil ani s tou časťou argumentácie sťažovateľa, v ktorej

poukazoval na nesprávne vyhodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania vo vzťahu

k preukazovaniu vlastníctva k chodníku, resp. nedostatočnú reakciu odvolacieho súdu na

argumenty sťažovateľa v tejto súvislosti. Nie žalovaný bol v konaní povinný preukazovať,

že vlastníkom chodníka je iný subjekt (M. P.), ale sťažovateľ bol povinný preukázať, že

vlastníkom chodníka je práve žalovaný.

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že jej podstatou nesúhlas sťažovateľa s právnym

názorom krajského súdu týkajúcim sa otázky aplikácie a výkladu § 3 Občianskeho

zákonníka. Sťažovateľ nesúhlasí s posúdením otázky jeho nároku ako rozporného s dobrými

mravmi.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť,

že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným ().

Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného

práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov ().

Ústavný súd sa preto zaoberal tým, či spôsob aplikácie uvedených ustanovení

krajským súdom nebol svojvoľný alebo arbitrárny a či sa teda krajský súd neodchýlil od

znenia tohto zákonného ustanovenia do tej miery, aby poprel jeho účel a zmysel.

Ústavný súd v tejto súvislosti nepovažuje za najpodstatnejšiu skutočnosť, že

žalovaný nemá zo stavby cesty príjem, a naopak s jej vlastníctvom sú spojené iba náklady

pre žalovaného, resp. to, že žalovaný nie je podnikateľským subjektom. Žalovaný ako

samostatný územný samosprávny a správny celok Slovenskej republiky ( ) je

povinný plniť úlohy, ktoré sú mu zverené zákonom. Iba skutočnosť, že žalovaný nie je

podnikateľom, ale takýmto útvarom, nespôsobuje, že každý obdobný nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia uplatnený voči nemu je v rozpore s dobrými mravmi. Ústavný

súd považuje v súvislosti s korektívom dobrých mravov v tejto súvislosti za podstatné to, že

sťažovateľ v čase nadobudnutia pozemku vedel alebo mohol vedieť, že pozemok je

zastavaný stavbou cesty. Uvedenú skutočnosť potom sťažovateľ zohľadnil alebo mohol

zohľadniť aj pri dojednávaní podstatných náležitostí zmluvy, na základe ktorej pozemok

nadobudol, resp. pri samotnom rozhodovaní sa, či pozemok za daných podmienok má

záujem nadobudnúť, alebo nie. Ak sťažovateľ za týchto okolností vlastníctvo k pozemku

nadobudol, táto okolnosť nemohla ostať bez následkov ani vo vzťahu k posudzovaniu jeho

nároku z hľadiska jeho súladu, resp. rozporu s dobrými mravmi.

V tejto súvislosti ústavný súd zvýrazňuje i rozdiel v skutkovom základe prerokúvanej

veci a veci rozhodnutej Ústavným súdom Českej republiky nálezom sp. zn.

z 24. októbra 2000, v ktorej bol sťažovateľ vlastníkom pozemku zastavaného

komunikáciou, ktorý nadobudol ako oprávnená osoba v reštitučnom konaní a ktorý bol

pôvodne prevedený na štát jeho vlastníkom (pred jeho zastavaním) zmluvou uzatvorenou

v tiesni a za nápadne nevyhnutných podmienok v roku 1971.

Ústavný súd preto nepovažoval právny názor krajského súdu, na ktorom založil

potvrdenie napadnutého rozsudku okresného súdu, za svojvoľný či arbitrárny. Aplikácia

príslušných ustanovení krajským súdom nepoprela ich účel

a zmysel. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval v súlade i so zásadou

ústavne konformného výkladu, pretože nepoužil taký výklad dotknutých ustanovení, ktorý

by poprel realizáciu garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb.

Z týchto dôvodov odmietol ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľa v jej časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a listiny v spojení s ,

ods. 2 a , a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ďalej sa ústavný súd zaoberal tvrdením sťažovateľa, že rozsudkom krajského súdu

č. k. -172 z 15. júna 2009 bolo porušené jeho základné právo na vlastníctvo

podľa a 4 , a 4 listiny a právo na majetok podľa

dodatkového protokolu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za

primeranú náhradu.

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje zákonom.

Podľa čl. 11 ods. 4 listiny vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Sťažovateľ zdôvodňuje porušenie svojho základného práva na vlastníctvo a práva na

majetok rozsudkom krajského súdu č. k. -172 z 15. júna 2009 tým, že hoci

nepochybne bol vo výkone svojho vlastníckeho práva obmedzený, stalo sa to bez splnenia

pre takéto obmedzenie vlastníckeho práva predpísaných podmienok, takéto obmedzenie, ak

bolo vykonané bez náhrady, bolo neprimerané a krajský súd mu napriek tomu priznanie

náhrady odoprel.

Ústavný súd nemá pochybnosť o tom, že obmedzenie vlastníka pozemku vo výkone

jeho vlastníckych práv v dôsledku existencie cesty na pozemku v jeho vlastníctve bolo

vykonané vo verejnom záujme, ostatne ani sťažovateľ vo svojej sťažnosti netvrdí opak.

Sťažovateľ však tvrdí, že k porušeniu tohto jeho základného práva malo dôjsť rozsudkom

krajského súdu, ktorý mu nepriznal nárok proti žalovanému vlastníkovi tejto cesty na

vydanie bezdôvodného obohatenia, hoci tak mal urobiť, a ak tak neurobil, odoprel mu

primeranú náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva. Sťažovateľ teda považuje v tejto

súvislosti za majetok, ktorého bol zbavený rozhodnutím súdu, samotnú náhradu za

obmedzenie užívania pozemku zodpovedajúcu ním tvrdenému bezdôvodnému obohateniu

uplatnenému v konaní vo vzťahu k žalovanému.

Zaoberať sa tým, či v prípade sťažovateľa došlo k porušeniu jeho práva na

vlastníctvo rozsudkom krajského súdu, je možné iba za predpokladu, že suma

zodpovedajúca bezdôvodnému obohateniu žalovaného na úkor sťažovateľa predstavuje

majetok v zmysle dodatkového protokolu, resp. a

listiny.

Za majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu podľa judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva sa považuje nielen existujúci majetok vo vlastníctve fyzickej alebo

právnickej osoby, teda veci alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba, ale i majetok,

nadobudnutie vlastníctva ku ktorému môže fyzická alebo právnická osoba legitímne

očakávať.

Keďže je zrejmé, že predmetná náhrada nie je vlastníctvom sťažovateľa

a nepredstavuje majetok existujúci, ústavný súd sa ďalej zaoberal posúdením, či

sťažovateľovi svedčila aspoň legitímna nádej na nadobudnutie tohto majetku v budúcnosti

na základe rozsudku súdu. Ako je zrejmé z odôvodnenia rozsudku okresného i krajského

súdu, sťažovateľ tvrdil a v konaní pred všeobecnými súdmi sa domáhal peňažného plnenia

od žalovaného z titulu bezdôvodného obohatenia, hoci podľa názoru súdov oboch stupňov

mal postupovať tak, že podá žalobu podľa špeciálneho ustanovenia § 135c Občianskeho

zákonníka a bude žiadať súd, aby vysporiadal jeho vzájomný vzťah so žalovaným, a to

rozhodnutím, ktorým bude zriadené vecné bremeno za náhradu, čím dôjde k usporiadaniu

vzťahov účastníkov. Bez takéhoto návrhu súd nemohol vo veci v tomto zmysle ani

rozhodnúť. Ústavný súd je toho názoru, že jedným z možných výkladov daných právnych

súvislostí sú právne závery odvolacieho súdu, podľa ktorého „cestná komunikácia

vo vlastníctve žalovaného spĺňa charakteristiku neoprávnenej stavby podľa

a v danej veci by prichádzalo do úvahy usporiadanie pomerov medzi vlastníkom stavby

a vlastníkom pozemku podľa formou zriadenia vecného bremena za

náhradu“.

Ústavný súd preto dospel k záveru, podľa ktorého sťažovateľovi nemohla svedčiť ani

legitímna nádej na nadobudnutie sumy zodpovedajúcej sťažovateľom tvrdenému

bezdôvodnému obohateniu žalovaného (ak svoj nárok uplatnil žalobou o vydanie

bezdôvodného obohatenia, a nie žalobou podľa ), pretože

takáto legitímna nádej nemohla mať oporu v platných právnych predpisoch.

Ústavný súd preto odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú sťažnosť aj v tej jej časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa , listiny a práva podľa

dodatkového protokolu. Je zrejmé, že niet príčinnej súvislosti medzi rozsudkom krajského

súdu a porušením tvrdených práv sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej považuje za potrebné k veci dodať, že k porušeniu sťažovateľovho

základného práva na vlastníctvo podľa , listiny a práva na majetok podľa

čl. 1 dodatkového protokolu nemohlo dôjsť v predmetnom konaní i preto, že o práve

sťažovateľa na priznanie mu odplaty za zriadenie vecného bremena v prospech žalovaného,

nielenže nebolo dosiaľ rozhodnuté, ale takéto právo sťažovateľ zatiaľ pred súdom ani

neuplatnil (opak nevyplýva ani z obsahu jeho sťažnosti). Iba v prípade, ak by sťažovateľ

využil takýto právom stanovený postup na ochranu jeho práv vlastníka a nebol by úspešný,

prichádzalo by do úvahy za splnenia ostatných zákonných podmienok konštatovať

porušenie jeho základného práva na vlastníctvo podľa , listiny a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009